náboženstvo – (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

Náboženstvo je súčasťou civilizácie a má zmysel v miere svojej participácie na kultúre.

Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva, psychológie náboženstva, sociológie náboženstva a i.

Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.

 :: Boh, buddhizmus, filozofia náboženská, filozofia náboženstva, hinduizmus, islam, judaizmus, kresťanstvo, modlitba, osvojovanie si svet človekom náboženské, prežívanie posvätného, realita transhorizontová, rítus apotropaický, sprítomnenie (náboženstvo), univerzum významové náboženské, uranolatria, verenie (náboženstvo), viera náboženská.


náboženstvo (Kant, I.) – oblasť morálky bez toho, aby existovala nejaká špecifická cesta k nej. Náboženstvo je morálna viera vzťahujúca sa na Boha, ktorého jestvovanie sa postuluje.s Náboženstvo je poznanie povinností ako božských príkazov.


nacizmus lat. vyhlasovanie vlastného národa (vlastnej „rasy“) za „vyšší“ národ alebo za „viac“ než ostatné národy alebo rasy a nárokovanie si na rozhodovanie o tom, ktorý národ, národnosť, rasa si život zaslúži a ktorý/á nie.

Toto extrémne vyzdvihovanie sa v nacizme opiera o významové univerzum, ktorého podstatu tvorí zlúčenina viery a presvedčenia, odmietajúca „(jednostranný a výlučný) intelektualizmus a racionalizmus ((einseitigen und ausschließlichen) Intellektualismus und Rationalismus) (241;432)“, a síce konkrétne spojenie viery, že národnú jednotu najlepšie zabezpečí štát riadený politickou stranou s jedným najvyšším vodcom, stelesňujúcim národnú vôľu, a presvedčenia o nadradenosti germánskej alebo nordickej rasy, implikujúcej plné právo iné rasy si podrobiť alebo zlikvidovať: „Blut und Rasse, Rassen-Ehre, nicht Liebe und Humanität, sind unsere Höchstwerte (krv a rasa, úcta k rase, nie láska a humanita sú naše najvyššie hodnoty“ (241;564). Toto učenie najpodrobnejšie rozpracoval jeden z prvých a najvplyvnejších členov Národnosocialistickej nemeckej  robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, NSDAP) Alfred Rosenberg v knihe „Mýtus 20. storočia (Der Mythus des 20. Jahrhunderts), 1930“.

Nacizmus treba odlišovať od fašizmu (uprednostňujúceho svoj vlastný štát pred všetkými ostatnými štátmi).


načúvanie pozorné vnímanie sluchom.


nadbytočnosť presahovanie normálnej alebo potrebnej miery, prebytočnosť.

 :: redundantnosť.


nadčlovek (Nietzsche, F.) človek ako vykupiteľ ľudstva z jeho malosti a úbohosti, ktorý všetku starostlivosť a úctu, ktorá prislúchala iba Bohu, má teraz obrátiť k sebe samému.


nadchádzanie prichádzanie (v čase), nastávanie, začínanie sa, dostávanie sa do krátkej časovej vzdialenosti pred uskutočnením, približovanie sa


nadoblačie mysle (synkriticizmus) vrstva mysle, ktorá má  mlčanlivú, tichú, nenarušiteľnú, nerozvlniteľnú povahu a možno ju považovať za svedkyňu všetkého diania v nej a mimo nej, tichého i hlučného, pohybu i pokoja, akýchkoľvek počiatkov a ukončení i samej nevzniknuvšej bezpočiatkovosti. Je to apriórny prienik našej mysle skutočnosťou, ktorá sa od nej transcendentne odlišuje.

Z praktického hľadiska je pozoruhodná (dôležitá) skutočnosť, že nadoblačie mysle je stav prístupný bez najmenšieho sprostredkovania v každej etape života človeka, v hociktorom priereze bytím človeka, nazývanom homo. Vzdialenosť nadoblačia mysle nekolíše, kolíše iba stupeň tienenia jeho svetla naším egom a jeho výplodmi.

Výhľad na nadoblačie mysle a napokon sám postoj k zvyšku mysle a k ostatným súčastiam celku predsynkriticky daného z tejto pozície sa dostavuje v stave anegoity (rozpustenosti ega). Celé dianie synkriticizmu smeruje k nadoblačiu mysle.

Opis tohto procesu je však rozporný. Proces zaujatia pozície, z ktorej opisujeme nadoblačie mysle, začína uvedomovaním si egoizácie. Egoizácia ako vznikanie ega je vykročenie do ničoty. Ego, ktoré je kontinuálnym produktom egoizácie, je touto ničotou. Deegoizácia nastáva naším pretrvávaním v nevyhnutnej osamotenosti, ktorá sa v dôsledku toho dostaví. Prežívanie superpozície egoizácie a deegoizácie bez interpretácie (vrátane tej, ktorú (re)konštituujeme písaním/čítaním týchto riadkov), bez pomenúvania a bez toho, kto by tento zážitok nejako nazýval, prináša transcendovanie tejto superpozície nástup čírej spontánnosti bez chcenia aj nechcenia stať sa hocičím/hocikým. Avšak už pomenovaním stavu, ktorý máme na mysli, ako nadoblačie mysle, tento stav strácame. Presnejšie povedané, prekrývame si ho všetkým tým, čo si o ňom myslíme; nadoblačie mysle nahradzujeme jeho obrazom, ktorý ho zatieňuje (nie vzďaľuje) rovnako, ako akýkoľvek iný výplod egoizácie a ega. Svetlu nadoblačia mysle sa stačí vystaviť odstránením ego-tienidiel, vrátane deštrukcie ega (alkohol, vorkoholizmom, drogami, tmou a podobne), ktorá je formou šialenstva a nie rozpustením ega.

Rozpustenie ega možno prirovnať trebárs k orgazmu, deštrukciu ega naopak k suicídiu (nezriedka nevydarenému).

Rozpustením (= bez chcenia, deštrukcie a násilia) ega nastáva autentický život vo vystavenosti svetlu nadoblačia mysle, deštrukciou ega sa prehlbuje smrť zaživa, neautentickosť.

Definitívnou formou autenticity čiže vystavenosti svetlu nadoblačia mysle je láska alebo vďačnosť (cf. 392;198 199).

 – I: Nadoblačie mysle, in: Wikipédia.

 :: poradenstvo synkritické (synkriticizmus), šťastie lásky (synkriticizmus).


nadobúdaniestávanie sa majiteľom, nositeľom.


nadobudnutie stanie sa majiteľom, nositeľom.


náhle – veľmi rýchlo až bezčasmo, naraz, zrazu, znenazdajky, dôležitá súčasť predmetu perichronozofie.

Vo filozofii (najmä Heideggerovej) sa výraz náhle (po nem. jäh, plötzlich) substantivizuje do podoby náhlosť (die Jähe, das Jähe, das Plötzliche), tvoriacu bezčasovú prináležajúcnosť (nem. Zugehörigkeit, angl. belongingness) bytia súcnu, priestoru času a času priestoru i jednotlivých extáz časovosti k sebe navzájom: náhlosť je bezčasová (= v čase nenavstúpivšia ani nenastúpiteľná) jednota toho, čo bola, je a bude (cf 754;274, 60 –61); je to bezčasové udržujúcno času pohromade, v jednote (pomíňajúcej) minulosti, (živej, bezčasmo sa dejúcej) prítomnosti a (nastupujúcej, nadchádzajúcej) budúcnosti.

 :: priliehajúcno k bytiu.


nahliadnutiepochopenie bytostne nevyhnutných súvislostí (cf 46;311).


náhoda udalosť, ktorá nastane neočakávane alebo v rámci platných zákonov nepredvídane.

 :: náhodnosť, tyché.


náhodnosť náhodilosť vyskytujúcnosť alebo stanie sa náhodou.


náhrada vyrovnanie, zaplatenie, odčinenie škody, straty, odškodnenie; zastúpenie, nahradenie.


nahradenie danie náhrady; dosadenie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastúpenie, vystriedanie.


nahradzovanie dávanie náhrady; dosadzovanie niekoho alebo niečoho za niekoho alebo niečo, zastupovanie, striedanie.


nachádzanie objavovanie hľadaním alebo mimovoľne; získavanie hľadaním alebo mimovoľne.


nachádzanie sa – ocitanie sa; vyskytovanie sa, jestvovanie v istom stave, v istej situácii; bytie niekde fyzicky prítomný, zdržiavanie sa na určitom mieste; jestvovanie v istej polohe, bytie v istom prostredí, v prírode, jestvovanie niekde v istej podobe.


nájdenieobjavenie hľadaním alebo mimovoľne.


nálada – rozpoloženie, atmosféra.

:: nálada (psychológia).


námietka výhrada, dôvod, postoj uvádzaný proti.

 :: namietať.


náplňhmota, ktorou je niečo vyplnené, naplnené; obsah (myšlienkový, citový atď.), zmysel.


napodobnené to, čo sa vytvorilo napodobňovaním, napodobnenina, imitácia.


napodobnenie výsledok napodobňovania.


napodobňovanie – imitovanie – robenie niečoho tak, aby vznikla podobnosť (napodobnenia s napodobňovaným).


naratív lat. – „rozprávanie, príbeh (individuálny, skupinový, národný, historický a pod.), v ktorom sa fakty a ich interpretácia podriaďujú istému zámeru“ (155;641).

Naratív je súčasťou predmetu naratológie.


národ – relatívne stabilné historické spoločenstvo ľudí vyznačujúce sa týmto:

    • spoločné územie,
    • jazyk,
    • etnické hranice
    • špecifická kultúra,
    • tradície a spôsob života,
    • tendencia vytvoriť vlastný štátny útvar s vlastným hospodárskym životom.

 :: filozofia národná, kultúra národná, štát národný, zvrchovanosť národa.


nárokypožiadavky, želania.


následnosť poradie, v ktorom nasledujú jednotlivé veci za sebou, nastávanie niečoho v istom poradí (po niečom predchádzajúcom), vzájomné nadväzovanie na seba, nasledovanie.

 :: ontológia, proces.


nasledovanie pohybovanie sa za nejakou entitou, sledovanie; prichádzanie po nejakej entite, po niečom predchádzajúcom, nastávanie.

 :: sekvencia.


nasledovanie (synkriticizmus) – bytie prívržencom, stúpencom. Nasledovanie nemá zmysel. Synkriticizmu by išlo najradšej o transcendovanie nasledovania, o zbezcestnenie postupu splynutím s cestou. Synkriticizmu, keď už musí použiť slovo cesta, ide nanajvýš o cestu perichronickú. Nezmyselnosť nasledovania sa pokúša objasniť článok Ako porozumieť Krišnamurtimu. Nasledovanie je príklad chronickej cesty. Nasledovanie treba odlišovať od napodobňovania, ktoré môže mať istý čas pedagogický zmysel, napr. v škole, pri laboratórnych prácach, výučbe hry na klavíri a podobne.

 – I: Piaček, J.: O stave našej civilizácie a jej liečení.


nastaniezačatie bytia.

 :: udalosť.


nastávaniezačínanie byť, nadchádzanie.


náuka – zložitejší významový útvar tvorený vedným odborom, vednou disciplínou; učenie, teória, názor, napríklad faunistika (cf 342;300).

 :: deontológia, dietetika, náuka o prameňoch, neuropatológia, štýl náučný, veda.


návod súbor inštrukcií opisujúci postup činnosti.


nazeranie nahliadanie 1. významový proces tvorený bezprostredným vnímaním;

2. spôsob posudzovania, pohľad, stanovisko.


nazeranie zmyslové významový proces tvoriaci podproces alebo etapu poznávacieho procesu a tvorený jednotou pociťovania a vnímania.


názor nahliadnutie výsledok posudzovania alebo bezprostredného vnímania niečoho; chápanie skutočnosti, mienka, úsudok, presvedčenie.


názor filozofický filozofický významový útvar tvorený filozofickým posudzovaním niečoho, napr. senzualizmus, eternalizmus...


názor vedeckývedecký významový útvar tvorený vedeckým posudzovaním niečoho. napr. názor astrofyzikov na predpriestoročas.


názor zmyslový významový útvar tvorený jednotou pocitu a vnemu a vznikajúci ako výsledok zmyslového nazerania.


názornosť – prístupnosť zmyslovému vnímaniu (najmä zrakovému), obraznosť, ľahká pochopiteľnosť. Pri uplatňovanie zásady názornosti sa využívajú didaktické prostriedky – predovšetkým ide o predmety slúžiaci ako učebná pomôcka pri názornom vyučovaní.

Zásada názornosti je hlavné didaktické pravidlo.


názov meno, pomenovanie, slovné označenie niečoho.

Systematický súbor názvov tvorí nomenklatúru.

 :: názov filozofémy, názov odborný, názov všeobecný.


názov filozofémyoznačenie tej ktorej súčasti systému filozofie. V tomto slovníku slúži zväčša zároveň ako nadpis článku Hlavnej časti.


názov odborný termín.


názov všeobecný názov, ktorý pomenúva celú množinu predmetov rovnakého druhu.


nazvanie názov alebo jeho danie.


nebytie opak bytia, jeho popieranie alebo negácia. Niekedy sa stotožňuje s ničotou.

Prechod z nebytia do bytia je dianie.


necnosť neresť, záporná mravná vlastnosť.

 :: etika.


nedostatok – nedostačujúce množstvo, nedostávanie sa, chýbanie; núdza, bieda; negatívna vlastnosť, chyba (155;763).


neexistovanie nejestvovanie; netrvanie.


neexistujúce (Spinoza, B.)

„Čo možno chápať ako neexistujúce, toho esencia nezahŕňa existenciu (68;51)“.


nechávajúcno nezasahovanie do deja alebo stavu alebo opustenie.


nejestvovanie nevyskytovanie sa v priestore, netrvanie v čase, neexistovanie, nebytie súcnom.


nekonečné absolútne (Spinoza, B.) – to, k čoho „esencii patrí všetko, čo vyjadruje esenciu a čo nezahŕňa nijakú negáciu“ (68;50).

 :: Boh (Spinoza, B.).


nekonečno čo nemá medze v priestore alebo v čase, čo je bez ohraničenia, hraníc, bez konca.

 :: nekonečno (analýza matematická), nekonečno (teória množín), nekonečno aktuálne, nekonečno potenciálne.


nekonečno aktuálne – „aktuálne daný, kvalitatívne vymedzený vzťah, ktorý zjednocuje všetky prvky diskrétneho procesu do jedného celku, hoci nemožno prebrať celé neohraničené množstvo týchto prvkov. Predpokladá ešte vyšší stupeň abstrakcie a idealizácie než potenciálne nekonečno; abstrakciu absolútnej uskutočniteľnosti. Odhliada sa v nej nielen od materiálnych možností zostrojenia nejakého objektu, ale aj od efektívneho spôsobu jeho zostrojenia; za uskutočniteľný sa pokladá každý objekt, ktorého určenia nevedú v danom systéme k logickému sporu. Príkladom aktuálnej nekonečnosti je aktuálne nekonečná množina alebo nekonečne vzdialený bod. V aktuálne nekonečnej množine môže byť efektívny spôsob zostrojenia jej ľubovoľného prvku, ale principiálne neexistuje efektívny spôsobom zostrojenia všetkých jej prvkov (konečná množina môže byť zadaná opisom svojich prvkov, nekonečná nie). Keď matematici hovoria o aktuálne nekonečnom ako o niečom ,zavŕšenom’, ,uzavretom’, ,aktuálne danom’, nemajú na mysli, že sme všetky jeho diskrétne momenty aktuálne prebrali (skonštruovali), ale že je aktuálne daná kvalita vzťahu, ktorý ich zjednocuje do určitého celku (69;177).“


nekonečno potenciálne – stále rastúce nekonečno.


nekonečnosť priestorová alebo časová neohraničenosť, neobmedzenosť, nekonečno, bezhraničnosť (155;799).

 :: veličina nekonečná.


nekonečnosť hmoty (filozofia marxistická) vlastnosť hmoty spočívajúca v jej schopnosti večnou premenou svojich foriem vytvárať nevyčerpateľné množstvo objektov a vzťahov s vlastnými časovými a priestorovými štruktúrami (cf 36;473


nematie nedržanie, nezaujímanie, neovládanie, nenosenie, nenesenie; opak matia; nebytie vlastníkom, nevlastnenie; neprechovávanie, neobsahovanie.


nemorálnosť slov.+lat. nesúlad s mravnosťou.

Nemorálne je také konanie, ktoré je v rozpore so súborom noriem založenom na odlíšení dobra od zla.

Opakom nemorálnosti je morálnosť.

 :: etika.


nemožnosť neuskutočniteľnosť.


nenávisť (synkriticizmus) – forma mimoriadne silnej závislosti od toho, čo alebo koho nenávidíme. Nenávisť je klonom neslobody.


nenávratno odkiaľ sa už nijako nemožno vrátiť späť, čo sa už nijako nemôže zopakovať, to, čo je už navždy, nezvratne preč.

Nezvratnosť tohto preč v sebe skrýva nepochybnosť, ba nespochybniteľnosť, istotu, že to, čo je preč, už sa nikdy nevráti. Ak sa to vráti, neodišlo to (odišlo to iba zdanlivo, ako napríklad fašizmus v Európe)

Nespochybniteľnou je napr. nenávratnosť detstva. Túžba po jeho blaženosti (bezstarostnosti) je forma egocentrickej ľahostajnosti k tým, ktorí sa o nás v našom „bezstarostnom“ detstve starali (plní nesentimentálnych starostí o náš život): my sme vtedy nemali starosti preto, lebo nás ich zbavovali (ľudia plní starostí). Nostalgia po detstve je slepota k starosti (o nás) druhých. A to ešte nie je reč o spravidla antiromantickej dobe súbežnej s našim detstvom.


neodvoditeľnosťnemožnosť odvodenia.


neodvratnosť nemožnosť vyhnúť sa.


neohraničenosť nematie určeného rozsahu, neobmedzenosť; úplnosť.


neoliberalizmus lat. – široká paleta ideových smerov reformujúcich klasický liberalizmus v podmienkach 20. storočia (v 30. rokoch a v 80. rokoch) a v 21. storočí.

Významné miesto medzi nimi zaujímala Montpelerinská spoločnosť (The Mont Pelerin Society), založená F. A. von Hayekom v roku 1947, združujúca ekonómov, historikov a filozofov a v ktorej programovej deklarácii dominuje viera v súkromné vlastníctvo a voľnú trhovú súťaž.

Ne pôde neoliberalizmu sa rozvinula:

    • freiburská škola,
    • chicagska škola (v užšom i širšom zmysle)...

 – P: Allais, M., Becker, G., Buchanan, J. M., Coas, R., Erhard, L., Friedman, M., Habsburg, O. v., Hayek, F. A. v., Mises, L. v., Popper, K. R., Smith, V. L., Stigler, G.

 :: liberalizmus.


neopozitivizmus gr.+lat. novopozitivizmus tretia etapa vývinu pozitivizmu spadajúca do prvej polovice 20. storočia, ktorá sa od jeho predchádzajúcich etáp odlišuje aplikáciou modernej logiky na riešenie filozofických problémov, pričom si naďalej zachováva uznávanie autority prírodných vied v poznávaní sveta a odmietanie metafyziky. Novopozitivistický spôsob myslenia sa heuristicky efektívne uplatňoval v rámci analytickej filozofie, vo filozofii vedy, v sociálnej filozofii...

V rámci novopozitivizmu možno rozlíšiť niekoľko variantov, spomedzi ktorých je historicky prvým logický pozitivizmus, ktorého ideové a organizačné jadro tvoril Viedenský krúžok zorganizovaný r. 1922 pri katedre filozofie induktívnych vied na Viedenskej univerzite Moritzom Schlickom (1882 1936).

Ďalším centrom novopozitivistického myslenia bola berlínska Spoločnosť empirickej filozofie (H. Reichenbach, K. Hempel aď.).

Novopozitivistické prístupy sa uplatňujú aj v rámci münsterskej logickej skupiny na čele s H. Scholzom, anglickej analytickej filozofie (L. S. Stebbing, J. Wisdom aď.), v rámci logickej ľvovsko-varšavskej školy (K. Ajdukiewicz aď.), v rámci uppsalskej školy vo Švédsku, vo  filozofii vedy v USA (E. Nagel, Ch. Morris, P. W. Bridgeman aď.).

Koncom 30. rokov 20. storočia sa centrum novopozivistického myslenia presúva do USA.

V 50. rokoch 20. storočia dochádza ku kríze novopozitivizmu a k jeho prechodu do postpozitivizmu.

.– P: Carnap, R..

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


neoracionalizmus – smer súčasnej filozofie, ktorého zakladateľom  je francúzsky mysliteľ G. Bachelard. Neoracionalizmus procesualizuje vedecký rozum, ktorý je chápaný ako činný pokúšajúci sa pojmovo vyjadriť zákony. Ponímanie racionalizmu je odlišné práve kvôli tomu, že aj predmet, ktorý sa snažíme rozumom uchopiť, postihnúť je v zásade odlišný. Pod vplyvom neopozitivizmu bola klasická epistemológia odsunutá na kraj. Bachelard dokazuje, že aj za neopozitivizmom sú metafyzické tvrdenia (predpoklad samozrejmosti). Veda má byť vysoko racionalizovaná - nestačí empíria - moderná veda vzniká na základe rozporu s každodennou skúsenosťou. Neexistuje kontinuita medzi každodenným životom a vedeckým faktom. Veda má podľa Bachelarda kontinuálny charakter, ktorý spočíva v overovaní teórii, ľudská racionalita podstupuje nekonečný proces realizácie. Veda a umenie, rozum a fantázia sú vzájomne neoddeliteľné prvky - metafyzické snenie (nadväzujú na archetypy; prvé abstrakcie pravekého človeka možno študovať ako vedecké výsledky). Bachelard poukazuje na to, že kolektívne mýty rozličných národov sa takmer vždy dostanú k štyrom prírodným živlom, ktoré nájdeme v Empedoklovej filozofii. Naša prvotná skúsenosť je skúsenosť so Zemou nie skúsenosť s prvkami (predmety základnej skúsenosti sú živly). 

 :: filozofia 20. stor. 


neorealizmus – smer súčasnej filozofie, ktorý v teórii poznania zastáva tézu imanentnosti predmetu poznania, ktorý je nezávislý od vedomia, no pritom vo vedomí. V ontológii uznáva reálnosť všeobecných pojmov a nezávislosť vecí od vzťahov medzi nimi. Kozmologický smer neorealizmu rozvíja teórie evolúcie do univerzálnych filozofických systémov.

Neorealizmus sa rozvíjal v anglickej filozofii, v americkej filozofii a v nemeckej filozofii. Neorealizmus v USA bol jedným z prvých pokusov vytvoriť pôvodnú americkú filozofiu, zovšeobecniť domáce črty vo filozofickom myslení a v živote Ameriky.

Neorealizmus vznikol v Cambridge a založil ho G. E. Moore. Neorealizmus odmietol novohegelovstvo a zasadzoval sa za nešpekulatívne spracúvanie konkrétnych filozofických problémov.

Neorealizmus zavrhuje budovanie filozofických systémov.

Stredobodom pozornosti neorealizmu je logika, teória poznania, biológia a fyzika. 

:: filozofia 20. stor. 


nepodmienenosťnezávislosť od podmienok.


nepomenovateľnosť – nemožnosť pomenovať alebo označiť, neoznačiteľnosť.


neporiadok neusporiadanosť, nedostatok poriadku.


neprajnosť nežičlivosť nežičlivý, neprajný postoj, vzťah k niekomu, k niečomu; negatívny postoj k (úspešnej) činnosti niekoho, k priaznivému vývoju niečoho (155;869); ochudobňujúcno seba samého o radosť prežívanú druhým / druhými

 :: etika.


neprerušovanosť – pokračujúcnosť bez zastavenia.


neprestajnosť – prebiehajúcnosť a trvajúcnosť v čase bez prerušenia, stála opakujúcnosť sa, opakujúcnosť sa bez prestania.


nepretržitosťstálosť, ustavičnosť, plynulosť, súvislosť, prebiehajúcnosť bez prerušenia.


nepristúpivšosť času – súčasť predmetu perichronozofie spočívajúca v tom, že čas je pri tom alebo v tom, čo v ňom je, čo v ňom vzniká, trvá a zaniká, bezčasovým spôsobom; nepristupuje k nemu dodatočne, t. j. tak, že niečo je (vzniká, trvá...) a čas až potom, neskôr k nemu pristupuje. Čas nepristupuje v čase, čas je hneď, bezčasmo pri tom, čo je, trvá atď.


ne-rozumnosť neracionálnosť opak rozumnosti (cf 19;21r17an).


ne-rozumovosť mimorozumovosť, aracionalita, nonracionalita (19;21r10an).


nespornosť systému axiomatického – neodvoditeľnosť sporu z axióm.


nesprávne – v rozpore so správnosťou, chybné, mylné, nenáležité.


nesúhlas – odmietnutie názoru, odmietavý postoj.

s

nešťastie 1. príhoda so zlým zakončením, tragická udalosť, nehoda; 2. zlé položenie, zlý údel, trápenie (496;390).

Z hľadiska filozofie je zaujímavé to, že nešťastie (nehoda, choroba, duševné trápenie, nezdar a pod.) je príležitosť pretvárať ho na niečo zmysluplné; v tomto zmysle je vlastne súčasťou látky (materiálu, suroviny) kultúry ako jej pretvárania na niečo zmysluplné (dobré alebo krásne). Napríklad pri alebo po nezdare (neúspechu) sa možno pozrieť na svoje škrenie a jeho nositeľa, ktorým je ego, a pýtať sa, koho sa nezdar týka: som iba svoje ego, ego je to, čo vytvára celú moju bytosť duševne aj telesne? Škrie neúspech aj moje ľavé ucho alebo nohu atď.? Netvorí moju bytosť aj dačo mimo môjho ega? Prečo sa stotožňujem s tým, čo škrie moje ego, prečo sa nedívam na svoj neúspech očami celej svojej bytosti, prečo ho vidím iba cez priezor svojho ja? Keď som nešťastný alebo nešťastná, som nešťastný alebo nešťastná celý/á? Niet ani jediného miestečka alebo udalosti v mojom bytí, ktoré sú prinajmenšom ľahostajné k tomu, čo sa so mnou deje? Je táto eventuálna moja ľahostajnosť tabu aj predo mnou samým, v mojom intímne? Veď veľmi dobre vidím / cítim / prežívam atď. túto ľahostajnosť a už to je akýsi úspech a možno i príležitosť na radosť alebo šťastie. A reflektovaná ľahostajnosť sa ontologicky (!) odlišuje od nereflektovanej, je reálnym výkrokom za jej hranice... Záver: škrenie z naznačeného príkladu je transcendovateľná enkláva alebo etapa môjho života.

Dôležité je uvedomiť si, že predchádzajúci odsek nie je sekvencia ani z právnického, ani z logického diskurzu, nie je to hrubo povedané sebaoblafnutie, alebo jemnejšie povedané prostá útecha, ale je to príklad reálneho procesu transformácie nešťastia tvoriacej náplň jeho transcendovania, ktorého výsledkom je reálna zmena môjho bytia, môjho života.

Osobitnou kapitolou tejto problematiky je umenie zbezodkladňovania transformácie nešťastia na dačo zmysluplné (dobré alebo krásne) (cf 513).


netrvanie nepokračovanie v čase, neprebiehanie, nekonanie sa.


neukončenosť – nedokončenosť, nezavŕšenosť (celkom).


neurčitosť vlastnosť toho, čomu chýba presná vymedzenosť obsahu, významu, platnosti.


neuskutočniteľnosť nerealizovateľnosť nemožnosť uskutočniť.


neusporiadanosť vlastnosť alebo stav toho, čo nie je usporiadané, upravené podľa určitého poriadku, náhodnosť, chaotický stav.


nevďačnosť nevďak neprejavenie vďaky alebo uznania za preukázané dobro, nepreukázanie alebo zanedbanie vďačnosti.


nevedomie – sféra mimo aktuálne jestvujúceho vedomia, sústavnejšie tematizovaná až počnúc*) romantizmom, a síce ako čosi v človeku driemajúce a skryté, no pritom preňho podstatné. A. Schopenhauer túto sféru identifikoval ako nezmyselnosť dravého a tupého života, eliminujúceho úsilie po povznesení, F. Nietzsche ako druhého človeka, ktorého treba odkryť a strhnúť mu  masku, až napokon Eduard von Hartmann sa túto túto oblasť pokúsi systematicky reprezentovať svojou filozofiou nevedomia (Philosophie des Unbewußten) ako obsah transcendujúci vedomie (cf. 10;204, 264;287 – 288, 241;250).

Nevedomie sa stane systematicky skúmanou témou u S. Freuda a v rámci psychoanalytického hnutia; podľa Freudovej prvej teórie psychického aparátu nevedomie tvoria potlačené obsahy, ktoré odmietli vstúpiť do systému predvedomie-vedomie aktom vytesnenia; v ďalšom skúmaní Freud pripisuje vlastnosti nevedomia inštancii Ono (cf. 644;246).

*) V predromantickom období sa vyskytujú len sporadické pokusy nasmerovať hrot reflexie na oblasť neskôr označovanú ako nevedomie alebo na jej prejavy, napr. u Platóna s jeho „božským šialenstvom“, u stredovekých mystičiek a mystikov (Hildegarda z Bingenu, Majster Eckhart aď.), snáď najsústavnejšie u G. W. Leibniza (645;3an.).

 :: nevedomie (psychológia), sen.


nevidnosť – nemožnosť byť videný, postrehnutý, neviditeľnosť, skrývajúcnosť sa, nepostrehnuteľnosť, napriek tomu, že to, čo sa touto vlastnosťou vyznačuje, už je. No i nevidnosť je nám daná, ibaže ju nemusíme vedieť odlíšiť od neexistencie: v celku vopred daného je ešte nerozpoznaný ich rozdiel. Nevidnosť môže byť emocionálne omnoho naliehavejšia ako vidnosť, napr. vtedy, keď nevidno koniec niečoho ťaživého alebo nepríjemného, akým je trebárs pandémia covidu.

 :: ontológia, vidnosť.


nevyhnutnosť neodvratnosť nastania udalosti za daných podmienok.


nevyhnutnosť logická nevyhnutnosť, ktorá sa ukazuje pri logických vetách a pri implikáciách, jednoznačné vyplývanie záveru z premís.

 :: logika.


nevyskytovanie sa neobjavovanie sa, neukazovanie sa, nezjavovanie sa.


Newton, Isaac (1643 – 1727) – anglický fyzik a matematik, zakladateľ klasickej mechaniky, predseda Kráľovskej spoločnosti (od roku 1703). Jeho Matematické princípy prírodnej filozofie (1687) možno považovať za začiatok kvantitatívnej éry vo fyzike: Newton zavádzal základné fyzikálne pojmy ako miery (kvantity), ktorým priraďoval číselné hodnoty. Svojou koncepciou mechanického pohybu vytvoril jednotný dynamický model pre všetky hmotné sústavy, a tým utvoril predpoklady pre mechanický svetonázor založený na tvrdení, že všetky deje v prírode možno vysvetliť pomocou mechanických pohybov, pre ktoré platia Newtonove rovnice.

Newton bol aj experimentátorom, známe sú najmä jeho optické experimenty. Svetlo chápal ako prúd drobných čiastočiek (korpuskulárna teória svetla).

Šírenie svetla a gravitačnú silu sa Newton pokúšal vysvetľovať pomocou éteru, ktorý chápal ako zriedený plyn (142;38an.).

 ::  analýza matematická, čas absolútny (Newton, I.), čas relatívny (Newton, I.), filozofia 17. stor., filozofia 18. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká, fyzika, fyzika klasická, matematika (Newton, I.), miesto telesa (Newton, I.), miesto telesa absolútne (Newton, I.), miesto telesa relatívne (Newton, I.), množstvo hmoty (Newton, I.), množstvo pohybu (Newton, I.), počet diferenciálny (Newton, I.), pohyb relatívny (Newton, I.), priestor absolútny (Newton, I.), priestor relatívny (Newton, I.), svetlo (Newton, I.).


nezávislosťjestvujúcnosť bez vzťahu závislosti od niečoho alebo niekoho., nebytie v stave závislosti, samostatnosť.


nezávislosť axiómneodvoditeľnosť axióm v axiomatickom systéme jednej od druhej.


nezhodanedostatok zhody, nesúlad, nerovnosť; roztržka.


nezrozumiteľnosť filozofie (Hegel, G. W. F.) – ťažkosť, spočívajúca

    1. v neschopnosti, ktorá je vlastne  len nezvyklosťou rozmýšľať abstraktne;
    2. v netrpezlivosti chcieť sa zmocniť formou predstavy toho, čo je vo vedomí ako myšlienka a pojem (65;7 – 8).


nezvyklosť – neobvyklosť – neobyčajnosť, nezvyčajnosť, zvláštnosť, vlastnosť niečoho, čo je nezvyklé, vymykajúce sa z bežného stavu, iné, než sa obyčajne vyskytuje.


niečo dačo, voľačo, čosi, nejaká entita (nezáleží na tom, aká alebo ktorá), vec, udalosť, nejaká realita.

Termín niečo je veľmi všeobecný, no nevyhnutný na presné vyjadrenie istých dôležitých aspektov kategórie kvality.

Niečo sa svojou kvalitou líši od iného, medzi nimi je kvalitatívny rozdiel (69;109).

 – I: Etwas, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).

 :: prirovnanie, segment, sieť, vec (Filkorn, V.), výška, záhada.


niekto dakto, voľakto, osoba, ktorá nie je (bližšie) známa, nejaký človek.


Nietzsche, Friedrich Wilhelm (15. 10. 1844 Röcken bei Lützen (Prov. Sachsen) – 25. 8. 1900 Weimar) – nemecký filozof, ktorý vychádzal zo Schopenhauerovej metafyziky vôle a darvinistického princípu boja o existenciu a smeroval k vytvoreniu koncepcie nadčloveka, ktorého úlohou má byť zničenie všetkého klamárskeho, chorobného, životu nepriateľského. Nietzsche je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov filozofie života. Jeho výkonom je vytvorenie osobitnej zmesi filozofie, psychológie a mýtu, ktorú niekedy označujú ako akýsi žeravý stoicizmus Nietzschem považovaný za liečebný prostriedok na choroby západnej civilizácie, predovšetkým však na odstránenie kresťanstva.

Všeobecným princípom bytia je vôľa k moci. Obmedzeniami presadzovania sa vôle sú súvislosti, ktoré v podobe sociálnych, politických, náboženských a kultúrnych tlakov vedú ľudské konanie. Človeka, ktorý do nich vstupuje a podriaďuje sa im, treba „prekonať"; je to neslobodný človek, neschopný plne presadiť svoje chcenie. Jeho prekonanie otvára cestu nadčlovekovi, ktorý sa plne identifikuje so slobodou svojej vôle, rozumovosti a mravnosti. Iba princíp slobody môže byť kritériom hodnotových predstáv a mravného zákona (tu Nietzsche ostro kritizuje Kanta), nie vopred prijaté, v resentimente slabých zakorenené náhražkovité šupy dobra a zla, ktoré slúžia iba na stabilizáciu existujúcej negativity pred požiadavkami dokonalého človeka a jeho utvárajúcej vôle. Zlo je nielen nepominuteľné, ale naopak na ňom spočíva dejinné uskutočňovanie. K fakticite zlého patrí aj „smrť Boha": Boh nezomrel, ale bol zabitý tými, ktorým sa páči v malých pomeroch, kde možno lepšie dosiahnuť moc nad človekom; bol zabitý provincializmom viery. Dôsledkom smrti Boha je však neúprosne smrť človeka, smrť subjektu slobody a zodpovednosti. V nej sa najlepšie odráža trvalý kolobeh diania, stály návrat toho istého; nie však v kozmologickom zmysle, ale ako výraz vôle nadčloveka, ktorý prekonáva konečnosť človeka a jeho vpletenosť do nízkych záujmov nasledovaním zmysluprázdneho kolobehu diania (amor fati) ako najvyššej podoby svojej vôle (264;290).

  D: Die Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik (Zrod tragédie z ducha hudby, 1869); Unzeitgemässe Betrachtungen (Nečasové úvahy, 1870 – 1872); Menschliches, Allzumenschliches. Ein Buch für freie Geister (Ľudské, príliš ľudské. Kniha pre slobodných duchov, 1878); Morgenröte. Gedanken über die menschlichen Vorurteile (Ranné zore. Myšlienky o ľudských predsudkoch, 1881); Fröhliche Wissenschaft (Radostná veda, 1882); Also sprach Zarathustra. Ein Buch für Alle und Keinen (Tak vravel Zarathustra. Kniha pre všetkých a pre nikoho, 1883 – 1884); Jenseits von Gut und Böse. Vorspiel einer Philosophie der Zukunft (Mimo dobra a zla. Predohra k filozofii budúcnosti, 1886); Zur Genealogie der Moral. Ein Streitschrift (Genealógia morálky. Polemický spis,1887); Der Fall Wagner. Ein Musikanten Problem (Prípad Wagner. Problém muzikantský, 1887); Nietzsche contra Wagner (1888) / vyšlo posmrtne; Der Antichrist (Antikrist, 1888) / vyšlo posmrtne;  Die Götzen-Dämmerung, oder: Wie man mit dem Hammer philosophiert (Súmrak bohov alebo ako sa filozofuje kladivom, 1889) / vyšlo posmrtne; Der Wille zur Macht (Vôľa k moci, 1889); Gedichte und Sprüche (Básne a sentencie, 1889); 

Ecce Homo. Wie man wird, was man ist (Ecce homo. Ako sa staneme, čím sme), 1900; Sämtliche Werke. Kritische Gesamtausgabe (vyd. G. Colli & M. Montinari) 1967 an.

 :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, nadčlovek (Nietzsche, F.).


noéta gr. danosti intelektu.


nolens volens lat. chtiac-nechtiac, voľky-nevoľky, či sa chce, či sa nechce, či sa to páči alebo nie.


nomenklatúra lat. systematický súbor názvov.


nomológia gr. – náuka o zákonoch a zákonitostiach javov.


noogónia gr. náuka o vzniku rozumu.


norma lat. záväzne vyjadrené pravidlo, zásada, predpis alebo ich súhrn. Norma je zvyčajne spojená s určitým donucovacím opatrením.

Norma vyjadruje a zabezpečuje hodnotu.

Normy sú

:: norma estetická, norma morálna, norma právna, norma sociálna.


norma estetickávýznamový útvar reprezentujúci kvality, ktoré by mal mať predmet hodnotiteľný ako krásny, na základe ktorého sa esteticky hodnotia estetické objekty. Súbor estetických noriem tvorí estetický vkus.

Estetická norma považovaná za absolútnu je estetický ideál.

 :: estetika.


norma morálna – norma správania sa človeka sankcionovaná verejnou mienkou.

 :: etika, konanie morálne, konanie nemorálne.


norma sociálnavýznamový útvar regulujúci spoločenské vzťahy tým, že na základe sociálnych hodnôt predpisujú určité spôsoby správania spoločenských subjektov v rámci rôznych sociálnych útvarov.


nositeľ kto niečo má, vlastní; kto niečo rozširuje, prenášateľ, nosič, napríklad nositeľ znaku; ten, kto ide s nejakým poslaním, cieľom; obsahujúci, vyznačujúci sa niečím.


Novalis (2. 5. 1772 Oberwiederstedt (pri Mansfelde) – 25. 3. 1801 Weißenfels, zomrel na tuberkulózu), vlastným menom Georg Philipp Friedrich von Hardenberg) – nemecký básnik, jeden z hlavných predstaviteľov raného romantizmu (spoluzakladateľ jenského kruhu), literárny teoretik a filozof, tvorca magického idealizmu alebo synkriticizmu, koncipujúceho rovnováhu medzi človekom a svetom. Bol ovplyvnený filozofiou F. X. v. Baadera, J. Böhmeho, I. Kanta (najmä v sprostredkovaní J. G. Fichtem), F. W. Schellinga, Goetheho, Reinholda a ďalších. Dôležitým laboratóriom Novalisovho filozofovania bolo jeho recipovanie Plotina. Novalis reagoval na duchovnú roztrieštenosť novoveku vypracúvaním syntetického (synkritického) modelu života indivídua a spoločnosti, pričom mu ako vzor slúžila jeho predstava o kresťanskej kultúre stredoveku. Cestou obnovy jednoty kultúry je podľa Novalisa umelecká tvorba – poézia, majúca v jeho živote náboženský status.

Novalisov magický idealizmus je synkrízou idealizmu, kresťanskej mystiky a naturfilozofie. Cieľom Novalisovho úsilia bola morálna humanizácia panteisticky ponímanej prírody a prekonanie konečnosti maximalizáciou bytia človeka. V tomto úsilí nahradzuje Fichteho rozum-Ja (Fichteho ponímanie transcendentálneho subjektu) obrazotvornosťou (Einbildungskraft). V Goetheho intenciách podrobuje poetizácii vedy a teologizácii poéziu. Smeruje tým k transracionálnemu potencovaniu vedenia do dialektickej koncepcie tvorivého ducha, ktorého vrcholným stupňom poznania je podľa Novalisa absolútna poetizácia sveta znamenajúca prelom k novému zlatému veku.

Novalisov grandiózny romantický program symbiózy všetkých vied na báze božskej univerzálnomatematickej a zároveň poetickej totálnej vedy (Totalwissenschaft) mal vyústiť do veľkej encyklopédie – no toto všetko zostalo v dôsledku predčasnej smrti Novalisa fragmentom.

 :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia nemecká, filozofia novoveká, filozofia romantická, inscendencia (Novalis) in: inscendencia.


novohegelovstvo – nejednotný filozofický prúd súčasnej filozofie, ktorý sa od konca 19. storočia alebo od začiatku 20. storočia rozvíja v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Taliansku, Rusku, Škandinávii a USA v nadväznosti na Hegelovu filozofiu. Osobitný dôraz kladie na rozbor otázok kultúry a dejín. Novohegelovstvo vyzdvihuje duchovedu nad prírodovedu. 

 :: filozofia 20. stor. 


novokantovstvo filozofický smer v Nemecku v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia, ktorý hlásal návrat k filozofii I. Kanta. Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemológie I. Kanta – vymedzuje voči materializmu. Za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).[1]

Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.

V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: marburská škola a bádenská škola.

Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus E. Bernsteina, ako aj pre austromarxizmus M. Adlera. A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.

 :: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


novoplatonizmus neoplatonizmus neskorá forma starogréckej filozofie, ktorá nasledovala po strednom platonizme a v ktorej sa miešali antické prvky myslenia (platonizmus, aristotelizmus a stoicizmus, pytagoreizmus) s náboženstvom a s orientálnou filozofiou, čím sa vytvoril svetonázor s výraznými mystickými a teozofickými črtami. Novoplatonizmus sa v plnej miere rozvinul v 3. – 6. stor. Novoplatonizmom vrcholí antická filozofia.

Ústrednou tematikou novoplatonizmu je učenie o emanácii, podľa ktorého z nadsúcnostného, božského Jedna vyžaruje (emanuje) najprv duchovný svet, z neho duševný svet a z neho napokon materiálny svet.

Ďalšou témou novoplatonizmu je ekstáza, v ktorej stave človek bezprostredne nazerá božské absolútno.

Predstavitelia novoplatonizmu sa pozerali na svet ako na veľký organický celok, ktorého súčasťou je človek a v ktorom hrajú dôležitú úlohu vzájomné vzťahy (moné, proodos, epistrofé).

Hlavným predstaviteľom novoplatonizmu je (povedľa Ammonia Sakkasa) Plotinos, ktorý v 3. stor. v spise Enneady pretvoril vo vyššie naznačenom zmysle Platónovo učenie.

Myslitelia, ktorí nadväzovali na Plotina rozvinuli rôzne formy novoplatonizmu.

Vplyv novoplatonizmu významne sprostredkúval sv. Augustin.


novopozitivizmus p. neopozitivizmus.


Novosád, František (1948 ) slovenský filozof, predmetom vedeckého záujmu ktorého sú dejiny filozofie a sociálna filozofia.

  D (výber): Začiatky buržoáznej reflexie všeobecnej krízy kapitalizmu, 1983; Premeny buržoáznej filozofie, 1986; Antonio Gramsci alebo marxizmus ako umenie analýzy, 1988; Komunikačné dimenzie foriem spoločenského vedomia, 1988; Hlavné črty pozitivizmu a jeho kritici, 1989; Analýza alebo pokus o racionalizáciu?, 1990; Nič nie je zameškané. Rozhovor s Jánom Kockom, 1992; Osudy filozofie v dejinách nášho národa. Rozhovor s E. Várossovou, 1992; Súčasný liberalizmus: Dohodnúť sa o spravodlivosti, 1993; Sociálny poriadok ako zlučiteľnosť koordinácií, 1994; Vysvetľovanie rukami, 1994; Pozvanie k Heideggerovi, 1995; Heidegger – základná myšlienka, 1995; Dimenzie sebainterpretatívnosti, 1996; Osud a voľba : paradoxy racionalizácie - Max Weber ako diagnostik modernej kultúry, 1997; Rozhovor: František Novosád a Samuel Abrahám, 1997; Stretávanie sa kultúr alebo vyrovnávanie sa s inakosťou, 1999; Filozofia ako čítanie znamení doby, 1999; The Clash of Cultures and the Accomodation of Otherness, 2000; Vôľa k rozumu proti vôli k moci (Štúrova rozprava o nemeckej ideológii alebo pokus o ideologickú prevenciu), 2001; Metafrfloš a jeho palica (Niekoľko zlostných poznámok o náhradných problémoch hĺbkomerača Ladislava Kvasza), 2001; Moc a hodnoty v súčasnom svete (Teror a globalizácia moci), 2001; Médiá, tretí sektor a intelektuáli, 2002; Globalizácia na spôsob jedinej superveľmoci, 2002; Filozofia v epoche globalizácie. Vek, v ktorom sa otrok a pán stávajú konzumentmi, nie je časom filozofie : rozhovor s kanadským profesorom politickej filozofie T. Darbym, 2002; Doba X, 2003; Miroslav Kusý ako vysokoškolský učiteľ, 2003; Alchýmia dejín, 2004; (spolu s J. Pauerom, D. Smrekovou, Z. Palovičovou, E. Smolkovou, M. Muránskym a ď.) Hodina filozofie, 2004; Legitimita ideológií: príspevok k morfológii ideologického vedomia v moderných spoločnostiach, 2006; Vzťah filozofov k Nietzschemu dnes (diskusia), 2007; Karol Marx a Friedrich Nietzsche o politike teatrálnosti, 2008; Politický a stranícky systém SR : všeobecné predpoklady formovania vízie a stratégie vývoja slovenskej spoločnosti, 2008; Filozof proti nepriazni doby. Za Andrejom Kopčokom (15. 5. 1928 7. 5. 2008), 2008; Trápenia Marxa. Marxizmus v zrkadle svojich možností, 2009;  A határ-jelenség, 2009; (spolu s S. Abrahámom, E. Gálom a M. Kanovským) Spor bez konca, 2010; Poriadok ako komplex diferencií a hraníc, 2010; Hegelova koncepcia povahy dejinného pohybu, 2010; Útržky o Slovensku, 2010; Heideggerov projekt existenciálnej analýzy a jeho kontexty, 2011; Kultúry v kontakte, 2011; Osvietenstvo: jeho možnosti a obmedzenia, 2013; Čo? Ako? Prečo?, 2014; Idey na trhovisku, 2016; Osud a voľba. Max Weber o modernej spoločnosti, 2016; V zrkadle kultúry, 2016; Basics of Philosophical Anthropology, 2018; Zostrihy. Témy - Problémy - Škriepky, 1 2, 2019; Reálny socializmus ako udalosť a systém, 2019; Elementy filozofickej antropológie: o znakoch, nástrojoch a inštitúciách, 2020.

 :: filozofia slovenská, škola filozofická bratislavská.


novotomizmus jedna z hlavných náplní tretej scholastiky, vyznačujúca sa rozmachom historického bádania o scholastike a o tomizme (M. Mandonnet, M. Grabmann, M. D. Chenu aď.) a novými spôsobmi konfrontácie odkazu Tomáša Akvinského s novodobým myslením:

    • syntéza tomizmu so špekuláciou I. Kanta (D. Mercier, J. Maréchal),
    • obohacovanie a očisťovanie tomizmu na základe filozofie M. Heideggera (J. B. Lotz, K. Rahner aď.),
    • kritické vyrovnávanie sa s modernizmom (G. Manser, R. Garrigou-Langrange, C. Fabro, I. M. Bochenski aď.),
    • vyzdvihovanie existenciálnych čŕt špekulácií Tomáša Akvinského (E. Gilson),
    • radikalizácia výskumu fundamentálnych problémov metafyziky a ontológie na báze inšpirácie tradičným učením Tomáša Akvinského (J. Maritain) (cf 264;422 – 423, 86;432 an.).


(Dodatok)