caritas (Augustinus) – forma lásky, aktívne sa zameriavajúca na Boha a na blížneho bez toho, aby sa riadila zištnosťou a prebúdzala zmyselnú žiadostivosť. Je koreňom všetkého dobra principiálne vylučujúcim zlo (318;71).


Carnap, Rudolf (18. 5. 1891 Ronsdorf pri Wuppertale – 14. 9. 1970 Santa Monica) – predstaviteľ novopozitivizmu a filozofie vedy, v ktorej zastáva induktivistické stanovisko, ktoré pri overovaní vedeckých teórií považuje za základ induktívnu metódu. R. Carnap si získal meno tým, že hľadal nové cesty skúmania základov vedy a usiloval sa nanovo a čisto vedecko-logickým spôsobom sformulovať kánon celého vedenia a poznania vo filozofii. Za hlavnú úlohu filozofie pokladal filozoficky exaktne pochopiť tie problémy, ktoré sa vyskytujú v špeciálnych vedách, a to pomocou prísne formalizovaného jazyka.

  D: Der logische Aufbau der Welt, 1928; Scheinprobleme in der Philosophie, 1928; Abriß der Logistik, 1929; Logische Syntax der Sprache, 1934; Foundations of Logic and Mathematics, 1939; Introduction to Semantics, 1942; Formalization of Logic, 1943; Meaning and Necessity, 1947;  Logical Foundations of Probability, 1950; The Continuum of Inductive Methods, 1952; Einführung in die symbolische Logik, 1954; Induktive Logik und Wahrscheinlichkeit, 1959; Philosophical Foundations of Physics, 1966; Studies in Inductive Logic and Probability, 1971.

 :: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, logika vedy (Carnap, R.), neopozitivizmus, vedoslovie (Carnap, R.).


Cassirer, Ernst (28. 7. 1874 Breslau – 13. 4. 1945 New York) – nemecký filozof, predstaviteľ marburskej školy novokantovstva. Venoval sa výskumu dejín filozofických problémov. V dejinách vedy a filozofie objavil vývin od predmetnosti k funkčne-relačnému (nenázornému) mysleniu.

Cassirer je azda najvýznamnejší historik transcendentálnej filozofie, ktorej rozvoj datuje od renesancie poukazujúc aj na jej špecifické použitie v súčasnej matematike, fyzike a chémii.

Cassirer sa snaží vylúčiť z pojmov všetky substančné vzťahy a vyjadriť ich takmer výlučne pojmom funkcie.

– D: Descartes’ Kritik der mathematischen und naturwissenschaftlichen Erkenntnis, 1899; Leibniz’ System in seinen wissenschaftlichen Grundlagen, 1902; Der kritische Idealismus und die Philosophie des „gesunden Menschenverstandes“, 1906; Kant und die moderne Mathematik, 1907; Das Erkenntnisproblem in der Philosophie und Wissenschaft der neueren Zeit: Zv. 1: 1906; Zv. 2: 1907; Zv. 3: Die nachkantischen Systeme, 1920; Zv. 4: Von Hegels Tod bis zur Gegenwart, (1832–1932), 1957; Substanzbegriff und Funktionsbegriff. Untersuchungen über die Grundfragen der Erkenntniskritik, 1910; Freiheit und Form. Studien zur deutschen Geistesgeschichte, 1916; Kants Leben und Lehre, 1918; Heinrich von Kleist und die Kantische Philosophie, 1919; Zur Einstein’schen Relativitätstheorie. Erkenntnistheoretische Betrachtungen, 1921; Idee und Gestalt. Goethe, Schiller, Hölderlin, Kleist, 1921; Philosophie der symbolischen Formen, 3 zv. 1923 – 1929; Sprache und Mythos. Ein Beitrag zum Problem der Götternamen, 1925; Individuum und Kosmos in der Philosophie der Renaissance, 1927; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Idee der republikanischen Verfassung. Universitätsrede, 1929; Kant und das Problem der Metaphysik. Bemerkungen zu Martin Heideggers Kantinterpretation, 1931; Erkenntnistheorie nebst den Grenzfragen der Logik und Denkpsychologie, 1927; Die Philosophie der Aufklärung, 1932; Determinismus und Indeterminismus in der modernen Physik, 1937; Axel Hägerström: Eine Studie zur Schwedischen Philosophie der Gegenwart, 1939; Zur Logik der Kulturwissenschaften, 1942; An Essay on Man. An introduction to a philosophy of human culture, 1944; The Myth of the State, 1946; Was ist der Mensch? Versuch einer Philosophie der menschlichen Kultur, 1960; Versuch über den Menschen. Einführung in eine Philosophie der Kultur, 2010.

:: filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká (Cassirer, E.), filozofia súčasná, introspekcia (Cassirer, E.), poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.), sebapoznanie (Cassirer, E.), sebapoznanie (skepticizmus) (Cassirer, E.).


Castañeda, Héctor-Neri (13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA) – quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).

Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.

Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

 – D: The Logical Structure of Moral Reasoning, 1954; "He": On the Logic of Self-Consciousness, 1966; Indicators and Quasi-Indicators, 1967; On the Semantics of the Ought-to-Do, 1970; Intentions and the Structure of Intending, 1971; The Structure of Morality, 1974; Thinking and Doing: The Philosophical Foundations of Institutions, 1975; On Philosophical Method, 1980; The Paradoxes of Deontic Logic, 1981; Sprache und Erfahrung. Texte zu einer neuen Ontologie, 1982; Self-Profile, 1986; The Self and the I-Guises, Empirical and Transcendental, 1987 Thinking, Language and Experience, 1989.

 :: filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia severoamerická, filozofia súčasná.


causa lat.– príčina, dôvod.


causa activa lat.– činná príčina.


causa cognoscendi lat. – príčina poznania.


causa corporalis lat. – fyzická, telesná príčina.


causa efficiens lat. – pôsobiaca príčina.


causa essendi lat. – príčina bytia, jestvovania.


causa finalis lat. – konečná príčina.


causa formalis lat. – tvoriaca, formujúca príčina.


causa materialis lat. – príčina pôsobiaca v látke, hmote; substrát činnosti.


causa movens lat. – causa motiva – hybná príčina.


causa occasionalis lat. – náhodná príčina.


causa sui lat. – príčina seba samého.Termín causa sui sa používal v scholastike na označenie nepodmienenosti a nevyhnutnosti existencie Boha. Tento termín používal aj Descartes, Schelling a Hegel. Je to aj základný princíp Spinozovej filozofie.


celistvosť celosť, kompaktnosť vlastnosť niečoho tvoriaceho nerozdelený celok.

Porušením celistvosti môže byť napríklad diera.


celok – zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac, ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Celok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť. Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie, útvar a pod.

 :: aditívnosť, celok (geomorfológia), celok daného, celok daného predfilozoficky, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predsynkriticky, celok daného predtechnicky, celok daného predvedecky, celok krajinný, celok priestorový, celok technologický, jednotka, koherencia, konzistentnosť, spojenosť, väzba, vyčlenenie, vyčleňovanie, zátvorka (matematika), zlomok (matematika), zlúčenosť.


celok daného súbor všetkých daností v okamihu, keď k dačomu pristupujeme.

Z celku daného si ten, kto k nemu pristupuje, vykrajuje svoj predmet záujmu alebo poznania v súlade 1. so svojim zámermi, potrebami a podobne a 2. podľa kategórií a ďalších významových útvarov, ktoré intervenujú v pristupovaní k nemu. Napríklad z celku toho, čo bolo dané predsokratovským filozofom si povedzme Herakleitos vybral fenomén diania (genesis a fthora) ako hlavný predmet záujmu a Parmenides naopak fenomén toho, čo je stále a nemenné (einai).

Dôležitým, ak nie najdôležitejším komplexom útvarov, procesov, ich nositeľov a ďalších činiteľov v rámci celku daného je uskutočňujúcno, napr. pozorujúcno.

No danosti alebo ich celok nie sú dačo raz navždy ustanovené, ale zakaždým čosi, na čo sa zameriava naša pozornosť v tej ktorej dejinnej dobe: zameriavanie našej pozornosť, náš výber z celku vopred daného, sa zakaždým deje v kontexte toho ktorého historického typu významového univerza. štrukturovaného tým ktorým historickým typom racionality.

Navyše akýkoľvek náš prístup k celku daného „sa môže postupne stať celkom neuvedomeným a nereflektovaným v tom zmysle, že ho už nepovažujeme za vybrané metodické východisko, ale za úplne samozrejmú skutočnosť, ktorá sa prelína i našimi každodennými predstavami o svete, našim myslením a jazykom (784;4)“. 

 :: celok daného predfilozoficky, celok daného predkriticky, celok daného predlogicky, celok daného predsynkriticky, celok daného predvedecky, celok daného predtechnicky, celok daného vopred, danie, danosť, daný.


celok daného predfilozofickysúčasť predmetu metafilozofie spočívajúca v súbore daností, ako ich filozofia (filozof) zahliadne pred začiatkom svojej činnosti; pôvodne, pred vznikom filozofie, tvorila celok predfilozoficky daného popri každodennom a náboženskom obraze sveta najmä mytológia. V neskorších obdobiach sa ku každodennému, náboženskému a mytologickému komponentu celku predfilozoficky daného pripájajú činnosti a významové univerzum vedy, postupne sa osamostatňujúci súbor profánnych a umeleckých činností a profánne a umelecké významové univerzum a komplex samotnej tradovanej filozofie.

Veľmi dôležitou súčasťou celku predfilozoficky daného je (univerzálna) ťažkosť, ktorú si filozof môže začať uvedomovať v podobe údivu vyúsťujúceho po určitej určitej významovej transformácii (spočívajúcej vo filozofickom myslení) do filozofického problému formulovaného napokon v podobe filozofickej otázky alebo série takýchto otázok.

Celok predfilozoficky daného je súčasťou predmetu metafilozofie, ktorá ho kontraponuje filozofii, predmetu filozofie, jej konceptuálnemu a metodickému aparátu.

Konceptuálny a metodický aparát filozofie je popri svetonázorových a ideologických impulzoch hlavný prostriedok orientácie filozofie v celku v predfilozoficky daného, určuje, čo (aké entity, aké ich vlastnosti, vzťahy, vlastnosti vlastností alebo vzťahov atď) z celku predfilozoficky daného filozofia vykrojí ako svoj predmet.

Uvedené komponenty predmetu metafilozofie a ich charakteristické vlastnosti a vzťahy následne umožňujú vyčleniť z korpusu filozofie filozofické smery, hnutia, školy a učenia (doktríny), v podstate bez ohľadu na mieru transparentnosti vyčleňovaných vlastností a vzťahov celku predfilozoficky daného a stupeň ich explicitnosti.

Sebaobraz tej ktorej filozofie sa veľmi často a značne odlišuje od obrazu, ktorý si o nej vytvárajú iné filozofie. Jedným z heuristických prínosov pojmu celku predfilozoficky daného je expozícia referenčného rámca charakteristiky filozofém. Tá ktorá filozofia môže napríklad svoj konceptuálny a metodický aparát, ktorým sa orientuje v celku predfilozoficky daného považovať za vedecký, zatiaľ čo jej konkurenčné filozofie ho môžu považovať dokonca za pravý opak vedeckosti, za špekulatívnosť, reakčnosť či iracionalitu, pretože logicky inkompatibilné môžu byť samotné prijímané kritériá vedeckosti.

Ešte dramatickejší metafilozofický obraz situácie môže vyvstať pri komparácii toho ktorého filozofického pristupovania k celku daného s tým ktorým mimofilozofickým prístupom k nemu, napríklad s náboženským, mystickým, umeleckým, vedeckým, každodenným alebo alternativistickým (napríklad ezoterickým) prístupom.

Autor práve čítaného slovníka odporúča v súlade so svojou filozofickou pozíciou, t. j. v súlade so synkriticizmom, prinajmenšom výdrž tvárou v tvár naznačenej dramatickosti a inkompatibilitám, ktoré sú jej zdrojom, a prípadné hľadanie potešenia z plurality prístupov k celku preddaného (cf princíp žičenia inakosti), čo metafilozofovi umožňuje ich nereduktívne usúvzťažňovanie a vyhýbanie sa tak krajnosti redukcionizmu, ako aj krajnosti eklekticizmu; potešenie z inakosti nezaväzuje ani k jednému ani k druhému extrému, ale otvára priestor na vychutnávanie si pôžitku zo štúdia ich eventuálnej logickej inkompatibility. Ťažkosti nášho pobytu na svete netkvejú v logickej inkompatibilite našich prístupov k nemu, ale v neprajnosti voči ich idiosynkrázii.

 :: činnosť filozofická, filozof, filozofia, metafilozofia, predmet filozofie, svet.


celok daného predkritickysúbor daností, ako ich človek nachádza, keď začína kriticky pristupovať k svetu.

Celok predkriticky daného je realita, v ktorej sa človek ocitá, keď začína reflektovať, vrátane všetkého, čo si o nej už myslí, čo k nej cíti, čo od nej požaduje.

Celok predkriticky daného je prvopočiatočná manifestácia sveta, človeka a miesta, ktoré človek vo svete zaujíma, vo vedomí človeka, ktorý začína reflektovať (pristupuje k reflexii).


celok daného predlogicky súbor daností otvárajúci sa pred logikom na začiatku logickej činnosti.


celok daného predsynkriticky súbor daností nespracovaný prostredníctvom synkritiky, čiže tak, ako ho bádateľ pred sebou nachádza, keď k nemu pristupuje s cieľom vedome uskutočňovať nereduktívne usúvzťažňovanie jeho prvkov.


celok daného predvedecky súbor daností otvárajúci sa pred vedou na začiatku vedeckej činnosti. Celok predvedecky daného sa napríklad vo fenomenológii tematizuje pod titulmi predvedecký svet, prirodzený svet, životný svet, každodenný svet.


celok daného vopredsuperpozícia otvoreného neprázdneho súboru entít, procesov a väzieb medzi nimi.

Podľa toho komu alebo čomu je tento súbor vopred daný možno rozlíšiť alebo vyčleniť:

    • celok predvýskumne daného,
    • celok predumelecky daného,
    • celok prednábožensky daného,
    • celok predkaždodennoživotne daného,

a v rámci nich rozlišovať alebo vyčleňovať ďalej, napr. celok predfilozoficky daného, celok predvedecky daného, celok predvýtvarnoumelecky daného, celok predliterárne daného, celok predbuddhisticky daného, celok predkresťansky daného atď. a pod.

V rámci toho ktorého celku vopred daného možno odhaľovať, skúmať a rozširovať entity, procesy, vzťahy medzi nimi a ich vlastnosti.

 :: nevidnosť.


celok heterogénny (filozofia scholastická) – integrálny celok – celok pozostávajúci z množstva rozdielnych častí, napríklad organizmus.


celok homogénny (filozofia scholastická)celok pozostávajúci z množstva rovnakých častí, napríklad z chemickej látky.


celosť – celistvosť, kompletnosť – stav úplnosti vo všetkých častiach.


celostnosť – týkajúcnosť sa celosti.


Centrum globálních studií Filosofického ústavu AV ČR – vedecký útvar ústavu so zameraním na interdisciplinárny výskum v oblasti filozofie a sociálnych vied. Centrum podporuje rozvoj českého výskumu v rámci európskeho a svetového priestoru, skúma súčasné politické, spoločenské a kultúrne zmeny, ktoré v dôsledku postupujúcich procesov globalizácie ovplyvňujú životy jednotlivcov i celých spoločností. Pracovníci Centra reflektujú tieto témy v českých, európskych a celosvetových súvislostiach. Výsledky realizácie projektu tohto vedeckého útvaru sú využiteľné v oblasti filozofického a sociálnovedného skúmania i v štátnej správe a verejnej sfére. Centrum je pôdou spolupráce najmä sociálnej, politickej a kultúrnej filozofie, politológie, sociológie a kultúrnych štúdií a tematicky sa orientuje na spravodlivosť a demokraciu v súčasnej globálnej dobe. Čiastkové ciele projektu sa opierajú o tieto piliere:

    1. pilier: Spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia (skúma sa tu spravodlivosť, legitimita, participácia a demokracia predovšetkým v súvislosti s hlavnými paradigmatickými prístupmi ku globálnym otázkam, najmä s prístupom nacionálnym, kozmopolitným a libertariánskym);
    2. pilier: Uznanie kultúrnej rôznorodosti a sociálnej integrácie (skúma sa tu predovšetkým demokracia a spravodlivosť v súvislosti so vzťahom medzi autonómiou a rôznorodosťou a so vzťahom medzi slobodou a rovnosťou – v kultúrnom a interkultúrnom rámci),
    3. pilier: Ľudské práva, štátna suverenita a intervencia (skúmanie princípu suverenity ako doterajšieho princípu právneho a politického systému medzinárodného spoločenstva vzájomne nezávislých štátov, v súvislosti s jeho porušovaním a ľudskými právami) (cf Centrum globálních studií, in: Filosofický ústav AV ČR (28. 12. 2020)).

 :: filozofia česká.


cesta postup, spôsob konania


cesta chronická (synkriticizmus) – cesta v čase; v synkriticizme sa tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami, pri ktorom ide o vypĺňanie oblúka časového intervalu medzi nástupom ťažkosti a ustaním (odstránením) ťažkosti


    1. problematizáciou (spiritualizáciou ťažkosti do podoby problému),
    2. formuláciou problému vo forme otázky,
    3. hľadaním odpovede na otázku,
    4. riešením problému, ktoré napokon vyúsťuje do odstránenie ťažkosti.


K tomuto štandardnému chronickému spôsobu odstraňovania ťažkosti synkritizmus hľadá neštandardný postup vo forme perichronickej cesty a študuje podmienky možnosti synkritizácie chronickej a perichronickej cesty, kde kľúčové miesto zohráva fenomén bezčasového intervalu (in-no-time-interval). Ako príklad chronickej cesty môže slúžiť nasledovanie.


cesta perichronická (synkriticizmus) – cesta zanikania (anihilácie) ťažkosti pri vznikaní ťažkosti na báze deegoizácie. Ťažkosť na tejto ceste vznikajúc zaniká.

Perichronická cesta je superpozícia troch procesov:


    1. zanikania ťažkosti,
    2. vznikania ťažkosti,
    3. rozpúšťania ega.


Z vnútorného hľadiska nemá zmysel hovoriť o fázach tohto procesu, pýtať sa, čo tu je prvým, čo druhým a čo tretím. Všetky procesy sa odohrávajú naraz, medzi týmito procesmi niet časového intervalu napriek tomu, že sa ako celok odohrávajú v čase.

Koproduktom kráčania po perichronickej cesta je anihilácia času. Na perichronickej ceste sa nedostavuje čas alebo v nej nastáva anihilácia času, časových vakuol v živote človeka čiže napriek tomu, že sa po nej kráča v čase, že človek neprestáva byť smrteľníkom. Synkriticizmus túto neštandardnú cestu tematizuje najmä v súvislosti s vyrovnávaním sa človeka s ťažkosťami v teoretickej rovine i v rovine praktickej.

Problematika perichronickej cesty je azda najkontroverznejšia oblasť synkriticizmu pre toho, kto sa s ním stretáva (dokonca aj nie po prvý raz). Mnohým sa môže zdať dokonca utopickou, podobne ako sa tuhému fajčiarovi môže zdať utopizmom nefajčiarstvo, alebo jedákovi mäsa vegetariánstvo. Podľa synkriticizmu je totiž možné, že nástup ťažkosti sa realizuje ako jej ústup. Mnohých táto skutočnosť (alebo čo i len možnosť) kvázimasochisticky rozruší ako nemiestne odstraňovanie utrpenia, akoby sa ich zmocnil strach z anihilácie utrpenia (horror miseriae annihilationis). Tento strach je pravdepodobne jeden zo zdrojov vytrvalosti alebo zotrvačnosti procesu umierania civilizácie.

Použitím kvantovomechanického termínu tu možno hovoriť o superpozícii nástupu a ústupu ťažkosti bez rozvinutia sa časového intervalu. V synkriticizme sa tu hovorí, že nástup ťažkosti je ústup ťažkosti, že medzi vznikaním ťažkosti a zanikaním ťažkosti môže byť tzv. bezčasový interval (in-no-time-annihil-interval), že zanikanie ťažkosti nemusí (v čase) nasledovať po vzniku ťažkosti.

Vezmime si ako príklad nejakú vytrvalú neústupčivú chorobu, bolesť, utrpenie.

Perichronická cesta žitia ťažkosti spočíva v tom, že nástup ťažkosti žijeme (nielen v mysli interpretujeme) ako ústup ťažkosti. Hovoríme ústup ťažkosti, nie jej zánik.


ústup ≠ zánik


Chyba je v odmietnutí ústupu ťažkosti, v odmietnutí transformácie ťažkosti v mene jej zániku, ktorý sa beztak nedostavuje. Ťažkosť nie a nie zaniknúť (napríklad choroba nie a nie prestať) a my strácame trpezlivosť, synkriticisticky povedané začíname opúšťať perichronickú (superpozičnú) cestu žitia svojho utrpenia a svoj život začíname chronicky segmentovať na prítomnosť choroby teraz a jej neprítomnosť v budúcnosti, čím v podstate spôsobujme prerušenie kontaktu našej choroby s bezchorobnými prvkami (povedzme našej bolesti hlavy a nebolenia nás ušných lalôčikov). Štandardne (chronicky): keď nám treští hlava, zabúdame na to, že nám nielen netreštia ale dokonca ani nás vôbec nebolia napríklad ušné lalôčiky, prsty na rukách alebo ľavá podkolenná jamka a podobne.

Perichronická cesta je udržujúcno sféry bolestnosti a sféry bezbolestnosti v superpozícii, v totálnom prekrývaní sa, prenikaní sa bez ohľadu na besnenie utrpenia. V tých obrovských bolestiach sa ako za oblakmi vytrvalo skrýva blankytná obloha mysle (tichý, nami v našich útrapách trebárs už len sotva tušený), no neboliaci svedok našej bolesti, nášho utrpenia.

Svedok nášho utrpenia (nadoblačie mysle) nikdy nebolí, hoci veľmi dobre pozná hĺbky a rafinovanosti našich bolestí, nášho utrpenia, to, ako nás rozvracajú, zbavujú trpezlivosti a posledných zvyškov sebaovládania. V zúfalstve môžeme začať dokonca tomuto svedkovi nášho utrpenia závidieť jeho bytie mimo bolesti a segmentovať časovo (chronicky) náš život na terajší život v utrpení a budúci život mimo utrpenia, pričom sa strácame z dohľadu kontinuálne prítomného mimobolestného nadoblačia mysle. Ustaľujeme sa v tieni bolestnosti mimo pohľadu bezbolestného nadoblačia mysle.

Perichronická cesta nie je nič ľahké, možno ju však nacvičovať na triviálnych príkladoch čakania na dopravný prostriedok, jemným otužovaním studenou vodou, jemným navykaním si na nejakú normálnu horkú potravu (napríklad karelu), cvičeniami uvoľňovania si sedacích svalov alebo stehien na nudnej prednáške a pod.

Začínať s relaxačnými cvičeniami alebo pránickým dýchaním v čase vystupňovaného utrpenia alebo bolesti buď vôbec nevedie k nástupu žitia perichronickej cesty alebo má len náhodný neistý účinok v tomto smere či dokonca celú vec môže ešte zhoršiť.

Teóriou problematiky perichronickej cesty je perichronozofia, presnejšie jej teoretická zložka – perichronológia; praktizovaniu perichonickej cesty sa venuje atemporalistika.

Skvelými (pred)chodkyňami po tejto ceste sú zakladateľky nemeckej filozofie Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179), Hadewijch z Antverp (13. stor.), Mechtilda z Magdeburgu (1207/1210 – 1285)... Napr. Mechtilda po stredohornonemecky píše: „Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič [J. P. sc. medzi Tebou a mnou] a ujdi od ja)“ (cf 79;491pozn. 24, 491 – 492).

 :: ťažkosť (synkriticizmus), utrpenie (synkriticizmus).


Cicero, Marcus Tullius (106 – 43 pr. n. l.) – starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie. Cicerónove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

 – D: De legibus libri III, 52, De re publica libri VI, 51; Paradoxa stoicorum ad M. Brutum, 46; Academica, 45; De finibus bonorum et malorum (ad M. Brutum) libri V, 45; Tusculanarum disputationum (ad M. Brutum) libri V, 45; De natura deorum (ad Quintum fratrem) libri III; De divinatione (ad Quintum fratrem) libri II, 44; De fato, 44; Cato maior de senectute (ad T. Pomponium Atticum), 44; Laelius de amicitia (ad T. Pomponium Atticum), 44; De officiis (ad Marcum filium) libri III, koniec 44;

 :: filozofia 1. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia rímska, filozofia staroveká, suum cuique (Cicero, M. T.).


cieľ miesto, ktoré sa niekto usiluje dosiahnuť; účel, zámer, úmysel.

 :: cieľ politický, použitie, rozbor.


cieľ filozofie vytvorenie filozofického významového útvaru. :: metóda filozofie.


cieľ poznania zamýšľaný produkt poznania, poznatok.


circulus vitiosus lat – circulus in probando – bludný kruh, dôkaz v kruhu, chyba v dokazovaní, pri ktorom sa niečo dokazuje pomocou toho, čo ešte len má byť dokázané.

 :: dokazovanie, dôkaz, logika.


cit významový útvar spočívajúci v takej manifestácii predmetu vo vedomí osobnosti, v ktorej sa jej odhaľuje zodpovedanie alebo nezodpovedanie predmetu potrebe, motivujúce ju k činnosti zameranej na uspokojovanie danej potreby; cit je konkrétna subjektívna forma existencie potreby, významový útvar alebo proces, ktorého náplňou je zakaždým buď príjemnosť alebo nepríjemnosť; je to viac alebo menej intenzívny zážitok alebo prežívanie kladného alebo záporného vzťahu k prvkom okolia.

Cit je reprezentovaný lexikálnym významom slova.

Silný cit je emócia.

:: argumentum ad hominem, cítenie, emócia.


cítenie významový proces spočívajúci v tvorbe a prežívaní citu, ako napr. náboženské cítenie, estetické cítenie atď. Cítenie je vyvolané skôr morálnymi alebo duchovnými príčinami, než príčinami bezprostredne organickými.

 :: cítenie (psychológia).


civilizácia lat.  – úroveň spoločenského vývoja, ktorý dosiahla určitá spoločnosť; súhrn jej materiálnych a duchovných výdobytkov; podklad alebo možnosť kultúry.

V klasickom myslení: súhrn fenoménov náboženských, intelektuálnych, politických atď. a im zodpovedajúcich hodnôt, ktoré charakterizujú národy, preberajúce grécko-rímsku tradíciu a kresťanstvo. Klasické myslenie stavia takto civilizáciu etnocentricky proti divošstvu a barbarstvu.

V modernej vede: vlastnosť akejkoľvek spoločnosti, napr. civilizácia amazonská, civilizácia čínska, civilizácia španielska atď. V anglosaskej antropológii sa v tomto zmysle hovorí väčšinou o kultúre, takže civilizácia a kultúra sa v tomto ostatnom zmysle nerozlišujú.

Synkriticizmus chápe civilizáciu ako podklad alebo možnosť kultúry.

V rámci svetovej civilizácie možno vyčleniť civilizáciu európsku, čínsku, indickú a ď.

 :: civilizácia (synkriticizmus), civilizácia európska, civilizácia západná, civilizácia západná (Huntington, S.), dielo.


civilizácia (synkriticizmus) – replikácia zauzlovávania sa agapizmu a polemizmu, na rozdiel od kultúry, v ktorej sa nereduktívne usúvzťažňujú (synkritizujú); civilizácia je možnosť kultúry. Výskumom podmienok premeny tejto možnosti na skutočnosť sa zaoberá synkriticizmus

Dôležitou pôdou premeny civilizácie na kultúru je dialóg vo všetkých jeho formách. Viaznutie dialógu, komunikácie zvyšuje potenciál zla v civilizácii a jej nositeľoch. Kvalita dialógu, komunikácie je preto veľmi vážna vec. Popri zručnostiach a technických aspektoch sa tu musí pestovať napríklad aj takt, dodržiavanie pravidiel spisovnosti atď.

Neschopnosť premeny civilizácie na kultúru je smrť civilizácie; nie koniec civilizácie, ale jej smrtonosné replikovanie. Príčinou tohto procesu (ničivého pre kultúru i prírodu) je egoizácia.

Zaujímavá je otázka vzťahu civilizácie a zla. Civilizácia je zlom iba ako mŕtva alebo smrtonosná. Civilizácia ako živá v sebe nesie potenciál pretvoriť sa na kultúru.


Clauberg, Johannes (24. 2. 1622 Solingen, Nemecko – 31. 1. 1665 Duisburg) – nemecký teológ a filozof, predstaviteľ kartezianizmu a okazionalizmu: spojenie tela s dušou nevyplýva ani z povahy tela ani z povahy duše, ale zo slobodného božieho konania, ktorému telo v pohybe dáva príležitosť (occasio), aby doň umiestnil myšlienkové obsahy, uzatvorené v nehmotnej substancii.

 – D: Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1647 / hl. dielo;  Initiatio philosophi sive Dubitatio Cartesiana. Ad metaphysicam certitudinem viam aperiens, 1655; Elementa Philosophiae sive Ontosophia, 1660 / hl. dielo + karteziánske doplnky; Opera omnia philosophica, I-II, 1691.


Cmorej, Pavel (1. 1. 1937 Spišské Podhradie ) slovenský logik a filozof, predstaviteľ analytickej filozofie. D: Na pomedzí logiky a filozofie, 2001; Úvod do logickej syntaxe a sémantiky, 2001; Filozofické dialógy, 2007; Analytické filozofické skúmania, 2009.

 :: atribút (Cmorej, P.), filozofia slovenská, opis (Cmorej, P.), podstata predmetu (Cmorej, P.), svetamih (Cmorej, P.), vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.).


cnosť gr. ἀρετή [areté], lat. virtus kladná (pozitívna) získaná mravná vlastnosť, habitus, kvalifikujúci človeka k určitým mravne hodnotným spôsobom konania. Cnosť alebo cnosti sú súčasťou predmetu etiky a špeciálne predmetom etiky cnosti.

 :: cnosť (Aristoteles), etika.


cnosť (Aristoteles) schopnosť rozpoznať, čo je dobré, a podľa toho riadiť svoje rozhodnutia; je to absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.

Cnosti sa delia na

    • dianoetické (rozumové): rozumnosť, umenie, vedenie,
    • etické: štedrosť, striedmosť, pokojnosť...


cnosť najvyššia (Kant, I.) – uskutočňovanie povinnosti, ktorú mi prikazuje morálny zákon.


cogito lat. ja myslím; ak sa toto slovo použije ako substantívum, znamená operáciu, ktorú Descartes uvádza na začiatku svojich Meditácií, aby unikol metodickému pochybovaniu. Nech pochybujem akokoľvek o všetkom, nemôžem pochybovať o tom, že si uvedomujem to, že pochybujem, a že existujem, keď si to uvedomujem. Myslím, teda som: táto veta sa vzpiera metodickému pochybovaniu. Tie filozofie, ktoré vychádzajú z bezprostredného vedomia, ktoré má myslenie o sebe samom ako o prvej a „apodiktickej“ pravde, sa nazývajú „filozofie cogita“. Príčastie minulé cogitatum znamená „to, čo je myslené“: idea, cit, spomienka atď. Výraz cogito cogita znamená myslenie, pojaté ako jednota seba samého, svojich aktov a ich obsahov (484;103 104).

 :: fenomenológia.


cogito ergo sum lat. – „myslím, teda som“, základná téza Descartovej filozofie.


Cohen, Gerald Allan (14. 4. 1941 Montreal 5. 8. 2009 Oxford) G. A. Cohen, Jerry Cohen britský politický filozof, zakladateľ analytického marxizmu.

  D: Karl Marx's Theory of History: A Defence, 1978.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


coincidentia oppositorum lat. – „zhoda protikladov“, termín, ktorý používal M. Kuzánsky v súvislosti s ideou odstránenie protikladov v nekonečne.


common sense angl. – zdravý rozum.


Comte, Auguste (19. 1. 1798 Montpelier, Francúzsko 5. 9. 1857 Paríž) francúzsky filozof, zakladateľ pozitivizmu.

Comtova filozofia chce bojovať proti anarchii a uvoľnenosti mravov, snaží sa odstrániť zlo, ktoré vzišlo z revolúcie, a obnoviť tak organické a stabilné obdobie, založené na poriadku. K tomu možno podla Comta dospieť tak, že sa bu- de najprv pôsobiť proti zmätku v mysliach, ktorý spôsobila koexistencia myšlienok starých a moderných, logicky nezlučiteľných. Z toho vyplýva potreba preskúmať dejiny ľudského ducha a odhaliť tak prekonané viery. Toto je účel zákona troch štádií, tvoriaceho chrbtovú kosť pozitivizmu.

Cieľom Comtovho filozofického úsilia bolo: 1. skúmať metódy vied, 2. vytvoriť vedecký obraz sveta, 3. koordinovať bádania a organizovať kooperáciu medzi vedami a 4. postaviť svoju pozitívnu filozofiu za základ reorganizácie spoločnosti.

Comta považujú za zakladateľa sociológie, ktorej názov uviedol ako prvý vo svojej šesťdielnej práci Cours de philosophie positive (1830 1842). Od Comta pochádza aj tradičné delenie sociológie na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku.

 :: filozofia 19. stor., filozofia francúzska, filozofia pozitivistická, filozofia súčasná, pozitivizmus.


conditio sine qua non lat. nevyhnutná podmienka, bez ktorej nie je možná nijaká udalosť.


consensus gentium lat. – consensus omnium – metóda dôkazu opierajúca sa o tézu, že to, s čím súhlasia všetci, čo všetci uznávajú, je pravda. Túto metódu používali stoici, Cicero, filozofi škótskej školy.

 :: dôkaz.


contradictio in adiecto lat. – protiklad alebo rozpor medzi prídavným menom a podstatným menom, napr. okrúhly štvorec.


contrat social fr. – spoločenská zmluva.


credo, quia absurdum lat. – verím, pretože je to nezmyselné. Výrok sa pripisuje Tertullianovi a znamená výzvu k slepej viere, primát viery nad rozumom.

 :: viera náboženská.


credo, ut intelligam lat. – verím, aby som pochopil. Výrok Anselma z Canterbury, ktorého celé znenie je: „Verím, aby som pochopil, a nesnažím sa najprv pochopiť, aby som potom uveril.“ Zmyslom výroku je pokladanie viery za základ poznania.

 :: viera náboženská.


Cum principia negante non est disputandum lat. – S tým, kto popiera princípy, nemožno debatovať. Tento výrok znamená, že bez vzájomnej zhody v základných predpokladoch nie je možná logická debata.

 :: latinčina.


(Dodatok)