A (dejiny filozofie) – písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

 :: dejiny filozofie.


a (logika)výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.

 :: logika.


A (logika) – prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecný kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto: (∀x)(Px → Qx).

 :: logika.


a (logika subjekt-predikátová) – písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 170;49).

 :: logika subjekt-predikátová.


a fortiori lat. – tým skôr.


a limine lat. – hneď alebo od začiatku (niečo zavrhovať).

 :: ab initio, ab ovo.


a posteriori lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.


a posteriori (Kant, I.) – pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.

 :: Kant, I..


a prima facie lat. – hneď, na prvý pohľad.


a priori lat. – z čírych pojmov, pred skúsenosťou (z ktorej však samotné pojmy môžu vyrastať); z dôvodov iba rozumových; vopred, logicky predchádzajúc skúsenosti, nezávisle od nej, neopierajúc sa o ňu, abstrahovaný nie z nej, daný nie ňou, nevyrastajúc z nej, ale naopak získavajúc nezávisle od nej, platiac nezávisle od skúsenosti, ju samu podmieňujúc. Opak a posteriori.

 :: apriori.


a tempo lat. – súčasne.


Aall, Anathon (1867 – 1943) – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie (220;356).

  D: Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899; Macht und Pflicht, 1902; Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923; Logik, 19264.


ab absurdo lat. – neprijateľne (pre absurdnosť), absurdne.


ab aeterno lat. – od večnosti.


ab antiquo lat. – odpradávna, oddávna.


ab esse ad posse lat. – od skutočnosti k možnosti.


ab hinc lat. – odtiaľ, odtiaľto, smerom preč od tohto miesta.


ab initio lat. – od začiatku.

 :: a limine, ab ovo.


ab ovo lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.

 :: a limine, ab initio.


Abbagnano, Nicola (15. 7. 1901 Salerno – 9. 9. 1990 Miláno) – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

Existenciu definoval ako „hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje“. Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

  D: Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923; Il principio della metafisica, 1936; La struttura dell’ esistenza, 1939; Introduzione all’ esistenzialismo, 1942; Esistenzialismo positivo. 1948; Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.); Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.); Per o contro l’uomo, 1968; Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.).

 :: filozofia 20. stor., filozofia existencialistická, filozofia talianska.


Abbt, Thomas (25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

  D: Vom Tode fürs Vaterland, 1761; Vom Verdienste, 1765; Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766; Vermischte Werke, 1 –6 , 1768 – 1781.

 :: filozofia 18. stor., filozofia nemecká.


Abélard, Pierre (1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard, lat. Petrus Abaelardus, fr. Abaelard, Pierre, Abaelard, Abeillard, angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ tvorby scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

  D: Historia calamitatum (História pohrôm) / najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky; Dialectica, nap. 1118 – 1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike; druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä „posudzovaním“ správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu; Sic et non (Áno a nie), nap. 1121 – 1140; Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom); Logica, nap. pred 1123; Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I-II, 1849–1859; Opera omnia, 1855; De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891; Theologia christiana (Kresťanská teológia); Die Philosophischen Schriften Abaelards 1-3, vyd. B. Geyer 1919 – 1927.

 :: filozofia 12. stor., filozofia francúzska, filozofia scholastická, filozofia stredoveká.


ábha sa. – podobný; jas.

 :: filozofia indická.


abhaja () – zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.

 :: filozofia indická, joga.


abhajadána sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.

 :: filozofia indická.


abhána sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa.

 :: filozofia indická.


ábhása sa. – odlesk, vzhľad, uvažovanie.

 :: filozofia indická.


abháva sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť.

 :: filozofia indická.


abhávarúpavrtti sa. – myslenie na neexistujúci predmet.

 :: filozofia indická.


Abraham ibn Ezra (1089 alebo 1092/1093, Toledo – 1164 alebo 1167, Calahorra) – Rabi Avraham ben Meir ibn Ezra –  židovský básnik, filozof (novoplatonik), gramatik, autor biblických komentárov a cestovateľ. Narodil sa v Tolede v Španielsku.

Spočiatku žil v rodnom Španielsku, kde napísal množstvo hebrejských básní. Neskôr z neznámych dôvodov Španielsko opustil a cestoval po celej Európe – žil v Taliansku, Francúzsku a Anglicku. Na živobytie si zarábal ako domáci učiteľ.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí komentár k Tóre. Zaoberal sa v ňom aj autorstvom Pentateuchu a Knihy Izaiášovej a prispel tak k vzniku modernej biblickej kritiky. Priamo naň nadviazal napríklad Baruch Spinoza vo svojom Teologicko-politickom traktáte.

Jeho gramatické spisy sa pokladajú za základ systematickej hebrejskej jazykovedy, do hebrejčiny preložil viacero arabských diel týkajúcich sa astrológie a astronómie.

Podľa ibn Ezru je úlohou človeka pozdvihnutie ľudskej duše z dosahu inteligencie a návrat k božskému počiatku, proces od sebapoznania k chápaniu stupňov sveta ako božieho diela. Spájal racionalizmus s mystikou.

 :: filozofia 12. stor., filozofia stredoveká, filozofia židovská.


absencia lat. – neprítomnosť, nezúčastnenosť, neúčasť.

 :: absencia (semiotika), prezencia.


absencia (semiotika) – existencia v absencii čiže virtuálna existencia.

 :: semiotika.


absolutizmus filozofický – zastávanie názoru, že určitý výrok alebo sústava výrokov platí absolútne alebo je absolútne pravdivá, pričom predstava, že tento výrok alebo sústava výrokov by mohli byť eventuálne nepravdivé, sa bez akýchkoľvek pochybností zavrhuje.

Filozofický absolutizmus je blízky filozofickému dogmatizmu.

Proti filozofickému absolutizmu sa stavia filozofický relativizmus a skepticizmus.


absolútne lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolútne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.

 :: ontológia.


absolútne (príslovka) – bez akejkoľvek nevyhnutnosti vzťahovať sa na iné.

 :: ontológia.


absolútno lat. – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.

Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.

Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

Pojem absolútna je jedným z výsledkov tradičnej metafyzickej interpretácie transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenovala kategória odpútanosti a nezávislosti. Pojem absolútna treba odlišovať od absolútna.

 :: metafyzika, ontológia.


absolútno (Hegel, G. W. F.) – duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea (62;62, 48, 49).

 :: absolútno, Hegel, G. W. F., vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.).


absolútno (Jacobi, F. H.) nepodmienený duch, integrujúci do seba človeka, ktorý ho poznáva svojím rozumom.

 :: absolútno.


absolútno (synkriticizmus) – jedna z tradičných metafyzických interpretácií transhorizontovej reality, v ktorej ako ústredná intervenuje kategória odpútanosti a nezávislosti.

 :: absolútno, synkriticizmus.


absolútnosť lat. – jestvujúcnosť osebe, nezávisle od čohokoľvek; opak relatívnosti; platnosť bez obmedzenia, nepodmienenosť čímkoľvek; nezávislosť od čohokoľvek.


absolútny lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.

 :: ontológia.


absorbovanie lat. prijatie alebo nabratie zo seba, do vedomia, do myslenia...


abstrahovanie lat. – abstraktizácia, abstraktivizácia – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.

Proces abstrahovania spočíva v odhliadaní od odlišností a zvláštností jedinečných javov a na základe toho v zistení ich všeobecných, podstatných vlastností a vzťahov. Výsledkom abstrahovania je tak zistenie zákonitostí, vytvorenie modelov a predovšetkým pojmov.

Opačným postupom ako abstrahovanie je konkretizácia.

 :: gnozeológia.


abstrahovať lat. – odhliadať – vytvárať abstrakciu.


abstrakcia lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.

 :: abstrakcia izolujúca, abstrakcia matematická, entita abstraktná, filozofia.


abstrakcia izolujúca – abstrakcia vyčleňujúca určité vlastnosti alebo súvislosti daného objektu a prepožičiavajúca im do určitej miery samostatnú existenciu.

 :: abstrakcia, abstrakcia izolujúca (fenomenológia).


abstrakcia izolujúca (fenomenológia) akty vedomia, umožňujúce vyčleniť jednotlivé stránky predmetu, no neumožňujúce vystihnúť jeho podstatné charakteristiky ako celok.

 :: abstrakcia izolujúca, fenomenológia.


abstraktné lat. – niečo (vlastnosť, vzťah, proces) odmyslené od konkrétneho, abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.


abstraktný (semiotika) – týkajúci sa nehmotného (vnútorného, mentálneho) sveta.

 :: semiotika.


abstraktor lat. – lambda-operátor, operátor abstrakcie – jazykový výraz, ktorý umožňuje pomocou výrokovej funkcie vytvoriť meno triedy: „všetky tie x, pre ktoré platí p(x)“.

 :: operátor (logika).


Abulafia, Abraham (1240 Zaragoza – po 1291 Comino) – španielsky židovský mysliteľ a mystik, ktorý vypracoval tzv. písmenkovú kabalu spočívajúcu v permutácii tetragramu (Božieho mena) a písmen hebrejskej abecedy s cieľom dosiahnuť splynutie duše s Bohom: mystické osvietenie a extázu dosahoval stálym opakovaním kombinácií písmen.

 :: mystika židovská.


accidens lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.

 :: akcidens, ontológia.


actus (scholastika) čin, akt, uskutočnenie v protiklade k možnosti (potentia).


actus purus lat. číre uskutočňovanie; stav bytia v absolútnej dokonalosti, vylučujúci akúkoľvek spôsobilosť (potentia) k ďalšiemu zdokonaľovaniu, preto Boh.

Pojem čistého aktu zaviedol Alexander z Halesu. Pojem bol používaný hlavne v scholastickej filozofii.


ad absurdum lat. – do nezmyselnosti.


ad hoc lat. – pre tento prípad.


ad hominem lat. – p. argumentum ad hominem.


ad oculos lat. – na vlastné oči.


ad rem lat. – p. argumentum ad rem.


adaptívnosť systému – schopnosť systému zmeniť alebo modifikovať vlastný stav alebo vplývať na okolie.

 :: systém.


adekvátny lat. – zodpovedajúci, zhodný.


adeterminizmus lat. koncepcia odmietajúca akúkoľvek zákonitosť, nevyhnutnosť a príčinnosť.


adícia lat. – pridanie – spojenie do jedného celku prostým pripojením (bez určenia súvislosti).

 :: aditívnosť.


aditi (synkriticizmus) – predčasové a predpriestorové dávajúcno bytia sveta a všetkého, čo je v ňom, ovládajúcno samého rta (večného usporadujúcna vesmíru), jedna z najstarších interpretácií transhorizontovej reality vo védach tematizovaná pod titulom bohyne Aditi resp. Adití.

V západnej tradícii zodpovedá aditi Anaximandrovo apeiron.

 :: predpriestoročas, synkriticizmus.


aditívnosť lat. – vyčerpávajúca vysvetliteľnosť vlastností celku z vlastností jeho častí a naopak.

 :: adícia.


adopcia lat. – prijatie za vlastné, osvojenie si.


Adorno, Theodor Ludwig Wiesengrund (1903 – 1969) – nemecký filozof, opierajúci sa o Hegelovo myslenie, sociológ, estetik, muzikológ (teoretik 2. viedenskej školy), hudobný skladateľ (štýlovo patriaci do viedenskej hudobnej moderny), spolu s Horkheimerom hlavný predstaviteľ frankfurtskej školy.

Príznačnou formou literárneho prejavu Adorna bola esej, ktorá korešponduje s ním explicitne priznávanou principiálnou nezdeliteľnosťou jeho stanoviska. Úlohou pravej filozofie je podľa neho „myslieť nemysliteľné, vysloviť nevysloviteľné“. Preparovanie systematiky (eventuálne) ukrytej v Adornom filozofickom odkaze odporuje jeho intenciám.

Adornova negatívna dialektika je dialektický spôsob protirečivého myslenia protirečení. Adornovým cieľom je tu zbaviť dialektiku pozitívnosti a v dôsledku toho aj afirmatívnosti. Adorno odmieta násilné stotožňovanie netotožného a jeho dôsledok v podobe homogenizácie skutočnosti, ktorá je heterogénna. Zdrojom násilnosti je subjekt nasúvajúci na skutočnosť sieť abstraktných pojmov. Filozofia sa musí zameriavať práve na to, čo sa vymyká pojmom, čo je zvláštne a jedinečné, prechodné, pominuteľné a nepodstatné. Siahnuť treba k modelu zameriavajúcemu sa na špecifické a na niečo viac než špecifické, bez toho však, aby sa toto úsilie dotiahlo až k všeobecnému pojmu.

Negatívna dialektika pracuje s modelmi, ktoré však nie sú ani prostými príkladmi, ani všeobecnými významovými útvarmi či procesmi. Myslieť filozoficky znamená podľa Adorna myslieť v modeloch a negatívna dialektika je súbor modelových analýz. Nejde o to, filozofovať o konkrétnom, ale vychádzať z konkrétneho. Filozofia je neustále prekomponovávanie (sa). Výsledkom kritiky tradičnej ontológie (koncepcie transcendentálneho subjektu, konštitúcie, ideí nemennosti) je preorientovanie sa na netotožné, na jestvujúce, na fakticitu. Nástup negatívnej dialektiky nastáva tým, že myslenie prestáva túžiť po uspokojovaní sa so svojimi vlastnými zákonitosťami i so svojou schopnosťou myslieť proti sebe, pričom sa nevzdáva seba samého. Vec zbavená totožnosti, ktorú jej nanucuje myslenie, je protirečivá a nepripúšťa jednoznačnú interpretáciu. Práve táto vec na rozdiel od organizačne donucujúceho myslenia vedie k vytvoreniu negatívnej dialektiky, ktorá však nezavádza principiálne nové kategórie a termíny; niektoré štruktúrne jednotky hegelovskej dialektiky preberá v nezmenenej podobe, niektoré podrobuje kvalitatívnej transformácii. Oproti princípu transcendentálneho subjektu alebo absolútna sa kľúčovým momentom stáva princíp prvotnosti objektu, avšak objektu v celej jeho netotožnosti a inakosti. Osvienčim kalcifikoval filozofému čistej totožnosti ako smrť; v koncentračných táboroch sa podrobovalo usmrteniu všetko netotožné, individuálne a vyznačujúce sa inakosťou, ktoré sa počnúc negatívnou dialektikou stáva hlavným predmetom filozofie. Úloha podávať netotožné v jeho inakosti zbližuje filozofiu a umenie.

Umenie je podľa Adorna mimésis nepoškvrneného života.

V Adornovi pretrvávala pochybnosť o kolektívnom subjekte humanizácie, ktorú (pochybnosť) v jeho očiach potvrdzovalo uchopenie moci nacionálnymi socialistami, ktorému proletariát neodporoval, aspoň nie natrvalo, a stalinizmus. Iba myslenie, ktoré zbaví svet jeho tovarového charakteru, môže sprostredkovať jeho celistvosť a pripraviť vedomie potrebné na reálnu zmenu tohto stavu. Až vo svete oslobodenom od akéhokoľvek zvecnenia by racionalita už neobetovala úkonom myslenia ani subjekt, ktorý je jej nositeľom, ani jeho zovňajší svet.

  D: Kierkegaard. Konštrukcia estetického (Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933); spolu s M. Horkheimerom: Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung, 1947); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1949); Minima Moralia. Reflexie z porušeného života (Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951); K metakritike teórie poznania. Štúdie o Husserlovi a fenomenologických antinómiách (Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien über Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956); Poznámky k literatúre. 3 zv. (Noten zur Literatur, 3 Bde., 1958–1965); Úvod do sociológie hudby (Einleitung in die Musiksoziologie, 1962); Tri štúdie o Hegelovi (Drei Studien zur Hegel. 1963); Zásahy. Nové kritické modely (Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963); Žargón autenticity (Jargon der Eigentlichkeit, 1965); Negatívna dialektika (Negative Dialektik, 1966) – hlavné dielo; Spor o pozitivizmus v nemeckej sociológii (Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969); Estetická teória (Ästhetische Theorie, 1970); Výchova k dospelosti, prednášky a rozhovory s Helmutom Beckerom z rokov 1959 až 1969 (Erziehung zur Mündigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970); Zobrané spisy v 20 zväzkoch (Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hrsg. v. R. Tiedemann, 1970 – 1986; Sociologické spisy (Soziologische Schriften, 1971); Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1972); Filozofická terminológia, 2 zv. (Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974); Korešpondencia s E. Krenekom (Briefwechsel mit E. Krenek, 1975).

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.


adultotvorný lat.+sl. – tvoriaci dospelosť alebo završujúci jej utváranie sa.


adynamia (Aristoteles) – nemohúcnosť.

 :: Aristoteles.


ádžívika sa. – neortodoxné učenie indickej filozofie, popierajúce existenciu duše a súvisiace pôvodne s buddhizmom; niektorí autori nevylučujú, že bolo dokonca jeho formou. Podľa ádživiky všetko jestvujúce pozostáva zo štyroch živlov a života.

Zakladateľom ádživiky bol mudrc Márkandéja.

Učenie ádživiky sa podľa stredovekých védantistov zakladá na atomistickej idei; podľa ádživiky existujú štyri druhy atómov, z ktorých sa utvárajú štyri živly: zem, voda, oheň, vzduch.

Atómy sú večné, nedeliteľné a nezničiteľné a majú schopnosť spájať sa.

Život je vnímajúcno alebo poznávajúcno spojenia atómov, založené na agregáte superjemných atómov tvoriacich vedomie.

 :: filozofia 7. stor. pr. n. l., filozofia indická.


aeternitas lat. večnosť.

 :: aeternitas (latinčina).


afairein (Aristoteles) – abstrahovať.

 :: Aristoteles.


afairesis (Aristoteles) – abstrakcia.


afekt lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.

 :: afekt (psychológia).


afektácia (Kant, I.) – schopnosť predmetu pôsobiť na zmyslové orgány.


afinita lat. – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.

 :: afinita (biológia), afinita (geometria), afinita (chémia), afinita (Kant, I.), afinita (mikrobiológia), afinita (ovocinárstvo).


afinita (Kant, I.) – objektívny dôvod asociácie javov.

 :: afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.).


afinita empirická (Kant, I.) – empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.

 :: afinita (Kant, I.).


afinita transcendentálna (Kant, I.) – vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.

 :: afinita (Kant, I.).


afirmácia lat. – uisťovanie, ubezpečovanie, tvrdenie.


agapé (synkriticizmus) – milujúcno; predmet agapológie.


agapistika (synkriticizmus)disciplína synkriticizmu, spočívajúca v pestovaní umenia milovať (artis amandi) i v náuke o tomto umení. Agapistika je praktickou zložkou agapológie.


agapizmus (synkriticizmus) – milujúcnostný aspekt civilizácie alebo jej vývinové pásmo. Kardinálnym problémom synkriticizmu je problém vzťahu agapizmu a polemizmu a s ním súvisiaci problém vzťahu chronickej a perichronickej cesty vyrovnávania sa človeka s ťažkosťami.


agapológia (synkriticizmus)disciplína synkriticizmu skúmajúca lásku; synkriticistická náuka o agapé; systematické rozvíjanie druhej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Jej praktickou zložkou je agapistika.


agapológia filozofickáfilozofická disciplína, ktorej predmetom je láska.

:: agapé (synkriticizmus).


agathon gr. – dobro.

 :: agathon (Aristoteles).


agathon (Aristoteles) – dobro.


agenéton (Aristoteles) – nevzniknuté.


agens lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata, pôvodca, činiteľ, účinná látka, pôsobiaca sila, ovplyvňujúci faktor.


agere sequitur esse lat.  – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.


agnotológia gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.


agnózia gr. neznalosť, nevedomosť. Sokrates vzal agnóziu metodicky ako východisko poznania.


Agrippa (1. – 2. stor.) – starorímsky filozof, predstaviteľ neskorého skepticizmu. Známy predložením piatich trópov o nepoznateľnosti sveta.

 :: filozofia rímska.


achronéma gr. štrukturálny prvok achronematiky alebo útvar achrónie alebo ten ktorý jej aspekt.

 :: achronozofia, vlastnosť časová.


achronematika gr. – súbor perichronicky a nereduktívne usúvzťažnených achroném. Achronematika sa ukáže napríklad pri superpozícii v rámci kvantovomechanického merania.


achrónia gr. – bezčasie alebo bezčasenie, bezčasová zložka perichrónie, jej stmeľujúcno, predmet achronozofie.

Achrónia je eminentnou perichronémou, pretože je tmelom všetkých modov času (chrónie) i perichrónie samej. Achróniou (bezčasím alebo bezčasením) perichrónia začína (v podobe, v mode prochrónie), udržuje sa, živí čas (v mode endochrónie) a končí ňou modom metachrónie. Nie náhodou sa pripisovala alebo pripisuje Bohu, absolútnu, prabytiu, Jednu, brahmanu. Achrónia je pokoj a stálosť stálostí, nepominuteľno a preto i zmysel atemporalistiky — umenia achrónie (artis achroniae). Metachrónia sa tematizovala ako koproses spásnych alebo emancipačných dianí a hnutí, bez ohľadu na svetonázorovú alebo politickú povahu, bez ohľadu na to, či boli alebo sú spoločenské (skupinové) alebo individuálne, ako koproces navodenia, ustanovenia achrónie. Vždy sa začína pokojom, jeho narušením, a vždy sa končí jeho návratom, upokojením. Všetko je vrúbené, prenikané a udržiavané vo vznose achróniou. Bez nej by nebol život ani smrť.

 :: achronéma, bezčasie (synkriticizmus), perichronozofia, stvorenie (teizmus), synkriticizmus.


achrónia (semiotika) – nepodliehajúcno času, atemporálna oblasť logicko-sémantických štruktúr. Semiotické štruktúry na hĺbkovej úrovni sú achronické.


achronológia gr. – časť perichronológie a teoretická vrstva achronozofie, ktorej predmetom je achrónia.


achronozofia gr. – filozofia bezčasia – jadrová časť perichronozofie, ktorej predmetom je achrónia (bezčasie).

Achronozofia sa člení na teoretickú časť – achronológiu a praktickú časť – atemporalistiku.

:: achronéma, achronematika, achrónia,  achronológia, atemporalistika, bezčasie (synkriticizmus), bezčasmo, synkriticizmus.


Ainesidemos (1. stor. pr. n. l.) – grécky filozof, predstaviteľ neskorého antického skepticizmu.

 :: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka.


aisthéta gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).


Akadémia – háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu (ok. 387 pr. n. l.), ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.

 :: školy sokratovské.


akauzalizmus gr. > lat. – uznávanie existencie nepríčinných javov. a pristupovanie k realite pri intervencii kategórie nepríčinného javu.


akceptovanie lat. prijatie, prijímanie, uznanie, uznávanie.


akcidencia lat. – prechodná, nepodstatná vlastnosť veci, závislá, čo do svojej existencie, od substancie, podmieňovaná ňou.

 :: ontológia.


akcidens lat. – lat. accidens, prípadok, prívlastok, akcident, akcidencia, gr. symbebekos – nepodstatná, skôr vonkajšková, náhodná, dočasná, premenlivá črta alebo vlastnosť predmetu (veci), (premenlivá) vlastnosť, stav veci, substancie. Akcidens je opak atribútu.

 :: ontológia.


akosťkvalita.


akt lat. – úkon, výkon, čin.

 :: akt pomenovací, akt ilokučný (Austin, J. L.), akt lokučný (Austin, J. L.), akt rečový, akt rečový (Austin, J. L.), činnosť.


akt ilokučný (Austin, J. L.) – zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.

Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.


akt lokučný (Austin, J. L.) – angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.

Lokučný akt pozostáva z týchto aktov: 

 – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),

 – fatický akt (akt vyslovenia fémy),

 – retický akt (akt vyslovenia rémy),


akt rečový (Austin, J. L.) – prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.


aktér fr. – účinkujúci, činiteľ, dejateľ.


aktivita lat. – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.


aktivita cieľavedomá – aktivita vykonávaná s jasným cieľom, účelná, plánovaná, premyslená podľa podľa určeného cieľa.


aktivita estetická – estetická činnosť – podproces, ktorý vedno s umeleckým osvojovaním si sveta človekom tvorí komplex estetického osvojovania si sveta človekom konštituujúci estetické funkcie ľudských predmetov, vyúsťujúc do ľudskej formy estetična.

Najkoncíznejšou a najcieľavedomejšou formou estetickej aktivity je umelecké osvojovanie si sveta človekom.

 :: estetika.


aktivita systému – spôsob správania systému, pri ktorom ide o samodeterminovanosť systému: na uskutočnenie aktivity systému nestačí udalosť okolia, ba takáto udalosť nie je ani nevyhnutná.


aktívny lat. – činný, výkonný, podujímavý, opak pasívneho.


aktuálny lat. terajší alebo momentálny, daný, vyskytujúci sa, činný teraz, v súčasnosti.

 :: stav vecí aktuálny (Aristoteles).


aktuózny lat. – činný, hybný, hybký, vrtký; vášnivý.


akuzmatici (z gr. ἄκουσμα [akusma] počuté, povesť, prednáška) – skupina pytagorovcov, zameriavajúca sa na nábožensko-morálne názory, pričom zákazy a príkazy akuzmatikov tematicky aj ideove značne prekračovali vlastný náboženský charakter: popri povere to boli aj morálne, eugenické a hygienické normy, čím sa riadili.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus.


Albert Veľký (1193 – 1280) – lat. Albertus Magnus – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.

Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.

 :: anjel (Albert Veľký), filozofia (Albert Veľký), filozofia 13. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.


Alcuin (735 Northumbria – 19. máj 804 Tours) anglosasky: Alchvine – vedúca osobnosť dvorskej školy (schola palatina) Karola Veľkého a tvorca trojstupňového vzdelávacieho systému: triviumquadriviumtheologia.


alebo (logika) výraz, pomocou ktorého vytvárame disjunkciu.


algebra (Černík, V.) – abstraktná teória vzťahu, teória určitých abstraktných vzťahov, ich zákonitostí a operácií s nimi (69;187).


alterácia lat. – zmena, menenie (sa).


alternatíva lat. – možnosť výberu, možnosť voľby medzi dvoma prípadmi.


altruizmus lat. – ľudomilnosť – nezištná starostlivosť o blaho iných, nezištný spôsob konania v prospech iných.


ambiguita (fenomenológia) dvojznačnosť, dvojitosť, dvojzložkovosť, podvojnosť.

„Filosofie ‚ambiguity‘ zdůrazňuje fakt, že autentický člověk jednak myslí, jednak jedná, jednak sa odvrací od světa a stahuje sa do sebe, jednak sa ve světě angažuje. Jde o polaritu těla a duše, světa a vědomí. V tom je rozdíl od ‚ambivalence‘ lidské duše jak na ni ukázal už Dostojevskij: prahne po čistotě již v okamžiku, kdy se oddává neřesti, a nenávidí, když miluje.“ (484;103)


amfibólia gr. – dvojznačnosť, dvojzmysel vznikajúci významovou zámenou slov rovnakého znenia.


Amicus Plato, sed magis amica est veritas lat. – Platón je priateľ, ale ešte väčším priateľom je pravda. Parafráza výroku pripisovaného Aristotelovi.


an sich nem. – lat. in se (v sebe, osebe). Termín zaviedol Wolff na označenie veci, predmetu samého osebe. Od čias Kanta sa používa na označenie nepoznateľnej veci osebe.


analógia gr. – podobnosť medzi netotožnými entitami tvorená rovnakosťou niektorých ich stránok (vlastností, vzťahov), jej zisťovanie alebo používanie.

 :: analógia (logika).


analógia (logika) – druh úsudku o zhode dvoch entít na základe zhody ich niektorých vlastností.


analogon rationis lat.  – obdoba rozumu. (U Leibniza nižšie formy vedomia, vlastné živočíchom.)


analýza gr. – rozklad, rozčlenenie, jedna zo základných metód a myšlienkových operácií; je to rozklad nejakého celku na jeho zložky, súčasti, ktorý smeruje k nejakým relatívne najjednoduchším zložkám, za ktoré sa ďalej už nepokračuje (prvky). Čiže pojmy časti, celku a prvku tvoria jadro matrice kategórií aplikovaných v priebehu analyzovania.

Historický typ, druh alebo povahu analýzy podstatne ovplyvňuje to, aké ďalšie významové útvary (najmä kategórie) intervenujú v priebehu jej realizácie. Ak napríklad pri analýze jazyka prevažujú logickosyntaktické a logickosémantické kategórie, hovoríme o logickosyntaktickej a logickosémantickej analýze jazyka, alebo ak v jadrových kategóriách uplatňovaných v priebehu analýzy začne zaujímať dominantné miesto kategória vzťahu, hovoríme o vzťahovej analýze a pod.

Analýza je postup, v ktorom sa jednota (celok) rozkladá na svoje časti. Analýza v tomto zmysle môže tvoriť súčasť analyticko-syntetickej metódy, v rámci ktorej na ňu nadväzuje syntéza (10;23).

 :: analýza faktorová, analýza filozofická, analýza jazyka, analýza kauzálna, analýza klasifikačná, analýza komponentová (lingvistika), analýza konceptuálna, analýza logická, analýza logická dôkazu, analýza logická jazyka prirodzeného, analýza matematická, analýza obsahová (sociológia), analýza rozmerová, analýza sieťová, analýza systémová, analýza systémová filozofie, analýza systémová, analýza systému, analýza štatistická, analýza textu, analýza vzťahová, myslenie, rozbor.


analýza filozofická jedna zo základných filozofických metód, ktorej povaha závisí od toho, celok čoho je jej predmetom, či v nej ide o rozbor celku dajakého úseku mimojazykovej skutočnosti alebo jazykovej skutočnosti, či o rozbor celku dačoho fantastického, vymysleného, alebo dajakého bežného významového útvaru vyjadreného prostriedkami prirodzeného alebo formalizovaného jazyka, či o analýzu logického dôkazu alebo prúdu zážitkov atď.

 :: filozofia.


analýza jazyka – angl. language analysisskúmanie, ako používateľ jazyka vyjadruje významové útvary a procesy prostredníctvom jazykových prostriedkov, ako sú slovné spojenia, výber slov, štruktúra viet, intonácia atď.

Analýza jazyka sa môže zameriavať na rôzne jazykové roviny alebo stránky jazyka a možno pri nej využívať prostriedky rôznych vedných a filozofických disciplín alebo ich kombinácií.

V priebehu dejín sa vyvinula o. i.

ktoré sa ďalej špecifikovali jednak podľa analyzovaného aspektu alebo aspektov jazyka, jednak podľa použitých metód a ich kombinácií.


analýza jazyka logická – odhaľovanie a určovanie čiže identifikácia logických foriem významových útvarov a procesov vyjadrovaných analyzovaným jazykom.

Logická forma je to, čo zostane z vyjadrovaných významových útvarov alebo procesov, napr. výrokov, po odstránení ich konkrétneho obsahu.

Logická analýza jazyka umožňuje získať užitočné informácie o uvažovaní, aj keď téme nerozumieme. Logická analýza jazyka umožňuje už z formy výrokov určiť, či je uvažovanie správne, či je správna definícia, či pojmy sa správne používajú, či sa nás snažia zámerne zmiasť atď.

 :: analýza logická jazyka prirodzeného.


analýza kauzálna – zisťovanie príčinných súvislostí.


analýza klasifikačná – triedenie javov do skupín.


analýza konceptuálna skúmanie vzťahov medzi pojmami prirodzeného alebo odborného jazyka vyčlenenými jazykovými výrazmi pomocou analytickej metódy.


analýza logická analýza jazykových výrazov (výrazov prirodzeného alebo odborného jazyka) z hľadiska alebo prostriedkami logiky; jej cieľom je vypreparovať (čisto) logické súvislosti spolutvoriace významy jazykových výrazov a ich spojenia.


analýza logická dôkazu – uvedenie úplného výpočtu premís. V praxi sa totiž často „samozrejmé“ premisy dôkazu výslovne neuvádzajú. „Někdy se nám tento postup jeví jako zbytečně puntičkářství a jistě není cílem logiky zavést do praxe mnoho slov o samozřejmostech. V případech sporných, složitých a neprůhledných je to však nutné, abychom mohli zkontrolovat, zde všechny potřebné předpoklady důkazu jsou skutečně pravdivé.“ (4;11)

 :: logika.


analýza logická jazyka prirodzeného skúmanie štruktúry jazykových výrazov z hľadiska logiky s cieľom využiť ich pre dedukciu alebo pre logické vyplývanie.

 :: analýza jazyka logická, logika, logika filozofická, logika moderná.


analýza systémová (synkriticizmus) – skúmanie štruktúry systému z hľadiska jej momentálneho prierezu, genetickej a dynamickej dominanty a nevyhnutných externých súvislostí; pri aplikácii systémovej analýzy v rámci synkriticizmu si treba popri zachovávaní štandardných požiadaviek na ňu kontinuálne uvedomovať ontologický rozdiel statusu jej predmetu a výsledku: predmet systémovej analýzy má iný ontologický status ako výsledok systémovoanalytického skúmania tohto predmetu, čiže systémovoanalytický obraz tohto predmetu; slovom obraz predmetu a predmet sa ontologicky odlišujú; z hľadiska synkriticizmu ich treba chápať ako nereduktívne usúvzťažnené/usúvzťažňované (cf synkríza); systémová analýza je nevyhnutná súčasť otvoreného súboru postupov tvoriacich metódu synkriticizmu.


analýza systémová filozofie – jedna z metód metafilozofického skúmania filozofie a väzieb medzi zložkami jej náplne (filozofémami) s cieľom vytvoriť model filozofie ako systému.

Napríklad práve čítaný slovník je hypertextovou implementáciou výsledkov skúmania týchto stránok alebo rezov systémom filozofie:

    1. momentálny prierez štruktúrou systému filozofie;
    2. genetická a dynamická dominanta štruktúry systému filozofie;
    3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry systému filozofie.

:: analýza systémová, filozoféma, filozofia, metafilozofia, model filozofie, obraz filozofie, parafilozoféma, systém filozofie, štruktúra systému filozofie.


analýza textu činnosť, odkrývajúca usporiadanosť prvkov tvoriacich text, vzťahov medzi nimi a vzťahov medzi rovinami textu v intenciách kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré v nej intervenujú; ak týmito intervenujúcimi významovými útvarmi sú logické pojmy, ide o logickú analýzu textu, ak sú intervenujúcimi lingvistické pojmy, ide o lingvistickú analýzu atď.


analýza vzťahová – hľadanie vzťahov (často funkčných závislostí)medzi prvkami skúmaného celku alebo systému s cieľom poznať jeho štruktúru.


Anaxagoras (500 – 428 pr. n. l. / 427 pr. n. l.) = Anaxagoras z Klazomén – starogrécky filozof, matematik a astronóm, priateľ Periklov, Euripidov a ďalších významných Aténčanov, autor diela „O prírode (Peri fyseós)“, ktoré vrchnostenské orgány nechali spáliť, keď Anaxagora obvinili z bezbožnosti. Akmé Anaxagora spadá pravdepodobne do rokov 470 – 460 pr. n. l.

U:

Svet (kosmos = poriadok) sa rodí z chaosu.

Chaos je totálne premiešavajúcno sa prvotných vecí (chrémata) neobmedzených tak čo do množstva ako aj čo do malosti. V dôsledku tejto okolnosti, t. j. bytia pohromade neobmedzeného množstva neobmedzene malých (pôvodných) vecí, bola každá z nich nezreteľná.

Diferencovanie sa pôvodne chaotickej prazmesi prvotných vecí sa uskutočňuje vírivým pohybom vychádzajúcim z jedného bodu a strhávajúcim so sebou čoraz viac semien, ktoré sa sústreďujú na dvoch protikladných póloch: na jednom sa zhromažďujú teplé, suché, svetlé a zriedené semená, na druhom naopak chladné, vlhké, tmavé a husté semená.

Vznikanie súcien sa deje zlučovaním prvotných vecí, zanikanie súcien sa deje rozlučovaním prvotných vecí.

Ovládajúcnom celého tohto diania (usporadujúcna sveta, vznikania a zanikania v ňom) je rozum (nous [nús]). Nous transcenduje chaos, nepochádza z neho a je nezávislý od neho.

 :: filozofia starogrécka, filozofia staroveká, predsokratici, synkríza (Anaxagoras).


Anaximandros (asi 610 – skoro po 546 pr. n. l.) – starogrécky filozof, žiak Tálesa z Milétu. Bol najhlbším mysliteľom milétskej školy, „lebo svojím výkladom o apeire už aspoň naznačil osobitosti filozofického skúmania sveta.“ (6;47.) Apeiron (čiže neobmedzeno) považoval za počiatok (arché) všetkého; z apeironu sa podľa Anaximandra postupne vylučovali protiklady (teplo a chlad, vlhko a sucho); z ich vzájomného pôsobenia sa vyvinulo existujúce usporiadanie sveta. K prírodným zmenám dochádza v dôsledku boja protikladov. Človek sa vyvinul zo živočíchov iného druhu. Zem je tvaru valca a voľne sa vznáša uprostred vesmíru.

Údajne napísal prvé filozofické dielo v Grécku, ktoré sa spomína pod názvom O prírode. Anaximandros ako prvý použil na označenie pralátky, z ktorej vznikol svet, termín arché.

 :: apeiron, apeiron (Anaximandros), predsokratici.


Anaximenes (asi 585 – 528 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval (obrazne povedané) vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý: je to večné všeprenikajúce, všeobklopujúce. všeoživujúce a všeriadiace (všespôsobujúce, všeovplyvňujúce) pohybujúcno, presnejšie zhusťujúcno (čím všetko vyvstáva) a zrieďujúcno (čím všetko zaniká). Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližšie než planéty.

 :: predsokratici.


androcentrizmus gr.+ lat. – jednostranné uprednostňovanie mužského pohľadu na svet, mužského pristupovania, mužskej perspektívy.


Andronikos z Rodu (asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos) – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.

Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.

Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis (61;103).


anegoita gr. + lat. – stav bytia ľudského indivídua, ktoré sa ocitlo bez ega, bez ja a napriek tomu je identifikovateľné. Toto anegoitné ľudské indivíduum sa identifikuje na základe vzorca, tvaru ustávania utrpenia okolo neho. Proces dosahovania anegoity je deegoizácia (nem. Entichung).

Anegoita je žiarivé prázdno obklopované ustávaním utrpenia a sprevádzané ustaľovaním sa mysle v jej nadoblačí.

 :: synkriticizmus.


anjel (Albert Veľký) – čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).


anómia gr. – bezprávie.

 :: právo.


antecedens – consequens lat. – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).


antifundamentalizmus lat. – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.


antinómia gr. – protichodnosť, základný rozpor; dvojica vzájomne si protirečiacich výrokov, ktoré však (každý z iného dôvodu) považujeme za pravdivé.

 :: antinómia (Brugger, W.), antinómia (Kant, I.), antinomický.


antinómia (Brugger, W.) – „zdanlivý rozpor medzi dokázanými vetami alebo skutočný rozpor medzi zdanlivo dokázanými vetami“ (46;65).


antinómia (Kant, I.) – absolútne neriešiteľné protirečenie (69;265).


antinomický gr. – v sebe protirečiaci (44;55).

 :: antinómia.


Antiochos z Askalónu (ok. 120 pr. n. l. – 68 pr. n. l.) – starogrécky filozof, príslušník Akadémie, rozpracúval eklektické filozofické učenie s akcentom na spoločné črty platonizmu, aristotelizmu a stoicizmu, odmietal krajnú skepsu; učiteľ Ciceróna.

 :: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická.


Antisténes z Atén (455/444 – 368/360 pr. n. l.) – Antisthenes – starogrécky filozof, Sokratov žiak, zakladateľ kynickej školy; prednášal v aténskom gymnasione Kynosarges, určenom pre neplnoprávnych občanov. Sofistickú antitézu zákon-príroda použil ako teoretický základ kritiky vtedajšej civilizácie. Ako senzualista odmietal Platónovo učenie o ideách.

 :: filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


antitéza gr. – tvrdenie protirečiace pôvodnému tvrdeniu čiže téze, v starej gréčtine i námietka (ἀντίθεσις).

 :: antitéza (Hegel, G. W. F.), antitéza (logika).


antitéza (Hegel, G. W. F.) – dialektický protiklad.


antitéza (logika) – súd postavený proti inému súdu, protiklad; opak: téza.


Antológia z diel filozofov, 1966 – 1977 – objemná, mnohozväzková panoráma univerzálnych dejín filozofie, obsahujúca obsiahle autentické výňatky z najznámejších prác reprezentatívnych osobností histórie filozofického myslenia. Vydanie antológie je významná udalosť nielen v dejinách slovenskej filozofie, ale aj v dejinách slovenskej kultúry vôbec. Hlavnú zásluhu na tomto vydaní má Igor Hrušovský, podľa ktorého antológiu „osnoval a zostavil kolektív domácich filozofických pracovníkov“ (6;7).

 :: filozofia slovenská.


antropinum gr. – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.


antropológia filozofická – 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor. 


antropológia predvedecká – žitá antropológia – súbor významových útvarov, ku ktorým dospieva človek neustále si kladúci otázky týkajúce sa samého seba a vykladajúci samého seba. Z nej, z tejto predvedeckej, žitej antropológie neskôr vyrastá antropológia vedecká (cf 46;66).


antropológia synkriticistickádisciplína synkriticizmu skúmajúca človeka; systematické rozvíjanie prvej pätice z desiatich téz synkriticizmu. Fundamentom synkriticistickej antropológie ako synkriticistickej filozofie človeka je synkriticistická ontológia človeka zaoberajúca sa bytím človeka čiže výčlovečňujúcnom.

Synkriticistická antropológia je systematicky sebareflexívne rozpracúvaná synkritická antropológia.

 :: synkriticizmus.


antropológia vedecká – náuka o človeku vyrastajúca z predvedeckej antropológie aplikáciou prostriedkov a metód vedeckých a vystupujúca sprvu ako antropológia špeciálnovedná alebo empirická (cf 46;66).


antropozofia gr. učenie R. Steinera zamerané na obnovenie spojenia človeka s vyššími svetmi (ukrývajúcimi v kozmickej pamäti dokonalé poznanie) s cieľom doviesť človeka k dokonalosti.

Antropozofia chápe človeka ako kompozíciu fyzického, éterického a astrálneho tela, pričom vedomie človeka alebo jeho ja sa môže v stupňovitom vývoji inkarnácií približovať k antropozofickému ideálu človeka.

Antropozofia vyrastá bezprostredne z teozofie, od ktorej sa odtrhla intenzívnejšou recepciou kresťanských významových útvarov a otvorením sa ideám rozekruciánstva, stále však na báze významového univerza hinduizmu.

Podporu týchto procesov zabezpečuje systémom waldorfských škôl založeným roku 1919 v Stuttgarte.


aparát konceptuálnysúčasť významového univerza tvorená usporiadaným súborom pojmov aplikovaným pri skúmaní určitej oblasti reality. Kľúčovú úlohu v rámci konceptuálneho aparátu plnia kategórie, princípy a zákony.

 :: celok daného, aparát konceptuálny filozofie.


aparát konceptuálny filozofie – jeden z hlavných prostriedkov orientácie filozofie v celku predfilozoficky daného, tvorený súčasťou filozofického významového univerza, najmä komplexom filozofických pojmov (v prvom rade filozofických kategórií), filozofických princípov a filozofických zákonov intervenujúcich v procese filozofického skúmania sveta a miesta človeka v ňom.

 :: aparát konceptuálny, filozofia.


apeirón gr. gr. ἀπείρων, angl. apeiron – neohraničené, neobmedzené, nekonečné. Anaximandros takto (podľa aristotelovskej a učebnicovej interpretácie) označil princíp, prazáklad, prapočiatok (arché), z ktorého vznikajú a do ktorého sa opäť navracajú všetky veci.

 :: apeiron (Anaximandros), metafyzika, ontológia.


apeiron (Anaximandros) – neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. „Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času“.

Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).

  Exc.

 :: Anaximandros, apeirón, ontológia.


Apel, Karl Otto (15. 3. 1922 Düsseldorf, Nemecko – 15. 5. 2017 Niedernhausen. Nemecko) – nemecký filozof, predstaviteľ filozofie jazyka a sociálnej filozofie, ovplyvnený jeho učiteľom Rothackerom a ďalej Peirceom, Wittgensteinom a Heideggerom, svoju filozofiu rozvíjal pod titulom transcendentálna pragmatika, ktorú vypracoval na báze transformácie Kantovho transcendentalizmu.

Apel rozvinul metódu hermeneuticko-dialektickej rekonštrukcie a používal ju vo svojich výkladoch kritickej recepcie rôznych filozofických východísk, ktoré napokon dotvoril do základu svojej samostatnej teórie, ktorá tieto pôvodné zdroje novým spôsobom usúvzťažňuje a reformuluje, opierajúc sa o Kantovu ideu, že poznanie sa má zdôvodniť transcendentálne, no v Apelovej filozofii úlohu Kantovej transcendentálnej apercepcie zaujíma ideálne, neobmedzené komunikatívne spoločenstvo.

Tažiskom jeho výskumného záujmu na tomto základe bol najmä problém vysvetlenia a porozumenia, kritika ideológie a emancipácie, konsenzuálna teória pravdy a komunikatívna etika. Smerník Apelovho filozofického skúmania bol pôvodne v zhode s filozofiou J. Habermasa, od ktorého sa však odlišoval svojím akcentom na transcendentalizmus, ktorému sa Habermas naopak vyhýbal. Obom však išlo o preukázanie vnútornej obmedzenosti scientisticko-objektivistickej filozofie.

 – D: Dasein und Erkennen. Eine erkenntnistheoretische Interpretation der Philosophie Martin Heideggers (dizertácia), 1950; Sprache und Wahrheit in der gegenwärtigen Situation der Philosophie, 1959; Die Idee der Sprache in der Tradition des Humanismus von Dante bis Vico (habilit. práca), 1963; Szientistik, Hermeneutik, Ideologiekritik. Entwurf einer Wissenschaftslehre in erkenntnisanthropologischer Sicht, 1968; Transformation der Philosophie, Bd. 1: Sprachanalytik, Semiotik, Hermeneutik; Bd. 2. Das Apriori der Kommunikationswissenschaft, 1973; Zum Problem einer rationalen Begründung der Ethik im Zeitalter der Wissenschaft, 1974; Transformation der Transzendentalphilosophie. Versuch einer retrospektiven Zwischenbilanz, 1978; Die Erklären-Verstehen-Kontroverse in transzendental-pragmatischer Sicht, 1979; Ist die Ethik der idealen Kommunikationsgemeinschaft eine Utopie? Zum Verhältnis von Ethik, Geschichtsphilosophie und Utopie, 1982; Auseinandersetzungen in Erprobung des transzendentalpragmatischen Ansatzes, 1998.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia nemecká.


apercepcia lat. – vnímanie s porozumením. Pri apercepcii závisí každý nový vnem od predchádzajúcej životnej skúsenosti človeka a od jeho psychického stavu v momente vnímania.


apercepcia )Leibniz, G. W.) – výrazné (


apodiktický gr. – starogr. ἀποδεικτικóς (súvisiaci s výkladom alebo s dokazovaním, lat. apodicticus (presvedčivý) – jasne preukázaný, celkom istý, bezpodmienečne platný, nezvratný, nepochybný.


apodiktický (fenomenológia) platný bez výnimky, nezvratne, bezpodmienečne, celkom istý, logicky zdôvodnený.

„‚Apodikticky‘ platný je závěr deduktivního úsudku, např. geometrický teorém. Apodiktická pravda je totožná s pravdou nutnou, nepopiratelnou, která nemůže být uvedena v pochybnost ničím a nikým. U Husserla apodiktická evidence značí takovou evidenci, o níž sa absolutně nijak nedá pochybovat. Apodiktických pravd dosahuje fenomenologickou metodou. V Husserlově životě byla apodiktičnost zdrojem četných vnitřních konfliktů bránila mu zveřejňovat četné rukopisy, které nepovažoval za apodikticky nevývratné. (Srov.: evidence)“ (484;103).


aprezentácia (fenomenológia) nem. Appräsentation nepriame vnemové sprítomnenie predmetu pomocou priameho sprítomnenia iného predmetu, napr. zadnej časti objektu pomocou čelnej, jedného aspektu prostredníctvom iného. „Druhého poznávam pomocou vcítenia (Einfühlung). Telo „druhého“, iného človeka vnímam ihneď ako telo druhého „ego“ cestou asimilatívnej analógie s mojim vlastným „ja“. Moje vnímajúce ego je s vnímaným ego spriahnuté do páru (Paarung)“ (484;103).


apriori lat. – apriórne – oblasť predchádzajúca skúsenosti a nezávislá od nej, predskúsenostno a podmieňujúcno skúsenosti. Výraz apriori (napr. po nemecky das Apriori) vznikol substantivizáciou výrazu a priori.

 :: apriorita, apriórny (Kant, I.).


apriorita lat. nezávislosť od skúsenostných obsahov.

 :: apriori.


apriórny (Kant, I.) predskúsenostný.

 :: apriori.


aproximácia lat. – priblíženie, približnosť.

 :: aproximácia (matematika), aproximovanie sa.


aproximovanie sa lat. – priblíženie alebo približovanie sa, nadobudnutie alebo nadobúdanie blízkych, podobných znakov, črt.


A-rad (McTaggard, J. M. E.) – dynamický rad minulých, súčasných a budúcich okamihov. Dynamický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s tým, že výraz čas používame na označovanie toho, čo bude, čo bolo atď. A-rad je nevyhnutný pre charakteristiku času B-radom.


arbitrárne lat. rozhodujúc, na základe alebo podľa rozhodnutia.


arbitrium liberum lat. – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.


Arendtová, Hannah (14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York) – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.

Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká.


argument lat. –– jazykový prostriedok, pomocou ktorého niekoho o niečom presvedčujeme (trebárs aj seba samého: v tomto prípade možno však hovoriť skôr o úsudku) a ktorý spočíva v postupnosti výrokov, z ktorých jeden (ten, ktorý sa zdôvodňuje) sa nazýva záver a ostatné výroky (tie, pomocou ktorých sa zdôvodňuje záver) sa nazývajú premisy.

Činnosť zostavovania argumentu je argumentácia.

Väzba medzi premisami argumentu a záverom argumentu, na ktorej sa zakladá deduktívne vyplývanie, sa nazýva pravdivostná závislosť.

 :: argument (logika), argument (Zouhar, M.), argument platný deduktívne, argument platný logicky, jazyk logiky, logika, premisy argumentu, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, vyplývanie logické, záver argumentu.


argument (logika)postupnosť výrokov uvedených (vyslovených) s cieľom zdôvodniť záver pomocou premís.

 :: argument, logika.


argument (Zouhar, M.) určitá postupnosť viet nazývaných výroky (tvrdenia) (89;12).

 :: argument (logika), Zouhar, M..


argument funktora – vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz (4;33).

 :: logika.


argument platný deduktívne – argument, záver ktorého je len (čisto) dôsledkom premís argumentu; v závere deduktívne platného argumentu sa nevyskytuje nová informácia alebo tvrdenie, ktorého pravdivosť by nevyplývala z pravdivosti premís tohto argumentu.

Deduktívna platnosť argumentu za zakladá na formálnej štruktúre argumentu.

 :: logika, argument (logika).


argument platný logicky argument, ktorého platnosť možno zdôvodniť pomocou dedukcie.

 :: argumentácia, logika.


argumenta ponderantur, non numerantur lat. – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.


argumentácia lat. – zdôvodňovanie pravdivosti tvrdenia pomocou iného tvrdenia alebo tvrdení; činnosť zostavovania argumentu. Argumentácia zahrnuje dokazovanie a vyvracanie, v priebehu ktorých sa utvára presvedčenie o pravdivosti tézy alebo nepravdivosti antitézy tak u dokazujúceho ako aj u oponentov.

Logiku na argumentácii zaujíma jej logická zložka, tvorená argumentom.

 :: logika, premisy argumentu, usudzovanie (logika), záver argumentu.


argumentum ad hominem lat. – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.


argumentum ad rem lat. – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.


argumentum ad veritatem lat. – objektívny dôkaz.


argumentum baculinum lat. – doslovne: palicový argument – hmatateľný dôkaz.


argumentum e contrario lat. – dôkaz z opaku.


argumentum e silentio lat. – argumentum a silentio, argumentum ex silentio – dôkaz postavený na zamlčaní nejakej skutočnosti.


arché gr. – prvopočiatok, počiatok, zdroj.

 :: arché (Táles z Milétu), metafyzika, ontológia.


arché (Táles z Milétu) – prvopočiatok tvorený vodou (6;50).

 :: filozofia predsokratovská.


archetyp (Jung, C. G.) – typická, univerzálna forma vnímania, myslenia, chápania, správania, tvoriaca súčasť duševného dedičstva ľudstva a symbol kolektívneho nevedomia. Termín začína Jung používať v roku 1920.


archív (Foucault, M.) – pravidlá generovania nových diskurzívnych objektov, proces, ktorý vedie k nahradeniu jednej vedeckej formácie druhou.


Aristippos (asi 435 – 355 pr. n. l.) – starogrécky filozof, Protagorov a Sokratov žiak, zakladateľ kyrénskej školy. Aristippos bol v teórii poznania senzualistom a v etik hedonistom: najvyšší cieľ života videl v slasti, pričom však človek nemá byť jej otrokom, ale má sa usilovať o jej rozumnosť - iba rozumná slasť je totiž najvyšším blahom. Slasť a utrpenie sú meradlom dobra a zla, pravdy a nepravdy. Aristipoos odmieta náboženskú vieru, pretože zaťažuje dušu tiesnivými predstavami, odporúča zriecť sa honby za bohatstvom, slávou a politickou mocou.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


Aristoteles (384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi) – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.

V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho Filozof.

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.


B:

  • * 384 pr. n. l.
  • Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
  • 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
  • 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
  • 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
  • 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
  • 322 pr. n. l.
  • 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.


D:

Rané diela:

Protreptikos

O filozofii


Logické spisy (Organon):

Kategórie

O vyjadrovaní

Prvé analytiky

Druhé analytiky

Topiky

O sofistických dôkazoch


Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

Fyzika

O nebi

O vzniku a zániku

Meteorologiky


Psychologické spisy:

O duši

Parva naturalia


Biologické spisy:

O častiach zvierat

O pohybe zvierat

O chôdzi zvierat

O vzniku zvierat


Filozofické spisy:

Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii

Etika Nikomachova

Etika Eudemova

Politika

Rétorika

Poetika


Ďalšie spisy:

Ústava aténska


Nezachované spisy:

• lekárske spisy

• spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

 – I: Aristotle, in: The Basics of Philosophy.

::


Aristoteles: Kategórie súčasť Organonu, spis, v ktorom sa Aristoteles zaoberá jednoduchými zložkami výroku; dnes by sme mohli náplň tohto spisu chápať ako Aristotelovu logiku pojmu.


Aristoteles: O filozofii – rozsiahly dialóg, z ktorého sa zachovali len fragmenty.


Aristoteles: O nebi – gr. Peri ouranou, lat. De caelo – prírodovedecký spis, tvoriaci 4 knihy, v ktorom Aristoteles podáva všeobecnú kozmológiu a skúma zloženie sveta, jeho večnosť, hviezdy. Obraz sveta, ktorý tu vypracoval Aristoteles, bude charakteristický pre stredozemné civilizácie až do konca stredoveku. Je to obraz sveta, ktorý pretrvá takmer dve tisícročia, v škole sa ho bude učiť ešte Dante a Shakespear: geocentrický systém, podľa ktorého všetky nebeské telesá obiehajú okolo Zeme.

Nehybná Zem je centrom celého vesmíru. Nehybnosť Zeme vyplýva z faktu, že vesmírny pohyb Zeme by sa musel prejaviť v zdanlivom protismernom pohybe hviezd, čomu pozorovania odporujú.

Okolo Zeme obiehajú po dokonalých kruhových dráhach na koncentrických pevných sférach

– Mesiac,

– Slnko,

– Merkúr,

– Venuša,

– Mars,

– Jupiter,

– Saturn.

Najďalej od Zeme je napokon sféra nehybných hviezd.

Aristoteles rozlišuje sublunárnu oblasť (od Zeme po sféru Mesiaca) a supralunárnu oblasť (nad sférou Mesiaca).

Sublunárnu oblasť tvoria štyri základné elementy:

oheň,

– vzduch,

– voda,

– zem.

Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

Supralunárnu oblasť tvorí absolútne beztiažový éter, z ktorého pozostáva Slnko a každá z hviezd.

Kométy sú krátkodobé atmosférické javy.

Mliečna cesta sú éterické výpary, vyvolané rýchlym pohybom hviezd okolo Zeme.


Aristoteles: Organon – súbor Aristotelových logických spisov označených takto (gr. Organon = Nástroj, totiž nástroj poznania) antickými komentátormi. Organon zahrnuje:

Kategórie (lat. Categoriae) – spis rozoberajúci definície desiatich základných kategórií.

O interpretácii (lat. De interpretatione) – spis pojednávajúci o vete a súde.

Prvé a druhé analytiky (lat. Analytica priora et posteriora) – skúmanie procesu sylogizmu.

Topiky (lat. Topica) – výklad o dôkazoch z pravdepodobnosti.

O sofistických dôkazoch (lat. Sophistici elenchi) – diskusia o klamných argumentoch sofistov.

 :: logika Aristotelova, logika aristotelovská, orgán.


Aristoteles: Protreptikos – dialóg, v ktorom Aristoteles odporúča zasvätiť život teoretickému bádaniu.


Aristoteles: Prvé analytiky súčasť Organonu, spis, v ktorom Aristoteles podal v dejinách logiky .prvý ucelený výklad o platných formálnych úsudkoch.


aristotelizmus – významný prúd európskej filozofie, ktorý pramení v Aristotelovom učení a zahrnuje viaceré filozofické školy a podprúdy, ktorým je spoločné nasledujúce:

• umiernený realizmus,

• náuka o štyroch príčinách,

• náuka o zmyslovom pôvode poznania,

• výklad pohybu ako prechodu z možnosti do uskutočnenia,

• hylémorfizmus,

• zaradenie prvej filozofie (metafyziky) do systému vied.

Odlišujú sa podľa toho, aký typ konštelácie kategórií intervenuje v ich skúmaní miesta človeka vo svete, napríklad či medzi týmito kategóriami je kategória Boha a aká kategória Boha (kresťanského Boha, Alaha) alebo nie je.

Z diachronického hľadiska sa vyčleňuje:

    • pôvodný aristotelizmus Aristotelových nástupcov v peripatetickej škole, Teofrastos a ď.
    • stredoveký aristotelizmus kresťanský, arabský a židovský,
    • aristotelizmus dialektikov ranej scholastiky (Anselm z Besate),
    • aristotelizmus scholastikov 13. storočia s hlavným predstaviteľmi Albertom Veľkým a Tomášom Akvinským,
    • renesančný averroizmus,
    • renesančný alexandrizmus,• španielska scholastika 16. a 17. storočia (F. Suárez),
    • novoscholastika 19. a 20. storočia (F. Brentano, J. Maritain, J. Pospíšil, M. Habáň a ď.)

 – I: Aristotelianism, in: The Basics of Philosophy.

 :: filozofia antická.


árnosť predikátu arita predikátu počet prázdnych miest, ktoré treba zaplniť subjektovými výrazmi, aby z daného predikátu vznikol výrok (89;175).


ars (antika rímska) – zručnosť vo vytváraní vecí alebo obratnosť v organizovaní podľa určitých pravidiel.


ars (stredovek) – to ktoré z umení.


ars liberalis (stredovek) – to ktoré zo slobodných umení.


ars mundana lat. – svetské umenie.


arteficiálny lat. – umenotvorný.


artes (synkriticizmus) – množina umení alebo schopností človeka pestovaná synkriticistickou artistikou; množina umení, ktoré si človek môže osvojovať, je otvorená: ars amandi, ars docendi, ars educandi, ars moriendi, ars tacendi, ars vivendi


artikulácia lat. – 1. článkované vyslovovanie hlások pomocou rečových orgánov; 2. dôrazné alebo zreteľné hovorenie, jasné formulovanie.


artikulovanie lat. – artikulácia.


aseita lat. majúcnosť nezávislého bytia alebo vyznačujúcnosť sa ním. :: bytie.


asimilácia lat. – prispôsobovanie (si), pripodobňovanie (sa), prispôsobovanie sa až postupné splynutie.

 :: prispôsobovanie sa.


asocianizmus lat. – prístup k duševnému dianiu, riadiaci sa ideou, že procesy, ktoré ho tvoria, sa uskutočňujú združovaním (asociáciou) myšlienok, predstáv a ďalších útvarov psychiky. Asociácia týchto útvarov alebo procesov môže podľa asocianizmu vznikať v dôsledku

    • podobnosti predmetov reprezentovaných útvarmi psychiky a majúcich medzi sebou niečo zhodné);
    • blízkosti (asociácia predmetov alebo udalostí vyskytujúcich sa pri sebe v priestore alebo čase);
    • kontrastu (asociácia predmetov vyznačujúcich sa ich vzájomnou protikladnosťou).

S ideami asocianizmu sa stretávame už v diele Platóna a Aristotela, ktorí ich využili pri reflexii procesov zapamätávania si.

So systematickou aplikáciou týchto ideí začal D. Hartley, J. Priestley a D. Hume v 18. stor.

Zásluhou J. F. Herbarta, J. S. Milla a neskôr Th. Ziehena, H. Ebbinghausa a G. E. Müllera sa asocianizmus vyvinul do dominujúceho smeru psychológie 19. stor., až napokon sa ukázalo, že teória asociácie je neudržateľná predovšetkým v dôsledku jej mechanistickej a introspektivistickej osnovanosti, no výskumu asociácií sa naďalej venuje pozornosť prostriedkami súčasnej psychológie (napr. asociačný experiment) s cieľom odhaliť osobitosti psychických procesov, ako napríklad významové asociácie, ich úloha v učení atď.


aspekt lat. – stanovisko, zorný uhol, hľadisko, stránka.


atemporalistika lat. – praktická zložka alebo vrstva achronozofie spočívajúca v pestovaní umenia žiť bezčasie (atemporalitu), napríklad  zbezodkladniť konanie dobra alebo krásy a zbezodkladniť prerušenie konania zlého a škaredého.

 :: perichronozofia, poradenstvo synkritické (synkriticizmus), synkriticizmus.


atomistika gr. učenie o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty (z atómov a iných mikročastíc). S historicky prvou formuláciou atomistiky prišli staroindické učenia njája a vaišéšika.

 :: atomistika (fyzika), fyzika atómová.


atomizmus gr. smer prírodnej filozofie, podľa ktorého sa látky skladajú z nepatrných, ďalej nedeliteľných častíc (atómov). Prvé atomistické učenia vypracovali staroindické učenia njája a vaišéšika a na Západe predstavitelia starogréckeho atomizmu Leukippos a Demokritos.

 – P: Bruno, G., Dalton, J. 

 :: atomizmus staroindický.


atomizmus starogrécky starogrécka atomistika učenie predsokratovských filozofov Leukippa a Demokrita o diskrétnej (pretržitej) štruktúre hmoty tvorenej z atómov a prázdna; atómy sú nepatrné posledné a nedeliteľné, nestvoriteľné a nezničiteľné čiastočky, odlišujúce sa hmotnosťou, rýchlosťou pohybu a vzájomný rozmiestnením a počtom v telesách, od čoho závisia aj rôzne kvality vecí.


atomizmus staroindický – učenie o atóme ako elementárnej častici stavby univerza, učenie, ktoré sa v rámci indickej filozofie rozvíjalo nezávisle od európskej filozofie, a to tak v školách ortodoxných (njája, vaišéšika, mímánsa), ako aj neortodoxných (džinizmus, buddhizmus, ádžívika).

 :: filozofia indická.


atribút lat. – 1. podstatná, trvalá, základná neoddeliteľná vlastnosť predmetu, bez ktorej nemôže predmet ani jestvovať, ani byť myslený.

2. predmet, ktorý sa pridáva k soche alebo obrazu ako poznávací znak vzťahujúci sa na jej postavenie, na zázraky alebo zvláštne udalosti jej života. 

 :: atribút (Cmorej, P.), atribút (informatika).


atribút (Cmorej, P.) vlastnosť alebo vzťah pripisovaný opisom k jednému alebo viacerým objektom (501;825).


atribút (Spinoza, B.) – „to na substancii, čo rozum poznáva ako niečo vytvárajúce jej esenciu“ (68;50).

 :: Boh (Spinoza, B.), bytie (Spinoza, B.).


au fond fr. – v podstate.


Audi, Robert N. (1941 – ) – americký filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, zameraný ny výskum praktickej a teoretickej racionality, na filozofiu náboženstva, politickú filozofiu...

 – D: Belief, Justification, and Knowledge: An Introduction to Epistemology, 1988; Action, Intention, and Reason, 1993; The Structure of Justification, 1993; Moral Knowledge and Ethical Character, 1997; Epistemology: A Contemporary Introduction to the Theory of Knowledge, 1998; Religious Commitment and Secular Reason, 2000; The Architecture of Reason: The Structure and Substance of Rationality, 2001; The Good in the Right: A Theory of Intuition and Intrinsic Value, 2004; Practical Reasoning and Ethical Decision, 2006; Moral Value and Human Diversity, 2008; Business Ethics and Ethical Business, 2009; Reasons, Rights, and Values, 2015.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, filozofia USA.


Augustinus, Aurelius (13. 11. 354 Tagaste (Numídia) dn. Souk-Ahras (Alžírsko) – 28. 8. 430 Hippo Regius (Numídia), na území dnešného Tuniska) – kresťanský teológ, filozof a mystik, cirkevný otec, predstaviteľ latinskej patristiky, predstaviteľ panenteizmu, jeden zo zakladateľov západnej kresťanskej kultúry (od roku 395 biskup v Hippone Regiu). Bol silno ovplyvnený novoplatonizmom Plotina. Jeho učenie sa pokladá za najpozoruhodnejší a najdokonalejší prejav patristického myslenia.

Medzi antickými ľuďmi vynikol neprekonateľnou schopnosťou vyjadrovať pocity.

V dogmatických sporoch s rôznymi heretikmi a schizmatikmi rozvinul kresťanskú vierouku,do ktorej nechal preniknúť niektoré idey novoplatonizmu. Podobne ako Sokrates sa odvracia od prírody a kozmu a zaujíma sa o ľudské vnútro: Noli foras ire, in te redi, in interiore homine habitat veritas (Nechoď von, do seba sa vráť, vo vnútri človeka pravda prebýva). Základom ľudskej bytosti je ľudská vôľa, ktorá riadi aj myslenie a uvádza do pohybu všetky ostatné duševné sily. Zdrojom všetkých vecí je Boh a božia prozreteľnosť určuje v rozhodujúcej miere chod vecí.

V zhode s apoštolom Pavlom učil, že človek je od prirodzenosti neschopný konať dobré skutky (náuka o dedičnom hriechu), že však určití jednotlivci sú z milosti božej predurčení k večnému spaseniu (predestinácia). Dôležitá je tu však všemocnosť božej lásky ako najvyššie dobro stojace v protiklade k zlu ako k ničote a tme.

Zmysel dejín spočíva v zápase dobra a zla, v boji božej obce (civitas Dei, je založená symbolicky Abelom) a obce pozemskej (svetského štátu, civitas terrena, založenej Ábelovým vrahom Kainom), ktorý skončí víťazstvom kráľovstva božieho. Augustinus vidí príslušníkov božej obce aj mimo cirkvi, takže výťažky antickej kultúry sa môžu zachovať aj v kresťanskom svete.

Boh je najvyšším princípom a zdrojom sveta, najvyšším absolútnym a jednotným bytím, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom (unum, verum, bonum).

Kreacionizmus

Svet stvorila božia tvorivá podstata z ničoho. Augustin uvádza po prvý raz do filozofického kontextu náboženskú myšlienku, že Boh stvoril svet z ničoho (creatio ex nihilo). To bolo novinkou oproti niekdajším antickým koncepciám, ktoré predpokladali, že demiurgos stvoril svet z hmoty existujúcej od večnosti.

Všetko konečné má svoje obmedzené bytie od božej tvorivej podstaty. Božia myseľ v sebe obsahuje na spôsob ideí podstatné tvary všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete utvárajú. Poznať svet možno len poznávaním onej absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Všetko poznávanie je len poznávaním Boha cez sebapoznanie (ver, aby si rozumel).

 :: caritas (Augustinus), filozofia 5. stor., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia kresťanská, filozofia patristická, filozofia rímska, filozofia staroveká, Victorinus, viera v Boha (Augustinus).


Austin, John Langshaw (26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford) – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy(filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetľuje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.

Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),

2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;

3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvedčený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj perlokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.

Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

 – D: The Foundations of Arithmetic. A logico-mathematical enquiry into the concept of number, 1950; Philosophical Papers, 1961; How To Do Things with Words, 1962 (odprednášané 1955), Sense and Sensibilia, 1962, (S. Nuccetelli a G. Seay eds.) Philosophy of Language: The Central Topics, 2007.

:: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia anglická, filozofia jazyka, filozofia súčasná.


autogénny gr. – samosebatvorný.


autopsia gr. poznanie nadobudnuté vlastným pozorovaním; vlastná skúsenosť, vlastné poznanie.

 :: autopsia (anatómia).


Avenarius, Richard Heinrich (19. 11. 1843 Paríž –18. 8. 1896 Zürich)– švajčiarsky filozof, zakladateľ empiriokriticizmu.

Avenarius uskutočnil genetický rozbor myslenia, rozbor funkcie a genézy vedenia; pýtal sa na biologický prospech uskutočňovaného vedenia; vypracoval psychologickú teóriu poznania a program filozofie skúsenosti; kládol otázky týkajúce sa zmyslu vedeckých tvrdení a dosahu ich platnosti. Avenariovi ide o návrat k prirodzenosti, k prirodzenému pohľadu na svet, ktorý je zatemňovaný nekritickým preberaním predsudkov, ktoré sa zrodili vo vede v priebehu stáročí. Táto túžba po návrate k prirodzenosti, snaha očistiť skúsenosť od všetkých dodatkov vložených do nej neprávom, zbližuje empiriokriticizmus s duchom moderných ideových prúdov, ktoré sa odvracajú od ideálov racionalizácie sveta a hľadajú čistú, prirodzenú situáciu človeka vo svete (prirodzený svet).

Avenariova filozofia sa vyznačuje aktivistickou orientáciou: človek sa odlišuje od všetkého ostatného činným postojom k svetu a nie trpným prepisom tohto sveta. Odhalenie čistej skúsenosti nie je objavením situácie zrkadla, v ktorej by sa mal ocitať človek; táto situácia je situáciou prirodzeného a spontánneho organizátora všetkého daného.

 :: filozofia 19. stor., filozofia pozitivistická, filozofia súčasná.


Avraham bar Chijja ha-Nasi (1065 / 1070 Barcelona – 1136 / 1148 Provence) – lat. Savasorda – španielsky filozof, predstaviteľ stredovekého židovského novoplatonizmu, matematik a astronóm, prvý, čo v stredoveku svoje dielo napísal v hebrejčine (a už nie v arabčine) a v hebrejčine tak aj vytvoril pojmový aparát – stal sa zakladateľom hebrejskej odbornej terminológie; výsledky svojej jazykovednej práce zhrnul v diele „Základy porozumenia a veža viery (יסודי התבונה ומגדל האמונה, Jesodej ha-tnuva ve-migdal ha-emuna)“. Avraham bar Chijja nadväzoval na Gabirola, no na rozdiel od neho tvrdil, že z látky a formy sa skladá iba telesný svet; nadzmyslové esencie sú podľa neho čisté formy.

Ďalšou témou Avraham bar Chijju bol spôsob dosahovania sveta ideí ľudskou dušou: podľa neho to závisí popri intelektuálnej dokonaosti aj od dokonalosti morálnej.

Výrazným spôsobom prispel k myšlienkovej orientácii kabalistickej knihy Bahir.


Na Avraham bar Chijju nadväzoval sčasti stredoveký chasidizmus.


axiológia gr. – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.

Axiológia je jedna z antropologických disciplín.

Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.

Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.

V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).

Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanie tých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.

 :: hodnota, pozitívum axiologické.


axióma gr. východiskové tvrdenie axiomaticky budovanej teórie, ktoré sa v danej teórii nedokazuje alebo má triviálny dôkaz a z ktorého sa odvodzujú pomocou daných pravidiel všetky ostatné tvrdenia danej teórie, pričom sa požaduje, aby vety odvodené z axiómy neobsahovali logický spor.

Pravdivosť axióm sa rieši istou štandardnou interpretáciou jazyka celej teórie, pričom axiómy sa chápu ako vety pravdivé vzhľadom na vyhovujúcu interpretáciu.

 :: axióma (logika matematická), axióma (matematika), logika, nezávislosť axióm, systém axiomatický, teória vedecká.


axióma (logika matematická) – výrok, ktorý prijímame ako pravdivý bez toho, že by sme dokazovali jeho platnosť.



axiomatizácia gr. – výstavba vedeckej teórie (pozri napr. výstavba geometrie axiomatická), ktorej hlavným alebo prvým krokom (etapou) je vyčlenenie axióm, čiže základných tvrdení teórie.


(Dodatok)