R (teória relácií) – relátor, vzťahový znak (69;189).


racionalita lat. založenosť na rozume alebo jeho využívanie; osobitná črta, ktorú vykazujú indivíduá a kolektívy ľudí vo svojom myslení a konaní, vo svojom vzájomnom styku a vo svojich inštitúciách. Racionalita je komplexný fenomén prelínajúci sa všetkými sférami života človeka a spoločnosti. Racionalitu možno charakterizovať ako

    • tendenciu konať na základe rozumovej úvahy a nie na základe náhodného impulzu či nepreskúmaného pokynu;
    • tendenciu konať na základe dlhodobejšieho plánu;
    • kontrolu vzájomného styku abstraktnými a všeobecnými pravidlami;
    • inštrumentálnu účinnosť, t. j. schopnosť voľby prostriedkov podľa ich účinnosti pri dosahovaní jasne vymedzených cieľov na rozdiel od akceptovania prostriedkov vyčlenených zo zvyku alebo náhodného impulzu;
    • tendenciu k voľbe určitého konania, inštitúcie atď. na základe ich zhodnotenia podľa jednotných a jasne špecifikovaných kritérií na rozdiel od ich hodnotenia podľa viacerých, nesúvisiacich, difúznych kritérií a na rozdiel od ich akceptovania podľa tradície a pod.;
    • sklon k systematizácii presvedčení a/alebo hodnôt v jednotnom koherentnom systéme;
    • sklon ľudsky sa vyžívať skôr v používaní alebo v uspokojovaní intelektuálnych činností než v emóciách a v zmyslovosti (cf 19;17, 28).

 :: typ racionality historický.


racionalizmus lat. – orientácia na rozum (rácio) v poznávaní a konaní a na diskurzívne metódy vo vede, ktorej sa ucelenej filozofickej podoby dostalo v novovekej racionalistickej filozofii.


racionalizmus kritický smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia.

Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – s pojmom verifikacionizmu. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzifikacionizmu. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb). Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu. Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné.

Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu.

 :: falibilizmus, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná.


rad viac entít usporiadaných v jednej línii za sebou alebo vedľa seba.

 :: rad (matematika), stupnica.


radenie – usporadúvanie podľa istého poriadku do istého celku, zaraďovanie, začleňovanie.


rámec historický materiálny alebo intelektuálny rámec, v ktorom ľudia vždy žijú, myslia a konajú, no ktorý si vo svojom každodennom živote obvykle neuvedomujú, je pre nich čímsi prirodzeným, takmer ako vzduch, ktorý dýchajú, no napriek tomu je tento rámec ich vlastným výtvorom (19;7).

 :: typ racionality historický.


rasa arab. > fr. skupina ľudí vyznačujúca sa určitými znakmi (farbou pokožky, vlasov, očí, tvarom lebky atď.), ktoré vznikli v ranom období vývinu ľudstva.

 :: nacizmus.


ráz súhrn príznačných vlastností, povaha, charakter.

 :: sui generis.


realita lat. – skutočnosť – všetko existujúce v prírode, spoločnosti a vedomí (cf 254;10 p. 2).

Z reality sa nám v súlade s našimi záujmami a potrebami vyčleňujú určité celky dané pred započatím ich opisu, pozorovania, skúmania alebo iného (mimovedeckého) pristupovania k nim. Tieto celky možno označiť ako celky daného, napr. celok predfilozoficky daného, celok predkriticky daného, celok predlogicky daného, celok predvedecky daného atď., ale aj celok prednábožensky daného, predumelecky daného, predmytologicky daného...

 :: energia, hmota, informácia, ontológia, realita (gnozeológia), realita cishorizontová, realita edukačná, realita ekonomická, realita estetická, realita fyzikálna, realita geografická, realita hmotná, realita ideálna, realita jazyková, realita materiálna, realita mimojazyková, realita objektívna, realita prírodná, realita skúmaná, realita sociálna, realita spoločenská, realita transhorizontová, realita virtuálna, údaj, zámeno.


realita (gnozeológia) – realita, členiaca sa na dve disjunktívne časti: na a) objektívnu realitu (skutočnosť, svet) – súhrn všetkých predmetov, javov, procesov atď. existujúcich mimo vedomia človeka, a na b) subjektívnu realitu (skutočnosť, svet), ktorá zahŕňa všetko to, čo sa nenachádza v objektívnej realite (skutočnosti, svete). V tomto zmysle možno hovoriť aj o ideálnej realite (skutočnosti, svete) (254;10 p. 2).


realita cishorizontová lat. – vnútrosvetská skutočnosť – imanentná sféra reality ľuďom prístupná prostredníctvom všetkých foriem osvojovania si sveta v miere, ktorá to umožňuje.

Medzi cishorizontovou a transhorizontovou realitou je evidovateľná ešte horizontová realita.

Táto štruktúra reality je evidovateľná aj vo vlastnom osvojovaní si sveta človekom a v človeku samom.

Viazanie sa cishorizontovej reality s transhorizontovou realitou je transcendovanie.

:: synkriticizmus.


realita estetická súčasť predmetu estetiky tvorená súborom estetických javov, objektov a procesov, ich vlastností, vzťahov a premien.


realita historická – súčasť predmetu histórie tvorená dejinami ako bytím ľudstva v čase čiže historickým (prie)rezom spoločenskej reality, svetom ľudí, ich činnosťami a výtvormi tejto činnosti v diachronickom rozmere, ľudstvom existujúcim a vyvíjajúcim sa v čase a v súbore konkrétnych podmienok a faktov jeho jestvovania.

Vypracúvanie pojmu historickej reality je náplňou filozofie histórie, pričom v procese tejto pojmotvorby intervenuje široká paleta významových útvarov, spomedzi ktorých kľúčovú úlohu plnia filozofické kategórie materiálneho, ideálneho, časového, bezčasového, vzniku, stvorenia, vývinu, zániku, kauzality, náhodnosti atď. Od konfigurácie jadrových kategórií intervenujúcej v tom ktorom smere filozofie histórie závisí jeho svetonázorová pozícia a historickofilozofická prináležajúcnosť, čiže či ide o idealistické alebo materialistické chápanie historickej reality a tomu zodpovedajúcu povahu historických vied, v ktorých však spomenuté jadrové kategórie zväčša intervenujú latentne (implicitne) a patentnými (explicitnými) sa stávajú až v priebehu eventuálnej filozoficko-metodologickej sebareflexie historika, čím sa sám historik stáva filozofom histórie alebo sa otvára dialógu s profesionálnym filozofom histórie.

Niet takého historického kontextu, v ktorom by sa všetci historici zároveň cítili svetonázorovo alebo ideologicky komfortne, čo je príčinou prinajmenšom časti z nich udržiavať si konfiguráciu kategórií intervenujúcich v ich prístupe k historickej realite v latentnej podobe. Výskyt latentného a patentného v pristupovaní k historickej reality sa mení so zmenami politických režimov.

Filozoficky nesmierne zaujímavý je intrapersonálny priestor historika s naznačenou drámou (niekedy dokonca až tragédiou) superpozície procesov latentizácie a patentizácie vo fundamentálnej významovej vrstve jeho pojmovoterminologického aparátu. Tu sa historik bytostne dotýka svojej vnútornej slobody, priamo ju žije, čo priamo vplýva na kvalitu jeho života, na jeho životný pocit. Problematika (vnútornej, nie proklamovanej) slobody historika je nezriedka punctum saliens filozofie historie, najmä po nástupe druhej axiálnej éry.


realita horizontová – skutočnosť hranice medzi transhorizontovou a cishorizontovou realitou. Fenomenálne aspekty horizontovej reality podrobil minucióznym analýzam E. Husserl a dodnes sú štandardnou súčasťou predmetu fenomenológie.

 :: synkriticizmus.


realita ideálna – duchovná realita, skutočnosť alebo svet tvoriaci súčasť náplne vedomia.


realita materiálna – hmotná realita, tvorená hmotou (matériou).


realita objektívna lat. realitas obiectiva skutočnosť vecí existujúcich nezávisle od nášho myslenia (die Wirklichkeit der Dinge, insofern sie unabhängig von unserem Denken existieren) (470;193).


realita prírodná súbor prírodných javov a všetkého ďalšieho existujúceho v prírode ako protipól sociálnej reality.

 :: príroda, proces prírodný, realita fyzikálna, zákonitosť prírodná.


realita skúmaná – súbor skúmaných (podrobovaných skúmaniu) objektov, ich vlastností, vzťahov, stavov a premien


realita spoločenská – súbor spoločenských javov, vzťahov a procesov ako protipól prírodnej reality vytváraný ľuďmi a existujúci prostredníctvom ich každodenných aktivít.

Spoločenská realita je súčasťou predmetu sociálnej filozofie a jej jednotlivé aspekty, vrstvy alebo prierezy sú predmetom špeciálnych spoločenských vied – sociológie, politológie, ekonómie, kulturológie, etnografie atď.

 :: jav spoločenský, realita ekonomická, realita sociálna, spoločnosť.


realita subjektívnaskutočnosť alebo svet, zahrnujúci všetko to, čo sa nenachádza v objektívnej realite; je to ideálna realita, skutočnosť alebo svet (cf 254;10).


realita sveta (synkriticizmus) – súčasť predmetu synkriticistickej ontológie spočívajúca v jestvovaní sveta dostavujúcom sa synkrízou (nereduktívnym usúvzťažňovaním) bytia a súcien.

V realite možno vyčleniť


realita transhorizontová – zaobzorová skutočnosť skutočnosť za hranicami, po ktoré siaha ľudské poznanie, prežívanie, skúsenosť, unikajúcno nášmu úsiliu akýmkoľvek spôsobom sa ho zmocniť. Výklad povahy (ontologického statusu) transhorizontovej reality, perspektívnosť jej poznania, jej hodnota a zmysel v ľudskom vedomí a konaní závisia od povahy a konfigurácie kategórií, ktoré intervenujú v (ontologickom, gnozeologickom, axiologickom atď.) pristupovaní človeka k transhorizontovej realite.

Prístupy k transhorizontovej realite možno členiť na

    • filozofické,
    • náboženské,
    • mystické,
    • vedecké,
    • umelecké,
    • každodennoživotné.

Invariantom odhaľovaným (potvrdzovaným) v každom z týchto prístupov je unikajúcnostný*) aspekt transhorizontovej reality, jej unikajúcno, unikajúcnosť, enigmatickosť, reprezentovaná širokou paletou spravidla intenzívne pozitívne alebo negatívne emocionálne nasýtených filozofických, náboženských, mýtických, vedeckých, umeleckých a každodennoživotných významových útvarov a procesov, počnúc povedzme samotným filozofickým pojmom transhorizontovej reality, cez rôzne obrazy božstva alebo absolútna, mystické prežívanie spojenia (splývania) s ním, vedeckú otvorenosť neznámemu (neobjavenému) a umeleckými (vizuálnymi, hudobnými, literárnymi...) obrazmi a každodenným prežívaním najmä hraničných situácií (smrť, ohrozenosť, boj...) v živote človeka.

Dostupnú sféru reality oproti transhorizontovej realite možno označiť ako vnútrosvetskú skutočnosť (cishorizontovú realitu) a skutočnosť hranice medzi transhorizontovou a cishorizontovou realitou ako realitu horizontovú.

Proces viazania sa transhorizontovej a cishorizontovej reality a prienik (ponáranie sa doň) možno označiť ako transcendovanie, v ktorom je zakotvená totalita skúsenosti človeka.

_______

*) Unikajúcnostnosť transhorizontovej reality sa týka jednak jej samotnej „náplne“, pokiaľ vôbec má zmysel hovoriť v súvislosti so zaobzorovou skutočnosťou o čomsi takom ako náplň, jednak toho, že si ju bežne uvedomujeme iba nejasne, ak vôbec: nevidíme ju podobne, ako keď pre stromy nevidíme les alebo keď si partnera / partnerku stotožníme s ich obrazom v našej mysli. Vytratenie sa transhorizontovej reality z našej mysle v dôsledku jej (zabudnutého) stotožnenia sa s tým, čo si myslíme (veríme, cítime...), že je alebo aká je, táto naša metafyzická slepota, je hlavnou príčinou konca civilizácie pred zavŕšením sa nástupu druhej axiálnej éry

:: absolútno (synkriticizmus), Boh, hranica, kategória filozofická, metafyzika, mystika, náboženstvo, ontológia, pojem bytia, veda, viera náboženská, život každodenný.


realizácia lat. uskutočnenie alebo uskutočňovanie, realizovanie.


realizátor lat. – uskutočňovateľ.


realizmus lat. prístupy vykazujúce zmysel pre skutočnosť a vecnosť.

 :: realizmus gnozeologický, realizmus kritický, realizmus kritický literárny.


realizmus gnozeologický prístupy v rámci teórie poznania, vychádzajúce z uznávania objektívnej existencie predmetu poznania.


realizmus kritický – smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol ako reakcia na neorealizmus, proti ktorého téze o imanentnosti objektu vo vedomí staval svoje učenie o štruktúre poznávacieho aktu (subjekt, objekt, danosť alebo podstata ako obsah vedomia).

V USA boli v 20. – 30. rokoch 20. stor. jeho predstaviteľmi najmä: D. Drake, A. O. Lovejoy, J. B. Pratt, A. K. Rogers, Santayana, R. W. Sellars a ď. 

 :: filozofia 20. stor. 


realizovanie lat. uskutočňovanie.


reálny lat. skutočne jestvujúci, skutočný alebo konkrétny, opak fiktívneho, ireálneho alebo abstraktného, formálneho, ideálneho. Napr. reálny (skutočný, konkrétny) celok sa odlišuje od abstraktného, formálneho celku (cf 69;136 an.).


receptákulum lat. – schránka, nádrž alebo zhromaždisko.


reč schopnosť človeka vyjadrovať myšlienky a ďalšie významové útvary.

 :: reč (lingvistika).


redundantnosť lat. nadbytočnosť.


referencia lat. odkazovanie na niečo; vzťah medzi jazykovým výrazom a ním označeným objektom (referentom).

 :: referencia, in: Dodatok.


referent lat. – objekt označovaný pri referencii jazykovým výrazom. alebo na ktorý sa ním referuje.


referovanie na – 1. vzťahovanie sa na (niečo); 2. označovanie; 3. denotovanie. Objekt, na ktorý sa referuje, je referent. (cf 244;250 – 251).


reflexia filozofická filozofický významový proces, v ktorom intervenujú filozofické kategórie a ktorého produktom sú filozofické významové útvary. Každá filozofická reflexia je zároveň sebareflexia.

Zárodky filozofickej reflexie spadajú do 8. stor. pr. n. l. 

Filozofia ako reflexívna veda si neustále kladie otázku o predpokladoch svojho vedenie. Tým, že si ozrejmuje podmienky vzniku svojich poznatkov, je filozofia aspoň teoreticky pripravená spochybniť svoje výpovede, ak neobstoja v kritickom overení.


regulatívny lat. riadiaci, usmerňujúci, upravujúci, poskytujúci skôr návod ako obsah.

 :: útvar významový regulatívny.


Reinhold, Karl Leonhard (26. 10. 1758 Viedeň 10. 4. 1823 Kiel) rakúsky filozof, ktorý koncom 18. storočia spopularizoval Kantovu filozofiu; vypracoval filozofický systém označovaný ako elementárna filozofia (Elementarphilosophie) na základe svojej vlastnej filozofie jazyka, ktorým ovplyvnil nemecký idealizmus, najmä J. G. Fichteho. Podľa Reinholda treba základné filozofické problémy riešiť pomocou lingvistiky. Reinholdovi sa pripisuje zavedenie termínu teória poznania (Erkenntnistheorie).

Reinhold zaujíma z hľadiska dejín filozofických problémov dôležité miesto medzi Kantom a Fichtem, no pravdepodobne ešte významnejšou skutočnosťou je utvorenie sa kruhu Reinholdových poslucháčov  koncom 18. stor. v Nemecku ako zárodku ranoromantickej filozofie, o. i. alebo predovšetkým filozofie Novalisovej (cf. 764;230 – 231).

Reinholdov kruh (najmä Novalis a Forberg) a mal spätný korigujúci vplyv na učiteľa a jeho elementárnu filozofiu: „...forma vedenia (vedy), ktorú Reinhold označoval ako elementárnu filozofiu, uznáva naďalej ako východiskový princíp čisté sebavedomie (subjekt), ktoré nie je dané v pôvodnej a prvopočiatočnej evidencii, ale utvára sa až postupne, dodatočne, kedy sa subjekt stáva názorným sám sebe vo svetle rozumu. Filozofia teda nemôže nič odvodzovať z akejkoľvek zásady, ktorá by bola k dispozícii prvopočiatočne, ale naopak, približuje sa k takej zásade alebo princípu, ktorého sa dokáže zmocniť až dosiahnutím absolútneho poznania; avšak preto, že zásada či princíp pred ňou stoja ako regulatívna idea (idea v kantovskom zmysle, t. zn. idea ako rozumový pojem, ktorý nemožno aplikovať na neusporiadané názory, ale na poznatky, ktoré už boli spracované prostredníctvom čistých umových pojmov, kategórií), neexistuje posledná istota o tom, že by ju filozofia bola kedy nevyhnutne poznala. Idea je ,len’ idea, jej súcnosť je hypotetická, možno ju predpokladať nie však fakticky zdôvodniť, a pôsobiť môže iba ako regulatívny princíp – tým sa mení charakter Reinholdovho filozofovania, ktoré pristupuje na predstavu sukcesívneho vzostupu poznania za touto ideou, na predstavu poznania ako aproximácie (cf. 764;230 – 232)“.

  D.: Briefe über die Kantsche Philosophie, 1786 1787; Versuch einer neuen Theorie des menschlichen Vorstellungsvermögens, 1789, 17952, hlavné dielo; Über das Fundament des philosophischen Wissens, 1791; Grundlegung einer Synonymik für den allgemeinen Sprachgebrauch in den philosophischen Wissenschaften, 1812.

 :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká.


reinkarnácia lat. – transmigrácia, metempsychóza – prevtelenie duše (do iného tela).

Téma reinkarnácie je dodnes živá v indickom kultúrnom okruhu ako znovuzrodievanie sa: všetky bytosti vrátane ľudí sa znovuzrodievajú „v prakticky nekonečnom slede životov a ktorý sa zvyčajne spája s možnosťou dosiahnuť nejaký ideálny konečný cieľ (spasenie, oslobodenie alebo dokonalosť). Tento názor je základom indického chápania života prakticky vo všetkých filozofických systémoch (s výnimkou školy lókájata) a vo všetkých náboženských sektách hinduizmu a zakaždým sa spája s náukou o karmickej retribúcii činov podľa princípu, ktorý možno vyjadriť biblickým úslovím ,ako kto zaseje, tak zožne’. Tento princíp sa chápe v zmysle prírodného zákona, to znamená, že nezávisí od vôle Boha alebo akejkoľvek vyššej bytosti, ale je inherentný procesu znovuzrodievania sa. Začiatok tohto putovania životmi sa nedá určiť, pretože ich časový sled sa nechápe v zmysle lineárneho pohybu z nekonečnej minulosti do nekonečnej budúcnosti, ale ako kruhový pohyb v časových cykloch (porov. sansára). Avšak napriek tomu, že nemožno objaviť začiatok prevtelovania, možno jeho pokračovanie prerušiť. Cieľavedomý jednotlivec sa z neho môže vymaniť, ak sa pevne rozhodne dosiahnuť oslobodenie a dôsledne pokračuje v úsilí smerujúcom k tomuto cieľu, ako to opisujú rôzne systémy duchovnej praxe“ (184;184 – 185).

 :: filozofia indická.


rekonštitúcia lat. – znovuvytvorenie.


rekreovanie významovchápanie – nevyhnutná zložka komunikácie tvorená premenou významov z ich potenciálnej podoby (fixovanej štruktúrou informácie, textu, notového zápisu atď.) do podoby aktuálnej, ktorá predstavuje maximum ich bytia.


rekurzívnosť lat. – neobmedzená aplikovateľnosť na výsledky svojej predchádzajúcej aplikácie.


relácia lat. vzťah alebo pomer.

 :: relácia (teória množín), relácia (teória relácií), teória relácií.


relácia (teória relácií) – trieda usporiadaných n-tíc indivíduí, napr. dvojčlenný vzťah možno chápať ako triedu usporiadaných dvojíc prvkov (cf 69;188, 357;182).


relatívnosť lat. – jestvujúcnosť vo vzťahu k niečomu; opak absolútnosti.

 :: relatívnosť pokoja a pohybu.


reprezentácia lat. zastúpenie, zastupovanie v mnohých významoch, napríklad množinová reprezentácia. Reprezentácia je súbor konvencií týkajúci sa opisu určitej triedy vecí; tento súbor konvencií pozostáva zo štyroch častí:

    1. lexikón symbolov vokabulára reprezentácie;
    2. štrukturálna časť opisujúca požiadavky kladené na symboly;
    3. kolekcia metód alebo procedúr umožňujúcich manipuláciu so symbolmi a ich vyhľadávanie;
    4. sémantika špecifikujúca význam symbolov a ich relácií (cf 447;256).

Reprezentácia je dôležitý článok medzi realitou a vedou, pretože napríklad reprezentácia energie, hmoty a informácie v podobe pojmov tvorí fundament prírodných a technických vied.


reprezentovanie lat. zastupovanie, predstavovanie, reprezentácia.


reprodukcia lat. znovuobnovovanie sa.

 :: reprodukcia (biológia), reprodukcia (ekonómia), reprodukcia (umenoveda).


revolúcia lat. náhly, prudký a radikálny vývojový skok, vedúci k podstatnej zmene predchádzajúceho stavu.

 :: revolúcia priemyselná, revolúcia sociálna, revolúcia sociálna (synkriticizmus), revolúcia vedy.


revolúcia sociálna rozsiahla premena, ku ktorej dochádza zároveň na sociálnej a politickej úrovni a ktorá znamená zmarenie očakávaní a sociálnej konformity, ktoré boli ustálené v predchádzajúcom poriadku natoľko, že určovali všetky dôležité formy sociálnej interakcie.

 :: Veľká francúzska revolúcia.


revolúcia sociálna (synkriticizmus) – civilizačný (pod)proces spočívajúci v polemistickom vnucovaní zmeny druhým spravidla bez deegoizácie a sprevádzanom (takisto) spravidla sociálnou katastrofou alebo vyúsťujúcom do nej; replikácia starého spoločenského poriadku rozširovaním egoizácie a realizovaním seba alebo ega. Egorealizácia alebo sebarealizácia vyúsťuje do katastrofy v dôsledku inštitucionalizácie štruktúr (víťazného) ega (jeho polemistickosti a iných foriem zúžeností výhľadov na svet) vo forme zoštátnenia, premeny na firmy, školy, sociálne zariadenia, záujmové, interpersonálne a iné inštitúcie alebo organizácie. Dôsledkom individuálnych, skupinových a štátnych egoizmov alebo egocentripetálností je konflikt v jeho rôznych formách a odstupňovaniach a replikácia konfliktogénnosti.

Za zmysluplný analogon sociálnej revolúcie by sa snáď mohol považovať proces deegoizácie realizovaný väčšími skupinami členov populácie; prvou príležitosťou uskutočnenia takého procesu v dejinách, vyúsťujúceho do dostavenia sa kultúrneho spoločenstva (sociatas syncritica), ktorý by sme mohli nazvať synkriticistickou revolúciou, je nástup druhej axiálnej éry v spojení s epochou celosvetových pandémií takého neústupného typu, akým je pandémia infekčného ochorenia COVID-19.

Prerušenie série pandémií tohto typu nastane buď vyhynutím človeka, alebo dostavením sa societatis syncriticae, pričom v súlade so zákonom väčšieho stupňa automatizmu na strane zla (392;84an.) je ľahšie realizovateľná prvá možnosť.

Boj s pandémiami uvedeného typu sa zatiaľ javí ako ich replikácia, pretože sa stále ešte očakáva po zaštepení populácie návrat k forme života spoločnosti pred druhou osovou dobou s jej štátnou, skupinovou a individuálnou egocentripetálnosťou.

 :: agapizmus (synkriticizmus), boj, civilizácia (synkriticizmus), človek (synkriticizmus), egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus), ja (synkriticizmus), kultúra, polemizmus, ťažkosť (synkriticizmus), vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus).


revolúcia vedy – vedecká revolúcia – obdobie revolučných zmien vo vede, nastávajúce, „keď ďalší nárast kvantitatívnych zmien (zdanlivo malých spresnení, fluktuácií) vedie ku kvalitatívnym zmenám celého exlanačného a predikčného základu vedeckého poznania, keď sa pristupuje k riešeniu anomálií, problémov, ktoré nebolo možné vyriešiť na starom explanačnom základe (19;37)“.

 :: filozofia vedy, revolúcia vedy (Thagard, P.), systém zákonov vedeckých.


revolúcia vedy (Thagard, P.) – nastáva „vtedy, keď sa celý systém pojmov a zákonov nahradí novým a keď vedecká komunita ako celok prijme nový konceptuálny systém. Prechod k novým konceptuálnym a výrokovým systémom sa uskutočňuje preto, lebo tieto systémy majú väčšiu explanačnú koherenciu v porovnaní so starými systémami. V dejinách novovekej vedy ... možno vyčleniť tieto veľké vedecké revolúcie:s

    • prechod od ptolemaiovského systému ku kopernikovskému,
    • od descartovských kozmologických názorov k Newtonovej mechanike,
    • od Stahlovej teórie flogistónu k Lavoisierovej teórie oxidu,
    • od kreacionistickej predstavy o druhoch k Darwinovej teórii evolúcie prirodzeným výberom,
    • od Newtonovej fyziky k Einsteinovej teórii relativity,
    • od Newtonovej teórie ku kvantovomechanickej teórii,
    • a od statizmu cez Wegenerovu teóriu kontinentálnych driftov k teórii tektoniky zemských platní.

Pri detailnom rozbore týchto revolúcií (s použitím počítačovej techniky) autor dokazuje, že vo vedeckých revolúciách tohto typu existuje podstatný aspekt kontinuity, že prijatie nových teórií je vo všeobecnosti racionálne. Nové vedecké teórie koniec koncov prijíma vedecká komunita preto, lebo vykazujú väčší rozmer explanačnej koherencie. Rozdiel je iba v tom, že niektoré vedecké revolúcie (štyri spomínané revolúcie vo fyzike) sú viac kumulatívne ako iné (Lavoisierova revolúcia v chémii).

Osvojiť si nový konceptuálny systém je ... niečo podobné ako naučiť sa nový jazyk. Predstaviteľ novej teórie spravidla ľahko porozumie jazyku starej teórie. Lavoisier napríklad dobre poznal jazyk flogistónovej teórie. Zástanca starej teórie sa však musí naučiť jazyk novej teórie, ak jej chce porozumieť. O tom, že to je aj možné, svedčí príklad známeho odporcu Lavoisierovej teórie Kirwana. Osvojenie si nového konceptuálneho a výpovedného systému je v istom zmysle ľahšie i ťažšie ako osvojenie si nového jazyka: je ľahšie, pretože nevyžaduje osvojovať si celú novú množinu syntaktických relácií; je ťažšie vzhľadom na komplikovanosť väzieb v hierarchickej štruktúre pojmových systémov. Na osvojenie si novej teórie nie je pritom nevyhnutný ... jej komplexný preklad do jazyka starej teórie (19;37 – 38)“.


rez – plocha vzniknutá rezaním. Priečny rez je prierez.


rezervovanosť lat. zdržanlivosť, chladnosť, odmeranosť, uzavretosť.


rezultát lat. výsledok.


riešenieusilovanie sa urobiť z daných údajov uspokojujúci záver, hľadanie uspokojujúceho východiska, vysvetlenie, návrh odstránenia ťažkosti, napr. rozplietanie alebo rozpletenie uzla.

 :: riešenie problému, riešenie problému praktické, riešenie rovnice (matematika), riešenie trojuholníkov, úloha.


Riška, Augustín (29. 4. 1935 Brodské ) slovensko-americký filozof s ťažiskom výskumu v oblasti logiky a metodológie vied a filozofie.

  D: Niektoré problémy skúmania definícií, 1959; Teória modelov a použitie logického aparátu, 1964; Logické zákony a „hovorenie o svete“ (s P. Cmorejom), 1965; Towards a Typology of Courtesy in Language (s L. Altmannom), 1966; O logickej pragmatike, 1966; Intenzia a význam, 1967; Leibnizovská logika a jej vplyv, 1967; The Partition of Space in Nimboran (s L. Altmannom, Z. Domotorom), 1968; The Representation of Space in the System of Slovak Prepositions (s L. Altmannom, Z. Domotorom),  1968; Metodológia a filozofia (monografia), 1968; Linguistic Method, 1971; Methodology and Philosophy, 1972; The „A Priori“ in Ingarden's Theory of Meaning, 1974; Philosophy of Logic and Logic of Philosophy, 1975; Language and Logic in the Work of Roman Ingarden, 1976; Knowledge by Acquaintance Reconsidered, 1980; A Logical Theory of Objects, 1982; Súčasná americká filozofia: pohľad zvnútra, 1990; Whitehead as a Logician, 1994; Americká filozofia: Od Peircea po Quina (monografia), 1996.

 :: filozofia slovenská, filozofia súčasná, filozofia USA.


Ritter, Joachim (1903 – 1974) – nemecký filozof, žiak E. Cassirera, iniciátor a vydavateľ Historického slovníka filozofie (pozri 463an.).

 :: dejiny filozofie, filozofia 20. stor., filozofia nemecká.


robenie konanie, vykonávanie práce alebo činnosti, pracovanie.


rodsúbor (trieda) predmetov zhodujúcich sa vo svojich podstatných vlastnostiach.

 :: druh, rod (štúdiá rodové), trieda, triedenie.


rod (štúdiá rodové) – angl. gender – naučený a kultúrne akceptovaný spôsob správania, vystupovania a vôbec všetkých prejavov žien a mužov; rod sa historicky mení, má rôzne prejavy v rámci jednotlivých kultúr.

Rod treba odlišovať od pohlavia (angl. sex), ktoré je biologickou danosťou človeka.

 :: rod, štúdiá rodové.


romantizmus fr. – prúd vo vývine európskeho umenia 1. polovice 19. stor. založený na individualizme, subjektivizme, výnimočnosti, cite a obrazotvornosti. Alfred Einstein píše: 

„... okolo roku 1800 sa v dejinách ľudského myslenia ... začala nová kapitola – kapitola, ktorá sa bežne označuje ako obdobie romantizmu. Duch tejto doby prenikol do všetkých oblastí života – do umenia, filozofie, politiky. Je to duch, ktorého pôsobeniu sa nemohol vyhnúť a voči ktorému nemohol ostať imúnny ani jeden európsky národ, i keď mu podľahli nerovnako – severské národy si podmanil väčšmi ako južné. Je to duch, ktorý sa neprejavil súčasne ani u všetkých národov, ani vo všetkých druhoch umenia, ale ktorý sa rozšíril v akejsi následnosti: pokiaľ ide o národy, tak najskôr v Anglicku, Nemecku a Francúzsku, a pokiaľ ide o umenie, najprv v poézii, potom vo výtvarnom umení a nakoniec v hudbe. V tej sa prejavil nielen z hľadiska času naposledy, ale aj najsilnejšie. Nijaké dejiny európskeho romantizmu nemôžu byť úplné bez dejín romantickej hudby a ten, kto sa podujme napísať dejiny hudby 19. storočia, možno prenikne až k jadru tohto hnutia“ (433;11).

 :: filozofia romantická, svetobôľ, umenie romantické.


Rosenberg, Alfred Ernst (12. 1. 1893 Tallin 16. 10. 1946 Norimberg) estónsko-nemecký politický publicista, autor kľúčových významových útvarov nacizmu, ktoré sformuloval v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“, a poverený Vodcom vykonávať dozor nad celým duchovným a svetonázorovým školením a výchovou NSDAP (Beauftragter des Führers für die Überwachung der gesamten geistigen und weltanschaulichen Schulung und Erziehung der NSDAP); úlohou 20. storočia je podľa neho „utvoriť nový typ človeka z nového mýtu života (aus einem neuen Lebens-Mythus einen neuen Menschen-Typus zu schaffen“ (cf 241;564). Ako minister pre obsadené východné územia realizoval projekt ich germanizácie a zároveň systematického vyhladzovania židov (cf Alfred Rosenberg,in: Wikipedia, 23. 11. 2019).

Rosenberg bol rozhodným odporcom aj zvrhlého umenia (entartete Kunst).


Rousseau, Jean-Jacques (28. 6. 1712 Ženeva – 2. 7. 1778 Ermenonville pri Paríži) – francúzsky filozof obdobia osvietenstva, ktorý kritizoval predovšetkým racionalizmus svojej doby a proti preceňovaniu moci rozumu osvietencami požadoval, aby sa nezanedbávala kultúra citu. Spolu s Voltairom hlavný predstaviteľ deizmu vo Francúzsku v období osvietenstva. Rousseau sa stavia (na rozdiel od Voltaira) skepticky ku kultúrnemu pokroku ľudstva. Vyzdvihuje prírodného človeka na človeka kultúrneho a volá po návrate k prírode.

Základ štátu Rousseau videl v nezrušiteľnej zmluve medzi ľudom a panovníkom. Vo svojej filozofii náboženstva sa Rousseau vyznáva z deizmu; odmieta a kritizuje mýtus i rítus. Jednako len verí v možnosť uvedomenia si osobného Boha v emocionálnom náboženskom prežívaní, pričom racionálne zostáva Boh neuchopiteľný.

Prirodzený stav

Podľa Rousseaua je všetko dobré tak, ako to vyšlo z rúk Božích, všetko sa kazí rukami človeka. Preto sa treba vrátiť k počiatočnému, prirodzenému neskazenému stavu (le retour aux origines). Nastoliť stav, kedy sme sami sebou, znamená byť slobodný (človek sa narodil slobodný). Jednotlivý človek je pôvodne dokonalý a samostatný celok, má nezávislú existenciu. Pôvodným stavom je stav bez rozporov a boja všetkých proti všetkým. Iba v tomto prirodzenom stave je človek dobrý, a to práve preto, že koná v zhode so svojimi citmi a s vrodenými sklonmi. A len v tomto stave môže byť rovnosť medzi ľuďmi. Strata prirodzenosti a odcudzenie sa človeka prírodePríčinou straty prirodzenosti a odcudzenia sa človeka prírode je kultúra a pokrok vo všetkých jej oblastiach, vo vede, v umení, vo filozofii, v spoločenskom usporiadaní: v sociálnej, ekonomickej a politickej nerovnosti, v spoločenskom správaní, v obliekaní sa, v spôsobe vyjadrovania sa atď.

Pokiaľ ide napr. o filozofiu, treba si uvedomiť, že najväčším zdrojom poblúznenosti človeka sú všeobecné a abstraktné pojmy, ktoré v prírode nemajú nijaký vzor: pojem hmoty, ducha, podstaty, tvaru, pohybu atď. Žargón metafyziky neobjavil jedinú pravdu a naplnil filozofiu absurditami, za ktoré sa červenáme hanbou. Rousseau ako antifilozof (podľa Diderota).

Riešenie problému odcudzenia je politické a výchovnéZákladom politického riešenia je spoločenská dohoda, čiže dohoda ľudí, v ktorej sa každý dobrovoľne zriekne prirodzenej individuálnej slobody v prospech spoločenstva, ktoré mu zasa zabezpečí dôstojnosť občana, čiže právnu a mravnú rovnosť a občiansku slobodu. Takto sa uskutoční prechod pôvodnej nezávislosti k politickej slobode a zároveň možnosť skutočnej morálnosti založenej na všeobecnej vôli. Táto všeobecná vôľa nie je sumou individuálnych vôlí a partikulárnych záujmov, ale výrazom zvrchovanosti ľudu. Zvrchovanosť ľudu sa tu vyjadruje prostredníctvom zákonodarcu, čiže akéhosi tlmočníka vôle ľudu, pričom zvrchovanosť je nescudziteľná a nedeliteľná – všetka moc v obci pochádza zo spoločnosti.

Podmienkou úspešného začlenenia sa človeka do politickej spoločnosti je dobrá výchova. Rousseauovo nóvum spočíva v zdôraznení špecifickosti detstva a jeho spôsobu myslenia: je zbytočné dieťaťu rozprávať o viere, pretože dieťa tomu nemôže rozumieť, k Bohu sa treba približovať iba cestami srdca. V 1. období výchovy (do 5 rokov) treba zabezpečovať predovšetkým fyzický vývoj dieťaťa. V 2. období (5 12 rokov) sa má rozvíjať skúsenosť s vonkajším svetom: dieťa je tu „krásnym živočíchom", preto sa harmonicky vyvíja najmä na vidieku a prvé rozumové poznatky nadobúda z čírej zvedavosti. V 3. období (12 15 rokov) túto zvedavosť treba ukájať vybraným čítaním a priamou skúsenosťou. K prírodným vedám, zemepisu a matematike pridávame výučbu v nejakom remesle. Vo 4. období (po 15. roku) výchova pokračuje na mravnej a náboženskej úrovni. Láska k sebe sa pretvára na lásku k blížnym.

  D: Dissertation sur la musique moderne, 1743; Discours sur les sciences et les arts, 1750; Narcisse ou l’Amant de lui-même, 1752; Le devin du village, 1753; Discours sur l’origine et les fondements de l’inégalité parmi les hommes, 1755; Économie politique, in: Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers. V. zv., 337 – 349, 1755; Principes du droit de la guerre. Ècrits sur la paix perpétuelle, 1758; Julie ou la Nouvelle Héloïse, 1761; Du contrat social ou principes du droit politique, 1762; Émile ou De l’éducation, 1762; Dictionnaire de Musique, 1768; Les Confessions (nap. 1765 1770), 1782; Les rêveries du promeneur solitaire (nap. 1776 1778), 1782.

 :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska, filozofia osvietenská.


rovnakosť zhodnosť, jednakosť, matie takých vlastností ako niečo iné.


rovnorodosť – homogénnosť – matie častí alebo prvkov, ktoré majú rovnaké vlastnosti.

 :: izomorfizmus.


rovnosťzhodnosť, totožnosť, rovnakosť, identita, ktorá sa symbolicky označuje znakom rovnosti =.


rovnosť definičná – prostriedok stanovenia rovnosti významov definienda a definiensu; definičnú rovnosť symbolicky zapisujeme znakom =df.

 :: definícia, logika.


rozbor analýza rozkladanie na časti s cieľom zistiť ich vlastnosti a vzťahy.


rozčleňovanie rozdeľovanie členením na samostatné časti, úseky, diely a podobne.


rozdeľovanie utváranie samostatných častí alebo dielov delením.


rozdielskutočnosť líšenia sa, rôznenia sa, odlišovania sa, nezhodovania sa, súvisenie odlišného, vzťahovanie sa entít, pri ktorom sa niektoré stránky jednej entity nevyskytujú pri druhej.

Podľa toho, o entity akej povahy pritom ide, respektíve o aké stránky alebo vlastnosti týchto entít ide, možno hovoriť o vonkajšom, vnútornom, podstatnom, nepodstatnom, kvalitatívnom, kvantitatívnom, miestnom, rádovom, časovom, obsahovom, štrukturálnom, funkcionálnom, číselnom, druhovom, zásadnom, fyzickom, vecnom, metafyzickom, logickom, pojmovom atď. rozdiele. Skúmanie a zistenie rozdielu predpokladá uvedomovanie si totožnosti.

Pojem rozdielu umožňuje rozlišovanie. Pojem rozdielu potrebujeme napríklad pri porovnávaní čísiel rozdielom. Rozdiel je výsledok odčítania.

:: porovnávanie, rozdiel (matematika), rozdiel kvantitatívny, rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.), rozlišovanie, vlastnosti rozdielne.


rozdiel kvantitatívny – rozdiel vnútri tej istej kvantity, niečo „ľahostajné“ ku kvalitatívnej hranici. „Kvantitatívne rozdiely sa môžu vnútri jednej a tej istej kvality zväčšovať bez toho, aby bezprostredne viedli k premene danej kvality na inú kvalitu“ (69;143).


rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.)

Dve alebo viaceré rozdielne veci sa od seba líšia alebo rozličnými atribútmi, alebo rozličnými stavmi svojich substancií (68;52)“.


rozdielnosť matie odlišných vlastností, odlišnosť.


rozdielnosť učení filozofických (Hegel, G. W. F.) – rozdielnosť vývinových stupňov filozofie.


rozhodnutie – pevný úmysel vykonať niečo, odhodlanie.


rozhodovaniesúbor psychických procesov, ktorých zmyslom je vyhľadať optimálny cieľ a vhodný spôsob konania v určitej situácií (504;154); druhá fáza vôľového konania, spočívajúca v riešení konfliktnej situácie; sekvencia krokov vedúca k vybratiu jedného variantu z možných riešení daného problému. Rozhodovanie môže vyústiť do rozhodnutia. K cieľovým objektom sa viažu rôzne city subjektu. Rozhodovanie sa preto prežíva ako nepríjemný citový stav napätia. Citové prežívanie konfliktu sa jedinec snaží verbalizovať, slovne vyjadruje a spredmetňuje svoje city, či už v ’tichej’ reči pre seba, alebo nahlas v slovných prejavoch k druhým ľuďom (505;208 a n.).


rozhranie pomedzie: miesto tvoriace hranicu medzi dvoma alebo viacerými oblasťami; časová hranica: obdobie medzi dvoma časovými úsekmi; predel medzi niečím, medzník.

 :: rozhranie (fyzika), rozhranie (technika), rozhranie používateľské grafické.


rozklad – rozloženie, rozkladanie na časti; skaza, zánik, deštrukcia.

 :: rozklad (právo).


rozkladanie dávanie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestňovanie. Ak si napríklad kúpime zabalený nezmontovaný kus nábytku v škatuli a chceme si ho zmontovať, aby sme ho mohli používať, musíme uskutočniť po jeho rozbalení ďalší krok a síce rozkladanie jeho zatiaľ nezmontovaných kusov.

 :: rozbor.


rozličnosť rozmanitosť, všelijakosť, rôznosť.


rozlíšenie poznanie pri použití pojmu rozdielu; výsledok rozlišovania.


rozlišovaniepoznávanie alebo určovanie rozdielu, odlišovanie, diferencovanie.

Rozlišovanie je fundament múdrosti.


rozloženiedanie vedľa seba alebo na rozličné miesta v priestore, rozmiestnenie; rozdelenie na časti, rozobratie; spôsobenie rozkladu.


rozmiestnenieumiestnenie na rozličné miesta v priestore, rozloženie, zadelenie na určité úseky.


rozmiestňovanie – umiestňovanie na rozličné miesta v priestore, rozloženie, zadelenie na určité úseky.


rozmýšľanie – zaoberanie sa niečím v myšlienkach, uvažovanie, myslenie, premýšľanie.


rozpoloženie – celkový psychický, duševný stav, nálada; položenie, situácia, súbor podmienok, okolností.


rozpor – nezhoda, nesúlad, protiklad.


rozpoznanierozlíšenie, rozoznanie – uvedomenie si alebo poznanie rozdielnosti, odlišnosti; zistenie rozborom.


rozrôzňovanie sa – proces odlišovania sa jedného od druhého, oddeľovanie sa, diferencovanie sa, špecifikovanie sa.


rozsah veľkosť nejakého priestoru alebo plochy; počet prvkov napr. súboru.

 :: rozsah pojmu, rozsah súboru štatistického.


rozsah pojmu – extenzia pojmu – významový konštituent pojmu, ktorý sa týka všetkých prvkov určitej množiny alebo triedy.

 :: druh, logika, obsah pojmu, prvok množiny.


rozum jedna (popri vôli a emocionalite) zo základných modalít ľudského ducha spočívajúca v schopnosti myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.

Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejších a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, i jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré.

S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.

Rozum je duchovná schopnosť zameraná na bytie (na rozdiel od umu ako špecificky ľudskej duchovnej schopnosti zameranej na to, čo je podstatné v zmyslovej oblasti, a teda na dianie).

 :: common sense, credo, quia absurdum, činnosť rozumová, dôvod rozumový, inteligibilný, noogónia, pravda, proces intelektový, rozum (Kant, I.), rozum čistý (Kant, I.), rozum zdravý.


rozum (Kant, I.) – „schopnosť tvoriť princípy“ (64;555).


rozum čistý (Kant, I.) – nem. reine Vernunft – rozum osebe, izolovaný, od skúsenosti nezávislý rozum, v súvislosti s ktorým možno klásť otázku, či môže byť zdrojom pojmov a súdov, ktoré prýštia iba z neho samého a napriek tomu sa vzťahujú na predmety. Túto otázku zodpovedal dogmatický racionalizmus kladne. Na rozdiel od dogmatického racionalizmu kritika čistého rozumu dospieva k zisteniu, že všetky poznatky o veciach, pochádzajúce z čistého rozumu, sú čírym zdaním (bloßer Schein) a iba v skúsenosti pravda spočíva.

 :: čistý (Kant, I.).


rozum synkritický – súčasť predmetu synkriticizmu tvorená klastrom aktivít nereduktívne usúvzťažňujúcich (synkritizujúcich)

    1. každodenné formy transcendovania,
    2. umelecké formy transcendovania,
    3. vedecké formy transcendovania,
    4. filozofické formy transcendovania,
    5. náboženské formy transcendovania

a obnovujúcich prípadne narušenú kontinuitu vzťahujúcna sa imanencie a transcendencie alebo cishorizontovej a transhorizontovej reality, čím vedie k vystaveniu sa mysle človeka svetlu jej nadoblačia (392;52an., 81an.)).

 :: synkriticizmus.


rozum zdravý zdravý ľudský rozum, angl. common sense intuitívny zdroj pôvodných a samozrejmých poznatkov.

Pojem zdravého ľudského rozumu je ústredný filozofický významový útvar škótskej školy.

 :: škola škótska.


rozumenie poznanie významu.


rôznenie sa – odlišovanie sa, líšenie sa.


rôznosť rozličnosť, rozmanitosť, všelijakosť; podstatná odlišnosť, inakosť alebo rozdielnosť.

Užitočnosť rôznosti napríklad pri pohľade na nejakú vec spočíva v tom, že uľahčuje pochopiť jej zmysel.


Rusnák Peter (16. 6. 1976, Piešťany ) – slovenský filozof s ťažiskom výskumu v oblasti etiky (dejiny morálnej filozofie, environmentálna a komparatívna etika). Veľkú pozornosť venuje dielu P. A. Florenského a výskumu ruskej filozofie, intenzívne pracuje na transformácii ideí synkriticizmu (napr. konceptu konkordancie – súsrdečnenia alebo opätovanej lásky) do praxe (pedagogická činnosť, paliatívna starostlivosť...), o. i. v rámci organizácie univerzitných študentských aktivít, činností Piešťanského informačného centra atď.

 – I: Sedlák, J.: Filozof Peter Rusnák: Otvárajme sa nádeji, ktorá uzdravuje (rozhovor), in: Piešťanský denník 14. marca 2021 (16.3.20201).

  D: Filozofia jazyka P. A. Florenského, 2007; Pravda, veda, symbol, 2008; (spolu s H. Hrehovou) Acta Moralia Tyrnaviensia IV, 2011; (spolu s H. Hrehovou a R. Mońom) Fenomén krásy v slovanskom myslení 2011; Postmoderna, 2012; Čítanie z Heideggera, 2013; The Significance of Religion in Heidegger´s Thinking and the Cult in Florensky´s 2015; Political and Ethical Problem of Interpersonality and Human Rights, 2016; (spolu s H. Hrehovou a J. Feberom) Sociálno-etické motívy v súčasnej ruskej filozofii, 2016; Selected Themes between West European Philosophical Thinking and P.A. Florensky, 2017; Iný ako dar vo filozofii dialógu, 2018; (spolu s J. Feberom a H. Hrehovou) Human between Sacrum and Profanum in Russian philosophy of 20th century, 2019; (spolu s A. Rybasom a J. Feberom) Chápanie slobody v ruskej filozofii 20. storočia, 2020; Filozofia konkordancie v časoch nevzdelanosti, 2020.

 :: filozofia slovenská.


Russell, Bertrand (18. 5. 1872 – 2. 2. 1970) – anglický filozof, logik, matematik, sociológ, od roku 1908 člen Londýnskej kráľovskej spoločnosti, verejný činiteľ, známy pacifista (za čo bol v období 1. svetovej vojny pol roka vo väzení), jeden zo zakladateľov analytickej filozofie. Russell zastával spočiatku stanoviská neorealizmu. Bol učiteľom a osobným priateľom L. Wittgensteina, aj pod jeho vplyvom prešiel k novopozitivizmu. Svojimi formálnologickými prácami, najmä trojzväzkovou monografiou Principia Mathematica, ktorú napísal spolu so svojím učiteľom A. N. Whiteheadom, dovŕšil konštituovanie matematickej logiky a zároveň otvoril cestu rozpracovaniu logickej sémantiky. V roku 1950 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru.

Russell sa venoval širokej palete filozofických problémov: svoju koncepciu reality označoval ako logický atomizmus, podla ktorého zmyslové údaje (= atomárne fakty) tvoria skutočnosť. Atomárne fakty sú vyjadrované atomárnymi výrokmi, ktoré sú spojením elementárneho mena s elementárnym predikátom. Spojením atomárnych výrokov vznikajú zložitejšie výroky, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť závisí od pravdivosti alebo nepravdivosti atomárnych výrokov, ktoré majú výpovedný obsah a môžeme ich overiť skúsenosťou.

 – D: German Social Democracy, 1896; An Essay on the Foundations of Geometry, 1897; A Critical Exposition of the Philosophy of Leibniz, 1900; The Principles of Mathematics, 1903; On Denoting, 1905; Philosophical Essays, 1910; (spolu s A. Whiteheadom) Principia Mathematica, 1910 – 1912 – 1913; The Problems of Philosophy, 1912; Our Knowledge of the External World as a Field for Scientific Method in Philosophy, 1914; Principles of Social Reconstruction, 1916; Political Ideals, 1917; Mysticism and Logic and Other Essays, 1918; Roads to Freedom: Socialism, Anarchism, and Syndicalism, 1918; The Philosophy of Logical Atomism, 1918; Introduction to Mathematical Philosophy, 1919; The Practice and Theory of Bolshevism, 1920; The Analysis of Mind, 1921; The Problem of China, 1922; The ABC of Atoms, 1923; The ABC of Relativity, 1925; What I Believe, 1925; On Education, Especially in Early Childhood, 1926; The Analys of Matter, 1927; An Outline of Philosophy, 1927; Why I Am Not a Christian, 1927; Sceptical Essays, 1928; Marriage and Morals, 1929; The Conquest of Happiness, 1930; The Scientific Outlook, 1931; Education and the Social Order, 1932; Freedom and Organization: 1814–1914, 1934; Religion and Science, 1935; Power: A New Social Analysis, 1938; An Inquiry into Meaning and Truth, 1940; A History of Western Philosophy, 1945; Philosophy and Politics, 1947; Human Knowledge: Its Scope and Limits, 1948; Authority and Individual, 1949; Unpopular Essays, 1950; New Hopes for a Changing World, 1951; The Impact of Science on Society, 1952; Satan in the Suburbs, 1953; Portraits from Memory and Other Essays, 1956; My Philosophical Development, 1959; Wisdom of the West, 1965; On the Philosophy of Science, 1965; War Crimes in Vietnam, 1967; The Autobiography of Bertrand Russell, 1967 – 1969; Dear Bertrand Russell... A Selection of his Correspondence with the General Public 1950–1968 (vyd. B. Feinberg a R. Kasrils, 1969.

 :: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia súčasná, logika moderná, viera (Russell, B.).


rýchlosť miera pohybu alebo deja v pomere k potrebnému času.

 :: rýchlosť (fyzika).


rytmus gr. – návrat toho istého stavu v priebehu pohybu nastávajúci podľa určitej časomiery (cf 46;310).


(Dodatok)