Habsburgovci rod pôvodom z Alsaska, no pomenovaný (približne od roku 1100) podľa jeho sídla, hradu Habsburg (pôvodne Habichtsburg) v dnešnom kantóne Aargau vo Švajčiarsku. Habsburgovci patria medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe. Po meči vymreli v roku 1740 a po praslici roku 1780. Ich dedičmi a nasledovníkmi sa stali lotrinskí vojvodovia známi ako habsbursko-lotrinská dynastia založená zväzkom (svadba vo Viedni 12. februára 1736) Márie Terézie z rodu Habsburgovcov s Františkom I. Lotrinským, od roku 1745 rímskonemeckým cisárom Františkom I.

 :: história., Rakúske cisárstvo, Rakúsko, Rakúsko-Uhorsko.


Halliday, Michael Alexander Kirkwood (13. 4. 1925 Leeds 15. 4. 2018 Sydney) britsko-austrálsky jazykovedec, najvplyvnejší britský lingvista a najvýznamnejší predstaviteľ neofirthovskej lingvistickej školy; tvorca originálnej lingvistickej teórie zvanej gramatika stupníc a kategórií (scale-and-category grammar), v ktorej rozlišuje štyri základné všeobecne gramatické kategórie:

    • jednotka (unit),
    • štruktúra (structure),
    • systém (system) – súčasť hĺbkovej gramatiky, prvoradá zložka predmetu lingvistiky,
    • trieda (class).

– D: Categories of the Theory of Grammar, 1961.

 :: lingvistika.


halucinácia lat. vnem, ktorý je výsledkom narušeného vnímania, pri ktorom pacient vníma niečo ako objekt, ktorý však nie je prítomný. „K pravej halucinácii patrí aj to, že halucinovaný objekt sa prežíva ako skutočný a že sa priestorovo aj časovo jednoznačne lokalizuje. (70;61)“ „Halucinácie sa ... často prežívajú ako bezprostredné danosti (ib.)“.


hardvér angl. technické vybavenie počítača časť počítačového systému tvoriaca jeho technické vybavenie systémová jednotka a všetky pripojené technické zariadenia: CPU, pamäť a V/V zariadenia systému.


havária jadrová porucha jadrového zariadenia, ktorej závažnosť sa na Medzinárodnej stupnici jadrových udalostí pohybuje v rozsahu 4 až 7; ide o udalosť, pri ktorej sa závažne poškodilo jadrové zariadenie alebo prišlo resp. môže prísť k závažnému poškodeniu zdravia vplyvom ionizujúceho žiarenia alebo k úniku rádioaktívnych látok do životného prostredia.


Haydn, Franz Joseph (31. 3. 1732 Rohrau, Rakúsko 31. 5. 1809 Viedeň) rakúsky hudobný skladateľ, ktorého diela sa vyznačujú sviežosťou, ľahkou melodikou a jasnými harmóniami a ktorý upevnil klasicizmus a jeho zásady ako hudobný štýl, významne prispel k rozvinutiu sonátovej formy a symfónie, položil základy formy sláčikového kvarteta, rozšíril orchester o nové nástroje a objavil jeho nové možnosti.

  I: Haydn, J.: Piano Chamber Music.

 :: hudba.


Händel, Georg Friedrich (23. 2. 1685 Halle – 14. 4. 1759 Londýn) angl. George Frideric Handel/Haendel

 – nemecko-anglický hudobný skladateľ, tvoriaci na prelome baroka a klasicizmu, jedna z najvýznamnejších postáv európskej hudby, o ktorom Beethoven napísal, že skladateľ sa od neho môže naučiť „ako jednoduchými prostriedkami dosiahnuť veľkolepý účinok“.

 – D: concerti grossi: Concerti grossi Op. 3/1 – 6; Concerti grossi Op. 6/1 – 12; suity: Vodná hudba; suity č. 1 – 3, HWV 348 – 350 (1717); Hudba k ohňostroju, HWV 351 (1749); koncerty: Harfový/organový koncert B dur, Op. 4/6, HWV 294 (1736); oratóriá: Izrael v Egypte, HWV 54 (1738); Mesiáš, HWV 56 (1742); Judáš Makabejský, HWV 63 (1746); Saul;  Samson; Herkules; Jozef a jeho bratia; Zuzana; opery: Rinaldo, HWV 7 (1711); Alcina, HWV 34 (1735); Xerxes, HWV 40 (1738); Rodrigo; Agrippina; Ottone; Flavio; Riccardo Primo; Siroe; Alessandro; Radamisto; Almira; Ariodante; Giulio Cesare; Tamerlano; Orlando; Deidamia; Rodelinda.

 – I: Haendel: Sarabande (02112020).

 :: hudba.


hebrejčina vl. m. – jazyk, ktorý sa zaraďuje do severozápadnej skupiny semitských jazykov. V staroveku ním hovorili Hebrejci. Hebrejčina je predmetom výskumu v hebraistike.

Hebrejčina je konzonantný jazyk, t. j. nepíše samohlásky; preto možno s malou zmenou vokalizácie čítať mnoho slov rôznym spôsobom. To koplikuje správne čítanie a pochopenie biblických textov, najmä Sefer Tóra, a textové variácie sa za storočia, keď zvitky Tóry opisoval ručne jeden sofer za druhým znásobili.

 :: abeceda hebrejská, judaizmus, Židia, židia.


helenizmus (z gr. Helenos – praotec Grékov) – dejinná a kultúrna epocha, obdobie starovekých dejín východného Stredomoria a Prednej Ázie od výbojov, započatých 338 pr. n. l. macedónskymi panovníkmi Filipom II. a jeho synom Alexandrom Veľkým (v rokoch 334-324). Pokračovala v nástupníckych štátoch ( Macedónia s Gréckom, ríša Seleukovcov, Ptolemaiovcov, Baktrijské kráľovstvo, Pergamská ríša a i.) až do roku 30 pr. n. l., čiže do začiatku samovlády prvého rímskeho cisára Octaviana a do obdobia, kedy stratil svoju samostatnosť posledný helenistický štát, ptolemaiovský Egypt. Vzdelanosť, umenie, hodnoty a životný štýl starých Grékov prijímal rad národov a súčasne ho obohacoval o domáce tradície.

Helenizmus sa pokladá za významné obdobie antickej kultúry. V období helenizmu sa grécky živel rozšíril ďaleko na východ, kde existovali v Ázii a v Egypte veľké štáty s gréckou vládnucou vrstvou a s mnohými gréckymi mestami a kedy sa v ekonomike, v sociálnom a politickom zriadení i v kultúre prelínali civilizačné prvky grécke s oriantálnymi. Helenizmus prenikal aj do západného Stredomoria a pôsobil nielen na Grékov sicílskych a juhoitalských, ale aj na Kartágo a Rím.

 :: kultúra staroveká.


hélium značka: He, lat. Helium chemický prvok 8. skupiny periodickej sústavy s protónovým číslom 2, vzácny plyn, zložený je z nezlúčených atómov, je ľahší ako vzduch, používa sa ako náplň balónov a na vytváranie nízkych teplôt.


hemostáza (medicína) – zastavenie krvácania.


henry vm značka H – odvodená jednotka SI.

 :: fyzika.


hermitovský vm – samozdružený.

 :: fyzika.


hertz vm – značka Hz – odvodená jednotka SI; je to hlavná jednotka frekvencie v sústave SI.

 :: fyzika.


Hilbert, David (1862 – 1943) – nemecký matematik a logik, zakladateľ göttingenskej matematickej školy, azda najvýznamnejší a najuznávanejší predstaviteľ matematiky 20. storočia, ktorý o. i. sformuloval zásady prístupu k základom matematiky vedúceho 1. k vzniku formalizmu vo filozofii matematiky, ktorý nahradil operácie s matematickými objektmi a s matematickými významovými útvarmi operáciami so znakmi, pričom ich význam je pre platnosť systému nepodstatný a možno ho interpretovať rôznym spôsobom; 2. k vzniku metamatematiky.

 :: matematika.


hinduizmus perz. – tradičné svojrázne indické náboženstvo, ktoré sa dotvorilo v Indii vo 4. až 6. stor., ktoré je tam dodnes živé a najrozšírenejšie a ktoré tvorí súbor všetkých rítov, náboženských praktík a názorov, tradícií a mytológií Indov sankcionovaných posvätnými knihami véd a predpismi brahmanov. Hinduizmus má veľké množstvo variantov, foriem a siekt, pričom sa vyznačuje relatívne (t. j. vzhľadom na iné kultúrne a religiózne fenomény) azda najväčším zmyslom pre „vnútornú toleranciu". V hinduizme niet vlastne nijakého oficiálneho, hlavného prúdu. Pri vymedzovaní predstáv o hinduizme sa však napriek tomu zvykne poukazovať na to, že akousi bibliou hinduizmu je Bhagavadgíta a posvätným centrom hinduizmu je Váránasí.

Filozofický základ hinduizmu tvorí védánta.

Celé významové univerzum hinduizmu krúži okolo ústredného významového útvaru vyjadrovaného spojením sanátana dharma.

Základným prameňom hinduizmu je staroindický brahmanizmus. Genetická súvislosť s brahmanizmom sa prejavuje napr. v tom, že medzi najuctievanejšie hinduistické božstvá patrí trojica brahmanizmu: Brahma (stvoriteľ), Višnu (ochranca) a Šiva (stvoriteľ, ochranca pred zlým a ničiteľ zlého súčasne).

Spoločným významovým útvarom rozmanitých konkrétnych prejavov hinduizmu je predstava, že večná individuálna duša (átman) sa usiluje splynúť so svetovou dušou (bráhman). Tomu bráni prúd neprestajne sa meniacich, konečných prejavov materiálneho prírodného bytia (prakriti). Átman na ceste k definitívnemu spaseniu prechádza neustálymi prevteleniami, pričom každú formu prevtelenia určuje karma, osud alebo údel, ktorý tvoria činy samého človeka.

Zdroj nezvyčajnej vnútornej pestrosti hinduizmu sa odvodzuje z povahy jeho genetickej väzby s brahmanizmom. Brahmanizmus totiž postupne prechádzal podstatnými zmenami – staré božstvá svätých textov stratili na popularite a pôvodný obetný rituál sa javil príliš zložitým. Preto dochádza k renesancii kultov lokálnych a kmeňových božstiev, ktoré sa voľne včleňujú do brahmanistickej tradície.

Hlavnými hinduistickými smermi sú višnuizmus, šivaizmus a šaktizmus (šakti – ženský princíp Brahmu).

Základným spoločenskoorganizačným princípom, ktorý hinduizmus sankcionuje, je kastový princíp.

Situácia hinduizmu sa zásadne zmenila po vyhlásení nezávislosti Indie v roku 1947 a po následnej proklamácii sekulárneho indického štátu. Indická ústava uznáva páriov ako rovnoprávnych, absolútnosť kastového systému sa pomaly odstraňuje. Voči vonkajšiemu svetu sa obhajuje postulát absolútnej tolerancie, pritom sa však stále lipne na duchovnej prevahe spirituálneho hinduizmu. Veľký počet smerov v hinduizme a absencia centralizovanej náboženskej organizácie umožňujú v zásade každému Indovi, aby si našiel duchovnú orientáciu primeranú sebe.

 :: filozofia hinduistická, náboženstvo.


histológia gr. – prírodovedný, medicínsky odbor a časť anatómie, ktorej predmetom sú mikroskopické štruktúry orgánov a tkanív (v prípade rastlín pletív), skúmané predovšetkým svetelným a elektronickým mikroskopom a s pomocou farbiacich techník (techniky fixácie a farbenia vzoriek).

V kontexte prírodných vied, konkrétne biológie sa zaraďuje nasledovne:

    • biológia
      • morfológia
        • histológia
          • cytológia
          • všeobecná histológia
          • špeciálna histológia
          • histotechnológia

V kontexte medicíny s histológiou spolupracujú alebo sú s ňou príbuzné tieto odbory:

    • bunková biológia,
    • histopatológia,
    • patologická anatómia,
    • histochémia,
    • imunohistochémia,
    • anatómia,
    • morfológia.


história gr. – história ako veda, dejepis, historiografia, historická veda, historické vedy – veda, ktorej predmetom sú dejiny, historické procesy a udalosti, od začiatku existencie človeka a ľudskej spoločnosti až po súčasnosť.

K metódam histórie sa radia tieto postupy (cf 516):

    • indukcia a dedukcia,
    • priama a nepriama metóda,
    • diachrónny a synchrónny prístup,
    • metóda sondy,
    • komparatívna metóda,
    • kvantitatívna analýza,
    • biografická analýza,
    • metóda kolektívnej biografie,
    • mikrohistorická analýza,
    • metóda orálnej histórie,
    • umeleckohistorická analýza,
    • metóda právnej ikonografie,
    • genderová analýza,
    • diskurzívna metóda.

 – P: Dülmen, R. v., Gombár, E., Mably, G. B. de.

 ::


história literárna – dejiny literatúry – časť literárnej vedy, ktorej predmetom je proces vývinu (najmä) umeleckej literatúry v celom jej časovom a priestorovom rozsahu, druhovej, žánrovej, tvarovej a výrazovej rôznorodosti, ďalej individuálne literárne javy, autori a ich dielo, všeobecné tendencie, prúdy, smery, štýly (238;170, 622;104).

 – P: Minárik, J. 


Hitler, Adolf (20. 4. 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko 30. 4. 1945 Berlín, Nemecko) nacistický politik rakúskeho pôvodu, v rokoch 1933 1945 diktátor Nemeckej ríše. Svoje presvedčenie a program sformuloval v knihe „Môj boj (Mein Kampf), 1. diel 1925, 2. diel 1926)“.

 :: história.


hlas – 1. zvuk vyludzovaný človekom rečovými orgánmi pri reči alebo speve; 2. individuálna melodická línia vo viachlasnej skladbe; 3. súbor píšťaľ v organe totožných konštrukciou, menzúrou a farbou zvuku; 4. úloha alebo nástrojový či spevný part, ktoré sú samostatne vypísané a v hudobnej skladbe patria interpretovi (hráčovi alebo spevákovi).

 :: hlas (lingvistika), sila hlasu, vyslovenie.


hlas (lingvistika) – jedna z troch základných zložiek reči (popri dychu a článkovaní) daná zvukom vznikajúcim kmitaním (vibráciou) hlasiviek v hrtane a upraveným rezonanciou a filtráciou v nadhrtanových dutinách (237;169).

 :: sila hlasu.


hláska základná a najmenšia zvuková jednotka (celosť), ktorú už ďalej nemožno deliť. V jazyku pri stavbe slov a tvarov majú platnosť len hlásky s určitými zvukovými vlastnosťami, ktoré sú v celom jazykovom spoločenstve ustálené a ktoré majú schopnosť rozlišovať význam slov.

Spojením hlások sa utvára slabika.

Súbor hlások, používaných v danom jazyku, je sústava hlások (333;14, 27, 7).

 :: lingvistika.


hlava 1. časť ľudského alebo zvieracieho tela, kde sú oči; vec podobná hlave; 2. vec alebo jej časť podobná hlave, napr. hlava klinca.

 :: hlava (anatómia).


hlava (anatómia *)  – lat. caput – časť ľudského tela, ktorá sa skladá z týchto častí:

    • mozgová časť (neurocranium),
    • tvárová časť (splanchnocranium).


hlava klinca prírubovité rozšírenie drieku klinca.

 :: klinec.


hlavy mačacie neodb. – zaoblené kamene poskladané do dlažby, ako ju vidno napríklad na obrázku Mikulášskej ulice v Bratislave alebo na tejto ilustrácii:

.


hluchota Beethovenova – práve ona ho „zaviedla do najušľachtilejších sfér zvuku“ (433;16). Synkriticizmus túto situáciu vníma ako výnimočný prípad kultúrneho aktu, ktorého nositeľom, subjektom je Beethoven, ktorý bol schopný pretvárať to, čo spôsobovala hluchota, na krásno. Hluchým môže byť hocikto, no hocikto nevytvorí dielo beethovenovského rádu.

 :: kultúra 19. stor. 


hmattelesný zmysel, sprostredkujúci hmatový vnem (vnem dotyku, tlaku, chladu, tepla, bolesti).


hmota (fyzika) – súčasť predmetu fyziky vo forme látky alebo poľa.


hmota pružnálátka, z ktorej vytvorené predmety alebo z ktorej pozostávajúce prostredia majú schopnosť po ohnutí alebo stlačení sa vrátiť do pôvodnej polohy alebo stavu. Pružná hmota je podmienkou vzniku zvuku. 


hmota živá hmota, majúca schopnosť samoorganizácie, zachovávania a rozmnožovania stavu vyššieho poriadku a vyskytujúca sa prevažne v podobe buniek; vyznačuje sa iným chemickým zložením ako neživá hmota.

 :: biológia.


hmotnosť (fyzika) – angl. masszákladná fyzikálna veličina, ktorej jednotkou je kilogram (kg); symbol m.

 :: látka (fyzika), váženie (fyzika).


hmotnosť pokojová hmotnosť pri nulovej rýchlosti.

 :: fyzika.


hnutie – súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny ľudí zameraných na dosiahnutie jej cieľov, organizované hromadné úsilie o uskutočnenie nejakej myšlienky; myšlienkový, politický a podobne smer, napr. fenomenologické hnutie.

 :: hnutie clunyjské, hnutie duchovné, hnutie kultúrne.


hnutie clunyjské obrodné a reformné hnutie, ktorého strediskom sa stal benediktínsky kláštor založený v roku 909 v burgundskom meste Cluny a ktoré malo veľký vplyv na zavedenie potrebných reforiem a upevnenie pápežskej autority (hlavne pričinením pápeža Gregora VII, 1021 1085) (cf 116;64).

 :: Abbo Floriacensis, Pamiatka zosnulých.


hnutie duchovné súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny nábožensky i mimonábožensky orientovaných ľudí zameraných na dosiahnutie cieľov v duchovnej oblasti, napr. osvietenstvo.


hnutie kultúrne súbor kolektívnych akcií nejakej skupiny ľudí zameraných na pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, napr. osvietenstvo.


hnutie politické (štátoveda)neštátna politická inštitúcia, ktorá sa vyznačuje čiastkovou mediačnou funkciou v občianskej spoločnosti, t. j. vo vzťahoch jednotlivcov a spoločenských skupín, ako aj vo vzťahu k štátu. Tento subjekt vyjadruje, reprezentuje a presadzuje predstavy jednotlivcov a spoločenských skupín o sebarealizácii a o všeobecnom blahu (741;5).


hodina – skratka: h – časová jednotka rovnajúca sa 60 minútam alebo 3600 sekundám. 24 hodín tvorí deň.


hodiny vežové – hodiny umiestnené na veži zvyčajne kostola.

 :: stroj hodinový.


hodnota číselná hodnota vyjadrená, určená v číslach alebo pomocou čísel.


hodnota číselná veličiny fyzikálnej veľkosť fyzikálnej veličiny, hodnota uvádzajúca, koľkokrát sa daná jednotka nachádza v meranej veličine. Určenie hodnoty veličiny sa uskutočňuje meraním.

 :: fyzika, veličina fyzikálna.


hodnota okamžitá – hodnota v danom okamihu.


hodnota veličiny  číslo a referencia spoločne vyjadrujúce veľkosť veličiny.

 :: hodnota veličiny fyzikálnej, spektrum.


hodnota veličiny fyzikálnej – súčin jej číselnej hodnoty a jednotky.

 :: fyzika, meranie veličiny fyzikálnej.


hodnota zobrazenia (matematika) obraz (priradený podľa predpisu vzoru).


homeo- gr. (< ὁμοῖος [homoios]) prvá časť zložených slov znamenajúca podobný, napr. homeomorfný.


homeomorfizmus gr. topologický izomorfizmus spojité bijektívne zobrazenie medzi dvoma topologickými priestormi, ktoré má spojité inverzné zobrazenie; zachováva topologické vlastnosti daného topologického priestoru. Dva topologické priestory, medzi ktorými existuje homeomorfizmus sa nazývajú homeomorfné a z topologického hľadiska sa považujú za ekvivalentné (cf Homeomorfizmus, in: Wikipédia).


homeomorfne gr., prísl. vzájomne jednoznačne a spojito.


homeomorfný gr. majúci podobný tvar, podobnotvarý.

 :: homeo-.


homeopatia gr. oblasť alternativistiky, ktorej predmetom je liečenie chorôb podávaním minimálnych dávok tých liečiv, ktoré vo väčších dávkach spôsobujú u zdravého človeka príznaky, aké má liečená choroba (14;36). Uvedený postup sa riadi princípom, že podobné sa lieči podobným.


homeostáza gr. – vlastnosť systému zachovávať si v procese vzájomného pôsobenia s prostredím hodnoty základných premenných v niektorých daných hraniciach, pričom prívlastok základný sa týka kvality systému: porušenie kvality vedie k deštrukcii systému (cf 160;119).


homo-1 gr. prvá časť zložených slov s významom rovnaký, taký istý, rovný.


homo-2 gr. prvá časť zložených slov s významom človek, ľudský.


homo lat. 1. človek, rozumný človek 2. muž, chlap 3. on (497;273).


Homo lat. človek rod čeľade Hominidae. Zahŕňa fosílne druhy Homo habilis, Homo erectus a Homo sapiens (s niektorými poddruhmi) a recentný poddruh Homo sapiens sapiens.

 :: antropológia.


homogenita priestoru – skutočnosť, že všetky miesta v priestore sú rovnocenné (cf absolútny priestor).


homomorfizmus (matematika) homomorfné zobrazenie; vzťah podobnosti systémov z ľubovoľného štruktúrneho alebo funkčného hľadiska, v ktorom každému prvku jedného systému možno priradiť jeden prvok iného systému; zhoda jednoznačná iba jednostranne.


homomorfný gr. rovnakotvarý, majúci ten istý tvar.

 :: homomorfizmus (matematika).


homonymum gr. jazykový prostriedok (slovo, slovné spojenie, tvar ap.) majúci rovnakú hláskovú podobu, ako má iný prostriedok, ale odlišný, nesúvisiaci význam. Homonymá sú slová rovnakej formy (v základnom tvare) a rozdielneho lexikálneho alebo aj gramatického významu (496;192, 28).

 :: lingvistika.


hormóny gr. – biologicky aktívne látky produkované endokrinnými žľazami.


hospodárstvoekonomikaoblasť života spoločnosti tvorená výrobou, rozdeľovaním, výmenou a spotrebou statkov a služieb s cieľom uspokojovať potreby človeka, predmet ekonómie.

 :: ab equis ad asinos.


hospodárstvo národnésúhrn všetkých ekonomických prostriedkov a vzťahov hospodárskych subjektov určitého štátu alebo hospodárskeho priestoru. Národné hospodárstvo sa člení odvetvia a sektory.

 :: daň, ekonómia, ekonomika, sústava daňová.


hra kartová hra, ktorá sa hrá s hracími kartami.

 :: zdvih (hra kartová).


Hradný vrch v Bratislave vrch v Bratislave, na ktorom sa rozprestiera Bratislavský hrad.

:: geografia.


hrana grafu úsečka spájajúca vrcholy grafu.


hranie venovanie sa hre, zamestnávanie sa hrou.


hrmot zvuk vznikajúci nepravidelným chvením.


hrot špica, ostré zakončenie niečoho, napríklad drieku klinca.


hromada kopa, hŕba neusporiadaných vecí.


hromadnosť algoritmu vlastnosť algoritmu, spočívajúca v použiteľnosti algoritmu na riešenie celej triedy úloh, napr. Euklidovým algoritmom možno vypočítať najväčší spoločný deliteľ dvoch ľubovoľných celých čísel.


hudba – 1. (v stredoveku) siedme zo siedmich slobodných umení.

2. umelecký druh, ktorý je predmetom výskumu mnohých disciplín (muzikológie, filozofie hudby atď.). Hudba je široko rozvetvený odbor umenia, v ktorom sa používajú predovšetkým tóny, a síce tóny hudobných nástrojov a ľudského hlasu (spevu).

Archaický význam slova „hudba (muzika)“ mieni najprv spev a poéziu (pozri: múzy), neskôr súhrn všetkých umení nejako spojených so spevom a slovom, ba dokonca všetkých disciplín (história, astronómia, filozofia, ...) ako myšlienok vyjadrovaných slovami. Okrem tohto širokého významu dostal termín hudba od klasického Grécka aj užší význam, a síce umenie tónov.

 – P: Albrecht, A., Albrecht, J., Asafiev, B. V., Bach, J. S., Bartók, B., Beethoven, L. v., Burlas, L., Haydn, J., Händel, G. F., Schiff, A., Schmidt, F., Schubert, F., Wagner, R..

 :: a (hudba), a basa voce, a battuta, a bene placito, abeceda hudobná, accelerando (hudba), adagio (hudba), akord (hudba), akustika hudobná, barok hudobný, čiara taktová, dielo hudobné, dominanta (hudba), faktúra (hudba), funkcionalita v hudbe, hudba (Asafiev, B. V.), hudba (hudba), hudba (romantizmus), hudba baroková, hudba klasicistická, hudba renesančná, hudba romantická, interval (hudba), klavír akustický, Musica aeterna, muzikológia, myslenie hudobné, partita, patetico (hudba), rapsódia (hudba), rytmus hudobný, sarabanda, skladba hudobná, sloh hudobný, Slovenská filharmónia, stupnica diatonická, sústava tónová, šramot, štruktúra hudobná, štýl (hudba), toccata, tokáta, tón, tón (hudba), tonika (hudba), tónina, umenie, veta (hudba), vlastnosť tónu, výška tónu, zdroj zvuku, zvuk hudobný.


hudba (Asafiev, B. V.) – časové umenie a umenie sluchového zmyslu, umenie sluchu; špecifická zvuková realizácia myslenia. Materiál hudby človek vyberá z prírodnej skutočnosti (z možnosti), prepracováva ho a formuje na základe svojich daností a fyziologicko-psychologických možností. Dôležitá je tu pamäť, ktorá umožňuje na základe princípu opakovania uvedomovanie si vzťahov (identít a kontrastov), pričom komparácia sa neodohráva len v línii prebiehajúceho hudobného zážitku, ale zapája sa do nej aj predchádzajúca skúsenosť sluchu. Medzi osvojovaním si sluchom a tým, čo sa v nej realizuje ako význam existuje nerozlučná spojitosť (cf 193;40 – 41).


hudba (hudba) – hudba pre hudobníka, chápanie hudby hudbou – organizovaný komplex, v „ktorom každá súčasť má svoje postavenie, svoju logiku. Hudobník myslí hudobne“ (402;7).


hudba baroková – súčasť barokového umenia, ucelená slohová epocha vo vývoji hudby, vyznačujúca sa prechodom od polyfónie k monódii. Zavádza sa nová notačná prax (generálny bas). Spev sa realizuje so sprievodom akordických hudobných nástrojov, ako lutna, čembalo.

Vzniká opera. Kantáty, oratóriá; z inštrumentálnej tvorby hlavne sonáta, sólový koncert, concerto grosso, čembalová hudba, majstrom organu bol J. S. Bach.

Na Slovensku: S. Capricornus, J. Kusser, J. Šimbracký, Z. Zarevius. Tvorcovia duchovných piesní D. Sinapius-Horčička, J. Tranovský (Cithara Sanctorum), B. Sölöši (Canthus Catholici); rukopisné zborníky: Vietorisov kódex, Pestrý zborník, Zbierka A. Sirmayovej-Kecerovej, Uhorská zbierka;. Tvorcovia chrámovej hudby: P. Bajan, E. Pascha, P. Roškovský.

V Čechách: J. D. Zelenka, B. M. Černohorský, J. Vejvanovský. 

 :: barok hudobný.


hudba klasicistická – etapa novovekej hudba a súčasť klasicistického umenia približne v rokoch 1730 až 1830, vyznačujúca sa vznikom nových hudobných druhov, rozvojom komických operných žánrov, tvorbou symfónií, koncertov, sláčikových kvartet.

 – P: Beethoven, L. v., Haydn, J., Mozart, W. A., Schubert, F.


hudba renesančná – súčasť renesančného umenia.


hudba romantická – výrazná súčasť romantického umenia poznačená podstatne zmenou spoločenského postavenia skladateľa – nadobudnutím nezávislosti.

V ranom období vývinu romantickej hudby sa rozvíjali najmä menšie hudobné formy – skladby s poetickou tematikou (piesne bez slov, tance), sonáty.

V 30. rokoch 19. storočia nastupuje symfonická báseň, programová symfónia, hudobná dráma; stupňuje sa zvuková farebnosť dynamickej formy.

V novoromantickej etape vznikajú národné hudobné školy.

V neskorom období romantickej hudby dochádza k syntéze klasických a romantických kompozičných princípov a začína smerovanie k hudbe 20. storočia.

 – P.: Bella, J. L:, Berlioz, H., Brahms, J., Bruckner, A., Čajkovskij, P. I., Dvořák, A., Fibich, Z., Glinka, M. I., Chopin, F., Liszt, F., Mahler, G., Mendelssohn-Bartholdy, F., Musorgskij, M. P., Rimskij-Korsakov, N., Schubert, F., Schumann, Smetana, B., Verdi, G., R., Wagner, R. 


Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta – Banská Štiavnica – odborná vysoká škola so zameraním na oblasť hudby a ďalšie druhy umenia.

 :: škola vysoká.


hustota (fyzika) fyzikálna veličina určená vzťahom

ρ=[m][V],

kde ρ je značka hustoty, m značka hmotnosti a V značka objemu.

Jednotku hustoty dostaneme, keď do pravej strany vzťahu dosadíme základné alebo už odvodené jednotky

ρ=[m][V]= kgm3,.

V SI sa pre hustotu používa odvodená jednotka kilogram na meter kubický.


hviezda plazmové (plynné), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj viditeľného žiarenia, drží ho pokope jeho vlastná gravitácia a má hmotnosť 0,08 až 300 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina viditeľnej hmoty vesmíru. Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, ktoré je zdrojom väčšiny energie našej planéty.

 :: astrofyzika, metalicita, obloha hviezdna.


hybnosť hmotnosť telesa násobená jeho rýchlosťou. Hybnosť p je vektorová veličina, pretože aj rýchlosť je vektorová veličina:

p = mv,

kde m je hmotnosť hmotného bodu, v je rýchlosť hmotného bodu vzhľadom k danej inerciálnej vzťažnej sústave.

 :: fyzika.


hydina jatočná – hydina chovaná na mäso.


hypertext angl. text na displeji počítača alebo iného elektronického zariadenia s odkazmi (hyperlinkami) na iný text, ku ktorému má používateľ (čitateľ) po kliknutí na istým spôsobom zvýraznené miesto (napr. podčiarknuté slovo) bezprostredný prístup.


hypertextovosť angl. zapracovanosť odkazov medzi časťami textu, ktorý sa utvorením tejto vlastnosti, presnejšie: vytvorením týchto (hypertextových) odkazov premenil na hypertext.


hypotéza fyzikálna fyzikálny významový útvar, vyjadrovaný výrokom o fyzikálnom jave, ktorého platnosť nie je plne preukázaná. Fyzikálna hypotéza sa vytvára 

pred potvrdením fyzikálneho zákona,

vtedy, keď doterajšie poznatky nestačia na vytvorenie úplnej teórie alebo na utriedenie faktov do jednotnej sústavy poznatkov.

 :: fyzika.


hypotéza štatistická predpoklad alebo výrok, týkajúci sa celého základného súboru.

 :: štatistika.


Hlavná časť H