obdobie − (väčší) časový úsek, etapa.

 :: obdobie ročné.


objasnenie − vysvetlenie, výklad, ktorým sa niečo stáva jasnejším alebo pochopiteľnejším.


objasňovanie − vysvetľovanie, vykladanie, ktorým sa má niečo stať jasnejším alebo pochopiteľnejším.


objav – vedecký, technický alebo umelecký vynález, niečo, čo bolo objavené, čo nebolo predtým známe; výsledok objavovania.

 :: kontext objavovania, objaviteľ, objavenie, vynachádzanie, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.


objavenie − odhalenie doteraz neznámej veci novými poznatkami, nájdenie, odhalenie niečoho nového, predtým neznámeho.

 :: objav, objaviteľ, objavovanie.


objaviteľ − kto niečo objavil, kto našiel, odhalil niečo nové, predtým neznáme.


objavovanie − odhaľovanie doteraz neznámej veci novými poznatkami, nachádzanie, odhaľovanie niečoho nového, predtým neznámeho.

 :: indukcia, kontext objavovania, objaviteľ, objavenie, vynachádzanie, vzťah kontextu zdôvodňovania a kontextu objavu.


objavovanie sa – zjavovanie sa, ukazovanie sa, vyskytovanie sa.


objekt lat. – vec, jav, proces, ktorý sa stal predmetom nejakého záujmu a činnosti subjektu. Objekt je to, na čo sa zameriava činnosť subjektu. „Ten istý objekt môže byť predmetom skúmania rôznych vedných odborov, z ktorých každý má vlastné metódy opisu skutočnosti. Napríklad kameň je nositeľom vlastností fyzikálnych, chemických, mineralogických, geologických, vlastností dôležitých v stavebníctve, klenotníctve a pod. (76;36).

Objekt treba odlišovať od pojmu objektu. Objekt je čosi nezávislé od vedomia subjektu, zatiaľ čo pojem objektu je výsledkom poznania podstaty objektu a mení sa podľa toho, aké kategórie intervenujú pri poznávaní jeho podstaty.

V staršej filozofii sa objektom myslelo prosto to, o čom sa hovorí, predmet, pôvodne bez akéhokoľvek ontologického obsahu.

V novovekej filozofii (po Descartovi) sa objekt tematizuje väčšinou v spojitosti so subjektom, konkrétne u Descarta je to v protiklade k subjektu pasívna, hmotná (rozpriestranená) vec (res extensa), predložená a vystavená nezaujatému skúmaniu. Dedičmi tohto novovekého chápania objektu sú špeciálnovedné pojmy objektu, napríklad: objekt vo výpočtovej technike sa chápe ako veličina, ktorá je pomenovaná identifikátorom, alebo sa môže vyskytnúť vo forme dát v programe. Novoveké chápanie objektu podľa Heideggera vytvára ilúziu, že objekt je len akési výskytové súcno alebo vyskytujúcno (Vorhandene).

 :: objekt (Hlavsa, J.), objekt abstraktný, objekt estetický, objekt formálny vedy, objekt fyzický, objekt fyzikálny, objekt hmotný, objekt idealizovaný, objekt ideálny, objekt informačný, objekt kultúrny, objekt makroskopický, objekt matematický, objekt materiálny (fyzika), objekt mimozemský, objekt prírodný, objekt reálny, objekt riadenia, objekt skúmaný, objekt technický, objekt topografický, objekt vesmírny, objektivita, subjekt, údaj.


objekt (Hlavsa, J.) – „akákoľvek časť reality – vec, proces, informácia, iný subjekt, skupina, vlastný organizmus, osobnosť“ (266;41).


objekt abstraktný – ideálny objekt, ktorý je výsledkom zovšeobecnenia, idealizácie alebo abstrakcie; takýto objekt nejestvuje na nijakom konkrétnom mieste ani v nijakom konkrétnom čase, ale jestvuje ako typ veci; abstraktné objekty sa používajú na reprezentáciu podstatných aspektov, vlastností, vzťahov vecí alebo javov, napr. tenzor, hmotný bod, ideálny plyn...


objekt estetický – objekt s takou štruktúrou, ktorá umožňuje jeho estetickú funkciu (estetické účinkovanie).

 :: estetika.


objekt formálny vedy − lat. obiectum formale − ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt vedy.

 :: predmet vedy.


objekt hmotný − objekt pozostávajúci z hmoty.

 :: objekt hmotný (fyzika).


objekt idealizovaný – objekt, ktorého niektoré parametre sme prirovnali k nule, nekonečnu alebo konštante. „Od reálnych tyčí môžem prejsť k ich idealizovanému obrazu a skúmať len triedu myslených idealizovaných tyčí, na ktoré nepôsobia nijaké vonkajšie vplyvy (vplyv tlaku, teploty atď. sa prirovnáva k nule). Môžem abstrahovať aj od rozmerov všetkých spomínaných predmetov a skúmať ich len ako hmotné body; môžem napokon aj ich hmotnosť prirovnať k nule a skúmať ich iba ako matematické body (bude ma zaujímať len ich počet, usporiadanosť, hustota atď.). Vzniká otázka, či táto abstrakcia a idealizácia, ktorá je v kvantitatívnej analýze nevyhnutná, má vôbec nejaké hranice. Je zrejmé, že kvantitatívna analýza nemôže ani v tých najvyšších abstrakciách a najčistejších idealizáciach úplne odhliadnuť od všetkých kvalitatívnych stránok vecí, resp. od kvality vôbec.Ak by totiž abstrahovala od kvality vôbec, prestala by byť kvantitatívnou analýzou: ak by nejaké dva predmety nemali vôbec nijakú spoločnú kvalitu, nemohli by sme ich ani kvantitatívne porovnávať.“ „Súčasná matematika ho (sc. ešte vyšší stupeň abstrakcie, J.P.) našla v ... pojme matematickej množiny, v ktorom sa kvantita javí ako jednota mnohosti, ktorej prvky sme abstrakciou a idealizáciou uviedli na jedinú spoločnú kvalitu – množstvo“ (69;143).

 :: objekt matematický.


objekt ideálny − súčasť náplne vedomia, s ktorou subjekt môže vo svojej duchovnej činnosti narábať podľa logických zákonov. Ideálny objekt  môže byť obrazom alebo projektom materiálneho objektu, pričom medzi nimi môže byť vzťah zhody alebo rozdielu. V myslení možno vytvoriť aj ideálne objekty, ktoré nemajú analogón medzi materiálnymi objektmi. Myslenie môže vytvárať ideálne objekty rozličného stupňa abstrakcie: faktuálne objekty, idealizované objekty, typické objekty (cf 69;509 an.).

 :: bod hmotný, objekt abstraktný.


objekt logický – súčasť predmetu logiky alebo logického skúmania tvorená špecifickým typom idealizovaného objektu, ktorý je výsledkom abstrahovania od mimologických obsahových zložiek významových útvarov a významových procesov, ponechávajúc mu (berúc do úvahy) iba (čisto) logicky usúvzťažňujúcnostnú funkciu v rámci významového univerza. Logickým objektom môže byť určitý logický celok (napr. súd), spojivo tohto celku (napr. logický význam spony „je“ spájajúcej subjekt a predikát súdu) atď. Logika skúma vlastnosti logických objektov, ich vzťahy a zmeny, ktorým podliehajú v priebehu tých ktorých typov významových procesov, napríklad v priebehu usudzovania, a zákonitosti, ktorými sa tieto procesy riadia.

 :: univerzum logické.


objekt materiálny − hmotný objekt − objekt existujúci mimo a nezávisle od vedomia subjektu a manipulovateľný až jeho predmetno-praktickou činnosťou: nemožno ho meniť prostým významovým procesom (pomyslením, zmenou predstáv, pojmov); jeho zmena s cieľom uspokojenia potrieb si vyžaduje vynaloženie fyzickej energie.

Rozlišuje sa viacero typov materiálnych objektov:

fyzikálny objekt,

chemický objekt,

biologický objekt,

sociálny objekt,

technický objekt.


objekt materiálny vedy − lat. obiectum materiale – celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.

 :: predmet vedy.


objekt poznania − aktívne vyčlenený úsek alebo aspekt reality, na ktorý sa zameriava alebo môže zamerať poznanie.

Časť alebo aspekt objektu, na ktorý sa zameriava konkrétna poznávacia činnosť v určitom čase je predmet poznania.

V úspešnej poznávacej činnosti prechádza objekt poznania z formy predmetu poznania do formy prostriedku poznania, raz vystupuje ako predmet poznávacej aktivity, raz ako konkrétna podmienka tejto aktivity (cf 144;36 − 37).

Objekt poznania je súčasťou predmetu teórie poznania

 :: teória poznania.


objekt reálny – objekt, ktorý je súčasťou skutočného sveta a vyznačuje sa nekonečným počtom charakteristík, z ktorých pozorovateľ môže niektoré vyčleňovať v súlade so svojim záujmom alebo potrebou.


objekt skúmaný – objekt, ktorý je v interakcii so subjektom, ktorý ho podrobuje skúmaniu (poznávaniu, pozorovaniu, experimentovaniu s ním).


objektivita lat. – obsiahnutosť v objekte, určenosť ním alebo založenosť v ňom, ktorú „pociťujeme najvýraznejšie, keď zasahujeme do látok, energií, informácií, diel a procesov vytvorených v predchádzajúcej etape, menej, keď zasahujeme do utvárania vedomia druhého, vzťahov v skupine, najmenej, keď sme sami sebe subjektom i objektom tvorby... Objektivitu pociťujeme v tých prípadoch výraznejšie, keď sa objekt vzpiera tvorivým zásahom, keď kladie odpor, keď má vlastný program alebo aktívnu tendenciu zotrvať v danom stave“ (266;41).


objektívnosť lat. – nezávislosť od vedomia subjektu (254;24).


obklopenie – postavenie sa okolo, obstúpenie, obstanie, obkolesenie; rozloženie okolo.


obklopovanie − stavanie sa okolo, obstupovanie, obstávanie, obkolesovanie; rozkladanie okolo.


obklopujúcno – súbor procesov obklopovania a ich vyústení do obklopenia.


oblasť – vymedzené územie; odbor, sféra, úsek – okruh činnosti, záujmu.

 :: generalizácia, hranica, oblasť, in: Dodatok, oblasť činnosti, oblasť predmetná, oblasť problémová, oblasť skúmania, orientácia človeka vo svete, platnosť všeobecná.


oblasť činnosti – odbor alebo okruh nejakej činnosti. Súbor problémov, ktoré sa v rámci tejto činnosti riešia, sa nazýva problémová oblasť alebo problematika.


oblasť predmetná – množina entít, ktoré sú predmetom záujmu alebo skúmania.


oblasť problémová – množina všetkých problémov istej oblasti činnosti, ktorých sa hodláme teoreticky alebo prakticky zmocniť, napr. transformovať ich do podoby riešiteľnosti pomocou expertného systému.

 :: problém, problematika.


oblasť reality – vymedzený úsek alebo časť reality tvorená súborom istých entít, ich vlastností, vzťahov medzi entitami a ich zmien.

 :: aparát konceptuálny, celok daného.


oblasť skúmania – predmetná oblasť – množina základných objektov, ktoré sú predmetom skúmania, prípadne iného záujmu, nejakej vedeckej disciplíny, teórie, úvahy či konverzácie (cf 490;26).

 :: univerzum jazyka.


obmedzenie – určenie menšieho rozsahu platnosti, pôsobnosti a pod.; ohraničenie.


obmieňanie − čiastočné menenie, pozmeňovanie; upravovanie.


obor premennosti − oblasť hodnôt premennej − trieda hodnôt, ktoré môže uvažovaná premenná nadobúdať; množina objektov priraďovaných premennej (490;80).

 :: logika.


obrat transcendentálny − zmena filozofického prístupu k poznaniu, ktorú uskutočnil I. Kant v poslednej tretine 18. storočia a ktorá spočíva v prenesení hlavnej pozornosti filozofického skúmania na subjektívne podmienky možnosti objektívneho poznania.

 :: poznanie (Kant, I.), teória poznania.


obraz − lat. imago – zobrazujúcno niečoho tak, aby sa zobrazované dalo identifikovať; ideálny alebo materiálny výtvor imaginácie, predstavivosti, obrazotvornej činnosti alebo tvorby materiálneho obrazu.

V dejinách sa vytvorili rôzne predstavy o obraze alebo pojmy obrazu, pričom tieto významové útvary možno deliť podľa rôznych kritérií, napr. podľa toho, či vznikli v špeciálnovednej alebo filozofickej oblasti (na jednej strane napr. optický pojem obrazu, literárnovedný pojem obrazu, matematický pojem obrazu a pod., na druhej strane napr. gnozeologický pojem obrazu, estetický pojem obrazu a pod.), podľa toho, v ktorej filozofickej disciplíne vznikli, ktorý filozofický smer alebo filozof vytvoril pojem obrazu (napr. Platónov pojem obrazu, Demokritov pojem obrazu, marxistický pojem obrazu, naivnorealistický pojem obrazu atď.), podľa toho, o obraz čoho ide (napr. obraz sveta, obraz človeka atď.) a pod.

V. Filkorn píše, že obraz „vždy niečo (vec, udalosť, nejakú realitu) zobrazuje tak, aby sa to (niečo) dalo identifikovať. To sa dá dosiahnuť viacerými spôsobmi, ako napr. určením reprezentatívnych znakov (rysov) toho, čo sa zobrazuje, opísaním jeho celkového tvaru, súčasti a vzťahov medzi nimi, určením jeho zákonov alebo opísaním spôsobov, ako sa zobrazovaný predmet konštruuje. (...)

Každý obraz je vzťahovou entitou, ktorou sa proti sebe stavia zobrazované a zobrazujúce, a preto jeho tvorenie musí byť vedomou ľudskou činnosťou“ (787;5).

V optike: obraz vytvorený zobrazením predmetu optickou sústavou.

 :: obra mýtický, obraz prvku, obraz sveta, obraz sveta vedecký, obraz umelecký, obraz vedy.


obraz (synkriticizmus) – významový útvar kognitívnej, emotívnej, volitívnej, konatívnej povahy alebo rôznych kombinácií týchto pováh, ktorý si človek vytvára o realite alebo o tom ktorom jej úseku, aspekte, vrstve alebo rovine, o tom ktorom súcne, jeho vlastnosti, vzťahoch, pohybe atď.; obrazy sú duchovní alebo praktickí dvojníci reality a jej svojrázne rozmnoženia; aby tieto rozmnoženia reality neboli zbytočné, aby to neboli len replikácie reality, je potrebné, aby participovali na premene zla na dobro, škaredého na krásno, menej dobrého na lepšie a menej krásneho na krajšie; bez tejto participácie zostávajú tieto obrazy, títo dvojníci reality síce účinné, účinkujúce entity, no v podstate ide o mŕtve repliky reality alebo o repliky šíriace smrť alebo umŕtvenie reality; ako príklad takého prízraku môže slúžiť gýč alebo vedecký poznatok neparticipujúci na kultúre; obrazy bez participácie na kultúre sú omnoho účinnejšie ako obrazy-participanty na kultúre; smrť súčasnej civilizácie spočíva v prevážení obrazov-non-participantov-na-kultúre nad obrazmi-participantmi-na-kultúre; je ľahšie vytvárať obrazy, ktoré sa nepodieľajú na kultúre. No najväčšia ťažkosť s tvorbou obrazov spočíva v našom sklone stotožňovať ich s tým, čo sa zobrazuje (pozri: interpretácia reality transhorizontovej).

Z existujúcich obrazov zaujímajú najdôležitejšie úlohy obraz sveta, obraz človeka, obraz boha, obraz prírody, obraz vedy, obraz dobra, obraz zla, obraz smrti, obraz krásy a ďalšie.


obraz mýtický − predstava tvoriaca súčasť mýtu a reprezentujúca vznik sveta, ten ktorý prírodný jav alebo jeho aspekt, božstvo, hrdinu starých čias atď.


obraz sveta – významový útvar, ktorého dôležitosť tkvie v integrujúcej funkcii ostatných významových útvarov; jedna z foriem manifestácie sveta v ľudskom vedomí, ako mýtický obraz sveta, filozofický obraz sveta, umelecký obraz sveta, náboženský obraz sveta, vedecký obraz sveta, fyzikálny obraz sveta, novoveký obraz sveta a pod.

 :: obraz sveta jazykový, obraz sveta klasický, obraz sveta stredoveký, obraz sveta vedecký, svet, univerzum významové.


obraz sveta klasický – súbor významových útvarov vedno reprezentujúci svet, spomedzi ktorých základným je „predstava o absolútne so sebou totožných diskrétnych telesách, ktoré sa relatívne navzájom pohybujú. V spojitom priestore sa pohybujú diskrétne telesá, pričom ich vzájomné vzdialenosti sú funkciami spojitého času. Toto ... rozdelenie skutočnosti na priestoročasové kontinuum a diskrétne telesá, pohybujúce sa v ňom, sa zachovalo aj potom, keď z obrazu sveta zmizol éter, ktorý dovtedy celkom vyplňoval priestor, a keď pojem rýchlosti telies vzhľadom na priestor vyplnený nehybným éterom stratil zmysel (139;6)“.


obraz sveta stredoveký – dôležitá zložka stredovekého významového univerza zásadne podmienená spojeným účinkovaním alchýmie a astrológie.


obraz sveta vedecký − významový útvar vypracovaný vedou; vývojovým spôsobom sa približuje k jeho originálu, k svetu.


obraz vedy – významový útvar a významový proces, „v ktorom a ktorým sa skúmajú a opisujú spôsoby a cesty tvorenia vedy, jej nástroje. Tak sa vytvorila veda o vede či metaveda, alebo teória vedy, ktorá sa istý čas nazývala ‚skúmanie základov vedy‘ (Grundlagenforschung)“ (787;5).

Keďže – ako hovorí Tomáš Akvinský – „poznané je v poznávajúcom podľa povahy poznávajúceho“, tak aj „obrazy ľudskej vedy sa budú vytvárať podľa štruktúry ľudskej povahy, pričom obsahový (predmetný) charakter vedy sa bude vytvárať podľa povahy sveta“ (787;6).


obraznosť − predstavivosť, fantázia, obrazivosť, obrazotvornosť.


obrazotvornosť – lat. vis imaginationis, nem. Einbildungskraft –  schopnosť predstavovať si veci a deje v podobe obrazu (imago).

 :: fantázia, predstavivosť.


obsah − vypĺňajúcno vnútra, náplň.

 :: zdroj obsahu a formy.


obsah filozofie – čo všetko filozofiu tvorí a čo do nej patrí, napr. súbor filozofém.


obsah pojmu – intenzia pojmu – významový útvar, ktorý je konštituentom pojmu, zahrnujúcim výsledok poznania podstatných vlastností, čŕt spoločných všetkým prvkom množiny entít, ktorých sa pojem týka; reprezentuje invariantné vlastnosti týchto entít. Obsah pojmu spolu s rozsahom pojmu tematizuje tradičná logika. 

 :: logika.


obsah poznatku − diferencovaná jednota subjektívnych a objektívnych významových konštituentov poznatku.


obsahovanie − matie v sebe (ako obsah, náplň), zahŕňanie.


obvod − čiara ohraničujúca istú plochu; dĺžka tejto čiary; vymedzený správny celok, územie, oblasť.

 ::  obvod elektrický, obvod elektronický, obvod integrovaný, obvod logický.


Occam, William (asi 1285 Ockham pri Londýne – 1349 Mníchov) – Ockham, W., Guilelmus Ockham, Eilhelm von Ockham – stredoveký anglický teológ a scholastický filozof, najväčší predstaviteľ stredovekého nominalizmu , hlavný predstaviteľ via moderna, neskorej scholastiky . Člen františkánskeho rádu. 1328 exkomunikoaný.

Occam učil na Oxfordskej univerzite . Obvinili ho z kacírstva. Z väzenia ušiel do Bavorska . Spolu s Dunsom Scotom bol vodcom scholastickej opozície proti tomizmu. Tvrdil, že existenciu Boha a iné náboženské dogmy nemožno dokázať rozumom a že sa zakladajú výlučne na viere. Filozofia sa preto musí oddeliť od teológie.

 :: filozofia 14. stor., filozofia scholastická, filozofia stredoveká.


ocitanie sa – nečakané vyskytovanie sa na istom mieste, v istej situácii, nachádzanie sa alebo objavovanie sa na nejakom mieste alebo v nejakom stave, v nejakom položení.


očakávanie – čakanie, predpokladanie, dúfanie...


odcudzenie – lat. alienatio, nem. Entfremdung – situácia po domnelom stave harmónie medzi ľuďmi a prírodou, medzi ľuďmi navzájom či vo vzťahu ľudského jedinca k sebe samému, kedy sa mu toto všetko začína javiť ako súbor vzťahov medzi vecami alebo kedy sa mu veci a významové útvary ľuďmi vytvorené javia ako cudzie, anonymné (prípadne nepriateľské či zlovoľné) mocnosti, ktoré ho ovládajú.

Názory na vznik tejto situácie, jej príčiny a ontologický status sa v priebehu dejín menili v súlade s kategoriálnym aparátom (historicita, ahistoricita...), ktorý intervenoval v reflexii odcudzenia.

Situáciu odcudzenia v podstate tematizujú už biblické texty venované vyhnaniu z raja a tomu, čo potom nasledovalo. Odcudzenie tematizujú texty mystikov, Rousseau, Goethe, Schiller, Hegel, Feuerbach a najmä Marx, pričom Marx predovšetkým v kontexte kapitalizmu, kedy sa pracujúcemu človeku, ktorého jediným majetkom je jeho pracovná sila, v dôsledku súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov odníma produkt jeho práce a stavia sa proti nemu.

Fenomén odcudzenia je výraznou témou aj existencializmu, a to jednak filozoficky, jednak umelecky (dráma, film...). Filozoficky iniciuje existencialistickú reflexiu odcudzenia S. Kierkegaard, po ňom G. Marcel, J. P. Sartre a ďalší.


oddelenie − odobranie niečoho ako časti od niečoho, čo bolo spojené; rozloženie na ohraničené časti.


odhalenie − odkrytie, objavenie, vypátranie, zistenie.


odhodlanie − pevné rozhodnutie, pevný úmysel urobiť, rozhodnúť niečo.


odkazovanie na – referencia, poukazovanie.


odkrytie − nájdenie, objavenie, zistenie, odhalenie.


odlišnosť − rozdielnosť, rozličnosť.


odlišovanie – poznávanie alebo určovanie rozdielu, rozlišovanie, diferencovanie; robenie odlišným.


odlišovanie sa − bytie inakším.


odmietanie – vyjadrovanie nesúhlasu, zavrhovanie.


odovzdávanie – dávanie ako sprostredkovateľ, postupovanie (napr. informácie).


odôvodnenie – podopretie dôvodmi, objasnenie, vysvetlenie.


odôvodňovanie – dôvodenie – podopieranie dôvodmi, objasňovanie, vysvetľovanie.


odpočívanie – nevyvíjanie činnosti, oddávanie sa pokoju, oddychovanie.


odpustenie – nenástojenie na potrestaní (obyčajne za spáchaný zlý, nesprávny skutok).

 :: etika.


odstránenie – danie preč, odloženie, odpratanie; zariadenie, aby niečo prestalo jestvovať, zlikvidovanie.


odstup – voľný časový alebo fyzikálny priestor.


odvaha – 


odvodenie − významový útvar pozostávajúci zo sledu súdov alebo úsudkov a tvoriaci výsledok odvodzovania.

 :: dedukcia.


odvodzovanie − utváranie alebo vysvetľovanie z daného základu; významový proces spočívajúci v utváraní súdov alebo úsudkov usudzovaním z daného základu alebo z nejakých daností.

 :: odvodzovanie správne, pravidlo odvodzovanie, pravidlo odvodzovania.


odvodzovanie správne – odvodzovanie uskutočňované v súlade s pravidlom alebo pravidlami.


oheň – jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa vody, vzduchu, zemi, éteru.

 :: ádžívika, oheň (Herakleitos).


oheň (Herakleitos) – počiatok všetkého súcna: 

„Tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude; večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery (zl. B 30)“

 (6;29). 


ohodnotenie (logika matematická) – priradenie hodnôt premenným.


ohodnotenie výroku pravdivostné (logika matematická) – valuácia – záznam skutočnosti, že skúmaný výrok je pravdivý alebo nepravdivý, vyjadrený slovami „výrok je pravdivý“ alebo „výrok je nepravdivý“. Na skrátený zápis týchto pravdivostných ohodnotení skúmaného výroku používame číselné vyjadrenie, a to pre pravdu číslo 1 a pre nepravdu číslo 0. Ak výrok je pravdivý, hovoríme, že logická hodnota tohto výroku je 1. Ak je výrok nepravdivý, hovoríme, že logická hodnota tohto výroku je 0.


ohraničenie – oddelenie hranicami; obklopenie, obkolesenie, obkľúčenie; určenie (menšieho) rozsahu, obmedzenie.


okamih − moment − veľmi krátky časový úsek.

Prvý okamih niečoho sa nazýva začiatok.

 :: hodnota okamžitá.


okazionalizmus lat. − smer kartezianizmu 17. storočia (J. Clauberg, A. Geulincx), ktorého cieľom bolo prekonať nevysvetliteľnosť vzájomného pôsobenia duše a tela odkazovaním na priame zasahovanie Boha, ktorý svojou vôľou synchronizuje a harmonizuje udalosti (príčiny i následky). Podľa Malebranchea každý príčinný vzťah je podmienený osobitným božským aktom.

 :: filozofia 17. stor. 


okolie − oblasť, kraj, územie okolo nejakého strediska; prostredie, obklopujúcno.

 :: okolie filozofie, okolie systému, prvok okolia.


okolie filozofie − súbor parafilozofém.


okolie systému − prostredie systému, s ktorým je systém spojený vstupmi a výstupmi.


okolnosť − jav, ktorý sprevádza, podmieňuje, ovplyvňuje atď. iný jav, vonkajšia podmienka, situácia.

 :: osud, prispôsobovanie.


okraj − miesto na začiatku, n a konci alebo na obvode niečoho, kraj.

 :: stred.


okruh – úsek, oblasť, sféra, pole.


omyl − chyba, falácia, mýlka, pomýlenie sa − nevedome nesprávny čin alebo úsudok.


onticita gr.+lat. – ontickosť, súcnosť – to, čím sa niečo stáva súcnom, majúcnosť bytia, vyznačujúcnosť sa bytím, napr. tak, ako sa bytím vyznačuje súcno.

 :: metafyzika, ontický, ontológia.


ontický gr. – vzťahujúci sa k súcnam, na rozdiel od ontologického (týkajúceho sa pristupovania k nim).

 :: onticita, ontológia.


ontológia gr. – základná filozofická disciplína, filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom, princípmi bytia a jeho podstatou.

Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.

Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.

Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).

Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna.

Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.

Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.

 – P: Anaxagoras, Anaximandros, Anaximenes, apeirón, , Aristoteles, aristotelizmus, Augustinus, Empedokles, Hartmann, N., Hegel, G. W. F., Heidegger, M., Herakleitos, Leibniz, G. W., Parmenides,  Platón, Plotinos, Pytagoras, Tomáš Akvinský, Wolff, Ch. 

::

    •  A  
    •  B  
    •  C  
    •  Č  
    •  D  
    •  E  
    •  F  
    •  H  
    •  I  
    •  J  
    •  K  
    •  L  
    •  M  
    •  N  
    •  O  
    •  P  
    •  Q  
    •  R  
    •  S  
    •  Š  
    •  T  
    •  U  
    •  V  
    •  Z  


ontológia (filozofia marxistická) − osebe nemá zmysel; zmysel má iba v rámci dialektickej jednoty s teóriou poznania, pričom sa výskumne vyčleňuje ontologický aspekt základnej otázky filozofie, týkajúci sa prvotnosti hmoty oproti vedomiu a druhotnosti vedomia oproti hmote, na rozdiel od gnozeologického aspektu, týkajúceho sa poznateľnosti hmoty (cf 36;514 − 515).


ontológia (Husserl, E.) − skúmanie bytia súcna v bytostnej vrstve poznávajúceho subjektu


ontológia fundamentálna – filozofické skúmanie bytia samého (na rozdiel od regionálnych ontológií); základné učenie o bytí v rámci filozofie M. Heideggera spočívajúce v analytike ľudského pobytu (Daseinsanalyse); základom (fundamentom), z ktorého možno bytie odhaliť, je také súcno, ktoré samo v spôsoboch, akými existuje, na bytie odkazuje, a takýmto súcnom je ľudská existencia (nem. Dasein) čiže tu-bytie alebo pobyt. Keďže bytie a jeho zmysel sa podľa Heidegger nedá tematizovať predmetne, ale možno ich iba odkrývať alebo odhaľovať, je hlavnou metódou fundamentálnej ontológie fenomenológia.

 :: diferencia ontologická.


ontológia synkriticistická – disciplína synkriticizmu, ktorá skúma bytie, súcna a synkrízu (nereduktívne usúvzťažňovanie) bytia a súcien, ktorou sa dostavuje realita sveta; súcna vznikajú a zanikajú v čase, zatiaľ čo bytie bezčasovo alebo bezčasmo výbytnieva ako praudalosť (praudievanie sa, pradianie, praudievajúcno sa) a príbytní súcnam; základnou vrstvou synkriticistickej ontológie je perichronozofia, náuka o bezčasí a ostatných formách alebo oblastiach mimočasového.

 :: synkriticizmus.


ontologický gr. – týkajúci sa pristupovania k súcnam v rámci ontológie, na rozdiel od ontického (týkajúceho sa samých súcien).


ontologizmus gr. – smer metafyziky, ktorého pôvodným predstaviteľom bol N. Malebranche a podľa ktorého to, čo poznávame ako prvé (primum ontologicum) je Boh; ostatné veci sú poznateľné až v ňom a zmyslové vnemy sú iba príležitosťou (lat. occasio) nasmerovávajúcou našu pozornosť k Bohu, v ktorého esencii možno nazerať všetky entity alebo ich idey. V 19. stor. zastávali ontologizmus predstavitelia leuvenskej školy, A. Rosmini-Serbati aď.


opak – majúcno opačných vlastností v porovnaní s niečím.


operácia lat. − metodicky uskutočnený a ukončený úkon, postup, zákrok; ten ktorý z čiastkových úkonov, z ktorých sa skladá činnosť.

Operáciu vyjadruje alebo určuje operátor.

To, s čím alebo na čom sa uskutočňuje operácia je operand.

 :: činnosť cieľavedomá, operácia (psychológia), operácia algebrická, operácia aritmetická, operácia binárna, operácia hospodárska, operácia logická, operácia matematická, operácia myšlienková, operácia praktická, operand, operátor.


operácia logická − úkon, ktorým sa z už existujúcich (daných) myšlienok tvoria nové myšlienky.

Definícia logickej operácie sa odlišuje podľa odborov, v ktorej sa táto definícia uskutočňuje, napríklad v matematickej logike sa logická operácia vymedzuje ako konštruovanie zloženého výroku z daných elementárnych výrokov.

 :: logika, pravidlo logické.


operácia myšlienková – prvok, krok myšlienkovej činnosti, napríklad porovnávanie, rozlišovanie, analýza, syntéza, abstrakcia, generalizácia.


operácia praktická – prvok praktickej činnosti.


operacionalizácia lat. − zrozlíšiteľnenie, zmerateľnenie, spozorovateľnenie..., čiže umožnenie s niečim vykonávať určité operácie − rozpoznávať alebo rozlišovať to, pozorovať a merať atď.


operacionalizmus lat. – smer vo filozofii fyziky, ktorý založil P. W. Bridgman a ktorého hlavnou myšlienkou je idea operacionálnej analýzy.

Podľa operacionálnej analýzy možno význam pojmu určiť opisom operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu; pojem sa stotožňuje so zodpovedajúcim radom operácií.

Pojmy, nespájajúce sa s nijakými operáciami, sú zmysluprázdne.

Zo spojenia operacionálne definovaných pojmov sa vytvárajú vety a z viet teórie.

 :: definícia operacionálna.


operand lat. – to, s čím alebo na čom sa uskutočňuje operácia.


operátor lat. − jazykový výraz predpisujúci, určujúci určitú operáciu; vykonávateľ operácie.

Výraz operátor sa používa v rôznych disciplínach a oblastiach činnosti, napríklad v logike (cf operátor (logika)), matematike (cf operátor (matematika)), lingvistike, genetike atď. a pod.

 :: operátor (genetika), operátor (informatika), operátor (logika), operátor hermitovský, operátor matematický.


operátor (logika) – logický operátor − znak logickej operácie, symbol typu ¬ (negátor), ∧ (konjunktor), ∨ (disjunktor), ⇒ (implikátor), ⇔ (ekvivalentor); znak, symbol alebo výraz, pomocou ktorého sa z už daných výrazov získava nový výraz, najmä tak, že sa jeden výraz pretvára na iný výraz.

V logike sa rozlišujú tieto operátory:

    • funktor,
    • kvantifikátor,
    • deskriptor (iota-operátor),
    • abstraktor (lambda-operátor)
    • časový operátor,
    • extenzionálny operátor,
    • intenzionálny operátor,
    • modifikátor
    • atď.


opis − deskripcia − slovné zachytenie vlastností predmetov alebo javov, vzťahov medzi nimi a ich premien. Opis je uvedenie vlastností designátov alebo uvedenie vzťahov, v ktorých je predmet k iným predmetom, čím možno prispieť k objasneniu termínov (4;140).

 :: opis (Cmorej, P.), opísanie.


opis (Cmorej, P.) − charakteristika jedného alebo viacerých objektov, v ktorej sa im pripisujú isté vlastnosti a vzťahy (501;825).


opísanie – podanie opisu alebo správy o predmetoch, javoch atď.; vyrozprávanie, charakterizovanie, vykreslenie, zachytenie (zvyčajne hlavných čŕt alebo vlastností niečoho) slovami.

 :: opísanie predmetu.


opozícia binárna – pár príbuzných entít opačnej povahy, napr. párový protiklad, v ktorom sa prítomný prvok definuje práve tým neprítomným prvkom, ktorý je jeho protikladom; protipostavenie typu A a nie-A, pričom toto protipostavenie má povahu duality, ide napr. o protipostavenie podľa výskytu (alebo chýbania) toho istého prvku alebo podľa maximálneho (minimálneho) stupňa tej istej vlastnosti. Nejde tu teda o protipostavenie, ktoré má charakter dualizmu (cf 508;26).


opozícia dialektická (Černík, V.) – „reálne protirečenie v podstate vecí“ (69;281).


opísanie predmetu – uvedenie, vymenovanie vlastností predmetu.


organizmus (Kant, I.) – jednota, ktorej súdržnosť spočíva v tom, že časti a celok sú navzájom príčinou a účinkom, navzájom sa podmieňujú, a tak podliehajú vnútornej účelnosti.


Organon F − medzinárodný časopis pre analytickú filozofiu založený v roku 1994.

 :: filozofia analytická., filozofia slovenská.


orientácia človeka vo svete – určovanie alebo zisťovanie polohy alebo smeru človekom, vyznanie sa v nejakej situácii, oblasti alebo v krajine. Nevyhnutným predpokladom úspechu v tejto činnosti je pravdivé poznanie.


Origenes (asi 185 – 254) – grécky filozof a teológ , jeden z významných cirkevných otcov, vypracoval prvý systém kresťanského učenia. Kresťanstvo považoval za dovŕšenie antickej filozofie, jeho zásluhou mnohé prvky tejto filozofie, najmä platonizmus, prenikli do kresťanstva (predovšetkým do pravoslávia). Bol prenasledovaný cirkvou ako kacír.

Origenes nadväzoval na Klementa Alexandrijského v rámci široko poňatej alexandrijskej školy.

Origenes vykladal Písmo v reštriktívnom zmysle a hlásal prísnu askézu; niektoré jeho tézy budú odsúdené carihradským koncilom roku 553.

 – D: Peri archón (O princípoch), ok. 220 – 230; Kata Kelsú (Proti Kelsovi).

:: filozofia 3. stor., filozofia kresťanská, filozofia patristická, patristika.


osebe – oddelene, zvlášť, osve, samostatne, osobitne.

 :: osebe (Kant, I.).


osebe (Kant, I.) − bez vzťahu k poznaniu (64;566).


osnova − (myšlienkové) rozvrhnutie, základné usporiadanie, plán.

Pôvodným významom slova osnova je sústava priadzí v tkanine idúca po jej dĺžke.

 :: koncepcia.


osoba − ľudská bytosť ako jednotlivec.

Osoba je reprezentovaná lexikálnym významom slova.

 :: nosič (medicína), osoba dospelá, osoba fyzická, osoba chorá (právo), osoba povinná, osoba právnická, páchateľ, predstaviteľ, situácia, skutok, utečenci.


osobnosť − človek s vyhranenými duševnými vlastnosťami resp.  súhrn týchto vlastností; bytosť dokonale si vedomá svojej jedinečnosti, pravá individualita plne vyzretá a jednotná v sebe samej (383;153).

 :: ja, osobnosť (Brugger, W. − Fisseni, H. J.), osobnosť (filozofia marxistická), osobnost (Malina, J.), osobnosť (psychológia).


osobnosť (Brugger, W. − Fisseni, H. J.) − stav zodpovedajúci metafyzickej osobe v človeku, t. j. tak, že sa všetky telesno-duševné, vedomé a nevedomé činnosti, priebehy, stavy a dispozície normálnym spôsobom integrujú do relatívne konštantného dynamického celku, vzťahujúceho sa k individuálnemu ja (46;294).


osobnosť (filozofia marxistická) − dynamický, relatívne stabilný systém intelektuálnych, sociálno-kultúrnych a morálno-vôľových kvalít človeka, ktoré sa prejavujú v individuálnych osobitostiach jeho vedomia a činnosti (11;364).


osobnost (Malina, J.) − systém psychických vlastností, ktoré sú biologicky determinované, ale utvárajú sa socializáciou, enkulturáciou a pod. v priebehu života jednotlivca v interakcii s okolím (437;2967).


osoh − úžitok, prospech.


osud − súbor okolností alebo udalostí javiacich sa ako neodvratné, ako také, ktorým sa nedá vyhnúť.

 :: fatalizmus.


osvietenstvo − pôvodne európske kultúrne a duchovné hnutie 17. a 18. storočia s cieľom nahradiť významové útvary opierajúce sa o náboženskú alebo politickú autoritu takými, ktoré sú výsledkom činnosti ľudského rozumu a z ktorých každý odoláva kritike rozumu. Sebareflexívnou vrstvou osvietenstva je osvietenská filozofia.

 – P: La Mettrie, J. O. de, Rousseau, J.-J., Voltaire.

 :: feminizmus.


osvojovanie si − prijímanie, prisvojovanie si, preberanie do vlastníctva; prijímanie za svoje, navykanie si. Výsledkom osvojovania si napríklad faktov je ich pochopenie a zapamätanie si.


osvojovanie si sveta človekom − interakcia človeka a sveta vo forme estetickej aktivity, umenia, náboženstva, mytológie, filozofie, vedy, každodenného života, praxe. V súlade s tým možno vyčleniť:

Tieto formy vzťahovania sa človeka k svetu tvoria z hľadiska filozofického skúmania vedno náplň celku predfilozoficky daného s možnou dominantou v podobe bazálneho usúvzťažňovania sa človeka a sveta.

 :: človek, filozofia, miesto človeka vo svete, mytológia, náboženstvo, prax, svet, umenie, veda.


osvojovanie si sveta človekom alternativistické – komplementaristické osvojovanie si sveta človekom – pestovanie alternatívnych (komplementárnych, nekonvenčných, mimoakademických, neortodoxných, neklasických, neštandardných, neoficiálnych) oblastí ľudskej činnosti (poznávania, ľudového liečenia alebo liečiteľstva, verenia, výchovy, starostlivosti...) mienené ako alternatíva alebo komplementum najmä vedeckému a štandardne náboženskému osvojovaniu si sveta človekom.

 :: alternativistika, osvojovanie si sveta človekom mystické.


osvojovanie si sveta človekom estetické – forma osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej vzniká alebo sa odohráva bytie estetických hodnôt ; zahrnuje predovšetkým umelecké osvojovanie si sveta a mimoumeleckú estetickú činnosť.


osvojovanie si sveta človekom filozofické − jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým sebareflektovaným a cieľavedomým produkovaním filozofických významových útvarov; filozofia.

Významovú vrstvu filozofického osvojovania si sveta človekom tvorí filozofické významové univerzum.


osvojovanie si sveta človekom každodenné – bežný, pred- alebo mimovedecký, mimofilozofický (parafilozofický) atď. spôsob života človeka, v priebehu ktorého sa v jeho vedomí spravidla mimoreflexívne utvára každodenný obraz sveta a miesta, ktoré v ňom zaujíma. Je to sféra osvojovania si sveta človekom mimo vedy, umenia, náboženstva, filozofie. Kognitívnymi produktami každodenného osvojovania si sveta človekom sú každodenné (intuitívne) predstavy alebo pojmy o entitách väčšinou z bezprostredného okolia človeka vedno tvoriac náplň každodenného vedomia.

Po zavŕšení nástupu druhej osovej doby výraznou zložkou každodenného vedomia sa stali zážitky sebaizolácie na báze ich globalizácie (týkajú sa každého ľudského indivídua a Zemi), ktoré tvoria súčasť jednak predmetu špeciálnych vied (psychoterapie, psychiatrie, kriminalistiky...), jednak záujmu náboženstiev, mystiky, alternativistiky a umení, jednak predmetu filozofie, najmä filozofie inscendencie.

 :: človek každodenný, útvar významový každodenný, život každodenný.


osvojovanie si sveta človekom mystické – jedna z foriem alternativistického osvojovania si sveta človekom spočívajúca v obnovovaní/obnovení jednoty bytnenia sveta pretrhnutej životom ľudského indivídua vyúsťujúca do jeho reálnej transformácie na mystika.

Mystické osvojovanie si sveta človekom sa člení na formu subitistickú (náhlostnú) a gradualistickú (postupnostnú).

Súbor významových procesov, tvoriaci ako celok podproces mystického osvojovania si sveta človekom a konštitujúci mystické významové útvary, ustanovuje mystické významové univerzum.

 :: mystika.


osvojovanie si sveta človekom mytologické − mýtické osvojovanie si sveta človekom – prvotný spôsob vzťahovania sa človeka k svetu tvorený súborom (systémom) mytologických významových procesov produkujúcich mýty, ktorých súbor tvorí mytológiu.

Významovú vrstvu mýtického osvojovania si sveta človekom tvorí mýtické významové univerzum.


osvojovanie si sveta človekom náboženské − jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu založený na hľadaní spojenia s transhorizontovou realitou najčastejšie predstavovanou ako božstvo; náboženstvo.

Významovú vrstvu náboženského osvojovania si sveta človekom tvorí náboženské významové univerzum.


osvojovanie si sveta človekom praktické – transverzálna forma osvojovania si sveta človekom prechádzajúca ako fundamentálna polysynkritizujúca (= všestranne nereduktívne usúvzťažňujúca) vrstva alebo podproces všetkými ostatnými spôsobmi osvojovania si sveta, ktoré sú v nej zakotvené, vyrastajú z nej, spiritualizujú ju, pričom ju intenzifikujú a sublimujú eventuálne až do stupňa deutilitarizácie či dokonca deegoizácie, čím završujú alebo môžu završovať proces maximalizácie bytia bazálneho usúvzťažňujúcna človeka a sveta do podoby kultúrneho spoločenstva a jeho harmonického spolužitia s prírodou.


osvojovanie si sveta človekom umelecké − podproces estetického osvojovania si sveta človekom ; umenie.

Významovú vrstvu umeleckého osvojovania si sveta človekom tvorí umelecké významové univerzum.


osvojovanie si sveta človekom vedecké − jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým a cieľavedomým produkovaním poznatkov týkajúcich sa podstaty vecí; veda.

Významovú vrstvu vedeckého osvojovania si sveta človekom tvorí vedecké významové univerzum.


otázka filozofická – vyjadrenie alebo formulácia filozofického problému.s

 :: filozofia.


otázka interpretatívna – otázka kladená v procese chápania a vykladania (vysvetľovania, objasňovania) významu.


overenie − presvedčenie sa o pravosti alebo správnosti alebo pravdivosti niečoho, napr. faktov, správy, tézy, vety atď.; zistenie napr., že daná veta je naozaj pravdivá.

 :: overenie podpisu (právo).


overovanie − presvedčovanie sa o pravosti alebo správnosti niečoho, napr. faktov, správy, tézy atď.

 :: testovanie.


ovplyvňovanie − zanechávanie, vynakladanie alebo používanie vplyvu.


označenie − urobenie znaku, značky, znamenia na niečom, poznačenie; pomenovanie, nazvanie. Označenie sa realizuje napríklad v rámci vymenovania.


označenie slovné − označenie prostredníctvom slova.


označované – fr. le signifié.


označovanie − robenie znaku, značky, znamenia na niečom, pomenúvanie.

 :: značenie.


označujúce – fr. le signifiant.


oznámenie − danie vedieť, danie správy, ohlásenie.


oznamovanie − dávanie správy, odovzdávanie informácie, pričom informácia, ktorá sa odovzdáva príslušnou správou, závisí od množiny, z ktorej je vybraná. Odovzdávaná informácia nie je vnútornou vlastnosťou individuálnej správy.


(Dodatok)