Baader, Franz Xaver von (27. 3. 1765 Mníchov – 23. 5. 1841 Mníchov) –  nemecký prírodovedec, filozof a teológ, ovplyvnený kabalou, Böhmom, Schellingom a francúzskym mystikom St. Martinom, na ktorého sám mocne zapôsobil. Poznanie podľa Baadera je spolupôsobenie človeka v božom rozume a naše vedenie je spoluvedením božieho vedenia.

 – D: Fermenta cognitionis, 1822 – 1826; Über das dermalige Mißverhälnis der Vermögenslosen oder Proletairs zu den Vermögenbesitzenden Klassen der Societät, 1835; Schriften zur Gesellschaftsphilosophie, vyd. 1925; Über Liebe, Ehe und Kunst, vyd. 1953; Gesellschaftslehre, vyd. 1957; Vom Sinn der Gesellschaft. Schriften zur Social-Philosophie, vyd. 1966; Sätze aus der erotischen Philosophie und andere Schriften, vyd. 1966 (spolu s bibliografiou); Sämtliche Werke, I – XVI, 1850 – 1960.

 :: filozofia 19. stor., filozofia nemecká.


Babeuf, Gracchus (1760 – 1797) – vodca a najdôslednejší teoretik babeufizmu.

 :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska. 


babeufizmus vm – revolučné hnutie vo Francúzsku v 18. stor. za „Republiku rovných“ – všeľudovú, centrálne riadenú komúnu. Hnutie dostalo meno podľa svojho vodcu a najdôslednejšieho teoretika – G. Babeufa.

Babeufizmus nadväzuje na francúzsky materializmus 18. stor., na Meslierove idey o ľudovej revolúcii, Morellyho racionalistický komunizmus, na organizátorské a ideové skúsenosti krajne ľavičiarskych snerov Francúzskej revolúcie.

Bebeufisti sa pokúsili premeniť socializmus z teorie na prax revolučného hnutia; zdôraznili myšlienku nevyhnutnosti zachovať diktatúru pracujúcich po víťaznej revolúcii; tvrdili, že dejiny sú bojom medzi bohatými a chudobnými, patricijmi a plebejcami, pánmi a sluhami, sýtymi a hladnými.

 :: filozofia 18. stor., filozofia francúzska. 


Bacon, Francis (22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyšší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.

Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon, charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: „„Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)“.

 – D: Instauratio Magna (Veľká obnova) – hlavné dielo rozvrhnuté do šiestich častí; z nich dokončené len časti: Novum Organum (Nové organon, 1620, výklad novej metódy bádania: iba skúsenosť vedie k pravde) a De dignitate et augmentis scientiarum (O význame a rozvoji vied, 1623, návrh reformy vedy a filozofie); Essays (Eseje) (1597) – eticko-politické štúdie, životné múdrosti a skúsenosti; Nova Atlantis (Nová Atlantis, 1627), alegorizujúci spis, vidina organizácie a foriem vedeckej práce; The Works, ed. J. Spedding et al., 1858 – 1874 – 14 zväzkov.

 :: filozofia 16. stor., filozofia 17. stor., filozofia anglická, filozofia novoveká.


Bacon, Roger (asi 1214 – 1292) lat. Rogerus Bacon – anglický filozof, jeden z najoriginálnejších mysliteľov stredoveku zvaný Doctor Mirabilis; propagátor experimentálnej vedy, ideológ mestských remeselníckych vrstiev. Člen františkánskeho rádu. Ovládal gréčtinu, hebrejčinu i arabčinu. 1277 mu bolo zakázané prednášať na Oxfordskej univerzite a bol uväznený v kláštornom väzení. Podľa R. Bacona je cieľom vied zvýšenie vlády človeka nad prírodou. Jediným zdrojom ľudského poznania je skúsenosť, a to jednak vnútorná (chápaná v súlade s učením sv. Augustina), jednak vonkajšia, ktorá vzniká na základe zmyslového vnímania. Zdôvodňovaním nevyhnutnosti priameho empirického skúmania skutočnosti a vysokým hodnotením významu experimentu sa stáva predchodcom anglického senzualizmu a empirizmu.

 :: filozofia 13. stor., filozofia anglická, filozofia stredoveká, senzualizmus.


bádanie − odborné alebo vedecké skúmanie, získavanie poznatkov v istej oblasti vedeckým výskumom.

 :: model.


Bachtin, Michail Michajlovič (17. 11. 1895 Oriol − 7. 3. 1975 Moskva) − sovietsky literárny vedec, filozof a kulturológ, autor o. i. polydialogistickej koncepcie románu ako zložitej štruktúry rôznorečí vynárajúcej sa z lona ľudovej kultúry. Bachtin vyrastal filozoficky pôvodne z ruského novokantovského myslenia a svoju literárnovednú koncepciu rozpracúval v polemike s ruskou formálnou školou.

Cieľom vlastnej Bachtinovej filozofie, jeho dialogizmu, ktorý bol mocne ovplyvnený Kierkegaardovým myslením, bolo vypracovanie fundamentov vedeckého poznania počnúc humanistikou a končiac prírodnými vedami postupmi výrazne polaritného myslenia, v ktorom intervenuje množstvo netradičných kategórií: oficiálne bytie × karnevalové bytie, oficiálny prehovor × neoficiálny prehovor, jednohlas × mnohohlas, monologickosť × dialogickosť, kanonickosť × nekanonickosť, nespochybnenosť × spochybnenosť, štýlová homogénnosť × štýlová nehomogénnosť, dištančnosť × nedištančnosť...

 − D: Sobranije sočinenij 1 − 7 (vedecká edícia pod vedením S. G. Bočarova), 1996 − 2012.

 :: bachtinistika, filozofia ruská.


bachtinistika − bachtinológia, angl. the Bakhtin studies − výskum Bachtinovho a naň nadväzujúceho myslenia, ktorý sa ustanovil v 60-tych rokoch 20. storočia a zjednocuje prístupy filologické, filozofické, sociologické, kulturologické, lingvistické, pedagogické... Výsledky bachtinovských skúmaní sa počnúc 80-tymi rokmi 20. storočia prezentovali na medzinárodných bachtinovských konferenciách každé dva roky − prvá bachtinovská konferencia sa uskutočnila v Kanade v r. 1983. V 21. storočí prešla bachtinológia k minucióznemu výskumu Bachtinových koncepcií, ich zdrojov a kontextu (cf 444;33).


Bakunin, Michail Alexandrovič (1814 – 1876) – ruský revolucionár, ideológ anarchizmu a národníctva. Vychádzal z Fichteho a Hegelovej filozofie, neskôr – ako mladohegelovec – bol pod vplyvom Feuerbachových ideí: Bakuninov antiteologizmus. Zúčastnil sa revolúcie 1848 –1849. Ako člen I. internacionály vystupoval proti Marxovi z anarchistických pozícií. Dejiny interpretoval ako pohyb ľudstva z kráľovstva živočíšnosti do kráľovstva slobody. Hlavným utláčateľom ľudstva je štát. Náboženstvo je kolektívna šialenosť, zvrátený produkt vedomia utláčaných más a cirkev je druhom nebeskej krčmy, v ktorej sa ľud usiluje zabudnúť na svoje každodenné strasti. Prechod ľudstva ku kráľovstvu slobody predpokladá vyhodiť do vzduchu štát a vylúčiť zo života ľudu princíp moci. Namiesto štátu má nastúpiť slobodná federácia poľnohospodárskych a priemyselnoremeselníckych asociácií. Ľudové masy sa podľa Bakunina vyznačujú socialistickými inštinktami a nevyčerpateľnosťou živelnej revolučnosti. Bakuninove myšlienky sa rozšírili v 70. rokoch v Rusku, Taliansku, Španielsku a ďalších hospodársky málo rozvinutých krajinách.

 :: filozofia 19. stor., filozofia ruská.


Barth, Hans (1904 – 1965) – švajčiarsky filozof, výskumne zameraný na otázky identity švajčiarskej filozofie a na vzťah filozofie a politiky.

 :: filozofia 20. stor., filozofia švajčiarska.


Barthes, Roland (1915 – 1980) – francúzsky literárny vedec a filozof, predstaviteľ štrukturalizmu, novej kritiky a postmodernizmu (Barthesov obrat od štrukturalizmu k postštrukturalizmu! v období 1968 – 1971), v ktorom prispel k oživeniu záujmu o mýtus chápaný ako kultúrne aktívny prvok pri sebazdôvodňovaní historických i moderných spoločností. Do štruktúrnej jazykovedy ho na univerzite v Alexandrii zasvätil A. J. Greimas. Barthesovo štrukturalistické myslenie ovplyvnila aj fenomenológia.V súlade s novou kritikou Barthes vychádza z analýzy literárnych textov; na základe predpokladu suspenzie zmyslu (dé-prise du sens) v texte formuluje pravidlá výkladu zmyslu, z ktorého napokon dospieva k imaginácii sveta opierajúcu sa o textualitu.

 – D: Le degré zéro de l'écriture (Nulový stupeň rukopisu), 1953; Mythologies (Mytológie), 1957; Sur Racine (O Racinovi), 1963; L'activité structuraliste (Činnosť štrukturalizmu), 1964; Essais critiques (Kritické eseje), 1964; Eléments de sémiologie (Základy semiológie), 1965; Critique et vérité (Kritika a pravda), 1966; Système de la mode (Systém módy), 1967; La mort de l'auteur (Smrť autora), 1968; S / Z (S / Z), 1970, text je výsledkom sebakritiky štrukturalizmu a Barthesovho obratu k postmodernizmu; L'Empire des signes (Ríša znakov), 1970; De l'oeuvre au texte (Od diela k textu), 1971; Sade, Fourier, Loyola (Sade, Fourier, Loyola), 1971; Nouveaux essais critiques (Nové kritické eseje), 1972; Le Plaisir du texte (Rozkoš z textu), 1973; Roland Barthes par Roland Barthes (Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi), 1975; Fragments d'un discours amoureux (Fragmenty milostného diskurzu), 1977; Leçon (Lekcia), 1978; Sollers écrivain (Sollers spisovateľom), 1979; La Chambre claire. Note sur la photographie (Svetlá komora. Poznámky o fotografii), 1980; Texty vydané posmrtne: Le Grain de la voix: entretiens 1962-80 (Zrnitosť hlasu. Rozhovory 1962 –80), 1981; L'Obvie et l'obtus: essais critiques III (Zjavné a hrubé. Kritické eseje III), 1982; Le Bruissement de la langue: essais critiques IV (Šelest jazyka. Kritické eseje IV), 1984; L'Aventure sémiologique (Semiologické dobrodružstvá), 1985; Incidents (Incidenty), 1987; Écrits sur le théâtre (Texty o divadle), 2002; Comment vivre ensemble? (Ako žiť vedno?), 2002; Le Neutre (Neutrum), 2002; La Préparation du roman (Príprava románu), 2003.

 :: filozofia 20. stor.,  filozofia francúzska.


Baumgarten, Alexander Gottlieb (17. 7. 1714 Berlín − 27. 5. 1762 Frankfurt nad Odrou) − nemecký filozof, nadväzujúci na Ch. Wolffa a Leibniza; zaviedol termín estetika, ktorým označil vedu o zmyslovom poznaní, postihujúcom a tvoriacom krásno a vyjadrujúcom sa v umeleckých obrazoch na rozdiel od logiky ako vedy o rozumovom poznaní. Baumgarten dopomohol k formovaniu estetiky ako samostatnej filozofickej disciplíny.

 − D: Dissertatio chorographica, Notiones superi et inferi, indeque adscensus et descensus, in chorographiis sacris occurentes, evolvens, 1735; De ordine in audiendis philosophicis per triennium academicum quaedam praefatus acroases proximae aestati destinatas indicit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1738; Metaphysica, 1739; Ethica philosophica, 1740; Alexander Gottlieb Baumgarten eröffnet Einige Gedancken vom vernünfftigen Beyfall auf Academien, und ladet zu seiner Antritts-Rede […] ein, 1740; Serenissimo potentissimo principi Friderico, Regi Borussorum marchioni brandenburgico S. R. J. archicamerario et electori, caetera, clementissimo dominio felicia regni felicis auspicia, a d. III. Non. Quinct. 1740, 1740; Philosophische Briefe von Aletheophilus. 1741; Scriptis, quae moderator conflictus academici disputavit, praefatus rationes acroasium suarum Viadrinarum reddit Alexander Gottlieb Baumgarten, 1743; Aesthetica, 1750 – 1758; Metaphysica Alexandri Gottlieb Baumgarten, 1757; Initia Philosophiae Practicae, 1760; Acroasis logica in Christianum L.B. de Wolff, 1761; Ius naturae, Postum 1763; Metaphysica, Übers. Georg F. Meier 1766; Sciagraphia encyclopaedia philosophicae, 1769; Philosophia generalis, 1770; Alex. Gottl. Baumgartenii Praelectiones theologiae dogmaticae, 1773; Metaphysica. (mit Anm. neu hg. von J. A. Eberhard) 1783; Gedanken über die Reden Jesu nach dem Inhalt der evangelischen Geschichten (Hg. postum F.G. Scheltz & A.B. Thiele), 1796 – 1797; Texte zur Grundlegung der Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1983; Theoretische Ästhetik. Lateinisch-deutsch, 1988; Die Vorreden zur Metaphysik, 1998; Ästhetik. Lateinisch-deutsch (übersetzt, mit einer Einführung, Anmerkungen und Registern herausgegeben von D. Mirbach. 2 zv. 2007; Metaphysica / Metaphysik. Historisch-kritische Ausgabe. Lateinisch-deutsch, 2010.

 .:: estetika, estetika novoveká, filozofia 18. stor., filozofia nemecká.


báza gr. – základná osnova, základ, základňa.


báza teórie – súbor primitívnych termínov a tvrdení (axióm). Vymedzenie tohto súboru, čiže stanovenie bázy teórie, je prvý krok budovania vedeckej teórie deduktívnou metódou.


bazálno archetypálne (synkriticizmus) – súbor možných vývinových pásiem civilizácií na svete vrátane možných spôsobov ich sebazničenia alebo ich sebaprekročenia v smere rozvinutia sa tých ktorých kultúr.

Útvary, ktoré tvoria archetypálne bazálno, sa nazývajú archetypy čiže univerzálne transcendentálne umožňujúcna tých ktorých civilizácií, ich povahy, smerov vývinu a osudu. Ako dominujúce umožňujúcno sebazničenia civilizácie sa ukazuje archetyp polemos (boj). Polemos sa na povrchu alebo na dennom svetle civilizácie prejavuje ako tendencia, ktorú označujeme termínom polemizmus. Ako dominujúce umožňujúcno sebaprekročenia civilizácie smerom k vývinu kultúry sa ukazuje archetyp agapé, ktorý sa v dianí civilizácie prejavuje tendenciou agapizmu.

V lone archetypálneho bazálna, v tomto akomsi podpalubí civilizácie, je tak založená aj krehkosť (vyvrátiteľnosť, likvidovateľnosť) jej prípadnej kultúry. Krehkosť kultúry je kedykoľvek-zničiteľnosť kultúry v dôsledku prítomnosti archetypu polemos v achetypálnom bazálne.

Archetypálne bazálno je podmienka možnosti obrazotvornosti ľudských indivíduí; svojimi útvarmi (archetypmi) tvorí transcendentálne umožňujúcno smerov kreativity v rámci umenia, vedy, náboženstva, každodenného života, filozofie, mýtu, mágie, techniky, foriem spoločenského života a politiky.

Výdatným zdrojom príležitostí študovať formy sebaničivosti civilizácií a ich individuálnych ľudských realizátorov sú krízy, napríklad kríza, akú prežívame v súčasnosti. Špecifikom súčasnej krízy civilizácie je jej generálna smrtonosnosť smerom k sebe samej (smrť civilizácie) a smerom k prírode (zničenie prírody na Zemi vrátane zašpinenia Mont Everestu a dna oceánov) a tendencia ničiť prírodu aj v okolitom vesmíre (špinenie vesmírneho priestoru odpadom jeho dobýjania a špinenie iných vesmírnych telies nami).

Jedným z pozoruhodných čŕt generálnosti smrtonosnosti civilizácie a jej individuálnych nositeľov je dnes skutočnosť, že keď narazia na bariéry typu princípu neurčitosti, snažia sa v ničivosti pokračovať aspoň virtuálne, a to hneď v oblasti virtuálnej reality (napríklad počítačové hry, armádne výučbové programy, simulátory atď.), ďalej v matematickom modelovaní a v intímnej (vrátane pederastickej) fantastiky.

Z človeka (ľudstva) sa postupne vykľul druh, ktorý svoj koniec dokáže pripraviť aj napriek svojmu rozumu a zničením si svojho celkového životného prostredia a potomstva.

Táto istá bytosť, tento istý druh si je však schopný svoju ničivosť aj uvedomiť a umelecky, vedecky, filozoficky ju zobraziť a na individuálnej úrovni ju transcendovať.

Individuálna transcendovateľnosť ľudskej ničivosti je transcendentálnou podmienkou možnosti tragickosti. Tragickosť života ľudského indivídua tak vyvstala ako smerník dejín ľudstva, jeho budúcnosť a telos kultúry. Dominantným útvarom zmyslu je dnes tragickosť. Tým najlepším z možných svetov sa ukazuje byť doba individuálnych až na výnimky neznámych neviditeľných tragických hrdinov. Títo hrdinovia nebudú umierať (alebo neumierajú) nezmyselnou smrťou, ale smrťou tragickou čiže cieľavedomou a smrtivedomou.


Beličová, Renáta (1962 – ) – slovenská hudobná estetička a vysokoškolská pedagogička, predstaviteľka pragmatickej (recepčnej) estetiky, zakladateľka recepčnej hudobnej estetiky ako súčasti recepčnej poetiky Nitrianskej školy.

 – D: Brutalita a drastickosť hudobného výrazu, 1995; Audiálna show, 1997; Sampling – postmoderná hudobná intertextualita?, 1999; Morfológia hudby a receptívnosť hudby, 1999; Kontextuálnosť vnímania hudby, 2001; Hudobné vzdelávanie alebo hudobná výchova?, 2001; Recepčná hudobná estetika: introdukcia, 2002; Musical expressive means and their transformation to the means of musical meaning Hudobné expresívne prostriedky a ich transformácia na prostriedky hudobného významu, 2002; Princíp show v hudbe, 2003; Recepčná hudobná estetika: teória, 2003; Recepčný model myslenia o hudbe, 2003; Vplyv subliminálnych úrovní hudobnej percepcie na recepciu hudby: súčasný stav problematiky, 2005; Hudobné pojmoslovie v publicistických textoch, 2005; Auditívna kultúra – predpoklad hudobnej kultúry: k niektorým aspektom recepčnej hudobnej estetiky, 2006; Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Antológia. Hudba v kultúre európskeho stredoveku I, 2006; Recepčná hudobná estetika: k pojmosloviu, 2006; Estetika zvuku – estetika hudby. Zvukový ideál. Prednáškový cyklus Příběh Pražského hradu. Signál a hudba v čase z pohledu archeologických nálezů a kontextů, 2007; Reception-Aesthetics of Music and its Nomenclature, 2008; Nitrianska škola a jej alternatíva hudobnej estetiky, 2008; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2008; Reception Model in Musical Thinking, 2008; Koniec veľkých príbehov. Opera Posledný let, 2009; Medzi hudobnou estetikou a hudobnou filozofiou, 2009; Egon Bondy a slovenská hudobná postmoderna, 2010; (v spoluautorstve s Ľ. Plesníkom et al.) Tezaurus estetických výrazových kvalít, 2. dopl. vyd., 2011; Archaeomusikology and Reception Aesthetics of Music. Sound as a Museum Exhibit. Vortrags Konzertreihe „Musik & Archäologie“, 2011; (v spoluautorstve s L. Burlasom) Zvuk – problém hudobnej estetiky aj hudobnej pedagogiky, 2012; Zvuk ako muzeálny objekt: Dvojaká šanca pre archeomuzikológiu, 2012; L'image de l'homme Milan Rastislav Štefánik dans l'opéra slovaque postmoderne, 2012; K metodológii aktuálnej hudobnej estetiky, 2012; Slovak Musical Post-Modernism and Central European Inspirations: Egon Bondy, Marek Piaček and Požoň Sentimentál, 2013; Improvizácia so zvukom – nový obsah tradičného spôsobu muzicírovania, 2013; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii: teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2014; Soundscape – the Concept of Ancient and Present Intentional  Cultivation of Environment, 2014;  „Nezakontextovanosť“ človeka v živote: poetika totálneho realizmu a bratislavské hudobné projekty Egona Bondyho, 2014; Hudobná estetika a literárnovedné teórie : preklad – ideové zjasňovanie či dekonštrukcia?, 2015; Hudobná kultúra strednej Európy vo včasnom stredoveku. Pohľad archeomuzikológie a hudobnej estetiky, 2015; Hudobný pastiš v postmoderne : interpretácia ako preklad, „ideové zjasňovanie“ alebo interpretačný drift, 2015; Peter Faltin a jeho intuitívny vhľad do problémov metodológie hudobnej estetiky, 2016; Egon Bondy a Požoň Sentimentál: slovenská hudobná postmoderna, 2016; Koncepcie hudobnej estetiky a problém ich adekvátnosti pri reflexii hudobných poetík i kompozičných riešení, 2016; Hudobný fetišizmus : počúvanie hudby v zóne istoty a pohodlia, 2016; The Nitra Theory of Translation by Anton Popovic as a Methodological Inspiration for Interpretating Contemporary (Post-modern) Music, 2016; Umelecká forma - jedinečný priestor utvárania historickej pamäti: Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2016; Hudobná postmoderna – egalitárske gestá i hermeneutické výzvy, 2016; Reception-aesthetics of Music and Archeomusicology: Interdisciplinary Overlaps and Methodological Inspiration, 2016; Od „ideového zjasňovania“ k dekonštrukcii. Teória prekladu Antona Popoviča a interpretácia hudobnej postmoderny, 2016; Internal Ecology and Pedagogy of Music: Musical Fetishism and “Prefabrication“ of Young Musicians, 2017; The Nitra Aesthetics of Music. Reception as an Ontological Imperative in Music, 2017; Auditívne estetično – báza aktuálnej hudobnej estetiky, 2018; Hudobné idiómy ako významové a výrazové konštanty Marek Piaček: Apolloopera, melodráma o jednom bombardovaní pre zbor, herca a trombón, 2018; Historické témy v súčasnej opere. Ako odolať mýtom a nepodľahnúť imaginácii?, 2018.

 :: estetika recepcie, estetika súčasná.

 

bellum omnium contra omnes lat. – vojna všetkých proti všetkým. (Podľa Hobbesa je to prirodzený stav ľudskej spoločnosti do vzniku štátu.)


Bense, Max (7. 2. 1910 Štrasburg – 29. 4. 1990 Stuttgart) – nemecký filozof, pracujúci najmä v oblasti filozofie techniky, filozofie prírody, informačnej estetiky a všeobecnej semiotiky, pričom v jeho pristupovaní k problematike sa spájajú postupy filozofické, matematické, semiotické a estetické. Už v jeho prvej uverejnenej práci Raum und Ich (1934) formuluje svoju racionálnu estetiku, ktorá jazykový materiál (slová, slabiky, fonémy) definuje ako štatistický jazykový repertoár (statistisches Sprachrepertoire) a odmieta prístupy osnované na pojme významu.

 – D: Raum und Ich. Eine Philosophie über den Raum, 1934; Aufstand des Geistes. Eine Verteidigung der Erkenntnis, 1935; Anti-Klages oder Von der Würde des Menschen, 1937; Kierkegaard-Brevier, 1937; Quantenmechanik und Daseinsrelativität. Eine Untersuchung über die Prinzipien der Quantenmechanik und ihre Beziehung zu Schelers Lehre von der Daseinsrelativität der Gegenstandsarten, 1938; Vom Wesen deutscher Denker oder Zwischen Kritik und Imperativ, 1938; Die abendländische Leidenschaft oder Zur Kritik der Existenz, 1938; Geist der Mathematik. Abschnitte aus der Philosophie der Arithmetik und Geometrie, 1939; Aus der Philosophie der Gegenwart, 1940; Einleitung in die Philosophie. Eine Einübung des Geistes, 1941; Sören Kierkegaard. Leben im Geist, 1942; Physikalische Welträtsel. Ein Buch von Atomen, Kernen, Strahlen und Zellen, 1942; Briefe großer Naturforscher und Mathematiker, 1943; Das Leben der Mathematiker. Bilder aus der Geistesgeschichte der Mathematik, 1944; Über Leibniz. Leibniz und seine Ideologie. Der geistige Mensch und die Technik, 1946; Konturen einer Geistesgeschichte der Mathematik. Die Mathematik und die Wissenschaften, 2 zv., 1946 – 1949;  Philosophie als Forschung, 1947; Umgang mit Philosophen. Essays, 1947; Hegel und Kierkegaard. Eine prinzipielle Untersuchung, 1948; Von der Verborgenheit des Geistes, 1948; Was ist Existenzphilosophie? 1949; Moderne Naturphilosophie, 1949; Technische Existenz. Essays, 1949; Geschichte der Wissenschaften in Tabellen, 1949; Literaturmetaphysik. Der Schriftsteller in der technischen Welt, 1950; Ptolemäer und Mauretanier oder Die theologische Emigration der deutschen Literatur, 1950; Was ist Elektrizität? 1950; Die Philosophie, 1951; Plakatwelt. Vier Essays, 1952; Die Theorie Kafkas, 1952; Der Begriff der Naturphilosophie, 1953; Aesthetica (I). Metaphysische Beobachtungen am Schönen, 1954; Descartes und die Folgen (I). Ein aktueller Traktat, 1955; Aesthetica (II). Aesthetische Information, 1956; Rationalismus und Sensibilität. Präsentationen, (spolu s E. Waltherovou), 1956; Aesthetica (III). Ästhetik und Zivilisation. Theorie der ästhetischen Zivilisation, 1958; Kunst und Intelligenz als Problem der Moderne, 1959; Aesthetica (IV). Programmierung des Schönen. Allgemeine Texttheorie und Textästhetik, 1960; Grignan-Serie. Beschreibung einer Landschaft. Der Augenblick, 1960; Descartes und die Folgen (II). Ein Geräusch in der Straße, 1960; Die Idee der Politik in der technischen Welt, 1960; Aprèsfiche für uns hier und für andere von Max Bense. Werbung für „Rheinlandschaft“, 1961; Bestandteile des Vorüber. Dünnschliffe Mischtexte Montagen, 1961; Rosenschuttplatz (spolu s C. Gottwaldom), 1961; Reste eines Gesichtes, (spolu s K.-G. Pfahlerom), 1961; Entwurf einer Rheinlandschaft, 1962; Theorie der texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, 1962; Theorie der Texte. Eine Einführung in neuere Auffassungen und Methoden, Neuauflage des Textes von 1962, s predslovom A. Ohmerovej, 2006; Die präzisen Vergnügen, 1964; Aesthetica. Einführung in die neue Aesthetik, 1965; Zufällige Wortereignisse, 1965; Brasilianische Intelligenz. Eine cartesianische Reflexion, 1965; Jetzt, 1965; Tallose Berge, 1965; Ungehorsam der Ideen. Abschließender Traktat über Intelligenz und technische Welt., 1965; Zusammenfassende Grundlegung moderner Ästhetik, 1966; Epische Studie zu einem epikureischen Doppelspiel, 1967; Die Zerstörung des Durstes durch Wasser. Einer Liebesgeschichte zufälliges Textereignis, 1967; Semiotik. Allgemeine Theorie der Zeichen, 1967; Kleine abstrakte Ästhetik, 1969; Einführung in die informationstheoretische Ästhetik. Grundlegung und Anwendung in der Texttheorie, 1969; Artistik und Engagement. Präsentation ästhetischer Objekte, 1970; Existenzmitteilung aus San Franzisko, 1970; Nur Glas ist wie Glas. Werbetexte, 1970; Die Realität der Literatur. Autoren und ihre Texte, 1971; Zeichen und Design. Semiotische Ästhetik, 1971; Wörterbuch der Semiotik (spolu E. Waltherovou), 1973; Semiotische Prozesse und Systeme in Wissenschaftstheorie und Design, Ästhetik und Mathematik. Semiotik vom höheren Standpunkt, 1975; Vermittlung der Realitäten. Semiotische Erkenntnistheorie, 1976; Das Auge Epikurs. Indirektes über Malerei, 1979; Die Unwahrscheinlichkeit des Ästhetischen und die semiotische Konzeption der Kunst, 1979; Axiomatik und Semiotik in Mathematik und Naturerkenntnis, 1981; Zentrales und Occasionelles. Poetische Bemerkungen, 1981; Das Universum der Zeichen. Essays über die Expansionen der Semiotik, 1983; Das graue Rot der Poesie. Gedichte, 1983; Kosmos Atheos. Gedichte, 1985; Repräsentation und Fundierung der Realitäten. Fazit semiotischer Perspektiven, 1986; Nacht-Euklidische Verstecke. Poetische Texte, 1988; Poetische Abstraktionen. Gedichte und Aphorismen, 1990; Der Mann, an den ich denke. Ein Fragment. (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1991; Die Eigenrealität der Zeichen, (z pozostalosti vyd. E. Waltherová), 1992; Ausgewählte Schriften in vier Bänden, vyd. E. Waltherová, Zv. 1: Philosophie. Bd. 2: Philosophie der Mathematik, Naturwissenschaft und Technik, Zv. 3: Ästhetik und Texttheorie, Zv. 4: Poetische Texte, 1997/98.

 :: estetika, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná, semiotika.


Bergson, Henri Louis (18. 10. 1859 Paríž – 4. 1. 1941 Paríž) – francúzsky filozof poľsko-anglického pôvodu; 1900 sa stal profesorom na College de France, 1914 členom Académie française, 1928 dostal Nobelovu cenu za literatúru predstaviteľ intuitivizmu a filozofie života. Tematicky Bergsonovo myslenie krúži okolo slobody rozhodovania sa človeka, okolo pamäti a myslenia a napokon okolo teórie evolúcie. V Bergsonovom myslení sú živé najmä motívy Platónovej filozofie, neskorého Schellinga, Schopenhauera. a samozrejme francúzska filozofická tradícia. Bergson odmieta tradičnú metafyziku, ktorá hľadá skutočnosť mimo pohybu a času, čo je chápanie tkvejúce svojimi koreňmi v antike, pre ktorej obraz sveta platí, že pohyblivé a podrobené času stojí nižšie ako nepohyblivé a večné. Podľa Bergsona je čas a pohyb čosi pôvodné: Základným pojmom Bergsonovej filozofie je pojem čistého, nehmotného plynutia ako prvopočiatku všetkého jesvujúceho. Hmota, čas, pohyb sú rozličnými formami prejavu tohto pôvodného plynutia. Poznanie plynutia je prístupné iba intuícii, čiže aktu poznania zhodného s aktom, ktorým sa rodí skutočnosť: Bergson svoju filozofiu chápe ako novú metafyziku, ktorá sa opiera o intuíciu. Na evolučnom procese akcentuje Bergson jeho tvorivostnú stránku a interpretuje ju vitalisticky.

 – D: Essai sur les données immédiates de la conscience, 1889; Matière et mémoire, essai sur la relation du corps a l’esprit, 1896; Le rire, 1900; L’évolution créatrice, 1907; Réflexions sur le temps, l’espace et la vie, 1920; Durée et simultanéité. Apropos de la théorie d’Einstein, 1922; Les deux sources de la morale et de la religion, 1932; La pensée et le mouvant, 1934; Ecrits et Paroles, 3 zv. 1957 – 1959; Mémoire et vie, 1957; Oeuvres, 1959; Les études bergsoniennes / početné neuverejnené práce H. Bergsona.

 :: élan vital, filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia francúzska, filozofia súčasná.


Berkeley, George (12. 3. 1685 Thomastown, Írsko – 1753 Oxford, Spojené kráľovstvo) – anglický filozof, biskup v Cloyne (Írsko), niekedy sa považuje aj za zakladateľa severoamerickej filozofie. Berkeleyho považujú za zástancu solipsizmu. Vo svojej filozofii vychádza z tézy, že človek bezprostredne vníma svoje idey (pocity). Existencia vecí podľa Berkeleyho spočíva v tom, že sú vnímané (esse est percipi). Tým, čo v človeku vníma, je nehmotná duša; jej schopnosť prijímať idey je rozum a jej schopnosť v určitých medziach tieto idey vyvolávať a na ne pôsobiť je vôľa. Duší čiže nehmotných substancií je mnoho a sú stvorené bohom. Idey potenciálne jestvujú v božskom rozume, v ľudskom rozume sa aktualizujú. Pojem hmoty je podľa Berkeleyho vnútorne protirečivým a neužitočný, pretože všetky kvality sú subjektívne. Úlohou vedy je chápanie jazyka stvoriteľa a nie vysvetľovanie všetkého iba hmotnými príčinami. Aktivitou sa môžu vyznačovať iba duchovné substancie.

 − D: An Essay towards a New Theory of Vision (Rozprava o novej teórii videnia), 1709; A Treatise concerning the Principles of Human Knowledge (O základoch ľudského poznania), 1710; Three Dialogues between Hylas and Philonous (Tri dialógy medzi Hylasom a Filonom), 1713; Alciphron or the Minute Philosopher (Alciphron čiže dôsledný filozof), 1732; Siris, 1744.

 :: filozofia 18. stor., filozofia anglická.


bezčasie – trvanie, existencia mimo času.

 :: bezčasie (Platón), bezčasie (synkriticizmus).


bezčasie (Platón) – charakteristika bytia, sveta ideí, na rozdiel od sveta pominuteľnosti alebo zdania, sveta času.


bezčasie (synkriticizmus) – achrónia – hlavná perichronéma, spojivo sveta a času, mimočasový pôvod času a súbor podmienok bytnenia času, jeho extáz (minulosti/bolosti/bývalosti/uplynuvšosti, prítomnosti, budúcnosti) a ich jednoty; nepolapenosť v sieti času, bezmedzerie medzi tým, čo je, a tým, čo by mohlo byť alebo čo bude; stav bytia, v ktorom niet času (ako priestoru medzi tým, čo je, a tým čo by mohlo byť, malo byť alebo čo bude); bezčasie čiže perichrónia je predmetom perichronozofie, a síce z teoretického hľadiska perichronológie a z praktického hľadiska atemporalistiky.

V súčasnej fyzike sa bezčasie tematizuje napríklad pod titulom predpriestoročasu (angl. prespacetime), ktorý sa tu chápe o. i. ako ne-časový (non-temporal) základ nielen časopriestoru, ale aj existencie vôbec (prespacetime is conceived as a non-temporal and non-spacial domain and theorized as the ground of existence) (cf. matematickofyzikálny časopis Prespacetime Journal).

Bezčasovému štrukturujúcnu sveta venuje z fyzikálnej pozície osobitnú monografiu Julian Barbour s príznačným titulom The End of Time: The Next Revolution in Our Understanding of the Universe (1999).

Zo špeciálnovedného (fyzikálneho) hľadiska menej kontroverzné tematizácie bezčasia sú spojené s vypracúvaním modelov počiatku a konca vesmíru, s hľadaním fundamentálnej fyzikálnej teórie, s vyhodnocovaním experimentov týkajúcich sa kvantovej previazanosti (angl. quantum entanglement) atď.

 :: perichronozofia.


bezčasmo – angl. atemporally, timelessly – mimo času, bez času, za neprítomnosti času, kedy ešte čas nepristúpil.

 :: achronozofia, bezčasový.


bezčasový – gr. ἄχρονος, lat. intemporalis, angl. timeless, nem. zeitlos – bez času, mimo neho, ani v čase nepristúpivší ani v čase nepristupujúci.


Blaha, Ľuboš (7. 12. 1979 – ) – slovenský politológ a filozof, predmetom vedeckého a filozofického záujmu ktorého je spravodlivosť, sociálny štát a globalizácia. Sociálny štát, podľa Blahu, „ľuďom prináša to, bez čoho je život v modernej spoločnosti nedôstojný a neslobodný – sociálne práva a istoty“ (841).

 – Dvýber: Social Justice: Problems and Perspectives, 2005; Sociálna spravodlivosť a identita, 2006; Ľavica versus pravica (ideologický boj na začiatku tretieho tisícročia), 2008; Chomského kritika mediálnej manipulácie, 2008; Späť k Marxovi? : (sociálny štát, ekonomická demokracia a teórie spravodlivosti), 2009; Paradoxy prosperity : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie I., 2010; Analytický marxizmus a problematika spravodlivosti, 2010; Paradoxy pokroku : hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II., 2010; Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia?, 2011; John Rawls a Robert Nozick: návrat zmluvných teórií, 2013; Európsky sociálny model – čo ďalej?, 2014; (Post)moderná spoločnosť a systémové príčiny mediálnej manipulácie: existuje cesta von?, 2014; Môže Európska únia zachrániť sociálny štát?, 2014; Sociálne práva, liberalizmus a globalizácia, 2015; Dejiny politického myslenia v 19. storočí, 2017; Antiglobalista, 2018; Sto najlepších statusov Ľuboša Blahu, 2019; Nové statusy Ľuboša Blahu: Slniečkam s láskou (2019), 2019.

 :: filozofia slovenská, politológia.


blaho – 1. to, čo prináša úžitok, osoh, čo je všeobecne prospešné, užitočné ľuďom; syn. prospech, dobro; 2. pocit šťastia, spokojnosti, príjemný pocit z niečoho (153;302).


blaženosť − stav alebo pocit šťastia, blaha, spokojnosti.


bod − priestorovo malé miesto alebo malý časový úsek.

Čiara, ktorú opisuje pohybujúci sa bod, je trajektória.

 :: bod (Euklides), bod (geometria), bod časový, bod dotykový, bod hmotný, bod hmotný voľný, bod množiny, bod referenčný, množina bodov, priamka, priesečník.


bod časový − malý alebo najmenší časový úsek.

 :: čas.


Bodnár, Ján (18. 10. 1924 Hnúšťa-Likier − 20. 12. 2016) − slovenský filozof, ktorý sa venoval

    • dejinám západnej filozofie a novším etapám vývinu filozofického myslenia na Slovensku,
    • filozofickej problematike človeka,
    • filozofickým aspektom vedeckotechnického vývinu,
    • metodologickým otázkam spoločenských vied.

− D: O súčasnej filozofii v USA, 1956; Od realizmu k iracionalizmu, 1966; Dedičstvo myšlienok, 1983.

 :: filozofia 20. stor., filozofia slovenská.


boh − božstvo − vyššia bytosť nadradená človeku alebo ním uctievaná. V kontexte monoteistických náboženstiev sa slovo používa s veľkým začiatočným písmenom.

 :: ateizmus, Boh, boh (kabala), bohovia (Táles z Milétu), deus ex machina, mytológia, náboženstvo, realita transhorizontová, Zeus.


Boh – transhorizontová realita z pozície tej ktorej monoteistickej formy náboženstva chápaná ako „najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila svet a riadi ho“ (153;325).

 :: achrónia, Boh (ateizmus), Boh (Nietzsche, F.), Boh (katolicizmus), Boh (Spinoza, B.), Boh (synkriticizmus), Boh (teizmus), Boh (teológia kresťanská), Deus sive natura, docta ignorantia, ens realissimum, náboženstvo, teológia filozofická.


Boh (ateizmus) – neexistuje.


Boh (Nietzsche, F.) – je mŕtvy.


Boh (Spinoza, B.) – absolútne nekonečné súcno, t. j. substancia skladajúca sa „z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu. ... Hovorím absolútne nekonečné, nie však nekonečné svojho druhu; čo je totiž nekonečné iba vo svojom druhu, tomu nemožno priznať nekonečný počet atribútov; čo je však absolútne nekonečné, k toho esencii patrí všetko, čo vyjadruje esenciu a čo nezahŕňa nijakú negáciu“ (68;50).

 :: vec slobodná (Spinoza, B.).


Boh (synkriticizmus) – jedna z najčastejších, ak vôbec nie najčastejšia, z interpretácií transhorizontovej reality nechávajúca v sebe intervenovať konfiguráciu týchto jadrových kategórií: podstatná odlišnosť (od sveta), trvalá prítomnosť (vo svete), aktívna zasahujúcnosť (do sveta a jeho diania), suverénnosť, osobnostnosť a stvoriteľskosť. I tvrdenie nepoznateľnosti Boha je výrok o náplni transhorizontovej reality, a síce tvrdenie o nepreniknuteľnosti do nej.

To, čo sa označuje slovom Boh, vyjadruje významový útvar reprezentujúci neodstateľnosť otvorenosti zaobzorovej reality, ktorá tvorí transcendentálnu podmienku otvorenej množiny jej interpretácii. Zvýlučňovanie tej ktorej interpretácie nespochybniteľnej reality za obzorom navodzuje  konfliktogénnosť čiže stojí na báze polemistického diskurzu, okrem ktorého existuje aj diskurz agapistický, stojaci – v kontexte interpretácií transhorizontovej reality – na princípe žičenia inakosti, čiže potešenia z príchodu stále nových prístupov k tomu, čo nás čaká za obzorom, a možno aj pokornejších (sc. otvorenejších), než boli doterajšie. Niet dôvodu uzatvárať sa pred tajomstvom zaobzorovosti do hraníc žiadneho z jej doterajších výkladov a vier v nich. Doprajme po nástupe druhej axiálnej éry pozrieť sa do očí toho, čo je za obzorom, nezakrytým zrakom, využívajúc na to nevyčerpateľný potenciál agapizmu.

Jadrovou kategóriou v konfigurácii významových útvarov intervenujúcich v synkriticistickom prístupe k tomu, čo sa tradične označuje slovom Boh, je kategória ťažkosti.


Boh (teizmus) – existuje, a síce ako osobný a ako prvá a transcendentná, t. j. mimosvetská a nadsvetská, príčina sveta.

 :: stvorenie (teizmus).


bohovia (Táles z Milétu) – všetko je nich plné (6;51).


boj – gr. polemos – zvrhlá forma usúvzťažňujúcna, forma konfliktu, pri ktorej protivníci sledujú podrobenie si alebo zničenie druhého.

 :: bojovanie, polemizmus, revolúcia sociálna (synkriticizmus).


bolesť − významový proces tvorený prežívaním nepríjemného telesného pocitu (nepríjemnou senzorickou a emocionálnou skúsenosťou) vyvolaného poranením (poškodením tkanív), chorobou a podobne.


boľševizmus rus.+lat. – hnutie alebo učenie boľševikov v Rusku; týmto termínom sa neskôr označoval aj smer sociálnodemokratických alebo komunistických strán, ktorý sa postupne sčasti premenúval na marxizmus-leninizmus.


Bolzano, Bernard (5. 10. 1781 Praha – 18. 12. 1848 Praha) – český po nemecky píšuci logik, matematik a filozof obdobia biedermeieru myšlienkovo blízky G. W. Leibnizovi, odmietajúci systém J. G. Fichteho a G. W. F. Hegela a podrobujúci kritike filozofiu I. Kanta. Vedecky pristupoval k náboženstvu (Religionswissenschaftler).

Logiku chápe ako teóriu vedy; jej úlohou je formulovať pravidlá, ktoré umožňujú usporiadavať vedecké poznatky. Bolzano podrobne skúma odvodzovanie, vzťahy medzi vetami, vypracováva korektnú definíciu pojmu analytickej pravdy, rozširuje chápanie úsudku (teóriu sylogizmu považuje za príliš úzku).

Bolzano otvára cestu vymaňovania sa logiky z rámca psychologizmu predovšetkým rozlišovaním medzi aktuálnou (čiže písanou alebo myslenou) vetou a vetou osebe, ktorej pripisoval status objektivity. Rozlišujúc tak medzi psychologickým dejom/priebehom a jeho logickým obsahom Bolzano oddeľuje logické (das Logische) od psychologického (das Psychologische). Bolzano v kontexte svojich skúmaní predstáv alebo viet osebe (Vorstellungen oder Sätzen an sich) tematizuje bezčasovostný (zeitlos) a bezpriestorovostný aspekt významového univerza a jeho útvarov (die im logischen Urteil gemeinten ideellen Gegenständen).

V matematike sa zameriava na infinitezimálny počet, definíciu pojmu funkcie a pojem matematického nekonečna (nekonečné množiny). Definuje limitu a spojitosť, formuluje nevyhnutnú a dostačujúcu podmienku konvergencie postupnosti a vetu o infime.

V Bolzanovej filozofii zaujíma prvoradé miesto (sociálna) etika, ktorú necháva vychádzať z najvyššieho mravného zákona prikazujúceho konať v záujme všeobecného blaha.

Mravný zákon je podľa Bolzana čistá pojmová pravda, čo znamená nezávislá od človeka i od Boha, čiže od toho, či ju ktokoľvek myslí.

Bolzano pracuje na uplatňovaní logiky v morálnej problematike, od ktorého očakáva zdokonalenie etickej teórie a mravného konania smerujúc k formulácii zásad dokonalej spoločnosti.

Bolzano je vysoko cenený o. i. Brentanom, Husserlom a modernou logikou.

 – I: Bolzano Collection, in: Czech Digital Mathematics Library (26.5.2021).

 − D: Betrachtungen über einige Gegenstände der Elementargeometrie, 1804; Beyträge zur einer begründeteren Darstellung der Mathematik, 1810; Lehrbuch der Religionswissenschaft, 1834; Wissenschaftslehre I – IV, 1837;  Dr. Bernard Bolzanos Erbauungsreden, 1848 – 52; Gesammelte Schriften, 12 zv., 1882; Gesamtausgabe, 1969 an.

 :: filozofia 19. stor., filozofia česká, filozofia rakúska, logika.


bon sens fr.– zdravý rozum.


bona fide lat.– dobromyseľne, s presvedčením, že ide o správnu vec.


Boole, George (2. 11. 1815 Lincoln (Spojené kráľovstvo) – 8. 12. 1864 Cork) – anglický logik a matematika, zaviedol systém ohodnotenia pravdivostných hodnôt výrazov zložených z logických spojok and, or, not a logických premenných nadobúdajúcich iba dve hodnoty – 1 (pravda) a 0 (nepravda).

 – D:The mathematical analysis of logic, being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 1847; An Investigation of The Laws of Thought, On Which Are Founded the Mathematical Theories of Logic and Probabilities, 1854; Selected Manuscripts on Logic and its Philosophy, 1997; The mathematical analysis of logic. Being an essay towards a calculus of deductive reasoning, 2001.

 :: logika, matematika.


božstvo − božská bytosť, boh, alebo jeho podstata, prirodzenosť, ráz (božskosť).


B-rad (McTaggard, J. M. E.) – statický rad časových okamihov, ktoré sú skoršie alebo neskoršie než iné okamihy. Tento statický spôsob rozmýšľania o čase súvisí s naším dátumových systémom, v ktorom sú obsiahnuté vzťahy predchádzania a následnosti. B-rad nedokáže bez A-radu charakterizovať čas, ktorý je preto fundamentálne dôležitý v našej reprezentácii času.


brahma – neosobné absolútno. Slovo brahma (s malým začiatočným písmenom a stredného rodu) označuje transcendentný božský zdroj a najvnútornejšiu podstatu skutočnosti. Brahma tvorí tiež vnútornú podstatu jednotlivca zvanú átman.

Brahma má bezčasovú povahu, označovanú prívlastkom akála (bezčasové).


bratie na vedomie – uvedomovanie si; všímanie si.


Brentano, Franz (1838 – 1917) – rakúsky filozof zakladateľského významu pre rakúsku filozofiu. Brentano budoval filozofiu vychádzajúc z výskumu evidentne vykázateľných podmienok poznania a deskriptívnej analýzy stavov vedomia na základe empirickej psychológie. Snaží sa týmto v podstate scientistickým spôsobom vrátiť filozofii vedeckosť, ktorú stratila prevládnutím metafyzických špekulácií.

Brentano vychádza z rozlíšenia vonkajšej a vnútornej skúsenosti. V nadväznosti na to rozlišuje fyzické a psychické fenomény, čím mocne ovplyvnil zakladateľa fenomenologickej filozofie E. Husserla. Fyzické fenomény, ako napríklad farby, zvuky, vône, sú fenomény vyznačujúce sa rozpriestranenosťou. Na rozdiel od nich psychické fenomény nie sú priestorovo lokalizovateľné a viažu sa na im imanentný objekt. Túto väzobnosť, vztiahnutosť alebo zameranosť Brentano označuje termínom intencionalita, ktorý preberá zo scholastickej filozofie; z povahy intencionality vyplýva špecifickosť jednotlivých aktov skúsenosti alebo vedomia: predstavovanie, súdenie a hodnotiace pociťovanie.

Brentano sa podnetným spôsobom venoval aj dejinám filozofie, osobitne vynikol svojimi rozbormi Aristotelovej filozofie.

Brentano mysliteľsky zasiahol aj do etiky, v rámci ktorej podrobil skúmaniu mravné poznanie ponímané ako hodnotové zameriavanie sa zážitkov, napríklad lásky alebo nenávisti. Tieto zážitky možno podľa Brentana posudzovať z hľadiska ich správnosti alebo nesprávnosti.

Brentano mal okrem spomenutého E. Husserla veľký vplyv aj na celý rad ďalších filozofov, takže sa hovorí o Brentanovej filozofickej škole: A. Meinong, A, Marty, C. Stumpf a ďalší.

 – D: Psychologie vom empirischen Standpunkt, 1874.

 :: filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia rakúska.


Bridgman, Percy Williams (21. 4. 1882 Cambridge, Massachusetts − 20. 8. 1961 Randolph, New Hampshire) − americký experimentálny fyzik, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1946, a filozof, zakladateľ operacionalizmu.

Vo fyzike sa venoval hlavne skúmaniu správania materiálov pri vysokých teplotách a tlakoch.

V rámci filozofickej sebareflexie vypracoval koncepciu, z ktorej sa vyvinul filozofický smer operacionalizmu, vychádzajúci z idey operacionálnej analýzy, spočívajúcej v opise operácií uplatňovaných pri formovaní, používaní a overovaní pojmu.

Operácie môžu byť inštrumentálne (pomocou papiera a ceruzky) a verbálne (myšlienkové).

Rad operácií takto odhalených reprezentuje významový útvar tvoriaci náplň príslušného pojmu, tvorí jeho operacionálnu definíciu.

Zo spojení operacionálne definovaných pojmov sa tvoria výroky a z nich napokon teórie.

 :: filozofia 20. stor., filozofia fyziky, filozofia USA., koncept (Bridgman, P. W.).


Buber, Martin (8. 2. 1878 Viedeň – 13. 6. 1965 Jeruzalem) –  izraelský filozof, sociológ a pedagóg; predstaviteľ filozofie náboženstva a filozofie dialógu. Vo svojej filozofickej antropológii rozvinul najmä učenie o význame dialógu pre vnútorné dozrievanie ľudského indivídua.

Buber sprístupnil Západu mnohými svojim spismi svet chasidizmu, ktorým bol sám rozhodujúcim spôsobom ovplyvnený.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia židovská.


bublina názorová – viac menej ucelený zväčša zložitejší významový útvar tvorený súhrnom viac menej nepravdivých ideí, skreslene reprezentujúcich realitu, ktoré na jednej strane samy seba podporujú a na druhej strane sú uzavreté pred inými významovými útvarmi za hranicami bubliny, sú napríklad imúnne voči kritike zvonka; významová bublina je striktne oddelená od iných významových útvarov.


budúcnosť − angl. future, arab. ʾātin (آت) – časová vlastnosť toho (udalosti, veci), čo ešte nie je a prichádza, príde, môže prísť alebo nepríde.

Proces konštitúcie budúcnosti možno tematizovať ako výbudúcnostňujúcno.

 :: astrológia, čas, futurológia.


budúctnostnosť − viazanosť na budúcnosť alebo obmedzenosť ňou.

 :: čas.


Bunge, Mario Augusto (21. 9. 1919 Buenos Aires, Argentína – 24. 2. 2020 Montreal, Kanada) – argentínsky filozof a fyzik, (ovplyvnený o. i. dielom G. Becka) od roku 1966 pôsobiaci v Kanade, ktorého filozofický a vedecký odkaz sa charakterizuje ako systemizmus, emergentizmus, racionalizmus, vedecký realizmus, materializmus a konzekvencializmus. Hlavným predmetom jeho mysliteľského záujmu bola filozofia vedy, pričom výrazne prispel k axiomatizácii fyzikálnych teórií, najmä v oblasti kvantovej mechaniky; prispel aj k sémantike, ontológii, metafyzike, teórii poznania, filozofii vedomia, sociálnej filozofii, etike a k teórii systémov; filozoficky zaujímal striktne racionalistickú a materialistickú pozíciu. Vo svojom monumentálnom 8 zväzkovom diele Treatise on Basic Philosophy (1974 – 1989) vytvoril ucelený vedecký obraz sveta, ktorého princípy a idey aplikoval pri svojich rozboroch prírodných a spoločenských vied.

 – D: Causality: The Place of the Causal Principle in Modern Science, 1959; La ciencia, su método y su filosofía, 1960; Intuition and Science, 1962; The Myth of Simplicity: Problems of Scientific Philosophy, 1963; Scientific Research: Strategy and Philosophy. Vol. 1: The Search for System. Vol. 2: The Search for Truth,.1967; Foundations of Physics, 1967; Philosophy of Physics, 1973; Treatise on Basic Philosophy: I. Semantics I: Sense and Reference. 1974, II. Semantics II: Interpretation and Truth, 1974, III: Ontology I: The Furniture of the World, 1977; IV: Ontology II: A World of Systems. 1979, V: Epistemology and Methodology I: Exploring the World, 1983; VI: Epistemology and Methodology II: Understanding the World, 1983, VII: Epistemology and Methodology III: Philosophy of Science and Technology: Part I. Formal and Physical Sciences, 1985. Part II. Life Science, Social Science and Technology, 1985, VIII: Ethics: the Good and the Right, 1989; The Mind-Body Problem, 1980; Demarcating Science from Pseudoscience, 1983; What is Pseudoscience?, 1984; (spolu s R. Ardilom) Philosophy of Psychology, 1987; Why Parapsychology Cannot Become a Science, 1987; Ciencia y desarrollo, 1988; Finding Philosophy in Social Science, 1996; (spolu s M. Mahnerom) Foundations of Biophilosophy, 1997; Dictionary of Philosophy, 1998; Social Science under Debate: A Philosophical Perspective, 1998;  Philosophy of Science, 2 diely, 1998; The Sociology–Philosophy Connection, 1999; (ed. M. Mahner) Scientific Realism: Selected Essays of Mario Bunge, 2001; Philosophy in Crisis: The Need for Reconstruction, 2001; Emergence and Convergence: Qualitative Novelty and the Unity of Knowledge, 2003; (spolu s m. Mahnerom) Über die Natur der Dinge. Materialismus und Wissenschaft, 2004; Chasing Reality: Strife over Realism, 2006; Political Philosophy: Fact, Fiction, and Vision, 2009; Matter and Mind: A Philosophical Inquiry, 2010; Evaluating Philosophies, 2012; Does Quantum Physics Refute Realism, Materialism and Determinism?, 2012; Medical Philosophy: Conceptual Issues in Medicine, 2013; Between Two Worlds: Memoirs of a Philosopher-Scientist, 2016; Doing Science: In the Light of Philosophy, 2017; From a Scientific Point of View: Reasoning and Evidence Beat Improvisation across Fields, 2018.

 :: filozofia 20. stor., filozofia 21. stor. 


bytie –– angl. being, nem. Sein, fr. être, lat. esse – súčasť predmetu ontológie spočívajúca v prináležaní k nejakému univerzu entít bez ohľadu na to, či je to entita materiálna alebo ideálna; to, prostredníctvom čoho niečo je; to, čo nejaké súcno robí jestvujúcim, základ súcna.

Bytie treba odlišovať od pojmu bytia: pojem bytia jestvuje len potiaľ, pokiaľ ho myslíme, zatiaľ čo bytie iba je, a to nezávislé od toho, či ho myslíme alebo nie.

Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu. Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; súčasť predmetu ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.

Pojem bytia, ktorý treba – ako sme spomenuli – odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status, neslobodno ich zamieňať: pojem bytia definujeme, na bytí participujeme.

Začatie bytia je nastanie.

Prestanie bytia je ustanie.

 :: agere sequitur esse, aseita, bytie (Hegel, G. W. F.), bytie (Liber de causis), bytie (Spinoza, B.), bytie (synkriticizmus), bytie hmotným, bytie nejakým, bytie živým, dianie, ens realissimum, esse subsistens, inhaerentia, maximum bytia, metafyzika, ontológia, Parmenides, predmet ontológie, princíp bytia, realita transhorizontová, súcno.


bytie (Hegel, G. W. F.) – nem. das Sein – „je len pojem osebe (ist der Begriff nur an sich), je to začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič (62;50, 52).

Bytie je pojem osebe, jedno z určení absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.

Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112 – 113).

 :: určenie bytia (Hegel, G. W. F.).


bytie (Heidegger, M.) – výčasujúcno sa z prabytia.


bytie (Liber de causis) – prvá zo stvorených vecí.


bytie (Spinoza, B.)

„Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom (68;51).“

„Všetko, čo je, je samo v sebe, alebo v niečom inom..., to znamená ..., že mimo rozumu nie je dané nič iné, iba substancie a ich stavy. Teda mimo rozumu nie je dané nič, čím by sa mohli viaceré veci od seba odlišovať, s výnimkou substancií, alebo, čo je ... to isté, ich atribútov a ich stavov (68;52).“


bytie (synkriticizmus) – praudievanie, pradianie, praudievajúcno sa – bezčasové výbytnievajúcno v podobe praudalosti.


bytie hmotným – existovanie nezávisle od toho, či (niečo, čo je hmotné) vnímame alebo nie (cf 862;7).

 :: hmota.


bytie nejakým – matie určenosti.


bytie živým – bytie žijúcim – prejavovanie znakov života.


bytnenie – bezčasové (ani v čase nepristúpivšie ani v čase nepristupujúce) pretrvávajúcno. Napríklad svet bytní tak, že je hneď čiže bezčasmo s časom; ani čas k nemu nepristupuje alebo nepristúpil v čase. Ani o čase všeobecne nemožno hovoriť, že „je“, „plynie“, „letí“ a podobne, pretože potom by sme sa museli pýtať, že v akom čase je; o čase preto hovoríme , že bytní bezčasmo alebo prosto, že časí: bytnenie času je časenie času. O plynutí času možno hovoriť iba pokiaľ máme na zreteli ten ktorý konkrétny čas, napr. subjektívny čas v kontrapozícii s časom objektívnym.

 :: bytnenie sveta.


bytnenie sveta – svetenie.


bytnosť – podstata, esencia, gr. to ti én einai, to, čo vec robí práve tým, čím je, čím sa od každej inej veci odlišuje. Podľa 153;394: „súhrn javov  charakterizujúcich živý organizmus, bytie, jestvovanie“.

 :: bytnosť (Aristoteles), ontológia.


bytnosť (Aristoteles) – to, čo vec vo svojej podstate je, čím sa stáva, čo sa o nej nevypovedá, ale o čom podľa ďalších kategórií možno vypovedať všetko ostatné (kvantitu, kvalitu, vzťah, miesto, čas, polohu, vlastníctvo, činnosť a trpnosť).


bytosť − živý alebo rozprávkový tvor, to, čo je, to, čo bytuje.

 :: boh, bytosť bájna, bytosť ľudská, bytosť spoločenská, bytosť živá, tvor.


bytosť bájna – mýtická bytosť, ktorá existuje iba podľa mýtov, napríklad jednorožec.


bytosť ľudská − človek.

 :: osoba.


bytosť spoločenská − bytosť vyznačujúca sa spoločenským spôsobom jestvovania alebo pohybu, bytujúcno spoločenským spôsobom.


bytosť živá − bytosť vykazujúca / prejavujúca znaky života.


bytostné – podstatné, vnútorné.

:: múdrosť, podstata, vnútro.


(Dodatok)