Pomocný slovník filozofie

idea gr. − myšlienka, predstava o niečom, významový útvar; pôvodná forma, obraz, kľúčový významový útvar regulujúci tú ktorú modalitu duchovnej činnosti človeka.

Tradične sa rozlišuje

• teoretická idea,
• estetická idea,
• praktická idea.

idea (Kant, I.) − najvyššia entita metafyziky − metafyzická entita Boha, duše a sveta.

idea (Platón) ‒ umožňujúcno čohokoľvek ontologického, epistemologického, etického alebo estetického byť (jestvovať, mať bytie) a mať určitú kvalitu; čokoľvek je a má takú či onakú kvalitu iba účasťou (participáciou, μέθεξις) na idei.

Idea je prvok oblasti skutočnosti tvorenej ideálnymi entitami; základnou vlastnosťou ideí je to, že je každá z nich absolútne identická sama so sebou. Preto sú idey nemenné, večné, nehmotné, zmyslami nevnímateľné a s ničím iným nezmiešané.

Iba o ideách možno nadobudnúť pravé vedenie (epistémé), a to cestou rozumového poznania (noésis).

Idey tvoria svet, ktorý je prvotný a nadradený zmyslovému svetu.

Súhrn všetkých predmetov určitého druhu, napríklad ľudia, stoly a podobne, je odvodený od jedného vzoru zo sveta ideí ‒ od idey človeka, od idey stola a podobne.

Idey tvoria hierarchicky usporiadaný celok, ktorého poriadok je výsledkom pôsobenia idey dobra.

Hmotný sveta jeho usporiadanie je nedokonalým obrazom sveta ideí.

Svet ideí je onen svet, s ktorým je príbuzná nesmrteľná časť človeka, jeho duša. Vďaka tejto príbuznosti vzniká v duši túžba po spojení so svetom ideí, v ktorom duša pobývala pred narodením a do ktorého sa po smrti môže opäť vrátiť. Prípravou pre návrat do ríše ideí je filozofický spôsob života, zasvätený poznávaniu. Poznanie je okrem iného rozpomínanie sa (anamnésis) na to, čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením-hrobom, zabudla. Metódou, ktorá vyvoláva v duši rozpomínanie sa na svet ideí, je dialektika.

idea estetická – významový útvar regulujúci esteticko-umeleckú modalitu duchovnej činnosti., produkciu emotívnych významových útvarov, ich transformáciu a operovanie nimi s cieľom transformácie škaredého alebo neutrálneho na krásne.

idea kauzality (Hume, D.) − idea zvykového prechodu od predstavy jedného z členov kauzálneho vzťahu k predstave druhého.

idea praktická − významový útvar regulujúci vôľovú, zamýšľanú praktickú  modalitu duchovnej činnosti.

idea pravdivá (Spinoza, B.) – „sa musí zhodovať s tým, čoho je ideou“ (68;51).

idea teoretická − významový útvar regulujúci kognitívnu modalitu duchovnej činnosti, činnosť rozumovú.

ideál gr. – významový útvar reprezentujúci dokonalosť alebo jej nositeľa, stelesnenie.

 :: ideál estetický.

ideál estetický – estetická norma, ktorú človek považuje za absolútnu.

 :: estetika.

idealizácia lat. – myšlienkové vytváranie ideálnych objektov (alebo idealizovaných objektov) ako istého druhu abstrakcií.

idealizmus gr. − orientácia na ideálne alebo duchovné tak v konaní, ako aj v poznaní a v jeho predmete. Koncentrovanú filozofickú podobu nadobúda predovšetkým v subjektívnoidealistickej a objektívnoidealistickej filozofii.

idealizmus nemecký klasický − súčasť nemeckej klasickej filozofie tvorená súborom filozofém centrovaných okolo I. Kanta, J G. Fichteho, F. W. J. Schellinga a G. W. F. Hegela.

idempotentnosť lat. – vlastnosť operácie, ktorá aj po opakovanom použití dáva ten istý výsledok ako pri prvom použití. Termín idempotentnosť (idempotence) zaviedol B. Peirce.

Idempotentnosť môže byť aj vlastnosťou objektu, napr. každý nulový a jednotkový prvok je idempotentný a označuje sa ako idempotent (cf. 30;497).

 :: algebra, logika.

identickosť lat. – identita, totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť.

identifikácia lat. − zisťovanie alebo zistenie totožnosti.

identita lat. − totožnosť, zhodnosť vo všetkých vlastnostiach, rovnakosť. :: identickosť.

ideologéma gr. – štrukturálny prvok alebo útvar ideológie.

ideológia fr. < gr. − pôvodne smer francúzskej filozofie zvaný aj ideologizmus konca 18. a začiatku 19. storočia, tvoriaci prechod medzi francúzskym osvietenským senzualizmom (E. B. de Condillac (1715 − 1780)) a pozitivizmom (A. Comte (1798 − 1857 aď.), ktorý si vytýčil za cieľ „vypracovať na základe presného a systematického skúmania fyziologického a psychického sveta praktické pravidla výchovy, morálky a politiky“ (12;323); predstavitelia tohto smeru − označovaní ako ideológovia (A. L. C. Destutt de Tracy, Pierre Jean Georges Cabanis (1757 − 1808) a ď.) − mali významný vplyv v politike. Termín ideológia prvýkrát použil francúzsky filozof Antoine Louis Claude Destutt de Tracy (1754 − 1836), zakladateľ tohto smeru, autor 5 zväzkového diela Eléments d'idéologie (1801 − 1815).

Neskôr sa termín začal používať (zväčša v pejoratívnom zmysle) na označenie doktríny, tvorenej súborom ideí, usmerňujúcich politickú činnosť, „na všetky systémy ideí, ktoré nadsadzujú svoju dôležitosť pri utváraní a premene skutočnosti; ... absencia realizmu pramení v sebazaslepenosti a sebazaujatosti ideológa ako reprezentanta určitého straníckeho sociálneho typu alebo kolektivity, takže má iba propagandistickú funkciu, a to aj vtedy, keď to proklamátori ideí nezamýšľali“ (493;190).

V 20. storočí prichádza s rehabilitáciou kladného významu ideológie najmä marxizmus-leninizmus, ktorý spojenie vedecká ideológia používa ako sebaoznačenie: „Najpokrokovejšou najprogresívnejšou a najrevolučnejšou ideológiou je socialistická marxisticko-leninská ideológia. Táto ideológia sa opiera o adekvátne poznanie skutočnosti a po prvý raz vystupuje ako skutočne vedecká ideológia, čo jej umožňuje byť účinným prostriedkom stmeľovania pracujúcich do boja za socializmus, za budovanie novej spoločnosti“ (11;199).

 :: filozofia a ideológia, ideologéma, ideológia jazyková, ideológia politická, ideológia vedecká.

ideológia politická – viac menej usporiadaný súbor významových útvarov reprezentujúci hlavné ciele politického hnutia alebo strany, napr. konzervativizmus.

ideológia vedecká − sebaoznačenie marxizmu-leninizmu.

idey základné (Hume, D.) − idey, ktoré nevznikli spájaním, presúvaním atď ideí už existujúcich, a ktoré sú vždy kópiami impresií.

idiolekt gr. − jazyk vlastný určitému indivíduu.

idiosynkrázia gr. − svojráznosť prejavu alebo správania.

 :: idiosynkrázia (lingvistika), idiosynkrázia (medicína), idiosynkrázia (psychológia).

ikon (semiotika) – ikonický znak, ikona – znak, ktorý sa podobá označovanému predmetu; je založený na vzťahu podobnosti k predmetu.

imanencia lat. – zotrvávanie alebo predlievanie v niečom.

imanentizmus lat. – filozofický smer konca 19. stor., podľa ktorého existuje iba to, čo si myslíme; bytie je imanentné vedomiu.

 – P: Leclair, A., Rehmke, J., Schubert-Soldern, R., Schuppe, W. 

imanentné lat. – to, čo je v niečom trvalo prítomné, čo patrí k jeho štruktúre (cf 264;194).

imanie − majetok.

imperatív lat. – volitívny významový útvar, ktorého náplňou je naliehavé chcenie splnenia, požadovanie a výrazom príkaz, rozkaz, požiadavka.

 :: imperatív kategorický.

imperatív kategorický – kategorická forma imperatívu, ktorú formuloval viacerými spôsobmi I. Kant, napr. v diele „Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov)“ slovami: „Konaj len podľa tej maximy, od ktorej môžeš súčasne požadovať, aby sa stala všeobecným zákonom!“ alebo „Konaj tak, ako keby sa maxima tvojho konania mala na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom!“ alebo „Konaj tak, aby si používal ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok!“ V diele „Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu)“ Kant formuluje kategorický imperatív slovami „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy súčasne platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva!“ (cf 264;194 – 195).

 :: etika.

impetus lat. – popud, nával, náraz, nábeh; útok, napadnutie; prudkosť.

implifikácia vzájomná – nachádzanie a videnie sa jedného v druhom, pričom druhé vysvetľuje prvé a prvé určuje druhé.

implikácia lat. − zahrnutie, obsahovanie, prinášanie so sebou ako dôsledok.

implikovanie lat. – obsahovanie, zahŕňanie v sebe, matie v sebe ako obsah (náplň alebo súčasť).

 :: platnosť úsudku.

imponderabiliá lat. – nevážiteľné (látky).

inakosť – vlastnosť toho, čo je odlišné, iné, opak jednakosti. Zatiaľ čo z inakosti možno mať potešenie, radosť, napr. v láske, pojem inakosti sa nedá ani definovať, možno ho iba protipostaviť pojmu toho istého.

Inakosť má od Platóna (Sofista) skôr negatívny význam. Až Hegel objavil, že má aj kladnú stránku. Na túto kladnú stránku nadväzujú personalisti: inakosť druhého človeka (Buber, Levinas).

Synkriticizmus definuje pomocou pojmu inakosti pojem lásky, ale i pojem príčiny zla, ktorú vidí v nemožnosti (neschopnosti, neochote a pod.) mať potešenie z inakosti, napr. vtedy, keď z inakosti máme strach (strach sa z tohto hľadiska javí ako miesto, kadiaľ na svet prichádza zlo).

index (semiotika) – znak, ktorý je súčasťou označovaného; index je druh znaku, kde medzi znakom a ním označovaným objektom existuje vecná súvislosť, znak je v priamom (kauzálnom, fyzickom) vzťahu s označovaným objektom; napríklad dym je znakom ohňa (medzi dymom a ohňom je vecná súvislosť).

indexikalita lat. – viazanosť na kontext, kontextovosť.

 :: indexikalita (etnometodológia).

indivíduum lat. − nedeliteľné − jednotlivec, jedinec, jednotlivina.

 :: individuum est ineffabile, indivíduum chemické, indivíduum ľudské, indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.), jedinec.

individuum est ineffabile lat. – indivíduum je nevysloviteľné čiže jednotlivinu nemožno vysloviť, je nevysloviteľná.

indivíduum ľudské − jednotlivec, ľudský jedinec – jednotlivý predstaviteľ ľudského rodu, človek chápaný izolovane, nezávisle od jeho antropologických a spoločenských osobitostí. Pojem ľudského indivídua je dôležitý pri vymedzovaní pojmu muža, ženy a pod.

 :: antropológia filozofická, filozofia sociálna, filozofia spoločnosti.

indivíduum ľudské (Marx, K.) (Bělohradský, V.) − „Marxova dekonstrukce ideálu jedince emancipovaného od závislosti na ,přirozených svazcích’ je klíčovou součástí marxismu: nezávislý jedinec není než ideologický konstrukt sloužící k legitimizaci systému svobodné konkurence na trhu, představa člověka mimo společenství je právě tak nesmyslná jako představa ,řeči bez spolu žijících a spolu mluvících individuí’“ (578).

indoktrinácia lat. – cieľavedomé presadzovanie bezvýhradného prijatia určitej doktríny, alebo názorov, hodnôt a postojov, ich vnucovanie; jedna z ciest k hlúposti.

indukcia lat. – myšlienkový postup, ktorým objavujeme a dokazujeme alebo zdôvodňujeme všeobecné výroky na základe znalostí jednotlivých prípadov; za pravú indukciu (= neúplnú indukciu) sa považujú len tie postupy, ktoré majú charakter pravdepodobnostných úsudkov. Neúplnú indukciu uskutočňujeme vtedy, keď z vlastností jednotlivých prípadov určitého druhu (jedinečných poznatkov tvoriacich základ indukcie), nie však zo všetkých, usudzujeme na vlastnosti všetkých prípadov tohto druhu. Indukciou je tak každý myšlienkový postup, ktorým všeobecné výroky o určitom druhu predmetov alebo javov potvrdzujeme poznatkami o jednotlivých prípadoch tohto druhu.

Schématicky možno pravý induktívny úsudok vyjadriť takto:

• Určíme pojmovo, t. j. určitými vlastnosťami, triedu javov a.
• Skúmame určité množstvo, nie však všetky javy triedy a, a zistíme, že každý z nich má vlastnosť F. Nie je nám známy žiadny prípad, že by prvok triedy a nemal vlastnosť F.
• Z toho usudzujeme neúplnou indukciou, že každé a má vlastnosť F.

Indukovaný všeobecný výrok čerpá svoju platnosť z domnienky, že vlastnosť určujúca triedu objektov, o ktorých sa vo všeobecnom výroku niečo tvrdí, je nevyhnutne spojená s predikovanou vlastnosťou buď tým spôsobom, že nevyhnutne existuje súčasne, alebo že jedna vlastnosť je nevyhnutným následkom druhej vlastnosti (cf 4;161 an.).

ineffabile lat. − nevýslovné, nevyjadriteľné, nesmierne; nevyjadriteľnosť, napríklad (absolútnej, na čokoľvek iné ireducibilnej) jedinečnosti prežívania niečoho indivíduom či dokonca indivídua ako takého (individuum ineffabile).

inexistencia lat. − bytie obsiahnutým v niečom, stav existovania v niečom; to, čo v niečom existuje, konštituent, 

informácia lat. − entita odstraňujúca neistotu, odstraňujúcno neistoty, ľubovoľné poskytujúcno (entita, udalosť, útvar, usporiadanie, proces) odpovede na otázku alebo odstraňujúcno neistoty viazané na údaje alebo poznanie. Prenáša sa buď komunikovaním alebo pozorovaním.

Získavanie, prenos, spracúvanie, uchovávanie a sprístupňovanie informácií (súborne: informačný proces) je súčasťou predmetu informatiky.

Informácia je súčasťou predmetu filozofie informácie.

:: distribúcia informácií, energia, hmota, informácia, informácia (informatika), informácia (lingvistika), informácia (Shannon, C.), informácia kvantová, informácia odborná, informácia spoločenská, informácia technická, informácia vecná, informácie dokumentové, informatika, informatívny, komunikácia, prenos informácií, prezentácia informácií, priestor informačný, proces, prostriedok masovokomunikačný, sieť (matematika), spracovávanie informácií, sprístupňovanie informácií, systém znakový, tabuľka, teória informácie, teória komunikácie, využívanie informácií, získavanie informácií.

informatívny lat. – informujúci, poskytujúci alebo prinášajúci (nové) informácie.

inhaerentia lat. – bytie-v.

 :: inherentný, ontológia.

inherentný lat. – obsiahnutý v samej veci, veci vlastný (154;366).

 :: inhaerentia.

inosť – odlišnosť, inakosť, opak jednakosti.

iný – odlišný oproti pôvodnému alebo očakávanému, nie ten, ale druhý, nie takýto, ale odlišný od tohto, inakší.

inscendencia lat. − hlavná súčasť predmetu filozofia inscendencie, spočívajúca vo vstupovaní človeka do seba samého, vystupovaní po rebríčku bytia, v transcendencii smerom do svojho vlastného vnútra, v zahĺbaní sa, ponáraní sa do seba samého, v sebaprehlbovaní, spiritualizácii, preduchovňovaní sa, v poľudšťujúcom sprítomňovaní sa sveta v ľudskom vedomí a ľudskom bytí. Nie je možná bez aktívneho pričiňovania sa človeka.

Inscendencia je stávanie sa zmysluplným. Je to dianie alebo proces, bez ktorého by vo svete bola iba hmota.

Nič iné ako premena človeka na zmysel nemá zmysel. Zmysel má iba premena človeka na zmysel čiže jeho preduchovňovanie.

Maximom inscendencie by bola totálna vyplnenosť života človeka zmyslom alebo významom, totálna zmysluplnosť. Inscendencia je podstatou kultúrneho bytia čiže maxima bytia človeka. Existuje najmä v láske v mode bytia, čiže v milujúcne, v láskyplnom zapodievaní sa čímkoľvek pri premene zlého na dobré a škaredého na krásne.

Inscendencia je ontologická zmena človeka, ktorej podprocesom je napríklad objasnenie alebo pochopenie: keď si niečo objasníme alebo keď niečo pochopíme, ontologicky sa premeníme − sme viac duchovní, preduchovňujeme sa.

Inscendencia je pochopenie, uchopenie, tvorba zmyslu sprevádzaná našou premenou naň; premenou človeka na zmysel. Keď chápeme zmysel, sme zmyslom. Zmysel si nepamätáme podobne ako si nepamätáme slanosť alebo sladkosť. Podobne ako je pociťovanie sladkosti súčasťou diania, ktoré v danom intervale konštituuje naše bytie, je aj chápanie zmyslu súčasťou nášho bytia/diania. Sme bytostne bohatší o chápanie. Inscendencia je bytostné obohacovanie človeka jeho sebaprehlbovaním.

Človek sa nemení len tým, že napríklad ochorie, ale aj tým, že svoju chorobu prijme za svoju ako zmysel (konkrétne: jeho osobný, výnimočný významový útvar a proces). Medzi človekom, ktorý je iba chorý, a človekom, ktorý navyše svoju chorobu prijal ako zmysel, chopil sa jej tým, že ju pochopil, je ontologická diferencia. V prípade choroby ide pri jej spiritualizácii napr. aj o pochopenie toho, čo som spravil, aby som chorobu nedostal, ako som žil, keď som ju dostal a podobne.

Novalis opísal inscendenciu takto: Ak ľudia chcú vykonať jeden jediný krok smerom von k ovládnutiu vonkajšej prírody umením organizácie a technikou, musia predtým urobiť tri kroky etického prehĺbenia dovnútra.

Filozofia inscendencie nadobudla mimoriadnu závažnosť po nástupe druhej axiálnej éry, konkrétne po nástupe éry celosvetových pandémií, napr. covidovej.

 :: synkriticizmus.

Inštitút filozofie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove – inštitút Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorý sústreďuje pozornosť na výskum v oblasti  filozofie v medzinárodných i národných súvislostiach - konkrétnejšie ide o tieto hlavné okruhy záujmu:

• tematizácia antropologických otázok v dejinách filozofie a reformulácia antropologickej otázky v súčasnej filozofii,
• hľadanie prienikov a súvislostí filozofického dedičstva Kanta v súčasnosti,
• analýza a výskum antickej filozofie a  reflexia sokratovskej tradície od antiky až po súčasnosť, miesto kynizmu v sokratike,
• axiologická reflexia statusu vedy  vo filozofickej reflexii a v súčasnej kultúre.

 :: filozofia slovenská, pracovisko filozofické.

inštrukcia lat. − pokyn alebo poučenie ako vykonať krok (operáciu) v činnosti. Súbor inštrukcií tvorí návod.

inštrumentárium filozofické – súbor metód, postupov a nástrojov, aplikovaných filozofiou.

intelekt lat. − rozumová schopnosť; rozum, um.

 :: noéta, proces intelektový.

inteligibilný lat. – poznateľný alebo postihnteľný iba rozumom (nie skúsenosťou), neviditeľný, ale intelektom nahliadnuteľný.

interakcia lat. − vzájomné pôsobenie.

 :: interakcia (fyzika), interakcia častíc.

interpretácia lat. – výklad, vysvetľovanie, objasňovanie.

 :: interpretácia (filozofia umenia), interpretácia kvantovej teórie, zmysel.

interpretácia (filozofia umenia) – vysvetľovanie alebo objasňovanie významu umeleckého diela.

interpretatívny lat. – lat. interpretativus, angl. interpretative – pomáhajúci pochopiť alebo vytvoriť (si) význam, napr. interpretatívny pojem je pojem, ktorý pomáha pochopiť niečo.

interval lat. − úsek medzi dvoma bodmi alebo javmi.

 :: interval (hudba), interval (matematika), interval časový.

interval časový − časový úsek, čas trvania.

intrinzický lat. – angl. intrinsic, nem. intrinsisch – vlastný, vnútorný, skutočný, pravdivý, vrodený.

intro- lat. – prvá časť zložených slov s významom dovnútra, vnútri, vnútorný.

introspekcia lat. – pohľad do (vlastného) vnútra.

:: introspekcia (Cassirer, E.), introspekcia (psychológia).

introspekcia (Cassirer, E.) – bezprostredné uvedomovanie si citov, emócií, vnemov, myšlienok, bez ktorého „by sme nedokázali vymedziť ani len rozsah predmetu psychológie človeka. Musíme však pripustiť, že keby sme postupovali výlučne touto cestou, nikdy by sa nám nepodarilo vytvoriť si úplný obraz o podstate človeka. Introspekcia nám odhaľuje iba malý výsek z ľudského života, ktorý je prístupný našej individuálnej skúsenosti. Introspekciou nemožno nikdy obsiahnuť fenomén človeka v jeho celom rozpätí. Aj keby sa nám podarilo zozbierať a usporiadať všetky fakty o človeku, mali by sme ešte stále pred sebou iba hmlistý a neúplný obraz podstaty človeka, iba jej torzo“ (747;46).

invencia lat. – dôvtip, vtipný nápad, vynachádzavosť, dômysel (14;413).

 :: odborník.

inventár lat. – zoznam, súhrn, súbor entít patriacich do istého celku, súbor toho, čo sa v ňom nachádza alebo čo v ňom možno nájsť.

iný − majúci odlišné vlastnosti.

Ióannes Italos (1025 južná Itália, Kalábria – po 1082) – Ján Ital – byzantský filozof, humanista a novoplatonik, hľadajúci syntézu kresťanského pohľadu na svet a gréckej pohanskej (dobovou terminológiou: „hellénskej“) filozofie. V dielach antických filozofov videl prameň skutočného poznania a pravdy. Svojím dielom nepriamo ovplyvnil taliansky humanizmus 14. a 15. storočia.

Dogmu a vtelení Slova Božieho sa usiloval vysvetliť na základe rozumu: aplikoval aristotelovskú logiku na teológiu, oživoval pohanské („hellénske“) náuky o duši a jej prevtelovaní (metempsychosis), tendoval k stavaniu učenia pohanských (sc. antických) filozofov nad učenia cirkevných otcov a svätých.

Jeho hlavný žiak Eustratios a ďalší žiaci sa po súdnom predvolaní „očistia“ tým, že podpíšu list odsudzujúci kacírske tézy majstra.

 :: filozofia 11. stor., filozofia byzantská.

istota – nepochybnosť, pevné presvedčenie, stav mysle toho, kto s plným súhlasom považuje nejaký súd za nepochybný a na základe toho verí, že má pravdu. Istota je pevný súhlas odôvodnený evidenciou stavu veci.

Základnou filozofickou istotou je istota neistoty, najmä pokiaľ ide o poznatky o transhorizontovej realite.

Istota je jedna zo základných spoločenských hodnôt.

 :: istota právna, pravdepodobnosť.

I-ťing 易经 [Yì Jīng] čín. – Kniha premien, najstarší klasický čínsky text z konca dynastie Jin a začiatku dynastie Čou (najstaršie pasáže pochádzajú už z 12. – 11. stor. pr. n. l.) metaforickým spôsobom vyjadrujúci významové univerzum reprezentujúce v prvom rade všeprenikajúci princíp dynamickej rovnováhy protikladov, proces vývinu udalostí a nevyhnutnosť zmien.

Druhá časť textu bola pripojená v 4. – 2. stor. pr. n. l., vyjadruje významové útvary konfuciánskej proveniencie a vykazuje aj vplyvy taoizmu.

Text sa pôvodne používal ako veštecká príručka, neskôr sa prijímal ako kniha vedomostí a dielo štátnej filozofie a dokonca sa v ňom objavovali predobrazy výdobytkov modernej vedy.

Jadrovým významovým útvarom pertraktovaným textom knihy je predstava dvoch polárnych síl, tvoriacich svojou aktivitou univerzum, ktoré boli spočiatku označované prosto ako svetlé a tmavé, neskôr ako jang a jin. Vzájomné pôsobenie týchto dvoch síl plodí zmenu (i) chápanú ako pohyb taa.

Kostru knihy tvorí osem trigramov (pa-kua), skladajúcich sa z kombinácií prerušovaných (jin) a neprerušovaných (jang) čiar. Kombináciou zakaždým dvoch trigramov bolo vytvorených 64 hexagramov:

Kľúčový text obsahuje opisy jednotlivých hexagramov a ich čiar, reprezentujúcich premenné stavy, a podáva ich sociálnu a politickú interpretáciu v 384 formulách (jao).

K textu sú pripojené neskoršie komentáre Šʼ-i (Desať krídel) koncipované v konfuciánskom duchu (cf 208;188).

 :: filozofia čínska.

izomorfizmus gr. − rovnorodosť štruktúr alebo foriem; obojstranný homomorfizmus.

(Dodatok)