šakti sa. – sila, moc, energia, schopnosť. Tento fenomén sa napríklad v šaktizme interpretuje ako ženský aspekt najvyššieho princípu a deifikuje ako bohyňa Šakti, žena boha Šivu.


šíreniestávanie sa širokým, zväčšovanie sa v priestore alebo na ploche. Šírenie je prenášanie sa z jedného miesta na druhé.


škaredé – nepekné, hnusné, ošklivé, odpudzujúce – narúšajúcno estetickej normy alebo miery, protiklad krásneho.

Pretváranie škaredého na krásne je podprocesom kultúrnosti.


škodenie spôsobovanie škody, ujmy, bytie na škodu, robenie škody.

 :: škodenie (synkriticizmus).


škodenie (synkriticizmus) – spôsobovanie utrpenia; cieľavedome ho konať je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj mimo cieľavedomej činnosti, automaticky; zmierňovaniu utrpenia sa však naopak oddáva venovať, pretože zmierňovanie utrpenia nie je v takom rozsahu automatické ako šírenie utrpenia, slovom: je omnoho ľahšie utrpenie a škody spôsobovať ako utrpenie a škody zmierňovať a naprávať (pozri: zákon väčšieho stupňa automatizmu na strane zlého alebo škaredého ako na strane dobrého alebo krásneho (synkriticizmus)).


škola bratislavská filozofickometodologická BFŠ, bratislavská filozofická škola škola slovenskej filozofie založená Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom; BFŠ sa utvárala z odkazu Vedeckej syntézy v štyridsiatych rokoch 20. storočia a rozvinula v priebehu druhej polovice 20. storočia do vyhranenej filozofémy centrovanej najmä okolo Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie a metodológie.

BFŠ je bezprostredným historickofilozofickým východiskom synkriticizmu.

 :: Bodnár, J., Bratislava, Cmorej, P., Černík, V., Dubnička, J., Filkorn, V., filozofia slovenská, Gahér, F., Hrušovský, I., Marcelli, M., Novosád, F., Riška, A., Suchý, M., škola filozofická, Zigo, M., Zouhar, M. 


škola elidsko-eritrejská – jedna zo sokratovských škôl, ktorej prívržencami boli: Faidón z Elidy, Menedemos, Asklepiades z Eritrey. Zachovali sa o nej len útržkovité správy; svojimi názormi sa podobala megarskej škole.

Stúpenci elidsko-eritrejskej školy sa zaoberali prevažne etickými otázkami. Menedemos tvrdil, že všetky rôznorodé cnosti majú jednotný základ, a preto ich možno redukovať na jediné dobro, ktoré je vlastne rozumom postihnuteľnou pravdou. Menedemovi pripisujú aj názor, že všeobecné vlastnosti vecí samostatne nejestvujú, prejavujú sa iba v jednotlivých konkrétnych veciach.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


škola erlangenská – nem. Erlanger Schule – nemecká filozofická škola blízka analyticko-filozofickej tradícii. Program erlangenskej školy možno chápať ako spojenie prvkov analytickej filozofie a prvkov kritickej teórie.

Miesto človeka vo svete tematizuje ako dialógovú situáciu. Hlavnými predstaviteľmi erlangenskej školy sú: Paul Lorenzen, Wilhelm Kamlah, Oswald Schwemmer.

Konštruktívny, teoretickovedný program školy je zameraný na metodické a kritické zdôvodnenie všetkých vied, vrátane teórie vedy samej. Forma zdôvodnenia sa chápe v intenciách Hugo Dingler. Metodickosť zdôvodnenia spočíva v úplnosti a v tom, že sa uskutočňuje bez kruhu a v zreteľne oddelených krokoch. Úplnosť znamená, že svoje východisko má v báze zdôvodnenia, ktorá už nevyžaduje dalšie zdôvodňovanie. Touto bázou je predvedecká prax a v nej zabehaný spôsob používania jazyka. Prax teda predchádza každej teórii. Konkrétne sa zdôvodňovanie uskutočňuje tak, že sa systematicky rekonštruujú jazykové vyjadrovacie prostriedky každej vedy. Cieľom je poskytnúť vedeckej praxi prehľadné a intersubjektívne naučiteľné jazykové prostriedky. Dospieva sa tak k uisteniu, že racionálne dialógy o vedeckych tvrdeniach možno viesť so spoločným vedením o tom, ako možno dovoleným spôsobom argumentovať za alebo proti týmto tvrdeniam. Táto rekonštrukcia má svoje východisko vo Ludwig Wittgenstein idei jazykových hier. Keďže jazyk a skutočnosť nemožno radikálne rozlíšiť, stáva sa rekonštrukcia jazykových prostriedkov vied zároveň konštrukciou ich predmetov. Preto sa erlangenská teória vedy označuje ako konštruktívna.

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia vedy.


škola filozofická – skupina predstaviteľov toho istého filozofického smeru, filozofického programu, filozofickej metódy nadväzujúca najčastejšie na prácu alebo idey niektorého vynikajúceho filozofa.

 – I: Movement / School, in: The Basics of Philosophy.

 :: škola bratislavská filozofickometodologická, školy sokratovské., vývin filozofie.


škola frankfurtská – smer nemeckej filozofie a sociológie 20. storočia, ktorý sa vytvoril v 30.-40. rokoch okolo Ústavu sociálnych výskumov univerzity vo Frankfurte nad Mohanom vedeného M. Horkheimerom. Jej ideovú náplň tvorí kritická teória spoločnosti, vyrastajúca najmä z marxizmu, existencializmu a psychoanalýzy. Vytvára koncepciu autentického človeka, odmieta odcudzenú moc a autoritárstvo inštitucionálnej spoločnosti.

 – P: Adorno, Th. L. W., Habermas, J. 

 :: filozofia 20. stor. 


škola kynická = kynizmus = kynici – starogrécka filozofická škola (jedna zo sokratovských škôl), ktorú založil Antisténes a ktorej najznámejším predstaviteľom bol Diogenes zo Sinope. Za základ šťastia a cnosti pokladala opovrhovanie spoločenskými normami, odmietnutie bohatstva, slávy, všetkých zmyslových pôžitkov, dosiahnutie nezávislosti a vnútornej slobody.

Hlavnými zásadami kynikov boli:

    • čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb;
    • treba pohŕdať márnosťami, ktoré si ľudia obyčajne vážia;
    • človek je slobodný vtedy, keď nič nepotrebuje;
    • múdry človek stačí sám sebe, patrí mu všetko a je vo svojej chudobe najbohatší;
    • nemáme uznávať iné zákony ako zákony prírody, ktorých jediný predpis je cnosť;
    • nemáme sa vyhýbať práci a námahe; naopak - máme ich vyhľadávať.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


škola kyrénská = kyrenaici – starogrécka sokratovská filozofická škola v severnej Afrike, založená Aristippom z Kyrény; hlásala hedonizmus: stotožňovanie šťastia so zmyslovou rozkošou: Sokrates mal pravdu, keď hľadal zmysel života v blaženosti, avšak blúdi každý, kto túto blaženosť hľadá inde ako v ukájaní okamžitých zmyslových potrieb, v jedle, pití a v pohlavných rozkošiach. Nemyslime na budúcnosť, pretože tá nám nepatrí; iba prítomnosť je dôležitá.

Cnosť spočíva vo vyhľadávaní pôžitkov.

Sloboda spočíva v ukájaní žíadostí.

Kyrenaici odmietajú zákony a spoločenské konvencie.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


škola ľvovsko-varšavská – skupina poľských logikov a filozofov (Łukasiewicz, Kotarbiňski, Ajdukiewicz, S. Leśnewski, Leon Chwistek, Tarski, Jan Salamucha, Bocheński a i.), ktorí pracovali v období medzi prvou svetovou vojnou a druhou svetovou vojnou vo Varšave, Ľvove a Krakove.

Zakladateľom ľvovsko-varšavskej školy je Kazimierz Twardowski.

Filozoficky je vo ľvovsko-varšavskej škole zastúpení materializmus, novotomizmus, pozitivizmus a i.

Pre väčšinu predstaviteľov tejto školy je charakteristické:

    • odmietanie iracionalizmu, spresnenie hlavných ideí a princípov tradičného racionalizmu pomocou aparátu matematickej logiky;
    • snaha o presný výskum logiky vedeckych postupov;
    • záujem o logickú sémantiku.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, logika.


škola megarská sokratovská škola, ktorá dostala názov podľa mesta Megara, ležiaceho na korintskej šiji neďaleko Atén. Jej zakladateľom bol Eukleides z Megary, jeden z najoddanejších Sokratových žiakov, ktorý vytvoril syntézu eleatskej a sokratovskej filozofie. Obhajoval jednotnosť a nemennosť súcna a stotožňoval ho s dobrom, bohom a rozumom. Cnosť je podľa neho len jedna a spočíva v poznaní pravej povahy bytia. Podľa vzoru Zenóna z Eley Eukleides obhajoval svoje učenie pomocou nepriamych dôkazov.

Megarská škola mala značný vplyv na vývoj antickej logiky; jej členovia formulovali množstvo logických paradoxov (sofiziem)

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


škola poznanská – idealizačná koncepcia vedy.


škola škótska – smer škótskej filozofie, ktorý sa v Škótsku šíril v 18. stor. a 19. stor. a vystupoval proti francúzskemu materializmu a Humovmu skepticizmu, pričom v neskorších fázach svojho vývoja sa odvolával aj na I. Kanta.; predmetom záujmu jej predstaviteľov bola najmä psychológia, teória poznania, estetika, filozofia náboženstva, etika. P: Reid, Stewart, Thomas Brown, Hamilton.

 :: common sense, filozofia 18. stor., filozofia 19. stor. 


škola v Auxerre – jeden z prúdov ranej scholastiky vyrastajúci v škole, ktorá vznikla pri opátstve Saint Germain a ktorú pestoval najmä Erich alebo Henrich z Auxerre a jeho žiak Remigius z Auxerre.

Predstavitelia školy v Auxerre sa usilovali prispôsobiť logiku teologickým problémom a takto pripraviť materiál využívaný v kontroverziách.

Stanovisko školy v Auxerre prehĺbila reforma v Cluny.


školy sokratovské – grécke filozofické školy, ktoré založili žiaci a pokračovatelia Sokrata; k najznámejším patrila

no historicky najvýznamnejšou bola škola, ktorú založil najvplyvnejší Sokratov žiak Platón, zvaná

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


škrenie mrzenie, trápenie.

 :: nešťastie.


škrtnuté – angl. under erasure – výsledok dekonštrukcionistickej (derridovskej) procedúry preškrtnutia prv napísaného tak, že zostáva viditeľné jednak preškrtnuté slovo, jednak jeho škrtnutá podoba, napríklad rozum. Zmyslom tejto procedúry je naznačiť, že slovo je nepresné alebo nestabilné, no napriek tomu potrebné, nevyhnutné. „,Škrtnutím’ obvyklých a známých pojmů chce Derrida destabilizovat známé, označit je za praktické, nutné, nepřesné a chybné. Snaží se tak zdůraznit nerozhodnutelnost metafyzických opozic a významu jako takového (188;193).“


Šmajs, Josef (23. 11. 1938 Skvrňov ) český filozof a spisovateľ, tvorca evolučnej ontológie ako nesubstančnej a procesualistickej ontologickej koncepcie skutočnosti a bytia, kontraponujúcej bytiu prírodnému bytie umelé vytvorené človekom a vyúsťujúcej do požiadavky biofilnej transformácie kultúry.

  D: Filosofie - obrat k Zemi: evolučně ontologická reflexe přírody, kultury, techniky a lidského poznání, 2008; Evoluční ontologie kultury a problém podnikání, 2012; Ústava Země: filosofický koncept (česky, anglicky, německy, rusky, slovensky), 2015.

 :: filozofia česká.


špecifikovať lat. 1. rozčleniť podľa istých kritérií; 2. vymedziť.


špekulácia lat. – abstraktné uvažovanie, rozmýšľanie, hĺbanie.


špekulácia filozofická – tradičný filozofický významový proces vymedzovaný ako zrkadlenie (z lat. speculum zrkadlo) miesta človeka vo svete, ich podstaty, vzťahov a univerzálnych vlastností a spočívajúci v rozmýšľaní alebo uvažovaní (lat. speculari obzerať sa, pátrať, skúmať, bádať, uvažovať) o tom.

 :: filozofia.


štádium gr. stupeň vývoja; obdobie, fáza, proces.


šťastie lásky (synkriticizmus) – transcendujúcno akéhokoľvek zisku alebo straty; náplň nadoblačia mysle. Takzvané trápenia s láskou sa týkajú sféry závislostí, lipnutí, hrubo povedané hormónov, ale nie lásky. Hormóny fakticky s láskou nemajú nič spoločného: láska tu je bez ohľadu na to, či sú tu aj hormóny alebo nie.


štruktúra lat. – vnútorná stavba alebo usporiadanie; súhrn vzťahov, priamych či sprostredkovaných, ktoré spájajú prvky v systému do jedného autonómneho celku. Štruktúra tak robí zo súhrnu objektov prvky systému. Jestvuje iba v prvkoch, takisto ako prvky sú prvkami len cez štruktúru, a preto štruktúru nemožno chápať ako nezávislú od prvkov (cf 237;438).

 :: éma, graf neorientovaný, izomorfizmus, štruktúra (Saussure, F. de), štruktúra algebraická, štruktúra argumentu formálna, štruktúra atómu, štruktúra hudobná, štruktúra logická, štruktúra matematická, štruktúra procesu, štruktúra relačná, štruktúra systému, štruktúra vesmíru.


štruktúra argumentu formálna štruktúra, na ktorej sa zakladá platnosť argumentu.

Formálna štruktúra argumentu sa v logike vyjadruje zodpovedajúcou schémou argumentu.

Formálna štruktúra argumentu je to, čo je pre logiku podstatné na logickom vyplývaní pravdivosti záveru argumentu z pravdivosti premís argumentu.

 :: argument, jazyk logiky, logika.


štruktúra logická usporiadaný súbor logických vzťahov medzi prvkami významového útvaru alebo významového procesu.

 :: logika.


štruktúra procesu zložky procesu (súbor podprocesov) a systém ich synchronických a diachronických vzťahov.

 :: proces.


štruktúra systému – usporiadaná množina väzieb medzi prvkami systému; usporiadanie častí a väzieb medzi nimi v celku.

Rozlišuje sa

Stavy usporiadanosti systémov sú rôzne, ich usporiadanosť môže byť náhodná, ako napr. pri prírodných systémoch, alebo intencionálna, napr. pri umelých systémoch, keď intencionálna štruktúra systému vytvorená na základe vedomého usporiadania má podporovať plnenie cieľovej funkcie systému.

Pojem štruktúry systému je potrebný pri vymedzovaní pojmu čiernej skrinky.

 :: štruktúra systému intencionálna.


štruktúra systému filozofie usporiadanie filozofém a ich vzájomných vzťahov, ich vzťahov k systému filozofie a ich vzťahov a celku filozofie k okoliu systému filozofie.


štruktúra systému intencionálna štruktúra systému podporujúca plnenie cieľovej funkcie systému; vzniká na základe vedomého usporiadania, organizovania (482;475).


štrukturalizmus lat. – výskumná alebo kreatívna zameranosť na štruktúru v rôznych oblastiach vedy, v metodológii, filozofii, v architektúre...

 :: štrukturalizmus filozofický.


štrukturalizmus filozofický explikácia a ďalšie rozpracúvanie latentných filozofém metodologického štrukturalizmu vo filozofii 20. storočia, ktoré viedlo ku kritickému vyhraňovaniu sa predovšetkým voči pozitivizmu, novopozitivizmu a existencializmu (najmä J. P. Sartrovi).

K predstaviteľom filozofického štrukturalizmu zvyknú radiť (zväčša istou vrstvou alebo časťou diela) J. L. Fischera, J. Mukařovského, I. Hrušovského, J. Piageta, N. Chomského, C. Levi-Straussa, A. J. Greimasa, R. Barthesa, U. Eca, M. M. Bachtina, raného M. Foucaulta, J. Lacana, G. Deleuza, J. Baudrillara, L. Althussera, J. Derridu, J. Lotmana  a ď.

Štrukturalizmus sa v posledným desaťročiach 20. storočia transformuje na neoštrukturalizmus alebo postštrukturalizmus, spolukonštituujúc postmodernizmus.

 :: filozofia 20. stor. 


štrukturalizmus metodologický – výskum, rozvoj a zavádzanie metód  objasnenia štruktúry objektu, metód výskumu aktuálneho stavu skúmaných objektov, zisťovanie ich vnútorných mimočasových vlastností, snaha striktne odlišovať skúmané objekty a prostriedky skúmania, odmietanie priority izolovaných faktov, sústredenie sa na vzťahy medzi faktami alebo prvkami skúmaného systému. Pri skúmaní objektu predpokladá postupovanie od prvotnej organizácie pozorovaných faktov v rámci bádateľskej úlohy k odhaleniu a opisu vnútornej štruktúry objektu (jeho hierarchie a vzájomných väzieb medzi prvkami každej úrovne), ďalej k vytvoreniu teoretického modelu objektu s jeho interpretáciou v skúmanom materiáli.

K zdrojom metodologického štrukturalizmu patrí:

    • vznik semiotiky,
    • myšlienky F. de Saussura v lingvistike,
    • Lévi-Straussova vedecké práca v oblasti etnológie,
    • Vygotského a Piagetove výskumy v oblasti psychológie,
    • rozpracovanie metalogiky a metamatematiky Fregem, Hilbertom a ďalšími.

Štrukturalistická metodologická orientácia viedla

    1. k podpore zjednocovania medzidisciplinárnych skúmaní jednak medzi samotnými humanitnými vedami, jednak medzi nimi a vedami prírodnými;
    2. k štrukturalistickému obratu v rade disciplín: v lingvistike, psychológii, antropológii, etnológii, sociológii, literárnej vede, v matematike...

(cf 11;495, 264;392).


študent filozofie – žiak strednej školy, poslucháč vysokej školy alebo (niekedy aj) prosto záujemca o filozofiu venujúci sa štúdiu filozofie.


štúdiá rodové angl. Gender studies oblasť interdisciplinárneho výskumu, ktorého predmetom je rod v rámci spoločnosti.

 :: feminita.


štúdium lat. zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností; bádanie, skúmanie, vedecký výskum.

 :: štúdium dejín filozofie, štúdium filozofie, štúdium magisterské.


štúdium dejín filozofie – rekonštitúcia filozofických významových útvarov a myšlienkových prechodov medzi nimi; nie je to záležitosť nejakej špeciálnovednej erudície (tá môže byť nanajvýš nápomocná, napr. filológia), ale záležitosť výsostne filozofického znovupremýšľania vzniku, vývinu a diachronickosynchronických súvislostí kľúčových filozofických pojmov.

 :: pochopenie Hegela, G. W. F. 


štúdium filozofie zámerné, cieľavedomé a systematické získavanie vedomostí, poznatkov, schopností a zručností v oblasti filozofie ako aj vedecké skúmanie alebo výskum filozofie.

Vysoké školy v Slovenskej republike, na ktorých možno študovať filozofiu:

 :: pracovisko filozofické.


štvorec logický



 – štvorec protikladov – znázornenie vzťahov medzi štyrmi základnými druhmi súdov aristotelovskej logiky v podobe vyššie zobrazenej schémy, ktorá môže slúžiť ako pomôcka na zapamätanie si.

Písmeno A označuje všeobecne kladný súd všetky S sú P (S a P);

písmeno E označuje všeobecne záporný súd žiadne S nie je P (S e P);

písmeno I označuje čiastočne kladný súd niektoré S sú P (S i P);

písmeno O označuje čiastočne záporný súd niektoré S nie sú P (S o P),

kde S znamená subjekt a P znamená predikát.

Vzťah medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a všeobecným záporným súdom E (S e P) má vlastnosť kontrárnosti. Súdy A a E sú navzájom kontrárne, sú vo vzťahu protivy: zo súdov alebo výrokov A a E, ktoré majú rovnaký súd aj predikát, môže byť pravdivý nanajvýš jeden, teda žiaden alebo práve jeden.

Medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) s rovnakým subjektom a predikátom je vzťah zvaný kontradikcia: tieto súdy alebo výroky sú kontradiktorické čiže logicky protikladné čiže logicky sporné alebo logicky protirečivé. Kontradikcia je aj medzi všeobecným záporným súdom E (S e P) a čiastočným kladným súdom I (S i P).

Vzťah medzi čiastočným kladným súdom I (S i P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) má vlastnosť subkontrárnosť. Súdy I a O sú subkontrárne čiže sú vo vzťahu podprotivy: z týchto dvoch súdov je najmenej jeden pravdivý (práve jeden alebo obidva).

Vzťah medzi všeobecným kladným súdom (výrokom) A (S a P ) a čiastočným kladným súdom I (S i P) s rovnakým subjektom a predikátom má vlastnosť podradenosť, čiže je medzi nim vzťah subsumpcie alebo subalterácie vzhľadom na pravdivosť: pravdivosť súdu I (S i P ) je podradená pravdivosti súdu A (S a P ). V rovnakom vzťahu je aj všeobecný záporný súd E (S e P) čiastočný záporný súd O (S o P). V opačnom poradí vo vzťahu podradenosti vzhľadom na nepravdivosť platí, že z nepravdivosti súdu I (S i P ) plynie nepravdivosť súdu A (S a P ).

Pravdivosť súdu A je nadradená pravdivosti súdu I a takisto aj pravdivosť súdu E je nadradená pravdivosti súdu O: vlastnosťou ich vzťahu z tohto pohľadu je nadradenosť.

Logický štvorec zostavil podľa niektorých autorov predstaviteľ druhej sofistiky Apuleius.

 :: logika.


štýl gr. sloh spôsob vyjadrovania, konania, správania, myslenia príznačný pre jednotlivca, skupinu dobu. Štýl sa vo všeobecnosti prejavuje všade tam, kde ide o celkové usporiadanie nejakej látky s istým zámerom a s istým cieľom. Vo všeobecnosti pri každej ľudskej činnosti sa môže prejaviť štýl (333;490).

Vyčleniť možno napr.

štýl staviteľský (architektonický sloh),

byzantský štýl,

maurský štýl,

románsky sloh,

gotický sloh,

renesančný štýl,

...

štýl v maliarstve,

štýl v obliekaní,

štýl v bývaní,

životný štýl,

jazykový štýl,

súkromný jazykový štýl,

odborný jazykový štýl,

umelecký jazykový štýl,

štýl v hudbe (hudobný sloh),

štýl sláčikového kvarteta,

štýl komornej hudby,

galantný štýl,

...

štýl v tanci,

...

 :: štýl (Albrecht, J.), štýl (hudba), štýl (štylistika), štýl jazykový, štýl umelecký (estetika).


štýl (Albrecht, J.) – dôsledok samotnej tvorby, dôsledok umeleckého myslenia, tvorivá syntetizácia predstáv. Štýl sa formuje vo vedomí tvoriacich a prijímajúcich analógiami postupov a ich generalizáciou, lebo metóda sa opakuje na základe spoločenského kontaktu s prijímateľmi, pričom ďalšia tvorba využíva súvislosti vyskytujúce sa v určitom diele, aj v inom východiskovom materiáli. Nie je to kópia ani plagiát, len dôsledok spoločenskej funkcie a sociálneho pôsobenia diela. Bez analógie v tvorivých prístupoch by nemohli vzniknúť ani individuálne štýly ani „školy“, „smery“, ani národné a univerzálne štýlové pozície. Bez existencie analógií v tvorbe by nemohol existovať ani vývoj, čiže umenie by muselo stále hľadať svoje pražriedla a vychádzať od začiatku.

Štýl je najzjavnejším dokladom toho, že umenie je spoločenský jav a nie výsada individuálnej tvorivej schopnosti a aktivity. Každé dielo, ktoré neprijíma kánony štýlovej pozície, je inzitné, lebo odmietnutím kanonizovaných prostriedkov odmieta i duchovný potenciál tradície, ktorý štýlová sústava uchováva (129;97).


štýl umelecký (estetika) – „spôsob výberu umeleckých vyjadrovacích prostriedkov spolu s určitými umeleckými postupmi, individuálny spôsob umeleckej tvorby (185;203).


štýl životný – spôsob konania ľudí a ich správania sa vôbec.


(Dodatok)