v sebe – fr. en soi, nem. in sich, čes. v sobě.


vábiacno – vábenie a jeho nositeľ.


vaghézza tal. – pôvab alebo povrchná krása, estetický fenomén reflektovaný renesančnou estetikou.


valuácia (logika matematická)pravdivostné ohodnotenie.

 :: logika.


valuácia (logika výroková) – ohodnotenie výrokových premenných.


väzobnosť – spôsob spojenosti, z/viazanosti v určitom celku, spojitosť, súvislosť, záväznosť.


vďačnosť vďakyvzdanosť dôležitý (prepotrebný) významový útvar a proces vyznačujúci sa pocitom a pociťovaním vďaky.

Človek môže žiť obrazne povedané „v oblaku nenávisti“ alebo „v oblaku vďačnosti“. Prvý spôsob bytia je, ako vidíme okolo seba neustále, triviálny, nevyžadujúci od nás nič, omnoho ľahší a bezprostrednejší, takmer automatický.

Žiť v oblaku vďačnosti je naopak blaženosť, takmer mimoriadny stav, ktorý si necháme pretekať dlaňami bezmyšlienkovite a takisto takmer automaticky. Dôležité však je, že stav vďačnosti je možný a dosiahnuteľný v ktoromkoľvek okamihu života, pretože je priamo nadviazaný na nadoblačie mysle.

A ak by sa niekto spýtal, „za čo“ mám byť vďačný, tak odpoveď by mohla znieť napríklad: za to, že môžem dýchať.


vďaka lat. gratia vítanosť, rozpoznanosť vyhovujúceho; Grácií bolo vždy viacero . Keďže vďaka spočíva na rozlišovaní, je druhom múdrosti, pokiaľ o čomsi takom ako „druh múdrosti“ má vôbec zmysel uvažovať: dôležitý je pocit a pociťovanie vďaky, čiže vďačnosť.


vecsúcno, predmet, objekt, entita. Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch. Veci sa javia a majú podstatu. Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.

Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu.

Vec je reprezentovaná lexikálnym významom slova.

Potrebná alebo príslušná vec je náležitosť.

 :: accidens, akcidencia, apeirón, de re, entita, esencia, inherentný, meritum, metafyzika, ontológia, prvok množiny,  stav vecí, svet, vec (Filkorn, V.), vec (Hegel, G. W. F.), vec konečná (Spinoza, B.), vlastnosť, vzťah.


vec (Filkorn, V.) – sled svojich činností (787;111 pozn. 15); časť prírody tvorená viacúrovňovým systémom subsystémov (44;226, 64). „Vec sa na začiatku jej poznávania vyčleňuje z reality ako niečo, čo jednoducho (len) je a čo je súčasne odlišné od iných podobne sa vyčleňujúcich vecí. To znamená, že vec sa spočiatku poznáva ako holý, bližšie ešte neurčený predmet, alebo ,bytosť.’ To, že určitá vec je iná ako iné veci, sa vyjadrí tým, že je indivíduom a teda, je totožná so sebou, nesplýva s inou vecou, ani sa v iných veciach nerozplynie a je teda v sebe jednotná, uzavretá a na iné sa nerozpadne. Týmito okolnosťami sa sa implicitne vyjadruje aj to, že vec jestvuje v spoločenstve s inými vecami, ktoré sa vzájomne ohraničujú a tvoria počiatočné univerzum výskumu. Keby jestvovala len jedna vec, nemalo by význam, ba vari ani zmysel hovoriť o jej totožnosti. Tým, že totožnosť veci samej so sebou jej zaručuje odlišnosť od iných vecí, robí ju indivíduom, ktoré nie je v inom, ale je niečím samostatným, teda v sebe stojacim, ba až samostatne stojacim. Keď sa vec chápe ako ona sama a odhliada sa od ostatných vecí, tak sa chápe ako o sebe a v sebe stojaca, teda ako substancia, ktorá našla svoj odraz skoro vo všetkých rečiach v podobe podstatných mien (44;226).“


vec (Hegel, G. W. F.) – obraz svetovej idey v malom. Všetko má mnoho rozličných vlastností. Jedny udržiavajú vec v danom stave, iné pracujú k jej zániku a snažia sa vytvoriť inú vec. Vec je zároveň tým, čím je a zároveň aj niečím iným. Vec obsahuje svoje vlastné iné; je iným seba samej. Keďže každá vec je obmedzená, je aj konečná, a to priestorove i časovo. Táto jej obmedzenosť je jej negáciou. Vec je pozitívna, čo vyjadruje jej existencia, a je negatívna. Táto negatívnosť veci nevyhnutne spôsobuje jej zánik (nič nie je večné) a prechod v iné (všetko sa mení). Vec je vnútorne protirečivá a je v pohybe; je to momentálny priesečník, križovatka rozličných, aj proti sebe smerujúcich dejov (65;292).


vec (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. das Ding – súčasť stavu vecí (410;33).


vec konečná (Spinoza, B.) – „vec, ktorá môže byť vymedzená inou vecou tej istej prirodzenosti“ (68;49).


vec nevyhnutná (Spinoza, B.) – nútená vec – „vec, ktorá je determinovaná na určitý vymedzený spôsob existencie a pôsobenia niečím iným“ (68;50).


vec slobodná (Spinoza, B.) – „vec, ktorá existuje iba z nevyhnutnosti svojej prirodzenosti a ktorej činnosť je determinovaná iba ňou samou“ (68;50).


večnosť 1. neohraničenosť času začiatkom alebo koncom; neobmedzené časové trvanie; v tomto zmysle je to chronéma;

2. mimočasovosť, nepodliehajúcno času, vylúčenosť postupnosti alebo zmeny; v tomto zmysle je to achronéma.

 – I: Ewigkeit, in: Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904).

 :: aeternitas, večnosť (Hegel, G. W. F.), večnosť (Junk, N. Brugger, W.), večnosť (senzualizmus), večnosť (Spinoza, B.).


večnosť (Hegel, G. W. F.) – absolútna prítomnosť, teraz bez pred a po (62;63).


večnosť (Junk, N. – Brugger, W.)trvanie nepremennej bytnosti (46;91).


večnosť (senzualizmus) – nekonečný čas.


večnosť (Spinoza, B.) – sama existencia, „pokiaľ sa chápe ako niečo, čo nevyhnutne vyplýva zo samej definície večnej veci. ... Totiž takáto existencia, súc večnou pravdou*), sa chápe ako esencia tejto veci, a preto ju nemožno vysvetliť trvaním alebo časom, a to ani keby sme trvaním chápali niečo, čo nemá ani začiatok, ani koniec“ (68;50).

______________

*) Pravda sa tu chápe v ontologickom zmysle, ako večné, skutočné, opravdivé bytie.


veda – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je systematický spôsob racionálneho alebo empirického poznávania s cieľom získať spoľahlivé poznatky využiteľné na predvídanie alebo v praxi.

Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zlého na dobré. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry).

Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika.

Základné znaky vedy sú:

    1. veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
    2. výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
    3. v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).

Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.

Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov. Výrazom veda sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.

::

    •  A  
    •  B  
    •  D  
    •  E  
    •  F  
    •  G  
    •  H  
    •  CH  
    •  I  
    •  J  
    •  K  
    •  L  
    •  M  
    •  N  
    •  O  
    •  P  
    •  S  
    •  Š  
    •  T  
    •  U  
    •  V  
    •  Z  


veda čistá – angl. pure science, nem. reine Wissenschaft – veda, ktorá odvodzuje teórie a predpovede.


veda deskriptívna – observačná veda, nazývaná takto aj preto, lebo to, čo svojím pozorovaním (observáciou) zisťuje, následne aj opisuje (deskribuje) (787;6).


veda eidetická veda o esenciách.


veda empirická veda, ktorá sa opiera o skúsenosť, empíriu.


veda experimentálna – veda, v ktorej hlavným prameňom nového poznania je experiment.

„Predmetom experimentálnej vedy je zasahovanie do prírody; ním sa na prírodu pôsobí a tým niečo nové vzniká, niečo nové sa v nej deje. Príroda sama v sebe je zasahovanie, teda pôsobenie jednej časti prírody na druhú časť, lebo v opačnom prípade by sme do nej experimentom ani my nemohli zasahovať, a tak predmetom experimentálnej vedy sú udalosti a dianie, teda aktivita. No keď sa začína experiment, teda keď ideme do prírody, do vnútra veci nejakým spôsobom zasahovať, my to vnútro, teda to, čo sa bude zásahom diať a čo sa udeje, nevidíme a pozorovaním nepoznáme; my len predpokladáme, pred seba si  kladieme, čo sa zásahom spôsobí a čo sa udeje, teda predpokladáme možnú povahu, obraz vnútra. Bez tohto predpokladu by sa nezačal experiment. Ale predpokladané znamená nový poznatok, teda niečo nové, veď čo sa už vie, sa nepredpokladá. A to nové prekračuje hranice doterajšieho horizontu poznania. No až vykonaný experiment ukáže, či náš predpoklad bol správny. Predpokladaný obraz zasahovania sa nazýva hypotéza. Keď ide o predpokladaný obraz celej oblasti, hovoríme, že je to teória. A keďže hypotéza a teória sú podmienkou možnosti experimentu, budú exprimentálne vedy teoretickými vedami.“ (787;7).

 :: vnútro.


veda konvergentná časť vedy na rozhraní prírodnej a arteficiálnej sféry prepájajúca a kombinujúca rôzne technologické postupy.


veda normatívna – veda, ktorej cieľom je podať všeobecne platnú odpoveď na normatívne otázky, čiže otázky, týkajúce sa toho, čo má byť, najmä ako sa má konať a o aké hodnoty a ciele sa má usilovať.


veda o vedemetaveda, teória vedy, (istý čas sa nazývala) skúmanie základov vedy (Grundlagenforschung) – veda, ktorá sa vytvorila ako vyústenie tvorby obrazu vedy, „v ktorom a ktorým sa skúmajú a opisujú spôsoby a cesty tvorenia vedy, jej nástroje... Veda o vede je nástrojom, pomocou ktorého veda, čo skúma svet,, si môže uvedomiť svoju činnosť, ktorou sa tvorila veda o svete, jej celková zložitá stavba. A takou seba si uvedomujúcou presvetlenou činnosťou sa veda o svete môže stať artikulovanou, presvetlenou, sebakontrolovateľnou a regulovateľnou. To všetko je možné tým, že človek má vedomie seba a svojej činnosti, a teda má aj sebakontrolu. Metaveda je tak činné uvedomenie si štruktúry vedy a tvorby o svete“ (787;5).


veda observačná – veda vytváraná tvorbou pojmov o zmyslových veciach a zmyslových oblastiach uskutočňovanou ich sústavným zmyslovo-rozumovým pozorovaním (observáciou). Keďže to, čo sa pozorovaním zisťuje, sa potom aj opisuje (deskribuje), nazýva sa táto veda niekedy aj deskriptívna veda.

Keďže oných zmyslových oblastí jestvuje v prírode množstvo, vzniklo aj viacero rozličných observačných vied, ktoré sa však budujú rovnakým spôsobom a majú preto aj rovnaký obraz identifikovateľný niekoľkými znakmi.

Observačná veda pozoruje prírodu, ako bezprostredne pôsobí na naše zmysly, ako sa nám ponúka a ukazuje, ale my pozorovaním do nej nezasahujeme. A tak šírka tejto vedy je určená šírkou zmyslových možností. Prístroje sa v nej používajú len preto, aby sa pozorované veci stali bližšími (ďalekohľad) alebo podrobnejšími (mikroskop). Táto veda je teda ohraničená na rozdiel od experimentálnej vedy (cf 787;6 – 7).


veda praktická – veda vyčlenená podľa základného, najvšeobecnejšieho cieľa skúmania, ktorým je v rámci nej zmena stavu skúmaného predmetu (t. j. výkon, dielo) na základe konania, realizovaného zvyčajne v súlade s tými ktorými konkrétnymi ľudsky a spoločensky požadovanými cieľmi.


veda prísna (Husserl, E.) veda, uspokojujúca najvyššie teoretické potreby a umožňujúca z eticko-religiózneho hľadiska čisto rozumovými normami regulovaný život (456;1).


veda teoretická – veda vyčlenená podľa základného, najvšeobecnejšieho cieľa skúmania, ktorým je v rámci nej pravdivé poznanie stavu skúmaného prírodného, spoločenského alebo ľudského predmetu, napr. fyzika, biológia, história, psychológia, matematika, kybernetika...


Vedecká syntéza – medziodborové združenie vedeckých pracovníkov v rokoch 1937 – 1950 založené z iniciatívy I. Hrušovského a M. Bakoša so zámerom rozpracúvať a zexaktňovať metodologické a teoreticko-filozofické problémy najmä spoločenských vied, využívajúc novopozitivistické a štrukturalistické postupy. Vedecká syntéza bola o. i. východiskom rozvoja bratislavskej filozoficko-metodologickej školy.

 – P: Bogatyrev, P., Dubnický, J., Kořínek, J. M., Melicherčík, A., Pauliny, E., Považan, M., Ružička, J.

 :: filozofia slovenská.


vedenie angl. knowledge, nem. Wissen, fr. savoirmatie skúseností a znalostí,  matie vedomosti o niečom, oboznámenosť s niečím; osvojenosť, ale i schopnosť vyrovnať sa s nejakou situáciou alebo vykonávať nejakú činnosť.


vedenie absolútne (Hegel, G. W. F.) – vedenie, v ktorom absolútno ako duchovný základ sveta dospieva k absolútnemu sebapoznaniu a tým aj k plnému sebauskutočneniu.


vedomie – gr. συνεíδησις [syneidésis]; ale aj σύνεσις [synesis], συναίσθησις [synaisthésis], φρóνησις [fronésis]; lat. conscientia, aj cogitatio, sensus internus, mens; angl. consciousness, nem. Bewußtsein súhrn uvedomovaných stavov a procesov subjektu, v ktorom sa subjektu manifestuje (ukazuje) svet i on (čiže subjekt) sám; entita procesuálneho alebo stavového charakteru, ktorej interpretácie sa členia podľa matice kategórií intervenujúcich v jej reflexii. Existujú aj smery popierajúce existenciu tejto entity (napr. behaviorizmus). Vedomie sa často tematizuje aj pod titulom duša, duch, myseľ a pod.

 :: bratie na vedomie, potreba duchovná, realita, vedomie bežné, vedomie každodenné, vedomie (psychológia), vedomie právne, vedomie transcendentálne.


vedomie (Merleau-Ponty, M.) – „čistá aktivita bez štruktúry, bez určitej povahy“ (667;222).


vedomie každodenné bežné vedomie vedomie vyplnené významovými útvarmi, ktoré vznikajú v procese každodenného osvojovania si sveta človekom: napríklad každodenné (intuitívne) predstavy alebo pojmy o entitách poväčšine z bezprostredného okolia človeka.

 :: čas (vedomie každodenné).


vedomie transcendentálne vedomie umožňujúce zakúšanie / skúsenosť a poznávanie / poznanie sveta.


vedomosť osvojené, t. j. pochopené a zapamätané fakty a vzťahy medzi nimi (v podobe pojmov, pravidiel, poučiek, vedeckých zákonov, vzorcov, značiek a i.); vedomosť je sústava významových útvarov predstavujúca produkt vnímania, poznávania, myslenia, pamätania si, praktického experimentovania a životných skúseností.


vedoslovie (Carnap, R.) – celá oblasť skúmaní zameraných na vedu: psychologické, sociologické, historické a logické výskumy vedy, ktoré však v praxi nemusia byť nevyhnutne od seba oddelené (319;23).


vedomý konaný s plným vedomím, uvedomovaný.


vehiculum lat. – 1. vozidlo, voz, povoz 2. loď (497;637).

 :: vehiculum znakové (Morris, Ch. W.).


vehiculum znakové (Morris, Ch. W.) – nosič znaku, to, čo pôsobí ako znak, napr. situácia, gesto, písmeno, fonéma.


verenie (náboženstvo)významový proces tvoriaci procesuálnu stránku náboženskej viery, bytie veriacim, matie náboženskej viery.


verifikácia lat. overenie pravdivosti, výsledok testovania spočívajúci v potvrdení; dôkaz potvrdenia pravdivosti výroku alebo tvrdenia; proces potvrdzovania pravdivosti vedeckých tvrdení empirickými metódami; zistenie alebo zisťovanie, či nejaké tvrdenie je pravdivé alebo za akých podmienok alebo predpokladov je pravdivé.

S verifikáciou je spojený problém, že ak pri nej prejdeme od jednotlivých faktov k teóriám, zistíme, že verifikácia jednotlivých predpovedí teórie neznamená verifikáciu teórie, pretože vždy môžu existovať doposiaľ neznáme fakty, ktoré sú s teóriou v rozpore. To je dôvod, prečo sa pristupuje k falzifikácii.


veritatívny lat. – angl. veritative – odhaľujúci pravdu o niečom, o nejakom súcne alebo entite. Napr. Kant hovorí o veritatívnej syntéze, ktorá je ontickou syntézou, odhaľujúcou pravdu o súcne


vernosť súhlas, zhodovanie sa so skutočnosťou.

 :: pravdivosť.


vertikalita lat. – zvislosť, kolmosť na horizontalitu.


vesmír univerzum, svet, tradičný objekt filozofických a mimofilozofických (vedeckých, náboženských, mystických, alternativistických atď.) úvah a teórií.

 :: astronómia, kozmológia, kozmos, makrokozmos, mikrokozmos, model vesmíru, model vesmíru kozmologický, model vesmíru kozmologický štandardný, vesmír, in: Dodatok, vesmír (astronómia), vesmír pozorovateľný.


veta základná komunikatívna jednotka vyjadrujúca jednoduchý alebo zložený významový útvar rôznej miery emocionálnej alebo vôľovej nasýtenosti. Vetu tematizujú disciplíny, ako logika, lingvistika, matematika, literárna veda, hudobná veda...

 :: veta (Frege, G.), veta (huba), veta (lingvistika), veta matematická, veta vyslovená.


veta (Frege, G.) meno sui generis.


veta vyslovená vypovedaná veta, veta podaná artikuláciou alebo hlasom, vyjadrená slovami.

 :: výrok.


viazanie spájanie (predĺžených) koncov niečoho prepletením (na uzol).


Vico Giovanni Battista (23. 6. 1668 Neapol – 23. 1. 1744 Neapol) – taliansky filozof, kritik osvietenskej filozofie rozumu, zakladateľ filozofie dejín a psychológie národov. Pokladajú ho za predchodcu etnológie a všeobecných dejín práva. Vico zaviedol porovnávaciu metodu do historickej vedy a predpokladal, že všetky národy sa vyvíjali paralelne, pričom prešli tromi vývinovými etapami: božskou, heroickou a ľudskou. Vo filozofii odmietal kartezianizmus. Prišiel s ideou „novej vedy“, nadfilozofie, zjednocujúcej filozofiu a teológiu.

 :: filozofia 18. stor., filozofia talianska.


Victorinus, Gaius Marius Victorinus Afer (4. stor. n. l.) – rímsky gramatik, rétor, filozof a teológ, prekladateľ textov Platónových, Aristotelových, Plotinových, a Porfyriových do latinčiny, komentátor niektorých spisov Cicerónových, učiteľ rétoriky v Ríme, preslávený svojou učenosťou, už za jeho života mu bola v Ríme na Trajánovom fóre postavená socha (zrejme po roku 350).

„Victorinov hlavný význam spočíva v tom, že ho možno oprávnenejšie než kohokoľvek iného vyhlásiť za spojnicu medzi gréckou filozofiou a latinským svetom v 4. storočí (zvýraznil J. P.) (47;374)“.

Marius Victorinus pracoval na zosúladení kresťanskej viery s novoplatónskou metafyzikou. Po konverzii na kresťanstvo napísal niekoľko traktátov proti arianizmu, opierajúc sa o novoplatónske argumenty. V zachovaných komentároch k Pavlovým epištolám k Filipským, Galatským a Efezským sa snaží o podloženie teológie novoplatónskou filozofiou. „Jeho teologické diela predstavujú význačný pokus o využitie novoplatónskych filozofických pojmov v kresťanskej trojičnej teológii (47;374).“

Dôležité je aj Victorinovo ovplyvnenie Augustina.

Victorinov filozofický význam ďalej spočíva v jeho príspevku k vytvoreniu latinskej filozofickej terminológie, pričom mnohé z jeho novotvarov prezvala scholastika.

 – D: Ars grammatica (Učebnica gramatiky); De inventione; De definitionibus (O definíciách); Opera theologica.

 :: filozofia 4. stor., filozofia kresťanská, filozofia rímska, filozofia staroveká, novoplatonizmus, patristika.


videnie – zrakové zakúšanie súcna, priestoru, vizuálna skúsenosť sveta.


videnie vôbec (Husserl. E.: Ideen I) – nem. Sehen überhaupt – originárne dávajúce vedomie ako posledný zdroj oprávnenia všetkých tvrdení (415;36).


viditeľný – vnímateľný zrakom. Stávanie sa viditeľným je zjavovanie sa.


vidnosť – možnosť byť videný, postrehnutý, viditeľnosť, postrehnuteľnosť: niečo môže byť, a napriek tomu nemusí byť viditeľné, postrehnuteľné, nedostúpilo do svojej viditeľnosti, postrehnuteľnosti; možnosť tejto vlastnosti niečoho ešte nenastala, napriek tomu, že už je.

Nastaním vidnosti niečoho nám toto niečo môže veľmi rýchle zísť zo zreteľa, môžeme si to prestať všímať, ba dokonca zabudnúť naň. Zabudnúť môžeme na vidnosť i na to, čo vidným by bolo, keby sme boli pozornejší alebo vnímavejší. Vidným prestalo byť v priebehu dejín európskeho ľudstva napríklad bytie.

 :: ontológia, nevidnosť.


Viedenský krúžok nem. Wiener Kreis spoločenstvo rakúskych a nemeckých filozofov, prírodovedcov, sociológov, matematikov, ktoré sa sformovalo vo Viedni v 20. rokoch 20. storočia a vytvorilo program logického pozitivizmu. Skupina nadviazala na schôdzky ešte z čias Rakúsko-Uhorska (1907), na ktorých debatách sa o. i. zúčastňoval H. Hahn, Ph. Frank, O. Neurath.

Ideovo Viedenský krúžok nadväzoval na odkaz E. Macha, H. Poincarého, P. Duhema, A. Reya, B. Russella, F. Brentana, B. Bolzana, L. Boltzmanna... alebo bral do úvahy ich myšlienky.

Skupina sa utvorila v roku 1922 z iniciatívy M. Schlicka, ktorej členmi alebo účastníkmi debát sa okrem spomenutého Hahna, Franka a Neuratha postupne stali aj: R. Carnap, H. Feigl, K. Gödel, V. Kraft, F. Waismann, A. Einstein, C. G. Hempel, A. J. Ayer, F. Kaufmann, K. Menger, E. Nagel, J. von Neumann, Olga Hahn-Neurathová, Th. Radakovic, R. Randová, K. Reidemeister, H. Reichenbach, Olga Taussky-Toddová, A. Tarski, W. Van O. Quine, E. Zilsel.

Záujem o činnosť Viedenského krúžku prejavoval aj L. Wittgenstein, K. R. Popper, H. Gomperz.

Témou diskusií boli tieto otázky:

    • vzťah vedy a metafyziky,
    • fundamentácia matematiky a prírodných vied,
    • problémy empirizmu,
    • štruktúra vedeckej teórie,
    • úloha logiky vo filozofii,
    • etické a sociologické otázky,
    • dielo L. Wittgensteina (on sám však členom Viedenského krúžku nebol) Tractatus Logico-philosophicus.

Základné myšlienky, ktoré sa zrodili v diskusiách členov Viedenského krúžku, zhrnul a formuloval v roku 1929 v programovom manifeste krúžku pod titulom „Vedecká koncepcia sveta Viedenský krúžok (Wissenschaftliche Weltauffassung der Wiener Kreis)“ R. Carnap, H. Hahn a O. Neurath.

Krúžok nadväzoval bohaté kontakty s obdobne zameranými skupinami, spoločnosťami a osobnosťami v zahraničí (v Nemecku, Veľkej Británii, Poľsku, Fínsku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Francúzsku).

Myšlienky Viedenského krúžku časopisecky stelesňoval Erkenntnis (1930 1938), po anšluse Rakúska The Journal of Unified Science v USA, edícia Einheitswissenschaft a neskôr už v USA International Encyclopedia of Unified Science.

 :: filozofia 20. stor., filozofia rakúska, neopozitivizmus.


viera – verenie alebo jeho výsledok v podobe významového útvaru, ktorého náplň sa považuje za adekvátne reprezentujúcu skutočnosť či priam za túto skutočnosť samu, pevné presvedčenie o existencii alebo správnosti niečoho.

 :: viera (Russell, B.), viera náboženská, viera v skutočnosť (Hume, D.).


viera (Russell, B.) – angl. belief – psychologický predstupeň výrokov, spočívajúci v psychickom alebo fyzickom stave resp. v psychickom i fyzickom stave, v ktorom sa realizuje konanie vzhľadom k čomukoľvek, čo nie je priamo zmyslovo dané (620;35 pozn. 3).


viera náboženská náboženský významový útvar alebo proces tvoriaci podstatnú súčasť náboženstva a spočívajúci v presvedčení, že transhorizontová realita má istú (zväčša božskú) povahu.

 :: credo, quia absurdum, credo, ut intelligam, viera kresťanská.


viera v Boha (Augustinus) – dôverovanie Bohu bez potreby dôkazu.


viera v skutočnosť (Hume, D.) zvláštny pocit alebo predstavujúce poňatie, ktorým sa odlišuje skutočné od neskutočného, ktorého pojem všetci poznáme, ale nedokážeme ho definovať, musíme ho prijať ako primitívny pojem.


vina (Brázda, R.) – stav vedomia, ktorý pociťuje človek, ktorý vedome porušil mravné alebo právne normy, ktorý sa voči nim previnil (264;441).


vina (Schuster, J.) – slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti mravnému zákonu a mravnej hodnote (46;475).


virtualizácia pozitívna (synkriticizmus) – podporovanie rozvoja bytostných síl (lat. virtutes) človeka. Cf 9. téza synkriticizmu.


vis inertiae lat. zotrvačnosť.


vízia lat. videnie; vidina, prelud.


vkus estetickýsúbor estetických noriem.

 :: estetika.


VL (logika)výroková logika.


vlastnenie bytie majiteľom niečoho alebo pokladanie niečoho za svoje na základe práva.


vlastníctvo vlastnenie na základe práva alebo to, čo vlastníme, majetok.


vlastník majiteľ, kto niečo vlastní.


vlastnosť – druh univerzálie, stabilný prejav entity, to, čo je spoločné triede entít a čo ich odlišuje od iných. Vlastnosť je všetko, čo predmet má, a teda má nielen aspekt kvalitatívny, ale aj kvantitatívny, javový i podstatový, akcidentálny a esenciálny. Vlastnosť je spôsob, ktorým sa jedna vec, jav či proces prezentuje vo vzťahu k inej veci, javu či procesu.

Vlastnosť je predmetom skúmania tak kvalitatívnej ako aj kvantitatívnej analýzy.

Vo vede sa považujú za najvýznamnejšie vlastnosti, výsledok poznania ktorých možno číselne vyjadriť (teplota topenia, teplota varu, hustota, lom svetla a pod.).

Odhalenie vlastností je jedným z hlavných cieľov poznávania. Ďalšie kroky poznávacích aktivít vedú k odhaľovaniu vzťahov (vrátane kauzálnych súvislostí).

Vlastnosť a vzťah: Jedným z nápadných rozdielov medzi vlastnosťami a vzťahmi je to, že vlastnosť prisudzujeme jednotlivým predmetom, zatiaľ čo vzťah sa týka aspoň dvoch predmetov (cf 450;13, 69;111, 112, 487;149 – 150).

Vlastnosť je reprezentovaná lexikálnym významom slova.

 :: accidens, akcidencia, dynamika, charakter, inherentný, ontológia, povaha, ráz, rozbor, vec, vlastnosť (Cmorej, P.), vlastnosť empirická (Cmorej, P.), vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.), vlastnosť (Černík, V.), vlastnosť (logika predikátová), vlastnosť (materializmus dialektický), vlastnosť fyzikálna, vlastnosť geometrická, vlastnosť charakteristická, vlastnosť chemická, vlastnosť kvalitatívna, vlastnosť kvantitatívna, vlastnosť matematická, vlastnosť mechanická, vlastnosť observačná, vlastnosť odstupňovateľná, vlastnosť podstatná, vlastnosť pozorovateľná, vlastnosť psychická, vlastnosť systému, vlastnosť tónu, vlastnosť topologická, vlastnosti systému, vlastnosti zhodné.


vlastnosť (Cmorej, P.) ľubovoľná (parciálna alebo totálna) funkcia, ktorá svetamihom priraďuje množiny objektov.


vlastnosť (Černík, V.) všetko to, čo nejaký predmet má (quodcunque habetur). Vlastnosť predmetu má svoj vnútorný základ v jeho podstate, v jeho bytí osebe; zároveň však je tým, čím sa podstata predmetu, jeho bytie osebe prejavuje vo vzájomnom pôsobení s inými predmetmi a v pomere k nim. Je to schopnosť predmetu vyvolávať v inom predmete nejaké zmeny a zároveň aj jeho schopnosť určitým spôsobom sa meniť pôsobením iného predmetu. Vlastnosti nejakej veci nevyplývajú z jej vzťahu k ným veciam, ale sa v takomto vzťahu iba uplatňujú.

Vlastnosť má kvalitatívny, kvantitatívny, javový a podstatový aspekt, v súlade s čím môže byť predmetom kvalitatívnej i kvantitatívnej analýzy (cf 69;111, 112).


vlastnosť (logika predikátová) množina indivíduí označovaná unárnym predikátom (cf 89;175)


vlastnosť (materializmus dialektický) – stránka veci vlastná jej samej; vlastnosti sú objektívne (cf 11;551).


vlastnosť empirická (Cmorej, P.) vlastnosť, ktorej rozsah v skutočnom svete sa nedá identifikovať bez uplatnenia skúsenosti.


vlastnosť esenciálna empirická (Cmorej, P.) vlastnosť, ktorú predmet nemôže nemať (keby ju stratil, prišiel by o svoju identitu, prestal by existovať); je to vlastnosť, ktorá danému predmetu prislúcha nevyhnutne, v každom svetamihu (v každom svete v každom okamihu).

 :: podstata predmetu (Cmorej, P.).


vlastnosť charakteristická stránka, prvok podstaty, príznačná vlastnosť, typická vlastnosť.


vlastnosť kvalitatívna vlastnosť látky, ktorú nemožno vyjadriť číselnou hodnotou, napr. chuť, farba, vôňa... Kvalitatívne vlastnosti sa využívajú pri opise látok.


vlastnosť kvantitatívna vlastnosť, ktorú možno merať a udať určitou číselnou hodnotou, napr. teplota topenia, teplota varu, hmotnosť, tvrdosť, hustota...


vlastnosť opačná – protikladná alebo protichodná vlastnosť.


vlastnosť podstatná konštituent podstaty.

 :: obsah pojmu, rod.


vlastnosti rozdielne – vlastnosti, ktoré sa od seba odlišujú, medzi ktorými je rozdiel. Zisťujú a vyčleňujú sa porovnávaním.


vlastnosti zhodné – rovnaké vlastnosti, vlastnosti, ktoré sa zhodujú. Vyčleniť ich možno porovnávaním.


vnem významový útvar, ktorý je výsledkom vnímania; je to  kognitívny významový útvar vytváraný v procese vnímania.

 :: apercepcia.


vnímanie špecifický druh významotvorby, významový proces, v priebehu ktorého sa konštituuje vnem.

 :: apercepcia, poznávanie názorné, vnímanie (psychológia), vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.), vnímanie vnútorné (Locke, J.), vnímanie vonkajšie (Locke, J.), vnímanie zmyslové, vnímať.


vnímanie estetickévýznamový proces v priebehu ktorého sa konštituuje estetický zážitok.

 :: estetika.


vnímanie vnútorné (gnozeológia) (Husserl, E.)*) evidentné vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímania. V evidencii vnútorného vnímania tkvie jeden zo základných pilierov poznania, ktorým skepsa nemôže otriasť. Vnútorné vnímanie je taktiež jediné, ktorému v akte vnímania pravdivo zodpovedá objekt, ba dokonca  v ňom je vnútorne obsiahnutý (ihm innewohnt). Vraví sa teda výstižne, že je to jediné vnímanie, ktoré si zaslúži svoje meno (454;14).

*) Čítaj: Husserlovo chápanie (dovtedajšieho) gnozeologického prístupu k vnútornému vnímaniu.


vnímanie vnútorné (Locke, J.) vnímanie, ktoré má duch alebo duša o vlastnej činnosti (sú to cogitationes v karteziánskom zmysle), povstávajúce z reflexie činností, ktoré duch vykonáva na základe ideí, ktoré už boli získané pomocou zmyslového vnímanie (454;14).


vnímanie vonkajšie (Locke, J.) naše vnímanie vonkajších telies, povstávajúce z účinkov, ktorými na ducha pôsobia fyzické veci prostredníctvom zmyslových orgánov (454;14).


vnímanie zmyslové – vnímanie pomocou zmyslov.

 :: zmysel telesný.


vnímaťzmyslami postihovať, prijímať v podobe vnemov.


vnímateľný ktorý možno alebo ktorý sa dá vnímať.


vnucovanie – násilné spôsobovanie, aby niekto niečo prijal alebo aby nejako konal.

 :: vnucovanie, in: Dodatok.


vnútorný jestvujúci vnútri alebo týkajúci sa ho; opak vonkajšieho.


vnútrajšokvnútro.


vnútro vnútorná časť, vnútorný priestor, vnútrajšok, „to, čo je pre samo pozorovanie zakryté a čo sa dá odkryť len prostredníctvom zasahovania. Vnútro je pre ľudí tak sprostredkovaná poznateľná časť veci a zasahovanie môžeme považovať za kladenie otázky prírode, na ktorú nám príroda musí odpovedať (787;6 – 7)“.

 :: experiment, veda experimentálna.


voda – jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vzduchu, zemi, éteru.

 :: ádžívika, hydor.


voľba – rozhodovanie pre jednu z možností, napr. voľba vzťažnej sústavy.


vonkajší vyskytujúci sa vonku, zvonka, na povrchu alebo mimo niečoho, opak vnútorného.


vonkajšok vonkajšia časť, plocha niečoho, vonkajší priestor; opak vnútra alebo vnútrajšku.


vôľa modalita ľudského ducha spočívajúca vo vedomom úsilí dosiahnuť niečo na báze schopnosti slobodne sa rozhodovať.

 :: chcenie, konanie, sloboda., vôľa (psychológia).


vôľa osebe (Schopenhauer, A.) vôľa, ktorá nie je uchopená v sebapoznaní a ktorá nie je podriadená zákonu motivácie a teda nie je determinovaná; je schopná obrátiť sa preto proti sebe ako vôli k sebazáchove, ako egoistickej vôli a namiesto egoizmu postaviť súcit, v ktorom sa človek chápe ako spojený so všetkými trpiacimi bytosťami. Tento obrat možno uskutočniť v prvom rade prostredníctvom askézy (cf. 83;276).


vplyvvýsledok pôsobenia; akt vykonávania určitého účinku subjektu na objekt. Vplyv je tá časť pohybu entity, ku ktorej by bez pôsobenia inej entity nedošlo.


vplývanie matie, uplatňovanie vplyvu.


vrstva – množstvo látky plošne rozloženej na povrchu niečoho alebo medzi niečím (pozri vrstva, in: Dodatok).

Predstava vrstvy alebo pojem vrstvy plní vo filozofii dôležitú funkciu, napr. v ponímaní skutočnosti ako poriadku vrstiev bytia – trebárs u Aristotela, ktorý rozlíšil päť vrstiev:

    • najnižšia vrstva HYLE,
    • vrstva vecí,
    • vrstva živých bytostí,
    • vrstva duší,
    • najvyššia vrstva ducha.

V takejto alebo podobnej podobe sa ontologické učenie/teória vrstiev zachovalo až do súčasnej filozofie. Pojem vrstvy sa výdatne používa aj pri filozofickej a špeciálnovednej reflexii spoločnosti, osobnosti, kultúry a pod.


vrstva kultúry – to ktoré vývinové pásmo kultúry alebo vrstva civilizácie v miere jej participácie na sebapretváraní na tú ktorú vrstvu, formu alebo aspoň útvar či podproces kultúry.

Tá ktorá vrstva civilizácie, jej vývinové pásmo alebo útvar sa nestáva automaticky vývinovým pásmom alebo útvarom kultúry, skôr naopak, vykazuje tendenciu replikovať mimokultúrnosť aj v prípade tých najprogesívnejších alebo najpokrokovajších výdobytkov, ktoré sa za takéto považujú zväčša z utilitaristických alebo finančných dôvodov.

Až aktívny protiťah proti spontánnej tendencii tej ktorej civilizácie v smere pretvárania toho, čo je v nej zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne konštituuje zárodky, enklávy a pod. kultúry alebo kultúrnosti.

Vrstva kultúry a ďalšie útvary kultúry sú výsledkom slobodnej, dobrovoľnej a väčšinou obetiplnej dobrotvornosti a krásotvornosti, na ktorú civilizácia v prvom kontakte reaguje ukrižovaním alebo iným umučením resp. trápením, šikanovaním, ignorovaním a podobne dobrotvorcu alebo krásotvorcu, ktorých zvyčajne až s istým časovým odstupom vynáša do nebies, vyhlasuje za svätých, blahoslavených, za nositeľov Nobelovej ceny, národných hrdinov alebo umelcov a pod.


vrstva kultúry sebareflexívna – sebareflektovaný podproces alebo komplex podprocesov transformácie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne, tvoriace kultúru.

Tematizácia sebareflexívnej vrstvy kultúry je osobitne dôležitá v rámci dejín filozofie, ale v novšej dobe aj v rámci kulturológie, sociológie, antropológie, histórie atď., ktoré sa zameriavajú na povaha, štruktúra, vrstvy, vlastnosti kultúry alebo na ten ktorý ich aspekt.

Ale aj o sebareflexívnej vrstve kultúry platí, že je vrstvou kultúry (a nie jej odcudzenou reflexiou) iba v miere jej participácie na jadrových transformačných procesoch civilizácie vyúsťujúcich do jej skultúrnenia.

Eminentnou formou sebareflexívnej vrstvy kultúry je filozofia, ktorej historické typy, smery, školy atď. možno klasifikovať aj podľa ich príslušnosti k tej ktorej kultúre. V tomto zmysle potom hovoríme o antickej filozofii ako o sebareflexívnej vrstve antiky, o stredovekej filozofii ako o sebareflexívnej vrstve stredovekej kultúry atď., pričom nie je rozhodujúce, či sa vo filozofickej reflexii kultúry uplatňujú explicitné významové útvary, reprezentujúce príslušnú kultúru a jej aspekty

Je práve jednou z úloh dejín filozofie explikovať latentné (implicitné) významové útvary intervenujúce vo filozofickej forme sebareflexie kultúry a rekonštruovať (lepšie: rekonštituovať) ich patentnú (explicitnú) podobu. Napr. v stredovekej filozofii evidentne neintervenuje explicitný pojem alebo kategória stredovekej kultúry (tá sa rodí až v renesancii), ale iba latentné alebo hmlisté predstavy, tušenia, anticipácie a podobne, týkajúce sa jej celku alebo nejakého jej aspektu, no to neznamená, že tieto latentné významové útvary alebo procesy nemá zmysel vyťažiť a transformovať do viac menej vydarených filozofém, perichronozofém atď.

Pravdivosť filozofém, perichronozofém a ďalších významových útvarov konštituovaných v priebehu sebareflexie kultúry je nevyhnutnou, no nie dostačujúcou podmienkou ich zmysluplnosti, ktorá je neoddeliteľne spätá s ich participatívnosťou na kultúrnotranfomatívnych procesoch civilizácie. Číra adekvátnosť týchto významových útvarov tomu ktorému útvaru sociálnej reality ich priamočiarosťou ich reproduktívnosti pornografizuje – priťahuje pozornosť, no nezaručuje kultúrnosť. Kultúrnosť výsledkov sebareflexie kultúry (= kultivácie civilizácie) sa dostavuje až superpozíciou ich adekvátnosti realite a miery ich participácie na pretváraní civilizácie na kultúru. Adekvátnosť reprodukcie stačí na účelnosť, no nestačí na zmysluplnosť. Z hľadiska zmysluplnosti významových útvarov vyprodukovaných v sebareflexii platí: darmo by sme čo ako adekvátne zobrazili dajaké zverstvá, ktoré konáme, ak by sme neprispeli k ich odstráneniu a k sebazmene.


vrstva sebareflexívna tej ktorej činnosti človeka alebo útvaru či vývinového pásma spoločnostisebareflexia.


vstupovanie do vzťahustávanie sa členom vzťahu.


všeobecnina – všeobecná stránka niečoho (veci, javu), ktorú nemožno vnímať zmyslami, no možno poznať rozumom.


vybavovanie si vyvolávanie si opäť v mysli, predstavovanie si.


výbudúcnostňujúcno – podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie budúcnosti, presnejšie jej nastávania alebo nadchádzania, bezčasmo prechádzajúcej do výprítomnostňujúcna.

 :: čas.


výbytňujúcno (synkriticizmus) – spôsob prabytnenia (nadbytnenia) ako dávajúcna bytia; procesuálny aspekt výbytňujúcna je výbytnenie.

Modom výbytňujúcna je výsúcnostňujúcno.


vyčlenenie – vyňatie z celku, vydelenie.


vyčleňovanie – vynímanie z celku, vydeľovanie.


výčlovečňujúcno (synkriticizmus) – súčasť predmetu synkriticistickej ontológie človeka ako základnej vrstvy synkriticistickej filozofie človeka čiže synkriticistickej antropológie spočívajúca v spôsobe dostavovania sa (= nastávania a stávania) človeka ako dynamický aspekt (fundament) bytnenia človeka.


vyhľadávanienachádzanie alebo zisťovanie hľadaním.


vyhlasovaniedávanie na známosť, oznamovanie, ohlasovanie, napríklad popieranie.


vyhotovovanievypracúvanie, zostavovanie, zhotovovanie, robenie.


vyhovujúcnokomplex procesov spĺňajúcich požiadavku alebo požiadavky alebo vhodných na uspokojovanie potreby/potrieb.


východisko miesto, z ktorého sa vychádza; základ, hľadisko, z ktorého sa vychádza.


vyjadrenie danie najavo slovami alebo ináč, oznámenie, vyslovenie, znázornenie, stvárnenie.

 :: rovnica (matematika), vyjadrenie matematické, znenie.


vyjadrovanie vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami, úsmevom, mimikou, stvárňovanie.

 :: vyjadrovanie číselné, vyjadrovanie slovami.


vyjadrovanie slovami slovné vyjadrovanie vyslovovanie, vypovedanie, prejavovanie, dávanie najavo slovami.

 :: lingvistika.


vyjasnenie umožnenie lepšieho pochopenia.


vyjavovanie sa – vychádzanie najavo, ukazovanie sa.


výklad objasnenie zmyslu, vysvetlenie.


výklad (Kant, I.) – vytvorenie zreteľnej predstavy o tom, čo patrí k nejakému pojmu.


vykladanievysvetľovanie.


výkon realizácia, vykonanie, vykonávanie alebo časť nejakej činnosti.

 :: úkon, výkon (fyzika), výkon počítača.


vykonanie urobenie, uskutočnenie.


vykonávanie robenie, uskutočňovanie.

 :: zručnosť.


vymedzenieurčenie presných hraníc, presné vyznačenie, ohraničenie; stanovenie rozsahu pôsobnosti alebo platnosti.


výmena vymenenie, vymieňanie.

 :: výmena (ekonómia), výmena tovarová.


vymenenie nahradenie niečím iným (toho istého druhu), vystriedanie; danie jednej veci za inú, zamenenie.


vymenovanieuvedenie (v poradí), označenie (menom).


vymieňanie nahradzovanie niečím iným (toho istého druhu), striedanie; dávanie jednej veci za inú, zamenenie.

 :: vymieňanie, in: Dodatok.


výminulostňujúcno – podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie minulosti, v ktorej spočíva prechádzanie prítomnosti do minulosti. Výminulostňujúcno bezčasmo vyplýva z výprítomnostňujúcna.

 :: čas.


vynakladanie dávanie alebo vydávanie niečoho (prostriedkov ap.) v prospech niekoho alebo na niečo.


vypĺňajúcno – komplex procesov plnenia niečoho vrátane výsledku tohto diania.


vyplývanie (logika) najvšeobecnejší predmet logiky spočívajúci vo fakte, že pravdivosť niektorých výrokov zaručuje pravdivosť iných. Napríklad v skupine výrokov

Všetci ľudia sú smrtelní    (1)

Aristoteles je človek          (2)

Aristoteles je smrteľný......(3)

pravdivosť (1) a (2) zrejme zaručuje pravdivosť (3); výrok (3) teda nemôže byť nepravdivý, keď sú pravdivé (1) a (2).

Výrok, ktorý vyplýva, sa niekedy označuje ako konzekvent prípadu vyplývania (v tomto príklade je teda konzekventom (3)); výroky, z ktorých konzekvent vyplýva (v príklade (1) a (2)), potom tvoria antecedent tohto prípadu vyplývania (33;11 12).


vyplývanie logické deduktívne vyplývanie vyplývanie, pri ktorom pravdivosť premís garantuje pravdivosť záveru.

Pri logickom vyplývaní nemôže nastať prípad, že by všetky premisy argumentu boli pravdivé a jeho záver nepravdivý. Pravdivosť záveru, ktorá bola odvodená pomocou logického vyplývania, bola už vlastne obsiahnutá v pravdivosti premís, z ktorých sa záver odvodil.

Pri deduktívnom vyplývají ide o usudzovanie od všeobecného ku konkrétnemu.

 :: argument platný deduktívne, logika, schéma argumentu, štruktúra argumentu formálna, závislosť pravdivostná.


vypovedanievyslovenie, povedanie; vyhlásenie; uskutočnenie výpovede.


vypracovanie utvorenie (tvorivou) prácou, vyhotovenie; odborné urobenie, zhotovenie (ručne, remeselne, strojom).


vypracúvanieutváranie (tvorivou) prácou, vyhotovovanie; odborné robenie, zhotovovanie (ručne, remeselne, strojom).

 :: vypracúvanie, in: Doplnok.


výprítomnostňujúcno – podproces endochrónie spočívajúci v superpozícii (bezčasmo sa k sebe pripájajúcich) procesov konštitúcie (dostavujúcna sa) prítomnosti, udržiavajúcej prítomnosť v chode v bezčasovom nadväzovaní na výbudúcnostňujúcno a prechádzajúcej (besčasmo spolukonštituujúc čas) do výminulostňujúcna.

Výprítomnostňujúcnom sa prítomnosť jednak predkladá jej uvedomovaniu človekom i tomuto uvedomaniu sa zároveň skrýva.

:: prítomné (Heidegger, M.), synkriticizmus, výbytňujúcno (synkriticizmus), výsúcnostňujúcno.


výraz určitá jednotka jazykového prejavu, vyjadrenie významového útvaru alebo procesu; vyjadrovací (jazykový) prostriedok.

Výrazy a len výrazy majú v jazyku význam (4;22)

 :: výraz algebrický, výraz aritmetický, výraz deiktický, výraz indexický, výraz indivíduový, výraz jazykový, výraz matematický, výraz výrokový.


výraz deiktický – výraz, ako napr. ja, toto, dnes, ktorého pravdivosť závisí nielen od jeho významu, ale aj od situácie, v ktorej je vyslovený.


výraz indexický jazykový výraz, ktorý referuje na nejakú entitu v závislosti od kontextu, v ktorom je použitý, t. zn. že v rôznych kontextoch môže referovať na rôzne objekty, no pri jednom jeho použití „vždy referuje na ten istý objekt v každom logicky možnom svete“ (502;412).

 :: logika.


výraz indivíduový výraz označujúci indivíduum (cf 89;178).

 :: logika.


výraz jazykový jednotka jazykového prejavu, tvorená (podľa pravidiel daného jazyka) konečnou postupnosťou vyjadrovacích prvkov tvoriacich abecedu jazyka, do ktorého výraz patrí; v prípade písomnej fixácie jazykového výrazu sú týmito základnými vyjadrovacími prvkami písmená, v prípade zvukovej realizácie jazyka sú týmito prvkami hlásky.

Jazykový výraz sa vyznačuje tým, že len on má v jazyku význam.

Jazykové výrazy spolu s pravidlami ich vytvárania a používania tvoria jazyk.

Používanie jazykových výrazov je predmetom pragmatiky.

Význam jazykových výrazov skúma sémantika.

 :: abstraktor, konštanta, operátor, premenná (logika), referencia, referent.


výraz výrokový výrok alebo výroková forma, súčasť predmetu výrokovej logiky.

 :: logika, logika výroková.


výraznosť svojskosť, osobitosť, nápadnosť.


výrok výsledok rokovania (napr. súdu, komisie expertov a podobne) alebo vyslovená veta.

Vo formálnej logike: veta určitého jazyka, ktorej možno priradiť istú pravdivostnú hodnotu (pravdivá, nepravdivá) alebo modalitu (pravdepodobná, možná, nemožná, nevyhnutná a i.).

 :: predikcia, premisy, rovnosť (matematika), tvrdenie existenčné, tvrdenie všeobecné, výraz výrokový, výrok (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny, výrok matematický, výrok pravdivý.


výrok (logika) akékoľvek zrozumiteľné oznámenie, ktoré možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti. I odpoveď 1 + 1 = 3 je výrokom, pretože jej dobre rozumieme a vieme, že je v bežnej aritmetike nepravdivá (487;25).

 :: disjunkcia (logika), výrok jednoduchý, výrok kontrafaktuálny. | Po angl. |


výrok (logika matematická) – akékoľvek tvrdenie, pri ktorom má zmysel zaoberať sa otázkou, či je alebo nie je pravdivé. (V prirodzenom jazyku takého tvrdenie vyjadrujeme oznamovacou vetou.) V prípade, že toto tvrdenie je pravdivé, ide o pravdivý výrok; v prípade, že toto tvrdenie je nepravdivé, ide o nepravdivý výrok. Spočiatku alebo hneď však nemusíme vedieť, či matematickologicky skúmané tvrdenie je pravdivé alebo nepravdivé, musí však existovať cesta, ako sa k rozhodnutiu o pravdivosti alebo nepravdivosti daného výroku dostať.

Povedať o danom (skúmanom) výroku, že je pravdivý alebo nepravdivý, znamená priradiť mu pravdivostné ohodnotenie.

Podľa hodnoty sa výroky delia na triedu pravdivých výrokov a na triedu nepravdivých výrokov.

S logickými hodnotami výrokov možno uskutočňovať napr. tieto operácie:

    • negovanie (tvorba negácie, tvorba záporu, tvorba opaku),
    • konjugovanie (tvorba konjunkcie, logické násobenie, tvorba logického súčinu),
    • disjungovanie (tvorba disjunkcie, logické sčítanie, tvorba logického súčtu),
    • implikovanie (tvorba implikácie),
    • ekvivalentovaním*) (tvorba ekvivalencie).

Uvedené operácie sa uskutočňujú logickými spojkami:

    • negátor () (čítame: nie je pravda, že...),
    • konjunktor () (čítame: ... a ...),
    • disjunktor () (čítame: ... alebo ...),
    • implikátor () (čítame: ak ..., tak ...; ... implikuje ...),
    • ekvivalentor () (čítame: ... vtedy, a len vtedy, keď ...; ... je ekvivalentné s ...).

Negovaním výroku A s logickou hodnotou 1 získame výrok A (čítame: nie je pravda, že A) zvaný negácia s logickou hodnotou 0 podľa tabuľky:


A

A

1

0

0

1


Konjugovaním výrokov A a B získame zložený výrok A B (čítame: A a B) zvaný konjunkcia podľa tabuľky:


A

B

A B

1

1

1

1

0

0

0

1

0

0

0

0


Disjugovaním výrokov A a B získame zložený výrok A B (čítame: A alebo B) zvaný disjunkcia podľa tabuľky:


A

B

A B

1

1

1

1

0

1

0

1

1

0

0

0


Implikovaním výrokov A a B získame zložený výrok A B (čítame: ak A, tak B; A implikuje B) zvaný implikácia podľa tabuľky:


A

B

A B

1

1

1

1

0

0

0

1

1

0

0

1


Ekvivalentovaním výrokov A a B získame zložený výrok A B (čítame: A vtedy a len vtedy, keď B; A je ekvivalentné s B) zvaný ekvivalencia podľa tabuľky:


A

B

A B

1

1

1

1

0

0

0

1

0

0

0

1


*) Bežne sa aj v tomto prípade používa termín ekvivalencia; výraz ekvivalentovanie sme v našom slovníku použili preto, aby sme odlíšili operáciu tvorby ekvivalencie od výsledku operácie tvorby ekvivalencie.


výrok jednoduchý elementárny výrok výrok, ktorý nezahrnuje iné výroky.

 :: výrok jednoduchý (logika výroková).


výrok jednoduchý (logika výroková) neanalyzovateľná (najmenšia) jednotka (časť), na ktorú sa dajú aplikovať výrokové spojky (89;45).

 :: logika.


výrok kontrafaktuálny podmienkový výrok v tvare keby A potom B vyslovený s predpokladom, že A nevystihuje skutočný (faktický) stav veci. Štruktúra kontrafaktuálnych výrokov sa formálne zapisuje A B („Keby A, tak by B“).

 :: logika.


výrok pravdivý výrok, ktorého význam verne reprezentuje skutočnosť. Pomocou pravdivého výroku alebo pravdivých výrokov vyjadrujeme pravdivý poznatok.

 :: logika, metóda deduktívna.


výrok pravdivý kontrafaktuálne – výrok pravdivý prinajmenšom v jednom z možných svetov, no nie vo svete skutočnom.

 :: logika.


výrok pravdivý kontingentne – výrok pravdivý aspoň v jednom z možných svetov.

 :: logika.


výrok pravdivý nevyhnutne – výrok pravdivý vo všetkých možných svetoch.

 :: logika.


výskum organizované skúmanie alebo bádanie.

 :: veda, veda a výskum (ekonómia), vynachádzanie, výskum aplikovaný, výskum filozofický, výskum kvalitatívny, výskum kvantitatívny, výskum sociologický, výskum vedecký, výskum vedecký, in: Dodatok, výskum základný.


výskum filozofický vysokokvalifikovaná organizovaná odborná činnosť zameraná na získanie nových filozofických poznatkov, respektíve na objavovanie postupov, ktorými možno využiť filozofické poznatky v praxi.

Filozofický výskum sa uskutočňuje na pracoviskách, akými sú filozofické ústavy (napr. Filozofický ústav SAV) a katedry filozofie (napr. Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK, Bratislava).

 :: filozofia.


výskum vedecký forma vedeckého skúmania a objavovania, overovania, spôsob budovania vedy. Podstatu vedeckého výskumu tvorí poznávací proces, ktorý vychádza z už objaveného a systematizovaného súboru poznatkov o realite (cf vedecká teória) a ktorý smeruje k objaveniu, systematizovaniu a potvrdzovaniu nových vedeckých poznatkov.

 :: veda, výskum aplikovaný, výskum kvalitatívny, výskum kvantitatívny, výskum vedecký, in: Dodatok, výskum základný.


výskyt objavovanie sa, ukazovanie sa, zjavovanie sa, (vy)dávajúcno (sa) niečoho s možnosťou to nájsť.

 :: frekvencia, vyskytovanie sa, vyskytujúcnosť.


vyskytovanie saobjavovanie sa, ukazovanie sa, zjavovanie sa.


vyskytujúcnosťvlastnosť vyskytovať sa istým spôsobom.


výsledok čo vzišlo z istej činnosti, čo sa dosiahlo, napr. výsledkom usudzovania je úsudok.

 :: súčin, text, výsledok (matematika), výsledok poznania, výtvor, zmena.


výsledok poznania kognitívny významový útvar konštituovaný poznaním chápaným ako istý súbor poznávacích aktivít, napr. pojem, predstava, hypotéza, teória atď.

 :: obsah pojmu.


vyslovenie podanie artikuláciou alebo hlasom, vypovedanie.


výsúcnostňujúcnoparticipácia súcna na bytí, dostavovanie sa súcna vrátane jeho predkladania sa ale i skrývania sa vnímaniu, pozorovaniu, manipulovaniu atď. človekom.

Dôležitým koprocesom výsúcnostňujúcna je výprítomnostňujúcno.


vysvetlenie odhalenie podstaty skúmaného objektu, spočívajúce v ukázaní, ako tento objekt podlieha určitému zákonu.

 :: poznámka vysvetľujúca, vysvetľovanie.


vysvetľovanie robenie pochopiteľným udávaním bližších okolností, vykladanie; objasňovanie, osvetľovanie.

 :: poznámka vysvetľujúca, vysvetlenie.


vytvárajúcno – komplex procesov vytvárajúcich niečo vrátane výsledku tohto diania.


vytváranie utváranie, zhotovovanie najmä tvorivou činnosťou.

 :: generovanie.


výtvor – čo bolo urobené, utvorené, vytvorené tvorivou činnosťou, tvorbou, jej výsledok, napr. umelecký výtvor.

 :: výtvor kultúrny.


výtvor kultúrnyentita participujúca na kultúre, čiže na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.


vytvorenie utvorenie, zhotovenie najmä tvorivou činnosťou.


vyústenie – vústenie, prejdenie ústím do iného priestoru; vyvrcholenie, dospenie do istého stavu.


využívanie úplné používanie na svoju potrebu alebo vo svoj prospech.


vývin evolúcia, vývoj postupný rad zmien vedúcich zvyčajne k dokonalejšiemu útvaru; vzchádzanie alebo utváranie sa jedných stavov alebo foriem bytia z druhých.

Teoretický obraz vývinu závisí od významových útvarov (napr. kategórií a pojmov), ktoré intervenujú v jeho teoretickej reflexii.

Pri tvorbe pojmu vývinu najčastejšie intervenujú pojmy, ako pojem zmeny, pojem vyššieho, pojem ireverzibilného, pojem jednotného, pojem diania, pojem zákonitosti, pojem účelu, pojem boha alebo predstava boha, pojem nevyhnutnosti, pojem náhody, pojem špirály, pojem vzostupu, pojem spojitosti (kontinuity), pojem pretržitosti (diskontinuity), pojem bifurkácie, pojem stupňovitosti, pojem kruhovitosti, pojem protirečenia, pojem boja, pojem tendencie, pojem cieľavedomosti, pojem živelnosti, pojem kvantity, pojem kvality, pojem prechodu kvantity v kvalitu, pojem časovosti, pojem mimočasovosti a pod. Významový útvar, ktorý vznikol ako výsledok poznania vývinu, je jedným z hlavných konštituentov súčasného významového univerza; intervenuje dnes vo väčšine foriem reflexie sveta, človeka a miesta človeka vo svete.

 :: dejiny, dospelosť, evolúcia, evolúcia (Spencer, H.), evolucionika, história, Chronológia, in: tento slovník, kozmológia, periodizácia vývinu, proces, stupeň, vývin filozofie, vývin jazyka fylogenetický, vývin jazyka ontogenetický, vyvinutie sa, vývoj vesmíru.


vývin filozofie historickofilozofický proces, dejiny filozofie ireverzibilná kvalitatívna zmena filozofie, presnejšie tej-ktorej určitej filozofie, filozofického smeru, filozofickej školy, filozofického systému a pod.

 :: filozofia novoveká, filozofia staroveká, filozofia stredoveká, filozofia súčasná, periodizácia vývinu filozofie.


vyvinutie sa vzniknutie v procese vývinu; dosiahnutie istého (vyššieho) stupňa vývinu.


vyznačenie 1. označenie, poznačenie; 2. určenie, vytýčenie.


význam spôsob poľudšťujúcej prítomnosti sveta alebo nejakej entity, nejakej veci, vlastnosti, vzťahu, procesu atď. v našom vedomí zvyčajne v podobe istého významového útvaru alebo procesu. Významom sa zaoberá napr. sémantika, ikonológia a i.

Podľa Gottloba Fregeho je význam to, čo znakom označujeme.

Podľa M. Kubínovej je význam druh psychickej aktivity, ktorá sa odohráva v individuálnom vedomí človeka a je zameraná na predmet označovaný znakom. Odohrávanie sa významu v individuálnom vedomí sa uskutočňuje cestami, ktoré sú predurčené nadindividuálne, pretože inak by znak nemohol plniť svoju komunikatívnu funkciu.

Podľa Ferdinanda de Saussure význam pozostáva z označujúceho (signifiant) a označovaného (signifié).

 :: proces významový, univerzum významové, útvar významový, význam (lingvistika), význam lexikálny, význam pojmu, význam slovný, význam súdu, význam výraz jazykového, zmysel, znamenanie.


význam pojmu významová náplň pojmu, to, čo tvorí pojem ako kognitívny významový útvar.


význam súdu významová náplň súdu, to, čo tvorí súd ako kognitívny významový útvar.


význam výrazu jazykového významový útvar vyjadrovaný jazykovým výrazom; súčasť predmetu sémantiky.


význam výroku súd alebo myšlienka, vyjadrovaná výrokom.


významotvorba formovanie sa významového útvaru, napr. pojmotvorba, vnímanie, predstavovanie... Jedným z najdôležitejších filozofických príspevkov k pochopeniu významotvorby je Husserlova teória konštitúcie.


vyznanie sa – 1. bytie odborníkom v niečom, rozumenie sa niečomu, ovládanie niečoho; 2. chápanie, rozumenie; 3. orientovanie sa v niečom alebo niekde.

 :: orientácia človeka vo svete.


výzor vonkajšia podoba, vzhľad.


vzájomný – obojstranný, smerujúci od jedného k druhému a od druhého k prvému.


vzatie chytenie rukami, nástrojom a podobne a držanie istý čas, zobratie; odobratie, odňatie, zobratie.


vzduch – jeden z elementov alebo živlov tematizovaných v mytológiách a filozofiách zvyčajne povedľa ohňa, vody, zemi, éteru.

 :: ádžívika.


vzhľadpodoba, výzor.


vzídenie vyvinutie sa z niečoho alebo vzniknutie.


vzkriesenie – privedenie k vedomiu, k životu.


vzkriesenie tela (katolicizmus) – znovuožitie smrteľného tela človeka v určitom Bohom stanovenom čase.


vznik začiatok jestvovania., to, čím veci začínajú existovať.

 :: biogenéza, generovanie, vznik fotónu, vznik kapitalizmu, vznik písma, vznik štátu, vznik zvuku.


vznik filozofie predovšetkým počiatok starovekej filozofie v rámci niekoľkých kultúrno-civilizačných okruhov sveta, najprv v Indii (védske obdobie), v Európe (počiatok antickej filozofie), v Číne (počiatky čínskeho filozofického myslenia).

(Vznik filozofie možno skúmať aj v rámci vývinu mentality toho ktorého národa; vtedy možno hovoriť o vzniku tej ktorej národnej filozofie.)

Vznikom filozofie myslenie prešlo od reprodukovania spoločných a anonymných mýtov k individuálnemu nastoľovaniu a riešeniu otázok. Filozofická výpoveď je vždy spätá s osobou konkrétneho človeka, ktorý ju vyslovil a obhajoval. Filozofické výpovede sa chápu ako individuálne postoje a názory, ktoré možno nielen preberať, ale aj rozvíjať, kritizovať a vyvracať.

Filozofia vychádza zo situácie, keď svet pred človekom stojí už ako problém. Tento problém filozofia rieši pojmovými prostriedkami.

Vznik filozofie, najmä gréckej filozofie, možno označiť ako prechod od mýtu k logu, sprevádzaný prechodom od predstáv k pojmom. Nejde tu však o radikálny prelom, ktorý delí vývoj myslenia na dve navzájom nezlučiteľné obdobia. Na jednej strane je totiž nesporné, že prvky pojmového myslenia nájdeme aj v mýtoch, a na druhej strane vo filozofii sa budú stále objavovať aj obrazné predstavy, dokonca náznaky mytických príbehov. prechod od mýtu k logu je teda takou zmenou orientácie myslenia, ktorá umožňuje návraty.

Filozofia sa rodí v situácii, keď prestávame dôverovať všeobecne prijatým výkladom, odhodlávame sa k priznaniu vlastnej nevedomosti, a tým aj k neistotám hľadania pravdy. Ten, kto sa odhodlal k filozofovaniu, získal pri svojom prvom kroku len pochybnosti a neistoty. Svet, ktorý ho doposiaľ oslovoval dôverne známymi obrazmi, kladie mu odrazu samé otázky.


vznikanie začínanie jestvovania, utváranie sa.


vzniknutie   začatie jestvovania.


vzor – predloha na napodobňovanie, model.


vzťahreláciautvárajúcno spojitosti, súvisu medzi javmi, vecami alebo entitami, konštitutívny prvok systému; usúvzťažňujúcno entít nejestvujúce bez nich a to, čím sa prejavujú ich vlastnosti. Vzťah je ono medzi (nem. das Zwischen) entitami.

Vzťah je reprezentovaný určitým lexikálnym významom slova.

Vzťah reprezentuje takým či onakým (svojim špecifickým) vzťahovým významovým útvarom (vzťahovým pojmom) okrem filozofie a každodenného vedomia celý rad disciplín: sociológia, psychológia, antropológia, logika, matematika, fyzika atď. Napr. v logike sa skúma reprezentácia vzťahu dvojmiestnym alebo viacmiestnym predikátom.

Zviditeľnením vzťahov v určitom významovom útvare (vyjadrenom prirodzeným jazykom) môže byť napríklad rovnica.

 :: ontológia, relácia, rozbor, systém vzťahov, vstupovanie do vzťahu, vzťah (Vries, J. de), vzťah estetický, vzťah finančný, vzťah informačný, vzťah kauzálny, vzťah kladný, vzťah logický, vzťah matematický, vzťah medzinárodný, vzťah právny, vzťah spoločenský, vzťah vzájomný, vzťah záporný, vzťahy ekonomické, vzťahy medzinárodné ekonomické.


vzťah (Vries, J. de) – jedno zo základných pojmovo uchopiteľných určení súcna, spočívajúce v bytí voči niečomu (esse ad) (309;90).


vzťah estetický – vzťah človeka ku skutočnosti, v rámci ktorého človek reaguje na estetické funkcie vecí, javov, udalostí.

 :: estetika.


vzťah kauzálny – vzťah medzi príčinou a účinkom.


vzťah kladný žiaduci alebo vyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt väčšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


vzťah kultúry a civilizácie (synkriticizmus) – dedič vzťahu zákona Noci a zákona Kreontovho (k tomuto cf text Človek tvárou tvár k sporu inštitúcií); v dnešných časoch vzťah s azda najväčším potenciálom dramatickosti, pretože ide o vzťah živého s umierajúcim (alebo mŕtvym): neustále tu hrozí utváranie sa hybridných živomŕtvych figúr typu „Heideggerov nacizmus”, „zločiny komunizmu”, „genocída Palestínčanov” a podobne. Zdrojom dramatickosti tu je blízkosť kritickej hranice výbušnosti konštituovanej našimi „posvätnými” záujmami (záujmami sociálnych skupín a indivíduí). Hlavnou ťažkosťou tu je oslepujúca sila egocentripetálnej záujmovosti, ktorá má tendenciu zmraziť priamy predmet reflexie do ľadovej krychle jeho obrazu v intenciách našich vlastných záujmov. Preto sa napríklad kritika nacizmu kladie na iný list než niečo podobné robené nami samými. Znervózňujúcno diskurzu o našej egocentripetálnosti vyplýva z obáv nášho ega o svoju vlastnú existenciu, s obáv o to, či s deštrukciou priameho predmetu nedôjde aj na deštrukciu predmetu našej sebareflexie. To je azda aj dôvod, prečo hovoriť o pálčivých témach sa necháva zväčša žurnalistom, ktorým sa únik sebareflexie prepečie a o háklivých témach sa možno takmer beztrestne – žurnalisticky povedané – „baviť” donekonečna. Vo filozofii sa vyhýbame pálčivým témam zo strachu nášho ega o seba samé. Prakticky sa toto vyhýbanie realizuje kritikou „tých druhých”. Za (nezriedka finančnú) efektívnosť tejto kritiky však platíme upevnením pozícií vlastného ega. Tematizácia vzťahu kultúry a civilizácie tvorí v synkriticizme pozadie úvah o podmienkach možnosti synkritizácie agapizmu a polemizmu, synkritizácie cesty chronickej a perichronickej atď.

Ťažkosť civilizácie spočíva v tom, že sa odtrhla od kultúry, že ju „predstihla“, že ďalej postupuje nekultúrne – vojensky, okupačne, vykorisťovateľsky, bezohľadne, nominálne (zväčša len proklamuje práva a podobne) atď. Civilizácia sa prestala prispôsobovať „pomalej“ kultúre. „Stíhajú“ (sa prispôsobiť) už zväčša len nekultúrni: prispôsobenie za cenu nekultúrnosti, napríklad za cenu pravopisnej negramotnosti, citovej neohrabanosti, za cenu rozvodu, nevýchovy detí, za cenu platobnej neschopnosti miest, za cenu neustávajúceho napätia a stresu „úspešných“, za cenu kontinuálnej roztržitosti, za cenu nedívania sa do tváre jedného človeka na druhého (rodiča na dieťa, spolupracovníka na spolupracovníka), za cenu zahltenia informáciami a nechápania zmyslu (za cenu nedostatku času1) na chápanie zmyslu) atď.

1) Drámu prieniku do sveta zmyslu a poriadneho zorientovania sa v ňom opisuje napríklad A. Schiff.

 :: revolúcia sociálna (synkriticizmus).


vzťah logický vzťah medzi prvkami významového útvaru alebo významového procesu utvorený podľa zákonov a pravidiel logiky.

 :: logika, princíp logický, štruktúra logická.


vzťah spoločenský – systém normovaného vzájomného pôsobenia medzi dvoma partnermi na základe určitej platformy.

 :: spoločnosť.


vzťah vzájomný obojstranný vzťah, vzťah smerujúci od jedného prvku (jedných prvkov) k druhému prvku (druhým prvkom) a naopak.

 :: sústava.


vzťah záporný - nežiaduci alebo nevyhovujúci vzťah k niečomu, majúci pre prežívajúci ho subjekt menšiu hodnotu v porovnaní s inou hodnotou.


vzťahovanie (Heidegger, M.) – v ňom a skrz neho sa prejavuje stála-otvorenosť; nie je to dajaké pasívne prijímanie. Vzťahovaniu predchádza nechávanie-byť (489;93, 97).


vzťahujúcno sadávajúcno sa do súvisu, jeho utvárajúcno, komplex procesov utvárajúcich vzťah.


(Dodatok)