ja – ego – duchovné centrum ľudskej osobnosti.

 :: ja (synkriticizmus), jaá, sen.


ja (synkriticizmus) – hlavný predpoklad replikovania starého; odstrániť tento predpoklad možno deegoizáciou; replikovanie ja, ega, korešponduje s replikovaním civilizácie, pozri smrť civilizácie. Ja je predmetom skúmania synkriticistickej egológie ako súčasti synkriticistickej antropológie a sčasti aj synkritizovanej psychológie.

Názorným zviditeľnením a zhmotnením ega je Manhattan s nespočetnými egodrapmi a jeho napodobneniny na všetkých kontinentoch bez ohľadu na politické režimy, náboženstvá či etniká, ono hubovité rašenie kolosálnych oceľobetónových konštrukcií smerom k nebu. Každá z týchto skamenelín ega sa neobrazne driape za tým, aby bola „vyššia“, „impozantnejšia“, „krajšia“, „modernejšia“, „technicky vyspelejšia“, „bezpečnejšia“, „ekologickejšia“, „energeticky úspornejšia“ a podobne, čo sa nám u inovercov a inak politicky zmýšľajúcich javí ako megalománia na rozdiel od našej legitimnej národnej či štátnej hrdosti a mocenskej či finančnej pýchy. Propaganda či mestské zastupiteľstvá robia z egodrapov symboly moci, hoci v skutočnosti je sotva čo takým zraniteľným ako megavežiaky, kamenné prsty ega naťahujúce sa po mrakoch, urbanistický rigor mortis.

Neschopnosť vidieť tieto veci neprekvapuje u prostého Kubánca, ktorý prvýkrát navštívi New York, šokuje však u intelektuála. Isteže, egotma je mocnejšia ako vlčia tma,  zatemňuje myseľ ako všemocná mája: ego je ten najinteligentnejší Proteus vo vesmíre, božstvo, ktoré sa pri najmenšom dotyku a najletmejšom pohľade naň mení ešte rýchlejšie než kvantový systém po zmeraní. Intelektuál pri čítaní týchto riadkov to má príležitosť okamžite sledovať: bezčasmo sa mení s pokojného uvážlivého mudrca na fanatického fanúšika, ktorým pred začiatkom čítania tohto textu hlboko opovrhoval ako čímsi, čo už nemôže byť primitívnejšie a zaslepenejšie. Teraz, pri čítaní týchto riadkov, sa v ňom spúšťa jeden argumentačný systém za druhým, teórie pred jeho vnútorným zrakom defilujú ako na kulturistickej prehliadke: najlepšie by bolo tresknúť pokračovaním čítania, no ego sa nádejá, že predsa len zvíťazí a dokáže svoju pravdu, a u dobrého intelektuála sa to aj zakaždým stane a intelektuál vychádza z ringu ako víťaz. Intelektuál nemôže totiž vyjsť z ringu ináč ako víťaz; on je ex definitione hrdým obyvateľom demokratickej republiky ringu – z víťaza sa len zmení na vyzývateľa, hľadajúceho komu by dal zasa na hubu.

Z hľadiska synkriticizmu sa pred intelektuálom pri tomto jeho štúdiu jeho ega ponúka možnosť vyzdvihnúť z predchádzajúcej časti tejto vety slovo „jeho“. Niektorému z bystrejších intelektuálov sa môže dokonca podariť experiment so substitúciou slova „jeho“ na slovo „moje“. Od úspechu tohto experimentu sa však už naozaj ocitne – ako by povedal Patočka – v kierkegaardovskej alebo nietzscheovskej mučiarni: vír procesov, ktoré spustí substitúcia „jeho“ na „moje“ je strhujúci ako cunami. Intelektuálovi tu zväčša nezostáva nič iné, než (s hrôzou) pozorovať pád svojich vlastných dvojičiek. Intelektuáli, ktorým sa podarí tento reálny pokus zmeniť na myšlienkový (thought experiment), si zachovajú tvár a cez vírus sebavedomia na jame po svojom neúplne anihilovanom ja nechajú vyrásť ešte veľkolepejší pomník svojmu egu, viery v nezničiteľnosť ktorého sa už asi nikdy nezbavia alebo ich o túto vieru už nik (ani tieto texty) neoberú. Preto je aj najpravdepodobnejšie, že ostrovčeky kultúry nikdy (úplne) nevyplnia cezúry mŕtveho mora civilizácie.

Konjukciou ega a ďalších okolnosti sa generuje napríklad človek so studenými očami.

Tam, kde je ego, je boj a premáhanie. A kde je boj a premáhanie, je opakovanie starého, nech by sa výsledky víťazstiev javili sebaužitočnejšie a sebakrajšie. Pochybujeme azda s pohárom šampanského v ruke po slávnostných prestrihávaniach pások? Ego prosto „nepustí“. Ego nás udržiava v prvej línii pokroku, čiže procesu, ktorý nás zakaždým privádza k väčšej a devastujúcejšej kríze alebo katastrofe. Hĺbkou alebo mocnosťou našej podviazanosti egom zatiaľ neotriasli dostatočne ani ostatné katastrofy napríklad typu Fukušima. Prečo?

Súvisí to pravdepodobne s nevyčerpateľnosťou znecitlivujúcnostného potenciálu ega. Ego je entita, ktorej na plnú rehabilitáciu stačí minimum živého materiálu: ego sa bude presadzovať aj medzi tými najúbohejšími z úbohých – ako napríklad v guľagu, keď toho či onoho z úbohých poveria byť dozorcom. Obludnosť ega je obzvlásť názorná na egu chorých, starých, na egu bezdomovcov, vyhnancov, utečencov, väzňov, zatopencov, prenasledovaných atď. Pri nešťastníkoch je ego nahé, pri úbožiakoch ego nemá takmer nič na seba, na rozdiel of ega účastníkov fašiangového bálu v opere skladajúcich sa so zaslzenými očami na charitu.

Neslýchanú vynaliezavosť ega a účinnosť jej technických aplikácií precízne opisuje napríklad H. Poincaré a ďalší myslitelia. No len málokoktorým z nich sa darí ukázať existenciálne konzekvencie účinnosti bojovníckej egoštrukturácie nášho života a civilizácie.

 :: revolúcia sociálna (synkriticizmus).


jaá nem. Iche Husserlov plurál od substantivizovaného ja. :: ja.


Jacobi, Heinrich Friedrich (1743 1819) nemecký osvietenský filozof, účastník hnutia Sturm und Drang. Rozpracúval systém teoreticko-poznávacieho realizmu, podľa ktorého je skutočno dané zjavením, vierou a skúsenosťou, pričom jeho poznanie sa zakladá na zmysloch a ume: zmysly majú schopnosť poznávať prirodzené veci (erkennen), um uchopovať nadprirodzené veci (vernehmen) a rozum zmyslové a umové poznanie spájať dovedna.

Jacobi svojím kritickým prístupom ku Kantovi významne ovplyvnil G. W. F. Hegela.

  D: Von den göttlichen Dingen und ihrer Offenbarung, 1811. :: absolútno (Jacobi, H. F.), filozofia 19. stor., filozofia nemecká.


jadro stred, vnútorná časť niečoho, vnútro; hlavná zložka alebo podstata, základ.

 :: jadro atomu, jadro galaktické.


Jaspers, Karl Theodor (23. 2. 1883 Oldenburg – 26. 2. 1969 Bazilej) – nemecký psychiater a filozof, predstaviteľ existencializmu, filozof dejín. Jaspersovo filozofické myslenie vyrastá z reflexie jeho psychologických a psychopatologických skúmaní v sprievode inšpirovania sa filozofiou S. Kierkegaarda a do istej miery aj fenomenológiou a s využívaním Kantovho kategoriálneho aparátu, čo vedno vyústilo do jeho originálnej tematizácie ľudskej existencie v jej vzťahovaní sa k transcendentnu. Svoje myslenie chápe cieľavedome ako filozofovanie (Philosophieren) – nejde mu o budovanie dajakého filozofického systému.

Jeho centrálna otázka smeruje k celku jestvujúcna špeciálnymi vedami a tradičnou filozofiou parcelovaného na abstraktné, neživotné membra disiecta a schopné podávať iba orientáciu v parciálnych oblastiach reality. Jaspers filozofuje presvetľovaním vlastnej intímnej existencie, jej stavov a zážitkov. s cieľom nahliadnuť ju ako transcendujúcno pri intervencii ústrednej kategórie jeho filozofovania – pojmu obomkýnajúcna alebo obklopujúcna (das Umgreifende). Týmto termínom označuje všezahrnuúci človekom neprekročiteľný horizont bytia. Obklopujúcno vykĺzne z akéhokoľvek nášho pokusu racionálne ho uchopiť – možno iba zakúšať jeho unikajúcnosť. Úlohu svojho filozofovania Jaspers vidí v presvetľovaní existenciálnych stavov ako poukazujúcnien k obklopujúcnu, pričom najvýznamnejšími z existenciálnych stavov sú hraničné situácie (Grenzsituationen) – smrť, utrpenie, boj a vina: v nich zakúšame jednak svoju konečnosť, jednak transcendentalitu oblopujúcna. Obklopujúcno v našom pobyte na svete vystupuje iba v sérii šifier, ktoré sa musíme učiť čítať ako poukazy k tomu, čím oni samé fakticky nie sú. Zmysel sveta a nášho pobytu v ňom tak pred nami vystupuje sprevádzaný komunikáciou s blížnymi a vo väzbe na dejinne premenlivé podmienky.

V tejto súvislosti Jaspers rozvíja svoje filozofické úvahy, ktoré by bolo  možné označiť ako jeho filozofiu dejín: Jaspers sa pokúšal nájsť univerzálne kritériá členenia historických epoch vymykajúce sa eurocentrizmu – ako kľúčové kritérium sa mu ukázalo to, čo označil termínom osová alebo axiálna doba (Achsenzeit), ktorú ohraničuje 8. až 2. storočím pred naším letopočtom. Aj súčasná doba sa mu javí ako zlomová, pretože dejiny prestávajú byť lokálnymi a stávajú sa svetovými.

Súc inšpirovaný Jaspersovým tematizovaním axiálnej doby čítaný slovník navrhuje pojem druhej axiálnej doby.

Jaspers je aj autorom hlbokých zanietených sond do odkazu mysliteľov, ako M. Kuzánsky, S. Kierkegaard (tohto dánskeho otca existencializmu Jaspers uvádza do širšieho filozofického povedomia ako jeden z prvých predstaviteľov súčasnej filozofie), R. Descartes, Schelling, F. Nietzsche.

Jaspers kriticky reflektuje duchovnú situáciu západného sveta, ocitnuvšieho sa v rozleptávajúcne odcudzením, byrokratizáciou, masovosťou, fašizáciou a nacizmom. Osobným mimoriadne bolestným (Jaspersova manželka bola židovského pôvodu) prídavkom do podnetu reflektovania situácie v Nemecku po uchopení moci národnými socialistami bol rozchod s M. Heideggerom po jeho nástupe do pozície rektora Freiburskej univerzity 21. 4. 1933.

Povojnovú situáciu Západu vrátane nemeckej viny na vzniku druhej svetovej vojny exponuje na pozadí zvrhnutia atómových bômb Američanmi a zavedenia atómových zbraní do výzbroje svetových mocností.

– D: Heimweh und Verbrechen, 1909 (dizertácia z roku 1908); Allgemeine Psychopathologie. Ein Leitfaden für Studierende, Ärzte und Psychologen, 1913; Psychologie der Weltanschauungen, 1919; Max Weber. Rede bei der von der Heidelberger Studentenschaft am 17. Juli 1920 veranstalteten Trauerfeier, 1921; Strindberg und van Gogh. Versuch einer pathographischen Analyse unter vergleichender Heranziehung von Swedenborg und Hölderlin, 1922; Die Idee der Universität, 1923; Die geistige Situation der Zeit, 1931; Max Weber. Deutsches Wesen im politischen Denken, im Forschen und Philosophieren, 1932; Philosophie. 3 zväzky: I. Philosophische Weltorientierung, II. Existenzerhellung, III. Metaphysik, 1932; Vernunft und Existenz, 1935; Nietzsche. Einführung in das Verständnis seines Philosophierens, 1936; Descartes und die Philosophie, 1937; Existenzphilosophie. Drei Vorlesungen, 1938; Die Schuldfrage, 1946; Max Weber. Politiker, Mensch, Philosoph, 1946; Volk und Universität, 1947; Von der Wahrheit, 1947; Der philosophische Glaube. Fünf Vorlesungen, 1948; Vom Ursprung und Ziel der Geschichte, 1949; Einführung in die Philosophie. Zwölf Radiovorträge, 1950; Vernunft und Widervernunft unserer Zeit. Drei Gastvorlesungen, 1950; Rechenschaft und Ausblick. Reden und Aufsätze, 1951; Die Frage der Entmythologisierung, 1954; Schelling. Größe und Verhängnis, 1955; Die großen Philosophen, 1957; Die Atombombe und die Zukunft des Menschen, 1957; Philosophie und Welt. Reden und Aufsätze, 1958; Wahrheit, Freiheit und Friede (spolu s H. Arendtovou in: Karl Jaspers. Reden zur Verleihung des Friedenspreises des deutschen Buchhandels), 1958; Freiheit und Wiedervereinigung, 1960; Der philosophische Glaube angesichts der Offenbarung, 1962; Nikolaus Cusanus, 1964; Kleine Schule des Philosophischen Denkens. Dreizehnteilige Vorlesungsreihe, 1964; Hoffnung und Sorge. Schriften zur deutschen Politik 1945–1965, 1965; Wohin treibt die Bundesrepublik? Tatsachen, Gefahren, Chancen, 1966; Zur Kritik meiner Schrift „Wohin treibt die Bundesrepublik?“, 1967; Philosophische Aufsätze, 1967; Schicksal und Wille. Autobiographische Schriften, 1967; Chiffren der Transzendenz. Eine Vorlesung aus dem Jahr 1961, 1970; Kant. Leben, Werk, Wirkung, 1975; Was ist Philosophie? 1976; Philosophische Autobiographie. (Um ein Kapitel zu Heidegger erweiterte Neuausgabe), 1977; Notizen zu Martin Heidegger, 1978; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 1., 1981; Die großen Philosophen. Nachlass, Zv. 2., 1981; Weltgeschichte der Philosophie (Einleitung), 1982; Wahrheit und Bewährung. Philosophieren für die Praxis, 1983; Briefwechsel 1945–1968  K. H. Bauer & Karl Jaspers, (vyd. R. de Rosa), 1983; Briefwechsel 1926–1969. Hannah Arendt & Karl Jaspers, (vyd. L. Köhler), 1985; Briefwechsel 1920–1963. Martin Heidegger & Karl Jaspers, vyd. W. Biemel, Hans Saner, 1990; Nachlass zur Philosophischen Logik, vyd. H. Saner, 1991; Erneuerung der Universität. Reden und Schriften 1945/46, vyd. R. de Rosa, 1986; Das Wagnis der Freiheit. Gesammelte Aufsätze zur Philosophie, 1996; Korrespondenzen. Drei Bände: Psychiatrie/Medizin, Philosophie, Politik/Universität, 2016; M. Bormuth (vyd.): Leben als Grenzsituation: Eine Biographie in Briefen, 2019.

 :: existencializmus, filozofia 20. stor., filozofia nemecká, filozofia súčasná.


javfenomén – priame dávajúcno sa vnímaniu alebo uvedomovaniu, to, čo im je bezprostredne dostupné, to, čo možno priamo pozorovať, priamo vnímateľné, uvedomovateľné alebo pozorovateľné.

Javy sú predmetom zmyslového poznania.

Jednotlivý jav je prípad.

Pri vedeckom skúmaní javu sa jav často matematicky modelu čiže vypracúva sa jeho matematický model.

 :: abstrahovanie, dokein, fenomén, fenomenológia, hranica, jav (Kant, I.), jav (teória pravdepodobnosti), jav akauzálny, jav biologický, jav ekonomický, jav estetický, jav fotoelektrický, jav fyzikálny, jav fyziologický, jav hromadný, jav chemický, jav jazykový, jav kvantový, jav kvantový makroskopický, jav matematický, jav meteorologický, jav nebeský, jav nepríčinný, jav optický, jav pozemský, jav prírodný, jav psychický, jav Purkyňov, jav sociálny, jav spoločenský, javenie sa, matematizácia javov, meno podstatné, ontológia, opakovanie periodické, opísanie, podstata, pokus, pomenovanie, príčinnosť, realita, rytmus, závislosť.


jav (Kant, I.) – nem. Erscheinung – neurčitý predmet empirického nazerania (der unbestimmte Gegenstand einer empirischen Anschauung) (KrV A 20 / B 34).


jav estetický estetický fenomén jav vyvolávajúci estetický zážitok, prvok estetična a súčasť predmetu estetiky.

 :: estetika.


jav nepríčinný – akauzálny jav – jav príčinne nepodmienený. Existenciu nepríčinných javov uznáva akauzalizmus.


jav prírodný stav prírodného telesa alebo dej (zmena), ktorá sa s ním odohráva, napríklad svietenie Slnka, tvorba hmly, dutie vetra, beh koní, vyrastanie rastliny zo semena... Každý prírodný jav je čo do svojej zložitosti nekonečný, t. zn. že má nekonečný počet zložiek, vzťahov medzi týmito zložkami a súvislostí s inými javmi. Pri tvorbe (konštrukcii) modelu prírodného javu sa zohľadňujú spravidla podstatné zložky, vzťahy a súvislosti javu, a to zväčša v súlade s účelom, ktorý sledujeme v súvislosti s modelovaným javom.

Prírodné javy možno rozdeliť na

:: príroda.


jav sociálny spoločenský jav, súčasť sociálnej reality.


jav spoločenský sociálny fenomén, spoločenský fenomén zmyslovo vnímateľný alebo bezprostredne uvedomiteľný prvok sociálnej reality, poznanie podstaty ktorého si však vyžaduje teoretickú (špeciálnovednú alebo filozofickú) reflexiu.

 :: činnosť protispoločenská, právo, život spoločenský.


javenie sa ukazovanie sa, prejavovanie sa, bytie zjavným.

 :: dokein, jav.


jazyk –– znakový systém, prostriedok vyjadrovania významových útvarov, významových procesov a komunikácie.

 :: filozofia jazyka, jazyk (lingvistika), jazyk filozofie, jazyk formalizovaný, jazyk formálny, jazyk fyziky, jazyk indoárijský, jazyk logiky, jazyk matematiky, jazyk národný, jazyk objektový, jazyk odborný, jazyk prirodzený, jazyk profesionálny, jazyk programovací, jazyk skriptovací, jazyk umelecký, jazyk umelý, jazyk vedecký, jazyk značkovací, lingvistika, metajazyk, sanskrt, starogréčtina, systém jazykový, výraz jazykový, znak jazykový.


jazyk filozofie odborný jazyk, ktorým sa vyjadrujú filozofické významové útvary a procesy.

Jazyk filozofie tvoria výrazy a väzby prirodzeného jazyka alebo národných jazykov a prípadne aj jazyk logiky.


jazyk formalizovaný interpretovaný kalkul.

 :: logika.


jazyk logiky odborný jazyk tvorený časťou (prirodzeného) jazyka s príslušnými úpravami a doplnkami, ktorý slúži na opis logických objektov a ďalších súčastí predmetu logiky, umožňujúci skúmanie formálnej presnosti napr. uvažovania (usudzovania).

Výrazmi jazyka logiky možno napríklad nahradiť výrazy argumentu a takto zviditeľniť formálnu štruktúru argumentu v podobe schémy argumentu.

Prostriedkami jazyka logiky sa vyjadrujú logické významové útvary a procesy, tvoriace vedno logické významové univerzum.

Jazyk logiky sa svojou presnosťou blíži jazyku matematiky.

 :: deskriptor (logika), jazyk logiky výrokovej, logika.


jazyk logiky výrokovej – jazyk VL – špecifický jazyk na zachytenie výrokových foriem a pravidiel výrokovej logiky, ktorého slovník tvoria

    1. výrokové premenné: p, q, r, p1, p2, p3...;
    2. výrokové spojky: ¬, , , , ;
    3. zátvorky: (,).

Z uvedeného slovníka jazyka výrokovej logiky (VL) možno utvárať rozličné postupnosti znakov, no pre zachytenie výrokových foriem a pravidiel VL sú potrebné iba správne utvorené postupnosti znakov jazyka VL, ktoré sa nazývajú formuly jazyka výrokovej logiky (FJVL).

Konštrukcia FJVL sa uskutočňuje podľa týchto štyroch pravidiel tvoriacich základnú gramatiku jazyka VL:

    1. každá výroková premenná je FJVL;
    2. ak A je FJVL, tak ¬A je FJVL;
    3. ak A, B sú FJVL, tak (AB), (AB), (AB), (AB) sú FJVL;
    4. každá FJVL vznikne konečným počtom použitia pravidiel 1. – 3. (cf 88;91, 92).

 :: logika výroková.


jazyk objektový jazyk, v ktorom vypovedáme o určitých objektoch.

Jazyk, v ktorom vypovedáme o tomto objektovom jazyku, je metajazyk.


jazyk prirodzený jazyk, ktorý sa utvoril a vyvíja spontánne s cieľom  uspokojovať komunikačné potreby toho ktorého etnického spoločenstva alebo národa; je ich konštituentom, atribútom.

Vo filozofii je prirodzený jazyk súčasťou predmetu filozofie jazyka, zo špeciálnych vied sa prirodzenému jazyku venuje v prvom rade lingvistika.

 :: analýza logická, analýza logická jazyka prirodzeného.


jazyk vedecký zložka vedy používaná na presné a jednoznačné vyjadrovanie vedeckých významových útvarov a vedeckých významových procesov jednak presne definovanými prostriedkami bežného jazyka, jednak vlastným výrazivom, zahrnujúcim často aj internacionalizmy.

 :: literatúra vedecká, štýl náučný, text vedecký, veda.


jedinecjednotlivec, indivíduum.

 :: jedinec ľudský.


jedinec ľudský ľudské indivíduum, jednotlivec.


jedinečnosť – unikátnosť, vlastnosť toho, čo je jedinečné; pozoruhodnosť.

 :: osobnosť.


jedinečnosť konkrétna (Hegel, G. W. F.) – dialektická syntéza všeobecnosti a zvláštnosti (62;62).


jednakosť – jestvujúcnosť v rovnakej podobe s niečím iným, fungujúcnosť rovnakým spôsobom ako niečo iné, rovnakosť, zhoda, identita, opak inakosti alebo inosti.


jednotaspojenie do jedného celku alebo jestvovanie v jeho podobe, zjednotenosť; súlad, jednotnosť.


jednotlivec jednotlivý človek, indivíduum.

 :: jedinec.


jednotlivina – konkrétny, zmyslami bezprostredne alebo pomocou prístrojov vnímateľný predmet, tvoriaci prvok univerza jazyka (490;26).


jednotlivosťentita osebe, každá osobitne, oddelená od ostatných alebo od celku.


jednotný – „tvoriaci jeden celok, celistvý, nedelený; spojený do jedného celku, zjednotený“; spoločný: „rovnaký, zhodný pre všetkých“ (154;466).

 :: zjednocovanie.


jestvovanie bytie, existovanie, vyskytovanie sa v priestore, trvanie v čase.


jestvujúce – nachádzajúce sa v priestore a v čase, vyskytujúce sa.

 :: ens.


jestvujúcno súcno.

 :: ontológia.


jestvujúcnosť – vyznačovanie sa jestvovaním v podobe súcna.


joga sa. – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga.

Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.

 :: abhaja (joga), joga, in: Dodatok*), joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus), sánkhja.

 *) tento článok a odkazy z neho sa týkajú skôr „praktických“ aspektov jogy


joga (Bhagavadgíta) (synkriticizmus)*) – polemistický variant jogy, čiže obmena jogy, v ktorej tak po praktickej ako aj po teoretickej (filozofickej) stránke intervenuje na kľúčových miestach kategória boja, zápasu.

_________

*) Nadpis článku čítaj: synkriticistická interpretácia jogy podanej v texte diela Bhagavadgíta.

 :: joga.


jota-operátor operátor jota, operátor deskripcie, deskriptor operátor, pomocou ktorého sa tvoria termy z výrokových funkcií; jazykový výraz, ktorý je zloženým menom indivídua, pomenúvaného prostredníctvom vlastnosti prináležiacej len tomuto indivíduu.

Jota-operátor sa formálne zapisuje obráteným znakom gréckeho písmena jota:

xA (x)

čo čítame: „ten predmet x, ktorý má vlastnosť A“. Východiskom je tu teda istá výroková funkcia, ktorá je splnená jediným indivíduom.

 :: logika.


Jung, Carl Gustav (26. 7. 1875 Kesswill, Švajčiarsko ––– 6. 6. 1961 Küsnacht, Švajčiarsko) ––– švajčiarsky lekár, psychiater, psychoterapeut a psychológ, žiak S. Freuda, od ktorého sa však odklonil založením analytickej psychológie. Jungov prínos spočíva v tematizácii a výklade psychiky človeka v kontexte snov, mýtov, umenia a náboženstva. Významne prispel k výskumu schizofrénie a jej liečenia.

Psychika je podľa Junga súbor všetkých vedomých a nevedomých psychických javov. Základné psychické funkcie sú myslenie, cítenie, vnímanie a intuícia.

Jung člení psychiku na vedomie a nevedomie a nevedomie ďalej na nevedomie osobné a kolektívne. Osobné nevedomie je tvorené všetkým zabudnutým, vytesneným; kolektívne nevedomie je zásobník kolektívneho dedičstva ľudstva, ktorého náplň je štruktúrovaná fundamentálnymi univerzálnymi útvarmi zvanými archetypy (1920) registrovateľnými ako interkulturálne symboly v rámci umenia, náboženstva, vedy, mystiky, filozofie.

Ďalším Jungovým kľúčovým pojmom je pojem individuácie, reprezentujúci cestu vyrovnávania sa s archetypmi, ktorou musí prejsť každý človek, aby sa mohol stať ľudským indivíduom.

 – D: Diagnostische Assoziationsstudien, 1906; Wandlungen und Symbole der Libido, 1912; Psychologische Typen, 1920; Die Beziehungen zwischen dem Ich und dem Unbewussten, 1928; Seelenprobleme der Gegenwart, 1931; Wirklichkeit der Seele, 1934; Psychologie und Religion, 1937; Paracelsica, 1942; Einführung in das Wesen der Mythologie (spolu s K. Kerényim), 1942; Psychologie und Alchemie, 1944; Die Psychologie der Übertragung, 1946; Aufsätze zur Zeitgeschichte, 1946; Über die Psychologie des Unbewussten, 1948; Symbolik des Geistes, 1948; Über psychische Energetik und das Wesen der Träume, 1948; AION, 1951; Antwort an Hiob, 1952; Von den Wurzeln des Bewusstseins, 1954; Gegenwart und Zukunft, 1958; Ein moderner Mythos, 1958; Gesammelte Werke, I – IX, 1958 – 1983; Die Dynamik des Unbewussten, 1967; Über das Phänomen des Geistes in Kunst und Wissenschaft, 1971; Briefe, I – III, 1972 – 73.

 :: archetyp (Jung, C. G.), psychológia analytická.


justifikácia lat. ospravedlnenie; overovanie, overenie.


justifikácia (logika) uvedenie nevyhnutných a dostačujúcich dôvodov na uznanie pravdivosti nejakého tvrdenia, hypotézy alebo teórie.


(Dodatok)