Pomocný slovník filozofie

Sade, Donatien Alfonse François markíz de (2. 6. 1740 Paríž − 2. 12. 1814 Charenton-le-Pont) − kontroverzný francúzsky spisovateľ a filozof, zastávajúci materializmus a ateizmus. Sade s nezvyčajnou otvorenosťou opisuje zlo a stavia sa proti optimizmu francúzskych encyklopedistov. Tvrdí, že sama príroda učí človeka, že zlo a násilie, vo všetkých ich formách, sú niečím normálnym, a dokonca môžu viesť k najvyššiemu šťastiu. Sade ohmatáva možnosti presahujúce všeobecne uznávané obmedzenia a pokúša sa načrtnúť i riešenia, otvárajúc problémy svedomia a násilia; anticipuje výskum sexuálnej psychopatológie.

 − D: Justine ou les malheurs de la vertu (Justína alebo Nešťastia cnosti), 1791; La Philosophie dans le boudoir (Filozofia v budoári), 1795); Aline et Valcourt (Alina a Valcourt alebo Filozofický román), 1795; La Nouvelle Justine ou les Malheurs de la Vertu (Nová Justína alebo Nešťastie cnosti), 1797; Oxtiern ou les Malheurs du libertinage (Oxtiern alebo Nešťastia libertínstva), 1791; Les Crimes d′amour, nouvelles héroiques et tragiques... (Zločiny lásky, hrdinské a tragické novely), 1800; La Marquise de Gange (Markíza de Gange), 1813; 120 Journeés de Sodome ou l´école de libertinage (120 dní Sodomy alebo Škola voľnomyšlienkárstva), 1904; Dialogue entre un prêtre et un moribond (Dialóg kňaza s umierajúcim), 1926.

 :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká.

sánkhja sa. – jeden zo šiestich ortodoxných systémov indickej filozofie (daršana), ktorý vytvoril Kapila (pravdepodobne to je však mýtická postava) ešte azda v predbuddhistickom období (7. – 6. stor. pred n. l., podľa iných prameňov medzi 750 – 500 pr. n. l.) a ktorého hlavným cieľom je odlíšiť dušu (purušu) od hmoty (prakrti), z ktorých spojenia vzniká vesmír. Vedomí a duší existuje toľko, koľko existuje živých bytostí. Sánkhja – hovorí Jógánanda – hlása konečné oslobodenie poznaním dvadsiatichpiatich princípov od prakrti čiže prírody až po purušu čiže dušu.

Za ideový zdroj sánkhje sa okrem védskej spisby považuje aj tantrizmus (cf 417;94 a n., pozn. 113

Vývin sánkhje sa člení do dvoch hlavných etáp:

1. raná, epická etapa výviny sánkhje, ktorej učenia sa vykladajú v upanišadách, v Bhagavadgíte a iných častiach Mahábháraty;
2. klasická etapa, ktorá sa začína doktrinárnou systematizáciou tradície v diele Íšvarakršnu Sankhja-karika z 1. stor. n. l. No sánkhja (ako aj joga) – ako upozorňuje Eliade – má aj svoju prehistóriu – jej začiatok totiž, podľa všetkého, treba hľadať v rozbore prvkov tvoriacich ľudskú skúsenosť, rozlíšiť tie, ktoré po smrti zanikajú, a tie, ktoré sú „nesmrteľné“ v tom zmysle, že sprevádzajú dušu na onen svet. Takýto rozbor sa objavuje už Šatapathabráhmane (X. 1, 3, 4), ktorá rozdeľuje ľudskú bytosť na tri „nesmrteľné“ a tri „pominuteľné“ časti. „Začiatok“ sánkhje možno spojiť s otázkou mystickej povahy, a to: čo z človeka pretrváva po smrti, čo tvorí skutočné Ja, večný prvok človeka. Podľa sánkhje (i jogy) je tento svet skutočný (a nie iluzórny, ako napríklad pre védántu). Sánkhja uznáva existenciu dvoch prvotných (nestvorených) princípov vo vesmíre: hmotného – prakrti (hmota, príroda) a duchovného – puruša (vedomie). Sánkhju preto označujú ako ateistický dualizmus. Z teoretického i praktického aspektu je sánkhja totožná s jogou, od ktorej sa odlišuje iba v dvoch bodoch a) na rozdiel od jogy je ateistická, b) cestou k oslobodeniu je len metafyzické poznanie: keby v joge nebolo pojmu boha, tak by vlastne nebolo nijakého podstatného rozdielu medzi jogou a sánkhjou. Pôvodná sánkhja bol pravdepodobne teoretickou súčasťou jediného filozofického systému, ktorého praktickou súčasťou bola joga. Teória a prax jednotného rituálneho komplexu málo vyvinutej poľnohospodárskej spoločnosti sa vývojom rozštiepila na dva systémy; navyše joga má niečo veľmi spoločného s tantrizmom: je to zložitá sústava psychofyzických cvičení.

Učenie sánkhje o kozmickej evolúcii sa člení do štyroch skupín, ktoré sú tvorené 25 princípmi:

I. to, čo nie je stvorené a netvorí;

II. to, čo nie je stvorené a tvorí;

III. to, čo je stvorené a tvorí;

IV. to, čo je stvorené a netvorí.

1. puruša (Cosmic Spirit, kozmický duch; etymológia tohto slova je čistá. Je to prvý princíp postulovaný systémom sánkhje, ktorým sa vysvetľuje subjektívny aspekt prírody; je to najvyšší princíp, ktorý riadi, ovláda, usmerňuje procesy kozmickej evolúcie, pôsobiaca príčina univerza, ktorá umožňuje vyjavovanie sa všetkých prejavov hmoty) (I.)

2. prakrti ((< pra, skôr, prv, najprv + kar, robiť) Cosmic Substance, kozmická substancia, základná, prvotná, prvopočiatočná príroda. Je to druhý princíp, ktorý postuluje sánkhja, primárny zdroj všetkých vecí; nerozvinuté, ktoré sa rozvíja alebo vyvíja; nespôsobená príčina fenomenálnej (javovej) existencie; je večná, nezničiteľná a všeprenikajúca; je to všeprenikajúcno; nemá tvar, hranice, pohyb; je imanentná; pozostáva z troch konštituentov (gún) – sattvy, radžasu a tamasu. Nazýva sa aj pradhána (materia prima, prvoobsahujúcno alebo predobsahujúcno) a avjakta (neprejavená hmota).) (II.)

3. mahat (Cosmic Intelligence, kozmická inteligencia; skrátené za mahátattva (< mahá, veľký + tattva, toosť, esencia, pravda, realita, princíp, kategória), je to prvý pohyb, ktorý vzniká v najvyššom ideálnom univerze, prvé štádium po pôvodnej originálnej situácii, prvý produkt kozmickej substancie zvanej prakrti) (III.)

4. ahankára alebo ahamkára (< aham, ja + kára, robenie, činnosť < kar, robiť, konať (stvoriteľ ja, tvorca ja, doslova: „ja-robič /I-maker/“)) Individuating Principle, princíp individuácie, štvrtý princíp postulovaný sánkhjou, ktorý je zodpovedný za ohraničenia, vymedzenia, rozdelenia, rozmanitosť manifestovaného zjaveného sveta (v joge je to ego, princíp seba-vedomia)) (III.)

5. manas (< man, myslieť, domnievať sa, predstavovať si, predpokladať) Cosmic Mind, kozmická myseľ; piaty princíp postulovaný sánkhjou, princíp poznania (v joge je to individuálna myseľ, schopnosť pozornosti, výberu a odmietnutia). Manas treba odlišovať od mahat (kozmickej inteligencie), ktorá je vyvíjajúcnom (evolventou), čiže tým, čo je produkované a čo zároveň produkuje, zatiaľ čo manas je devolúta, evolúta, odvinuté, čiže to, čo je produkované, avšak samo neprodukuje nové formy bytia. Manas je ten stav, keď sa ideálne univerzum stáva viditeľným objektom ako jasne vymedzeným obrazom. Ahankára sa týkala ja, zatiaľ čo manas sa týka tohostného aspektu univerzálneho vzťahu Ja som to (Tat tvam asi)) (IV.)

Poznámka: Prvé tri štádia kozmickej evolúcie – mahat, ahankára a manas sa nevyčleňujú v čase, ale vynárajú sa simultánne; nie sú výsledkom nerovnováhy troch kauzatívnych konštituentov, ale sú univerzálne v čase i priestore, názvom i tvarom. Každý krok sa vysvetľuje oddelene (postupne) iba preto, aby sme mu porozumeli, ale ako obsah transcendentálnej skúsenosti sú identické.

Indrije (indriyas ((> indra, boh atmosféry a oblohy, indický Jupiter Pluvius čiže pán dažďa), sense-powers zmyslové mohutnosti, sily, schopnosti alebo potencie. Tieto sily sa vyvinuli tak, že konštruujú svet ako systém účelov alebo objektov túžby. Ich funkciou je poskytnúť miesto, pozíciu objektom. Indrije sú inherentné schopnosti kozmickej mysle (manas) poznávať a konať jedným z piatich spôsobov. Indrije vyžadujú, potrebujú nástroje, pomocou ktorých fungujú. Vznikajú simultánne s mysľou (manas) a sú iba vyvinuté („stvorené“), no samé netvoria). Indrije čiže schopnosti nemôžu reálne existovať bez objektov, napríklad schopnosť počuť (šrotra) by nemohla mať zmysel bez toho, čo možno počuť (šabda), čiže bez zvuku. Každá indrija má niečo, s čím alebo na čom operuje.

Indrije sa členia do dvoch skupín:

džňánendrije (jňánedriyas päť abstraktných poznávacích zmyslov; sú to schopnosti poznania, sily poznávania) (IV.):

  6. šrotra (the power to Hear, sluch);

  7. tvak (the power to Feel, hmat);

  8. čakšus (< koreňa čakš, vidieť < káš, javiť sa, byť viditeľný the power to See, zrak);

  9. rasana (the power to Taste, chuť;

10. ghrána (the power to Smell, čuch);

karmendrije (päť abstraktných činnostných zmyslov, sú to schopnosti alebo sily konania) (IV.):

11. vák (the power to express, hrdlo);

12. upastha (the power to procreate, plodenie, rozmnožovacie orgány);

13. páju (the power to excrete, vylučovanie, vylučovacie orgány;

14. páni (the power of grasp, uchopovanie, ruky);

15. páda (the power to move, pohybovanie sa z miesta na miesto, nohy).

Tanmátry (tanmatras (tanmátra, číre to, totosť < tad = to + mátra (pričom ma znamená merať) = živel, element, elementárna látka), päť jemných živlov; sú to jemné objekty zmyslových síl zvaných indrije, je to najjemnejšia forma skutočnej hmoty, bez veľkosti, supersenzibilné, a vnímané iba prostredníctvom hrubých objektov. Tanmátry vznikajú ako objekty indrijí simultánne s indrijami; vznikajú ako to, na čo sa vzťahujú indrije. Tanmátry sú pätorakým rozmerom beztvarej manifestácie energie, sú prvým vnímateľným rozlíšením hmoty, najjemnejšou formou skutočnej hmoty, sú bez veľkosti, sú nadzmyslové, vnímateľné iba prostredníctvom osobitných objektov. Sú produkované a zároveň produkujú nové mody bytia. Týmito novými modmi bytia univerzum postupuje, trvá a napokon mizne.) (III.)

16. šabda (počuteľnostno, jemný živel zvuku, esencia zvuku);

17. sparša (hmateľnostno, jemný živel ohmatateľného, esencia hmataľného);

18. rúpa (viditeľnostno, jemná živel tvaru, tvarovosti, esencia formy);

19. rasa (ochutnateľnostno, jemný živel chute, príchute, esencia príchute);

20. gandha (čuchateľnostno, jemný živel pachu alebo vône, esencia vône).

Mahábhúty (mahábhúta (mahá, veľký + bhúta, nastaný je particípium minulé od slovesa bhú = stať sa, vznikať, byť) – päť hrubých živlov vnímaných zmyslami, zmyslové elementy, živly). Je to päť foriem na ktoré sa diferencuje kozmická substancia (prakrti). Mahábhúty tvoria nositeľov, pomocou ktorých sa manifestujú jemné elementy (tanmátry), napríklad tanmátra zvuk (šabda) by nemohla byť počuteľná, ak by nemala mahábhútu éter (ákáša), ktorá slúži ako jej nosič (vehikel). Každá mahábhúta je podmienená tým, čo jej bezprostredne predchádza a vyvíja sa z toho.) (IV.):

21. ákáša (éter);

22. váju (vzduch);

23. tedžas (oheň a svetlo);

24. ápas (voda);

25. prthiví (zem).

:: filozofia hinduistická, filozofia indická, živel.

Sartre, Jean-Paul (21. 6. 1905 Paríž – 15. 4. 1980 Paríž) – francúzsky filozof a spisovateľ, predstaviteľ ateistického existencializmus označovaného (vzhľadom na myšlienkový vývin Sartra po 2. sv. vojne) aj ako marxistický existencializmus, ktorý výrazne ovplyvnil aj sociológiu, literárnu kritiku a postkoloniálne štúdiá; životný druh teoretičky feminizmu S. de Beauvoirovej. Nobelovu cenu za literatúru, ktorá mu bola udelená v roku 1964, odmietol s odôvodnením, že prijatím akéhokoľvek oficiálneho vyznamenania by sa spisovateľ premenil na inštitúciu, ústrednou kategóriou Sartrovej filozofie bol totiž pojem slobody.

Sartrovo filozofovanie sa metodologicky opieralo o fenomenológiu a odmietanie esencializmu v intencii devízy existencia predchádza esencii (l'existence précède l'essence), čo sa výrazne prejavilo v jeho filozofickom myslení pred druhou svetovou vojnou napr. na jeho chápaní vedomia, ktoré podľa neho môže byť len tým, čím nie je: vedomie je prázdnota a ničota závislá od toho, čo v ňom nie je, dokonca aj o sebe samom vie až odstúpením od seba samého. Ako totálna prázdnota je vedomie opakom totálnej plnosti bytia osebe, absolútne nepriestupného, nehybného, večného a bez vzťahu k čomukoľvek inému.

V dynamike načrtnutej rozpornosti prázdnoty vedomia a plnosti bytia osebe sa odhaľuje základná ontologická štruktúra, ktorej autentické dianie možno len ťažko (ak vôbec) opísať a racionálne uchopiť. Priblížiť sa k nej môžeme skôr oddávaním sa predreflexívnemu pohybu svojej vlastnej existencie, Sartrom označovanému ako bytie-pre-seba či jednoducho to-pre-seba (le Pour-soi) stojacemu proti tomu-osebe (l'en-soi).

Naša existencia (autenticita) spočíva vo vrhaní sa mimo seba, v projektovaní sa a v neustálej voľbe: človek je tým, čím ešte len bude, čo zo seba spraví. V tomto zmysle je slobodný, ba priam odsúdený k slobode, nemôže sa totiž vymaniť z nevyhnutnosti neustále, v každom okamihu (sa) voliť. V tomto zmysle je absolútne zodpovedný za seba i za druhých, čo sa markantne prejaví najmä v extrémnych situáciách, Sartrom majstrovským spôsobom opisovaných v jeho umeleckých dielach (v románoch, esejach a najmä drámach). Spreneveriť sa autenticite značí byť neautentický: splynúť s realitou nastolenou okupantmi alebo s odcudzenosťou meštiackej spoločnosti.

Po druhej svetovej vojne sa Sartre vyrovnáva s marxizmom, najmä s jeho emancipačným diskurzom týkajúcim sa dejín a sebautvárania sa človeka v nich praxou; tento diskurz požadoval doplniť antropologickým výskumom.

 – Dfilozofické: L'Imagination, 1936; La Transcendance de l'Ego, 1936; Esquisse d'une théorie des émotions, 1938; L'Imaginaire, 1940; L'Être et le Néant « essai d'ontologie phénoménologique», 1943 (hlavný spis; český preklad Bytí a nicota. Pokus o fenomenologickou ontologii, Praha 2006); L'existentialisme est un humanisme, 1945; Existentialisme et émotions humaines, 1957;  Questions de méthode, 1957; Critique de la raison dialectique I: Théorie des ensembles pratiques, 1960.

 :: existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia francúzska.

sattā sa. – bytie.

 :: filozofia indická.

scientéma lat.+gr. – štruktúrna súčasť alebo prvok vedy.

sebapoznanie (Cassirer, E.) – najvyšší cieľ filozofických skúmaní. „Táto devíza sa zachováva bez zmeny a otrasov počas všetkých konfliktov medzi filozofickými školami: predstavuje Archimedov bod, pevný a trvalý stredobod celého myslenia. Ani tí najskeptickejší myslitelia nepopierajú možnosť a nevyhnutnosť sebapoznávania. Spochybňovali síce všetky všeobecné princípy týkajúce sa podstaty vecí, avšak ich pochybnosti znamenali iba začiatok novej a spoľahlivejšej metódy bádania (747;45).“

:: sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.)*) – prvý predpoklad sebarealizácie. „Skeptik dúfa, že sa mu popretím a deštrukciou pevného presvedčenia o objektívnej existencii vonkajšieho sveta podarí celé myslenie človeka opäť upriamiť na jeho vlastné bytie. ... Aby sme sa mohli tešiť z ozajstnej slobody, musíme sa snažiť prelomiť putá, ktoré nás viažu s vonkajším svetom (747;45).“

_______

1) tento nadpis možno čítať napr.: Cassirerovo chápanie skepticistického prístupu k sebapoznaniu alebo Cassirerovo chápanie toho, ako skepticizmus poníma sebapoznanie

sebareflexia – reflexia seba samého spočívajúca pozorovaní seba samého a v uvažovaní o seba samom s cieľom pochopiť vlastné činy a ich zákonitosti.

Sebareflexiu považujú za bezprostredný prístup k (vlastnému) vedomiu a k psychike vôbec, preto sa považovala a ešte stále sčasti považuje aj za bezprostredný zdroj psychológie.

Za jeden z najproblematickejších aspektov sebareflexie sa považuje bezprostrednosť v prístupe k sebe samému, čiže vylúčenie akejkoľvek sprostredkovanosti v ňom, vylúčenie akýchkoľvek v ňom intervenujúcich významových útvarov alebo procesov nesených už samou viazanosťou sebapozorovania na jazyk a jeho významové univerzum.

Uvedomenie si ťažkosti s čistotou prístupu k sebe samému vyvolalo niekoľko vĺn filozofickej kritiky, napr. empiriokriticizmus, fenomenológia, hermeneutika, analytická filozofia...

sebautváranie – dávanie vzniku sebe zámernou cieľavedomou činnosťou, vytváranie seba samého.

sémanticky gr. adv. – s ohľadom na význam výrazu.

sémantika gr. − časť sémiotiky tvorená skúmaním významu jazykových výrazov.

 :: sémanticky., sémantika (Tarski, A.), sémantika logická, semiotika.

sémantika (Tarski, A.) − súhrn úvah, ktoré sa týkajú tých pojmov, ktoré, zhruba povedané, vyjadrujú určité súvislosti medzi výrazmi jazyka a objektami a stavmi alebo dejmi, ku ktorým sa tieto výrazy vzťahujú (347;21).

sémantika logická − čistá sémantika, formálna sémantika − skúmanie významu založené na logike; sémantika zameraná na skúmanie umelých jazykov logiky, pričom jej predmetom je významová stránka jazykových výrazov.

semiotika gr.  – veda, ktorej predmetom sú znaky, znakové systémy, pričom znaky chápe jednak ako znaky verbálne, jednak (napr. v rámci pragmatiky) ako znaky nonverbálne (modulácie súvislej reči, gestá...), a semióza.

Semiotika sa zvyčajne člení na tieto časti:

• syntaktika,
• sémantika,
• pragmatika.

 – P: Bense, M. , Morris, Ch. W., Peirce, Ch. S., Saussure, F. de.

 :: absencia (semiotika), abstraktný (semiotika), achrónia (semiotika), ikon (semiotika), index (semiotika), lingvistika systémová, modelovanie semiotické, semiotika logiky, semióza (semiotika), symbol (semiotika), škola semiotická tartusko-moskovská, znak (semiotika).

semiotika logiky – čistá alebo logická semiotika – súčasť metalogiky, ktorej predmetom sú najmä umelé jazyky logiky.

Semiotika logiky zahrnuje

• syntaktiku logiky,
• sémantiku logiky,
• pragmatiku logiky.

semióza (semiotika) – proces označovania, proces, v ktorom niečo funguje ako znak a v ktorom si niečo povšimne niečo prostredníctvom niečoho tretieho.

sen − významový útvar tvorený predstavou/predstavami prežívanými snívaním sa.

Keďže sen vzniká bez usmernenia vlastným ja, možno ho chápať ako javovú reprezentáciu nevedomia, napr. pudy sa väčšinou projikujú do objektov a partnerov, ktorí vystupujú v snoch; osoby, veci a udalosti, vystupujúce v sne, nadobúdajú prenesený význam a stáva sa z nich symbol.

Sny symbolickými obrazmi demaskujú zábrany, vytesnené psychické obsahy a tajné želania (318;449).

 :: sen (psychológia).

Seneca, Lucius Annaeus (4 Corduba (dn. Cordoba) – 65 vila neďaleko Ríma; samovražda na pokyn Neróna) – Seneca Mladší – rímsky filozof (hlavný predstaviteľ rímskeho stoicizmu), štátnik a spisovateľ patrí k najväčším literárnym tvorcom tzv. strieborného obdobia), syn Senecu rétora, učiteľ budúceho cisára Nera a jeho poradca.

Seneca obohatil výrazové prostriedky latinčiny a prispel k ďalšiemu rozvoju latinskej filozofickej terminológie.

Filozoficky sa orientoval skôr na praktické otázky etiky, pričom eklekticky rozvíja aj myšlienky iných filozofických škôl, o. i. epikureizmu. Najpôsobivejší je tam, kde výklad morálnych princípov opiera o svoje vlastné životné skúsenosti, napr. ius est in armis (právo je v zbraniach, sc. silnejší má právo).

 – D: Naturales questiones (Otázky prírodnej filozofie), 7 kníh; Dialogi (Dialógy): Ad Lucilium de Providentia (Luciliovi o prozreteľnosti),  Ad Serenum de Constantia sapientis (Serenovi o mravnej pevnosti múdreho človeka), Ad Novatum de Ira libri III (Tri knihy Novatovi o hneve), Marciam de Consolatione (Marcii o úteche), Ad Gallionem de Vita beata (Gallionovi o šťastnom živote), Ad Serenum de Otio (Serenovi o živote v ústraní), Ad Serenum de Tranquilitate animi (Serenovi o duševnom pokoji), Ad Paulinum de Brevitae vitae (Paulinovi o krátkosti života), Ad Polybium de Consolatione (Polybiovi o úteche), Ad Helviam matrem de Consolatione (Matke Helvii o úteche); De Beneficiis (O dobrodeniach), 7 kníh; De Clementia (O dobrotivosti), 3 knihy; Epistulae morales ad Lucilium (Etické listy Luciliovi), 20 kníh listov.

Seneca je aj významným autorom tragédií, ktoré sú jedinými dochovanými tragédiami v latinskom jazyku: Hercules furens (Šialený Herakles); Troades (Trójanky); Phoenissae (Feničanky); Medea; Phaedra; Oedipus; Agamemnon; Thyestes).

 :: filozofia 1. stor., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, stoicizmus, terminológia filozofická.

senzualizmus lat. – filozofický názor, že jediným prameňom poznania sú zmyslové javy, pocity a vnemy. Základom celého nášho poznania je zmyslové nazeranie (či už konceptualizované alebo nie). V zmyslovom nazeraní je aj pôvod aj overenie nášho poznania. Základný princíp senzualizmu vyjadril J. Locke v téze: Nič nie je v našom rozume, čo by predtým nebolo v našich zmysloch.

Podľa senzualizmu je naše poznanie v podstate dané už v zmyslovom nazeraní a úloha rozumu spočíva len vo formálnom usporiadaní zmyslového materiálu.

Predchodcom novovovekého senzualizmu sa stal R. Bacon.

serendipita vm − schopnosť nachádzať stratené veci.

séria lat. – postupnosť – súbor navzájom spätých vecí, činností ap. rovnakého druhu.

Serres, Michel (1. 9. 1930 Agen, Francúzsko − 1. 6. 2019 Vincennes) − francúzsky filozof, predstaviteľ postmodernej filozofie, ktorého ťažiskom záujmu boli dejiny vedy a epistemológia, literát. Filozofia je podľa Serra hľadaním, konštruovaním a prepájaním rozumu, ktorý sa utvára v exaktných vedách, a rozumu utvárajúceho sa vo vedách duchovných.

 − D: Le système de Leibniz et ses modèles mathématiques, 1968; Hermès I, la communication, 1969; Hermès II, l’interférence, 1972; Hermès III, la traduction, 1974; Jouvences. Sur Jules Verne, 1974; Auguste Comte. Leçons de philosophie positive (en collaboration), tome I, 1975; Esthétiques sur Carpaccio, 1975; Feux et signaux de brume. Zola, 1975; Hermès IV, La distribution, 1977; La naissance de la physique dans le texte de Lucrèce, 1977; Hermès V, Le passage du Nord-ouest, 1980; Le parasite, 1980; Genèse, 1982; Détachement, 1983; Rome. Le livre des fondations, 1983; Les cinq sens, 1985; L’hermaphrodite, 1987; Statues, 1987; Éléments d’histoire des sciences (en collaboration), 1989; Le contrat naturel, 1990; Le tiers-instruit, 1991; Discours de réception de Michel Serres à l’Académie française et réponse de Bertrand Poirot-Delpech, 1991; Éclaircissements (entretiens avec Bruno Latour), 1992; La légende des Anges, 1993; Les origines de la géométrieLes origines de la géométrie, 1993; Atlas, 1994; Éloge de la philosophie en langue française, 1995; Nouvelles du monde, 1997; Le trésor. Dictionnaire des sciences (en collaboration), 1997; À visage différent (en collaboration), 1997; Paysages des sciences (en collaboration), 1999; Hergé, mon ami, 2000; Hominescence, 2001; Variations sur le corps, 2002; L’incandescent, 2003; Jules Verne, la science et l’homme contemporain, 2003; Rameaux, 2004; Récits d’humanisme, 2006; L’art des ponts, 2006; Petites chroniques du dimanche soir, 2006; Le tragique et la pitié. Discours de réception de René Girard à l’Académie française et réponse de Michel Serres, 2007; Petites chroniques du dimanche soir 2, 2007; Carpaccio, les esclaves libérés, 2007; Le mal propre : polluer pour s’approprier ? 2008; La guerre mondiale, 2008; Écrivains, savants et philosophes font le tour du monde, 2009; Temps des crises, 2009; Biogée, 2010; Musique, 2011; Petite Poucette, 2012.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.

Scheler, Max (22. 8. 1874 Mníchov – 19. 5. 1928 Frankfurt am Main) – nemecký filozof, predstaviteľ mníchovsko-göttingenskej školy fenomenológie, jeden zo zakladateľov filozofickej antropológie, fenomenologickej axiológie a sociológie poznania. Jeho filozofia je pokusom o syntézu novokantovstva a filozofie života na základe Husserlovej fenomenologickej metódy. V živote človeka a jeho orientácii majú hodnoty apriórnu funkciu – emóciami sme už viazaní na objektívne materiálne hodnoty: poznaniu veci predchádza určitý záujem o vec a táto sympatia je prejavom objektívneho poriadku lásky (ordo amoris), ktorým je predznamenaná ľudská existencia. V realita (na ktorej má účasť človek) sa prejavuje jednak slepé pudenie (Drang), jednak usmerňujúci duch (Geist). [Tento Schelerov názor v istom zmysle pripomína sánkhju.] Na ľudskej úrovni hrá duch úlohu regulácie pudových aktivít – človek je jediná bytosť, ktorá sa dokáže od svojej zmyslovej stránky odpútať (je askétom života).

 :: – D: Zur Phänomenologie und Theorie der Sympathiegefühle und von Liebe und Hass, 1913; Der Genius des Kriegs und der Deutsche Krieg, 1915; Der Formalismus in der Ethik und die materiale Wertethik, 1913 – 1916; Krieg und Aufbau, 1916; Die Ursachen des Deutschenhasses, 1917; Vom Umsturz der Werte, 1919; Neuer Versuch der Grundlegung eines ethischen Personalismus, 1921; Vom Ewigen im Menschen, 1921; Probleme der Religion. Zur religiösen Erneuerung, 1921; Wesen und Formen der Sympathie, 1923; Schriften zur Soziologie und Weltanschauungslehre, 3 zv, 1923/1924; Die Wissensformen und die Gesellschaft, 1926; Der Mensch im Zeitalter des Ausgleichs, 1927; Die Stellung des Menschen im Kosmos, 1928; Erkenntnis und Arbeit. Eine Studie über Wert und Grenzen des pragmatischen Motivs in der Erkenntnis der Welt; Philosophische Weltanschauung, 1929; Gesammelte Werke, 16 zv., 1954 – 1998; Logik I. (Fragment, Korrekturbögen), 1975; Gesammelte Werke, 16 Bände, 1954 – 1998; Schriften zur Anthropologie, 1994; Die Stellung des Menschen im Kosmos, 16. vyd. 2007; Der Formalismus in der Ethik und die materiale Wertethik, 2014.

 :: antropológia filozofická, fenomenológia, filozofia 20. stor. 

Schelling, Friedrich Wilhelm Joseph (27. 1. 1775 Leonberg (Württembersko) – 20. 8. 1854 Bad Ragaz (Švajčiarsko) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckého klasického idealizmus a jeho spojenia s romantickou filozofiou.

V nadväznosti na I. Kanta a J. G. Fichteho rozpracoval Schelling špekulatívnu filozofiu prírody - koncepciu hierarchie prírodných síl (potencií), ktorá napokon vyústila do filozofie identity. Protiklady subjektu a objektu, reálneho a ideálneho, prírody a ducha sa rozpúšťajú v absolútne ako identite ideálneho a reálneho. Toto absolútno možno bezprostredne postihnúť intelektuálnym nazeraním a v umení, ktoré stojí rovnoprávne vedľa filozofie či dokonca nad ňou a zjednocuje všetko, čo sa oddeľuje. V predmetoch empirickej skutočnosti je podľa toho či oného stupňa primerane zastúpená príroda alebo duch. V dôsledku toho tvorí ríša prírody i ríša ducha (dejiny) (vývinový) rad, ktorého jednotlivé stupne označuje Schelling ako potencie. Spríbuznené sú tieto potencie len prostredníctvom ich spoločného prazákladu – absolútna. Preto jeden stupeň nevzniká z druhého, ale absolútno ho necháva zo seba vzísť, aby tak dospelo k svojmu úplnému rozvinutiu.

Od roku 1807 sa Schelling zameriaval na problém slobody človeka a na jeho vzťah k bohu založený v jeho vôli. Potom Schelling rozpracoval vo svojej metafyzike dejín náboženstva základy neskoršej vedy o náboženstve. Posledné štádium jeho filozofie predstavuje hlbokomyseľná, ťažko prístupná mystika.

 − D: Ideen zu einer Philosophie der Natur, 1797; Von der Weltseele, 1798; System der transzendentalen Idealismus, 1800; Vorlesungen über die Methode des akademischen Studiums, 1803; Über das Wesen der menschlichen Freiheit, 1809; Philosophie der Mythologie und Offenbarung, 1848; Clara oder über den Zusammenhang der Natur mit der Geisterwelt, vyd. 1948; Ausgewählte Werke, I − II, 1973−1974; Gesamtausgabe, I − XIV, 1856 − 1962; Gesamtausgabe, I − XII, 1925 − 1928; Studienausgabe, 1974 an.; Briefe und Dokumente, I − III, vyd. 1962 − 1973.

 :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká klasická, Schelling, F. W. J. I., Schelling, F. W. J. II..

Schelling, F. W. J. I. – Schelling prvej fázy svojej mysliteľskej dráhy (do roku 1804), kedy rozvíjal svoju filozofiu totožnosti (filozofiu identity, identitnú filozofiu), historikmi filozofie zaraďovanú do významového univerza klasického nemeckého idealizmu.

 :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká klasická.

Schelling, F. W. J. II. – Schelling druhej fázy svojej mysliteľskej dráhy (po roku 1804), kedy rozpracúval filozofiu temného fundamentu bytia (Seyn) a všetkého inteligibilného spočívajúceho v slepej vôli (der blinde Wille) a vystupuje ako prominentný predstaviteľ romantickej filozofie: „V poslednej a najvyššej inštancii niet nijaké iné bytie ako vôľa. Vôľa je prabytie ... (Es gibt in der letzten und höchsten Instanz gar kein anderes Seyn als Wollen. Wollen ist Urseyn...) (786;350).“ A z tohto „neumového sa – podľa Schellinga – vo vlastnom zmysle zrodil um (Aus diesem Verstandlosen ist im eigentlichen Sinne der Verstand geboren (786;360)).“ Schelling v tomto období prichádza s novým chápaním existencie ako procesu „vnútornej transmutácie alebo zjasňovania spočiatku temného princípu vo svetlo ... podľa svojej prirodzenosti temný princíp (je) práve ten, ktorý sa zjasňuje vo svetlo... (eine innere Transmutation oder Verklärung des anfänglich dunkeln Princips in das Licht geht...(786;362)).“

 :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.

schéma gr. − základná, v hlavných črtách znázornená podoba niečoho, ktorú možno zaznamenať aj grafickým náčrtom; grafické znázornenie  podstatných častí niečoho, ich vzájomných väzieb a činností symbolickými značkami tak, aby podávalo názornú predstavu o jeho fungovaní alebo základných funkciách.

 :: schéma argumentu, schéma bloková, schéma elektrotechnická, schéma úsudku, schéma vetná.

schéma argumentu − logické zviditeľnenie formálnej štruktúry argumentu, ktoré sa uskutočňuje nahradzovaním jednotlivých výrazov argumentu výrazmi jazyka logiky.s

 :: argument, jazyk logiky, logika.

schéma transcendentálna (Kant, I.) – umožňujúcno aplikácie kategórií na javy

schéma úsudku − logická forma úsudku, to, čo majú rôzne úsudky  spoločné z logického hľadiska.

 :: logika.

scholastika gr. − druhá etapa vývinu stredovekej kresťanskej filozofie; v širšom zmysle: vyučovanie, štúdium a vedecká práca na stredovekých školách (zahrňujúca stredovekú scholastickú filozofiu) pestovaná na Západe a v Byzancii v období od 6. resp. 9. stor. do 15. resp. 16. stor. a nadväzujúca na patristiku, od ktorej sa odlišuje snahou systematizovať predchádzajúce nábehy k racionálnemu uchopeniu viery. Obdobné fenomény ako v európskej scholastike nachádzame aj v čínskej, indickej a arabskej kultúre.

Scholastika kresťanského Západu sa vyznačovala tým, že základom vedy a filozofie boli kresťanské pravdy fixované v dogmách. Popri tom sa však dostávali k slovu aj nekresťanské myšlienky, najmä pod ochranou učenia o dvojakej pravde.

Na stredovekú scholastiku nadväzuje novoveká scholastika (15. stor. až polovica 19. stor.) a po nej súčasná scholastika (od polovice 19. storočia dodnes).

Významnou udalosťou pre rozvoj scholastiky bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým. V 8. stor. a 9. stor. výrazne stúpol význam vzdelanosti a filozofie. Ako jediný jazyk vzdelancov sa presadila latinčina, a tak sa stala predpokladom internacionality vied. K štúdiu patrili aj knižnice, ktoré sa postupne zriaďovali usilovným opisovaním starých kníh a spisov. Pod stredovekým názvom dialektika sa už aj v teologických otázkach čoraz častejšie používa logika. V 11. stor. dochádza k vážnemu sporu medzi dialektikmi a antidialektikmi. Ďalším predmetom ostrých polemík boli univerzálie – tento spor je známy ako spor o univerzálie.

 :: actus (scholastika), ens in se subsistens, ens per se subsistens, essentia, filozofia scholastická, scholastika raná, Victorinus.

scholastika raná – prvé obdobie vo vývine scholastiky (9. stor. – 12. stor.). Vyznačuje sa vypracovávaním metódy sic et non, ktorá spočíva v tom, že pri každej preberanej otázke sa uvádzajú citáty autorov, ktorí sú proti, a citáty autorov, ktorý sú za, a z týchto protikladov sa napokon vyvodzuje konečné riešenie. Metódu sic et non dotiahol do jej zrelej podoby Abélard. Metóda sic et non cvičila scholastikov v disputačnej pohotovosti.

Vo filozofii sa zvyknú vyčleňovať tri prúdy:

1. najskorší a najpočetnejší, ktorý založil Alcuin,
2. prúd, ktorého hlavným predstaviteľom bol Eriugena,
3. prúd pochádzajúci zo školy v Auxerre.

Každé z týchto zoskupení hľadá predovšetkým metódu, ktorá by umožnila pochopiť a v súlade s cirkevnou dogmatikou interpretovať a vysvetľovať problém jestvovania Boha a jeho spojenie s človekom. Tým sa vysvetľuje metodologický charakter koncepcie filozofie u každého z týchto troch prúdov.

 :: filozofia 9. stor., filozofia 10. stor., filozofia 11. stor., filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, scholastika raná.

Scholem, Gershom (5. 12. 1897 Berlin − 5. 12. 1982 Jeruzalem) − Geršom Scholem, גרשם שלום − znalec židovskej mystiky, kabalizmu, chasidizmu, prikláňajúci sa k textom luriánskej kabaly a k spisom žiakov Israela ben Eliezera.

 − D: Das Buch Bahir. Ein Schriftdenkmal aus der Frühzeit der Kabbala auf Grund der kritischen Neuausgabe von Gerhard Scholem. Reihe‚ Quellen und Forschungen zur Geschichte der jüdischen Mystik, hrsg. von Robert Eisler, 1923; Die Geheimnisse der Schöpfung. Ein Kapitel aus dem Sohar, 1935; Ursprung und Anfänge der Kabbala, 1962; Von der mystischen Gestalt der Gottheit. Studien zu Grundbegriffen der Kabbala, 1962; On the Kabbalah and Its Symbolism, 1967; Judaica 1 – 6, 1968 – 1997; Über einige Grundbegriffe des Judentums, 1970; Zur Kabbala und ihrer Symbolik, 1998; Die jüdische Mystik in ihren Hauptströmungen, 2000; Poetica: Schriften zur Literatur, Übersetzungen und Gedichte, hrsg. von H. Kopp-Oberstebrink, H. Markus, M. Treml und S. Weigel, 2019.

 :: filozofia židovská.

Schopenhauer, Arthur (22. 2. 1788 Gdansk – 21. 9. 1860 Frankfurt a. M.) – nemecký filozof, ktorý za podstatu sveta pokladal vôľu: Schopenhauerova filozofia vychádza z myšlienky antagonizmu vôle ako nevedomej pudiacej sily univerza a nazeravého poznania. Predmetom poznania sú iba predstavy, poznanie nikdy nedospeje k podstate vecí. Výnimkou je sám človek, ktorý je vo svojej podstate vôľou a zároveň má vedomie seba samého – toto sebauvedomenie je poznaním vlastnej podstaty. Zvonkajštenou vôľou človeka je jeho telo a vôľa je zvnútorneným telom. Ak je ľudské telo – tak ako každá iná vec vo vesmíre – materiálnym predmetom, potom celý vesmír je len vonkajším prejavom nadpis pomocný text hlavný text (objektiváciou) vôle ako chcenia prejavujúceho sa v prírode. Svet je teda vôľou i predstavou. Vôľa spočíva vo veciach a prejavuje sa v rozličných podobách (prírodné sily), ale úplné sebauvedomenie dosahuje až v človeku, ktorého mozog je vôľou myslenia a myslenie prejavením sa vôle v mozgu. Vo svete prírody sa vôľa derie k životu a jestvovaniu a ku všetkému, čo tomuto jestvovaniu slúži. Len človek je schopný vymaniť sa z tohto chcenia, ktorého cieľom je nejaký pôžitok, a pozastaviť sa nad tým, čo je vo veciach stále a nemeniteľné; človek môže poznávať nielen jednotlivosti, ale aj ich formy čiže idey ako vôľu objektivovanú na jednotlivých stupňoch jestvovania. Kontemplácia odtŕha človeka od nepokoja a poskytuje mu uspokojenie vo svete ideí metafyzického nevedomia. Mimo tejto kontemplácie pôsobí len slepá vôľa, pud bez cieľa a pokoja, iracionálne stále ďalej a ďalej, v ktorom – keby to bolo možné – lepšie by bolo nebyť ako byť. Preto je indická koncepcia nirvány ako vízia konečného cieľa človeka najlepším základom, o ktorý možno oprieť zmysel ľudského života. Morálne nezostáva človeku nič iné, než odtrhnúť sa od seba, od svojho egoizmu a spolucítiť s druhým človekom, s druhou vôľou nikdy nadpis pomocný text hlavný text neukojenou a neustále poháňanou nevyhnutnosťou ponoriť sa spolu s inými do sebazničenia vôle a vedomia. Udusiť v sebe chuť k životu, nechcieť už viacej chcieť a získať pokoj v nevedení. Vykúpenie spočíva v anihilácii vôle alebo aspoň v jej dočasnom uspaní pri zaujatí umelecky nazeravého postoja.

 − D: Über die vierfache Wurzel des Satzes vom zureichenden Grunde, 1813; Über das Sehen und die Farben, 1816; Die Welt als Wille und Vorstellung, 1819, 18442, 18593 (hlavné dielo); Über den Willen in der Natur, 1836; Die beiden Grundprobleme der Ethik, 1836; Parerga und Paralipomena, 2 Bde, 1851; Aus Schopenhauer's handschriftlichen ´Nachlass, 1864; Schopenhauer's sämtliche Werke. 6 Bd., 1873 − 1874; A. Schopenhauers gesammelte Werke, 15 Bd., 1911 − 1929.

 :: filozofia 19. stor., mechanika (Schopenhauer, A.), učenie sa filozofii (Schopenhauer, A.), vôľa osebe (Schopenhauer, A.).

schopnosť − matie vlastností potrebných na vykonávanie niečoho, napr. serendipita, súdnosť...

 :: schopnosť (psychológia), schopnosť pohybová, schopnosť rozlišovacia (fyzika), zmysel telesný.

signifiant fr. – signifikant, signans – označujúce.

 :: signifiant (Saussure, F. de), znak.

signifié fr. – signifikát, signátum – označované.

 :: signifié (Saussure, F. de), znak.

sila − schopnosť podávať výkon alebo spôsobiť niečo.

 :: sila (fyzika), sila hlasu, sila právna.

situácia lat. − súhrn okolností, stav vecí vzťahujúci sa na osoby; zjednotenie subjektobjektových a subjektsubjektových vzťahov, v ktorých sa ocitá človek. Človek je v situácii aktérom, zasahuje do nej, vytvára, pretvára, premieňa, ruší ju, prechádza do inej.

Situácia je priesečníkom minulého s budúcim, stvoreného a rodiaceho sa a ešte neexistujúceho, individuálneho a spoločenského, ustaľujúceho sa a meniaceho sa. Subjekt sa pohybuje obvykle vo viacerých situáciách naraz.

Budúce nepristupuje k minulému a naopak minulé k budúcemu dajako dotatočne, ale sú prepojené bezčasmo (achrónne), hoci sama situácia je v čase, v čase sa utvára, trvá alebo zaniká. Bezčasová väzobnosť platí aj pre ďalšie prvky alebo aspekty situácie.

Veľmi dôležitým druhom situácie je ťažkosť.

 :: orientácia človeka vo svete, situácia afektogénna, situácia estetická, situácia hraničná, situácia mimojazyková, situácia synkritická, výraz deiktický.

situácia estetická – súčasť predmetu estetiky tvorená konfiguráciou

• estetických vzťahov,
• estetických javov,
• estetických hodnôt,
• estetických funkcií,
• estetických aktivít (cf 185;59, 68)

 :: estetično, estetika.

situácia hraničná – hlboký otras alebo otrasy tvorené zážitkom bolesti, viny, utrpenia, zápasu o život, cez ktoré sa dochádza k sebapoznaniu a k skutočnej autentickej existencii človeka. Hraničnú situáciu v tomto zmysle filozoficky tematizoval K. Jaspers a jej pojem sa stal kľúčovou súčasťou existencialistického významového univerza.

Za hraničnú situáciu sa taktiež pokladá situácia krajnej záťaže (nedostatok tekutín, potravy, spánku, kyslíku) alebo vyhroteného konfliktu. V situácii krajnej záťaže sa skúma odolnosť človeka, podmienky jeho prežitia.

Hraničné situácie sú obľúbeným literárnym motívom (Prométeus, Faust, Antigoné a pod.).

situácia synkritická – súčasť predmetu synkriticizmu, situácia, v ktorej rozlišujeme dve odlišné entity alebo oblasti a zároveň nestrácame zo zreteľa ich súvislosť.

 :: synkriticizmus.

Sivák, Jozef (1945 – ) – slovenský filozof, samostatný vedecký pracovník Filozofického ústavu SAV v Bratislave; odborník na modernú francúzsku filozofiu s osobitným dôrazom na fenomenológiu, prekladateľ; žiak Paula Ricœura, zakladateľ a vedúci Fenomenologického seminára pri Filozofickom ústave SAV.

 – D (výber): Tymieniecka, A.T.: The later Husserl and the Idea of Phenomenology, Idealism-Realism, Historicity and Nature, 1978; Celis, R.: Schuhmann, K.: Die Dialektik der Phaenomenologie I, II., 1978; Sokolowski, R.: Husserlian Meditations. How Words Present Things, 1979; Emil Namer /1898-1979/, 1979; L'oeuvre et l'imaginaire. Les origines du pouvoir-être créateur, 1979; Scheler, M.: Logik I. 1979; Floss, P.: Mikuláš Kuzánský, 1980; Descartes versus Galilei, 1984; Brown, A.G.: Introduction to Subject Indexing, 1984; Tymieniecka, A. T. The Phenomenology of Man and of the Being I. Plotting the Territory of Nature and the Human Communication, 1985; Vladimír Jankélévitch, cet incompris, 1985; The Library of Congress, najväčšia knižnica sveta /The Library of Congress, la plus grande bibliothéque du monde/, 1986;  Konference o Mateji Belovi, 1985; Sousedík, S.: Valerián Magni 1586 – 1661, 1987; Liščáková-Gründlerová-Valent-Beník: Francúzsko-slovenský slovník, 1987; K dejinám školstva, vzdelanosti a kultúry v dobe osvietenskej, 1988; Philosophe et philosophie dans le Dictionnaire des philosophes, 1988; Butik či butika, 1988; V ústrety Bienále ilustrácií Bratislava 89, 1988; Revolučný ideál a skutočnosť. Na príklade francúzskej revolúcie, 1989; Pauza, M.: Zur Problematik der transzendentalen Phaenomenologie, 1989; Vladimír Jankelevitch, angažovaný moralista, 1989; Nový časopis pre kultúru: Rendez-vous en France, 1989; Martin Heidegger /1889 – 1976/. Život versus dielo, 1989; Polyfonický mysliteľ Gabriel Marcel /1889-1973/, 1989; Skloňovať či neskloňovať skratku UNESCO, 1989; Správa o kolokviu o J.A.Komenskom v Uhorskom Brode, 1990; Guerin, M.: Otvorená Európa a filozofia /L'Europe ouverte et la philosophie/, 1990; Nepochopený Vladimír Jankélévitch, 1990; Filozof ambiguity Maurice Merleau-Ponty. Merleau-Ponty, M.: Predhovor k Fenomenológii vnímania /Phénoménologie de la perception. Avant-Propos/. 1990; Odpoveď Jánovi Horeckému, 1990; Réduction phénoménologique et intuition. A propos du rapport Husserl-Ingarden, 1990; Ricoeur, P.: Etika a politika /Ethique et politique/, 1990; Jablko sváru, 1990; Jacques Derrida, 1990;  Sloaník francúzskych skratiek, 1990; Filozofia na Jadrane /Správa o 24. Medzinárodnom fenomenologickom kolokviu, 1990; K neutralite Česko-Slovenska, 1990; Pražské rozhovory o zodpovednosti, 1990; Paul Ricoeur vo Viedni, 1990;  Kriesenie federácie, 1990; Kto je princom filozofov. S Michelom Guérinom o filozofii, figurológii a inom, 1990; Lustrácie a ilustrácie, 1990; Jan Patočka, critique de Husserl. D'une lecture métaphysique de la phénoménologie husserlienne, 1990; Od fenomenálneho ja k osobnému a od prírodného sveta k prirodzenému, 1990; Pojem zmyslu u Merleau-Pontyho, 1990; Najskôr dom, potom strecha, 1990; Uviesť veci na správnu mieru, 1990; Vylučuje večnosť sveta jeho stvoriteľnosť, 1990; Od monológu k dialógu. Alebo ako sa vstupuje do seba, 1990; O metodológii vied odinakiaľ a trochu inak, 1991; Ingarden, R.: Umělecké dílo literární, 1991; Premiérov omyl, 1991; Piruety pána ministra, 1991; Gándhí a my, 1991; Colloque Jan Patočka, 1991; Edmund Husserl – filozof, pedagóg, vedec a spisovateľ, 1994; Fenomenlógia v „Čase a narácii“ P. Ricoeura, 1995; Bergson ako politik, 1995; II. svetový fenomenologický kongres v Mexiku, 1996; Dejiny filozofie 20. storočia. Niekoľko postáv súčasnej kontinentálnej filozofie,  1997; Jedna bilancia existencializmu, 1998; 90 rokov od narodenia Mauricea Merleau-Pontyho, 1998; Levinas a problém subjektu (nad knihou G. Bailhacha), 1998; Návrat k metafyzike na Kongrese Združenia frankofónnych filozofických spoločností, 1998; K Ricoeurovej hermeneutickej fenomenológii, 2002; La réconciliation occidentalo-slave: une tache pour le XXIe siècle. In Actes du XXVIII-e Congres de l'Association des Sociétés de Philosophie de Langue Francaise, Bologne 2000, 2002; Paul Ricoeur, 2006; Slovenský neokartezián Juraj Cíger, 2006; Igor Hrušovský ako filozof, 2007; Jan Patočka – kritik Husserla, 2007; Pocta Romanovi Ingardenovi, 2007; Husserl comme théologien, 2008; Na úvod, 2009; Jan Patočka mint Husserl kritikusa, 2009; Paul Ricœur ako metodológ dejín. Vo svetle diela Čas a rozprávanie [Paul Ricœur as Methodologist of History], 2013; The Citizen by Husserl and the Postmodern Citizenship, 2014; Patočka a Merleau-Ponty: Dva prístupy k svetu, 2015; K fenomenológii kultúry: Tymieniecka verzus Husserl [Towards the Phenomenology of Culture: Tymieniecka versus Husserl], 2017; À propos de l' „ontopoiesis de la culture“ chez A.-T. Tymieniecka (1923 – 2014), 2018; Barbaras, Renaud: Métaphysique du sentiment, 2020.

 :: filozofia slovenská.

skepticizmus gr. − filozofický postoj alebo filozofický smer zdôvodňujúci skepsu (pochybovanie) alebo argumentujúci skepsou pri riešení otázok týkajúcich sa možností poznania alebo rozlišovania medzi dobrom a zlom, a to zvyčajne ako reakcia na dogmatizmus a špekulatívnosť. Krajný skepticizmu môže prerásť až do agnosticizmu alebo nihilizmu. Počiatky skepticizmu možno nájsť už v rámci starovekej filozofie, pozri napr. antický skepticizmus.

:: sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).

skúmanie − pozorovanie, (vedecké) študovanie; sústredené, bedlivé prezeranie; zisťovanie.

 :: aparát konceptuálny, objekt skúmaný, skúmanie filozofické, skúmanie logické, skúmanie štatistické, skúmanie vedecké.

skúmanie filozofické – skúmanie, ktoré necháva vo svojom pozorovaní predmetu intervenovať ako hlavné významové útvary filozofické kategórie.

 :: disciplína filozofická, filozofia, filozofia jazyka.

skúmanie logické − skúmanie, ústrednú časť predmetu ktorého tvorí logické vyplývanie (cf 88;86).

 :: logika.

skúmanie pohybu – pozorovanie pohybu, jeho vlastností, štruktúry, príčin a vzťahov k tomu, čo sa pohybuje, čo pohybuje a k okolnostiam pohybu, k jeho podmienkam, k jeho umožňujúcnu; skúmanie pohybu sa stalo ústrednou úlohou prírodovedy 16. stor., s čím je spojený aj vznik matematickej analýzy (cf veda 16. stor.).

V rámci medicíny sa skúmanie pohybu uskutočňuje pod titulom kineziológia, ktorej predmetom sú podmienky a zákony pohybu živého tela.

skúmanie vedecké – skúmanie uskutočňované metódami vedeckého poznávania sveta pri rešpektovaní požiadaviek kritickosti, systematickosti, kontrolovateľnosti, presnosti, objektivity, terminologickej jednoznačnosti...

 :: glotogónia, sinológia, skúmanie fyzikálne, veda.

skupina − viac jednotlivostí alebo jednotlivcov (indivíduí) pospolu, výsledok zoskupovania.

 :: skupina spoločenská, trieda, trojica.

skupina spoločenská − sociálna skupina − zoskupenie ľudských jednotlivcov v reálnom priestore alebo na základe reálnych interakcií alebo na základe určitých spoločných vlastností.

 :: človek, domácnosť, hnutie, rodina, skupina spoločenská (sociológia).

skúsenie – urobenie pokusu.

skúsenosť – podstatná stránka vzťahov človeka k okolitému svetu, ktorá súvisí so spracúvaním dojmov o okolitom svete (čo sa uskutočňuje vedome a zároveň s učením), alebo získané znalosti, schopnosti a zručnosti technického a metodického charakteru; existencia údajov o predmetoch poukazujúca na bytie (cf 10;280).

Podľa toho, aké kategórie alebo pojmy intervenujú v našich úvahách o skúsenosti, skúsenosť chápeme ako dianie, priebeh, proces, výsledok a pod.

Považuje sa za fakt (cf. 309;39), že to, čo nám je dané v skúsenosti, je vždy konkrétne.

Pri úvahách o skúsenosti sa rozlišuje subjekt skúsenosti, čiže subjekt, ktorý skúsenostne poznáva, a všetko to (t. j. súhrn toho), čo je tomuto subjektu v skúsenosti dané a je v tom zmysle predmetom skúsenosti.

Skúsenosť je usúvzťažňovanie subjektu a objektu. Skúsenostne poznávajúci subjekt je k súhrnu toho, čo je mu v skúsenosti dané, v podobnom vzťahu ako oko k zornému poľu. Oko je v tomto prirovnaní podmienkou a predpokladom zorného poľa. Bez vidiaceho oka by nebolo zorného poľa. Zorné pole je umožňované pozerajúcim okom. Oko je teda podmienkou možnosti zorného poľa. Oko sa pritom nikdy nenachádza vo svojom zornom poli. Nie je teda jedným z predmetov zorného poľa (310, 43).

Skúsenosť môže byť

• pasívna,
• získavaná a obohacovaná pozorovaním.

Skúsenosť v istej oblasti vedy, napr. v klinickej medicíne, sa dnes označuje aj termínom erudícia.

 :: a posteriori, a priori, apercepcia, apriori, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, skúsenosť (Feyerabend, P. K.), transcendovanie.

skúsenosť (Feyerabend, P. K.) – „to, čo normálny pozorovateľ (pozorovateľ, ktorého zmysly sú v poriadku a ktorý nie je opitý alebo ospalý atď.) vníma za normálnych okolností (za plného denného svetla, bez interferencií prostredia) a čo opisuje jazykom, ktorý súhlasí s faktami a je všetkým zrozumiteľný. Skúsenosť je pre poznanie dôležitá preto, že za normálnych okolností obsahujú vnemy pozorovateľa presne tie isté formy, ktoré sídlia v objekte. Tieto vysvetlenia nie sú ad hoc (775;138)“.

skúsenosť čistá (empiriokriticizmus) − skúsenosť zbavená akýchkoľvek primyslenín, hypotéz atď.

 :: čistý, skúsenosť čistá (empiriokriticizmus).

skutočnosť − realita − všetko, čo je, na rozdiel od toho, čo nie je, ešte nie je, môže byť atď. Napríklad protiklad zdania alebo protiklad možnosti.

Pojem skutočnosti kolíše podľa významových útvarov, ktoré intervenujú v procese vzniku tohto pojmu, najmä podľa kategórií. Napríklad pri tvorbe Jaspersovho pojmu skutočnosti intervenuje najmä pojem praxe a pojem odporu: „„„„““Skutočnosťou nazývame to, s čím sa stretávame v praxi, čo nám kladie odpor alebo čo slúži ako látka pri zaobchádzaní s vecami, živými bytosťami a ľuďmi. Skutočnosť poznávame v každodennom živote, v zaobchádzaní s nástrojmi, pri používaní technických zariadení, v našich zdisciplinovaných vzťahoch k iným, v metódach organizácie a v riadení.“ (242;57)

 :: ab esse ad posse, fakt, metafyzika, ontológia, realita transhorizontová, skutočnosť právna, skutočnosť hmotná, skutočnosť materiálna, skutočnosť za horizontom, skutočnosť za obzorom, skutočnosť zaobzorová, verne, vernosť.

skutočnosť materiálna – hmotná skutočnosť, skutočnosť tvorená hmotou, matériou.

 :: bytie hmotným.

skutok − niečo vykonaného, uskutočneného nejakou osobou, čin.

Slavkovský, Reginald Adrián (1963 Košice – ) – slovenský filozof a kňaz, ktorý sa vedecky zameriava na štúdium limít racionality z rôznych uhlov pohľadu. Okruh jeho prednáškových tém zahrnuje aj indickú a čínsku filozofiu, kognitívne štúdia, teóriu informácie a religionistiku.

 – D: Boh v kontexte súčasného medzináboženského dialógu, 2000;  Vďačnosť, 2003; Apersonalistické a personalistické prístupy vo vede a vo filozofii. Protiklad alebo komplementarita?, 2004; Priateľstvo medzi mužom a ženou, 2005; (spolu s J. Vydrovou a A. Vydrom) Paradoxy a hranice racionality, 2007; Význam významu – logicko-racionálny a celostno-duchovný prístup, 2008, Wittgenstein a postformálne myslenie, 2008, Čas pre myšlienky o čase, 2008; The Meaning of Meaning: Logical-rational and Holistic-spiritual Approach, 2009;  Information in the Context of Philosophy and Cognitive Sciences, 2013, Informácia v kontexte filozofie a kognitívnych vied, 2013; Rationality and Human Cognition, 2013; Terapeutický potenciál vzťahov z hľadiska dvoch rovín komunikácie, 2013; (spolu s M. Kutášom) Úvod do filozofie jazyka, 2013.

 :: filozofia slovenská.

sled − súvislé poradie, neprerušovaný rad, postup.

 :: stupnica.

sledovanie – venovanie pozornosti, všímanie sa.

sloboda – možnosť konať podľa vlastnej vôle.

 :: etika, sloboda (Hume, D.), sloboda (synkriticizmus), sloboda škodlivá (Albrecht, J.).

sloboda (Hume, D.) − moc konať podľa určenia vôle.

sloboda (synkriticizmus) – dobrovoľná, vedomá, mimoriadne fragilná uvoľnenosť alebo vystavenosť zmyslu determinujúcich okolností života človeka. Náplňou vedomia slobodného človeka nie sú len kognitívne významové útvary: k tomu, aby sme boli slobodní, nestačí nevyhnutnosť iba (intelektuálne) poznať, ale treba byť od nej aj emocionálne nezávislý. Ak napríklad svojho utlačovateľa alebo nejaký režim alebo nejakú chorobu nenávidíme, čiže ak nie sme od nich emocionálne nezávislí, neoslobodí nás iba intelektuálne ovládanie prostriedkov ich likvidácie, ale aj emocionálna nezávislosť od nich. Pokiaľ utlačovateľa alebo režim alebo chorobu nenávidíme, závisíme od nich, dokonca aj vtedy, keď už neexistujú. Nenávisť je klonom neslobody.

 – I: Oslobodenie.

sloboda škodlivá (Albrecht, J.) – život bez povinnosti, nezáväznosť (129;145).

slobodomurárstvo − nadnárodné kozmopolitické mužské hnutie ezoterickej a charitatívnej povahy tvorené rôznymi rádmi rôznej štruktúry s cieľom sebazdokonaľovania sa jeho členov v smere humanity, tolerancie a prirodzenej etiky v troch stupňoch − učeň, tovariš a majster. Spolky tvorené hnutím sa organizujú v lóžach, ktorým sú nadradené veľké lóže, z ktorých prvá bola založená 24. 6. 1717 na deň sv. Jána Krstiteľa, patróna murárov, v Londýne (Grand Lodge of England). Prvým majstrom sa stal Anthony Sayer.

Prvé pravidlá slobodomurárskych lóží pod názvom The Constitutions of the Free-Masons containing the History, Charges, Regulations, &c. of that most Ancient and Right Worshipful  Fraternity vyšli v Londýne 1723 z pera škótskeho presbyteriánskeho duchovného Jamesa Andersona mocne ovplyvneného J. A. Komenským. Anderson v tejto konštitúcii Rádu slobodných murárov uvádza, že bol „ustanovený s cieľom zušľachtenia človeka: milovania hodného človeka, vzorného občana a dobrého poddaného, nezlomného vo svojich sľuboch, verného ctiteľa boha priateľstva, skôr priateľa ctnosti ako odmeny“ (510;12).

V Nemecku bola prvá lóža založená v roku 1737 v Hamburgu.

V Bratislave vznikla prvá slobodomurárska lóža okolo roku 1760 (510;22).

Známi slobodomurári: Fridrich II. Veľký, Klopstock, G. E. Lessing, Goethe, Fichte, Mozart, František Štefan Lotrinský (manžel Márie Terézie), J. W. Kempelen, Karl Heinz Böhm (cf 171;167 − 168).

Slovenské filozofické združenie pri Slovenskej akadémii vied – SFZ pri SAV – dobrovoľné výberové združenie vedeckých, odborných pracovníkov a učiteľov v oblasti filozofických disciplín. Je jednou z vedeckých spoločností pri SAV, ktoré sa združujú v Rade slovenských vedeckých spoločností.

Poslaním SFZ pri SAV je utvárať predpoklady na optimálny rozvoj filozofie na Slovensku, rozširovať poznatky z oblasti filozofickej tvorby v spoločnosti, prispievať k zvyšovaniu odbornej úrovne svojich členov, propagovať a popularizovať výsledky filozofickej tvorby na Slovensku aj v zahraničí.

SFZ pri SAV sa riadi stanovami. Najvyšším orgánom SFZ pri SAV  je Valné zhromaždenie, výkonným orgánom Valného zhromaždenia je Výbor SFZ pri SAV, ktorý na čele s predsedom riadi činnosť SFZ v období medzi Valnými zhromaždeniami.

SFZ pôsobí na území Slovenskej republiky a vystupuje ako samostatný subjekt vo vzťahu k iným vedeckým organizáciám v Slovenskej republike a v zahraničí.

SFZ pri SAV je členom Medzinárodnej federácie filozofických spoločností FISP.

Poslaním SFZ je:

1. Presadzovať slobodu prejavu a tvorby.
2. Utvárať predpoklady na optimálny rozvoj filozofie na Slovensku.
3. Rozširovať poznatky z oblasti filozofickej tvorby a podieľať sa tak na rozvoji duchovnej kultúry na Slovensku.
4. Získavať vedeckých pracovníkov pre aktívnu spoluprácu na rozvoji filozofie na Slovensku.
5. Poskytovať pomoc všetkým školám pri zvyšovaní úrovne vyučovania filozofie a jej disciplín. Zasadzovať sa za adekvátne postavenie a rozvoj výučby filozofie na stredných školách.
6. Prispievať k zvyšovaniu odbornej úrovne svojich členov, s osobitným zreteľom na mladých pracovníkov, i k všestrannému rozvoju talentov.
7. Propagovať výsledky filozofickej tvorby na Slovensku aj v zahraničí.
8. Poskytovať pomoc svojim členom pri vedeckej a odbornej práci.
9. Usporadúvať národné a medzinárodné konferencie, semináre, vedecké sympóziá, prednášky, diskusie a iné akcie.
10. Spolupracovať s inými vedeckými a kultúrnymi zoskupeniami v Slovenskej republike a v zahraničí.
11. Rozvíjať vlastnú edičnú a publikačnú činnosť tak, aby sa umožnila čo najširšia názorová pluralita.
12. Spolupracovať s Filozofickým ústavom SAV pri vydávaní časopisu "Filozofia" a "Organon F".
13. Zabezpečovať ochranu stavovských záujmov vedného odboru a brániť profesionálne záujmy a práva členov SFZ.

 :: filozofia slovenská.

smer − to, kam sa zameriava (pozornosť, činnosť...).

Slovom smer sa mieni:

1. myslená línia, po ktorej sa deje nejaký pohyb, určená vzhľadom na svetové strany alebo na polohu. Smer je strana, na ktorú sa otáčame, ku ktorej smerujeme, orientácia pohybu v priestore;
2. ráz, povaha, charakter, spôsob, zameranie;
3. súhrn názorov, zásad a pravidiel, ktoré sa uplatňujú v istej dobe vo vede, v umení, v politike, v hospodárstve, filozofii.

 :: orientácia človeka vo svete, smer filozofický, smer umelecký.

smer filozofický − jednota čŕt tvorby filozofických významových útvarov relatívne ohraničenej skupiny filozofov. K najznámejším filozofickým smerom patrí idealizmus a materializmus.

Filozofický smer je filozoféma tematizovaná hlavne v dejinách filozofie.

K najznámejším filozofickým smerom zvyknú zaraďovať predovšetkým materializmus a idealizmus.

 :: vývin filozofie.

smrť – zánik života.

 :: smrtonosnosť, usmrtenie.

smrť civilizácie (synkriticizmus) – čes. smrt civilizace – neschopnosť civilizácie transformovať sa na kultúru alebo preváženie non-participantov-na-kultúre nad participantmi-na-kultúre v dôsledku nerozlišovania medzi polemizmom a agapizmom, ich vzájomnej redukcie alebo zauzľovania sa; preváženie nekrofilnej orientácie civilizačných procesov, premena dialógu medzi spoločnosťou a prírodou na pretváranie prírody spoločnosťou na technologicky účinné (v podstate cieľavedomo smrtonosné) repliky prírody; ustávanie obrazov participovať na kultúre; smrť civilizácie nespočíva v jej zániku, ale v jej smrtonosnej1 replikácii korešpondujúcej s replikáciou ega.

Už Georgovi Traklovi koncom 19. a začiatkom 20. storočia je smrť civilizácie – povedané slovami L. Kunderu (864;11) – „brutalitou a bezduchostí světa, jenž se břeskně i tiše rozkládá“ a pred čím je mu už iba nežné šialenstvo „možností uchýlit se do bezčasí, do záhřmotí“ (tamže).

Synkriticizmus si okrem „jemného, hebkého, mírného, tichého, něžného, ba lahodného šílenství“ a zatemnenia mysle, jej obostretia nocou (Umnachtung) (tamže) predstavuje a nacvičuje aj dobrovoľné stiahnutie sa do bezčasia a záhrmotia pri plnom vedomí a zdravom rozume (pozri cesta perichronická), čo je samozrejme podstatne ťažšie a menej pravdepodobné než zblázniť sa alebo dať sa na drogy tvárou v tvár tomu, čo nás obklopuje a nami preniká pri dobrovoľnom ničení si svojho vlastného životného prostredia  a svojich vlastných životov.

Neustále odhliadame od katastrofy, v ktorej väzíme až po uši. Sme odhliadajúcno od smrti civilizácie.

snaha − úsilie.

 :: sloveso konatívne.

snaženie − chcenie docieliť, usilovanie sa.

snívanie − snívanie sa – predstavovanie si v priebehu spania.

 :: sen.

snobizmus angl. − snobstvo, povrchný záujem o všetko módne alebo spoločenský významné.

socializmus lat. − spoločnosť založená na rovnosti všetkých ľudí, spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, na spravodlivom rozdeľovaní  materiálnych statkov a politické a sociálne hnutie za jej vytvorenie.

Názory na túto spoločnosť vyrastajú z učenia utopických socialistov 19. storočia a z jeho vedeckej rekonštitúcie Marxom a Engelsom, ktorá sa v ďalšom vývine modifikovala predovšetkým v korešpondencii so vzťahom ku kapitalizmu od jeho krajného alebo radikálneho odmietania (anarchizmus, marxizmus) až po jeho miernejšie modifikácie či dokonca tolerovanie (široká paleta sociálnodemokratického myslenia).

 :: socializmus (Krejčí, O.).

socializmus (Krejčí, O.) − „Socialismus, a to i komunismus jako jeho radikální podoba, je z doktrinálního hlediska uspořádání, které směřuje k odstranění vykořisťování a odcizení, k likvidaci rozdílu mezi vládnoucími a ovládanými. Je to pojetí lidských práv se spravedlivým vybalancováním rovnosti a svobody, se všeobecnou rovností, svorností a bratrstvím. Násilí je chápáno jako obrana. Socialismus a komunismus jsou ideje patřící k levicovému humanismu, který navazuje na racionalismus radikálního osvícenectví a na ideály revoluční demokracie.“ (552)

societas syncritica (synkriticizmus) – pozri: spoločenstvo kultúrne.

sofisti (z gr. sofistés = znalec, učiteľ múdrosti) – predstavitelia myšlienkového prúdu v gréckej filozofii, ktorý sa orientoval prevažne na skúmanie spoločenských problémov. Význam sofistov spočíva v tom, že prví v dejinách filozofie postavili človeka v plnom rozsahu do stredu pozornosti filozofického skúmania. Táto zmena tematiky filozofického uvažovania sa označuje ako antropologický obrat v dejinách antickej filozofie. Východiskom ich úvah nie je príroda či bytie, ale človek so svojim poznávacími schopnosťami a praktickými záujmami.

Ďalším ich prínosom bolo, že venovali pozornosť poznávacím schopnostiam človeka a úlohe jazyka: sofisti učili svojich žiakov tri schopnosti

myslieť,

hovoriť,

konať,

a to s vedomým a zdôrazňovaným ohľadom na praktické politické a právne vystupovanie občanov.

Napokon ich kritika tradičného chápania morálnych hodnôt ako prirodzených hodnôt a kritika predstáv o nadradenosti Grékov otvorili cestu k etickým a sociálnym teóriám, založeným na rozumových argumentoch.

Táto orientácia bola podmienená rozvojom demokratických inštitúcií (najmä v Aténach) po grécko-perských vojnách. Vedúca úloha v politickom živote kládla na občana značné nároky. Politický vodca musel dobre poznať zložitý mechanizmus štátneho života. Úspech v politike si začal vyžadovať špeciálne školenie. V tejto súvislosti sa vynára potreba odborníkov na školenie v štátnickej múdrosti a občianskej zdatnosti – učiteľov múdrosti (sofistov).

Sofisti cestovali z mesta do mesta a za honorár poskytovali výcvik v rečníctve, práve, histórii, filozofii i v prírodných vedách. Zvládnutie praktických úloh vyžadovalo od sofistov skúmanie spoločnosti. Tento výskum u nich čoskoro prešiel do kritiky existujúceho spoločenského poriadku: sofisti kritizovali zákony, morálku, náboženstvo, pričom sa opierali o antitézu fysis – nomos (cf. Hippias, Antifón z Atén).

 :: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.

Sokrates (asi 469 – 399 pr. n. l.) – grécky filozof, s ktorým sa popri sofistoch spája obrat gréckeho antického filozofovania od skúmania prírody k antropologickej problematike. Na rozdiel od sofistov je však Sokrates hľadačom absolútneho dobra a pravdy; odmieta mravný relativizmus sofistov. Keďže nič nenapísal, o jeho učení možno iba usudzovať na základe zachovaných svedectiev Platóna, Xenofonta a ďalších.

Stavba sveta, o ktorej sa pred Sokratom mnoho špekulovalo, je podľa neho nepoznateľná; poznať môžeme iba seba samých, pričom úloha tohto sebapoznávania nie je teoretická, ale praktická: dôležité je umenie žiť.

Tomu však musí predchádzať poznanie cnosti (areté), svojich vlastných vnútorných dispozícií. Princípy tohto poznania Sokrates pripodobňoval umeniu svojej mamy, ktorá bola pôrodnou babicou (maieutika). Vyjavenie sa cností a definovanie ich pojmov u svojich spolubesedníkov dosahuje Sokrates šikovným kladením otázok, predpokladajúcim kritický vzťah k dogmatickým tvrdeniam, zvaným eiróneia (irónia). Cieľom života je podľa Sokrata blaženosť (eudaimonia). Sokratovo umenie vedenia rozhovoru (dialektika, dialogika) spočívalo teda v dvoch krokoch – v etape irónie a v etape maieutiky. Čomu sa pritom vyhnúť Sokratovi radí daimonion, vnútorný božský hlas. No priznanie sa k tomuto zdroju ostražitosti a vnútornej slobody a jeho privádzanie mládeži k nej viedlo k obvineniu Sokrata z bezbožnosti, z kazenia mládeže a k odsúdeniu na smrť. Hoci Sokrates mal možnosť vyhnúť sa trestu úplatkami strážcov a  útekom, rešpektoval rozhodnutie demokratických sudcov a vypil podľa ich ortieľu času jedu. Odvtedy je Sokrates už takmer 2 500 rokov predmetom nehasnúcej pozornosti.

Svojím životom-filozofovaním ustanovil Sokrates prvý z troch základných typov filozofickosti – sokratickosť. (Druhý typ osnoval jeho najvýznamnejší žiak Platón a tretí typ Platónov žiak Aristoteles). Okrem platónskej školy sa utvorili aj ďalšie sokratovské školy.

 :: agnózia, dialogika, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, metóda Sokratova.

Sorabji, Richard (8. 11. 1934 Oxford − ) − britský historik antickej filozofie, známy predovšetkým ako bádateľ v oblasti Aristotelovej filozofie a jej recepcie, v rokoch 1985 a 1986 bol prezidentom Aristotelovskej spoločnosti.

 − D: Aristotle on Memory, 1972; Necessity, Cause and Blame,1980; Time, creation and the continuum: theories in antiquity and the early Middle Ages, 1983; Matter, Space and Motion, 1988; Animal Minds and Human Morals, 1993; Emotion and Peace of Mind: From Stoic Agitation to Christian Temptation, 2000; Self. Ancient and Modern Insights about Individuality, Life, and Death, 2005; Opening Doors: The Untold Story of Cornelia Sorabji, 2010; The Stoics and Gandhi: Modern Experiments on Ancient Values, 2012; Perception, Conscience and Will in Ancient Philosophy, 2013; Moral Conscience through the Ages: Fifth Century BCE to the Present, 2014.

 :: filozofia anglická.

spájajúcno − robenie celku z viacerých častí alebo umožňujúcno spojenia či kontaktu, bytie prostredníkom alebo to, čo to spôsobuje.

spájanie − robenie celku z viacerých častí; dávanie dovedna, zlučovanie dovedna; zjednocovanie, zväzovanie; umožňovanie styku, kontaktu; sprostredkúvanie kontaktu.

 :: kompletizácia, spojnica (technika).

spanie − zotrvávanie v spánku.

 :: snívanie.

spánok − stav, pri ktorom telo odpočíva a činnosť vedomia je minimálna.

spätosť − úzka zviazanosť istým (vnútorným) vzťahom, tesná spojenosť, spútanosť.

 :: súvislosť.

Spinoza, Baruch (1632 – 1677) –  holandský filozof, panteista, tvorca geometrickej metódy vo filozofii. Spinoza bol potomok portugalských maranov usadených v Amsterdame. V mladosti sa mu dostalo tradičného vzdelania, študoval Tóru a Talmud. Neskôr sa zaoberal matematikou, prírodnými vedami a scholastikou. Najväčší dojem naňho urobilo Descartovo učenie.

Hlavné myšlienky

• Substancia môže byť len jedna, nekonečná a božská, zahrnujúca všetku skutočnosť.
• Nekonečná substancia musí mať nekonečne mnoho atribútov.
• Boh a príroda (chápané ako substancie) sú totožné, keďže Boh je nekonečný.
• Substancia je sama sebe príčinou a nezávisí od ničoho iného ako od seba samej, či už s ohľadom na svoju existenciu, alebo na svoju diferenciáciu do rôznych modov.

 – D: Tractatus de Deo et hominejusque felicitate (Traktát o Bohu a človeku a jeho šťastí), nap. 1658 – 1660; Tractatus de intellectus emendatione (Traktát o zdokonalení rozumu), nap. 1662; Renati des Cartes Principiorum philosophiae pars I et II, more geometrico demonstratae (Princípy Cartesiovej filozofie vyložené geometrickou metodou, 1663; Tractatus theologico-politicus (Traktát teologicko-politický), 1670; Ethica ordine geometrico demonstrata (Etika vyložená metodou geometrickou), 1677; Tractatus politicus (Traktát politický) / posledné nedokončené dielo.

 :: atribút (Spinoza, B.), Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.), Deus sive natura, esencia veci (Spinoza, B.), filozofia 17. stor., filozofia novoveká, idea pravdivá (Spinoza, B.), je (Spinoza, B.), modus (Spinoza, B.), neexistujúce (Spinoza, B.), nekonečné absolútne (Spinoza, B.), pochopenie (Spinoza, B.), príčina a účinok (Spinoza, B.), príčina seba samého (Spinoza, B.), rozdiel medzi vecami (Spinoza, B.), substancia (Spinoza, B.), teleso konečné (Spinoza, B.), vec konečná (Spinoza, B.), vec nevyhnutná (Spinoza, B.), vec nútená (Spinoza, B.), vec slobodná (Spinoza, B.), večnosť (Spinoza, B.).

spiritualizácia lat. – zduchovnenie, transformácia na duchovné, napr. na zmysel.

spojenie − urobenie celku z viacerých častí; danie dovedna, zlúčenie dovedna; zjednotenie, zviazanie; umožnenie styku, kontaktu; bytie prostredníkom kontaktu.

 :: článok spojovací, spoj, spojenie (Kant, I.), spôsob spojenia, súvislosť vzájomná, synapsia.

spojenie (Kant, I.) – lat. coniunctio – zloženie (compositio) alebo zviazanie (nexus) (64;160).

spojenosť – zlúčenosť do celku, dosvedčujúcnosť spojenectva, pridruženosť na základe tej či onakej príbuznosti, napr. rodinnej, názorovej, citovej atď.s

spojitosť − (vnútorná) súvislosť, úzky vzťah.

 :: koherencia.

spojka – spájajúcno, sprostredkujúcno spojenia, vec, predmet, jav, ktorý niečo spája, sprostredkuje spojenie, spojovací článok, spojovacia cesta; osoba obstarávajúca styk, spojenie, sprostredkovateľ; spojenie, spojivo.

Význam slova spojka sa mení podľa kontextu použitia, napríklad v lingvistike ide o druh neohybného slova (pozri: spojka (lingvistika)).

spojka logická − operátor logickej operácia.

 :: logika.

spokojný – prejavujúci uspokojenie, súhlas, vyrovnanosť.

spoločenstvo – pospolitosť – spoločný život alebo spoločná existencia (koexistencia) viacerých ľudí alebo organizmov. Z filozofického hľadiska je veľmi zaujímavé kultúrne spoločenstvo.

spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus) – societas syncritica – skupina kultivovaných ľudských indivíduí; výsledok kultivácie spoločnosti. Synkriticizmus sa zaoberá odhaľovaním, skúmaním a rozširovaním podmienok premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua na člena kultúrneho spoločenstva.

Proces dostavenia sa sociatatis syncriticae by sa dal označiť ako synkriticistická revolúcia (cf revolúcia sociálna (synkriticizmus)).

 :: spôsob života synkritický (synkriticizmus).

spoločnosť – skupina ľudí, ktorá sa utvára v účelnom spolužití a spolupráci, na základe konvencie, zmluvy, rovnakých záujmov. Spoločnosť a jej stránky tematizujú rôzne vedy (sociológia, história, etnografia, štatistika, sociálna psychológia, právna veda, medicína, kulturológia, demografia atď.), filozofické a teologické učenia; je predmetom úvah aj každodenného človeka, umelca, nábožensky veriaceho človeka, nositeľa mýtu.

Spoločnosť je predpokladom vzniku kultúrneho spoločenstva, ktoré je maximom bytia spoločnosti čiže spoločnosť nemôže byť viac než kultúrna; kultúrnosť je maximum spoločenskosti.

Významové útvary, ktoré sa utvárajú pri manifestácii spoločnosti v ľudskom vedomí (teórie spoločnosti, pojmy spoločnosti, predstavy o spoločnosti, fantastické obrazy spoločnosti, sny o spoločnosti, plány na pretvorenie spoločnosti, ideológie atď.) závisia od kategórií, ktoré intervenujú v procese manifestácie spoločnosti v ľudskom vedomí; takýmito kategóriami môže byť napríklad kategória historickosti, riadenosti bohom, zákonitosti, osudovosti, oslobodenia, spásy atď.

Pojem spoločnosti je základný pojem spoločenských a sociálnych vied, napríklad sociológie, etnografie atď.

Z filozofického hľadiska je spoločnosť predmetom skúmania najmä sociálnej filozofie.

 :: činnosť verejná, človek, dejiny ľudstva, fatalizmus, feudalizmus, filozofia sociálna, hodnota spoločenská, jav spoločenský, kapitalizmus, komunizmus, realita, právo, realita spoločenská, spoločnosť (právo), štát, veda humanitná, veda spoločenská, vzťah spoločenský, zákon spoločenský, život spoločenský.

spoločnosť informačná − pokračovanie postindustriálnej spoločnosti realizované na báze využívania informácií a v ktorom sa kľúčovým prvkom stáva komunikácia. Informačná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej kvalita života a perspektívy sociálnych premien a ekonomického vývinu sú stále viac a viac závislé od informácie a jej využívania.

 

spoločnosť znalostná − angl. knowledge society − spoločnosť, v ktorej sa kľúčovým faktorom produkcie stáva znalosť, v dôsledku čoho sa zásadne menia aj všetky spoločenské inštitúcie.

spoločný – patriaci dvom, viacerým alebo všetkým (entitám); rovnaký u dvoch, viacerých alebo všetkých.

 :: entita, trieda, všeobecné, zvláštne.

spolužitie – spoločný život, spolunažívanie.

spomienka − reminiscencia – významový útvar tvorený predstavou niečoho minulého vyvolanou v mysli z pamäti spomínaním, oživenie si niečoho z minulosti.

spomínanie – spomínanie si – oživovanie si v pamäti, v mysli, rozpamätávanie sa.

 :: spomienka.

spotreba – spotrebovanie, spotrebúvanie s cieľom uspokojiť.

 :: spotreba (ekonómia).

spotrebovanie – vyčerpanie používaním, užitím; minutie čerpaním, zužitkovanie, použitie (s úžitkom) vo svoj prospech.

spôsob − postup, ktorým sa niečo deje alebo prejavuje; ráz, podoba, charakter, druh.

 :: spôsob existencie, spôsob myslenia, spôsob spojenia, spôsob životný, sui generis, štýl.

spôsob existencie – postup alebo ráz, ako sa niečo uskutočňuje, deje. Spôsob existencie je zjednotenie sebautvárania a utvárania druhým (69;108).

 :: spôsob existencie súcna.

spôsob existencie súcna – to, ako sa v súcne „zjednocuje jednotlivé so všeobecným, sebautváranie a a utváranie druhým, to, ako sa súcno reprodukuje v procese ustavičného vznikania a zanikania“ (69;69).

spôsob myslenia – druh myšlienkových operácií a ich postup.

spôsob spojenia – postup alebo povaha, akým/akou sa niečo spája alebo je spojené.

 :: hexis.

spôsob života synkritický (synkriticizmus) – ustálenie sa praktikovania zmysluplných foriem života či na úrovni ľudského indivídua (v tomto prípade člena kultúrneho spoločenstva) alebo na úrovni spoločnosti (v tomto prípade kultúrneho spoločenstva). Synkritický spôsob života je výsledkom/produktom synkritizovania tej ktorej formy/línie/prúdu života ľudského indivídua alebo spoločnosti v dvoch smeroch: intra a inter resp. trans, napríklad intrapersonálne a interpersonálne, intrakulturálne a inter-/transkulturálne (cf interkulturalita) a podobne. Synkritický spôsob života je posledný zmysel synkritickej filozofie.

spôsobenie − zapríčinenie.

 :: usmrtenie.

spôsobilosť − matie potrebných predpokladov, schopnosť, uspôsobenosť, súcosť.

spôsobovanie − zapríčiňovanie.

spôsobujúcno – súbor príčin alebo zapríčiňujúcich procesov alebo okolností.

spracovanie − použitie niečoho ako suroviny pri výrobe niečoho ďalšieho; upravenie prácou, opracovanie.

 :: spracovanie, in: Dodatok.

správanie − počínanie si istým spôsobom, súbor všetkých objektívne pozorovateľných aktivít entity, ktorými sa uskutočňuje vzájomné pôsobenie medzi entitou a jej okolím, napríklad správanie človeka, správanie zvieraťa, správanie systému atď.

Správanie je funkcionálny kontakt medzi subjektom a objektami, ktorý sa odohráva v čase, má svoju frekvenciu a prejavuje sa celkovou reakciou.

Správanie je odpoveď človeka okoliu/prostrediu.

 :: mravy, správanie (psychológia), správanie ľudské, správanie systému.

správanie inteligentné (kognitivizmus) – výpočtové procesy.

správanie ľudské – správanie, ktorým sa vyznačuje človek.

správnosť − zodpovedanie pravidlu, zhoda s normou.

Správnosťou sa vyznačuje také konanie, ktoré sa uskutočňuje v súlade s pravidlom alebo normou. Správnosť je charakteristika spôsobu činnosti spočívajúceho v jeho primeranosti nejakej požiadavke.

:: náležitosť.

správnosť logická – primeranosť logickým zákonom tvorená radom vlastností, ako zdôvodnenosť, neprotirečivosť, totožnosť a pod.

Logická správnosť je charakteristika logických operácií, nezávislá od konkrétneho obsahu poznávacích aktov, v ktorých sa používajú, najmä od konkrétneho obsahu výrokov a pojmov - objektov týchto operácií. Podmienky správnosti určitej operácie (formulované zvyčajne ako určité pravidlá) sú určované jej úlohou a zákonmi logiky. Správnosť je nevyhnutnou podmienkou dosiahnutia cieľa, kvôli ktorému sa používa logická operácia, a koniec koncov nevyhnutnou podmienkou pravdivosti výsledkov poznania. 

sprítomnenie − premietnutie do prítomnosti alebo blízkosti, vyvolanie (v mysli).

 :: sprítomnenie (náboženstvo).

sprítomnenie (náboženstvo) − urobenie prítomným v liturgii.

sprostredkovanie – bytie prostredníkom; umožnenie alebo umožňovanie.

sprostredkovateľ – prostredník – kto alebo čo niečo sprostredkúva.

sprostredkúvanie – sprostredkovávanie – robenie prostredníka, bytie prostredníkom, umožňovanie spojenia, styku.

stabilita systému – schopnosť systému vrátiť sa do pôvodného stavu po odznení poruchovej veličiny (219;48).

Sťahel, Richard (1974 − ) − slovenský filozof, ktorý sa špecializuje na sociálnu a environmentálnu filozofiu, pričom svoju bádateľskú aktivitu koncentruje na vzájomné podmienenosti ekonomických, sociálnych, politických a environmentálnych krízových tendencií globálnej civilizácie.

 − D: Fikcia ako prameň ideológie, 2009; Globálna hospodárska kríza a jej možné sociálne a politické dopady − historicko-filozofický, 2010; Kríza identity priemyselnej civilizácie, 2010; K vymedzeniu pojmu krízy životného prostredia, 2010; Zdroje a podoby Kohákovej filozofickej reflexie súčasnosti, 2011; Kohákov pojem ekologickej krízy, 2011; Štát ako predpoklad a garant občianskych slobôd, 2011; Ambivalentnosť vzťahu štátu a slobody, 2012; Výchova k občianstvu ako problém politickej filozofie, 2012; Človek, sloboda, vlastníctvo, 2015 (monografia); (s O. Sušom) Environmentální devastace a sociální destrukce, 2016 (monografia); Pojem krízy v environmentálnom myslení, 2019 (monografia).; Sustainable development in the shadow of climate change, 2019; Lovelockov koncept udržateľného ústupu a jeho konzekvencie, 2019; China’s approach to the environmental civilization. Human Affairs, 2020; Od industriálnej k ekologickej civilizácii, 2021 (810;104 – 122).

 − I: Richard Sťahel, in: Wikipedie;

 :: filozofia slovenská.

stálosť – nemennosť, pevnosť, trvanlivosť, udržujúcnosť si istých vlastností v daných hraniciach i za vonkajšieho rušivého pôsobenia.

 :: nepretržitosť.

Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus) – pracovnokreatívne zoskupenie učiteľov, vedeckých pracovníkov, doktorandov, študentov a predstaviteľov mimoakademickej sféry, ktoré na jeseň roku 1986 založil a viedol (do začiatku deväťdesiatych rokov 20. stor.) Jozef Piaček na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; hlavným postupom činnosti SSI bola meditácia nahlas; produktom činnosti SSI bol synkriticizmus.

V predslove hlavnej knihy o synkriticizme [392;7 – 9] sa píše:

„Myšlienky synkritickej filozofie a spôsoby synkritického správania sa začali rodiť počas Stáleho seminára Integrácia ma Univerzite Komenského v Bratislave od polovice osemdesiatych rokov.

V seminári sa pracovalo technikou meditácie nahlas. Jej postup spočíval v takom formulovaní myšlienok alebo vyjadrovaní zážitkov, aby počúvajúci mohli pohodlne a s pôžitkom sledovať procesy, odohrávajúce sa v mysli hovoriaceho. Predpokladalo to uvoľnenú atmosféru a vzájomnú žičlivosť.

Účastníkmi seminára boli dnes už poprední filozofickí, vedeckí, pedagogickí a organizační pracovníci a umeleckí tvorcovia. Meditácií nahlas sa zúčastňovali aj významní pozvaní hostia. Spomedzi nich na prvom mieste spomíname na profesora Jána Albrechta, ktorý bol navyše počúvajúcim a milosrdným oponentom autorových prvých ‚skúšobných‘ formulácií, ako napríklad: ‚Nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho človek spraví.‘

Ďalšími hosťami alebo aktívnymi účastníkmi boli osobnosti ako muzikológ a hudobný skladateľ profesor Ladislav Burlas, hudobný skladateľ Ilja Zelienka, psychoterapeut dr. Ľudovít Juráš a psychológ Samuel A. Mudd z Gettysburg College v USA, prekladateľka Viera Marušiaková, odborník v oblasti umelej inteligencie profesor Jozef Kelemen, filozof, kreatológ a komunikológ profesor Emil Višňovský, profesorka Zlatica Plašienková a ďalší predstavitelia z pomerne širokej vedeckej, pedagogickej a umeleckej oblasti.

Hlavným znakom seminára bolo želanie inakosti a potešenie z nej. Žičlivosť sa prejavovala neprítomnosťou polemiky. Odhaľovali sme možnosti rozvíjať filozofické, špeciálnovedné, náboženské a umelecké nápady bez toho, aby sme jeden s druhým zápasili. V SSI sa nedostavoval fenomén boja, čím sa zneškodňovala1) konfliktogénna rivalita. Brali sme to doslova, čiže nie ako likvidáciu škodlivosti, ale ako jej filtráciu. Nešlo o ničenie ideí, ale o ich transformáciu pozorným žíhaním s cieľom vyťažiť maximum heuristického potenciálu.

Dospievali sme k pochopeniu, že polemickosť a militantnosť európskeho diskurzu je scestná. Situáciu, ktorá sa vytvorila koncom 20. storočia, sme začali vnímať ako dôsledok neschopnosti byť otvorení stále častejším  hrozivým udalostiam. Kládli sme si otázku, prečo zahovárame interkulturálnu, interskupinovú, interreligióznu, interdisciplinárnu, intergeneračnú, intersexuálnu, interpersonálnu a intrapersonálnu nevraživosť a nepriateľský vzťah k prírode.

V druhom decéniu 21. storočia vidíme plastický obraz toho, kam nás uzatvorenosť, strach a bojovnosť doviedli. Vrháme sa do ďalších a ďalších konfliktov, ktoré sa rozhorievajú okolo nás, u nás aj v nás samotných. Priezor, ktorým sa pozeráme na svet, vrúbi moc a účel. Mocensky a utilitárne orientovaná aktivita nám znemožňujú zazrieť možnosti prekročenia tisícročia trvajúcich rozporov a nezhôd.

Na druhej strane spôsob práce seminára prehlboval uvedomenie si, že keď opustíme hostilitu, otvoria sa nové kultúrotvorné perspektívy. Premieňať zlo na dobro alebo škaredé na krásne2) sa dá iba v ovzduší žičlivosti, ktorej idea bola najdôležitejším podnetom pre rozvinutie myšlienok tejto knihy. Jej ústrednou myšlienkou je pretváranie civilizácie na kultúru, ktorá sa dostane do krízy zakaždým, keď začne zadrhávať preplietanie sa vlákien boja (polemos) s vláknami lásky (agapé). Polemizmus a agapizmus sú hlavné pradivá, ktoré spriadajú Sudičky3) civilizácie aj osobného života každého z nás, a našou úlohou je pomáhať im, aby sa nezauzlili.“

_____________

1) alebo by sme mohli skôr: rozptyľovala; toto je synkriticistická definícia kultúry

2) Mytologický obraz Sudičiek možno považovať za protovýznamový útvar synkriticizmu vôbec. Kniha Synkriticizmus – filozofia konkordancie , ktorá je hlavným dielom, v ktorom sa podáva synkriticistická filozofie a spôsob života v súlade s ňou „je pokus rozpracovať poučenie, s ktorým prišli starogrécki myslitelia, ba dokonca už grécka mytológia, keď hovoria o bohyniach osudu Sudičkách (gr. Moirai). Hesiodos priadky osudu (gr. moira) charakterizuje aj bližšie: stoja pri kolíske, sprevádzajú nás pri činoch, ktorými prispievame k priadzi svojho života, a sú pri nás, keď zomierame. Prvá z nich, Klóthó (Pradúca), zapriada niť osudu, druhá, Lachesis (Udeľujúca), pokračuje v pradení a tretia, Atropos (Neodvratná), napokon niť prestriháva.“ [392;19]

Jednou z otázok, ktoré sa v synkriticizme rozpracúvajú, „je, či tu ide o postupnosť diania, jeho rozfázovanosť do sledu životných etáp, alebo či sa osudové procesy neodohrávajú od začiatku súbežne a naraz“ [tamže]. Kniha celú vec „exponuje ako vzťah chronickej (v čase sa odohrávajúcej) cesty vysporadúvania sa s prekážkami v živote a cesty perichronickej (čiže mimočasovej, vymykajúcej sa z času, bezčasovej). Veď predsa nevraví už Herakleitos, že cesta hore je cesta dole? Nie je už náš prvý nádych na svete tým istým prvým nádychom, ktorý nás približuje k smrti? Predchádza náš život zomieraniu a zomieranie nasleduje po našom živote, alebo je naše žitie hneď od začiatku približovaním sa k smrti a naše zomieranie od začiatku žitím? Báli by sme sa zomierania, keby nebolo žitím, ale smrťou?“ [392;19 – 20]

3) Vzťah chronickej a perichronickej cesty je predmetom fundamentálnej vrstvy uvažovania v synkriticizme, predmetom synkriticistickej metafyziky zvanej perichronozofia, z ktorej vyrastá tak synkritická antropológia, ako aj synkritická agapológia, pozri schému synkriticizmu, a z nich zasa sebareflexívne zavŕšenie v synkriticistickej antropológii a synkriticistickej agapológii, ktoré završujú synkriticizmus ako filozofiu a otvárajú ho ako spôsob života, ktorého základnou črtou je bezodkladnosť, pristupovanie k čomukoľvek in no time (bezčasmo)

stanie sa − zmenenie svojho stavu, nadobudnutie obyčajne nových vlastností.

stanovenie – určenie, (striktné) vymedzenie.

stanovisko – východisko posudzovania, postoj, hľadisko.

 :: úvaha.

status lat. – stav, postavenie, situácia.

stav − súhrn vlastností charakteristických pre niečo v istom čase.

 :: prechod, status, stav (termodynamika), stav fyzikálny, stav chaotický, stav chorobný, stav kvantový, stav látky, stav náležitý, stav objektu, stav pohybový, stav priestorový, stav psychický, stav riadny, stav systému.

stav chaotický – nejasný, zmätený alebo neusporiadaný stav.

stav náležitý – primeraný, príslušný alebo správny stav, čiže taký, aký má byť.

stav objektu – súhrn pozorovateľných vlastností objektu (76;85 – 86).

stav poznania anomálny – neúplnosť vo svojom stave poznania z hľadiska určitého problému (cf 128;13).

 :: poznanie.

stav systému − množina definovaných podmienok, skutočností alebo veličín, ktoré možno v danom okamihu rozpoznať.

 :: funkcia stavová, stav systému fyzikálneho, stav systému kvantového, stav systému medzdný.

stav systému medzdný – stav systému na rozhraní normálneho a poruchového stavu určený podmienkami (parametrami) činnosti systému, pri prekročení ktorých dôjde k dočasnému alebo trvalému porušeniu (zlyhaniu) funkcie systému.

stav veci − súhrn vlastností určitej veci, ktoré sa nemenia v určitom intervale; súhrn aktuálnych charakteristík istej reality v určitom časovom intervale (226;270).

stav vecí − vecný stav − to, ako sa veci majú k sebe navzájom; situácia.

Neusporiadaný stav vecí je chaos.

 :: pravdivosť faktuálna, pravdivosť logická.

stav vecí (Wittgenstein, L.: Tlph) –– nem. der Sachverhalt – spojenie predmetov (vecí) (410;33).

stav vecí aktuálny (Aristoteles) − čosi pôvodné, čo sa svojou povahou nedá previesť na nijaký transcendentný princíp ani ovplyvniť zásahom z inej roviny než konkrétnej a reálnej (7;19).

stávanie sa − menenie svojho stavu, nadobúdanie zvyčajne nových vlastností (vznikanie) a zanikanie v čase; prechod z možnosti do skutočnosti, proces utvárania sa objektu.

 :: ontológia, opakovanie, spomaľovanie.

Stegmüller, Wolfgang (3. 6. 1923 Mutters b. Innsbruck − 1. 6. 1991 Mníchov) − rakúsko nemecký filozof a teoretik vedy, hlavný predstaviteľ teoretickovedného štrukturalizmu (wissenschaftstheoretischer Strukturalismus).

 − D: Subjektiver Wert und wirtschaftliche Lebensordnung (dizertácia), 1945; Erkenntnis und Sein, mit besonderer Berücksichtigung der Erkenntnismetaphysik Nicolai Hartmanns (dizertácia), 1947; Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine historisch-kritische Einführung, 1952 − 1989; Metaphysik − Wissenschaft − Skepsis, 1954; Das Wahrheitsproblem und die Idee der Semantik. Eine Einführung in die Theorien von A. Tarski und R. Carnap,1957; Unvollständigkeit und Unentscheidbarkeit. Die metamathematischen Resultate von Gödel, Church, K1eene, Rosser und ihre erkenntnistheoretische Bedeutung, 1957; Glauben, Wissen und Erkennen. Das Universalienproblem einst und jetzt, 1965; Der Phänomenalismus und seine Schwierigkeiten. Sprache und Logik, 1969; Metaphysik − Skepsis − Wissenschaft, 1969; Probleme und Resultate der Wissenschaftstheorie und Analytischen Philosophie, I-IV, 1969 − 1983; Main Currents in Contemporary German, British, and American Philosophy, 1969 − 1987; Aufsätze zu Kant und Wittgenstein, 1970;  Aufsätze zur Wissenschaftstheorie, 1970; Das Problem der Induktion: Humes Herausforderung und moderne Antworten. Der sogenannte Zirkel des Verstehens, 1975; The Structures and Dynamics of Theories, 1976; Collected Papers on Epistemology, Phi1osophy of Science and History of Philosophy, I − II, 1977; Rationale Rekonstruktion von Wissenschaft und ihrem Wandel. Mit einer autobiographischen Einleitung, 1979; The Structura1ist View of Theories. A Possible Analogue of the Bourbaki Programme in Physical Science, 1979; Neue Wege der Wissenschaftsphilosophie, 1980; Kripkes Deutung der Spätphilosophie Wittgensteins. Kommentarversuch über einen versuchten Kommentar, 1986.

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, štrukturalizmus filozofický. 

stoicizmus gr. − smer helenistickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. stor. pr. n. l. najmä v súvislosti s kozmopolitickými a individualistickými tendenciami.

Hlavnými predstaviteľmi stoickej školy 4. a 3. stor. pr. n. l. sú Zenón z Kitia a Chrysippos. Neskoršími predstaviteľmi stoicizmu sú: Zenón z Tarsu, Diogenes zo Seleukie, Boetos zo Sidonu, Panaitios z Rhodu.

V prvých storočiach nášho letopočtu sa stoicizmus rozvíjal už na rímskej pôde, a to s akcentom na morálne a náboženské významové útvary stoicizmu; predstavitelia Seneca, C. Musonius Rufus, Epiktetos, Marcus Aurelius.

Stoicizmus rozpracúval v prvom rade logiku, fyziku a etiku. Poznanie podľa stoicizmu je prostriedok pestovania múdrosti a umenia žiť, pričom žiť treba v súlade s prírodou.

Šťastie spočíva v oslobodení sa od vášní, v duševnom pokoji.

V rámci logiky stoici rozpracúvali namiesto logiky predikátov (Aristoteles) logiku výrokov ako učenie o tvorení zložitých výrokov z jednoduchých a na tomto základe rozvinuli propozicionálnu teóriu vyvodzovania. Vymedzili druhy spájania výrokov, ktoré sa v súčasnej logike nazývajú konjunkcia, disjunkcia a materiálna implikácia.

 – P: Seneca.

 :: consensus gentium, filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, logika stoická.

strach – emočný stav tvorený obavami viazanými vždy na určitý jav alebo objekt a vznikajúci pri skutočnom alebo domnelom ohrození. Strach viaže človeka ku konkrétnemu javu, ide vždy o strach pred niečím alebo z niečoho (na rozdiel od úzkosti, ktorá nemá konkrétny predmet) (cf 226;271, 264;432)

 :: strach z omylu (Hegel, G. W. F.), strašenie.

strach z omylu (Hegel, G. W. F.) – to isté ako strach z pravdy (cf 72;7).

stránka − vlastnosť, črta z istého hľadiska.

 :: stránka najvšeobecnejšia.

stránka najvšeobecnejšia – stránka, ktorej všeobecnosť alebo univerzálnosť prekračuje hranice všeobecnosti/univerzálnosti ktorejkoľvek (čiastkovej) oblasti. Najvšeobecnejšiu stránku reprezentuje filozofická kategória.

stred − miesto približne rovnako vzdialené od okrajov prostredná časť medzi začiatkom a koncom.

 :: stred (geometria).

stretanie − prichádzanie do styku.

stretnutie − dostanie sa do styku s niečím pri prechádzaní popri ňom.

stupeň − schod, vodorovný výstupok s hranou tvoriacou pravý uhol; zložka hierarchicky usporiadaného celku; fáza, štádium, etapa vývinu; miera, úroveň.

 :: stupeň, in: Doplnok.

stvárnenie − danie niečomu alebo niekomu istú podobu, obyčajne v umeleckom diele.

stvorenie (teizmus) – vnútorný čin Božej vôle, neodlišujúci sa od jeho podstaty a majúci navonok svet ako jeho dôsledok; nie je to nijaký časový priebeh, hoci čas ním môže začať (46;415).

:: achrónia, Boh (teizmus).

styk − vzájomné spojenie, stretanie, stýkanie sa, kontakt.

 :: styk spoločenský, styk vzájomný.

styk spoločenský – vzájomný styk osôb v spoločnosti; špecifický spôsob vzájomných vzťahov medzi subjektmi, spôsob bytia človeka vo vzájomnom spojení s inými ľuďmi. Zahŕňa celú hĺbku vedomej ľudskej vzájomnosti, pretváranú tým, že subjekt svojím životom obohacuje život všetkých ostatných subjektov. 

styk vzájomný – obojstranný styk, smerujúci od jedného/jedných k druhému/druhým a naopak.

 :: styk vzájomný.

Suárez, Francisco (15. 1. 1548 Granada, Španielsko – 25. 9. 1617 Lisabon, Portugalsko) – španielsky teológ a filozof, doctor eximius (výnimočný učiteľ), člen jezuitského rádu, jeden z hlavných predstaviteľov barokovej alebo „druhej“ scholastiky, autor jednej z najdôkladnejších príručiek scholastickej metafyziky Disputationes metaphysicae (Metafyzické dišputácie), 1597.

 – D: De Deo incarnato (O vtelenom Bohu), 1590; Disputationes metaphysicae (Metafysické dišputácie), 1597; De iustitia Dei (O božej spravodlivosti,1599; De legibus ac Deo legislatore (O zákonoch a Bohu zákonodarcovi, 1612; Defensio fidei (Obrana viery), 1613.

 :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia novoveká.

subjekt lat. − to, čo leží pod, v základe.

Chápanie subjektu v dejinách filozofie záviselo od toho, aké kategórie intervenovali v procese filozofických úvah o subjekte, v procese poznávania jeho podstaty: tak napríklad scholastika chápala subjekt ako predmet alebo objekt, na ktorý sa zameriava činnosť, zatiaľ čo v novovekej filozofii sa subjekt chápe naopak ako nositeľ, vykonávateľ činnosti (porov. aj činnosť subjektu); slovom, subjekt treba odlišovať od pojmu subjektu, ktorý je výsledkom poznania podstaty subjektu pri intervencii zakaždým iných kategórií.

Ďalej treba odlišovať špeciálnovedné (logické, jazykovedné, právovedné, a pod.) pojmy subjektu (napr. pojem ekonomického subjektu) od filozofických pojmov subjektu (napr. pojem subjektu poznania).

Existuje subjekt všeobecný a individuálny.

 :: objekt, situácia, subjekt (Hlavsa, J.), subjekt ekonomický, subjekt estetický, subjekt podnikateľský, subjekt poznania, subjekt práva, subjekt súkromnoprávny, subjekt verejnoprávny.

subjekt (Hlavsa, J.) – „jedinec, menšia alebo väčšia skupina rôzne organizovaná (tím, kolektív, väčší organizovaný útvar zložený z menších skupín). Subjektom môže byť aj politická strana, trieda, spoločenská vrstva, národ, štát, napokon v ostatnej dobe, keď človek totálne mení svoje prostredie, aj ľudstvo ako celok“ (266;40),

subjekt estetický – človek, ktorý je v estetickom vzťahu ku skutočnosti.

 :: estetika, funkcia estetická.

subjekt poznania − nositeľ, realizátor poznávacej činnosti; súčasť predmetu teórie poznania.

 :: objekt poznania, prostriedok poznania, teória poznania.

súbor − zoskupenie súvisiacich entít, vecí, javov ap. tvoriacich celok, komplex.

 :: danosť, množina, predmet, rod, súbor štatistický, súbor výberový (štatistika), súbor základný, súbor základný (štatistika), zoznam.

subsistencia lat. − samostatné alebo sebestačné jestvovanie (nezávisle od iných).

 :: ontológia.

subsistovanie lat. – samostatné alebo sebestačné jestvovanie (nezávisle od iných).

 :: ontológia.

substancia lat. – to, čo stojí naspodku, to, čo stojí za javmi ako čosi trvalé, vyznačujúcno sa subsistenciou.

 :: akcidencia, ens in se subsistens, ens per se subsistens, ontológia, substancia (Aristoteles), substancia (Descartes, R.), substancia (Spinoza, B.).

substancia (Aristoteles) – súcno, ktoré nie je v inom súcne.

substancia (Descartes, R.) –  to, čo môže existovať per se (19;221).

substancia (Spinoza, B.) – to, čo existuje v sebe, „to, čo je samo v sebe a čo sa chápe zo seba samého, t. j. to, čoho pojem nepotrebuje pojem inej veci, aby sa z neho mohol utvoriť“ (68;49).

„Prirodzenosť substancie je taká, že predchádza svoje stavy“ (68;51).

„Dve substancie, ktoré majú rozdielne atribúty, nemajú navzájom nič spoločné“ (68;51).

„... (K)aždá substancia musí byť sama v sebe a musí sa chápať sama zo seba, čiže pojem jednej substancie nezahŕňa pojem druhej substancie“ (68;51 – 52).

„V prírode nemôžu byť dve alebo viaceré substancie s tou istou prirodzenosťou čiže s tým istým atribútom. ... V prírode nemôžu existovať dve substancie s tým istým atribútom ..., to znamená ... dve substancie, ktoré majú navzájom niečo spoločné. A preto ... jedna nemôže byť príčinou druhej, čiže jedna nemôže byť vytvorená inou. ... Z toho vyplýva, že substancia nemôže byť vytvorená niečím ným. V prírode totiž neexistuje nič iné okrem substancií a ich stavov...  Ale substancia sa nemôže vytvárať ani z inej substancie... A preto substancia nijako nemôže byť vytvorená niečím iným.

... (K)eby substancia mohla byť vytvorená niečím iným, jej poznanie by muselo závisieť od poznania jej príčiny...; a tak ... by to už nebola substancia“ (68;53).

„K prirodzenosti substancie patrí, že existuje.“ (68;53).

„Jedna substancia nemôže byť vytvorená inou substanciou“ (68;53).

„Substancia nemôže byť vytvorená niečím iným... Je teda príčinou samej seba, t. j. ... jej esencia zahŕňa nevyhnutne existenciu, čiže k jej prirodzenosti patrí, že existuje “ (68;53 – 54).

„Každá substancia je nevyhnutne nekonečná.“ (68;54).

 :: atribút (Spinoza, B.), Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.), modus (Spinoza, B.).

súcno – čes. jsoucno, lat. ens, nem. Seiende, fr. étant – jestvujúcno, entita participujúca na bytí výsúcnostňujúcnom.

 :: ens, ens in se, ens in se subsistens, ens per se subsistens, chreón, onticita, ontický, ontológia, spôsob existencie súcna, substancia, svet.

súčasť − časť tvoriaca s inými časťami celok, zložka.

súčiastka − súčasť.

 :: súčiastka, in: Dodatok.

súd − významový útvar tvorený spojením pojmov a vyjadrený vetou, ktorá o niečom niečo kladne alebo záporne vypovedá a je buď pravdivá alebo nepravdivá.

Súd sa konštituuje v súdení.

Zo súdu alebo súdov možno odvodzovať ďalšie súdy usudzovaním, spájajúcim súdy do úsudku podľa pravidiel usudzovania.

 :: dokazovanie, premisy, súd (logika tradičná), súd analytický (Kant, I.), súd filozofický, súd syntetický (Kant, I.).

súd (logika tradičná) − základná forma myslenia, predstavujúca spojenie pojmov, z ktorých jeden (predikát) určuje a vysvetľuje obsah druhého pojmu (subjektu).

súd analytický (Kant, I.) – súd, ktorého predikát je obsiahnutý v subjekte; súd, v ktorom sa myslí vzťah subjektu k predikátu takým spôsobom, že predikát prináleží subjektu (pojmu tvoriacemu subjekt) ako niečo, čo je v tomto pojme (skryto) obsiahnuté. Analytický (kladný) súd je teda taký súd, v ktorom je spojenie predikátu so subjektom myslené skrze totožnosť. Ako príklad analytického súdu môže poslúžiť súd všetky telesá sú rozpriestranené, pretože predikát rozpriestranenosti myslím už samým pojmom telesa vôbec.

Pravdivosť analytického súdu vychádza z analýzy pojmu v subjekte. Analýzou možno zistiť, že pojem v subjekte už skryto obsahuje pojem v predikáte, teda napr. pojem telesa pojem rozpriestranenosti.*)

_________________

*) Poznámka: Ako moderný bezproblémový príklad tu môže poslúžiť súd všetci starí mládenci sú slobodní, pretože slovami starí mládenci sa nemieni nič iného ako slobodní muži.

súd filozofický – filozofický významový útvar pozostávajúci z filozofických pojmov, vyjadrený filozofickým výrokom a reprezentujúci niektorý podstatný aspekt univerzálnej vlastnosti alebo vzťahu v rámci miesta človeka vo svete.

súd syntetický (Kant, I.) – súd, v ktorom sa myslí vzťah subjektu k predikátu takým spôsobom, že predikát leží úplne mimo subjektu (mimo pojmu tvoriaceho subjekt), i keď s ním vstúpil do spojenia. Syntetický súd je teda taký súd, v ktorom je spojenie predikátu so subjektom myslené bez totožnosti. Ako príklad syntetického súdu môže poslúžiť súd všetky telesá sú ťažké, pretože predikátom je v tomto súde niečo úplne iné, ako to, čo myslím v samom pojme telesa vôbec.

súdenie − významový proces, tvoriaci základný akt myslenia, v ktorom sa konštituuje súd, čiže vytvára vzťah medzi pojmami.

 :: súdnosť.

súdnosť – schopnosť súdiť. Kant rozboru tejto schopnosti venoval jedno zo svojich hlavných diel „Kritika súdnosti (Kritik der Urteilskraft)“.

súdržnosť – celistvosť, kompaktnosť, udržiavajúcnosť pohromade.

 :: koherencia.

súhlas − zhoda v názore alebo jeho prijatie.

súhrn − celok zložený z nejakých entít, napr. prostredie. Súhrn je zhrnutie entít do jednotného celku. Súhrnom je napríklad obor premennej.

 :: inventár, množina, prostredie (fyzika), stav objektu, súbor.

Suchý, Michal (4. 9. 1928 – 10. 10. 2020 Bratislava) – slovenský filozof, predstaviteľ bratislavskej filozofickej školy, venoval sa predovšetkým problematike ontológie. Slovenská filozofická verejnosť vnímala Michala Suchého ako permanentného kritika vulgarizácií marxisticko-leninskej filozofie.

M. Suchý sa venoval špeciálne rozboru kvality a kvantity, výskumu povahy a súvislostí filozofických kategórií, skúma kategóriu substancie a kategóriu vzťahu, …

Pri skúmaní kvality prichádza z názorom, že kvalitatívne určenia vecí a javov sú bytostne závislé od ich vnútorných vzťahov a od ich podstatne významných vzťahov s inými vecami a javmi. Podľa Suchého niet konečných nemenných prvkov, pretože všetky veci a javy sú iba relatívne stále uzly vzájomného pôsobenia kvalitatívne nekonečna rozmanitej hmoty.

Podľa M. Suchého sa každá kvalitatívna určenosť môže vyjadriť iba v určitej rovine a nie všeobecne. V jednej rovine sa veci môžu líšiť kvalitatívne, kým v inej kvantitatívne. Teda kvantitu možno určovať iba konkrétne a vždy vo vzťahu ku konkrétnej kvalite. Suchý zisťuje, že nejestvujú absolútne hranice medzi zmenami kvalitatívnymi a kvantitatívnymi, že nejestvujú zmeny, ktoré by boli iba zmenami kvantitatívnymi alebo iba kvalitatívnymi: podľa neho každá zmena je v jednom vzťahu zmenou kvantitatívnou, v inom vzťahu zmenou kvalitatívnou (cf. 653;499).

 – D: Poznávanie a pravda, 1963; Sloboda kritiky a rozvoj marxistickej teórie, 1964; Sporné spory o dialektiku, 1968; Zwei Typen der Rationalität, 1973; K otázke filozofických kategórií a vedeckých pojmov, 1979; K problému bytia v prácach akademika Igora Hrušovského, 1982; K niektorým aspektom kategórie hmoty a bytia v marxistickej filozofii, 1982; Dialektické protirečenie a jeho reflexia v pojmoch, 1985; Dialektikou proti dogmatizmu a scholastike, 1987; Chápanie bytia vo filozofii I. Hrušovského, 1987; Ontologické možnosti marxistickej filozofie, 1987; Filozofia a spoločenské vedy, 1988.

 :: filozofia slovenská.

sui generis lat. − svojím spôsobom, svojrázne.

súlad − 1. vzájomná vyrovnanosť zložiek celku, súhra, harmónia, ladenie; 2. vzájomné porozumenie, zhoda, harmónia (496;722).

superpozícia (synkriticizmus) – bezčasovostný, presnejšie perichronický aspekt synkrízy spočívajúci v perichronickej väzobnosti rezmi ľudským pobývajúcnom na svete zvanými homo.

Pojem superpozície rozpracúva synkriticizmus predovšetkým v nadväznosti na význam, ktorý doň vkladá kvantová fyzika.

 :: superponovaný.

supositum lat. – supozitum, to, čo v súcne subsistuje.

 :: ontológia.

supozitum lat. – to, čo subsistuje v súcne, to, čo mu je najvlastnejšie.

 :: ontológia.

súslednosť časová – 

sústava – systém – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi.

 :: mechanizmus, stroj, sústava (geomorfológia), sústava číselná, sústava daňová, sústava desiatková, sústava jednotiek, sústava planetárna, sústava slnečná, sústava súradníc, sústava školská, sústava telies (mechanika), sústava tónová, sústava vzťažná.

sústredenie − zameranie pozornosti na jednu vec.

suum cuique (Cicero, M. T.) – každému, čo mu patrí.

súvis − vzájomný (vnútorný) vzťah, spojitosť, súvislosť.

súvislosť − súvis, spojitosť, zviazanosť, spätosť, vzťah medzi entitami (predmetmi, procesmi, vlastnosťami).

Výsledok poznania súvislosti je významový útvar, napr. pojem danej súvislosti, predstava o nej a podobne, ktorý je súčasťou teórie. alebo materiál, východisko pre to, aby sa ňou stal.

 :: nepretržitosť, súvislosť objektívna, súvislosť vzájomná, súvislosť zákonitá, zákon.

súvislosť objektívna – súvislosť sprostredkovaná vzájomným pôsobením.

súvislosť vzájomná – nachádzanie sa entít v nespočetných spojeniach medzi sebou.

súvislosť zákonitá − súvislosť zodpovedajúca zákonu, ktorá je s ním v súlade.

 :: hypotéza.

súvzťažnosť – vzájomný vzťah medzi dvoma entitami.

 :: korelácia.

svedectvo − hodnoverné tvrdenie, osvedčenie o niečom; dôkaz niečoho, doklad.

svedomie − súčasť predmetu etiky spočívajúca v schopnosti rozlišovať medzi dobrom a zlom a konať mravne a zodpovedne.

svedomitosť – 1. poctivosť, čestnosť; 2. dôkladnosť.

svet – otvárajúcno sa bytiu súcien, javisko (pole) pre zjavovanie sa vecí (175;240); 1. vo filozofii: univerzum, súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec; 2. vesmír, kozmos; 3. zemeguľa, zem so všetkým, čo je na nej.

Obraz sveta závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby (obrazotvorby): keď prevažujú špeciálnovedné kategórie v tvorbe obrazu sveta, možno hovoriť o špeciálnovednom obraze sveta (napríklad o astronomickom obraze sveta), ak filozofické kategórie, tak o filozofickom obraze sveta (napríklad o Heideggerovom obraze sveta), ak v tvorbe obrazu sveta intervenujú najmä náboženské významové útvary, hovoríme o náboženskom obraze sveta.

Rôzne aspekty sveta možno tematizovať pomocou pojmu kozmu, vesmíru, univerza, prírody, fysis, diania atď.

 :: dianie, miesto človeka vo svete, objekt reálny, ontológia, orientácia človeka vo svete, osvojovanie si sveta človekom., svet (Aristoteles), svet (Husserl, E.), svet (Wittgenstein, L.: Tlph), svet fyzický, svet materiálny, svet možný (realizmus krajný), svet prirodzený, svet skutočný, svet vnútorný, svetobôľ.

svet (Aristoteles) − diferencovaná jednota individuálne jestvujúcich vecí. V tejto konkrétnej, ontickej rovine sveta sa odohráva ustavičný proces, ktorým sa veci realizujú (uskutočňujú) vznikajú a zanikajú, kvalitatívne a kvantitatívne menia a premiestňujú (cf 7;13)

svet (Husserl, E.) − horizont všetkých horizontov, pozadie pre kontúrovanie predmetov ako daností pre vnímanie; v záujme čistého výskumu týchto daností ako fenoménov je nevyhnutné uzátvorkovať tento svet pomocou fenomenologickej redukcie. Problém sveta ako celku súcien a ako syntetického poľa ich poukazov, ktoré nemožno oddeliť od jednotlivých podôb daností týchto súcien a dokonca ani od spôsobu, ako samotné sú, privádza k pojmu prirodzeného sveta (Lebenswelt) (264;396).

svet (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. die Welt – všetko, čo je faktom; je súhrn faktov; je určený faktmi a tým, že sú to všetky fakty. Fakty v logickom priestore sú svetom. Svet sa rozpadá na fakty (410;33).

svet fyzický − hmotný svet.

svet materiálny − hmotný svet, tradične stavaný proti duchovnému alebo ideálnemu svetu.

svet možný – realizovateľný, predstaviteľný alebo mysliteľný svet; tá ktorá predstaviteľná realizácia sveta odlišná od skutočného sveta.

 :: svet možný (eliminativizmus), svet možný (realizmus krajný).

svet možný (eliminativizmus) – svet, ktorého jestvovanie nie je možné ani reálne ani teoreticky.

svet možný (realizmus krajný) – svet na tej istej ontologickej úrovni ako svet, ktorý nás obklopuje.

 :: ontológia.

svet prirodzený − žitý svet, životný svet, nem. Lebenswelt − celok sveta, daný prirodzene bez výslovného teoretického úsilia, predvedecky. Termínom prirodzený svet prekladal J. Patočka Husserlov termín životný svet (Lebenswelt).

 :: fenomenológia, ontológia.

svet skutočný – reálny svet – súbor skutočných entít, udalostí a– vzťahov medzi nimi.

 :: funkcia (matematika).

svet vnútorný – duševný svet človeka, svet prístupný iba jemu samému.

svetamih − dvojica tvorená stavom sveta a okamihom. Množina všetkých týchto dvojíc tvorí logický priestor jazyka (cf 490;34).

Funkciou svetamihu je logická entita (88;257). :: ontológia.

svetamih (Cmorej, P.) − dvojica <w, t>, kde w je možný svet a t časový okamih.

svetenie – nem. das Welten – všedostavujúcno sa spočívajúce vo vznikaní, pretrvávaní alebo zanikaní ľubovoľného súcna alebo entity, jej vlastností, vzťahov s inými entitami a premien, súhrnne sa (aj nám ľuďom) podávajúce ako svet.

svetlina − nem. Lichtung − vystupujúcno bytia jestvujúcna zo skrytosti na mieste tubytia (Dasein).

Termín svetlina je termín neskorej Heideggerovej filozofie pracujúcej na prekonaní subjektivizmu jeho hlavného diela Bytie a čas (Sein und Zeit).

svetlo − jas, to jasné, svetlé, gr. fós al. faos (žiara, lesk), vo filozofii už počnúc antikou tematizované ako umožňujúcno vidieť, rozumieť, poznať; duchovná entita mimosvetského (nadzmyslového) zdroja. Súbor učení variujúcich tento motív sa zvykne označovať ako metafyzika sveta (nem. Lichtmetaphysik).

Metafyzika svetla, podľa Pavla Flossa, chápe ľudský rozum ako „iskru božského svetla v človeku, ktoré duchovne presvetľuje ostatné súcna a poznáva ich ako diela božského rozumu. V tomto kontexte je svetlo základom inteligibility celej skutočnosti a garantom pravdivosti poznávajúceho i poznávaného. V duchu princípu analógie sa rozlišovali rôzne formy svetla, počnúc svetlom božským a duchovným až po svetlo vnímané zmyslami. Mnoho autorov však nepovažovalo toto svetlo za hmotné, ale za akúsi imateriálnu silu, ktorá sprostredkuje medzi hmotou a duchom. Svetlo je v tejto funkcii popri hmote a duchu tretím princípom filozofie prírody. Analógie medzi duchovným a prírodným svetlom viedli k presvedčeniu, že skúmanie prírodného (fyzikálneho) svetla môže umožniť aj hlbšie pochopenie povahy vyššieho duchovného svetla“ (264;397).

Cicero hovorí o prirodzenom svetle (lumen naturale) rozumu; v stredovekej filozofii sa rozlišuje prirodzené svetlo a nadprirodzené svetlo (lumen supranaturale).

Podľa 442;440 sa svetlo chápe v užšom zmysle ako „žiarivá energia budiaca v oku zrakové vnemy, v širšom zmysle i neviditeľné žiarenie, riadiace sa tými istými zákonmi ako žiarenie viditeľné.“

V knihe 443 na s. 9 sa píše: „Svetlo je jedným z najdôležitejších predpokladov nášho života. Je zdrojom našich informácií o okolitom svete, umožňuje nám komunikovať na Zemi i mimo nej, je najbohatším zdrojom energie i univerzálnym liekom.“

Synkriticizmus zasa tematizuje svetlo nadoblačia mysle, pričom sa snaží byť, totiž v tejto tematizácii, čo najúspornejší v súlade so zásadou, že najlepšou filozofiou svetla nadoblačia mysle je tá, ktorá (čo možno najrýchlejšie) skončí a ponechá radšej človeka čírej vystavenosti (cf vďačnosť alebo vďaka) tejto všeprenikajúcnosti.

To, čo tu označujeme spojením svetlo nadoblačia mysle opisuje  Hildegarda z Bingenu expressis verbis slovami živé svetlo, ktoré „nahliada bdelá, vo dne i v noci“ a ktoré je „nevypovedateľným zdrojom všetkej životnej radosti“ (cf 79;485 – 486). Kedy inokedy si pripomenúť tieto slová, no najmä prakticky sa vystaviť svetlu nadoblačia mysle, ak nie aj v našej temnej dobe covidu (cf inscendencia).

 :: rýchlosť svetla, svetlo (ezoterika), svetlo (filozofia indická), svetlo (fyzika), svetlo (Newton, I.).

svetlo (ezoterika) − sa často stotožňuje s Bohom alebo osvietením alebo sa považuje za zdroj múdrosti a lásky (171;167).

svetlo (filozofia indická) − prejav sattvu.

svojbytnosť – svojráz, osobitnosť, zvláštnosť, zvrchovanosť, suverénnosť, samobytnosť, fundamentálny predpoklad štátnosti.

sylogizmus gr. − úsudková schéma vedúca od dvoch premís určitej vymedzenej stavby k záveru, ktorý má podobnú stavbu ako premisy.

 :: člen stredný (logika), logika, sylogizmus (Aristoteles), sylogizmus dialektický, sylogizmus modálny.

sylogizmus (Aristoteles) – odvodenie záveru z dvoch premís.

sylogizmus dialektický − sylogizmus, v ktorom sú premisy iba pravdepodobné.

 :: logika.

sylogizmus modálny − sylogizmus, v ktorom aspoň jedna premisa má aletickú modalitu možnosti alebo nutnosti.

 :: logika.

symbebékos gr. – συμβεβηκóς – akcidencia.

 :: filozofia antická.

symbol gr. − znak, ktorý splynul so svojím významom do vnútornej jednoty. Symbol je súčasťou predmetu symbológie.

 :: symbol (semiotika), symbol (teória jazykov formálnych), symbol – slovník: čím je symbolizované čo, symbol algebrický, symbol matematický, symbol nečíselný, symbolika.

symbol (semiotika) – znak, ktorého vzťah k označovanému predmetu je daný tradíciou alebo konvenciou; je to znak, kde vzťah medzi ním a ním zastupovanou vecou je daný náhodne, napr. dopravná značka, číslica, slovo...

Pokiaľ ide trebárs o slovo, tak možno uviesť slovo pes ako označenie psa, ktoré je náhodné, v iných jazykoch sa nazýva inak – v nemčine Hund, v angličtine dog...

symbolika logiky − logická symbolika − súbor logických symbolov alebo súbor symbolov používaných v logike na označovanie logických objektov, vzťahov medzi logickými objektami a operácií s nimi. Logická symbolika zahrnuje aj pomocné symboly, ako zátvorky, bodky, indexy.

 :: symbolika logiky matematickej, symbolika logiky modernej.

symbolika logiky matematickej − systém symbolov matematickej logiky.

symbolika logiky modernej − súbor symbolov, ktorá sa používajú v rámci modernej logiky (výber):

 :: logika moderná, symbol matematický, symbolika.

symetrickosť (logika) – formálna vlastnosť binárnej relácie R na množine A, spočívajúca v tom, že ak relácia platí v jednom smere, tak platí aj v opačnom smere, t. j. spĺňa podmienku

(∀x, y ∈ A) [xRy ⇒ yRx].

synchrónia gr. – súčasnosť: stav objektu v určitom momente jeho vývinu ako systému súčasne jestvujúcich vzájomne prepojených a vzájomne závislých prvkov. Synchrónia je achrónnou zložkou perichrónie bezčasmo prepájaná s diachróniou.

 :: historia syncritica (synkriticizmus).

synchronicky (prísl.) – štúdiom momentálneho prierezu niečoho v danom historickom okamihu, pri abstrahovaní od vývoja, od vývojových súvislostí.

synkriticistický gr. – pestovaný z pozície synkriticizmu synkriticizmu, čiže v systematickej sebareflexii synkriticizmu, na rozdiel od synkritického, ktorý je „iba“ reflexiou synkrízového (súvisiaceho so synkrízou). V tomto zmysle sa chápe aj rozdiel napr. medzi synkritickou agapológiou a synkriticistickou agapológiou a podobne aj pri ostatných disciplínach synkriticizmu.

synkriticizmus gr. – filozofia v pozadí budovania Pomocného slovníka filozofie. Synkriticizmus sa skladá z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia.

Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje. Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz (pozri nižšie).

Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.

Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:

„Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“ (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).

Termín synkriticizmus treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.

Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.

Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.

Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:

1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;

2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.

Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky. Zakladateľom synkriticizmu je Jozef Piaček (autor čítaného slovníka).

Synkriticizmus je rozpracúvaním týchto desiatich téz:

1. Podstatou ľudského bytia je transcendencia (homo transcendens) (1TS).
2. Maximom ľudského bytia je kultúra (homo culturalis) (2TS).
3. Podstatou kultúry je inscendencia (homo inscendens) (3TS).
4. Maximom kultúry je zmysluplnosť (homo significantia vivens) (4TS).
5. Podstatou zmysluplnosti je synkritika (homo syncriticus) (5TS).
6. Maximom zmysluplnosti je láska (homo amans) (6TS).
7. Podstatou lásky je potešenie z inakosti alebo prianie inakosti (homo benevolus), jej žičenie (7TS).
8. Maximom lásky je konkordancia (súsrdečnenie) čiže opätovaná láska (homo concordans) (8TS).
9. Podstatou konkordancie je pozitívna virtualizácia (homo virtus constituens) (9TS).
10. Maximom konkordancie je synkriticizmus (homo syncriticisticus) (10TS).

:: 

• A  
• absolútno (synkriticizmus), aditi (synkriticizmus), agapé (synkriticizmus), agapistika (synkriticizmus), agapizmus (synkriticizmus), agapológia (synkriticizmus), achronéma, achronematika, achrónia, achronológia, achronozofia, analýza systémová (synkriticizmus), antropológia synkriticistická, artes (synkriticizmus), atemporalistika,
• B  
• bazálno archetypálne (synkriticizmus), bezčasie (synkriticizmus), Boh (synkriticizmus), bytie (synkriticizmus),
• C  
• cesta chronická (synkriticizmus), cesta perichronická (synkriticizmus), civilizácia (synkriticizmus), 
• Č  
• človek (synkriticizmus), 
• D  
• deegoizácia (synkriticizmus), disciplína synkriticizmu, doba osová druhá, dobro (synkriticizmus),
• E  
• egocentripetálnosť (synkriticizmus), egorea (synkriticizmus), egorealizácia (synkriticizmus), endochrónia,
• F  
• filozofia (synkriticizmus), filozofia inscendencie, 
• H  
• historia syncritica (synkriticizmus), homo (synkriticizmus), homo amans (synkriticizmus), homo benevolus (synkriticizmus), homo concordans (synkriticizmus), homo culturalis (synkriticizmus), homo inscendens (synkriticizmus), homo significantia vivens (synkriticizmus), homo syncriticisticus (synkriticizmus), homo syncriticus (synkriticizmus), homo transcendens (synkriticizmus), homo virtus constituens (synkriticizmus),
• I  
• inscendencia, 
• J  
• ja (synkriticizmus), joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus), 
• K  
• kategória (synkriticizmus), konkordancia (synkriticizmus), kultúrnosť (synkriticizmus),
• L  
• láska (synkriticizmus), lipnutie (synkriticizmus),
• M  
• maximum bytia človeka (synkriticizmus), meditácia nahlas (synkriticizmus), metachrónia, metóda rozkladu významu na totožné a odlišné (synkriticizmus), metóda synkriticizmu, milujúcno, 
• N  
• nadoblačie mysle (synkriticizmus), nasledovanie (synkriticizmus), nenávisť (synkriticizmus),
• O  
• ontológia synkriticistická,
• P  
• parachrónia, perichronéma, perichronematika, perichrónia, perichronológia, perichronozofia, polemizmus, politika (synkriticizmus), ponematika (synkriticizmus), poradenstvo synkritické (synkriticizmus), predmet synkriticizmu, prochrónia,
• R  
• realita sveta (synkriticizmus), realita cishorizontová, realita horizontová, realita transhorizontová, revolúcia sociálna (synkriticizmus), rozum synkritický,
• S  
• sloboda (synkriticizmus), smrť civilizácie (synkriticizmus), societas syncritica (synkriticizmus), spoločenstvo kultúrne (synkriticizmus), spôsob života synkritický (synkriticizmus), Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus), superpozícia (synkriticizmus), synkritika, synkríza (synkriticizmus), synkritizácia (synkriticizmus), synkritizmus,
• Š  
• škodenie (synkriticizmus), škola bratislavská filozofickometodologická, šťastie lásky (synkriticizmus),
• T  
• ťažkosť (synkriticizmus), terminológia synkriticizmu, transcendencia (synkriticizmus), transcendovanie,
• U  
• ubližovanie (synkriticizmus), unikajúcno, univerzum významové (synkriticizmus), univerzum významové textu (synkriticizmus), utrpenie (synkriticizmus),
• V  
• virtualizácia pozitívna (synkriticizmus), výbudúcnostňujúcno, výbytňujúcno (synkriticizmus), výčlovečňujúcno (synkriticizmus), výprítomnostňujúcno, výsúcnostňujúcno, vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus), 
• Z  
• zdroj obsahu a foriem významového univerza,
• Ž  
• žičenie inakosti (synkriticizmus).

synkritika gr. – cieľavedome uskutočňovaná synkrisis, čiže cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie s cieľom porovnávať to, čo sa uvádza do vzájomného vzťahu; kritika a komparácia súbežne, zároveň.

Synkritika je metóda synkriticizmu.

synkritizmus – Komenského koncepcia harmonizácie všetkých poznatkov človeka do jednej jedinej sústavy, opierajúca sa o synkritickú metódu, ktorá „vychádza z toho, že celé univerzum má spoločné princípy, a preto ak sa dačo nedá poznať priamo, možno na to usudzovať z iných podobných javov. Zo synkritickej metódy však zároveň vyplýva, že všetky ľudské poznatky musia spieť k súladu. Pri porovnávaní medzi sebou nemôže viesť každý iným smerom, ale musia sa vzájomne dopĺňať, byť v harmónii tak, ako je harmonické celé univerzum. Používaním synkritickej metódy sa musí dospieť k univerzálnemu poznaniu. Pred Komenským tak vyvstal samostatný plán reformy ľudského vedenia, rozvrhovania a systematizácie vedy. A Komenský zároveň objavuje aj spôsob, ako tento systém uvádzať do praxe: nielen totiž technickým využívaním prírodovedného poznania, ale naozajstným univerzálnym vychovávateľstvom“ (631;45 – 46).

synkríza gr. – gr. σύγκρισις (spojenie, zjednotenie, vyloženie), angl. syncrisis, fr. syncrisie –  nereduktívne usúvzťažňovanie, spájanie a porovnávanie, zjednocovanie, zozbieranie s cieľom prezrieť a porovnať; druh syntézy; opozitum k diakríze (oddeľovaniu).

 :: synkríza (Anaxagoras), synkríza (Komenský, J. A.), synkríza (synkriticizmus).

synkríza (Anaxagoras) – spojenie večne trvajúcich počiatkov alebo semien (σπέρματα) do podoby viditeľných tvarov alebo vecí javiace sa ako ich vznik (cf 649;110, 472;801, 9;473).

synkríza (Komenský, J. A.) − metóda poznania sveta založená na myšlienke všeobecnej paralelnosti, analógie a harmónie vrstiev sveta; nadväzuje na analytickú a syntetickú metódu. Je pomocníčkou pri objavovaní, chápaní a dokazovaní pravdivosti poznatkov a pri tvorbe jednotného celistvého obraz sveta.

synkríza (synkriticizmus) – konferancia – predmet synkriticizmu spočívajúci v nereduktívnom usúvzťažňovaní (sa).

Cieľavedomým uskutočňovaním synkrízy je synkritika.

Synkríza je opozitum diakrízy.

Synkrízou sa dostavuje v realite nový druh vzťahu a nová kvalita, ktorých tu pred synkrízou nebolo.

Bezčasovostný aspekt synkrízy tvorí superpozícia.

:: polemizmus (synkriticizmus).

synkritizácia (synkriticizmus) – synkritizovanie, synkritizujúcno – uvoľnenie eventuálneho synkritického obsahu transformácie na synkritickú disciplínu, pretváranie tej ktorej činnosti človeka na činnosť synkritickú, napríklad transformácia vedy na synkritickú vedu, bežného spôsobu života na synkritický spôsob života atď.

Synkritizácia stojí na princípe 1. rozlíšenia obrazu a toho, čo sa zobrazuje (napríklad obraz sveta a sveta), a 2. prajnosti inakosti.

 :: rozum synkritický.

syntaktika gr. − časť semiotiky, ktorej predmetom je syntax alebo vzájomné vzťahy medzi znakmi. Termín syntaktika (angl. syntactics) razil C. W. Morris počnúc rokom 1938.

 :: syntaktika lingvistická.

syntaktika logická − čistá syntaktika − syntaktika, v rámci ktorej sa uskutočňuje skúmanie umelých jazykov (490;20).

 :: syntaktika lingvistická.

syntéza gr. – myšlienkový alebo praktický postup spočívajúci v tvorivom alebo konštruktívnom skladaní prvkov, ktoré sme získali analýzou, do celku. Vo filozofii sa termínom syntéza myslí jednak zjednocujúci výkon, jednak ním získaný celok.

Syntéza ako metóda sa vyznačuje vedomým spájaním významových útvarov do vyššej jednoty.

 :: časť, myslenie, syntéza (Hegel, G. W. F.).

syntéza (Hegel, G. W. F.) – tretí moment dialektiky, spájajúci tézu a antitézu.

systém gr.>lat. – sústava – usporiadaný súbor prvkov viazaných vzájomnými vzťahmi; celok, ktorý pozostáva z častí (zložiek, prvkov, komponentov, elementov), medzi ktorými existujú väzby (vzťahy, súvislosti, relácie) (482;475).

Systém je výsledkom systematizovania.

Systémy sú v rôznom stave usporiadanosti.

 ::

•  A  
• adaptívnosť systému, aktivita systému, analýza systémová, analýza systému,
•  B  
• biosystém,
•  Č  
• činnosť systému,
•  E  
• ekosystém, evolucionika,
•  G  
• geosystém (geografia),
•  M  
• model systému,
•  N  
• nanosystém,
•  O  
• okolie systému,
•  P  
• parameter, prvok systému,
•  S  
• skrinka čierna, správanie systému, stabilita systému, stav systému, stav systému medzdný, systém (Kant, I.), systém abstraktný, systém agroekologický, systém axiomatický, systém biologický, systém čiastkový, systém diskrétny, systém dochádzkový, systém duchovný, systém dynamický, systém ekonomický, systém endokrinný, systém finančný, systém filozofie, systém formálny, systém fyzikálny, systém geodetický, systém hláskový, systém chemický, systém imunitný, systém informačný, systém jazykový, systém komunikačný, systém konceptuálny, systém konjunktný, systém kybernetický, systém lénny, systém limbický, systém lineárny, systém logický, systém makroskopický, systém matematický, systém mechanický, systém mikroskopický, systém množín, systém multiagentový, systém neautonómny, systém nehomogénny, systém nelineárny, systém nervový, systém neurohumorálny, systém normatívny, systém otvorený, systém počítačový, systém pojmov, systém pojmový, systém politický, systém poznatkov, systém právny, systém prírodný, systém riadenia, systém psychický, systém sociálny, systém softvérový, systém spoločenský, systém stochastický, systém školský, systém technický, systém teleologický, systém telesný, systém termodynamický, systém umelý, systém veličín, systém vzdelávací, systém vzťahov, systém zákonov vedeckých, systém znakový, systém živý,
•  Š  
• štruktúra systému, štruktúra systému intencionálna,
•  T  
• teória systémov,
•  V  
• veda systémová, väzba spätná, väzba systému, vlastnosti systému,
•  Z  
• zmysel života človeka.

systém (Kant, I.) – jednota mnohotvárneho (69;349).

systém axiomatický – systém viet, v ktorom sú niektoré vety vybraté za základné, nedokazované a všetky ostatné sú z nich vyvodené alebo dokázané pomocou deduktívnych pravidiel.

Základné, nedokazované vety axiomatického systému sa nazývajú axiómy.

Vyvodené, dokázané vety v axiomatickom systéme sa nazývajú teorémy.

Axiomatický systém sa vyznačuje týmito vlastnosťami (= od axiomatického systému sa vyžadujú tieto požiadavky = na axiomatický systém sa kladú tieto požiadavky = axiomatický systém musí spĺňať tieto požiadavky):

1. nespornosť systému,
2. nezávislosť axióm,
3. úplnosť systému,
4. úplnosť axióm,
5. rozhodnuteľnosť (o tom, či ktorákoľvek veta systému doňho patrí alebo nepatrí).

systém filozofický − filozoféma, tvorená zjednotením všeobecných poznatkov do jednoty určitého svetového názoru („Ein philosophisches S[ystem] ist die Vereinigung allgemeiner Erkenntnisse zur Einheit einer Weltanschauung (241;647).“

Klasické príklady filozofického systému, predstavujú filozofické učenia napr. Aristotela, Tomáša Akvinského, Spinozu, Kant, Hegela atď.

Pojem filozofického systému treba odlišovať od pojmu systému filozofie.

 :: filozofia.

systém filozofie – komplexný systém rozpoznaný alebo definovaný (zavedený) na filozofii (ako objekte skúmanom metafilozofiou) podľa určitých potrieb a záujmov (zväčša ideologických a svetonázorových) alebo metafilozofických kritérií alebo z hľadiska kategórií intervenujúcich v metafilozofickom skúmaní, ktoré môže byť tak filozofické, ako aj mimofilozofické, napr. špeciálnovedné (sociologické, psychologické, lingvistické atď.).

Časťou systému filozofie je filozoféma.

Jednou z možností zadefinovania systému na filozofii ako objekte skúmanom metafilozofiou je vyčlenenie systému filozofie s nasledovnou štruktúrou:

1. momentálny prierez štruktúrou systému filozofie (MPŠ filozofie);
2. genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie (GDDŠ filozofie);
3. externé súvislosti štruktúry systému filozofie (NESŠ filozofie).

Ad 1. MPŠ filozofie je štruktúra systému filozofie v tom ktorom časovom okamihu (abstrahujúc od jej vzniku a vývinu).

Ad 2. GDDŠ filozofie vyčleňuje vznik, vývin a prípadne aj zánik filozofie.

Ad 3. NESŠ filozofie sa týkajú vzťahov filozofie k jej okoliu, najmä k parafilozofii.

Ak by sme systém filozofie symbolicky označili Sysph, množinu (univerzum) filozofém Uphm a štruktúru systému filozofie Strsysph, tak systém filozofie by sme mohli symbolicky zapísať ako usporiadanú množinu (dvojicu)

Sysph = <Uphm, Strsysph>.

 :: filozofia, štruktúra systému filozofie, štúdium filozofie.

systém formálny − vedecká teória zadaná formálnym jazykom, interpretačnými pravidlami a produkčným aparátom, t. j. prostriedkami, ktorými možno získať  všetky pravdivé tvrdenia (264;400).

systém konceptuálny − konceptuálna sústava, sústava pojmov, pojmový systém – významový útvar tvorený všetkými možnými pojmami generovateľnými alebo konštruovateľnými pomocou určitej sústavy pravidiel. Tento systém možno skúmať logicky, kognitívnovedne, fenomenologicky atď.

 :: revolúcia vedy (Thagard, P.), systém pojmov.

systém logický − abstraktný systém formulovaný v jazyku logiky a opisujúci fungovanie logických konštánt. Dominantnými logickými systémami sú: výroková logika a predikátová logika.

 :: konzistentnosť systému logického, logika.

systém pojmov – významový útvar, tvorený súborom pojmov usporiadaných podľa určitého princípu a zväčša s určitým zámerom, s cieľom niečo dosiahnuť, napr. teória, vedenie, znalosť...

 :: revolúcia vedy (Thagard, P.), termín.

systém poznatkov – významový útvar, tvorený súborom poznatkov usporiadaných podľa určitého princípu a zväčša s určitým zámerom, s cieľom niečo dosiahnuť, napr. teória, vedenie, znalosť...

 :: systém ptolemaiovský.

systém vzťahov − usporiadaný súbor vzťahov viazaných väzbami systému.

 :: celok daného.

systém zákonov vedeckých – súčasť základu vedeckého poznania tvorená relatívne stabilným vedeckým významovým útvarom, pozostávajúcim z usporiadaného súboru vedeckých zákonov tej ktorej vedy a mení sa (nahradzuje sa) až vedeckou revolúciou).

 :: filozofia vedy, revolúcia vedy, teória vedy, veda

systematizovanie gr. − systemizovanie – tvorba systému, usporadúvanie do sústavy, zaraďovanie do systému.

(Dodatok)