La Mettrie, Julien Offroy de (1709 1751) francúzsky filozof, predstaviteľ francúzskeho materializmu 18. storočia, lekár. Vyšiel z Descartovej fyziky a Lockovho senzualizmu. Svet chápal ako prejavy rozpriestranenej, vnútorne aktívnej, pociťujúcej hmotnej substancie, ktorej formami sú anorganická, rastlinná a živočíšna ríša, pričom do živočíšnej ríše patrí aj človek. Proces myslenia prislúcha iba človeku, je výsledkom zložitej organizácie človeka a spočíva v porovnávaní a kombinovaní predstáv vzniknutých na základe pocitov a pamäti. Hlavnými príčinami historického vývoja sú osveta a činnosť vynikajúcich osobností. La Mettrie bol stúpencom osvietenského absolutizmu. Bol ateistom. Pokiaľ išlo o náboženskú vieru, bol zástancom jej zachovania pre ľudové masy.

 :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská, osvietenstvo.


Lacan, Jacques Marie Emile (13. 4. 1901 Paríž 9. 9. 1981 Paríž) francúzsky filozof a psychológ, predstaviteľ francúzskeho štrukturalizmu, vychádzajúci z Freudovho odkazu a dávajúci tomuto odkazu filozofické zdôvodnenie.

  D: De la psychose paranoiaque dans ses rapports avec la personalité, 1932; LesComplexes familiaux, 1938; Le seminaire de Jacques Lacan, 25 zv., 1953 1979; Ecrits I III, 1966.

 :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.


ľahostajnosť neprejavovanie záujmu, nevšímavosť, apatickosť; postoj, vzťah k okoliu alebo k okolitému dianiu vyznačujúci sa nezáujmom, nevšímavosťou, chladom, apatickosť, apatia.


lapidárnosť lat. – výstižnosť; stručnosť, jadrnosť, strohosť, presnosť.


láska – predmet filozofickej agapológie tvorený súborom procesov a ich výsledkov zvaným milujúcno, ktorého priestor otvára komunikácia čiže udržujúcno v zmysluplnosti, re-kreujúcno zmyslu, jeho kontinuálna znovu-tvorba; láska je maximom zmysluplnosti.

Podstatou lásky je potešenie z inakosti (milovaného), jej žičenie.

Maximom lásky je láska opätovaná – kon-kordancia (sú-srdečnenie).

Otvorením priestoru milujúcnu komunikáciou sa spúšťa proces rozpúšťania Ja a Ty, seba-de-realizácia: milujúcno je s bytím Ja a Ty inkompatibilné ako bytie a zdanie: keď je tu milujúcno, nie je tu Ja a Ty, keď je tu Ja a Ty nie je tu láska.

 :: caritas (Augustinus), láska (synkriticizmus).


láska (synkriticizmus) – maximum zmysluplnosti; podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo jej prianie; maximom lásky je láska opätovaná čiže konkordancia, štrukturujúcnom lásky je milujúcno. Láska je prirodzený kontext sexuality. Sexualita mimo tohto kontextu tenduje k perverznosti. Sexualita mimo lásky je podprocesom egoizácie.

Nevyhnutným predpokladom lásky je sloboda.

Prekážkou lásky je lipnutie.


látka to, čo slúži na ďalšie spracovanie alebo formovanie.

 :: látka (fyzika), látka (chémia), proces, vlastnosť.


látka prvá (Aristoteles) gr. hýlé próté, lat. materia prima číra možnosť (lat. pura potentia), ktorá je čírou možnosťou, chýba jej akýkoľvek tvar.


Leibniz, Gottfried Wilhelm (1. 7. 1646 Lipsko – 14. 11. 1716 Hannover) – nemecký filozof (predstaviteľ racionalizmu), matematik, polyhistor, diplomat, jeden z iniciátorov ekumenických snáh. Leibnizovi išlo o hľadanie kompromisu medzi apriórnou vedou, teológiou a empirizmom. Leibniz prišiel s pokusom odlišným spôsobom ako Spinoza prekonať descartovský dualizmus, a síce v smere monadologického spiritualizmu, podľa ktorého podstatu sveta tvoria monády. Roku 1700 zakladá Pruskú akadémiu vied.

Descartovský pojem substancie implikuje jej deliteľnosť, ktorá však nemôže ísť donekonečna. Okrem zložených substancií musia teda jestvovať aj jednoduché substancie, ktoré – keďže sú nedeliteľné – nemôžu byť rozľahlé. Jednoduchými substanciami nemôže byť niečo hmotné, pretože všetko, čo je hmotné, je deliteľné. Preto jednoduchými substanciami musí byť niečo formálne, čosi ako bod alebo aristotelovská entelecheia; musí to byť metafyzický bod, ktorý podľa G. Bruna Leibniz nazval monáda. Každé teleso je organickým spojením monád, z ktorých každá má autonómne bytie.

Leibniz prijal Descartovu myšlienku, že každá nerozľahlá substancia je mysliaca, a predpokladal, že každá monáda ako jednoduchá substancia je duchovná a mysliaca. Monáda má silu, ktorá jej zaručuje schopnosť pohybu a konania nezávisle od vonkajších popudov. Leibniz preložil dynamiku z vonkajšku do vnútra substancie1). Touto imanentnou silou monád je ich schopnosť poznávať a chcieť.

Vďaka poznaniu každá monáda odzrkadľuje v sebe celý kozmos a toto odzrkadľovanie ustavične v sebe udržuje vďaka chceniu. Keďže každá monáda je v sebe uzatvorenou individualitou, odzrkadľuje vesmír svojím spôsobom a ukazuje z neho to, čo ona sama percipuje.

Poznávacie možnosti jednotlivých monád sú rozličné – podľa týchto možností a podľa stupňa dokonalosti monád určuje Leibniz hierarchiu monád.

 – D: De principio individui (O individualizačnom princípe), dizertácia obhajovaná 1663; Confessio naturae contra ateistas (Vyznanie prírody proti ateistom), 1669; Hypothesis physica nova, I. et II. par. (Hypotéza novej fyziky), 1671; Theoria motus abstracti (Teória abstraktného pohybu), 1671, Theoria motus concreti (Teória konkrétneho pohybu), 1671; Nova methodus pro maximis et minimis (Nová metóda o najväčších a najmenších veličinách), 1684; Meditationes de cognitione, de veritate et ideis (Meditácie o poznaní, pravde a ideách), 1684; De geometria recondita et analysi indivisibilium atque infinitorum (O skrytej geometrii a analýze nedeliteľných a nekonečných veličín), 1686; Discours de métaphysique (Rozhovor o metafyzike), 1686; Systema theologicum (Teologický systém), 1686; De primae philosophiae emendatione et de notione substantiae (O zdokonalení metafyziky a pojme substancie), 1691; Système nouveau de la nature et de la communication des substances (Nový systém prírody), 1695; Nouveaux essais sur l'entendement humain (Nové úvahy o ľudskom rozume), 1704; Essais de Theodicée sur la bonté de Dieu, la liberté de l'homme et l'origine du mal (Pokus o teodíceu alebo o Božej dobrote, ľudskej slobode a pôvode zla), 1710; Monadologie (Monadológia), redig. 1714, vyd. 1840; Principes de la nature et de la grace (Princípy prírody a milosti), nap. 1714, vyd. 1718; Opera omnia, I – VI, 1768 – 1798; Die philosophischen Schriften I – VII, 1875 – 1890; Hauptschriften zur Grundlegung der Philosophie, I – II, 1904/1906; Sämmtliche Schriften und Briefe, 1923 an.

 ::  analýza matematická, čas (Leibniz, G. W.), filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia novoveká, characteristica universalis, matematika (Leibniz, G. W.), Newton, I., pravda faktová (Leibniz, G. W.), pravda rozumová (Leibniz, G. W.), priestor (Leibniz, G. W.), súradnice.


Lenin, Vladimír Iľjič (22. 4. 1870 Simbirsk – 21. 1. 1924 Gorki pri Moskve), vl. menom Vladimír Iľjič Ulianov (ako Lenin sa podpisuje od roku 1901) – ruský revolucionár, tvorca boľševizmu, vodca boľševickej revolúcie v Rusku v roku 1917.

Koncepciu boľševickej organizácie a revolučnej taktiky vypracoval vo Švajčiarsku r. 1902 v práci Čo robiť? Pálčivé otázky nášho hnutia.

Vo svojom hlavnom filozofickom spise Materializmus a empiriokriticizmus (1908) podrobil kritickej analýze nové výsledky prírodovedy z hľadiska dialektického materializmu a rozvinul základné princípy marxistickej filozofie vedy, teórie poznania (najmä teórie odrazu), vypracoval svoju koncepciu objektívnej pravdy a dialektiky jej vývoja od relatívnych právd k absolútnej, podal vymedzenie kategórie hmoty, priestoru a času, príčinnosti, načrtol teóriu zložitosti a nevyčerpateľnosti vlastností hmoty. Pri kritike machizmu a ďalších smerov filozofie 19. storočia, ktoré označoval ako buržoázne, nastolil otázku princípu straníckosti vo filozofii a jeho realizácie „v boji proti akémukoľvek smeru idealizmu a metafyziky“.

Osobitnú pozornosť venoval dialektike ako teórii vývoja a téze o totožnosti a jednote dialektiky, logiky a teórie poznania, ktoré ďalej rozpracúval v posmrtne vydaných rukopisoch Filozofické zošity (1933) v nadväznosti na metódy aplikované v Marxovom Kapitáli a na materialisticky prepracovanú dialektiku, ktorú predložil G. W. F. Hegel najmä v diele Logika ako veda.

V diele Imperializmus ako najvyššia fáza vývoja kapitalizmu (1916) charakterizuje imperializmus piatimi základnými črtami:

    1. koncentrácia kapitálu na úroveň vzniku a rozvoja monopolov;
    2. rastúci význam vývozu kapitálu;
    3. vznik finančnej oligarchie;
    4. utváranie medzinárodných podnikateľských a podnikových celkov;
    5. rozdelenie celého sveta medzi najvýznamnejšie kapitalistické mocnosti.

„Na rozdiel od Rosy Luxemburgovej Lenin nepredpokladal sebazničenie kapitalizmu a dobre vycítil adaptačné schopnosti kapitalistických štátov (13;162).“

V knihe Štát a revolúcia. Učenie marxizmu o štáte a úlohy proletariátu v revolúcii (1918) Lenin vymedzil pojmy štátu, diktatúry proletariátu, socialistickej revolúcie, socializmu a komunizmu.

V stati O význame bojovného materializmu (1922) načrtol smery rozpracúvania marxistickej filozofie už aj v kontexte socialistickej spoločnosti a svoju koncepciu boja s náboženstvom a náboženským svetonázorom.

 – I: Полное собрание сочинений В. И. Ленина (2.6.2021).

 – D: Polnoje sobranije sočinenij, (5. vyd.), 1967.

 :: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia marxistická, filozofia ruská, leninizmus, marxizmus-leninizmus.


leninizmus vm – interpretácia marxizmu vypracovaná V. I. Leninom, ktorá sa stala súčasťou oficiálnej štátnej doktríny v Sovietskom zväze a v krajinách reálneho socializmu a ktorá samu seba chápala ako jediné možné vedecké zdôvodnenie jedinej možnej alternatívy budúcnosti ľudstva – komunizmu.

 :: marxizmus-leninizmus.


Leśniewski, Stanisław (Sierpuchow 30. 3. 1886 – Varšava 13. 5. 1939) – poľský filozof, logik a matematik so sklonom k materialisticky orientovanému nominalizmu a klasickej (dvojhodnotovej) logike; spoluzakladateľ ľvovsko-varšavskej školy; vychádzal z J. S. Milla a E. Husserla. Jeho logické skúmania sa orientovali na ontologické a metamatematické idey s cieľom vypracovať univerzálnu logickú teóriu, o ktorú by sa mohla opierať nominalistická teória množín.

Svoju logickú teóriu člení na tieto disciplíny:

    • mereológia,
    • ontológia,
    • prototetika,

pričom prototetika je predpokladom ontológie a ontológia je predpokladom mereológie.

 – D: Über Funktionen, deren Felder Gruppen mit Rücksicht auf diese Funktionen sind, 1929; Grundzüge eines neuen Systems der Grundlagen der Mathematik, 1929; Über Funktionen, deren Felder Abelsche Gruppen in bezug auf diese Funktionen sind, 1929; Lecture Notes in Logic, 1988; Collected Works, 1992; Pisma zebrane, I – II, 2015.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


Levinas, Emmanuel (12. 1. 1906 Kaunas (Litva) – 24. 12. 1995 Paríž) – francúzsky filozof, ktorý významnou mierou prispel k tomu, aby sa nemecká fenomenológia ( Husserl, Heidegger) stala známou vo Francúzsku. Levinas odmieta chápať skutočnosť ako systematickú súvislosť, ako totalitu (ako je to najmä u Hegela). Na rozdiel od Kierkegaardovej kritiky Hegela však Levinas proti systému nestavia subjekt, ale to, čo je iné (autrui). Iné sa stáva zreteľným v druhom. Vzťah ja k druhému je základom etiky: Absolútna etická kompetencia druhého vyplýva z jednoty transcendencie, času a inakosti druhého, t. j. poukazuje ako stopa na nikdy netematizovateľné mimo tváre druhého. Levinas svoju filozofiu označuje ako metafyziku.

Existencia stojí nad bytím; prvotnými danosťami sú oddelenosť a osamotenosť ľudského personálneho subjektu. Interpersonálny vzťah je vzťah dvoch personálnych jednotiek, ktoré sú samy osebe úplne postačiteľné. Takýto vzťah je možný len vďaka účastenstvu nekonečna, ktoré pôsobí za každým bytím človeka a kozmu a v ktorom je každý človek postavený mimo akéhokoľvek ontologického systému. Božské nekonečno zasahuje každú celistvosť a systém, je transsystémové a transtotalitné obklopujúcno i toho najväčšieho možného systému. Najvlastnejšou bytostnou potrebou človeka je potreba bytia, ktoré je radikálne iné. Mojím najvlastnejším bytím je ten, kto je pre mňa absolútne iný, t. j. Boh.

 :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.


liberalizmus lat. politická a morálna filozofia, vyzdvihujúca individualizmus a osobnú slobodu. Jednotlivca považuje za základnú jednotku spoločnosti, ktorá by jednotlivcom mala dopriať a zabezpečovať čo najväčšiu mieru osobnej slobody a sebarealizácie.

Liberalizmus sformulovali európski filozofi 18. storočia, spomedzi ktorých najmä A. Smith.

Vyhraneným variantom liberalizmu je libertarianizmus.

 :: ekonómia politická klasická, filozofia 18. stor., liberalizmus ekonomický, liberalizmus politický, neoliberalizmus.


libertarianizmus lat. klaster politických ideológií nadväzujúcich na klasický liberalizmus s akcentom na individualizmus a najmä na osobnú a ekonomickú slobodu.


Liessmann, Konrad Paul (13. 4 1953 Villach ) rakúsky literárny vedec, filozof a publicista s ťažiskom výskumu v oblasti filozofie kultúry a teórie médií.

  D: Ästhetik der Verführung. Kierkegaards Konstruktion der Erotik aus dem Geiste der Kunst,  1991, 20052; Ohne Mitleid. Zum Begriff der Distanz als ästhetische Kategorie mit ständiger Rücksicht auf Theodor W. Adorno, 1991; Karl Marx *1818 †1989. Man stirbt nur zweimal 1992, 19932; Kierkegaard – Zur Einführung 1993, 20104; Der Aufgang des Abendlandes. Eine Rekonstruktion Europas, 1994; Der gute Mensch von Österreich. Essays 1980–1995, 19962; Philosophie der modernen Kunst, 1993, 19983; Vom Nutzen und Nachteil des Denkens für das Leben (= Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie, Band 1), 1997, 19982; Die großen Philosophen und ihre Probleme. Vorlesungen zur Einführung in die Philosophie 2, 1998, 20033; Philosophie des verbotenen Wissens. Friedrich Nietzsche und die schwarzen Seiten des Denkens, 2000, 20022; Günther Anders. Philosophie im Zeitalter der technologischen Revolutionen, 2002; Kitsch! oder warum der schlechte Geschmack der eigentlich gute ist, 2002; Reiz und Rührung. Über ästhetische Empfindungen, 2003; Spähtrupp im Niemandsland. Kulturphilosophische Diagnosen, 2004; Die Insel der Seligen. Österreichische Erinnerungen, 2005; Der Wille zum Schein. Über Wahrheit und Lüge, 2005; Theorie der Unbildung. Die Irrtümer der Wissensgesellschaft, 2006, 200817; Zukunft kommt! Über säkularisierte Heilserwartungen und ihre Enttäuschung, 2007; Schönheit, 2009; Hodnota člověka. Filosoficko-politické eseje, 2010; Das Universum der Dinge. Zur Ästhetik des Alltäglichen, 2010; Bildung ist ein Lebensprojekt. Martin Kolozs im Gespräch mit Konrad Paul Liessmann, 2011; Lob der Grenze. Kritik der politischen Unterscheidungskraft,  2012; Ein optimistischer Blick auf den Pessimismus, 2013; Philosophie der modernen Kunst. Erweiterte Neuausgabe, 2013; Grenzen (in) der Kunst (spolu s Th. D. Schleeom), 2014; Geisterstunde. Die Praxis der Unbildung. Eine Streitschrift,  2014; Totgesagte leben länger. Karl Marx und der Kapitalismus im 21. Jahrhundert, 2015; Vom Kopf zur Hand, … und dazwischen eine ganze Welt (spolu s W. Ullrichom, P. Strasserom a E. Kaeserom), 2015; Wer hat dir gesagt, dass du nackt bist, Adam? Mythologisch-philosophische Verführungen (spolu s Mi Köhlmeierom), 2016; Bildung als Provokation, 2017; Die kleine Unbildung. Liessmann für Analphabeten (spolu s N. Mahlerom), 2018.

 :: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, filozofia súčasná.


línia lat. skutočná alebo myslená čiara, priamka, krivka.


lipnutie (synkriticizmus) – forma túžbostnej závislosti od niekoho alebo niečoho. Prvkom túžby sa lipnutie napĺňa zväzujúcim, stŕpňujúcim napätím a snahou, zneslobodňovaním. Lipnutie je prekážka lásky, ktorej nevyhnutným predpokladom je sloboda, nelipnutie na milovanom, nezávislosť od milovaného. Pokiaľ napríklad dieťa milujúce svojich rodičov od nich závisí, je vzťah medzi ním a jeho rodičmi spravidla nabitý potenciálnym konfliktom, utrpením. Pri lipnutí záleží na utrpení prípadne spojenom so vzťahom, pri láske toto záležanie anihiluje: pri láske zostáva trebárs utrpenie alebo starosti, no milujúcim na nich nezáleží, a síce v intenciách tézy, že nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho trpiaci alebo milujúci spraví – zaujímavý je zmysel utrpenia. Ale ten sa začína odhaľovať až momentom ustania lipnutia na prekonaní utrpenia. Fakt utrpenia je neodstrániteľný lipnutím na jeho odstránení, túžbou, aby utrpenie skončilo. Túžba (sc. aby utrpenie skončilo) a utrpenie provokujú netrpezlivosť, utrpenie navyše, utrpenie z utrpenia. Ustaním lipnutia ustane aspoň proces tohto zbytočného vrstvenia sa utrpenia. Môžeme trpieť pokojne aj bez toho, aby sme trpeli trpením; to neznamená, že sa z trpenia máme tešiť, to by bol masochizmus. Zaujímavou formou lipnutia je aj strach z utrpenia, ktorý je zvyčajne vtedy, keď tu utrpenie nie je, no my si nechávame myseľ napĺňať predstavami o ňom.


líšenie sa odlišovanie sa.


literatúra filozofická súbor filozofických textov (cf Zoznam literatúra).


Locke, John (29. 8. 1632 Wrington, Anglicko – 28. 10. 1704 Oates) – anglický filozof, hlavný predstaviteľ empirizmu, zakladateľ modernej teórie poznania, zakladateľ anglickej osvietenskej filozofie.

Locke budoval svoju teóriu poznania vychádzajúc zo senzualizmu: obsahy vedomia (idey) pochádzajú zo zmyslov, na ktoré pôsobia veci jestvujúce nezávisle od nášho vedomia. Idey možno rozdeliť na 1. jednoduché (simple ideas), 2. zložené (complex ideas) a 3. všeobecné (general ideas).

Základnú vrstvu tvoria jednoduché idey získavané buď prostredníctvom jedného zmyslu (napr. idea tvrdosti, idea svetla atď.), buď prostredníctvom viacerých zmyslov (idea priestoru, idea času, idea pohybu atď., buď prostredníctvom vnútorného zmyslu (reflexie) (idea myslenia, idea chcenia atď.), alebo zároveň prostredníctvom zmyslov a reflexie (idea slasti, idea schopnosti, idea jestvovania atď.)

Zložené idey sa tvoria z jednoduchých ideí operáciami opakovania, porovnávania atď.

Najvyššiu vrstvu tvoria všeobecné idey, vznikajúce abstrakciou jednoduchých ideí.

Človek je pôvodne bez týchto ideí, je telesom medzi ostatnými telesami, no v interakcii s nimi prostredníctvom impulzu (impulse). V dôsledku tohto pôsobenia  dochádza k rozsvecovaniu sa ideí v tmavej komore (dark room) nášho rozumu, čo tvorí sféru individuálnej zmyslovej skúsenosti vo forme vnímania (perception), v ktorom sa nám jednotlivé predmety bezprostredne dávajú. Priamo sú nám pritom dané iba jednotlivé predmety, nie ich podstata.

Prechod od tejto pasívnej fázy procesu poznania k aktívnej fáze tvorí sféra retencie (retention) ideí. Retenčná fáza je sprostredkujúci článok v procese prechodu od zmyslov k rozumu. Tento prechod sa uskutočňuje jednak nazeraním, jednak pamätaním si.

Nazeranie (contemplation) je podržiavanie idey, ktorá prenikla do mysle, istý čas v zornom poli. Pamätanie si je znovuoživovanie (revive) ideí, ktoré po ich vštepení prestali byť zjavnými (have disappeared) a vystúpili zo zorného poľa mysle, skryli sa jej vnútornému pohľadu. Pamäť (memory) je schopnosť mysle tieto idey oživiť, opäť ich nechať v sebe viac alebo menej sa rozžiariť.

V súvislosti s tematizáciou retenčnej etapy poznávacieho procesu Locke formuluje svoj druhý, širší pojem skúsenosti, ktorá môže zahrnovať aj cudziu spracovanú skúsenosť. V rukopise z roku 1697 venovanému používaniu rozumu (Of the Conduct of the Understanding) Locke skúma proces čítania, ktorý sa podľa neho môže uskutočňovať dvoma spôsobmi: buď ako proces sprevádzaný, alebo ako proces nesprevádzaný premýšľaním o čítanom. V druhom prípade, t. j. bez myšlienkového spracúvania čítaného (pri driemaní mysle, ako hovorí Locke) dochádza iba k ;rozširovaniu faktov, masy, ktorá sama osebe je iba surovým poznatkovým materiálom. Tento materiál tvoriaci skúsenosť v širšom zmysle slova sa už nedá vysvetliť spomenutou impulzovou teóriou. Locke tu otvára výhľad na historickú genézu stavebného materiálu poznania v generáciách predchádzajúcich tvorcov kultúry.

Na takto načrtnutej báze Locke formuluje program fundamentácie vedeckého poznania spočívajúcej v skúmaní operácií, ktoré myseľ vykonáva s ideami (operations of the mind): 1. pozornosť (attention), opakovanie (repetition), slasť (pleasure) a bolesť (pain) podporujúce pamätanie si; 2. rozlišovanie (distinction)

 a rozoznávanie (discerning); 3. porovnávanie (comparing); 4. skladanie (compounding); 5. pomenúvanie (naming); 6. abstrahovanie (abstracting).

Na báze týchto operácií si vytvárame idey primárnych kvalít (idea rozpriestranenosti, pevnosti, kvantity, pohybu a tvaru) ako skutočných vlastností vecí a ďalej ideu podstaty.

Adekvátne, zreteľné a jasné však môžu byť iba jednoduché idey, t. j. idey týkajúce sa vlastností vecí. O tom, čo drží tieto vlastnosti pohromade, však môžeme mať iba nejasné idey (predstavy). Prvá idey sa týkajú iba nominálnej podstaty, nejasné idey podstaty reálnej.

Idea nominálnej podstaty je idea, ktorá sa tvorí spájaním jednoduchých ideí kvalít získavaných prostredníctvom zmyslov.

Idea reálnej podstaty zostáva vždy nejasná, pretože tu ide o osobitnú štruktúru, ktorú ukrýva každá vec v sebe  bez akéhokoľvek vzťahu k vonkajšku.

Locke tematizuje aj vzťah vedeckého poznania a viery, a síce pod vplyvom v jeho dobe oživovanej augustiniánskej tradície, ako vzťah lumen naturale a lumen supernaturale: Boh podľa neho neuhasína prirodzené svetlo, keď myseľ osvetľuje svetlom nadprirodzeným, rozum  neprestáva byť sudcom a vodcom. Týchto ideí sa chopili deisti i francúzski materialisti 18. storočia.

 – D: Essay on the Law of Nature (Esej o prírodnom zákone), nap. 1663; Epistola de tolerantia (Listy o tolerancii), 1689; An Essay concerning Human Understanding (Rozprava o ľudskom rozume), 1690; Two Treatises of Government (Dve rozpravy o vláde), 1690; The Reasonableness of Christianity as Delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva), 1695; The Works, I – III, 1704.

 :: deľba moci, filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, gnozeológia, senzualizmus, vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.).


logicizmus gr. smer filozofie matematiky, ktorý sa pokúša redukovať celú matematiku na logiku; podľa logicizmu možno matematické pravdy zdôvodniť výlučne logickými postupmi vychádzajúc iba z logických právd. Prvú ucelenú verziu logicizmu vypracoval G. Frege v roku 1879.

Matematický logicizmus vychádza z presvedčenia, že všetky matematické pojmy sa dajú definovať pomocou pojmov logiky.

Neuskutočniteľnosť tohto zámeru ukázal K. Gödel.


logika gr. – veda o zákonoch a operáciách správneho myslenia. Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov; súčasťou predmetu logiky je aj vyvodzovanie, dokazovanie, argumentácia. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.

Logika je pôvodne filozofická, neskôr špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.

Logika vznikla v 4. stor. pr. l. Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

V stredoveku bola logika druhým zo siedmich slobodných umení.

Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.

 – P: Aristoteles, Bolzano, B., Boole, G., Carnap, R., Cmorej, P., De Morgan, A., Frege, G., Kant, I., Kripke, S. A., Leibniz, G. W., Leśniewski, S., Peter Španiel, Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M. 

 :: 

    •  
    •  
    • Č  
    •  
    •  
    •  
    •  
    • CH  
    •  
    •  
    •  
    •  
    •  
    •  
    •  
    •  
    • Š  
    •  
    •  
    •  
    •  


logika (Kant, I.) – kánon umu alebo rozumu, ktorý platí vo všetkom myslení a musí sa dokazovať (632;9).


logika (logika moderná) náuka o platnom usudzovaní.


logika aletická – logika nevyhnutnosti a možnosti neklasická modálna logika, ktorá skúma úsudky, v ktorých vystupujú aletické modality nutnosti a možnosti.


logika Aristotelova prvý logický systém, ktorého jadrom je náuka o kategorickom a modálnom sylogizme. Aristotelova logika zahrnuje aj náuku o pojme, definícii a súde.

 :: Aristoteles: Organon.


logika aristotelovská logika rozpracovávaná pokračovateľmi a stúpencami Aristotelovej logiky alebo rozvíjaná v jej intenciách.

 :: Aristoteles, Aristoteles: Organon, štvorec logický.


logika deduktívna – logika, ktorej predmetom je deduktívne odvodzovanie (357;77).


logika deontická normatívna logika, povinnostná logika, formálna deontika – neklasická logika, ktorej predmetom sú vzťahy medzi jazykovými výrazmi vyjadrujúcimi príkazy, zákazy a povolenia; tieto jazykové výrazy sa nazývajú normatívne vety.

 :: logika juristická, logika právna.


logika dialektická časť marxistickej filozofie, ktorej predmetom je pohyb myslenia s jeho logickými a historickými aspektmi skúmaný dialektickou metódou a ktorej výsledkom je systém logických kategórií. Dialektická logika odvodzuje jednu formu pohybu myslenia z druhej.


logika doxastická angl. doxastic logic časť logiky, ktorej predmetom je logická štruktúra viery a presvedčenia. Niektorí považujú doxastickú logiku za variant epistemickej logiky.


logika dvojhodnotová – najdôležitejšia časť logiky, v ktorej sa výrokom a výrokovým formám priraďujú len dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda, označované aj 1 a 0 alebo P a N prípadne p a n.

Dvojhodnotovou logikou je klasická logika.


logika extenzionálna – angl. extensional logic – logika, ktorá sa opiera o princíp extenzionality.


logika filozofická neklasická logika, ktorej predmetom je aplikácia formálnologických postupov a techník pri formulácii a riešení filozofických problémov. Publikácia 500;20 charakterizuje filozofickú logiku ako „súčasný smer vo formálnej logike, ktorý zahrnuje klasickú logiku i neklasické logiky. Navyše rozširuje pole skúmania logiky o logickú analýzu prirodzeného jazyka. Je servisnou disciplínou filozofie.“


logika formálna symbolická logika náuka o formách a zákonoch správneho usudzovania, vedná disciplína, ktorej predmetom sú zákonitosti odvodzovania správnych záverov z daných výrokov.

 :: logika filozofická, metóda deduktívna, pravidlá usudzovania, teoréma (logika formálna), usudzovanie, výrok, výrok jednoduchý.


logika induktívna – logika, ktorej predmetom je induktívne odvodzovanie (357;77).


logika intenzionálna neklasická logika vypracovaná rozšírením teória typov o prostriedky umožňujúce formulovať symbolické jazykové výrazy reprezentujúce intenzie.


logika intenzionálna transparentná skr. TIL neklasická logika, ktorej autorom je P. Tichý, vypracovaná ako prostriedok logicko-sémantickej analýzy vedeckých jazykov a jazyka prirodzeného.


logika klasická formálna logika rešpektujúca princíp dvojhodnotovosti (je to dvojhodnotová logika) a princíp extenzionality.

 :: hodnota pravdivostná, logika filozofická, princíp vylúčenia sporu.


logika matematická formálna logika pestovaná ako matematická disciplína; jej predmetom je myslenie, ktoré skúma metódou formalizácie čiže súborom matematických metód za pomoci špeciálneho aparátu symbolov a kalkulov.

 :: axióma (logika matematická), kalkul (logika matematická), logika, logika matematická (matematika), matematika, ohodnotenie (logika matematická), ohodnotenie výroku pravdivostné (logika matematická), symbolika logiky matematickej, tabuľka pravdivostná, tautológia (logika matematická), teória relácií, valuácia (logika matematická), výrok (logika matematická).


logika modálna neextenzionálna neklasická logika, ktorej predmetom sú modality alebo modálne operátory, ako napríklad je možné, je nutné, je nemožné, ... 

Začiatky modálnej logiky rozvinul Aristoteles a intenzívne sa skúmala v rámci stredovekej logiky. Novú etapu rozpracúvania modálnej logiky otvoril C. I. Lewis a C. H. Langford úsilím zameraným na prekonanie paradoxov  materiálnej implikácie, a J. Łukasiewicz a E. L. Post vypracovaním trojhodnotovej logiky.

 :: modalita (logika), modálny (logika), Pascucci, Matteo.


logika moderná súčasná etapa vývinu formálnej logiky nasledujúca po dominancii tradičnej logiky; moderná logika je neempirická (analytická) veda, ktorej predmetom je vyplývanie a deduktívne usudzovanie, metódy tvorby logických systémov, ich vlastnosti a spôsoby dokazovania, ktoré skúma s cieľom preveriť, či rôzne podoby usudzovania a argumentácie v prirodzenom jazyku sú deduktívne správne. Do predmetu modernej logiky sa zahrnujú aj nededuktívne druhy usudzovania, ako napr. pravdepodobnostné alebo abduktívne usudzovanie.

Moderná logika sa vyznačuje týmito črtami:

    • zdôrazňuje nevyhnutnosť upresnenia jazyka, ktorým vyjadrujeme myšlienky, ktoré robíme predmetom logickej analýzy. Tento cieľ dosahuje väčšinou tým, že pracuje so symbolickým jazykom;
    • myšlienkové operácie (usudzovanie) prevádza na operácie s výrazmi, ktoré sa uskutočňujú podľa presne stanovených formálnych pravidiel (podobne ako počtové operácie v matematike),
    • rozpracovala metódu deduktívneho výkladu vedeckej disciplíny, pri ktorej vychádzajúc z určitých základných pojmov a poučiek odvodzujeme ostatné pojmy a poznatky príslušnej disciplíny čisto logickou cestou. Moderná logika venuje síce veľkú pozornosť analýze, rozboru myšlienok a výrazov, vlastný výklad však podáva obvykle konštruktívnym postupom, počínajúc budovaním vyjadrovacej sústavy, určením významu výrazov a stanovením prípustných operácií;
    • neuzatvára sa v okruhu tradičných myšlienkových foriem, ale pripúšťa možnosť skúmať formy bez vopred daného obmedzenia (zaujíma sa napr. o viachodnotové logiky, o logiku normatívnych viet a i.) – dôležité je, aby s nimi bolo možné dôsledne operovať. Neuspokojuje sa len skúmaním výrokov, ktoré hovoria o vlastnostiach predmetov, ale zaoberá sa aj výrokmi, ktoré hovoria o vzťahoch medzi objektami.

Moderná logika vyšla síce z matematických problémov a používa matematické metódy, ale svojou povahou smeruje k tomu, aby slúžila všetkým vedám ako teória vedeckého dôkazu (4;15 – 16).

Moderná logika je hlavným nástrojom riešenia filozofických problémov v rámci analytickej a novopozitivistickej filozofie.

 – P: Carnap, R., Cmorej, P., Frege, G., Gahér, F., Kripke, S. A., Russell, B., Tarski, A., Tichý, P., Whitehead, A. N., Wittgenstein, L., Zouhar, M. 

 :: konštanta (logika moderná), konštanta deskriptívna (logika moderná), konštanta logická (logika moderná), logika (logika moderná), logika formálna, logika intenzionálna, logika intenzionálna transparentná, logika klasická, logika matematická, logika modálna, logika neklasická, logika výroková, predmet logiky modernej, symbolika logiky modernej, usudzovanie platné, záver argumentu (logika moderná).


logika neklasická logika vytvorená v opozícii ku klasickej logike tým, že odmieta niektorý alebo niektoré princípy klasických logických systémov. S ucelenou výstavbou neklasických logík sa začalo začiatkom 20. storočia. P: W. Ackermann, L. E. J. Brouwer, A. Heyting, A. Church, C. H. Langford, C. I. Lewis, J. Łukasiewicz, E. L. Post, J. Słupecki, M. Wajsberg, G. H. von Wright.

Neklasickú logiku tvorí súbor týchto logík alebo skupín logík:

 :: hodnota pravdivostná.


logika právna – juristická logika – konkrétna súčasť deontickej logiky.

 :: právo.


logika predikátová logika predikátov, logika kvantifikátorov, funkcionálna logika jeden z dominantných logických systémov, časť logiky, ktorej predmetom je vnútorná stavba výrokov a logické vzťahy, ktoré od nej závisia.

Predikátová logika je druhým stupňom skúmania výrokov nadväzujúcim na výrokovú logiku. Predikátová logika obsahuje výrazy výrokovej logiky a ďalej individuové premenné, individuové konštanty, predikátové (funkcionálne) premenné a predikátové konštanty.

 :: logika predikátová rádu prvého, vlastnosť (logika predikátová).,  výskyt premennej (logika predikátová).


logika predikátová rádu prvého predikátová logiky, ktorej formálny aparát umožňuje skúmať pripisovanie alebo upieranie vlastností a vzťahov konkrétnym alebo bližšie neurčeným indivíduám (cf 89;173)


logika rádu prvého základný logický systém zahrnujúci výrokovú logiku a predikátovú logiku prvého rádu (89;173).


logika stoická prvý systém výrokovej logiky, v ktorom sa definovali hlavné výrokové spojky (implikácia, konjunkcia, disjunkcia...), pričom úlohu axióm plnili nedokázateľné (základné) pravidlá usudzovania.

 :: stoicizmus.


logika subjekt-predikátová aristotelovská logika, teória (logický systém) kategorického sylogizmu, ktorý skúma logické vyplývanie na základe vzťahov pojmov v elementárnom výroku čiže založené na vnútornej štruktúre elementárnych výrokov.

 :: a (logika subjekt-predikátová), predikát (logika subjekt-predikátová).


logika symbolická formálna logika moderná logika, pomenovaná takto vzhľadom na jej charakteristický rys používanie špeciálnej symboliky.


logika temporálna chronologická logika, logika času neklasická logika, ktorej predmetom je predmet klasickej logiky rozšírený o časovú závislosť výrokov a o výroky obsahujúce časové spojky. Temporálna logika skúma vety obsahujúce výrazy vyjadrujúce vzťahy „predtým – potom“ a „prítomnosť – minulosť – budúcnosť“ a uvažovanie, ktorého súdy sú vyjadrované výrokmi o procesoch odohrávajúcich sa v čase (cf 500;24).

 :: čas.


logika tradičná aristotelovská logika zahrnujúca aj niektoré psychologické a metodologické aspekty myslenia v podobe predloženej v diele A. Arnaulda a P. Nicolea z roku 1662 „Logika alebo umenia myslenia (La Logique ou l'Art de penser)“.

Tradičná logika je disciplína, ktorá sa tradovala od antiky do polovice 19. stor. a zahrnovala 

    • teóriu pojmov,
    • teóriu súdov,
    • teóriu bezprostredných úsudkov,
    • teóriu sylogizmov.

Základ tradičnej logiky tvoria subjektovo-predikátové vzťahy (S-P vzťahy, ktoré v rámci nej slúžia ako východisko sylogistiky (375;158).

 :: figúra sylogizmu, súd (logika tradičná), upieranie, zákon myslenia.


logika tried teória tried, triedová logika predikátová logika rozšírená o špeciálnu (mimologickú) konštantu (príslušenstvo prvku k triede), ktorou sa tu označuje binárna relácia príslušnosti prvku k triede, napr. x A, čo čítame „x je prvkom triedy A“.

 :: = (logika tried).


logika vedy skúmanie logickej štruktúry vedeckých teórií, definícií, klasifikácií, pojmov, zákonov, odhaľovanie logickej väzby medzi týmito vedeckými významovými útvarmi, skúmanie neprotirečivosti a úplností vedeckých teórií, spôsobov formovania a overovania vedeckých hypotéz, analýza logických aspektov generalizácie, explanácie, abstrahovania, idealizácie.


logika vedy (Carnap, R.) logika jazyka vedy z pohľadu logiky jazyka empirickej vedy.


logika výroková VL – časť logiky, ktorej predmetom sú logické vzťahy medzi výrokmi alebo výrokovými výrazmi závisiace len od toho, ako sú tieto výrazy vybudované z iných pomocou výrokových spojok; je to jeden z dominantných logických systémov.

Výroková logika je najjednoduchší logický systém.

Výroková logika opisuje, ako na platnosť, resp. neplatnosť argumentov vplývajú špecifické logické konštanta, tzv. výrokové spojky.

Keď chceme zistiť, ako fungujú výrokové spojky, nemusíme si všímať vnútornú štruktúru jednoduchých výrokov; jednoduché výroky berie výroková logika ako ďalej neanalyzovateľné jednotky jazyka (cf 89;45).

Na výrokovú logiku nadväzuje predikátová logika.

 :: tabuľka závislosti pravdivostnej hodnoty konjunkcie od pravdivostných hodnôt jej dvoch zložiek, valuácia (logika výroková), VL (logika), výraz výrokový, výrok jednoduchý (logika výroková).


logos gr. lat. ratio to, čo nám robí prístupným čo veci sú myslenie, slovo (72;19 a predtým.), usúvzťažňujúcno konštituujúce zmysel usúvzťažňovaného i toho, čo je výsledkom usúvzťažňovania.


lokomócia lat – pohyb z miesta, premiestňovanie sa, napr. chôdza.


Lotze, Rudolf Hermann (21. 5. 1817 Bautzen – 1. 7. 1881 Berlin) – nemecký filozof, v ktorého filozofii sa spája exaktná prírodoveda, medicína a idealizmus nadväzujúci na Leibnizovu filozofiu: empiricky daná príroda je špecifickým prejavom ideálneho sveta, o formách a zákonoch ktorého možno usudzovať analogicky podľa foriem a zákonov subjektívnych duchovných procesov. Mechanické, príčinné zákony súcna treba chápať ako symbolický výraz toho, čo má byť, účelového a pod. Lotze zaviedol pojem hodnoty ako toho, čo má význam, platnosť iba pre subjekt, pričom však hodnota nie je produktom ľubovôle subjektu: hodnota je objektívna ako všeobecne platná forma chcenia a správania sa. 

 – D: Metaphysik, 1841; Leben und Lebenskraft, 1843; Logik, 1843; Medizinische Psychologie oder Physiologie der Seele, 1852; Mikrokosmos, 1 – 3, 1856 – 1864; Geschichte der Ästhetik, 1868; System der Philosophie, I – II, 1912.

 :: axiológia, filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.


(Dodatok)