H+ – p. transhumanizmus.


h+ – p. transhumanizmus.


Habermas, Jürgen (1929 –) – nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg. Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.

Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu byť legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia.

Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami.

Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

 − D: Strukturwandel der Öffentlichkeit. Untersuchungen zu einer Kategorie der bürgerlichen Gesellschaft, 1962; Erkenntnis und Interesse, 1968; Legitimationsprobleme im Spätkapitalismus, 1973; Rekonstruktion des Historischen Materialismus, 1976; Theorie des kommunikativen Handelns, 2 Bde., 1981; Philosophisch-politische Profile, 19812; Kleine politische Schriften, 1981; Moralbewußtsein und kommunikatives Handeln, 1983; Vorstudien und Ergänzungen zur Theorie des kommunikativen Handelns, 1984; Die neue Unübersichtlichkeit, 1985; Der philosophische Diskurs der Moderne. Zwölf Vorlesungen, 1985; Nachmetaphysisches Denken. Philosophische Aufsätze, 1988.

 :: filozofia 20. stor. , filozofia nemecká.


hádanka – záhada – niečo nevysvetlené, nepoznane.


Hartmann, Nicolai (20. 2. 1882 Riga − 9. 10. 1950 Göttingen) −  nemecký filozof, zakladateľ kritickej/novej ontológie, podľa ktorej má bytie vrstevnatú štruktúru, pričom jednotlivé vrstvy jestvujúcna sa vyznačujú svojbytnou ireducibilnou špecifickosťou, a to i napriek tomu, že tieto vrstvy sa vzájomne podľa určitých zákonov prelínajú. Ak sa pritom modifikujú, tak len do určitej miery.

Najnižšou vrstvou je vrstva vecí a fyzikálnych procesov, nad ňou vrstva živých organizmov. Tieto dve vrstvy tvoria priestorovo-časový svet.

Tretiu vrstvu tvorí ľudské vedomie a štvrtú vrstvu duchovná kultúra; tieto vrstvy reality tvoria zasa ideálny nepriestorový svet.

Jednotlivé vrstvy možno opísať pomocou charakteristických kategórií, ako kategórie priestoru, času, substancie, látkovej výmeny, účelnosti atď.

Všetky vrstvy vedno možno opisovať pomocou univerzálnych kategórií, ako kategórie jednoty, mnohosti, identity, diferencie atď.

Povahu reality vcelku určujú zákonité vzťahy medzi uvedenými vrstvami.

 − D: Philosophische Grundfragen der Biologie, 1912; Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921; Die Philosophie des deutschen Idealismus, zv. 1, 1923, zv. 2, 1929, v jednom zväzku 19743; Diesseits von Idealismus und Realismus: Ein Beitrag zur Scheidung des Geschichtlichen und Übergeschichtlichen in der Kantischen Philosophie, 1924; Ethik, 1926; Das Problem des geistigen Seins, Untersuchungen zur Grundlegung der Geschichtsphilosophie und der Geisteswissenschaft, 1933; Systematische Selbstdarstellung, 1933; Ontologie. 4 zväzky: 1. Zur Grundlegung der Ontologie, 2. Möglichkeit, 2. Möglichkeit und Wirklichkeit, 3. Der Aufbau der realen Welt. Grundriß der allgemeinen Kategorienlehre, 4. Philosophie der Natur: Abriß der speziellen Kategorienlehre, 1935  − 1950; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte,1936; Der megarische und der Aristotelische Möglichkeitsbegriff: Ein Beitrag zur Geschichte des ontologischen Modalitätsproblems, 1937; Heinrich Maiers Beitrag zum Problem der Kategorien, 1938; Aristoteles und das Problem des Begriffs, 1939; Zur Lehre vom Eidos bei Platon und Aristoteles, 1941; Neue Wege der Ontologie, 1942; Systematische Philosophie, 1942; Die Anfänge des Schichtungsgedankens in der alten Philosophie, 1943; Leibniz als Metaphysiker, 1946; Autobiographie, 1949; Teleologisches Denken, 1951; Ästhetik, 1953; Philosophische Gespräche, 1954; Der philosophische Gedanke und seine Geschichte, Zeitlichkeit und Substantialität, Sinngebung und Sinnerfüllung, 1955; Kleinere Schriften – zv. 1: Abhandlungen zur systematischen Philosophie, zv. 2: Abhandlungen zur Philosophie-Geschichte, zv. 3: Vom Neukantianismus zur Ontologie, 1955 − 1958.  :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, začiatok filozofie (Hartmann, N.).


Hegel, Georg Wilhelm Friedrich (27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.

Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.

Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.

Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).

Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

Fenomenológia ducha

V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.

Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.

Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.

A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.

Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

Logika

Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.

Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.

V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.

V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.

V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.

Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

Filozofia prírody

Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.

Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

Filozofia ducha

Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.

Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

Hlavné myšlienky

    • Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
    • Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
    • Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
    • Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.

 – D: Differenz des Fichteschen und Schellingschen Systems der Philosophie (Rozdiel medzi filozofickým systémom Fichteho a Schellinga), 1801; Phänomenologie des Geistes (Fenomenológia ducha), 1807; Wissenschaft der Logik, 3 Bände (Logika ako veda), 1812 – 1816; Enzyklopädie der philosophischen Wissenschaften im Grundrisse (Základy encyklopédie filozofických vied), 1817; Grundlinien der Philosophie des Rechtes oder Naturrecht und Staatswissenschaft im Grundrisse (Základy filozofie práva alebo náčrt prirodzeného práva a štátovedy), 1821; Vorlesungen über die Beweise vom Dasein Gottes (Prednášky o dôkazoch existencie Boha), 1832; Vorlesungen über die Philosophie der Geschichte (Prednášky o filozofii dejín), 1837; Vorlesungen über die Aesthetik, 3 Bd. (Prednášky o estetike), 1836 – 1838; Vorlesungen über die Philosophie der Religion, 2 Bd. (Prednášky o filozofii náboženstva), 1832 – 1840; Vorlesungen über die Geschichte der Philosophie, 3 Bd. (Prednášky o dejinách filozofie), 1833 – 1836; Jubiläumsausgabe (Jubilejné vydanie, H. Glockner), 1927 an.

p. Zoznam literatúry.

 – I: Georg Wilhelm Friedrich Hegel, in: Stanford Encyclopedia of Philosophy, Hegel, Georg Wilhelm Friedrich, in: Baldwin, J. M.: Dictionary of Philosophy and Psychology (1901).

 ::


hegelovstvo – filozofické smery (hnutia) a školy, odvolávajúce sa G. W. F. Hegela.

Hegelovstvo sa člení na starohegelovstvo (pravicové hegelovstvo, p. nižšie a Ch. H. Weisse, J. Fichte mladší) a novohegelovstvo (ľavicové hegelovstvo, p. nižšie) a z hľadiska jazyka, ktorým hegelovci písali, na nemecké, francúzske, anglické a ruské hegelovstvo.

Z hľadiska vzťahu hegelovcov k Hegelovej filozofii práva, náboženstva a štátu sa rozlišuje pravicové (G. Gabler, H. F. W. Hinrichs, K. F. Göschel, C. Rössler, K. L. Michelet), stredné (historici filozofie K. E. Erdmann, K. Fischer, K. Rosenkranz, E. Zeller) a ľavicové (A. Ruge, M. Stirner, B. Bauer, L. Feuerbach, M. Hess, mladý K. Marx) hegelovstvo.

 :: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor. 


Heidegger, Martin (26. 9. 1889 Messkirch (Baden) – 26. 5. 1976 tamže) – nemecký filozof, žiak a nasledovník Husserla, zaraďujú ho k predstaviteľom existencializmu, zakladateľ fundamentálnej ontológie. V rokoch 1928 – 1945 bol profesorom vo Freiburgu/Br.

Ústredným predmetom Heideggerovho záujmu bol zmysel bytia. Pri výskume tejto problematiky vychádza z ontologickej diferencie, čiže z rozlíšenia medzi pojmom súcna a pojmom bytia.

Ten, kto sa pýta, čo je to jednotlivé súcno, už dosvedčuje, že vopred rozumie samému bytiu, preto práve rozborom pýtajúceho sa, čiže ľudskej bytosti, treba podľa Heideggera smerovať k vytvoreniu pojmu bytia a zmyslu bytia. Tento výskum je náplňou fundamentálnej ontológie, ktorej najdôležitejšou súčasťou je analýza spôsobov ľudskej existencie.

Ľudská existencia je podľa Heideggera miestom, kde sa vyjavuje bytie, kde bytie vystupuje zo svojej skrytosti, kde sa môže odhaliť vo svojej pravde. Preto Heidegger pravdu chápe ako odkrytosť bytia, ako zbavenie bytie zabudnutosti naň (gr. alétheia).

V ďalšom vývine svojho filozofovania po takzvanom obrate (Kehre) Heidegger označuje toto odkrývanie, odhaľovanie sa bytia ako udalosť (Ereignis)). Proces usúvzťažňovania sa človeka vo svete sa v tomto období Heideggerovi začína javiť ako štvorenie (Vierung) sveta; kontext, v ktorom Heidegger vidí človeka, označuje ako štvorinu (Geviert) parametrov sveta – zem, nebo, nesmrteľnostné (nesmrteľnícke, nesmrteľníci) a smrteľnostné (smrteľnícke, smrteľníci).

 – D: p. Zoznam literatúry.

 :: bytie (Heidegger, M.), časovosť existenciálna (Heidegger, M.), diferencia ontologická, fenomenológia (Heidegger, M.: Bytie a čas, 1927), filozofia 20. stor., Kehre, krása (Heidegger, M.), krásno (Heidegger, M.), ontológia fundamentálna, Parmenides (Heidegger, M.), prítomné (Heidegger, M.), vzťahovanie (Heidegger, M.).


hen gr. – ἕν – jedno.

 :: filozofia starogrécka.


Hengstenberg, Hans-Eduard (1. 9. 1904 Homberg/Niederrhein – 8. 8. 1998 Würzburg) – nemecký filozof, zaoberajúci sa výkladom základných princípov aristotelovsko-tomistickej metafyziky z pohľadu fenomenológie. Ústredným pojmom Hengstenbergovej filozofie je pojem zmyslu.

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká.


Herakleitos z Efezu (asi 540 – 480 pr. n. l.) – grécky antický filozof, predstaviteľ iónskej školy.

Herakleitos považoval za prvopočiatok všetkého súcna oheň. Premenami ohňa vznikajú podľa neho všetky veci.

Svet (κóσμος [kosmos]) je podľa Herakleita proces: „Všetko plynie a nič netrvá“; prirovnáva ho k prúdu rieky a hovorí: „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky (zl. A 6)“ (6;30).

 – D: O prírode.

 :: filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, kosmos idios (Herakleitos), kosmos koinos (Herakleitos), kozmos (Herakleitos), oheň (Herakleitos), počiatok sveta (Herakleitos), predsokratici, učenie Herakleitovo, vznikanie vecí (Herakleitos).


Herbart, Johann Friedrich (4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen) – nemecký filozof, ktorý svojím chápaním filozofie ako spracúvaním pojmov (Bearbeitung der Begriffe) prispieval k jej chápaniu pozitivistickému respektíve (v budúcnosti) analytickofilozofickému. Logika podľa Herbarta pojmy objasňuje, metafyzika opravuje a estetika pojmy dopĺňa o hodnotové určenia. V Herbartovom poňatí sa pritom estetika chápe širšie ako je bežné chápanie estetiky, pretože u Herbarta estetika zahŕňa aj etiku. Herbartova metafyzika vychádza z predpokladu existencie reálnych entít, ktoré nazýva reály. Herbartov pojem reálu pripomína Leibnizov pojem monády. Každému Herbartovmu reálu je vlastná jednoduchá, sebazachovávajúca sa kvalita.Aj dušu Herbart chápe ako reál, ktorého sídlom je mozog. Herbart rozpracúva statiku a mechaniku predstáv ako sebazáchovných krokov duše, čím sa pokúša vykladať psychické javy bez pomoci predstavy duševných schopností. Herbartovo chápanie duše dobre vystihuje jeho výrok: „Zákonitosť, ktorou sa riadi duševný život, je absolútne taká istá ako zákonitosť, ktorou sa riadi hviezdne nebo (Die Gesetzmäßigkeit im Seelenleben gleicht vollkommen der am Sternenhimmel)“.

Herbarta považujú za zakladateľa modernej pedagogiky.

 – D: Hauptpunkte der Metaphysik, 1806; Lehrbuch zur Einleitung in die Philosophie, 1813; Psychologie als Wissenschaft, neu gegründet auf Erfahrung, Metaphysik und Mathematik, I−II, 1824−1825; Allgemeine Metaphysik nebst den Anfängen der philosophischen Naturlehre, I−II, 1828−1829; J. F. Herbart a jeho pedagogika, 1977. Zobrané spisy: Johann Friedrich Herbarts Sämtliche Werke, vyd K. Kehrbach, O. Flügel a Th. Fritzsch, 19 zv., 1887 –1912; Johann Friedrich Herbarts Pädagogische Schriften, vyd. O. Willmann a Th. Fritzsch, 3. vyd., 3 zv., 1913 –1919; J. F. Herbarts kleinere philosophische Schriften und Abhandlungen nebst dessen wissenschaftlichem Nachlasse, vyd. G. Hartenstein, 3 zv., 1842 –1843.

 :: duša (Herbart, J. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká.


hermeneutika gr. (z gr. hermeneutiké techné (umenie výkladu) < hermeneuein (vykladať, vysvetľovať, zvestovať)) − pôvodne umenie výkladu čiže pretvárania nezrorumiteľného alebo nepochopiteľného na zrozumiteľné alebo pochopiteľné a teória tohto umenia (ars interpretandi), neskôr sa výraz hermeneutika používa na označenie alebo ako súčasť označenia rôznych filozofém, hlavne však v spojení s prívlastkom filozofická (cf. filozofická hermeneutika).

Ako filologická náuka sa hermeneutika zaoberá výkladom historických textov. Zahrnuje povedľa procesu interpretácie, ktorý sleduje správne pochopenie textu v zmysle priradenia správnych významov lexikálnym jednotkám cudzojazyčného textu, aj proces exegézy, ktorá sa zase snaží zhromaždiť všetky dostupné historické udaje, ktoré by text osvetľovali aj z hľadiska vonkajších súvislostí.

Hermeneutika vznikla v rámci filologickej kritiky, ktorá sa počnúc náboženskou reformáciou pokúšala očistiť biblický text od neskorších prídavkov stredovekého prekladu Vulgáty a rekonštruovať jeho pôvodné znenie.

Neskôr sa hermeneutika vyvinula do formy metodického postupu v duchovných vedách a jeho reflexie. Za všeobecnú metodológiu humanitných vied pokladal hermeneutiku napr. W. Dilthey a H. Rickert.

Vo vývoji hermeneutiky takto možno rozlíšiť niekoľko etáp:

1. (v antike a stredoveku) výklad (posvätného, záväzného a pod.) textu, napríklad biblická exegéza;

2. (v novoveku) metóda chápajúceho poznávania;

3. (súčasnosť) popri hermeneutike ako špeciálnovednej metóde sa utvára hermeneutika ako osobitná filozoféma, napríklad ako filozofická hermeneutika.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná, hermeneutika a filozofia analytická, hermeneutika integratívna.


hermeneutika a filozofia analytická – „Dnešná hermeneutika je filozofická disciplína, ktorá vyrástla z tradície filozofie kontinentálnej a nesie charakteristické stopy tohto svojho pôvodu. Podobné otázky, ktorými sa zaoberá kontinentálna hermeneutika, sa dnes riešia, pravda pod iným názvom a s použitím inej metodiky, aj vo filozofii analytickej, a to v rámci tzv. teórie komunikácie (655;12).“

 :: filozofia 21. stor., filozofia súčasná.


hermeneutika filozofická − filozofia chápania vypracovaná H.-G. Gadamerom.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia súčasná.


hermeneutika integratívna – typ hermeneutiky, vypracovaný H.-G. Gadamerom v nadväznosti na myšlienkový odkaz M. Heideggera (cf 655;11).


heuristika gr. – skusmé riešenie problémov, pre ktoré nepoznáme algoritmus alebo presnejšiu metódu a veda o tom, čiže veda skúmajúca spôsoby alebo postupy dochádzania k objavom, vynálezom alebo riešeniam problémov alebo samotné tieto spôsoby a postupy (napríklad metódou pokusu a omylu); umenie vynachádzania; náuka o vedeckých prameňoch, ich zbieraní a hodnotení. Heuristické úvahy a metódy sú založené najmä na využívaní analógie a neúplnej indukcie.


hexis gr. – štruktúra a spôsob spojenia.


Hildegarda z Bingenu (16. 9. 1098 Bermersheim vor der Höhe – 17. 9. 1179 kláštor Rupertsberg, Bingen vom Rhein) – nemecká mystička, benediktínka, polyhistorička, lekárka, spisovateľka, hudobná skladateľka a zakladateľka kláštora na Ruperstbergu pri Bingene), s jej dielom sú spojené počiatky vlastnej nemeckej filozofie, takzvanej Frauenmystik. V prírodovednom ohľade vynikajú jej empirické pozorovania prírodnín; jej myslenie sa vyznačuje mimoriadnou názornosťou a jej prístup k ľuďom hlbokou empatiou.

 – D: Liber Scivias, ok. 1150; Liber vitae meritorum (1148–1163); Liber divinorum operum (1163–1174); Liber simplicis medicinae alebo Physica (1151–1158); Liber compositae medicinae alebo Causae et curae; Carmina; Epistulae; Vita sancti Ruperti; Vita S. Disibodi; Lingua Ignota; Ausgewählte Schriften, 1922; Geheimnis der Liebe, 1957; Briefwechsel, 1965; Werke (Auswahl), 1978.

 :: cesta perichronozofická (synkriticizmus), filozofia 12. stor., filozofia nemecká, filozofia stredoveká, mystika kresťanská západná, jej zlatý vek, svetlo.


historia syncritica (synkriticizmus) – synkritická história, synkritické dejiny – synkritická veda o dejinách, o genetickej a dynamickej dominante štruktúry tej ktorej entity; synkriticky pestovaná história, synkriticky pestované dejiny osnované na idei významovej nevyčerpateľnosti toho ktorého obdobia alebo udalosti dejín a na idei synkritiky obrazu dejín alebo tej ktorej udalosti a dejín resp. udalostí samotných (idea ireducibility toho ktorého úseku predmetu historického skúmania a jeho obrazu).

Východiskom synkritickej histórie je – v tomto blízkosť synkriticizmu historickej antropológii (napríklad Richard van Dülmen) – spoločenské indivíduum ako miesto emergencie udalosti vo vývinovom pásme tej ktorej civilizácie a podklad či „materiál“ jeho (možnej) transformácie na bytosť kultúrnu čiže na člena kultúrneho spoločenstva spôsobilého pretvárať zlo na dobro, škaredé na krásne atď. (pozri: kultúra).

Na požiadavku historickej antropológie „preklenúť priepasť medzi rozprávaním a analýzou a práve tak medzi jednotlivým prípadom a celkovým kontextom“ (646;48) reaguje však synkriticizmus svojou ponukou ich nereduktívneho usúvzťažňovania zvaného synkritika. Tu (sc. v synkritike narácie a analýzy atď.) je aj rozdiel medzi synkritickou históriou a históriou kritickou, trebárs aj v podobe historickej antropológie takej blízkej synkriticizmu.

Synkritická história zaujíma metodologicky blízke stanovisko aj prístupu k dejinám reprezentovanom u nás stredovekárom-synkretikom Jurajom Šedivým, pozri napríklad Šedivého text 647 (a komentár J. Bartla k nemu v článku 648), v ktorom nachádzame množstvo príkladov binarít z dejín, priamo sa „dožadujúcich“ synkritického a synkriticistického skúmania (možných) podmienok ich nereduktívneho usúvzťažňovania čiže synkrízy.

Synkriticizmus sa prosto nazdáva, že aj v oblasti historického výskumu a interpretácie jeho výsledkov sa dá vyhýbať synkretizmu, a to menovite spomenutou synkritikou.

Z hľadiska synkriticizmu je kýžená slovenská, stredoeurópska a európska identita povedzme Banskobystričana synkrízou týchto identít, nie ich nediferencovanou zliatinou.

Synkritickohistoricky sa možno pozrieť aj na rozvrstvenosť alebo štruktúru zmyslu historickej entity alebo udalosti, akými sú napríklad v 21. storočí migrácia alebo celonárodné testovania. V štruktúre zmyslu týchto udalostí možno synkritickohistoricky rozlíšiť

1. vrstvu individuálnoosobnostne, medicínsky, antiinterupčne... nezmyselnú,

2. vrstvu legalizácie ekonomických, politických... zločinov,

3. vrstvu geostrategickej efektívnosti migrácie alebo celoplošného testovania vedúcich k rozkladu štátov alebo celého kontinentu s cieľom nadobudnutia geostrategickej výhody.

Synkritickohistorická diferenciácia zmyslu udalosti alebo epizódy ukazuje, že aj nezmyselnosť je modus zmyslu, pokiaľ ju nereduktívne (sc. synkriticky) usúvzťažníme s ostatnými vrstvami zmyslu udalosti.

Kľúčovou kategóriou intervenujúcou v synkritickohistorickom pristupovaní k udalostiam alebo epizódami je pojem polyverzálnosti ich zmyslu – pochopená

1. osobnostnoindividuálna, medicínska... nezmyselnosť,

2. efektívnosť legalizácie vojnovej, ekonomickej... zločinnosti,

3. geostrategická účinnosť rozkladu štátov alebo kontinentu.

Príčinou zdanlivej neviditeľnosti štruktúry zmyslu udalosti je bezčasová väzobnosť jeho vrstiev alebo faziet: zatiaľ čo udalosť sa rozvíja lineárne časovo, jej zmysel je od jej počiatku bezčasmo (presnejšie: perichrónne) vertikálny.

Zmysel nezmyselnostnej vrstvy udalosti sa ukazuje na báze jej analýzy realizovanej synkritickohistoricky postupujúceho (mysliaceho) participanta na nej bez ohľadu na to, či synchrónne alebo diachrónne.

Väzobnosť synchrónie a diachrónie chápe synkritická história ako ich superpozíciu.

 :: dejiny, história.


historiografia pragmatistická (Hegel, G. W. F.) – sa v novších časoch rozlične prehrešila na veľkých historických charakteroch a skalila a spotvorila ich čisté poňatie „oddeľovaním vnútra od vonkajšku, odporujúcim pravde. Namiesto toho, aby sa uspokojila s jednoduchým vyrozprávaním veľkých činov svetodejinných hrdinov a uznala, že ich vnútro zodpovedá ich činom, považovala sa za oprávnenú a povinnú stopovať za tým, čo je jasné, údajne tajomné motívy a potom sa domnievala, že historický výskum je o to hlbší, čím viac sa jej podarí zbaviť nimbu to, čo sa doteraz oslavovalo a vynášalo a znížiť jeho vznik a význam na bežnú prostrednú úroveň. Za účelom takéhoto pragmatistického výskumu dejín sa potom často odporúčalo aj štúdium psychológie, lebo vraj informuje o vlastných ľudských pohnútkach k činom. Avšak psychológia, na ktorú sa tu odkazuje, je len malicherným ľudoznalectvom, ktoré namiesto toho, čo je v ľudskej povahe všeobecné a podstatné, skúma predovšetkým len partikulárnosť a náhodilosť jednotlivých pudov, náruživostí atď. Ostatne ak pri tomto psychologicko-pragmatistickom postupe v skúmaní motívov, ktoré sú základom veľkých činov, má historik voliť predovšetkým medzi substanciálnymi záujmami vlasti, spravodlivosti, náboženskej pravdy atď. na jednej strane a subjektívnymi a formálnymi záujmami márnivosti, vládybažnosti, hrabivosti atď. na strane druhej, tak sa považujú za hybné momenty predovšetkým tieto posledné, a to preto, lebo ináč by sa nepotvrdil predpokladaný protiklad medzi vnútrom (zmýšľaním konajúceho) a vonkajškom (obsahom činu). Keďže však vnútro a vonkajšok majú popravde ten istý obsah, treba potom tiež výslovne povedať, a to proti onej školometskej múdrosti, že keby historickým hrdinom bolo išlo len o subjektívne a formálne záujmy, neboli by vykonali to, čo vykonali, a vzhľadom na jednotu vnútra a vonkajšku treba uznať, že veľkí muži chceli to, čo vykonali, a vykonali to, čo chceli (65;190 – 191)“.

 :: história.


hľadanie – usilovanie sa nájsť; usilovanie sa získať, dosiahnuť, zaopatriť si niečo; pátranie po niečom, zisťovanie.


hľadisko − východisko posudzovania, náhľad, stanovisko.

 :: kritérium.


hlavolam – problém riešiteľný na danom explanačnom základe (cf 19;37).

 :: filozofia vedy.


hlúposť – nedostatok múdrosti, slabá rozumová schopnosť, zakladajúca sa na nerozlišovaní; neschopnosť rozlišovať. Jednou z ciest k hlúposti je indoktrinácia.


hmota – matéria, gr. hýlé, lat. materia – súčasť predmetu filozofie, chápaná podľa toho, či ide o filozofiu materialistickú alebo idealistickú. Podľa materialistických filozofií je hmota celá skutočnosť, podľa idealistických filozofií je hmota časťou skutočnosti závislou od nehmotnej skutočnosti.

 :: bytie hmotným, energia, hmota, informácia, hmota (fyzika), hmota (Hegel, G. W. F.), hmota (materializmus dialektický), hmota živá, látka (chémia), náboj elektrický, ontológia, skutočnosť materiálna.


hmota (Hegel, G. W. F.) – systém dvoch protikladných pohybov hmotných častíc, t. j. atómov, na jednej strane priťahovania, na druhej strane odpudzovania. Zjednotenie týchto dvoch protiľahlých pohybov predstavuje tiaž, ktorú bližšie charakterizuje zotrvačnosť, náraz a pád. Z hľadiska vnútorného vývojového cieľa prírody má hmota  iba vonkajškovú, nie reálnu, vnútornú jednotu, pretože jej ťažisko leží mimo nej (62;65).


hmota (materializmus dialektický) − existencia vecí, javov, procesov mimo nášho vedomia: „Keď všetky objektívne existujúce druhy súcien zaraďujeme pod spoločný pojem hmoty, abstrahujeme od ich špecifických kvalitatívnych rozdielov a vyčleňujeme ich všeobecný, pre všetkých spoločný moment: objektívnu, od vedomia človeka nezávislú existenciu, to, že sú dané človeku v jeho pocitoch, odrážajú sa v jeho teóriách a existujú nezávisle od nich“ (69;61).


hmotný – existujúci nezávisle od toho, či ho vnímame alebo nie (cf 862;7).

 :: bytie hmotným, hmota.


hnutie fenomenologické – súbor fenomenologických skúmaní realizovaných veľmi širokou paletou predstaviteľov filozofie 20. stor. prináležiacich jednak k vlastným prívržencom Edmunda Husserla, resp. naň nadväzujúcich (fenomenologické hnutie v užšom zmysle slova), jednak filozofi patriaci do iných filozofických smerov alebo škôl tej najrozličnejšej orientácie, počnúc existencializmom (napr. G. Marcel) a končiac analytickou filozofiou (napr. J. L. Austin).


Hobbes, Thomas (5. 4. 1588 Westport (Malmesbury), Wiltshire – 4. 12. 1679 Hardwick Hall, Derbyshire) – anglický filozof, predstaviteľ mechanistického materializmu, teoretik štátu a práva a zástanca teórie spoločenskej zmluvy. Filozofia Hobbesovi praktický splýva so špecifickou vedou: je iba jedno vedecké, objektívne a racionálne poznanie a jeho predmetom je iba jeden predmet – objektívne, mimo nás existujúce teleso (corpus) pohybujúce sa v čase a priestore. Filozofia v Hobbesovom poňatí tak vystupuje ako náuka o telese, ktoré skúma v rozličných rovinách alebo formách pohybu: v rovine všeobecnej ako prírodu, v rovine špecifickej ako človeka a v rovine umelého telesa ako spoločnosť a štát.

Hobbes aplikuje mechanistický výklad sveta dôsledne, t. j. aj na oblasť organickú a na človeka. Dokazuje materiálnu determinovanosť všetkých ľudských prejavov vrátane vedomia. Myslenie je činnosť, ktorá musí mať hmotný substrát.

Významným zdrojom Hobbesovej filozofie bola filozofia Descartova a keplerovsko-galileovská prírodná veda.

Hobbes je konzekventným zástancom racionalizmu, podľa ktorého podstata skutočnosti je prístupná iba racionálnym formám – predovšetkým matematickým a logickým operáciám: „Každé uvažovanie sa redukuje na dve myšlienkové operácie, a to sčítanie a odčítanie“ (1. kap. diela O telese). Sčítanie a odčítanie je základná spontánna činnosť intelektu, používa sa pri číslach, v geometrii, vo fyzike, logike i politike. Poznanie predmetu spočíva v jeho matematickej rekonštrukcii.

Pokiaľ ide o skúsenosť, Hobbes ju považuje za základ a zdroj poznania, no keďže narába iba s jednotlivými nepomenovanými a nerozlíšenými zmyslovými dátami, poznanie vo vlastnom zmysle slova sa začína až rečovo vyjadrovanými logicko-racionálnymi postupmi.

Vnímaním získané dáta sú iba určité znaky skutočnosti, ktorá vyvoláva zmyslové dáta, no sama osebe zostáva neprístupná.

Objektívna skutočnosť, to je hmota a jej rozličné formy pohybu, zatiaľ čo vnem a predstava sú ľudským subjektívnym fenoménom.

Tak ako sú vnemy znaky (signa) vecí, tak sú pojmy znakmi pre obsah vedomia a nie pre samotné veci. Pojmy sa fixovali rečou, a to tak, že na základe ľubovoľného rozhodnutia a dohody medzi ľuďmi vznikli pomenovania, slová (nomina).

Vnímanie je pohyb v čiastočkách vnímajúceho tela, vedomie je následok pôsobenia vonkajších hmotných pohybov.

Hobbes je konvencionalista: podľa neho netreba spájať pojmy so samými vecami, pretože majú iba funkciu konvenčne ich označovať. Mimoriadny význam pre myslenie a poznanie má jazyk a jeho gramatika.

V ontológii Hobbes vychádza z názoru, že ak si myslím substanciu, môžem si ju myslieť iba ako hmotnú, nestvorenú a nezničiteľnú, existujúcu samu osebe a nezávisle od nás.

Hlavným atribútom substancie, formou jej existencie je pohyb, ďalšími atribútmi čas a priestor.

Hybným princípom činnosti ľudí sú vášne. Emócie slúžia životnému pohybu. Z týchto prirodzených pozemských podnetov sa rodia aj morálne normy a zákony. Jedine v spoločnosti a v štáte môže byť reč o naozajstnej morálke, ktorej výrazom a zárukou sú zákony a práva štátu. Hobbes uprednostňuje záujmy silného štátu pred záujmami jednotlivca. Obhajuje absolutistický princíp a vo svojej predstave silného, jediného autoritatívneho vladára stelesňuje programovo ideál nerozdelenej moci; z neistoty, strachu a mnohostranných antagonizmov, ktoré sú typické pre prirodzený stav ľudstva (bellum omnium contra omnes) je východiskom silný, totalitný a autoritatívny štát, ktorý ľudom zabezpečí poriadok, rozum a mravnosť.

Vznik štátu Hobbes vysvetľuje kontraktualisticky ako výtvor ľudských potrieb a ľudskej dohody.

 – D:  De cive (O občanovi), 1642; Leviathan or the Matter, Form and Power of a Commonwealth, Ecclesiastical and Civil (Leviathan alebo o obsahu, forme a moci cirkevného a občianskeho štátu), 1651; De corpore (O telese), 1655; De homine (O človeku), 1658; Problemata physica (Problémy fyziky), 1662; Lojálnosť, náboženstvo, povesť a mravnosť Hobbesa, 1662; Elements of Law Natural and Politic, 1889; The English Works I – XI, 1839 – 1845; Opera I – V, 1839 – 1845.

 :: filozofia 17. stor., filozofia anglická.


hodnota – zodpovedajúcno nejakej potrebe; významový útvar/proces, ktorého špecifikum spočíva v uvedomení si/uvedomovaní si spôsobilosti dajakej entity uspokojiť/uspokojovať potrebu, a to či už bezprostredne, alebo svojimi dôsledkami. Inokedy sa ako „hodnota“ označuje sama entita vyznačujúca sa spôsobilosťou uspokojovať potrebu alebo túžbu. Hodnotu vyjadruje a zabezpečuje norma. Termín „hodnota“ (Wert) zaviedol do filozofie Lotze. Výskumom hodnôt sa zaoberá o. i. axiológia, etika, estetika, psychológia, filozofia hodnôt, antropológia, kulturológia, ekonómia atď.

Zisťovanie hodnoty je hodnotenie, meranie hodnoty.

 :: hodnota číselná, hodnota estetická, hodnota historická, hodnota okamžitá, hodnota pamiatková, hodnota pravdivostná, hodnota premennej, hodnota spoločenská, hodnota veličiny, platenie, vzťah kladný, vzťah záporný.


hodnota estetická – zodpovedajúcno nejakej entity alebo diania estetickej potrebe alebo ich umožňujúcno ju uspokojiť v miere ich participácie na transformácii škaredého na krásne čiže na kultúre.

 :: estetika., krása.


hodnota historická – paticipujúcno niečoho (nejakej veci) na kultúrnosti zachovaného.


hodnota pravdivostná – hodnota udávajúca vzťah výroku k pravde alebo rozsah, v ktorom je nejaký výrok pravdivý.

V klasickej logike sú možné iba dve pravdivostné hodnoty, a síce pravda a nepravda označované aj 1 a 0 alebo P a N. Ak má výrok pravdivostnú hodnotu 1 alebo P, je v súlade so skutočnosťou, je pravdivý, ak je výrok v rozpore so skutočnosťou, má pravdivostnú hodnotu 0 alebo N, je nepravdivý.

V neklasických logikách sú možné aj ďalšie pravdivostné hodnoty: logické systémy, ktoré skúmajú výroky za predpokladu, že máme tri alebo viac pravdivostných hodnôt, sa nazývajú trojhodnotové a viachodnotové logiky; v týchto logikách možno na otázku, či výrok je pravdivý, dať aj inú odpoveď ako „áno“ alebo „nie“ (čo zodpovedá pravdivostným hodnotám 1 a 0), napr. „azda“, „možno“ a podobne.


hodnota premennej − prvok oboru premennosti (490;80).

 :: logika.


hodnota spoločenská – hodnota platná (uznávaná, prijímaná) v spoločnosti.


hodnotenie − zisťovanie hodnoty, pripisovanie hodnoty, napr. mravné hodnotenie, rating atď.

 :: hodnotenie estetické.


hodnotenie estetické – porovnávanie estetickej funkcie predmetu s estetickými normami (185;61).


hodogetika gr. − návod na metodické štúdium vedného odboru.


Holko, Matej ml. (10. 2. 1757 Nižný Skálnik, okr. Rimavská Sobota – 20. 7. 1832 Rimavská Baňa, okr. Rimavská Sobota) – slovenský filozof, básnik, evanjelický kňaz, spoluzakladateľ Učenej spoločnosti malohontskej (1808).

 :: filozofia slovenská.


Homér (9. – 8. stor. pr. n. l.)  – grécky básnik, autor eposov Ilias a Odysea. V jeho obraze sveta je filozoficky dôležitá o. i. predstava prapríčiny sveta (kozmogonického prazákladu), ktorý označuje ako noc (Nyx).

Noc (Nyx) je pramocnosť jestvujúca pred každou existenciou; je to prapočiatok, praprincíp všetkého bytia.

Noc sa najprv začína prejavovať ako pramore (Okeanos), z ktorého sa ďalej rodí životodarná sila (Tetis). Nyx, Okeanos a Tetis plodia zem, majú geogonickú povahu.

Na Homérovu kozmogóniu nadväzujú kozmogónie orfické.

 :: mytológia grécka.


homo (synkriticizmus) – ten ktorý aspekt spôsobu bytia človeka, prierez týmto spôsobom bytia alebo možný podproces diania ľudského života, jeden z jeho možných príbehov.

Základné možné (nielen kýžené, ale uskutočniteľné) príbehy života človeka, vyúsťujúce do jeho oslobodenia a nevyhnutné na to, aby toto oslobodenie nastalo, sú tieto:


  1. homo transcendens,

  2. homo culturalis,

  3. homo inscendens,

  4. homo significantia vivens,

  5. homo syncriticus,

  6. homo amans,

  7. homo benevolus,

  8. homo concordans,

  9. homo virtus constituens,

10. homo syncriticisticus (utvárajúci societas syncritica).


Tieto príbehy opisujú texty, rozvádzajúce desať téz synkriticizmu.

Človek môže žiť superpozíciou týchto príbehov usúvzťažnených vzájomne bezčasmo, ich synkrízou alebo synkritikou. V tomto zmysle je človek náplňou synkriticizmu nielen ako filozofie, ale najmä a predovšetkým ako spôsobu života.

Tieto príbehy teda netreba vnímať (a chcieť žiť) len evolucionisticky, ako postupnosť po sebe nasledujúcich krokov k oslobodeniu. Najdôležitejšou možnosťou zoradenia týchto príbehov človeka je ich vertikalizácia realizovaná perichronickou cestou.

Odtiaľto význam bezčasia a jeho skúmania v perichronozofii, no najmä jeho žitia. Synkritická filozofia ako rozvinutý systém synkriticistických disciplín nesie názov synkriticistická filozofia.

Zaujímavým homo je deegoizovaný intelektuál.


homo amans (synkriticizmus) – milujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 6. téza synkriticizmu.

Najintenzívnejšiu formu objavenia alebo navodenia prirodzených väzieb vo svojej životnej situácii človek dosahuje v láske. Človek môže byť homo amans (človek milujúci). Synkríza izolovanej bytosti je contradictio in adjecto; synkríza v skutočnosti implikuje komunikáciu s druhými alebo druhým, ktorou sa roztvára priestor alebo dianie milujúcna. Komunikačný proces nie je „prenášanie“ významov, ale ich re-kreovanie alebo ko-re-kreovanie. Ľudská bytosť, ktorá rekreuje čiže znovuvytvára významy vytvorené inou ľudskou bytosťou, rekreuje aj samu seba a ontologicky sa mení. V tomto zmysle je aspekt človeka, ktorý označujeme termínom homo amans, podstatou interkulturality.

Človek rekreujúci význam sa zdvojuje, či dokonca zmnohonásobňuje, je ho ontologicky viac o rekreujúcno významu. Ontotvornosť komunikačného procesu sa prejavuje v spestrovaní sveta o nové, originálne bytosti. V tejto ontotvornosti tkvie aj kreatívnosť a jej najvyššia forma – láska. Láska (milujúcno) je najvyššou formou ontotvorby.

:: láska (synkriticizmus).


homo benevolus (synkriticizmus) – aspekt spôsobu bytia človeka spočívajúci v žičení inakosti druhému; týka sa ho 7. téza synkriticizmu.


homo concordans (synkriticizmus) – lásku opätujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 8. téza synkriticizmu.


homo culturalis (synkriticizmus) – človek ako kultúrna bytosť, t. j. bytosť pretvárajúca zlo na dobro, ošklivé na krásno atď.; člen kultúrneho spoločenstva; pretvárajúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 2. téza synkriticizmu.

 :: spôsob života synkritický (synkriticizmus).


homo inscendens (synkriticizmus) – dovnútra seba samého prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 3. téza synkriticizmu. Špeciálne sa mu venuje filozofia inscendencie.


homo significantia vivens (synkriticizmus) – zmysel žijúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 4. téza synkriticizmu.


homo syncriticisticus (synkriticizmus) – s bezvýberovou pozornosťou nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 10. téza synkriticizmu.


homo syncriticus (synkriticizmus) – nereduktívnousúvzťažňujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 5. téza synkriticizmu.


homo transcendens (synkriticizmus) – prekračujúcnostný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 1. téza synkriticizmu.

Človek je v prvom rade homo transcendens (človek transcendujúci, prekračujúci), bytosť seba/prekračujúca, seba/prekračujúcno. Podstatou človeka je totiž transcendovanie, čiže prekračovanie hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, v dôsledku čoho dochádza k autentickému pobývaniu človeka na svete, ktoré spočíva vo vyčnievaní či vyklenúvaní sa človeka z vnútrosvetského (imanentného) do mimo-dovtedy-svetského (transcendentného vzhľadom na dovtedajšiu sféru bytia). K parametrike prekračujúcna hraníc medzi imanenciou a transcendenciou, ktoré označujeme ako prausúvzťažňujúcno alebo bazálne usúvzťažňujúcno človeka a sveta, prináleží aj temporalitnosť a atemporalitnosť.

Atemporalitný (bezčasovostný) ráz bazálneho usúvzťažňujúcna sa človeka a  sveta môžeme dostať pred svoj zrak, keď sa zamyslíme nad nasledujúcou Patočkovou otázkou a jeho odpoveďou na ňu: „Čo je teda v prvom rade človek? Je ‘tu’ – t. j. v ňom sa odohráva ‘náhle’, bez prípravy, odhalenie bytia a s ním vlom do univerza vecí. (Patočka, J.: Péče o duši (1996), 96)“ V tomto kontexte synkriticizmus rozvíja filozofiu bezčasia (perichronozofiu), ktorá tvorí fundament synkriticistickej ontológie. Už na úrovni človeka transcendujúceho má teda synkriticizmus na srdci videnie (respektíve hľadanie) a žitie tejto bezčasovostnej (perichronickej) dimenzie. V rámci synkriticizmu sa ono Patočkovo kľúčové „náhle“ tematizuje pod titulom exaifnés. Perichronozofická sebareflexia je kontinuálne zložkou sebareflexie synkriticizmu pri jeho výskume čohokoľvek, aj keď to nemusí byť vždy expressis verbis viditeľné (vyjadrené). No bezčasie je v synkriticizme v tej či onej podobe čiže perichronozoféme myslené (a podľa možností aj žité) stále. V (synkriticizmus) danom prípade sa s Patočkom tematizuje perichronéma exaifnés ako ontologický konštituent prausúvzťažňujúcna sa človeka a sveta.

Z predchádzajúceho odseku vidno, že problematika od titulom homo transcendens sa týka v podstate rozboru bezčasových aspektov štruktúry odhaľujúcna sa bytia človeku alebo dostavujúcna sa vlomu do univerza veci. V rámci synkriticizmu sa takto (sc. perichronozoficky) retematizuje heideggerovské tu-bytie (Dasein).


homo virtus constituens (synkriticizmus) – pozitívne virtualizačný aspekt spôsobu bytia človeka; týka sa ho 9. téza synkriticizmu.


homomorfizmus gr. – vzťah podobnosti systémov z ľubovoľného štruktúrneho alebo funkčného hľadiska, v ktorom každému prvku jedného systému možno priradiť jeden prvok iného systému (154;139).


horizont gr. − obzor.

 :: realita transhorizontová.


horizontalita lat. – vodorovnosť.


hra − jedna zo základných ľudských činností slúžiaca na zábavu; odohrávať sa môže v imaginárnej dimenzii alebo ako konkrétny druh hrovej činnosti.

 :: hra divadelná, hra kartová, hranie, uhranie.


hranica − predel – rozhranie medzi javmi, oblasťami.

 :: hranica predmetu kvalitatívna, medza.


hranica predmetu kvalitatívna – hranica vzniku a zániku predmetu (69;194).

 :: miera predmetu. 


Hrubec, Marek (23. 12. 1968 – ) – český filozof a sociálny vedec s výskumným zameraním na sociálnu a politickú filozofiu, globálne štúdiá a kritickú teóriu spoločnosti a politiky. V centre jeho vedeckého zájmu v rámci globálnych štúdií sú makroregióny EU, USA, Číny, Brazílie a východnej Afriky. Je vedúcim Centra globálnych štúdií pri FÚ AV ČR.

 – D: (editor) Demokracie, veřejnost a občanská společnost, 2004; (editor) Globální spravedlnost a demokracie, 2004; (editor) Spor o Evropu: postdemokracie, nebo predemokracie?, 2005; (spolu s Ph. Van Parijsom, M. Brabcom a kol.) Všeobecný základní příjem, 2007; (editor) Interkulturní dialog o lidských právech. Západní, islámské a konfuciánské perspektivy, 2008; (s kol.) Sociální kritika v éře globalizace. Odstraňování sociálně-ekonomických nerovností a konfliktů, 2008; (editor) Between Islam and the West, 2009; (s kol.) Martin Luther King proti nespravedlnosti, 2010; (spolu s M. Pauzom a J. Zumrom a kol.) Myslitel Karel Kosík, 2011; Od zneuznání ke spravedlnosti. Kritická teorie globální společnosti a politiky, 2011; (s kol.) Etika sociálních konfliktů, 2012; Nepodmíněný základní příjem, 2013; (s kol.) Kritická teorie společnosti. Český kontext, 2013; (spolu s L. Hohošom, P. Dinušom a kol.) Revoluce nebo transformace?, 2014; (spolu s N. de Oliveirom, E. Sobottkom, G. Saaverdrom a kol.) Justice and Recognition, 2015; (spolu s J. A. Arnasonom eds.) Social Transformations and Revolutions, 2016; (spolu s O. Sušom eds.) Riziková společnost a globální ohrožení, 2017; (spolu s N. de Oliveirom a E. Sobottkom, eds.) From Social to Cyber Justice. Critical Views on Justice, Law, and Ethics, 2018; (ed.) China’s Interactions in Eurasia, 2020; The historical resources of China’s model: Relevance to the present, 2020; (spolu s E. Vondráčkom a kol.) Čína a její partneři: interakce v Eurasii, 2021 (810); Zdroje čínského modelu: vývoj čínské civilizace, reforma a otevírání se světu, 2021 (p. in: 810;26 – 69).

 :: filozofia česká.


Hrušovský, Igor (14. 4. 1907 Bánovce nad Bebravou − 18. 7. 1978 Bratislava) − slovenský filozof, zakladateľ Vedeckej syntézy (1937) a bratislavskej filozoficko-metodologickej školy (BFŠ). I. Hrušovský má hlavnú zásluhu na vydaní Antológie z diel filozofov (1966 – 1977).

Ústrednú líniu Hrušovského filozofického myslenia vyznačuje štrukturologicky temperovaný postup od metodologickej a noetickej problematiky vedeckého poznania k problematike ontologickej, čo sa výrazne prejavilo na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia vo vypracovaní nového konceptu ontológie, opierajúceho sa o rozlíšenie ontického a ontologického bytia: aby bolo možné vymedziť pojem objektívneho bytia, treba najprv vedieť, čo je to bytie ako také. Hrušovského ontický pojem bytia odhliada od konkrétnych spôsobov bytia a je to významový útvar reprezentujúci to, čo Hrušovský vyjadroval ústredným termínom jeho filozofického odkazu – holé bytie. Holé bytie je podľa Hrušovského nejakým spôsobom rozčlenené; túto rozčlenenosť Hrušovský označoval ako peratickosť bytia. Oproti peratickému bytiu je konkrétne bytie predmetné, materiálne, určené, objektívne bytie; je predmetné, pretože sa stáva predmetom ľudského konania, je ním afirmované, je osvojované silou praktického subjektu, je určené, pretože sa v ňom už diferencujú rozličné spôsoby bytia a je objektívne v tom zmysle, že sa stáva objektom konkrétneho vedomia praktického subjektu – začína vystupovať ako skutočnosť, ako svet, v ktorom človek žije, ako fakticita jeho sveta.

Hrušovského koncepcia neklasickej ontológie prepája ontológiu, axiológiu, teóriu konania a kulturológiu, odmieta filozofický esencializmus a klasickú substančnú ontológiu a vytvára fundament rozvoja bratislavskej filozofickometodologickej školy. Proti klasickej koncepcii substancie ako nositeľa vlastností a substrátu zmien kladie koncepciu substancie vyzdvihujúc jej dynamickosť, samopohyb a samovývoj.

Popri naznačenej hlavnej línii svojho myslenia sa Hrušovský kontinuálne venoval vývinu ľudského myslenia v kontexte vývinu kultúry a filozofickej sebareflexie, čo vyústilo do realizácie jeho veľkolepého projektu desaťzväzkovej Antológie z diel filozofov v rokoch 1966 až 1977, ktorú inicioval a riadil v neprajnom ovzduší normalizácie po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968. Vo svojom skvelom Predhovore k Antológii (6;11) z roku 1970 Hrušovský píše:

„Interný vývin filozofie je podmieňovaný rozmanitými súvislosťami medzi vlastnou filozofickou tvorbou a mnohotvárnym spoločensko-kultúrnym materiálom, ktorý determinuje filozofickú aktivitu a do ktorého táto tvorba zasahuje. Neprestajné zmeny ľudského prostredia a zjavovanie sa vždy nových a neraz pálčivých konkrétnych problémov tak či onak inšpirujú aj filozofické myslenie. V istej dialektickej súhre je teda aj sama filozofia a dané spoločenské milieu v širokých rámcoch kultúrnej superštruktúry.“

Súhra medzi filozofiou a kultúrou bola časopriestorom, v ktorom Hrušovský uskutočnil svoj odkaz. Hrušovský svojim zakladateľským činom (1) Antológie (1966) a predtým (2) Vedeckej syntézy (1937) a (3) bratislavskej filozofickometodologickej školy zanechal živú, ideovo trvale inšpirujúcu stopu v kultúrnej superštruktúre slovenskej filozofie.

Najvýznamnejší žiak I. Hrušovského a zakladateľ metodologicko-logickej línie Hrušovského školy je Vojtech Filkorn.

 – I: Piaček, J.: Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy (prototext) 

 − D: Invencia a vývoj, 1935; Teória vedy. Úvod do všeobecnej metodológie, 1941; Vývin vedeckého myslenia, 1942; Zákonitosti vývinu, 1943; Francis Bacon a rozkvet anglickej filozofie, 1944; Kritika intuitívneho realizmu, 1945; Engels ako filozof, 1946; Problémy noetiky, 1948; Dialektika spoločenského vývinu, 1949; O filozofii epochy utvárania otrokárskeho Grécka, 1950; Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952; Niektoré otázky gnozeológie, 1953; Filozofia a veda, 1955; Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1959; Z minulosti a súčasnosti filozofie, 1961; Problémy, portréty, retrospektívy, 1965; Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966; Kapitoly z teórie vedy, 1968; Probleme der Philosophie/Problémy filozofie, 1970; Kryštalizácia koncepcie dialektiky bytia, 1972; Objekt i dialektika poznanija, 1972; Bytije i struktura, 1972; Hmota a elementárne častice, 1973; K problémom ontológie, 1974; Kantova transcendentálna analytika, 1974; Dialektika bytia a kultúry, 1975; Dialektika objektu a subjektu, 1976; Dialektika kultúrneho vývinu, 1977; Kategória kauzality a kategória bytia, 1979; Monológy a dialógy, 1980; Dialektika biti in kulture, 1981;  Dialektika bytia, 1990.

 :: Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977, filozofia slovenská.


hudba (romantizmus) – centrum, jadro a prazačiatok všetkých umení, pričom čisto inštrumentálna hudba je centrum všetkej hudby. A to pre jej zdanlivú neurčitosť, mnohoznačnosť (433;34–35).


Hume, David (7. 5. 1711 Edinburgh, Škótsko – 25. 8. 1776 tamže) – škótsky osvietenský filozof, historik, ekonóm a diplomat. Humovo dielo vyznačujúce sa nominalizmom, aposteriorizmom a  agnosticizmom kriticky zavŕšilo vývin britského empirizmu.

Podľa 38;19 – 20 Hume vychádza z rozdelenia názorných duševných javov do dvoch druhov – základné vnemy, ktoré nazýva dojmy (impresie), a z nich odvodené predstavy, idey. Prvé sa vyznačujú určitou silou, živosťou, nepodliehajú našej vôli, kým druhé sú nejasnejšie, možno ich ľubovoľne vyvolávať, kombinovať do podoby fantastických predstáv atď.

Oba druhy sa spájajú podľa troch princípov:

    1. princípu podobnosti,
    2. princípu styčnosti v priestore a čase,
    3. princípu príčiny a účinku.

Humovo skúmanie sa sústreďuje na tento tretí princíp; kladie otázky: Ako môžeme hovoriť, že medzi javom nazývaným príčinou a javom nazývaným účinok je nevyhnutne nejaké spojenie? Akého je druhu, keď ho nevnímame? Vnímame totiž vždy len jeden jav a po ňom druhý, no samo príčinné spojenie nevnímame, ale si ho predstavujeme analogicky s našou silou. Kauzálne spojenie navyše neoprávnene považujeme za všeobecné. Podľa Huma všeobecná platnosť tézy o kauzálnom spojení nemôže byť apriórneho pôvodu, pretože v tom prípade by sme museli poznať aj toho spojenie. No idea kauzálneho spojenia je len skúsenostného pôvodu, samo spojivo je neznáme. Len zvyk a na ňom založená viera nám hovoria, že aj naďalej bude tak, ako bolo doteraz. Humova skeptická téza ohľadne kauzálneho spojenie znie: Potom, a teda preto. Kauzálne zákony, o ktoré sa veda usiluje, môžu byť vždy len pravdepodobné, a nikdy celkom pravdivé.

Obdobne skeptický je Humov prístup k hmotným a duchovným substanciám. Podľa jeho názoru nemožno tvrdiť, že neexistujú, ale ib toľko, že sú nám neprístupné. Otázka existencie substancií je neriešiteľná.

Humova filozofia sa stala odrazovým mostíkom filozofie I. Kanta a neskoršie výrazne inšpirovala novopozitivistickú filozofiu. – D: Treatise on Human Nature (Traktát o ľudskej prirodzenosti), 1739 – 1740; Enquiry concerning Human Understanding (Úvahy o ľudskom rozume), 1748; Enquiry concerning the Principles of Morals (Úvahy o princípoch mravnosti), 1751; Natural History of Religion (Prirodzené dejiny náboženstva), 1757; Dialogues on Natural Religion (Dialógy o prirodzenom náboženstve), (posmrtne) 1779; The History of Great Britain, 6 Vols. (Dejiny Veľkej Británie), 1754 – 1762.

 :: filozofia 18. stor., filozofia novoveká, idea kauzality (Hume, D.), idey základné (Hume, D.), percepcie (Hume, D.), sloboda (Hume, D.), viera v skutočnosť (Hume, D.).


Husserl, Edmund (8. 4. 1859 Prostějov – 27. 1. 1938 Freiburg)

 – nemecký filozof, zakladateľ a hlavný predstaviteľ fenomenológie ako filozofického smeru a hnutia súčasnej filozofie. Husserlova metóda výrazne ovplyvnila najmä myslenie predstaviteľov existencializmu (pozri aj fenomenologické hnutie).

Husserlovo filozofické myslenie začína reflexiou  matematiky a celkove ho možno charakterizovať ako sústavné rozširovanie a prepracovávanie fenomenológie, ktorú chápe – najmä od rokov 1910 – 1913 – ako radikálnu filozofiu.

Husserl nadväzuje o. i. na myslenie F. Brentana, B. Bolzana, R. Descarta a I. Kanta.

Husserl odmieta psychologizmus, historizmus i metafyziku. Husserlovi spočiatku ide o zachytenie svojráznosti psychickej sféry. Postupuje pritom tak, že ju uchopuje v jej čistej podobe prostriedkami čistej logiky. Rozoberá spôsob danosti ideálnych entít v kategoriálnom názore. Fenomenológiu postupne rozvíja do podoby prísnej vedy (strenge Wissenschaft), ktorá metodickým postupom (pozri fenomenologická metóda) dospieva k vytvoreniu základov špeciálnych vied.

 − D: Philosophie der Arithmetik, 1891; Psychologische Studien zur elementaren Logik, 1894; Bericht über deutsche Schriften zur Logik in den Jahren 1895 − 1899, 1903 − 1904; Logische Untersuchungen I. − II., 1900 − 1901; Die Idee der Phänomenologie. Fünf Vorlesungen, nap. 1907; Philosophie als strenge Wissenschaft, 1910/11; Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, 1913 an.; Erste Philosophie 1. Teil − 2. Teil, nap. 1923/24; Phänomenologische Psychologie, nap. 1925; Vorlesungen zur Phänomenologie des inneren Zeitbewusstseins, 1928; Formale und transzendentale Logik, 1929; Méditations cartésiennes (prednášky), 1929; Krisis der europäischen Wissenschaften und transzendentale Phänomenologie, 1936; Erfahrung und Urteil, 1939; Husserliana, Gesammelte Werke, 1950 an.

 p. Zoznam literatúry.

 :: apodiktický (fenomenológia), eidos (Husserl, E.), evidencia (fenomenológia), fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia fenomenologická, filozofia nemecká, filozofia súčasná, hnutie fenomenologické, jaá, metóda fenomenologická, ontológia (Husserl, E.), realita horizontová, svet (Husserl, E.), veda prísna (Husserl, E.), videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.).


Husserl, E.: Ideen zu einer reinen Phänomenologie und phänomenologischen Philosophie, I., 1913 − 1. vydanie Husserlovho diela Idey k čistej fenomenológii a fenomenologickej filozofii, ktoré jeho autor koncipoval ako všeobecný úvod do čistej fenomenológie (415).


Husserl, E.: Logische Untersuchungen, 1. vydanie Husserlovho diela Logické skúmania z rokov, 1. zv. 1900, 2. zv. 1901, v ktorom Husserl položil základy fenomenológie. Druhé prepracované a rozšírené vydanie vyšlo v rokoch 1913 a 1921. Dielo tvoria dve časti: 1. zväzok s titulom Prolegomena zur reinen Logik (Prolegomena k čistej logike) a 2. zväzok Untersuchungen zur Phänomenologie und der Theorie der Erkenntnis (Skúmania k fenomenológii a teórii poznania).

1. zväzok obsahuje odmietnutie psychologizmu v logike, ako stotožnenie logických a psychologických zákonov myslenia, a dokazuje protizmyselnosť skeptických a relativistických dôsledkov psychologizmu, oproti ktorému stavia projekt čistej logiky, ktorú chápe ako vedu o ideálnych podmienkach možnosti teórie vôbec, ako vedecký systém ideálnych zákonov a teórií, založených čisto na zmysle ideálnych kategórií významu.

2. zväzok obsahuje konkrétne rozpracovanie tejto novej logiky a úvodné pasáže Husserlovho ďalšieho výskumu logického myslenia, poznania a vedomia vôbec fenomenologickou metódou, ktoré sa bude rozvíjať až do konca života zakladateľa fenomenologickej filozofie. Husserl tu objasňuje pôvod logických zákonov a kategórií pomocou opisu a analýzy psychických aktov, v ktorých sa tieto zákony a kategórie stávajú uvedomovanými. Druhý zväzok tvorí šesť skúmaní. V 2. vydaní je tento zväzok rozdelený na dva diely, z ktorých prvý zahrnuje prvých päť skúmaní a druhý diel šieste skúmanie. Tieto skúmania sa zaoberajú postupne

    1. problematikou významu,
    2. problematikou vedomia všeobecnosti,
    3. teóriou častí a celkov,
    4. ideou apriórne logickej gramatiky,
    5. prvou systematickou formuláciou Husserlovej teórie intencionality,
    6. analytickým prehĺbením všeobecnej teórie intencionality z predchádzajúceho skúmania smerom k výskumu špecifických aktov poznania; osobitne sa tu rozvíja
      • chápanie poznania ako syntézy prázdnej intencie a intuitívneho aktu, v ktorom sa predmet javí názorným spôsobom;
      • z tejto perspektívy sa ďalej podáva fenomenologický výklad pojmu pravdy a evidencie,
      • teória kategoriálnych aktov ako aktov, v ktorých sa nám podávajú predmetnosti nezmyslovej povahy (stavy vecí, ideálne matematické a logické predmetnosti,
      • apriórne zákony vlastného a nevlastného myslenia,
      • neobjektivujúce akty ako zdanlivé významové vyplnenia,
      • a napokon v prílohe Husserl charakterizuje vonkajšie a vnútorné vnímanie, rozdiel medzi fyzickými a psychickými fenoménmi (zaujíma stanovisko k ich Brentanovmu chápaniu), rozoberá mnohoznačnosť termínu jav atď.


hviezda (Aristoteles) – časť neba (260;34419).


hydor gr. – ὕδορ – voda, podľa Tálesa počiatok všetkých vecí.


hypotéza gr. − vedecky zdôvodnený predpoklad o príčinách alebo zákonitých súvislostiach javov alebo udalostí; významový útvar tvorený systémom úsudkov, ktorým sa na základe určitých faktov dospieva k záveru o existencii objektu, súvislosti, alebo príčiny javu, pričom tento záver nemožno pokladať za absolútne hodnoverný; hypotézou sa nazýva aj obsah takéhoto záveru. Hypotéza je iba pravdepodobná a vyžaduje overenie, dôkaz. Ak overenie poskytne kladný výsledok, hypotéza sa stáva vedeckým zákonom alebo teóriou.

 :: hypotéza fyzikálna, hypotéza štatistická.


(Dodatok)