Paci, Enzo (1911 – 1976) – taliansky filozof, predstaviteľ fenomenológie. Vo svojej relacionálnej fenomenológii tematizuje časovú usúvzťažnenosť transcendentálneho ego k prežitej minulosti ako k niečomu, čo je zásadne iné a čo predpredikatívne vymedzuje oporu pre všetky životné výkony.

 :: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia talianska.


páčenie sa – príjemný estetický zážitok, estetické prežívanie nasýtené príjemnosťou, kladnými emóciami.


pamäť − schopnosť uchovávať a vybavovať si významové útvary. alebo súbor procesov vštepovania si, uchovávania, vybavovania si a zabúdania významových útvarov...

 :: myseľ, pamäť (Hunter, I. M. L.), pamäť (psychológia), spomienka, spomínanie, zapamätanie si.


pamätanie si − uchovávanie v pamäti; matie na zreteli, na pamäti, myslenie na.


pansofia gr. – univerzálna veda, sústava všetkého poznania alebo múdrosti, učenie o všejednote sveta, filozofia J. A. Komenského, ktorý ju chápal ako jednotný systém poznatkov o prírode, človeku a Bohu a rozpracúval ju ako podklad reformy celej spoločnosti zvanej všenáprava.


paradigma (filozofia vedy) – súbor hlavných významových útvarov a postupov v istom období vývinu vedy prijímaný spoločenstvom vedcov ako záväzný základ vedeckého poznania, ktorý sa realizuje vo vedeckej praxi, určuje voľbu problémov a predstavuje vzor ich riešenia.


paradox gr. – tvrdenie zdanlivo protirečiace faktom alebo všeobecne prijímaným názorom. Pokiaľ ide o zdanlivosť paradoxu možno pripomenúť napríklad to, že logický paradox zapríčiňuje často slovná formulácia; jej úpravou alebo spresnením možno paradox odstrániť.


parafilozoféma gr. – štrukturálna zložka parafilozofie, tá ktorá súčasť okolia filozofie. Parafilozofémy sú v tomto slovníku témou najmä Dodatku.


parafilozofia gr. − súčasť okolia filozofie (tvorená súborom parafilozofém), ktorá sa môže bezprostredne a užitočne dotýkať riešenia filozofických problémov; zahrnuje najmä vedy, ako matematika, fyzika, kybernetika, informatika, systemológia, sociológia, ekonómia, antropológia, psychológia, kulturológia, lingvistika a filológia, štátoveda, právoveda, umenoveda, medicína a ď. Ďalšou relevantnou súčasťou parafilozofie sú náboženstvá, mystika, umenia a jazyky klasické a svetové. Po zavŕšení nástupu druhej osovej doby sa z okolia filozofie medzi parafilozémy začleňujú aj niektoré súčasti alternativistiky a každodenného osvojovania si sveta (napr. zážitky sebaizolácie v dobe nástupu globálnych pandémií, prevažovanie dištančnosti vo vzdelávaní, virtualizácia...).


parafilozofické gr. − mimofilozofické, t. j. predfilozofické a pofilozofické a všetko synchronicky mimofilozofické.


parachrónia gr. – príčasie, príčasová perichronéma, oblasť alebo súčasť perichrónie tvorená komplexom sprevádzajúcna času; téma tvoriaca o. i. súčasť úvah o časopriestore, paralelných vesmíroch...

Parachróniu možno rozčleniť na chronickú parachróniu a achronickú parachróniu.

Príkladom chronickej parachrónie môže byť napríklad fyzikálny, biologický, sociálny... čas, sprevádzajúci časové priebehy vedomia ľudského indivídua.

Často tematizovanou súčasťou achronickej parachrónie je priestor, a to tak v klasickej fyzike, ako aj pri rozpracúvaní významových útvaroch reprezentujúcich ontologický status toho, výsledkom poznania čoho je pojem časopriestoru.

 :: perichronozofia, synkriticizmus.


Parmenides (asi 540 − asi 470 pr. n. l.) − starogrécky filozof, zakladateľ eleatskej školy, ktorý súčasne s Herakleitom podstatne prispel k založeniu ontológie. Túto základnú filozofickú disciplínu rozpracoval v prísne teoretickej podobe a naznačil, že zasahuje a predznamenáva každé teoretické uvažovanie o svete (o jestvujúcne alebo o bytí), ktorý je podľa neho nedeliteľnou jednotou, totalitou toho, čo nevzniklo, nezanikne, je celé a neukončené, čo jednoducho ako jediné, a teda jedno, je (jestvuje).

 – D: Peri fyseós.

 :: bytie, filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, Parmenides (Fink, E.), Parmenides (Hegel, G. W. F.), Parmenides (Heidegger, M.).


Parmenides (Fink, E.) – ním začína zabudnutosť sveta ako základnej témy záujmu (cf 72;48 pozn. 38).


Parmenides (Hegel, G. W. F.) – filozof, prichádzajúci s pojmom bytia (cf 72;48 pozn. 38).


Parmenides (Heidegger, M.) – pôvodca ontológie i zakladateľ nihilizmu (cf 72;48 pozn. 38).


Parmenides: Peri fyseós (po 515 pr. n. l.) – filozofická báseň, z ktorej sa zachovalo 19 zlomkov (1 v latinskom preklade) v celkovom rozsahu asi 150 hexametrov a v ktorej Parmenides podáva svoju filozofiu (filozofiu bytia, poznania a jazyka alebo hovorenia o svete) v podobe zjavenia, ktoré mu oznámila bohyňa Diké (Spravodlivosť). Báseň (vedno s Herakleitovým dielom) predstavuje základy západnej filozofie.

V texte básne interpretátori vyčleňujú štyri časti, ktoré by sa dali označiť týmito názvami:

    1. Úvod (Prooimion) (o priepastnosti predmetu filozofického skúmania)
    2. Pravda (rozlíšenie dvoch a len dvoch logicky koherentných možností filozofického skúmania, ktoré sa navzájom vylučujú: buď že predmet skúmania existuje, alebo že neexistuje; druhá možnosť sa z epistemologických dôvodov vylučuje,
    3. Mienenie smrteľníkov (táto časť sa zachovala v omnoho zlomkovitejšej forme ako predchádzajúce časti; Parmenides tu prechádza od pojednania o predmetoch myslenia k pojednaniu o predmetoch zmyslového vnímania),
    4. Záver (pravda sa otvára v kontemplácii).

Dikcia a výrazivo básne čerpá z Homéra a Hesioda; je značne náročné zachovaným zlomkom porozumieť a vyložiť ich. Rozsiahlu a prenikavú filozofickú interpretáciu Parmenidovej básne podáva die  lo E. Finka Zur Ontologischen Frühgeschichte von Raum – Zeit – Bewegung (865 v 5. až 8. kapitole).

Excerpty z prekladu 868 


participácia lat. − akt alebo stav účasti, podieľania sa na niečom.

 :: methexis, participácia (právo), participácia na kultúre.


participácia na kultúre – celá paleta foriem podieľania sa ľudského indivídua alebo ľudského spoločenstva na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, alebo neutrálneho na dobré alebo krásne.

V miere participácie na kultúre sa ľudské indivíduum stáva kultúrnou bytosťou a ľudské spoločenstvo spoločenstvom kultúrnym. Ľudské indivíduum alebo ľudské spoločenstvo tak predstavujú superpozíciu (synkrízu) dianí civilizačných a kultúrnych.

Podiel kultúrnych dianí/procesov na bytí indivídua alebo spoločenstva sa v priebehu ontogenézy i fylogenézy mení a pri niektorých formách participácie na kultúre k nim dochádza až na základe dokonca mimoriadneho a dlhotrvajúceho úsilia. Veľmi dobre to ilustruje autopsia takých kultúrnych bytostí (alebo participantov na kultúre), aké predstavujú napríklad hudobní interpreti. Plasticky to ilustrujú slová klavírneho virtuóza A. Schiffa:

„Začal som s ním (J.P. sc. s Beethovenom) oveľa neskôr. Síce som pár jeho vecí hral už v mladosti, ale k niektorým kľúčovým dielam som sa dostal až v zrelom veku. Ako by to bola zatvorená kniha, ktorú nie je možné otvoriť predčasne. Musí jednoducho dozrieť čas. Musel som veľa bojovať, aby som tieto diela pochopil a dokázal sa ich zhostiť s patričným majstrovstvom. Až v mojich päťdesiatych rokoch prišiel deň, keď som zvládol všetkých 32 Beethovenových klavírnych sonát. Taký bol aj môj zámer, pretože až po piatich desiatkach rokov som cítil patričnú mieru zrelosti pre celý cyklus. Beethovenov osobný vývoj bol veľmi zložitý. Napísal síce rad zaujímavých vecí už v mladosti, ale zväčša bol jeho život plný utrpenia. Hralo v tom úlohu veľa okolností. Zdravotný stav – predovšetkým hluchota, k tomu celoživotné problémy v súkromnom živote a s tým súvisiaca osamelosť, no a potom veľká duševná trýzeň. Takže my, čo chceme hrať Beethovena, si musíme tiež najskôr niečo odžiť. Asi nie také hlboké utrpenie aké bolo to jeho, no istá miera životnej skúsenosti vrátane zážitku bolesti je nepochybne potrebná. Preto si myslím, že úplne mladý človek nemôže dobre interpretovať zásadné Beethovenova diela, ako sú napríklad neskoré sonáty."

Participovať hudobnointerpretačne na takých kultúrnych výtvoroch, aké predstavujú Beethovenove klavírne sonáty, si – ako to ukazuje Schiff – vyžaduje desaťročia tvrdej práce.

Obdobne to platí ale aj o iných oblastiach alebo vývinových –  pásmach kultúry – o participácii na vede, umení, technickej tvorbe, telovýchove (kedysi sa volala fyzkultúra)...

Popri spomenutom rozlíšení medzi individuálnou a kolektívnou formou participácie na kultúre možno rozlíšiť aj pasívnu a aktívnu formu participácie na kultúre, napríklad v priebehu výchovy alebo učenia sa: napríklad osvojenie si matematiky môže byť poriadne dobrodružný proces a časom dokonca aj esteticky povznášajúci.

Jadrom krízových javov, ktoré napokon vyústili do nástupu druhej axiálnej doby, bolo scvrkávanie sa palety procesov participácie na kultúre na ich pasívnu zložku, napríklad v školstve sa ťažisko z hladu po participácii na kultúre tej ktorej formy presunulo do vymotivovánia študentov učiteľmi, čo je vlastne takmer také absurdné, ako keby sme museli motivovať k sexu, až tento trend vyústil do takmer úplnej bezduchosti.

 :: kultúra, synkriticizmus.


participovanie lat. – matie podielu alebo účasti na niečom, zúčastňovanie sa.


pasáty (Táles z Milétu) – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora (6;49).


Pascal, Blaise (19. 6. 1623 Clermont-Ferrand – 19. 8. 1662 Paríž) –  francúzsky filozof , matematik, fyzik, prozaik. Predstaviteľ novovekého racionalizmu.

Podľa Pascala je človek, konečná bytosť uprostred medzi nekonečnom a ničím, sám časťou univerza, nemôže pochopiť nerozlučné spojenie všetkých vecí celku, univerzum; poznávanie je poznávaním konečného z nekonečného, v ktoré možno iba veriť a cítiť ho, nie však už poznať. Preto sa veľké duše, ktoré nadobudli všetky ľudské poznatky, prinavracajú späť k nevedomosti, odovzdávajú sa zjaveniu a milosti, mystériu. Náboženská pravda sa zakladá na logique du coeur (logike srdca), na subjektívnom zážitku mystického dosvedčenia Boha. Pascalove náčrty apológie kresťanstva vydali posmrtne jeho priatelia pod názvom Pensées sur la religion (1669).

Pascal zavádza do filozofie metódu iracionálnej intuície, ktorú nazýva srdcom (coeur) alebo niekedy aj inteligenciou, a kladie ju proti rozumu (raison). Túto filozofickú metódu citu nazýva aj duchom jemným, ktorý dokáže poznať vec jedným pohľadom, a nie postupom rozumného uvažovania, ktorým sa vyznačuje duch geometrický.

Boha nemožno dokazovať, Boha možno jedine cítiť v srdci (Dieu sensible au coeur). Túto teóriu, ktorá vyplynula z jeho náboženského záujmu, generalizuje a citová intuícia sa mu stáva základom všetkého poznania. Každé rozumové uvažovanie sa koniec koncov musí zastaviť pri veciach a pojmoch, ktoré už ďalej nemožno definovať a ktoré nemožno dokázať; tu nastupuje poznanie priame, ktoré nám poskytuje citová intuícia, z ktorého je rozumové poznanie odvodené, pretože rozumové poznanie je závislé a teda druhotné. Len tam, kde cítime, máme istotu; tam, kde odvodzujeme, sme plní neistoty.

 :: filozofia 17. stor., filozofia francúzska, filozofia novoveká.


Pascucci, Matteo − taliansky logik, zameriavajúci sa na modálnu, temporálnu a deontickú logiku, na normatívne uvažovanie a formálnu analýzu indeterminizmu.

 :: filozofia analytická, logika modálna.


Patočka, Jan (1. 6. 1907 Turnov – 13. 3. 1977 Praha) – český filozof, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie, tvorca vlastnej verzie fenomenológie – asubjektívnej fenomenologie. Študoval u N. Hartmanna, W. Jaegera, E. Husserla a M. Heideggera. Bol mocne inšpirovaný aj Nietzschem a H. Arendtovou. Trvalú pozornosť venoval aj tradícii českej filozofie. Významný komeniológ. Hlboké štúdie z dejín filozofického a estetického myslenia; prelomové preklady Hegela.

 – D (výber): Francouzská filozofie, 1928; Listy o francouzské filozofii I–III, 1929; Teologie a filosofie, 1929; Pojem evidence a jeho význam pro noetiku (strojopis dizertace), 1931; V. Hoppe – nekrolog, 1931; Fenomenologie, Filosofie, Filosofie česká, Hegel, Heglovci, Husserl, J. B. Kozák, Logika, 1932; Několik poznámek k důkazům boží existence u T. Akvinského, 1933; Několik poznámek k pojmům dějin a dějepisu,  1934; Metafysika ve XX. století, 1934; Platon a popularizace, Několik poznámek k mimosvětské a světské pozici filosofie, 1934; Několik poznámek o pojmu „světových dějin“, Pražský filosofický kroužek, 1935; Masarykovo a Husserlovo pojetí duševní krize evropského lidstva, 1936; O dvojím pojetí smyslu filosofie, 1936; Přirozený svět jako filosofický problém, 1936, 19702, 19933 (fr. 1976, pol. 1987, nem. 1990); Filosofické předpoklady praktické činnosti, Eduard Beneš, filosof a státník, 1937; Karl Jaspers, Význam pojmu pravda pro Rádlovu diskusi s positivismem, Descartes a metafysika, 1937; O spolupráci filosofie a vědy, 1938; Edmund Husserl zum Gedächtnis, Zwei Reden gehalten von L. Landgrebe a J. P., 1938; Myšlenka vzdělanosti a její dnešní aktuálnost, Úvaha o porážce, 1938; Česká vzdělanost v Evropě, 1939; Životní rovnováha a životní amplituda, 1939; K šedesátinám F. Novotného, 1941; O mnohoznačnosti a jednoznačnosti filosofického textu, 1941; O nový pohled na Komenského, 1941; Dvojí rozum a příroda v německém osvícenství, 1942; Světový názor, obraz světa, filosofie, 1942; Dějepis filosofie a její jednota, Otázky solipsismu a argument souvislého snu, N. Hartmann šedesátiletý, 1942; Poznámky o rozporu, 1943; Symbol země u K. H. Máchy, 1944; Přehledné dějiny filosofie, 1945; Masaryk a naše dnešní otázky, Masaryk včera a dnes, 1946; Presokratovská filosofie, 1946; Ideologie a život v ideji, 1946; Pochybnosti o existencialismu, 1947; Sókratés, 1947, 1990; Český humanismus a jeho poslední slovo v Rádlovi, Humanismus E. Beneše, 1948; Platon, 1948 – 49, 1991;  Aristotelés, 1949; J. L. Hromádka a filosofie, 1949; Čas, mythus, víra, 1952; Dvojí filosofování mladého Komenského, 1953; Aristotelova filosofická přírodověda, První kritikové aristotelismu, Rozklad Aristotelovy dynamiky, Mezihra na prahu moderní vědy: Cusanus a Komenský, 1953; Cusanus a Komenský, 1954; Bacon Verulamský a Komenského didaktika, Náčrt Komenského díla ve světle nových objevů, 1956; Komenský a hlavní filosofické myšlenky v 17. stol., 1956; Filosofie dějin v Palackého Krásovědě, Idea božnosti v Palackého Krásovědě, 1956; Základní filosofické myšlenky Komenského, 1957; Filosofické základy Komenského pedagogiky, 1957; Některé z dnešních úkolů bádání o Komenském, 1957; O Hegelově pojetí zkušenosti, 1958; Vývoj pedagogogického myšlení Komenského ve všenápravném období, 1960;  L'idée d'espace depuis Aristote jusqu' à Leibniz, 1961; B. Bolzano, 1963; J. P. Sartre návštěvou ve FÚ ČSAV, 1964; O filosofickém významu Aristotelova pojetí pohybu, 1964; Aristotelés, jeho předchůdci a dědicové, 1964; Úvod do Husserlovy fenomenologie, 1965 – 66; Komenského názory a pansofické literární plány, 1966; Kulhavý poutník Josef Čapek, 1966; Umění a čas, 1966; L. Klíma. Pokus o rozbor klíčových tezí, 1967; Ještě jedna Antigona a Antigoné ještě jednou, 1967; Prirodzený svet a fenomenológia, 1967; Čas a věčnost v Máchově díle, 1967; Roman Ingarden. Pokus charakteristiky filosofické osobnosti a díla, 1967; Slova a věci. Rozbor antropologiocké epochy evropského myšlení v „archeologii“ Michela Foucaulta, 1967; K filosofovým šedesátinám. S Janem Patočkou o filosofii a filosofech, 1967; Husserlův pojem názoru a prafenomén jazyka, 1968; Die Kritik des psychologischen Objektivismus und das Problem der phänomenologischen Psychologie bei Sartre und Merleau-Ponty, 1968; Max Scheler. Pokus celkové charakteristiky,1968; Profesor L. Landgrebe a jeho Filosofie přítomnosti, 1968; Husserlova fenomenologie, fenomenologická filosofie a „Karteziánské meditace“, 1968 – 1969; Dilema v našem národním programu: Jungmann a Bolzano, 1969; O smysl dneška. Devět kapitol o problémech světových i českých, 1969; Co je existence? 1969; Hrst úvah nad Panbiblií J. A. Komenského, 1970; Archivní soubor prací Jana Patočky, 27 zv. 1977 – 1989; Kacířské eseje o filosofii dějin, 1980, 1990 (nor. 1979, fr. 1981, 1988, tal. 1981, nem. 1988, špan. 1988, pol. 1989); Ausgewählte Schriften I – V, 1987 – 92; Může zaniknout filosofie? 1990; Komenský a otevřená duše, 1990; Negativní platonismus, 1990; Náš národní program, 1990; Duchovní člověk a intelektuál, 1990; Prostor a jeho problematika, 1991; Tři studie o Masarykovi, 1991; Platón a Evropa, 1992; Evropa a doba poevropská, 1992; České myšlení v meziválečném období, 1992; Úvod do fenomenologické filosofie, 1993; Tělo, společenství, jazyk, svět. Přednášky ve školním roce 1968–69, 1995; Sebrané spisy Jana Patočky I an., 1996 an. Platon e l'Europa, 1997 (s. P. bibliografiou od K. Chvatíka);  Komeniologické studie III, 2003; Umění a čas I – II, 2004; Češi I – II, 2006 – 2007; Platón a Evropa, 2007; Fenomenologické spisy I – III (I-2008, II-2009, III/1-2014, III/2-2016); Aristotelés a 17. století o pojetí pohybu, 2017.

 – I: Archiv Jana Patočky; Patočka Digital.; Bibliografie Jana Patočky.

 :: fenomenológia, filozofia 20. stor., filozofia česká.


patrenie − bytie vlastníctvom niekoho, prislúchanie, náležanie niekomu; zaraďovanie sa niekam, bytie členom, súčasťou niečoho.


patristika lat. – prvá etapa vývinu stredovekej kresťanskej filozofie tvorená v dejinách filozofie prvými pokusmi o teologicko-filozofické vyjadrenie kresťanského náboženstva, predovšetkým učením cirkevných otcov (patres ecclesiastici z 2. stor. – 8. stor.).

Patristika sa delí na

    • obdobie apologetiky kresťanských názorov,
    • obdobie vytvárania dogiem,
    • obdobie prepracúvania a systematizácie vytvorených pojmov.

Teritoriálnokultúrne sa delí na

    • západnú

a

    • východnú vetvu.

Hlavnými predstaviteľmi sú: Tertullianus, Justinus, Klement, Origenes, Gregor z Nyssy, Augustinus. 


Peirce, Benjamin (4. 4. 1809 Salem, Mass. – 6. 10. 1880 Cambridge, Mass.) – americký astronóm a matematik, otec Ch. S. Peircea. Oblasťou jeho vedeckého záujmu bola nebeská mechanika, lineárna algebra (zaviedol pojem idempotentnosti), štatistika, teória čísel a filozofia matematiky. Vypočítal perturbáciu planét Urán a Neptún.

 – D: An Elementary Treatise on Plane and Spherical Trigonometry, 1840 – 1962; Physical and Celestial Mechanics, 1855; Linear Associative Algebra, 1872; A System of Analytical Mechanics, 1872.


Peirce, Charles Sanders (10. 9. 1839 Cambridge, Massachusetts – 19. 4. 1914 Milford, Pensylvánia) − americký filozof, logik, jeden zo zakladateľov (hlavný inšpirátor) pragmatizmu, ktorý sa zrodil z diskusií v tzv. metafyzickom klube v Cambridgi. Peirceove myšlienky boli inšpiratívne v mnohých odboroch: epistemológia, metafyzika, semiotika.

Syn B. Peircea.

Peirceove myšlienky (po uverejnení jeho zobraných spisov) zasiahli veľmi silno do diskusie v hermeneutike, analytickej filozofii, Frankfurtskej škole. Mocne ovplyvnil M. Benseho. V snahe odlíšiť svoj filozofický prínos od iných (zriedených) foriem pragmatizmu Peirce sám označoval svoju pozíciu ako pragmaticizmus.

Peirce zameral predovšetkým pozornosť na významové útvary, ktoré označoval ako viery (beliefs) a charakterizoval ich ako pravidlá činnosti alebo konania (rules for actions). V súlade s tým zastáva názor, že ak chceme vysvetliť určité významové útvary (napríklad myšlienky alebo presvedčenia), musíme poukázať na činy, ktoré tieto významové útvary navodzujú. Vytvoriť si určitý významový útvar o nejakom objekte znamená uvedomiť si, aké predstaviteľné účinky praktického charakteru môže tento objekt spôsobiť, aké zmyslové vnemy možno od neho očakávať, na aké reakcie sa musíme v súvislosti s ním pripraviť. Pri uvažovaní o týchto problémoch Peirce dospieva k falibilizmu (fallibilism), čiže ku koncepcii dočasnosti, provizórnosti alebo omylnosti významových útvarov, ktoré si vytvárame o predmete svojich úvah. Podľa Peircea teda nemožno prijať absolútne apriórne istoty, a to ani na základe intuície, ani na základe introspekcie. Peirce podrobuje logickej kritike naivitu a vágnosť údajne nepochybných (indubitable) vier. Pod vplyvom Darwinovej teórie evolúcie provizórnosť vier v ich evolučnom charaktere.

Peirce tu však upozorňuje na to, aby sme nepreháňali svoj kriticizmu až do podoby karteziánskeho omylu svojvoľného a ľahkomyseľného pochybovania – Peirce odmieta Descartov program univerzálneho skepticizmu: napriek odmietnutiu možnosti absolútne istých poznatkov Peirce tvrdí, že nemožno pochybovať o všetkom. Nepochybujme svojvoľne, o všetkom alebo zbytočne, ak sa v riešení sporných otázok dosiahne medzi vedcami istá dohoda – hovorí Peirce – tak sa otázka istoty stane neplodnou, pretože nezostane nikto, kto by o istote pochyboval. Nevyhnutne provizórne významové útvary treba podľa Peircea neustále podrobovať testovaniu pozorovaním alebo experimentmi. Touto svojou koncepciou je Peirce predchodcom verifikacionizmu: taký významový útvar, akým je význam propozície (proposition) Peirce odporúča hľadať v logických a experimentálne overiteľných dôsledkoch tohto významového útvaru. Celkový účinok propozície na ľudské konanie tvorí súbor experimentálnych javov, ktoré táto propozícia implikuje. Významový útvar propozície Peirce tematizuje len čo do jeho kognitívnosti, či ešte užšie racionálnosti – Peirce svoju optiku, v ktorej zahliada propozíciu, označuje ako racionálny zámer (rational purport).

Peirce zaujíma stanovisko aj k otázke univerzálií (pozri: starý spor o univerzálie), toto stanovisko odmieta nominalizmus, je realistické: uznáva objektívnu realitu všeobecných (general) stránok predmetov a takisto realitu možností (possibilities). Napríklad do významu slova tvrdý treba v súlade s jeho vyššie charakterizovaným pragmatistickým stanoviskom zaradiť aj hypotetické (kontrafaktuálne) úvahy súvisiace s možnou reakciou skúmanej látky na diamantové zárezy. Tvrdosť podľa Peircea jestvuje reálne, bez ohľadu na to, čo si o tom, kto myslí. Tento svoj názor označil ako kritický kommonsensizmus (critical commonsensism).

Naznačenú kritiku nominalizmu Peirce prehlbuje rozpracúvaním svojej koncepcie synechizmu (synechism) (z gr. synecheia = súvislosť, nepretržitosť), podľa ktorej vo svete niet atomistickej diskontinuity, ale všade vládne prepojenosť, súvislosť. Súvislosť vecí nevylučuje ich rozmanitosť, ani ich nepravidelnosť.

Vývoj v prírode poukazuje na existenciu moci (agency), ktorá zvyšuje zložitosť a rozmanitosť vecí a rozrušuje mechanickú nevyhnutnosť. To do sveta, do vývoja vnáša prvky čistej náhody (pure chance). Toto svoje učenie Peirce označuje ako tychizmus (z gr. tyché = náhoda).

Peirce svoj tychizmus (hru náhodných prvkov) relativizuje rozpoznávajúc vo vývoji života (nielen života človeka ale aj života vôbec) účelovosť, ktorú spája s pôsobením akejsi kozmickej lásky ako všeprepájajúceho princípu sveta v zmysle synechizmu. Túto svoju koncepciu všeprepájajúcej evolučnej lásky (evolutionary love) označuje Peirce ako agapizmus (z gr. agapé = láska). Z hĺbky Peircovho agapizmu zaznieva Peirceov teizmus – evolučná teória lásky podľa Peircea vyžaduje prijatie idey osobného stvoriteľa (personal creator). Svoju hypotézu Boha Peirce chápe ako neustále sa vyvíjajúci významový útvar, ktorý sa upresňuje v závislosti od rastu ľudského poznania.

Sledovanie všetkých týchto ideí bolo u Peircea nasýtené neprerušovaným záujmom o logické aspekty myšlienkových postupov, tak vo vedách, ako aj vo filozofii, teológii a praktickom živote. V súlade s tým v rámci svojej logiky rozpracúval popri logike dedukcie a logike indukcie aj logiku abdukcie.

Podľa A. Rišku Peirce rozumel pod abdukciou „zvláštny druh inferencie súvisiacej s formulovaním a testovaním hypotézy, ktorá mala za úlohu objasniť nejaký prekvapujúci fakt. Uviedol napríklad túto schému takejto inferencie: Pozorujeme prekvapujúci fakt C; Keby A bolo pravdivé, fakt C by bol celkom samozrejmý (a matter of course),  Preto: jestvuje dôvod domnievať sa, že A je pravdivé. ... Za klasický príklad takéhoto myslenia považoval Peirce Keplerov objav eliptických planetárnych dráh.

Potvrdzovanie hypotézy prostredníctvom pre ňu priaznivých observačných a experimentálnych výsledkov je potom vecou indukcie. Je tiež zaujímavé, ako ostrozrako videl Peirce význam falzifikovateľnosti hypotéz, dávno pred K. Popperom. Tvrdil napríklad, že najlepšia hypotéza je tá, ktorú možno rozhodne zavrhnúť (refute), ak je nepravdivá.

V deduktívnej logike sa Peirce priekopnícky zaslúžil o vybudovanie logiky relácií (logic of relatives) a o zavedenie kvantifikátorov, ba anticipoval aj ... Shefferov funktor vo výrokovej logike.

Peirce bol priekopníkom v štúdiu logickej algebry Georgea Boola a usiloval sa ju opraviť a zdokonaliť technicky náročnými prácami...“

Keďže akýkoľvek proces výskumu je zároveň procesom interpretácie znakov (signs), doťahoval svoju logickú reflexiu až do teórie znakov čiže semiotiky. Peirce chápal znaky v ich ternárnej relácii k (označenému) objektu a k tzv. interpretantovi.

Pod interpretantom rozumel Peirce ten znak či tie znaky, ktoré daný znak vyvoláva v mysli recipienta, čiže tej osoby, ktorá ten daný znak registruje. Je zaujímavé, že tieto ternárne relácie (znak – objekt – interpretant) považoval za neredukovateľné na binárne relácie, čo úzko súvisí s jeho celkovým chápaním logiky relácií.

Peirce sa vyžíval v hľadaní klasifikačných trojíc či triád... Prejavilo sa to aj na jeho ontologickej a logickej teórii Primárnosti (Firstness), Sekundárnosti (Secondness) a Terciárnosti (Thirdness). Tieto tri kategórie zaviedol v rámci svojej fenomenológie (phenomenology), ktorú radšej nazýval phaneroscopy. Pod phaneronom rozumel ’kolektívnu sumu (total) všetkého toho, čo je nejakým spôsobom alebo v nejakom zmysle prítomné pre myseľ (to the mind), úplne nezávisle od toho, či to korešponduje s nejakou skutočnou vecou (real thing) alebo nie’. Je tu očividná podobnosť či anticipácia Husserlovej fenomenológie, hoci inšpirácia bola zasa hegelovská.

Pozoruhodný je tiež Peirceov antipsychologistický tón: napriek tomu, že videl významovú podobnosť medzi svojím termínom phaneron (bežnejšie: phenomenon) a termínom idea, ako ho používali empiricisti, zjavne sa dištancoval od ich psychologistickej konotácie. Peirce bol presvedčený, že nestranný, ’objektívny’ bádateľ takýchto fenoménov (podobnosť Husserlovým požiadavkám opäť veľmi nápadná!) vypozoruje na nich tri mody bytia: 1) bytie pozitívnej kvalitatívnej možnosti (Primárnosť); 2) bytie skutočného faktu (actual fact, Sekundárnosť) a 3) bytie zákona (law), ktorý bude spravovať fakty v budúcnosti (Terciárnosť). Ako príklad Prvotnosti uviedol modus bytia červeným (redness) predtým, než sa akýkoľvek predmet stane červeným; za príklad Sekundárnosti mu poslúžila šerifova ruka na jeho ramene: surová, neúprosná realita prítomnosti šerifa, ktorý ho prišiel zatknúť. Terciárnosťou sú potom Peirceove myšlienky o pravdepodobných zákonoch alebo trendoch, ktoré sa uplatnia v súvislosti s uvedenými šerifovými akciami. Peirceove „triády" hrajú dôležitú úlohu tak v jeho logike, ako aj v jeho semiotike (alebo v jeho zjednotenej ,logike, chápanej ako semiotika’).

Jeho tri základné druhy znakov: ikony (icons), indexy a symboly, zodpovedajú – v tomto poradí – Primárnosti, Sekundárnosti a Terciárnosti. Ikona je znak, ktorý zobrazuje reprezentovaný objekt, index je ,binárny’ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt ostenzívne, bez deskripcie (napríklad ručička na meracom prístroji). Symbol je ‚ternárny‘ znak, ktorý reprezentuje svoj objekt prostredníctvom interpretátorovej mysle – prostredníctvom pozorozumenia významu znaku.“ (cf. 448;11 a n.)

Vybrané termíny/pojmy/témy Peirceovho učenia:

    • cieľ poznania – dosiahnutie pravdy; cieľ poznania nie je individuálny, ale dosahuje sa v priebehu celých dejín, t. j. v dlhej perspektíve. Individuálne ciele sú len predbežné (cf. falibilizmus).
    • epistemológia – súčasť metafyziky. Odmieta sa karteziánstvo s jeho uznávaním intuície ako zdroja istého poznania i tradičný empirizmus s jeho redukciou poznania na absolútne isté zmyslové dáta.
    • falibilizmus – učenie, podľa ktorého empirické vedy opierajúce sa o induktívne postupy, nemôžu nikdy dosiahnuť absolútne poznanie a môžu sa vyvíjať len ako neustále prekonávanie omylov. Každú vedeckú teóriu treba neustále podrobovať kritike – to je základná podmienka vývoja vedy. Falibilizmus nemožno stotožňovať so skepticizmom. Vo falibilizme sa za základnú cestu k poznaniu považuje vedecká metóda skladajúca sa z troch zložiek: dedukcie, indukcie a abdukcie (tvorenia hypotéz). Tieto tri zložky tvoria celok anticipujúci hypotetickodeduktívne vysvetlenie.
    • jazyk – podstata myslenia (keďže osnovou všetkého myslenia i skúmania je symbol).
    • logika – semiotika, ktorej súčasťou je logika v užšom zmysle a špekulatívna gramatika.
    • metafyzika – sa zakladá na princípe triády.
    • myslenie – jeho podstatou je jazyk.
    • poznanie – úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie.
    • pragmaticizmus – nová (sc. Peirceova) verzia pragmatizmu.
    • pravda – sa dosahuje vedeckou metódou, ktorá predpokladá súčinnosť vedeckého spoločenstva, preto je výsledkom konsenzu vedcov (cf realita).
    • presvedčenie – to, podľa čoho sme schopní  a pripravení konať.
    • presvedčenie pevné – presvedčenie, o ktorom vieme, že konanie v ňom implikované umožňuje uspokojenie našich želaní. Úsilie dosiahnuť pevné presvedčenie je poznávanie (cf. poznanie).
    • realita – korelát konsenzu (výsledkom tohto konsenzu je pravda), ku ktorému všetci bádatelia smerujú.
    • situácia znaková – triadická relácia medzi vlastným znakom (reprezentantom), objektom a interpretantom, ktorým je nový znak (pozri: znak (Peirce, Ch. S.)).
    • symbol – druh znaku, na ktorom sa zakladá všetko myslenie a skúmanie.
    • triáda – metafyzický princíp prvosti (Firstness), druhosti (Secondness) a treťosti (Theirdness).
    • znak – existuje viacero druhov znakov: znak ako ikon, znak ako index a znak ako symbol.

 :: falibilizmus, fanerón (Peirce, Ch. S.), filozofia 19. stor., filozofia 20. stor., filozofia súčasná, filozofia USA, pragmatizmus, znak (Peirce, Ch. S.).


per analogiam lat. − podobne, analogicky, podľa obdoby, obdobne.


per se lat. – osebe, sám sebou; samozrejme.


percepcia lat. − vnímanie.

 :: percepcie (Hume, D.).


percepcie (Hume, D.) − všetko, čoho si môžeme byť vedomí. Percepcie sa delia na dojmy a idey.


perifilozofia gr. – myslenie popri filozofii, súbežne s ňou, mimo nej, pred ňou alebo po nej, prípadne aj to mimofilozofické, čo ju (spolu)utvára, štruktúruje a udržuje zvnútra nej samej. Termín perifilozofia je utvorený podobne ako termín perichrónia, perichronozofia atď.

 :: peri-.


perichronéma (gr.) — štrukturálna zložka perichrónie. Môže to byť prochronéma, parachronéma, metachronéma, endochronéma a achronéma.

Perichronémy tvoriace jednotlivé oblastí perichrónie možno rozdeliť na:

    1. prochronémy (zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace prochróniu),
    2. parachronémy (zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace parachróniu),
    3. metachronémy (zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace metachróniu),
    4. endochronémy (zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace endochróniu),
    5. achronémy (zložky, útvary, vlastnosti, vzťahy, procesy tvoriace achróniu).

Súbor perichroném tvorí perichronematiku.

 :: čas a idea (Hegel, G. W. F.), peri-, perichronozofia, synkriticizmus.


perichronematika gr. – súbor všetkých perichroném, tvoriacich okolie a podmienky existencie času čiže chrónie alebo súboru chroném. Tvorí ju päť skupín perichroném:

    • prochronematika,
    • parachronematika,
    • endochronematika,
    • metachronematika,
    • achronematika.

Perichronematika vedno s prepojeniami perichroném tvorí perichróniu.

 :: perichronozofia, synkriticizmus.


perichrónia gr. − angl. perichrony – achronická synkríza perichroném, perichronematika vedno s prepojeniami perichroném, predmet perichronozofie tvorený súborom tých ktorých mimočasových podmienok a vôbec okolností podmieňujúcich, sprevádzajúcich alebo tvoriacich (konštituujúcich) zdroj, vznik (začiatok) a vznikanie času, pretrvávanie a plynutie času, štruktúrovanie plynutia času a zanikanie a zánik času. Význam termínu perichrónia v slovenčine by sčasti mohli vyjadrovať slová občasie a skrzčasie, no ešte stále tu uniká význam bezčasového samoštrukturujúcna času na prítomnosť, minulosť a budúcnosť.

Prvky a útvary tohto súboru, ich vzťahy a premeny možno nazvať perichronémy.

Výsledky skúmania perichrónie a perichroném, ku ktorým dospieva perichronozofia, možno označiť ako perichronozofémy.

Oblasti perichrónie podľa ich vzťahu k času možno pri prvom  priblížení členiť na

    1. prochróniu (predčasie predchádzajúce čas alebo sprevádzajúce jeho vznikanie či nadchádzanie),
    2. parachróniu (príčasie sprevádzajúce plynutie času),
    3. metachróniu (záčasie sprevádzajúce zanikanie času a nasledujúcu po ňom),
    4. endochróniu (štrukturujúcu čas na prítomnosť, minulosť a budúcnosť, konštituujúcu ich väzobnosť alebo väzobnosti),
    5. achróniu (bezčasmo usúvzťažňujúcu vyššie uvedené oblasti perichrónie).

Perichrónia je svojou achronickou zložkou čiže achróniou jednak samoštrukturujúcnom času, jednak bezčasovým prepájajúcnom synchrónie a diachrónie.

 :: peri-, perichronozofia, synkriticizmus.


perichronológia gr. − teoretická zložka perichronozofie, teoretické skúmanie perichrónie, odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok možnosti atemporalistiky.

 :: peri-, synkriticizmus.


perichronozoféma (gr.) — významový útvar, ktorý reprezentuje tú ktorú perichronému alebo perichróniu ako celok.

Podľa toho, ktoré perichronémy tie ktoré perichronozofémy reprezentujú, ich možno rozdeliť na:

    1. prochronozofémy (významové útvary reprezentujúce prochronémy),
    2. parachronozofémy  (významové útvary reprezentujúce parachronémy),
    3. metachronozofémy  (významové útvary reprezentujúce metachronémy),
    4. endochronozofémy  (významové útvary reprezentujúce endochronémy),
    5. achronozofémy  (významové útvary reprezentujúce achronémy).

Súbor perichronozofém tvorí perichronozofematiku.

Pri štúdiu dejín úvah o okolnostiach a podmienkach vzniku, plynutia a zániku času, sa možno stretať s explicitnými (patentnými) a implicitnými (latentnými) perichronozofémami.

 :: peri-.


perichronozofia gr. − filozofia mimočasového alebo mimočasujúcna − disciplína synkriticizmu, fundamentálna vrstva jeho ontológie, ktorej predmetom je v prvom rade súbor podmienok možností času a časenia označovaný termínom perichrónia utvoreným analogicky s termínom perichoréza.

Perichrónia je pri prvom (predfilozofickom) priblížení akýmsi pretancovávajúcnom bezčasia časom a časením. Keď napríklad hovoríme, že čas plynie obrazne povedané ako rieka, alebo že čas letí a pod., tak si pri hľadaní odpovede na otázku ,,V čom táto rieka vlastne tečie, v akom čase to vlastne ten čas letí?”, sotva dokážeme predstaviť tento čas času a necháme sa radšej vystaviť výhľadu na to, čo by Angličan označil beyond time čiže bezčasie. Ak však chceme ďalej bez prijatia hypotézy času času (pri jeho nešpecifikovanom chápaní, t. j. pri nevyčlenení fyzikálneho, biologického, sociálneho, objektívneho, subjektívneho času atď.) hovoriť o tejto krajine bezčasia, napríklad o záčasí, čiže o tom, čo je za časom alebo po ňom, alebo o náčasí, čiže o nástupe alebo nastávaní (nastávajúcne) času, či o tom, čo je pred časom, ak také dačo vôbec jestvuje atď., tak nám neostáva nič iné, ako si k niektorým slovesám tvoriacim súčasť perichronozofickej terminológie v duchu pripojiť index bezčasovosti. Alebo — heideggerovsky — načierať do slovotvorných možných svetov slovenského jazyka, ako to bolo v prípade už spomenutého pretancovávajúcna sa bezčasia časom. Jedným z takýchto slov, ktorými charakterizujeme naznačený vzťah medzi časom a tým, čo v čase je alebo plynie, je nepristúpivšosť času.

Perichronozofiu tvorí naznačená teoretická časť, ktorú označujeme termínom perichronológia, a praktická časť čiže praktizovanie bezčasia alebo jeho nácvik, čo zasa označujeme termínom atemporalistika.

Ako príklad praktizovania bezčasia možno uviesť zbezodkladňovanie činu čiže nahradzovanie chcenia, túžby alebo dobre známych opatrení čin vykonať jeho vykonaním, čo uskutočníme povedzme tak, že namiesto chcenia sa napiť vody, vody sa priamo, rovno — v atemporalistike či v perichronozofii vôbec hovoríme — bezčasmo napijeme. Tým, čo uviazli v chcení napiť sa, hrozí smrť smädom. Vidíme, že atemporalistika je tvárou v tvár napríklad dnešnej ekologickej situácii hlavná disciplína (na odklad realizácie ekologických opatrení už niet času, treba ich zbezodkladniť), ktorú dnes musíme pestovať. Ale vyhýbať by sme sa jej nemali ani v manželských krízach, pri riadení automobilu, v odvykacích kúrach, pri vyhýbaní sa konfliktu alebo cyklistovi na chodníku, pri štúdiu cudzieho jazyka, v bežnom spoločenskom alebo priateľskom styku, v rodine, keď iba chceme (!) povedať milé slovo alebo pohladiť dieťa, v horách, keď túžime (!) vyliezť na kopec, v predvolebnom prejave sa bezodkladne realizujú sľuby a v povolebnom období zasa ich nesplnenie... Konajme a hovoriť o tom — austinovsky (performatívne) povedané — prestaňme.

V zmysle predchádzajúceho odseku má atemporalistika prednosť pred perichronológiou. Iba taká perichronológia je dobrá, ktorá prestane a uvoľní cestu atemporalistike. Pokiaľ je tu hovorenie o bezčasí, väzíme iba v čase, sme čistí smrteľníci. Iba činom eternalizujeme, zanechávame zmysluplnú stopu, zmysluplnú, samozrejme, pokiaľ ide o čin dobrý, pretože zločinom by sme eternalizovali iba nezmysel.

Z metaperichronozofického hľadiska možno aj perichronozofiu kontraponovať celku predfilozoficky daného, ktorý sa v okamihu jeho perichronozofického pertraktovania mení na celok predperichronozoficky daného.

Celok predperichronozoficky daného je to, z čoho si perichronozofia vyčleňuje predmet svojho skúmania zvaný perichrónia.

 :: achrónia, achronológia, achronozofia, atemporalistika, náhle, peri-, perichronéma, perichronematika, perichrónia, perichronológia, perichronozoféma, synkriticizmus.


periodizácia gr. − delenie na časové úseky.


periodizácia vývinu − delenie vývinu na jeho obdobia.


periodizácia vývinu filozofie – delenie, členenie vývinu filozofie na (časové) obdobia (etapy vývinu):

• filozofia staroveká;

• filozofia stredoveká;

• filozofia novoveká;

• filozofia súčasná.

Starovekej filozofii predchádza protofilozofia resp. filozofia sa z nej rodí.

Medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia.

Naznačené členenie vývinu filozofického myslenia je všeobecnochronologické, priraďujúce filozofémy k obdobiam dejín ľudstva.

Filozofickejšou periodizáciou vývinu filozofického myslenia je koncepcia dejín filozofie osnovaná na pojme historického typu racionality resp. konfigurácie kľúčových kategórií, ktoré intervenujú vo filozofickom myslení tej ktorej etapy jeho vývinu. V tomto zmysle sa vyčleňuje: 

    1. kvalitativistická etapa, zahrnujúca filozofémy starovekej, stredovekej a renesančnej filozofie;
    2. kvantitativistická, zahrnujúca filozofémy novovekej filozofie;
    3. evolučno-holistická, zahrnujúca filozofémy súčasnej filozofie.

Dve dekády vývinu filozofie 21. storočia však naznačujú nástup novej paradigmy filozofovania, ktorú napr. sovietsko-rusko-US-americký filozof a univerzalista Michail Naumovič Epštein charakterizuje ako postaktivisticko-virtualistickú paradigmu filozofie, ktorú kontraponuje kriticisticko-aktivistickej paradigme filozofie 18. – 20. storočia nasledujúcej po predkriticisticko-predaktivistickej paradigme filozofie starovekej, stredovekej a novovekej do 17. stor. vrátane. Špecifikum myslenia na báze tejto novej paradigmy filozofie označuje termínom projektívnosť: projektívne myslenie (projective thinking) opisuje možnosť konštruovania objektu, nie už existujúci objekt (describes the potential design of an object not currently available) (411)

 :: dejiny filozofie, Chronológia (súčasť tohto slovníka).


perspektíva lat. – pohľad, výhľad; hľadisko, stanovisko.


pestovanie – opatrovanie, zošľachťovanie.


Peter Španiel (po 1210/20 Lisabon – 1277 Viterbo) − Peter Španielsky, Petrus Hispanus, Petrus Iuliani, Pedro Juliao, Iohannes XXI, Ján XXI. − portugalský logik, filozof, lekár a teológ. Pápežom od 8. septembra 1276 do 20. mája 1277. − D: Summulae logicales (Malé logické sumy) / príručka logiky, najznámejšie Petrovo dielo, ktoré významne ovplyvnilo vývin vedeckého myslenia v stredoveku.

 :: filozofia 13. stor., logika, medicína, teológia.


písmo pojmové (Frege, G.) − nem. Begriffsschrift − jazyk symbolov umožňujúci čo najprísnejším spôsobom kontrolovať matematické dôkazy a odhaliť každý skrytý predpoklad, ktorý by sa do dôkazu mohol nepozorovane vkradnúť. Pojmové písmo tvorí systém symbolov dovoľujúci schematizovať prirodzený jazyk tak, aby vyniklo to, čo je podstatné z hľadiska vyplývania a aby sa potlačilo to, čo z tohto hľadiska podstatné nie je; je to prostriedok realizácie odvekej úlohy logiky − zachytiť vyplývanie (cf 33;11).


platenie – matie platnosti, bytie v platnosti, bytie platným.


platenie (logika) – bytie pravdivým; hovoríme: ak je tvrdenie pravdivé, platí.


platnosť − matie záväznosti, uznávanie za záväzné; účinnosť, matie účinnosti; bytie uznávaným, obsahová správnosť myšlienky.

 :: platnosť norma právnej, platnosť úsudku, platnosť všeobecná.


platnosť (logika) – pravdivosť, matie pravdivostnej hodnoty pravda (1, P).

 :: platenie (logika).


platnosť úsudku – implikovanie záveru premisami, pričom sa nič nehovorí o tom, či tieto premisy a záver sú pravdivé alebo nepravdivé.

 :: logika.


platnosť všeobecná – platnosť bez výnimky v tej ktorej oblasti.


platný − majúci platnosť, hodnotu.


Platón (427 − 347 pr. n. l.) − grécky filozof, žiak Sokratov, zakladateľ Akadémie, osnovateľ druhého základného typu filozofovania (povedľa typu sokratovského a aristotelovského).

Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.

Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:

1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti).

Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.

2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexenos (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení).

V tomto období Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevteľovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.

3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).

Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.

Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof.

Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ

Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.

Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.

Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.

Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.

Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.

Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého,čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR

Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.

Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.

Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

DUŠA A TELO ČLOVEKA

Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.

Duša sa skladá z troch častí:

• rozumová duša (sídli v hlave),

• srdnatá duša (sídli v hrudi),

• žiadostivá duša (sídli v bruchu).

Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.

 :: Akadémia, bezčasie (Platón), dialektika (Platón), dialogika, filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia 4. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia európska, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, methexis, Sokrates, duša (Platón), idea (Platón), školy sokratovské, platonizmus.


platonizmus – Platónovo učenie, učenie jeho školy (Akadémie), novoplatonizmus, a rozvíjanie, variovanie alebo aplikácia Platónovho prístupu k realite a mysleniu u Augustina a v celom ďalšom vývine európskej filozofie.


pletenie − vyhotovovanie prevliekaním ohybného materiálu.

 :: prepletenie.


Plotinos (203 Lykopolis (Egypt) – 269/270 Minturnae (Kampánia)) – grécky filozof , hlavný predstaviteľ novoplatonizmu. Panenteista.

Plotinos sa výrazne inšpiroval Platónovou filozofiou, neprevzal však myšlienku o dvoch principiálne odlišných svetoch, zmyslovom a ideálnom. Všetky formy bytia a podoby sveta chce odvodiť z jednotného božského základu, ktorý nazýva Jedno: Jedno je absolútne, dokonalé, je to základ každej existencie a Plotinos o ňom hovorí ako o kráse, dobre a pravde.

Z Jedna emanujú (vyžarujú jednotlivé súcna tak, že možno rozpoznať stupnicu emanácie od najvyššej sféry ideí cez svetovú dušu až po najnižší stupeň – hmotu, materiálne súcna.

Jedno nie je prístupné pojmovému poznaniu, ktoré sa opiera o logické princípy. Nazeranie Jedna si vyžaduje, aby sme očistili svoju dušu a dostali sa do stavu extázy.. Je to mystická skúsenosť.

 D: Plotinos: Enneady.

 :: čas (Plotinos), filozofia 3. stor., filozofia antická, filozofia helenistická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, Porfyrios z Tyru.


Plotinos: Enneady – gr. Enneades – hlavné dielo Plotinovo po latinsky vytlačené vo Florencii r. 1492 a po grécky v Bazileji r. 1580. Názov diela pochádza od Plotinovho žiaka a životopisca Porfyria (texty zverejnil v roku 301 po viac ako tridsiatich rokoch od smrti Plotina), ktorý podľa svojich vlastných slov opatril Plotinove spisy, ktorých je 54, názvami a usporiadal ich viac menej podľa vecnej prináležitosti do šiestich kníh po deviatich rozpravách, podľa čoho je aj ich strešný názov (po slovensky) Deviatky:

I etické spisy,

II – III prírodovedné spisy,

IV – rozpravy o duši (psyché),

V – VI – rozpravy o inteligencii alebo rozume (nús) a o Jednom (hen).

Plotinos „začal písať až po desiatich rokoch výučby vo veku päťdesiatich rokov, takže všetky jeho texty spadajú do posledných šestnástich rokov jeho života“ (47;253 – 254). Plotinos svojim spisom nedával nijaké názvy: „Za tituly väčšiny ... textov pravdepodobne zodpovedá Porfyrios sám“ (47;254).

Významové univerzum vyjadrené textami týchto 54 rozpráv je štruktúrované v súlade s metafyzickým stupňujúcnom sa univerza na psyché, nús a to hen a postupom po týchto stupňoch smerom hore a zostupom smerom dole.


pluralizmus metodologický – funkčné prepojenie viacerých metód výskumu.


plynulosť – nepretržitosť, súvislosť, hladká prebiehajúcnosť bez prestávok a prerušení.


pocit − výsledok pociťovania, významový útvar kognitívnej, emocionálnej alebo zmiešanej povahy vyskytujúci sa spravidla ako súčasť vnemu, ktorá sa z neho zvykne pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní vyčleňovať. Notoricky známym príkladom je pocit bolesti.

Teória poznania pocit tematizuje ako súčasť zmyslového názoru.

 :: pocit (psychológia).


pociťovanie − proces názorného poznávania spočívajúci v generovaní pocitu, kognitívny významový proces tvoriaci podproces vnímania, vyčleniteľný z neho pri filozofickom alebo špeciálnovednom (psychologickom) skúmaní. Notoricky známym príkladom je pociťovanie bolesti.

Teória poznania pocit tematizuje ako podproces zmyslového nazerania.

 :: pociťovanie (psychológia).


počet – 1. spoločná vlastnosť súborov porovnávaných pri počítaní,  množstvo, obyčajne označené číslicou. Z hľadiska počtu možno formálne zjednocovať aj také súbory predmetov, ktoré sú samy osebe kvalitatívne rôznorodé. :: počet (matematika)1.

2. kalkul.

 :: častosť, počet (matematika)2.


počiatok – prameň, pôvod, východisko, začiatok.

 :: počiatok filozofie, počiatok sveta (Herakleitos).


počiatok filozofie − údiv a pochybnosť, v ktorých sa odohráva to, že rozumenie povahe vecí, netematicky obsiahnuté už v prirodzenom postoji, sa stáva tematickým, výslovným. „Údiv či pochybnost je takový vztah k věcem (chcete-li, takový prožitek věcí), jehož smyslem není jejich užívání a ošetřování, proměňování a využívání jejich vlastností, nýbrž postižení toho, co jsou. Proto stojí údiv na počátku filosofování a proto bytostně charakterizuje teoretický postoj“ (72;14).


počiatok sveta (Herakleitos) – oheň (6;64).


počínanie si − vykonávanie nejakej činnosti (s dôrazom na spôsob jej vykonávania).


počítač (kognitivizmus) – zložitý systém spracúvajúci informácie a vyznačujúci sa sčasti inteligentným správaním.


podanie − predloženie, ukázanie, predvedenie.


podiel – časť celku pripadajúca na jednotlivca alebo skupinu; účasť na niečom.


podieľajúcno sa – komplex procesov podieľania sa na niečom a ich vyústení.


podieľanie sa − matie podielu alebo účasti na niečom, zúčastňovanie sa.


podmet (Aristoteles) – „to, o čom sa vypovedá iné, zatiaľ čo on sám sa už nevypovedá o inom“ (260;3458an).


podmienenosť − bytie závislým od niečoho, napr. od okolnosti.

 :: závislosť.


podmienený – závislý od podmienky alebo podmienok.


podmienka − to, z čoho vyplýva možnosť niečoho iného (podmieneného),  vzťah entity k prvku okolia, bez ktorého táto entita nemôže existovať. Daná entita je v tomto vzťahu to, čo sa označuje ako podmienené, a prvok okolia je podmieňujúce. Procesuálna stránka tohto vzťahu sa označuje ako podmieňovanie. Podmienka je okolnosť, ktorá je síce nevyhnutná na vyvolanie účinku, nie však úplne rozhodujúca. Podmienka je to, čo umožňuje pôsobenie príčiny (13;224).

Nezávislosť od podmienok je nepodmienenosť.

 :: conditio sine qua non, podmienka nevyhnutná, prispôsobovanie, prostredie (fyzika), ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná).


podmienka nevyhnutná – lat. conditio sine qua non – okolnosť, ktorá je nevyhnutná pre vznik, existenciu, platnosť, pravdivosť javu alebo výroku; nemusí byť však dostatočná, nemusí stačiť na vznik atď.


podmieňovanie − procesuálna stránka vzťahu medzi podmieňujúcim a podmieneným pri podmienke.


podmieňujúci − robiaci závislým, utvárajúci závislosť od istých podmienok.


podnet – impulz, pohnútka – vyvolávajúcno, zapríčiňujúcno činnosti, povzbudzujúcno na čin.

 :: vzbudenie.


podoba − tvar, forma niečoho; výzor, vzhľad, súhrn vlastností určujúcich zovňajšok; podobnosť.

 :: oblúk.


podobnosť − približná zhodnosť, približná zhoda čŕt.

 :: napodobňovanie.


podproces – angl. sub-process – súčasť procesu alebo zložka, ktorá ho spolutvorí taktiež v podobe procesu.


podstata – stránka vnútorného, „to, čo leží pod“ premenlivými javmi, čo sa nemení a v nezmenenosti trvá pri premene javov a čo zároveň je „nositeľom“ vlastností, čímsi samostatným, pre seba jestvujúcim, čomu vlastnosti „inherujú“ (inherencia), zatiaľ čo ono samo „subsistuje“ (subsistencia). Podstata je súhrn vnútorných trvalých vlastností. Podstata je jedna zo základných filozofických tém.

Výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď napr. R. Eisler hovorí, že podstata je „to, čo konštituuje ‚povahu’ druhu vecí alebo jednotlivej vec“, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti a implicite kategóriu procesuality (119;742). Výskum širšieho kontextu Eislerovho textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že v Eislerovej filozofickej reflexii podstaty intervenujú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď. Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ jeho existencie. Podstata je vnútorný základ (69;114).

 :: au fond, esencia, essentia, jav, meritum, ontológia, podstata (Černík, V.), podstata objektu, podstata predmetu (Cmorej, P.), príčina podstaty predmetu substanciálna, quidditas, vlastnosť podstatná.


podstata (Černík, V.) – konkrétne všeobecný, dialekticky protirečivý základ javu (69;228).

 :: príčina podstaty predmetu substanciálna.


podstata objektu – vnútorná stránka objektu, výsledkom poznania ktorej je pojem objektu.


podstata predmetu (Cmorej, P.) − empirická esenciálna vlastnosť predmetu, ktorú má nevyhnutne a ktorou sa líši v každom možnom svete v každom okamihu od všetkých ostatných predmetov.


podvojnosť – majúcnosť dvoch zložiek, dvojitosť.

 :: dualita.


pohľad − obrátenie, upriamenie zraku, pozretie alebo spôsob zrakového pozorovania alebo znázorňovania na základe takéhoto pozretia. Rôznosť pohľadov na nejakú vec uľahčuje rozpoznať jej zmysel.


pohyb − vyjavujúcno sa súcna, čiže to, bez čoho by sa súcno neukazovalo.

Pohyb obvykle chápu ako súvislú zmenu polohy alebo miesta telesa v priestore vzhľadom k času a voči nejakému referenčnému bodu.

Pohyb je jedna zo základných filozofických tém; výsledkom poznania pohybu sú rôzne významové útvary filozofické, špeciálnovedné, mytologické, každodenné a pod., líšiace sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v úvahách o pohybe, napríklad filozofický pojem pohybu, fyzikálny pojem pohybu atď.

Dôležitý filozofický pojem pohybu vypracoval napríklad Aristoteles, cf. pohyb (Aristoteles).

Filozofické skúmanie pohybu vyúsťuje vo filozofii často do vypracovania nielen filozofického pojmu pohybu, ale dokonca aj do filozofickej kategórie pohybu: napríklad už Herakleitos tvrdí, že všetko je v neustálom pohybe a pokoj je iba zmyslové zdanie.

 :: dynamika, lokomócia, obeh Zeme okolo Slnka, oblúk, ontológia, pohyb mechanický, pohyb organizmu živého, pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.), pohyb ideálny, pohyb miestny (Hegel, G. W. F.), pohyb periodický, pohyb relatívny (Newton, I.), pohybovanie sa, prechod, smer, vedenie1.


pohyb a hmota (Hegel, G. W. F.) – sú v nerozlučnej dialektickej jednote: ako nie je pohyb bez hmoty, nie je ani hmota bez pohybu (62;65).


pohyb ideálny – pohyb prvkov a procesov významového univerza, napr. pohyb myšlienok.


pohyb materiálny – pohyb hmoty, pohyb toho, čo existuje mimo nášho vedomia (cf. 69;69).


pohyb miestny (Hegel, G. W. F.) – dialektická jednota priestoru a času a všetko, čo sa pohybuje, je na jednom a zároveň na inom mieste (62;64).


pohybovanie sa – menenie svojej polohy alebo miesta.


pochopenie − výsledok chápania; chápavý, uznanlivý postoj.

 :: nahliadnutie, pochopenie (Spinoza, B.), pochopenie Hegela, G. W. F..


pochopenie (Spinoza, B.)

„Čo nemožno pochopiť z niečoho iného, treba chápať z neho samého (68;51)“.

„Veci, ktoré nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu byť ani jedna z druhej pochopené, čiže pojem jednej nezahŕňa pojem druhej (68;51)“.


pochopenie Hegela, G. W. F. – nevyhnutne predpokladá dokonale a detailne poznať Fichteho a Schellinga a pochopiť Fichteho a Schellinga predpokladá poznať ako abecedu Kantovu Kritiku čistého rozumu. No na to, aby sme pochopili Kanta, musíme veľmi dobre poznať Hobbesa, Locka, Berkeleyho a Huma, pretože práve týmito filozofmi sa začínajú dejiny súčasnej filozofie. Skrátka, pochopiť Hegela znamená pochopiť dejiny filozofie, no nie tak, ako sa predkladajú na stránkach učebníc, ale históriu filozofických významových útvarov, históriu filozofických ideí, ktoré sa v učebniciach dostávajú k slovu nezriedka nanajvýš v poznámkach pod čiarou. Prosté čítanie a opätovné čítanie Fenomenológie ducha nás neprivedie k pochopeniu tohto diela. Je nevyhnutné poznať postup myslenia, ktorý viedol k Hegelovej filozofii, t. j. treba poznať dejiny filozofických ideí a ďalších filozofických významových útvarov (cf. 404;9).

 :: dejiny filozofie, štúdium dejín filozofie.


pochybnosť – pochybovanie, neistota, rozpaky.

Pochybnosť spolutvorí napríklad počiatok filozofie.


Poincaré, Henri (29. 4. 1854 Nancy – 17. 7. 1912 Paríž) – francúzsky matematik a filozof, zakladateľ konvencionalizmu, člen Parížskej akadémie vied; roku 1905 dospel súčasne s Einsteinom k základným pojmom špeciálnej teórie relativity (cf Lorentz, H. A.). Poincaré je významným predstaviteľom kritiky vedy ako sebauvedomenia postupov vedy: zaujímala ho predovšetkým otázka pôvodu základných vedeckých presvedčení.

Zákony vedy sú dohody (konvencie), ktoré majú slúžiť na čo najvhodnejšie a užitočné opisovanie príslušných javov. Fakty sú hranice slobodných konvencií.

 :: filozofia 20. stor., filozofia francúzska, matematika.


pojem − nocionálny významový útvar −  významový útvar, ktorý je výsledkom pojmotvorby (konceptualizácie) vyúsťujúcej do poznania podstaty javu, vzťahov medzi javmi alebo premeny javov.

Spájaním pojmov v súdení vzniká súd.

Základný a najvšeobecnejší pojem je kategória.

Významový konštituent pojmu, reprezentujúci všetky prvky nejakej množiny alebo triedy, je rozsah pojmu.

Pojem je relatívnym zavŕšením pojmotvornej činnosti.

 :: aparát konceptuálny, činnosť pojmotvorná, konceptualizovanie, mapa mentálna, mapa pojmová, meno podstatné, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, pojem čísla, pojem čísla, in: Dodatok, pojem epistemologický, pojem filozofický, pojem fyzikálny, pojem fyziky, pojem logický, pojem matematický, pojem poznania, pojem rozdielu, pojem systému, pojem topologický, pojem vývinu, pojem zlomku, pojmotvorba, um.


pojem adekvátny (Hegel, G. W. F.) – zhoda pojmu s realitou, idea (67;254).


pojem aposteriórneho – epistemologický pojem, týkajúci sa spôsobu, ako dospievame k poznaniu, totiž skúsenosťou.

 :: epistemológia.


pojem apriórneho – epistemologický pojem, týkajúci sa spôsobu, ako dospievame k poznaniu, totiž nezávisle od skúsenosti.

 :: epistemológia.


pojem bytia – najabstraktnejší filozofický významový útvar, reprezentujúci skrytý umožňujúcnostný aspekt celku predfilozoficky daného, skrytý preto, lebo tento aspekt je prekrývaný čímkoľvek vyčleniteľným z tohto celku ako súcno alebo nejaká oblasť, súbor súcien; je prekrývaný tak, že má tendenciu uniknúť dokonca aj pozornosti filozofujúceho, o nefilozofujúcom ani nevraciac, preto bytie v tomto slovníku reprezentujeme aj významom výrazu unikajúcno (cf transhorizontová realita).

Pojem bytia sa v európskej filozofickej tradícii sústavnejšie začína kontraponovať pojmu súcna počnúc Aristotelom, pričom pre pojem bytia sa vyhradzuje substantivizovaný infinitív gréckeho slovesa byť (gr. to einai) a pre pojem súcna substantivizované particípium slovesa byť (gr. to on). U Platóna sa len zriedkavo vyskytuje výraz to einai, pričom sa používa ako synonymum slova to on. Pred nimi len Parmenides poukazuje na bytie, no iba implicitne, a síce poukazom na nemožnosť nebytia; čiže explicitný pojem bytia sa uňho ešte nevyskytuje.

V neskorších etapách vývinu európskej filozofie, sa gréckemu to einai priraďuje latinské esse, a výrazu to on latinské id quod est (to, čo je) alebo ens (súcno).


pojem času – filozofická kategória, ktorej intervencia v poznávaní sveta „umožňuje prejsť od analýzy vecí (statických stavov) k analýza dejov, procesov“ (69;147).

Pojem času, ako reprezentácie podstaty času, treba odlišovať od času; pojem času je výsledkom poznávania podstaty času, pričom v procese poznávania času (a jeho podstaty) intervenujú rôzne kategórie, vrátane aj takej, akou je kategória nebytia.


pojem čísla − významový útvar reprezentujúci podstatu čísla z rôznych uhlov pohľadu − z matematického, filozofického (ontologického, epistemologického...), psychologického, antropologického... pohľadu.

 :: číslo (matematika), pojem čísla, in: Dodatok.


pojem epistemologický – filozofický pojem, tvoriaci súčasť epistemologického významového univerza a výsledok epistemologického poznávania podstaty nejakého prvku, aspektu alebo procesu v rámci vedeckého poznania.

 :: epistemológia.


pojem filozofický − filozofický významový útvar, výsledok filozofického poznania podstaty toho ktorého fenoménu, entity, vzťahu, procesu. Najvšeobecnejším filozofickým pojmom je kategória.

 :: filozofia, pojem epistemologický.


pojem filozofie – nocionálny významový útvar reprezentujúci filozofiu a utváraný 1. jednak v rámci spontánnej sebareflexívnej zložky filozofickej činnosti, 2. jednak cieľavedome v rámci metafilozofie, ktorá buduje (najvšeobecnejší alebo univerzálny) filozofický pojem filozofie a špeciálne pojmy filozofie vypracúvané v rámci jednotlivých častí metafilozofie (epistemologický, dejinnofilozofický, sociologický, psychologický atď.).

V prvom prípade sa všeobecne pochybuje o možnosti vypracovania „všeobecne definovateľného“ pojmu filozofie, pretože každý, kto filozofuje, si vytvára svoj pohľad na filozofiu, ktorý – keby sa rozpracoval do podoby explicitného pojmu filozofie – by sa s väčšou mierou pravdepodobnosti odlišoval od všetkých ostatných.

S väčšou zhodou pojmov filozofie sa možno stretnúť v rámci metafilozofie, a aj to skôr v rámci jej jednotlivých výskumných smerov a v rámci jej filozofických orientácií (existencialistický pojem filozofie, analytickofilozofický pojem filozofie, fenomenologický pojem filozofie, marxistický pojem filozofie atď.)

V rámci tohto slovníka uvádzame vymedzenia pojmu filozofie alebo nábehy k nemu v tvare nadpisu článku, ako filozofia (Albert Veľký), filozofia (al-Kindí), filozofia (Hegel, G. W. F.), filozofia (synkriticizmus) atď. Už pri prvom čítaní sa však používateľ tohto slovníka všimne, že pojmy filozofie, exponované v týchto článkoch, sa odlišujú.

Istý pokus vypracovať univerzálny pojem filozofie tento slovník predostiera v článku systém filozofie.; o pokuse tu treba hovoriť preto, lebo aj v danom článku sa podklad pre budovanie pojmu filozofie vykrajuje z celku predmetafilozoficky daného systemologickým aparátom.


pojem fyziky – metavedný alebo filozofický významový útvar reprezentujúci podstatu fyziky, jej predmet, metódy, kompetencie, fyzikálne významové univerzum..., vypracovaný buď filozofiou fyziky, alebo niektorou formou metavednej reflexie fyziky.


pojem logický − logický významový útvar reprezentujúci ten ktorý prvok logického univerza, jeho vlastnosti, vzťahy medzi týmito prvkami, operácie s nimi a pravidlá, podľa ktorých sa tieto operácie vykonávajú.

 :: logika.


pojem objektu – významový útvar tvorený výsledkom poznania podstaty objektu.


pojem poznania − významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty poznania.

Pojem poznania nemožno stotožňovať s poznaním; je výsledkom reflexie poznávacieho procesu, v rámci ktorej môžu intervenovať rôzne významové útvary alebo kategórie. Tvorba pojmu poznania tvorí náplň teórie poznania. a v tomto prípade hovoríme o gnozeologickom pojme poznania. Existovať však môžu aj iné filozofické a mimofilozofické pojmy poznania.


pojem priestoru − významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty priestoru a reprezentuje existenciu javov vedľa seba, t. j. ich vzájomnú polohu, ich vzdialenosť, a rozpriestranenosť.

 :: pojem priestoru objektívneho, priestor (fyzika), priestor (geometria), priestor (Leibniz, G. W.), priestor (matematika).


pojem priestoru objektívneho – výsledok poznania podstaty objektívneho priestoru a reprezentácia objektívneho priestoru vo forme pojmu, napr. fyzikálny pojem priestoru.


pojem reality transhorizontovej filozofický – najvšeobecnejší filozofický pojem, zovšeobecňujúci a filtrujúci pojmy absolútna, Boha, hmoty atď. a reprezentujúci podstatu transhorizontovej reality spočívajúcu v jej unikajúcne.

 :: pojem filozofický, realita transhorizontová.


pojem relácie – nocionálny významový útvar reprezentujúci v zovšeobecnenej podobe rozmanité vzťahy medzi materiálnymi alebo ideálnymi objektmi. Pojem relácie je výsledkom poznania podstaty relácie a nemožno ho stotožňovať s reláciou. Pojem relácie závisí od kategórií, ktoré intervenujú v jeho tvorbe.


pojem rozdielu − nocionálny významový útvar reprezentujúci podstatu rozdielu.


pojem systému − kognitívna (nocionálna) reprezentácia podstaty systému v súlade s konfiguráciou najmä kategórií intervenujúcich pri jej tvorbe. Pojem systému je základným významovým útvarom uplatňovaným v systémovom prístupe.


pojem topologický – pojem umožňujúci zistiť rovnakosť/rôznosť aspoň dvoch entít majúcich danú vlastnosť, vzájomne ich porovnať a v dôsledku toho ich aj usporiadať do určitej postupnosti. Topologické pojmy „umožňujú navyše prehĺbiť samu klasifikáciu tým, že ukážu nielen vzťahy nadradenosti, podradenosti alebo súradnosti, ale aj ich vzájomné usporiadanie (umiestnenie súradných podtried), pričom táto klasifikácia sa dá spresňovať zavádzaním ďalších medzičlánkov. Topologické pojmy majú vyššiu poznávaciu hodnotu než klasifikatorické. Napríklad ak vieme, že nejaký predmet  x väčší než predmet y a ten je väčší než predmet z, môžeme z toho bezprostredne usúdiť, že predmet x je väčší než predmet z bez toho, aby sme poznali konkrétnu veľkosť takto usporiadaných predmetov (75;15 – 16)“ (69;150).


pojem vývinu − nocionálny významový útvar reprezentujúci podstatu vývinu.


pojmotvorba − významový proces spočívajúci vo vytváraní pojmov, tvorenie pojmov alebo tvorba pojmov; významotvorba, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom analýzy, syntézy, porovnávania, abstrahovania, zovšeobecňovania. Výsledkom pojmotvorného procesu je kognitívny významový útvar zvaný pojem.

 :: konceptualizovanie, pojmotvorba filozofická.


pojmotvorba filozofická − filozofický významový proces spočívajúci v konštitúcii filozofických pojmov.


pole – 1. obrábaný pozemok, roľa; 2. okruh činnosti alebo pôsobenia, oblasť.

 :: pole (fyzika).


polemizmus gr. – svárivostný aspekt civilizácie, presadzovanie bojovníckych, zápasníckych prístupov pri odstraňovaní ťažkostí. Jedným z najmarkantnejších prejavov polemizmu je vojna.

Kardinálnym problémom synkriticizmu je problém vzťahu polemizmu a agapizmu. Synkriticizmus je v podstate skúmanie podmienok možnosti synkrízy polemizmu a agapizmu a s ňou súvisiacej synkrízy chronickej a perichronickej cesty odstraňovania ťažkostí.

 :: boj, revolúcia sociálna (synkriticizmus).


politika (synkriticizmus) – prejav polemizmu v živote obce prýštiaci zo záujmovosti založenej na egu; polemická (bojovnícka, zápasnícka), dosiahnutie moci sledujúca replikácia starého novými prostriedkami a ľuďmi; replikácia záujmovosti, replikácia ega, replikácia času; z hľadiska synkriticizmu nemá prínosný zmysel; forma prešľapovania civilizácie a jej príslušníkov v preddverí kultúry; prínosný zmysel môže získať až synkritizáciou v podobe hé techné politiké synkritiké, ktorou (synkritizáciou) sa politika stáva vývinovým pásmom kultúry s predostieraním potešenia z inakosti politických partnerov na ich vospolnej ceste k bez-ego-záujmovosti, čiže na ceste ku kultúrnemu spoločenstvu (societas syncritica), ktoré v synkritickopolitologickom kontexte možno vnímať ako synkritizovaný štát; synkritizácia politiky v podstate oživuje ideu mýtickej kontrapozície zákona obce vis-à-vis zákonu noci, ktorú si ešte pamätá Sofokles (pozri napríklad jeho tragédiu Antigoné a Patočkovu interpretáciu tohto diela). Politika je predmetom synkritickej politológie, ktorá sa zakladá na synkriticistickej filozofii politiky.


položenie – postavenie, stav, situácia.


poľudšťujúci − robiaci človekom alebo robiaci ho ľudskejším (humánnejším).


polymatia gr. – mnohoučenosť, oboznamovanie sa s mnohými vecami, podľa Diogena „nenaučí rozumnosti“ (6;63).


pomedzie − rozhranie, hranica, okraj.


pomenovanie − danie mena, nazvanie, označenie, akt, ktorým sa jednotlivé javy priraďujú k znakom.


pomer − bytie v nejakej súvislosti alebo spojitosti s niekým alebo niečím.

 :: pomer (matematika).


pomyselnosť – jestvujúcnosť, existujúcnosť len v predstavách, neskutočnosť, nereálnosť, fiktívnosť, myslenosť, ideálnosť.


poňatie − spôsob chápania, koncepcia, prístup.


ponematika (synkriticizmus) – disciplína synkriticizmu, spočívajúca v pestovaní umenia doťahovať veci dokonca, umenie dôkladnosti alebo dôslednosti.


popieranie − 1. vyhlasovanie niečoho za nejestvujúce; 2. vyhlasovanie nejakého tvrdenia za nepravdivé.


Popper, Karl Raimund (28. 7. 1902 Viedeň – 17. 9. 1994 Londýn) – anglický filozof rakúskeho pôvodu, zakladateľ kritického racionalizmu: rozhodujúcou myšlienkou je idea kritiky. Podľa Poppera môžu síce teórie platiť ako vedecké vtedy, keď majú empirický obsah; tým je totiž garantovaná možnosť empirickej skúšky. Ale verifikáciu treba nahradiť falzifikáciou. Podľa Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, keď sú falzifikovateľné, vyvrátiteľné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovať o nájdenie potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšať teóriu vyvrátiť, nájsť konkrétny prípad, ktorý teórii odporuje. Čím ťažšie to je a čím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väčšia je pravdepodobnosť, že teória je použiteľná. Overenie vedeckej teórie je stále len predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podľa toho všetky prírodovedné zákony a teórie len doposiaľ nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falzifikovaných teórií. Principiálne sa tak veda stáva neukončeným procesom: je to vlastne negatívny vylučovací proces; nepotrebné modely riešenia sa ďalej nesledujú, podobne ako v prírode vymierajú zle sa prispôsobiteľné druhy. Preto možno takisto hovoriť aj o evolúcii vedy (145;62).

V základoch popperovskej zakazujúcej, falzifikacionistickej metodológie a jej zodpovedajúcej teórie vedy je chápanie systému ako ohraničenia.

Podľa Poppera je opravdivým vedeckým postupom dedukcia (nie indukcia). Vedecká hypotéza (vedecký zákon, vedecká teória) je výsledkom tvorivej intelektuálnej činnosti (nie generalizácie). Testovať hypotézu (zákon, teóriu) znamená dedukovať z nej observačné výroky a skúmať ich možnú nepravdivosť, to znamená snažiť sa hypotézu (zákon, teóriu) falzifikovať. Vedecká teória nemôže nikdy dosiahnuť definitívnu platnosť. Vývin vedy je postupné prekonávanie omylov.

 – D: Logik der Forschung, 1934; The Poverty of Historicism, 1944 – 1645; The Open Society and its Enemies, Vol. 1: The Spell of Plato, Vol. 2: The High Tide of Prophecy, 1945; Conjectures and Refutations: The Growth of Scientific Knowledge, 1963; Die Logik der Sozialwissenschaften, 1969; Objective Knowledge. An Evolutionary Approach, 1972; (spolu s J. Ecclesom) The Self and its Brain – An Argument for Interactionism, 1977; Die beiden Grundprobleme der Erkenntnistheorie, 1979; Postscript to the Logic of Scientific Discovery, Vol. 1: Realism and the Aim of Science, Vol. 2: The Open Universe:An Argument for Indeterminism, Vol. 3: Quantum Theory and the Schism in Physics, 1983; Auf der Suche nach einer besseren Welt. Vorträge und Aufsätze aus 30. Jahren, 1984; Die erkenntnistheoretische Position der evolutionären Erkenntnistheorie. Bedingungen, Lösungen, Kontroversen, 1987; A World of Propensities: Two New Views of Causality, 1990; The Myth of the Framework: In Defence of Science and Rationality, 1994; Knowledge and the Body-Mind Problem: In Defence of Interaction, 1994; Alles Leben ist Problemlösen. Über Erkenntnis, Geschichte undPolitik, 1994; The Lesson of this Century, 1996; The World of Parmenides, Essays on the Presocratic Enlightenment, 1998; Frühe Schriften, 2006; After The Open Society, 2008.

 :: falibilizmus, filozofia 20. stor., filozofia analytická, filozofia súčasná, racionalizmus kritický.


poprenie – 1. vyhlásenie niečoho za nejestvujúce, neuznanie; 2. vyhlásenie niečoho, napr. tvrdenia, za nepravdivé; 3. nepriznanie sa, zaprenie, napr. poprenie svojej viny.


poprenie tvrdenia – vyhlásenie tvrdenia za nepravdivé.


popud − podnet, pohnútka, iniciatíva.

 :: popud (psychológia).


poradenstvo synkritické (synkriticizmus) – typ filozofického poradenstva odvíjajúci sa z praktikovania meditácie nahlas a zo spočuteľňovania osobných zážitkov čiže meditácie v tradičnom zmysle slova; poradenská forma uplatňovania terapeutického a kultivačného potenciálu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života. Synkritické poradenstvo je synkritizovaná forma sokratickosti (sokratovskej metódy: irónie i maieutiky).

Cieľom synkritického poradenstva je obnoviť komunikáciu ľudského indivídua so sebou samým a s druhými a druhým (vrátane prírody). Pre trpiacich intelektuálov zvyknutých svoje ťažkosti interpretovať a zneprístupňovať tieto ťažkosti v ich jedinečnosti alebo nedelegovateľnosti výsledkami tejto interpretácie je napríklad mimoriadne dôležité odlíšiť meditáciu od interpretácie. Intelektuáli totiž svoje ťažkosti neriešia, ale interpretujú (a výdatne o nich iba hovoria). Synkritické poradenstvo oživuje praktikovanie (pestovanie) umení v širokom zmysle slova (cf. artes), ktoré sa v dobe globalizácie už neobmedzujú len na tradíciu európsku, takže napríklad vedno s európskou ars amandi (umenie milovať) sa otvára výhľad povedzme na tantru (cf Lysebeth), vedno s európskou ars medicandi (umenie auto/terapie alebo seba/liečenia) sa zohľadňuje povedzme ajurvéda, s európskou (napríklad kresťanskou) ars moriendi (umenie umierať) sa prakticky zohľadňuje skúsenosť povedzme Tibetskej knihy mŕtvych atď. Veľmi dôležitou oblasťou synkritického poradenstva je pestovanie umenia tešiť sa z radosti druhých osnované na žičení inakosti a pestovanie umenia nelipnúť na ničom (porovnaj skúsenosti stoicizmu a buddhizmu). Pozri k tomuto aj problém lipnutia. Synkritickosť tohto typu poradenstva spočíva v nereduktívnom usúvzťažňovaní (synkríze) aplikovaných postupov umenia žiť (ars vivendi), umenia umierať (ars moriendi) a ďalších, čo znamená

1. že tradície sa nemiešajú,

2. že sa neredukuje jedna tradícia na druhú (čiže nepovyšuje jedna nad druhú),

3. že sa synergický kultivačný alebo terapeutický efekt individualizuje na jedinečný prípad blížneho.

V európskom (západnom) kontexte je pri synkritizovaní postupov jednotlivých tradícií kľúčová ireducibilita akademického a alternatívneho v celom spektre svetonázorového, sociálneho, psychického a somatického. Synkritické poradenstvo je podprocesom kultúry.

V rámci pedagogického procesu sa môže úspešne používať počas konzultačných hodín. Po nástupe nejakého druhu krízovosti v osobnom živote alebo (profesionálnej) činnosti terapeuta, poradenského pracovníka, liečiteľa plní synkritické poradenstvo funkciu štartéra autoterapie. Aj pri synkritickom poradenstve, ba pri ňom obzvlásť a osobitne, treba podčiarknuť všeobecnú požiadavku synkriticizmu: nenasledovať (sc. synkriticizmus), ale sledovať rozvíjanie svojho vlastného potenciálu alebo jeho uvoľnenie, keď činnosť začne viaznuť. Synkriticizmus ani v oblasti poradenstva nepredpisuje nijaké recepty, ale slúži na opätovné nadviazanie kontaktu toho, kto sa s ním dostal do kontaktu, aj so sebou samým, so svojou vlastnou (profesionálnou) činnosťou a svojim vlastným životom. Podstata krízy totiž v ktorejkoľvek oblasti spočíva v strate kontaktu – v strate kontaktu so sebou samým a pochopiteľne aj v strate kontaktu s tým, komu máme pomôcť. Ak sa napríklad namiesto klienta alebo pacienta dívame celý čas iba na obrazovku svojho počítača a ak sme schopní alebo ochotní dotýkať sa prstami iba jeho klávesnice, je to jasný indikátor toho, čo označujeme spojením “strata kontaktu”: sme vyradení, naša pomoc napriek splneniu “všetkých” predpisov stráca (seba)kultivačný efekt a koniec koncov zmysel (pre nás i pre klienta/pacienta). Tu sa skrýva zdroj všeprenikajúcej nespokojnosti (s prácou, s pacientom/klientom, so sebou). Niet takého množstva finančných prostriedkov, ktorým by sa dala táto nespokojnosť odstrániť. Zmyslom synkritického poradenstva je odstránenie ťažkosti atemporalistikou, ktorú – ako ináč – treba cvičiť.

Ani bolesť,  ani zbavenie sa jej sa nedá delegovať na druhého. Bolesť je nedelegovateľná. S trpiacim však možno súcítiť. Dokonca i so sebou samým. I seba samého ako trpiaceho možno prijať. Neodvracajme sa od seba samých. Milujme seba samých. To nie je sebaláska, ale sebascelenie, hojenie rany v nás samých, predpoklad pomáhania druhým. Ako vnútorne roztrhnutí, nescelení, budeme sotva schopní pomáhať druhým. Pokiaľ sa neprijímame ako trpiaci, rozmnožujeme svoje utrpenie o priepasť neprijímania sa v sebe samých. Je to táto priepasť v nás, čo nás oddeľuje od nadoblačia mysle, čo nám zamedzuje kontakt s ním. A spojenie či obnovenie spojenia (= re-ligio) s nadoblačím mysle je obnovenie jednoty sveta aspoň v nás samých, aspoň v našom vnútri. Scelení vidia (cítia, prežívajú) úplne ináč rozvrátenosť sveta ako nescelení, rozvrátení. Skúsiť si to možno ponorením porezaného prsta do horúcej vody a ponorením neporezaného alebo zahojeného prsta do horúcej vody. V druhom prípade je bolesť menšia či dokonca vôbec sa nedostavuje, hoci voda je rovnako horúca alebo dokonca ešte horúcejšia. Sceľujúci sa nečakajú na scelenie sveta, ale konajú, sú činom.

 :: poradenstvo.


poradie − zoradenie za sebou, postupnosť.

Určenie poradia je usporiadanie.

 :: poradie operácií aritmetických.


Porfyrios z Tyru (234 - okolo 305 n. l.) – grécky filozof , predstaviteľ novoplatonizmu, žiak Plotina a vydavateľ jeho Enneád. Komentoval Aristotela. Záber literárnej činnosti tejto „živej knižnice a chodiaceho múzea“, ako Porphyria nazval Eunapios (47;323), siaha od filozofie, cez filológiu, rétoriku, históriu až po astronómiu a dalšie vedy.

 – D(tvorí asi 70 titulov, z ktorého sa zachovalo úplne al. v podstatnej časti 10 diel1)): Aformai pros ta noéta (Východiská k poznaniu inteligibilného sveta); Peri tú en Odysseia tón nymfón antrú (O jaskyni nýmf v Odysei); Peri apochés empsychón (O zdržiavaní sa mäsa živočíchov); Pros Markellan (Pre Marcellu); Bios Pythagorú (Pytagorov život) – tento text je súčasťou nasledovného diela: Filosofos historia (Dejiny filozofie); Eisagógé eis tas Aristotelús Katégorias (Úvod k Aristotelovým Kategóriám); Peri tón pente fónón (O piatich termínoch) – výklad predikabílií rodu (genus), druhu (species), špecifického rozdielu (differentia specifica), podstatnej vlastnosti (proprium) a náhodnej vlastnosti (accidens logicum); Eis tas Aristotelús Katégorias kata peusin kai apokrisin (Výklad k Aristotelovým Kategóriám vo forme otázok a odpovedí); Eis ta Harmonica Ptolemaiú (Výklad k Ptolemaiovmu Učeniu o harmónii); Eisagógé eis tén apotelesmatikén tú Ptolemaiú (Úvod k Ptolemaiovej astrológii); Kata Christianón (Proti kresťanom); Homérika zétémata (Homérske otázky); Peri tón ek logión filosofias (O filozofii veštieb); Pros Anebó epistolé (List Anebónovi); Eis ton Tiaion Platónos (K Platónovmu Timaiovi); Peri tú mian einai tén Platónos kai Aristotelús (O totožnosti učenia Platóna a Aristotela); Peri Plótinú biú kai tés taxeós tón biblión autú (O Plotinovom živote a o usporiadaní jeho spisov).

Porfyriovi sa ešte na základe obsahu diela pripisuje spis Pros Gauron peri tú pós empsychútai ta embrya (Gaurovi o tom, ako embryá nadobúdajú život) [dielo sa zachovalo pod Galénovým menom].

__________

1) Zoznam všetkých titulov uvádza J. Bidez: Vie de Porphyre, Ghent – Leipzig 1913 (Hildesheim 1964).


 :: filozofia 3. stor., filozofia 4. stor., filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká.


poriadok − náležité usporiadanie alebo jeho výsledok; náležitý, pravidelný stav; súhrn pravidiel, predpisov; spoločenské zriadenie, spoločenský systém.

Pojem poriadku je významový útvar podstatný pre pochopenie pojmu usporiadanej dvojice; tento významový útvar reprezentuje štruktúru usporiadanej dvojice vyznačujúcu sa poradím, objekty usporiadanej dvojice tvoria rad čiže skupinu usporiadanú v jednej línii, členy tejto skupiny sa odlišujú miestom, postavením v rade; ak by sme poradie objektov v skupine zmenili, dostali by sme inú usporiadanú dvojicu

 :: poriadok politický, poriadok právny.


poriadok politický – angl. political order – súčasť predmetu politickej filozofie, tvorená stavom, v ktorom chýba konflikt a neporiadok, najmä neprítomnosť násilného neporiadku, ako aj súbor organizácií, ktoré sa snažia formovať alebo regulovať spoločenský život.


porovnanie – zistenie zhodných a rozdielnych vlastností dvoch alebo viacerých vecí, javov a podobne; výsledok porovnávania.

 :: pomer (matematika).


porovnávanie – zisťovanie zhodných a rozdielnych vlastností dvoch alebo viacerých entít. Výsledkom porovnávania je porovnanie.

 :: hodnotenie estetické.


porozumenie − pochopenie; vedenie pochopiť niečie správanie, prejavy, situáciu.

 :: apercepcia.


poslanie – významná úloha, určenie.


post hoc, sed non propter hoc lat. – po tom, ale nie pre to; z potom nevyplýva nevyhnutne preto. Následnosť nie je dôkazom príčinnej súvislosti.

 :: latinčina.


postavenie – rozmiestnenie, pozícia, poloha; stav, situácia, položenie; (významná) spoločenská úloha alebo funkcia.

 :: status.


postmarxizmus − nahradenie doktríny klasického marxizmu selekciou kľúčových významových útvarov odvodených z marxizmu a transformovaných alebo dopĺňaných zväčša z pozícii postštrukturalizmu na pozadí postmoderného odmietania metanarácií a totalizujúcich výskumných projektov.

Pre postmarxizmus je dôležitý najmä postštrukturalistický dôraz na konštitutívne postavenie jazyka a diskurzu v kultúre a antiesencialistická reinterpretácia sociálnych kategórií.

Postmarxizmus prijal postštrukturalistickú predstavu rozptýleného charakteru moci a viac než tradičný marxizmus sa spolieha na mikrosféry politickej moci a odporu.

Spoločenskú triedu, ktorej pojem je jedným z kľúčových významových útvarov historického materializmu (napr. u Gramsciho), postmarxizmus chápe ako výsledok diskurzu a nie ako objektívny ekonomický fakt. Obdobne triedne vedomie sa v postmarxizme chápe ako diskurzívne formovaná kolektívna pozícia subjektu. Triedy môžu byť podmieňované spoločnými ekonomických existenčnými podmienkami, ale automaticky netvoria kompaktné jadro, jednotné triedne vedomie.

Z konfigurácie kľúčových významových útvarov intervenujúcich v postmarxistickej reflexii sociálnej reality vypadáva kategória konečnej alebo poslednej determinovanosti kultúrnych fenoménov výrobným spôsobom alebo triednymi vzťahmi; ani triedny boj nie je koncentrovaným jadrom rozporov v spoločnosti − postmarxizmus tu vysúva do popredia pojmy genderu, rasy, veku, ani zdroj moci nemožno podľa neho zredukovať na jediné miesto výskytu alebo jedinú rozhodujúcu formu.

Radikálnu politiku podľa postmarxizmu nemožno zakladať na prevahe akéhokoľvek konkrétneho politického projektu, napr. na idei emancipácie proletariátom, ale musí sa utvárať na základe uznania rozdielov a rozpoznávania a rozvíjania sfér spoločného záujmu. Za primárnu hybnú silu spoločenskej zmeny postmarxisti už nepovažujú spoločenské triedy, ale spoločenské a kultúrne hnutia, ktoré sa vyvinuli v kontexte nových spoločenských antagonizmov v oblasti spotreby, prosperity a blahobytu (cf 188;150 − 151).

 − P: E. Laclau, Ch. Mouffeová, S. Hall.


postmoderna lat. − to, čo nastáva po konci moderny (v polovici 20. stor.) súčasná epocha pociťovaná, vnímaná v kontrapozícii voči moderne ako doba, ktorá nasleduje po nej.

Charakteristika postmoderny sa odlišuje v závislosti od významových útvarov, ktoré intervenujú v uvažovaní o nej: v umeleckej a umenovednej reflexii sa postmoderna charakterizuje ako nástup zásadnej plurality a rovnoprávnosti kultúr vkusu a odmietanie estetiky vznešeného, v kulturológii sa reflektuje ako radikalizovaná moderna, obnovujúca reč mnohosti a diferentnosti konfliktných svetov...

 :: postpostmoderna, univerzum významové postmoderné.


postmodernizmus lat. − mentalita súčasnej epochy, ktorá túto epochu vníma, pociťuje alebo označuje ako postmodernu v kontrapozícii k moderne. Sebareflexívnou vrstvou alebo súčasťou postmodernizmu je postmodernistická alebo postmoderná filozofia.

Postmodernizmus ako hnutie sa presadzuje približne od sedemdesiatych rokov 20. storočia v celom rade vývinových pásiem civilizácie (v umení, filozofii, vede, v životnej orientácii jednotlivcov i spoločenských inštitúcií) vychádzajúc z poznatku, že euroamerická civilizácia budovaná na anticko-kresťanských základoch sa doposiaľ príliš sústreďovala na seba bez schopnosti alebo ochoty považovať iné alternatívne kultúry (africké, juhoamerické, tzv, orientálne atď. nezriedka založené na iných princípoch) za rovnoprávne alebo rovnocenné (437;3194).


postoj – 1. držanie tela (pri státí), póza 2. stanovisko, vzťah, pomer, prístup.

 :: pochopenie, postoj filozofický, postoj teoretický, postoj životný, postoj životný prirodzený.


postoj filozofický – postoj charakteristický pre filozofa alebo súvisiaci s určitou filozofiou, opierajúci sa o ňu.


postoj teoretický − postoj, ktorý zaujímame prelomením samozrejmosti každodenného postoja, keď si položíme otázku, čo nejaká vec, ktorú máme pred sebou, vlastne je, a keď prerušíme manipulovanie s touto vecou, nejaké jej používanie alebo ošetrovanie Teoretický postoj začína sproblematizovaním známeho.

Teoretický postoj sa vyznačuje údivom a pochybnosťou, je to postoj problematizujúci samozrejmú vždy-už-známosť vecí sveta prirodzeného životného postoja. Ako postoj údivu a pochybnosti, ktorý tak vidí problematickosť každodenného postoja, je teoretický postoj prekonaním naivity. „Teoretický postoj je vztahování sa k věcem nikoli s cílem využívat je na základě rozumění jejich povaze, nýbrž s výslovným cílem porozumět tomu, co jsou“ (72;12, 14).

 :: zaujatie postoja teoretického.


postoj životný – postoj k životu.

 :: postoj životný prirodzený.


postoj životný prirodzený − postoj, v ktorom vždy už vieme, čo veci sú a ako sa voči nim správať.

Prirodzený životný postoj je jedna z najvýznamnejších tém fenomenologicky a ontologicky zameranej filozofie, napr. Husserlovej analýzy životného sveta alebo Patočkovej analýzy prirodzeného sveta. „Každodennímu životnímu postoji je vlastní, že se v jeho rámci výslovně neptáme, co nějaká věc, nějaké jsoucno, je. Vědění o věcech má povahu samozřejmého přesvědčení.“ (cf 72;12).

 :: fenomenológia.


postpostmoderna lat. – to, čo nastáva po postmoderne (začiatkom 21. storočia), jeden zo smerov v rámci sebareflexívnej vrstvy rozbiehajúcej sa druhej axiálnej doby.

 :: epocha, univerzum významové virtualistické.


postštrukturalizmus lat. − skupina filozofických teórii poslednej tretiny 20. storočia, vybavené po metodologickej stránke semiotickým metodologickým aparátom aplikovaným v rámci najmä kultúrnovedne orientovaných disciplín (Gender Studies, Cultural Studies), kriticky nadväzujúce na štrukturalizmus a hermeneutiku a využívajúce/rozpracúvajúce najmä významové útvary a procesy vyvinuté v rámci

    1. analýzy diskurzu M. Foucaulta,
    2. štrukturálnej psychoanalýzy J. Lacana,
    3. dekonštrukcie J. Derridu.

 :: filozofia 20. stor., filozofia súčasná.


postulát lat. – požiadavka.


postup − pohyb dopredu, postupovanie; spôsob konania, ustálený spôsob práce, metóda, séria krokov; celková technológia činnosti. Ako príklad postupu môže slúžiť algoritmický proces.

 :: cesta, postup induktívny, postup myšlienkový, proces.


postup induktívny − myšlienkový postup od jednotlivého k všeobecnému.

 :: indukcia.


postup myšlienkový − séria krokov myslenia alebo séria myšlienok, ich nasledovanie po sebe, napríklad podľa logických pravidiel. Príkladom myšlienkového postupu je úsudok.

 :: indukcia, postup induktívny.


postupnosť − nasledovanie v istom poradí; sled.

 :: séria.


postupovanie − robenie krokov dopredu, dostávanie sa bližšie k cieľu.


posudok – slovesný útvar vecnej literatúry, ktorý sa uplatňuje pri hodnotiacich textoch a v ktorom sa „vecne a konkrétne uvádzajú všetky zistené fakty, ktoré sú rozhodujúce pre konečné zhodnotenie. V prevej časti posudku sa uvádzajú, event. čiastočne aj hodnotia závažné a rozhodujúce okolnosti, v druhej časti sa analyzujú a hodnotia tak, že vyústia do jednoznačného záveru hovoriaceho rozhodné ,áno’, alebo ,nie’. Keďže posudok o tej istej veci takmer spravidla vyhotovujú viacerí experti alebo odborníci, treba ho – kvôli konfrontácii – vždy doložiť argumentmi. V posudku sa objektívne uvádzajú aj klady aj nedostatky posudzovaného diela“ (190;95 – 96).


posudzovanie − hodnotenie, zvažovanie, odhadovanie; robenie, vypracúvanie posudku.

 :: evaluácia, posudzovanie filozofické, posudzovanie vedecké.


posudzovanie filozofické – filozofický významový proces spočívajúci v hodnotení podľa filozofických kritérií, vo zvažovaní filozofickými postupmi alebo v ich realizácii na základe filozofických predpokladov.


posudzovanie vedecké – vedecký významový proces spočívajúci v hodnotení podľa vedeckých kritérií, vo zvažovaní vedeckými postupmi alebo v ich realizácii na základe vedeckých predpokladov.


posvätno – sakrálno – čokoľvek, na utváraní sa čoho má podiel božské; opak profánneho. Fenomenologicky sa vyznačuje podnecujúcnom k úcte a bázni, k vážnosti, veľkosti, vznešenosti, ušľachtilosti, k orientácii na tajomnosť, transhorizontovosť. Sakrálnom je situácia generujúcnom sakrálnych významových útvarov a procesov, vyjadrených alebo vyjadriteľných sakrálnym výrazivom.

 :: výraz sakrálny.


potreba – stav nedostatku, tvorený jeho pociťovaním a snahou o jeho odstránenie, ktoré sa realizuje uspokojením potreby čiže spotrebou; nevyhnutnosť niečo získať alebo niečoho sa zbaviť; stav, v ktorom sa niečo nedostáva, v ktorom je niečo žiaduce, nutné, v ktorom sa nemožno bez niečoho zaobísť. Potreba je stav vyvolaný neuspokojenosťou požiadaviek, ktoré sú nevyhnutné pre normálnu činnosť, a zameraný na odstránenie tejto neuspokojenosti.s

Potreby veľmi úzko súvisia s hodnotami, ktoré sa na základe potrieb konštituujú.

 :: bývanie, jedenie, obliekanie sa, potreba (ekonómia), potreba duchovná, potreba estetická, potreba fundamentálna (psychológia), potrebný, pozemok, systém umelý, uspokojenie potreby.


potreba duchovná – potreba v rámci, v oblasti vedomia, myslenia alebo psychiky vôbec.


potreba estetická – duchovná potreba človeka vyvolávaná nedostatkom estetických zážitkov.

 :: estetika.


potrebný – bez ktorého sa nemožno zaobísť, ktorý treba a je náležitý.

:: potreba.


potvrdenie − dosvedčenie správnosti alebo pravdivosti.


poučka − stručné, zovšeobecnené vyjadrenie istej zákonitosti, pravidlo; dokazovateľné tvrdenie stručne vyjadrené spravidla jednou vetou.


poukazovanie – upozorňovanie na niečo, obracanie pozornosti na niečo, zdôrazňovanie niečoho alebo pripomínanie niečoho.


použitie − upotrebenie na istý cieľ alebo účel, pridanie, nasadenie niečoho ako užitočného, potrebného, nevyhnutného pri realizácii nejakého cieľa, čo si vyžaduje vykonať určité úkony, operácie, napríklad použitie čísel si vyžaduje uskutočňovať s nimi určité operácie.

 :: používateľ, zásobník.


používanie − upotrebúvanie na istý cieľ alebo účel, pridávanie, nasadzovanie niečoho ako užitočného, potrebného, nevyhnutného pri realizácii nejakého cieľa, čo si vyžaduje vykonávať určité úkony, operácie, napríklad používanie čísel si vyžaduje uskutočňovať s nimi určité operácie.

 :: používateľ.


používateľ – kto niečo používa, napr. používateľ jazyka.

 :: použitie, používanie. používateľ (informatika).


povaha − súhrn príznačných vlastností, charakter, ráz.


povedomie – uvedomenie si vzťahu k istému spoločenskému javu, spoločenstvu, národu, mestu, krajine, vlasti a podobne; uvedomenie si niečoho, vedomosť o niečom.

 :: povedomie národné.


povedomie národné – uvedomenie si príslušnosti k určitému národu.


povinnosť –  nevyhnutnosť konať podľa určitej morálnej normy. Povinnosť je podoba, ktorú nadobúda pre všetkých platná mravná požiadavka vtedy, keď sa z nej stáva osobná úloha určitého jednotlivca vzhľadom na jeho postavenie v určitej konkrétnej situácii. Osobnosť tu vystupuje ako aktívny subjekt morálky, ktorý si sám uvedomuje morálne požiadavky a svojou činnosťou ich aj uplatňuje.

Povinnosti sú predmetom deontológie.

 :: etika, povinnosť (právo), zodpovednosť.


povzbudenie – dodanie odvahy, sily, chuti do nejakej činnosti, podnietenie do činnosti; urobenie intenzívnejším, živším; vzpruženie, oživenie.


povznášajúcno – náplň kultúry v ktorejkoľvek jej oblasti alebo v ktoromkoľvek jej vývinovom pásme spočívajúca v mravnom zdokonaľovaní, v zlepšovaní sa, v dostávaní sa vyššiu úroveň pretvárania zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, manej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. K povznášajúcnu môže dochádzať o. i. participáciou na umeleckom dianí (na umeleckej tvorbe, interpretácii, recepcii) alebo na kráse prírody.


pozícia lat. – postavenie, poloha.


pozitivizmus p. filozofia pozitivistická.


pozitivizmus logický – smer v novopozitivizme, ktorý vychádzal z filozofie Viedenského krúžku v nadväznosti na empiriokriticizmus E. Macha a logický atomizmus B. Russella a L. Wittgensteina so zameraním skúmať vzťah filozofie a vedy. Výrazným impulzom vzniku logického pozitivizmu bolo Wittgensteinovo dielo Tractatus logico-philosophicus.

Osnovateľ Viedenského krúžku Moritz Schlick v stati Die Wende der Philosophie (1930) píše: 

„Die Wege gehen von der Logik aus. Ihren Anfang hat Leibniz undeutlich gesehen, wichtige Strecken haben in den letzten Jahrzehnte Gottlob Frege und Bertrand Russell erschlossen, bis zu der entscheidenden Wendung aber ist zuerst Ludwig Wittgenstein (im Tractatus logico-philosophicus, 1922) vorgedrungen.“


pozitívum lat. – niečo kladné, pozitívne.

 :: pozitívum axiologické.


pozitívum axiologické – kladná entita v zmysle axiologickom, podnecujúcno k dobrému alebo krásnemu, napr. posvätno.

 :: axiológia, pozitívum.


pozmenenie – obmenenie, zmenenie.


pozmeňovanie – obmieňanie, menenie.


poznačenie − opatrenie značkou, označenie.


poznanie − súhrn kognitívnych významových útvarov spĺňajúcich kritériá, ktoré zabezpečujú, že tieto významové útvary sú adekvátne, vierohodné alebo pravdivé.

Procesuálnu stránku poznania možno označiť ako poznávanie.

Poznanie je súčasťou predmetu teórie poznania, ktorá vypracúva gnozeologický pojem poznania.

Poznanie treba odlišovať od pojmu poznania.

 :: autopsia, cieľ poznania, činnosť poznávacia, gnozeológia, kritérium pravdivosti, metóda poznania, objekt poznania, obsah poznatku, pojem aposteriórneho, pojem apriórneho, poznanie (Aristoteles), poznanie (Filkorn, V.), poznanie (Kant, I.), poznanie empirické, poznanie filozofické, poznanie fyzikálne, poznanie nepriame, poznanie pravdivé, poznanie propozičné, poznanie vedecké, poznanie zmyslové, poznatok, poznávanie, pravda, predmet poznania, princíp poznania, problém, prostriedok poznania, stav poznania anomálny, subjekt poznania, teória poznania, tvorenie poznania nového, výsledok poznania.


poznanie (Aristoteles) – vyrastá z prirodzenej túžby ľudí po ňom, „po vedení. Ukazuje to ich láska k zmyslovým vnemom, lebo ich majú radi pre ne samy, nezávisle od úžitku, aký je z nich, a spomedzi nich najviac zrakové vnemy. Zrak uprednostňujeme takmer pred všetkými ostatnými zmyslami, a to nielen keď ide o naše konanie, ale dokonca aj vtedy, keď nič nezamýšľame robiť. A to preto, že tento zmysel viac než všetky ostatné napomáha naše poznanie a odhaľuje nám mnohé rozdiely“ (260;243).


poznanie (Aristoteles) (Cassirer, E.) – zmyslové vnímanie, pamäť, skúsenosť, obrazotvornosť a rozum vedno spájané spoločným putom; „sú to len rozličné stupne a rozličné výrazy jednej a tej istej základnej aktivity, ktorá dosahuje vrcholný stupeň svojej dokonalosti u človeka, no ktorá sa do istej miery prejavuje aj u zvierat a ostatných foriem organického života“. Aristoteles sa tu vyjadruje „ako biológ. Ideálny svet, svet poznania sa snaží vysvetľovať v kategóriách života. Podľa neho nachádzame tú istú neprerušovanú kontinuitu v oboch sférach nielen v prírode, ale aj ľudskom poznaní. Vyššie formy sa vyvíjajú z nižších“ (747;47).


poznanie (Filkorn, V.) – postupné oboznamovanie sa s vecou, teda s jej cestou prostredníctvom poznania jej jednotlivých krokov a celých ich úsekov; poznanie samo je aj svojou metódou, t. j. postupné poznávanie je súčasne tvorenie metódy v miere, v akej poznávanie je doprevádzané vlastnou sebareflexiou (44;64).


poznanie (Kant, I.) − ustavuje sa syntézou rozmanitého, syntézou názoru a myslenia na báze obrazotvornosti alebo čistého umového myslenia či rozumu.

 :: Kant, I., poznanie, poznanie rozumové materiálne (Kant, I.).


poznanie empirické − poznanie založené na skúsenosti (gr. empírii); jeho zdrojom je pozorovanie a pokus (experiment).


poznanie filozofické − podproces filozofického osvojovania si sveta a jeho výsledok v podobe kategórií a ďalších filozofických kognitívnych významových útvarov, reprezentujúcich podstatu univerzálnych aspektov a vzťahov miesta človeka vo svete.

 :: filozofia.


poznanie nepriame – poznanie na základe vyvodzovania dôsledkov (4;10).

 :: poznatok nepriamy.


poznanie pravdivé – nevyhnutný predpoklad správnej orientácie človeka vo svete: „Aby sa človek mohol správne orientovať vo svete, musí o ňom získať pravdivé poznanie“ (144;11).


poznanie propozičné − poznanie verbalizované v propozíciách; v tomto poznaní sa nárokuje pravdivosť, ktorú možno mať na základe šťastnej a neopakovateľnej náhody, alebo na základe nejakého dôvodu, ktorý zaručuje vyššiu mieru stability, opakovateľnosti a odolnosti poznania proti omylom (441;721).


poznanie rozumové formálne (Kant, I.) – poznanie, ktoré sa zaoberá len samou formou umu a rozumu a všeobecnými pravidlami myslenia vôbec bez rozlišovania objektov (632;9).


poznanie rozumové materiálne (Kant, I.) – poznanie, ktoré uvažuje o nejakom objekte (632;9).


poznanie vedecké − súbor výsledkov (vedeckých poznatkov) vrátane cieľavedomej činnosti (vedeckého poznávania) zahrnujúcej stanovenie problému a jeho vyriešenie aplikáciou určitých postupov alebo operácií vedno označovaných ako vedecká metóda.

 :: pojem epistemologický, poznanie fyzikálne, teória vedecká, veda.


poznanie zmyslové − poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, poznanie, na ktorého ustanovovaní sa bezprostredne podieľajú telesné orgány (vonkajšie zmyslové orgány, mozog).

Zmyslové poznanie je umožňované telesnými zmyslami.

Zmyslové poznanie považujú často za bezprostredné poznanie.

Predmetom zmyslového poznania sú javy, sekundárne zmyslové kvality, vlastné jednotlivým zmyslom (farby, tóny atď.) a primárne zmyslové kvality (veľkosť, tvar, pohyb atď.) Zmyslové poznanie je prvý stupeň procesu poznania; operuje pocitom a vnemom.

 :: teória poznania.


poznatok − jednotlivý výsledok poznávacej činnosti, realizácia cieľa poznania, spracovaný predmet poznania.

 :: agnotológia, činnosť poznávacia, generalizácia, literatúra náučná, objavenie, obsah poznatku, poznanie, poznatok (inžinierstvo znalostné), poznatok aposteriórny (Kant, I.), poznatok apriórny (Kant, I.), poznatok empirický, poznatok exaktný, poznatok filozofický, poznatok geometrický, poznatok nepriamy, poznatok pravdivý, poznatok vedecký, poznatok matematický, príručka, teória poznania.


poznatok aposteriórny (Kant, I.) – empirický poznatok, čiže poznatok prameniaci zo skúsenosti.


poznatok apriórny (Kant, I.) – od skúsenosti nezávislý nevyhnutný poznatok.


poznatok empirický − prvok empirického poznania, výsledok empirického poznávania, súčasť premetu epistemológie, metrológie...


poznatok exaktný – poznatok zdôvodnený matematicky formulovanou a experimentálne potvrdenou teóriou (121;17).


poznatok filozofický − filozofický významový útvar (filozofický pojem, filozofický súd, filozofický princíp...), ktorý je výsledkom filozofického poznávania sveta.


poznatok nepriamy – prvok nepriameho poznania.


poznatok pravdivý – kognitívny významový útvar, ktorý adekvátne reprezentuje to, čoho výsledkom poznávania je. Pravdivý poznatok sa vyjadruje pravdivým výrokom alebo pravdivými výrokmi.

 :: metóda deduktívna.


poznatok vedecký – prvok vedeckého významového univerza, kognitívny významový útvar vygenerovaný postupom lege artis v tom ktorom vedeckom odbore, t. j. ku ktorému sa dospelo výskumným postupom a technikami podľa všeobecne uznávaných pravidiel.

 :: literatúra vecná, poznanie vedecké, poznatok fyzikálny, poznatok geometrický, poznatok matematický, poznávanie vedecké, práca vedecká, veda.


poznávanie – kognícia – kognitívny významový proces spočívajúci v súhrne procesov nadobúdania kognitívnych významových útvarov (predstáv, vedomostí, názorov, poznatkov) zmyslovým vnímaním a rozumovou činnosťou. Človek poznáva svet v procese prispôsobovania si okolitého prostredia svojím potrebám. Výsledkom tejto činnosti sú nielen veci, ktoré človek vytvoril, ale aj významové útvary o okolitom svete. Na jednej strane sa tieto významové útvary stávajú stále podrobnejšími (poznávame svet v stále väčších detailoch), na druhej strane vzniká stále všeobecnejší pohľad na svet (cf 419;11).

Poznávanie sa vyvíja od zmyslového nazerania (pocitov, vnemov, predstáv) k abstraktnému mysleniu (pojmom, súdom, úsudkom, teóriám) a od neho k praxi. Vývin poznávajúceho myslenia sa odohráva v určitých logických formách a podlieha istým zákonom. Ich skúmaním sa zaoberá teória poznania (144;11 − 12).

 :: epistemický, kognícia, objekt skúmaný, poznanie, poznávanie empirické, poznávanie epistemologické, poznávanie filozofické, poznávanie názorné, poznávanie racionálne, proces poznávací (psychológia), systém znakový, teória poznania, vlastnosť.


poznávanie empirické − poznávanie založené na skúsenosti (gr. empírii), pozorovanie a experimentovanie; jeho výsledkom sú empirické poznatky.


poznávanie epistemologické – filozofické poznávanie realizované prostriedkami a postupmi tvoriacimi epistemológiu, pri intervencii epistemologických kategórií.


poznávanie filozofické − racionálne poznávanie, ktorého výsledkom sú filozofické poznatky; procesuálny aspekt filozofického poznania., podproces filozofického osvojovania si sveta človekom.


poznávanie názorné – názorný kognitívny významový proces – tvorba názorných významových útvarov na báze získavania informácií o realite prostredníctvom zmyslových orgánov.

Názorné poznávanie sa člení na:


poznávanie racionálne − poznávanie rozumovou činnosťou.


poznávanie vedecké – kognitívny významový proces realizovaný vedeckými postupmi a metódami; dynamický stránka vedeckého poznania.

 :: poznávanie fyzikálne, veda.


pozornosť − napäté sústredenie mysle na niečo. Obracanie pozornosti na niečo je poukazovanie, venovanie pozornosti niečomu je sledovanie.

 :: pozornosť (psychológia).


pozorovanie − pozorné dívanie sa; sústredené sledovanie so zámerom poznať niečo. Uskutočňovateľom pozorovania je pozorovateľ.

Na pozorovaní sa zakladá empirická metóda.

 :: objekt skúmaný, pozorovanie fyzikálne, pozorovanie vedecké, pozorovateľ, pozorujúcno, ukazovateľ (technika), ukazovateľ (veda prírodná), veda observačná, vlastnosť pozorovateľná.


pozorovanie vedecké − súčasť empírie spočívajúca v technike zberu informácií založenej na zameranom, systematickom a organizovanom sledovaní javov, ktoré sú objektom skúmania. Vedecké pozorovanie je jedna zo všeobecne akceptovaných vedeckých metód, a plní dôležitú úlohu v rámci kvalitatívneho a kvantitatívneho výskumu.

 :: veda, veda empirická, veda observačná.


pozorovateľ − osoba alebo zariadenie (pozorujúcno) uskutočňujúce pozorovanie.

 :: pozadie.


pozorujúcno − uskutočňujúcno pozorovania, zahrnujúce tak dianie pozorovania i jeho uskutočňovateľa (pozorovateľa) / uskutočňovateľov a ďalšie aktívne činitele alebo podprocesy tohto diania.


požiadavka – nevyhnutná potreba, nevyhnutná podmienka alebo predpoklad na utvorenie alebo jestvovanie niečoho.


pôsobenie – bytie príčinou, spôsobovanie; matie vplyvu, účinku, vplývanie, účinkovanie, ovplyvňovanie.

 :: pôsobenie vzájomné, pôsobenie vzájomné vonkajšie.


pôsobenie vzájomné − pôsobenie medzi dvoma entitami, povedzme entitou A a entitou B, v obidvoch smeroch, t. j. entita A pôsobí na entitu B a zároveň B pôsobí na A.

 :: interakcia.


pôsobenie vzájomné vonkajšie − pôsobenie, pri ktorom si určitý predmetný systém vymieňa látku, energiu , prípadne aj informáciu so svojím okolím (144;148).


pôsobnosť – 1. pôsobenie, účinnosť; 2. oblasť, v ktorej istá osoba, inštitúcia vykonáva činnosť, kompetencia (496;545).


pôvab − grácia − príťažlivosť, čarovnosť, kúzlo, čaro vyvolané krásou, pekným zovňajškom.

 :: pôvab (estetika).


pôvab (estetika) − estetická kvalita súvisiaca s ideálom krásy v pohybe (cf 409;736).


pôvod − začiatok, vznik existencie.


práca − vynakladanie telesného alebo duševného úsilia na niečo.

 :: organizovanie práce, ruka, technika pracovná, vypracúvanie, vyrábanie. 


pracovanie − konanie nejakej práce, robenie.


pracovisko filozofické – miesto alebo inštitúcia, kde sa uskutočňuje filozofický výskum alebo kde sa vyučujú filozofické predmety.

Zoznam slovenských filozofických pracovísk:

 I: Filozofické pracoviská na Slovensku, in: Slovenské filozofické združenie pri SAV 

 :: filozofia slovenská.


pragmaticizmus gr. − Peirceov variant pragmatizmu rozpracúvaný s cieľom prekonať jeho prakticizmus a rozšíriť chápanie skúsenosti o nespochybniteľné výroky a inferencie, o modality atď. a v nadväznosti na Dunsa Scota rozpracúvajúci realizmus, ktorý však Peirce opieral o svoju metafyziku triády s vyústením do zakúšania reality v samom vnímaní.

 :: filozofia súčasná, filozofia USA.


pragmatika gr. − časť semiotiky tvorená skúmaním používania jazykových výrazov; predmetom pragmatiky je vzťah medzi používateľom jazyka a jazykovými výrazmi, pričom pragmatika zameriava pozornosť najmä na zákonitosti hovorových prejavov ako jazykových udalostí.


pragmatizmus gr. − smer súčasnej filozofie, ktorý založil okolo roku 1880 v USA Ch. S. Peirce a ktorého hlavnými témami sú:

    • konanie (po gr. pragma),
    • život,
    • význam,
    • pravda.

 – P: W. James, J. Dewey, R. Rorty.


pravda − gr. alétheia, lat. veritas − významový útvar (poznatok, súd, teória, myšlienka atď.) verne reprezentujúci skutočnosť alebo sám vzťah či proces tejto reprezentácie. Významový útvar označovaný ako pravda sa vyznačuje pravdivosťou, čiže vernosťou (adekvátnosťou), s ktorou reprezentuje skutočnosť. Nejakú myšlienku označujeme ako pravdu (alebo pravdivú) vtedy, keď zodpovedá predmetu.

V teórii poznania sa pravda posudzuje porovnávaním obsahu poznatkov s poznávaným objektom.

Treba odlišovať pravdu a pojem pravdy.

V korešpondenčnej schéme definície pojmu pravdy sa pravdivostná vlastnosť vzťahu medzi poznatkom a poznávaným objektom vyjadruje ako ich korešpondencia:

p C o → T (p),

kde p je poznatok, o je objekt, C je operátor korešpondencie a T je predikát pravdivosti. Táto definičná schéma pojmu pravdy môže nadobúdať rôzne interpretácie podľa toho, ako sa chápu jej štruktúrne prvky − poznatok, objekt, korešpondencia.

Existujú dva základné typy interpretácie korešpondenčnej schémy pravdy − klasický a neklasický.

Podľa klasickej koncepcie pravda je zhoda našich poznatkov s poznávanou skutočnosťou. Klasickú koncepciu pravdy vypracoval Aristoteles.

Podľa neklasickej koncepcie pravdy je pravda zhoda s určitým kritériom.

 :: pravda absolútna, pravdivosť.


pravda (Aristoteles) − zhoda obsahu našich výpovedí s poznávanou realitou, pričom táto zhoda sa posudzuje podľa toho, čo sa vypovedá o súcne; zhoda obsahu našich súdov s poznávanou skutočnosťou: „... nie preto si biely, že sa pravdivo domnievame, že si biely; ale preto, že si biely, hovoríme pravdu, ak to tvrdíme“ (260;393).


pravda (teória pravdy korešpondenčná) − zhoda vecí s rozumom, ktorý ich poznáva (adaequatio rerum et intellectus); poznatok je pravdivý, keď jeho obsah je zhodný (korešponduje) s poznávanou skutočnosťou (reálnym svetom), t. j. keď je jeho adekvátnym obrazom (odrazom, reflexom).

 :: pravda (Aristoteles).


pravda absolútna − úplná zhoda medzi významovým útvarom (napr. súdom, obrazom atď.) a objektom poznania, ktorý onen významový útvar reprezentuje.


pravda faktová (Leibniz, G. W.) – fr. verité de fait – pravda, ktorá je náhodná a ktorej opak je možný.


pravda rozumová (Leibniz, G. W.) – fr. verité de raisonnement – nevyhnutná pravda, ktorej opak je nemožný. Pri rozumových pravdách by človek analýzou mohol nájsť ich dôvod.


pravdepodobnosť − probabilita − miera možnosti alebo istoty, kvalitatívne alebo kvantitatívne určenie možnosti, že nastane nejaká udalosť.

 :: hypotéza, kocka hracia, pravdepodobnosť (matematika), teória pravdepodobnosti.


pravdivosť − zodpovedanie alebo vernosť skutočnosti; zhoda medzi reprezentáciou a reprezentovaným; vlastnosť vzťahu významového útvaru (označovaného ako pravda) ku skutočnosti spočívajúca v súlade reprezentácie skutočnosti týmto významovým útvarom so skutočnosťou.

Striktnejšie sa o pravdivosti hovorí v kontexte s vetou, pričom sa rozlišuje

faktuálna pravdivosť

a

logická pravdivosť.

 :: pravdivosť (Kant, I.), pravdivosť tvrdenia.


pravdivosť (Kant, I.) – zhodnosť s objektom (cf 64;158).


pravdivosť faktuálna − pravdivosť vety závislá od súladu medzi obsahom vety a stavom vecí (faktmi). Faktuálne pravdivá veta je pravdivá len pri niektorých interpretáciách (cf 264;329).


pravdivosť logická − pravdivosť vety daná logickou štruktúrou vety; logicky pravdivá veta je pravdivá v každej interpretácii a bez ohľadu na stav vecí. Logickou pravdivosťou sa vyznačujú tautológie (cf 264;329).


pravdivosť tvrdenia − verná reprezentácia skutočnosti významom tvrdenia.


pravidlá usudzovania – návody, ako z premís pri usudzovaní vyvodzovať /odvodzovať závery; pravidlá, podľa ktorých sa z jedného alebo niekoľkých súdov odvodzuje súd nový. Logika vyčleňuje z množiny pravidiel usudzovania pravidlá správneho usudzovania.

 :: logika formálna.


pravidlá usudzovania správneho – úsudkové schémy platného úsudku (cf 


pravidlo − napravujúcno správnym smerom − predpis, zásada, norma, ktorou sa treba riadiť. Pravidlo je významový útvar, ktorý je výsledkom poznania toho, ako sa má niečo robiť, ako treba vykonať určitú operáciu, napr. v logike pravidlo odlúčenia (modus ponens) zapisované v tvare a, a→bb čítame „z predpokladov a, a → b odvoď b“.

Konanie v súlade s pravidlom robí toto konanie správnym; konanie v súlade s pravidlom sa vyznačuje správnosťou.

 :: kód, lege artis, nesprávnosť, norma, pravidlá usudzovania, pravidlo formačné, pravidlo formačné (logika), pravidlo logické, pravidlo matematické, pravidlo odvodzovacie, pravidlo odvodzovania, pravidlo sémantické, správnosť, zásada.


pravidlo formačné – pravidlo utvárania niečoho, pravidlo, v súlade s ktorým sa uskutočňuje proces utvárania niečoho.


pravidlo formačné (logika) − utvárajúce pravidlo − pravidlo tvorenia správne utvorených výrazov alebo formúl.


pravidlo logické − pravidlo, podľa ktorého sa utvárajú logické vzťahy alebo uskutočňujú logické operácie, napríklad odvodzovacie pravidlo. Logické pravidlá sú návody, ako správne odvodzovať pravdivé závery.

 :: logika.


pravidlo odvodzovacie − pravidlo, podľa ktorého sa uskutočňuje odvodzovanie.; prostriedok dedukcie.


pravidlo odvodzovania − pravidlo vyvodzovania – technický pendant pravidla usudzovania, pravidlo, ktoré nám z určitých riadkov umožňuje zaviesť nové riadky (cf 88;310).


pravidlo sémantické – pravidlo priraďujúce význam výrazu.


pravosť – skutočnosť, ozajstnosť, pôvodnosť, nefalšovanosť, správnosť. Pravosť zisťujeme overovaním.


prax gr. – konanie, navyknutá pravidelná činnosť, premieňajúcno významových útvarov, napr. poznatkov, na činy.

Filozofický pojem praxe kolíše podľa toho, aké významové útvary a v akom spojení intervenujú v priebehu jeho tvorby.

Pojem praxe zaujíma kľúčové miesto napríklad v marxistickej filozofii alebo v pragmatizme.

Prax sa niekedy chápe ako základný spôsob, akým si človek osvojuje svet, karmanický prazáklad akejkoľvek formy osvojovania si sveta človekom.


predel – hranica (časová alebo miestna) medzi dvoma úsekmi.


predikácia lat. − významový proces spočívajúci v prisudzovaní predikátu subjektu, v jeho pripájaní k subjektu alebo vo vzťahovaní predikátu k svetu, napríklad jeho časová alebo modálna aktualizácia. Predikácia je dôležitá súčasť celku predlogicky alebo predlingvisticky daného, na ktorej logika tematizuje logické aspekty a lingvistika aspekty lingvistické (cf Karlík. P.: Predikace (přisuzování), in: czechEncy).


predikát − z lat. predicatum = oznamované o (subjekte).

 :: árnosť predikátu, predikát (genealógia), predikát (logika subjekt-predikátová), predikát unárny.


predikát (logika subjekt-predikátová) lat. − čo sa pripisuje subjektu.


predikát unárny − jednoargumentový predikát, jednomiestny predikát − predikát s jedným prázdnym miestom. Unárne predikáty označujú vlastnosti, t. j. množiny indivíduí (cf 89;175).


predikcia lat. − predpoveď − výrok, opisujúci stav vecí, ktorý má ešte len nastať.

 :: predpovedanie.


predloženie − položenie pred niekoho s cieľom, aby si vybral, aby posúdil, vybavil.


predmet − vec, neživý hmotný jav; to, čím sa niekto zaoberá, čoho sa týka istá činnosť, napr. predmet vedy, predmet záujmu.

 :: hodnotenie estetické, hranica predmetu kvalitatívna, miera predmetu, oblasť predmetná, opísanie, predmet (optika), predmet (Wittgenstein, L.: Tlph), predmet činnosti, predmet filozofie, predmet kultúrny, predmet logiky, predmet logiky modernej, predmet metafilozofie, predmet neživý, predmet ontológie, predmet poznania, predmet práva, predmet synkriticizmu, predmet teórie poznania, predmet vedy, predmet záujmu, predmet zbierkový, príčina podstaty predmetu substanciálna, vnem (psychológia).


predmet (Wittgenstein, L.: Tlph) – nem. Gegenstand – súčasť stavu vecí (410;33).


predmet činnosti – „taká stránka objektu, na ktorú sa zameriava nejaká činnosť subjektu v určitom čase; je to tá stránka objektu, ktorej sa človek ešte duchovne a prakticky nezmocnil, ktorá ho ešte neuspokojuje, a preto ju zamýšľa hlbšie poznať, zmeniť, pretvoriť z hľadiska svojich potrieb a záujmov; je to tá stránka objektu, v ktorej subjekt prostredníctvom nejakého prostriedku uskutočňuje svoj vedomý cieľ“ (69; 518 – 519).


predmet estetiky – estetično.


predmet filozofie – to, čo filozofia skúma s celku predfilozoficky daného alebo to, na čo sa zameriava filozofické skúmanie.

Za predmet filozofie sa považujú napríklad najvšeobecnejšie aspekty a vzťahy miesta človeka vo svete, podstata vzťahu človeka a sveta, podstata človeka a podstata sveta.

Porozumenie tomu, čo je predmetom filozofie, je jedným z predpokladov porozumenia tomu, čo je filozofia.


predmet kultúrny – dielo vytvorené človekom alebo prírodný výtvor vybraný človekom v miere participácie tohto predmetu na pretváraní zlého na dobré a škaredého na krásne, dobrého na lepšie a krásneho na krajšie alebo neutrálneho na dobré alebo krásne.


predmet logiky − súbor logických objektov čiže logické univerzum, ich vlastností, vzťahov a zmien, ktoré sa s nimi odohrávajú v priebehu rôznych druhov významových procesov, napr. v priebehu usudzovania, a zákony, ktorým tieto procesy podliehajú (alebo by mali podliehať) čiže ktoré zabezpečujú ich formálnu správnosť.

 :: predmet logiky modernej.


predmet logiky modernej − jazykom logiky opisovaný súbor logických objektov, ich vlastností, vzťahov a zmien, ktoré sa s nimi odohrávajú v priebehu rôznych druhov významových procesov, napr. v priebehu usudzovania, a zákony, ktorým tieto procesy podliehajú (alebo by mali podliehať) čiže ktoré zabezpečujú ich formálnu správnosť.

 :: logika moderná.


predmet metafilozofie − usúvzťažnenie filozofie a celku predfilozoficky daného.


predmet neživý – nežijúci predmet, predmet, ktorý je bez života.

Neživý predmet je reprezentovaný lexikálnym významom slova.


predmet ontológie – bytie, súcno, princípy bytia, podstata bytia, rozdiel medzi bytím a súcnom...


predmet perichronozofie – perichrónia, jej zložky – perichronémy, vzťahy medzi nimi, ich premeny, chrónia a chronémy, celok predperichronozoficky daného, perichronozofická situácia, sama perichronozofia.

 :: perichronozofia, synkriticizmus.


predmet poznania − časť alebo stránka objektu poznania, na ktorú sa zameriava konkrétna poznávacia činnosť v určitom čase. V tomto zmysle sa napríklad hovorí o predmete vedy. Predmetom poznania môže byť jav, vec, proces, ale aj ich vlastnosti, vzťahy, systémy vzťahov, celé ich totality (cf 144;36).

 :: celok daného.


predmet synkriticizmu – synkríza (392;22). To zahrnuje o. i. transformáciu kontroverznosti na komplementárnosť, synkritický rozum, synkritická situácia atď. vedno skúmané synkritickou metódou.


predmet teórie poznania − predmet gnozeológie, predmet noetiky − súčasť celku predgnozeologicky daného vykrojená prostriedkami (konceptuálnym a metodickým aparátom) teórie poznania a tvorená predovšetkým poznaním, jeho procesom, štruktúrou, subjektom a objektom.


predmet vedy – to, čo veda skúma z celku predvedecky daného.

Veda si však nedáva sama sebe predmet; napríklad otázka, ako si historik stanovuje svoj predmet, nie je otázkou histórie. Hľadisko, z ktorého sa určuje predmet vedy, je vždy mimo tejto vedy. Toto predbežné vedenie je istým spôsobom vedenia o celku a potiaľ umožňuje vyčleniť určitý objekt z celku.

Pri úvahách o predmete vedy sa tradične zvykne rozlišovať materiálny objekt (obiectum materiale) vedy a formálny objekt (obiectum formale) vedy.

Materiálny objekt vedy je celý konkrétny predmet, na ktorý sa veda zameriava.

Formálny objekt je ohľad, vzhľadom na ktorý sa skúma materiálny objekt vedy.

Pre každú vedu je smerodajný formálny objekt, zatiaľ čo materiálny objekt môže byť spoločný viacerým vedným odborom.

 :: celok daného predvedecky, predmet biológie, predmet ekonómie, predmet fyziky, predmet chémie, predmet lingvistiky, predmet matematiky, predmet poznania, predmet psychológie, veda.


predmet záujmu − to, na čo sa záujem zameriava.

 :: celok daného.


predpis − záväzné písomné nariadenie, podľa ktorého sa treba spravovať; pravidlo: všeobecne uznávaný, ustálený spôsob konania. :: lege artis, predpis právny.


predpoklad – čo sa uznáva za nutnú alebo možnú podmienku pre existenciu niečoho; čo sa o niekom alebo o niečom myslí do budúcnosti, očakávanie, domnienka.

:: predpoklad (logika), predpoklad nevyhnutný, predpoklad vety matematickej.


predpoklad (logika) − premisa v usudzovaní považovaná bez dôkazu za pravdivú; záverom je potom dôsledok.


predpoklad nevyhnutný – predpoklad, ktorý je bezpodmienečne potrebný.


predpokladanie − 1. očakávanie, že sa niečo stane, domnievanie sa, nazdávanie sa; 2. matie niečoho ako základu alebo podmienky.

 :: veda experimentálna.


predporozumenie – súhrn významových útvarov, ktoré už máme, keď niečo začíname chápať. Predporozumenie určuje výsledok ďalšieho chápania veci.


predpovedanie – vyslovovanie predpovede čiže hovorenie, čo a ako sa v budúcnosti stane.

Z potreby predpovedať astronomické udalosti sa zrodila matematická analýza.


predpriestoročas – angl. pre-spacetime – to, čo podľa niektorých (i) vedeckých názorov bolo pred big bangom.

 :: aditi (synkriticizmus).


predsavzatie − rozhodnutie, úmysel niečo vykonať.


predsokratici − grécki antickí filozofi v 6. až 4. storočí pred našim letopočtom, ktorých filozofia sa súborne označuje ako predsokratovská filozofia. K predsokratikom sa radia najčastejšie predstavitelia milétskej školy (Táles, Anaximandros, Anaximenes), Herakleitos, eleati, pytagorovci, Anaxagoras a Empedokles, atomisti a sofisti.

 :: filozofia antická, filozofia starogrécka.


predstava − výsledok predstavovania v podobe zmyslovo-názorného zovšeobecneného významového útvaru zachovávaného a vyvolávaného vo vedomí aj bez bezprostredného pôsobenia predstavovaných predmetov alebo javov na zmyslové orgány. Predstavy sa týkajú konkrétnych predmetov a dejov zo života.

Predstava je vzhľadom na svoju názornosť cenný heuristický prostriedok, napr. v matematike (cf. 30;20).

 :: miskoncepcia, predstava eidetická, predstava množstva, predstava polovice.


predstava eidetická – predstava taká živá, akým živým je vnem.


predstava filozofická – filozofický významový útvar, ktorý ešte nedospel do nocionálneho tvaru čiže – zjednodušene povedané – do podoby filozofického pojmu.


predstavivosť – obrazotvornosť, fantázia.


predstavovanie − špecifický druh významotvorby, významový proces vyúsťujúci do predstavy.

 :: poznávanie názorné, predstavovanie (psychológia).


predstavovanie si − tvorenie, vybavovanie si predstavy o niečom v mysli.

 :: vec konkrétna.


predsudok − pôvodne nereflektovane prijímaný prvok (útvar) tradovaného predporozumenia istým spôsobom reprezentujúci ten ktorý aspekt alebo vzťah miesta človeka vo svete.

Počnúc osvietenstvom sa k predsudku začína pristupovať kriticky s cieľom nielen ho identifikovať, ale aj odmietnuť, prekonať ako prežitok, ako to, čo zastaralo. V tejto línii pristupovania k predsudkom sa napokon dospieva až k idei alebo požiadavke bezpredsudkovosti. Naopak Gadamer prichádza s cieľavedomým prístupom k predsudku ako k tradovanému útvaru zmyslu, k útvaru vedecky ešte nereflektovaného predporozumenia.


predvedenie − názorné ukázanie.


predvídanie − očakávanie, že sa niečo stane, tušenie, predpokladanie niečoho.

 :: predvídanie vedecké.


predvídanie vedecké − významový proces spočívajúci v tvorbe predpovedí dosiaľ nepozorovaných alebo nezistených javov, založená na zovšeobecnení teoretických a experimentálnych údajov a na poznávaní objektívnych zákonitostí.

 :: veda.


prechod – 1. prechádzanie, prejdenie – pohyb z miesta na miesto; 2. zmena jedného stavu na druhý; 3. medzistupeň, ktorý spája dva rozdielne javy.


prejav − vyjadrenie, výraz niečoho rečou, správaním a podobne.

 :: prejav jazykový, prejav rečový, prejav vôle (právo), prejav životný.


prejavenie – danie najavo, ukázanie, preukázanie, napr. prejavením rozhodnutia, že sa niečo nesmie robiť, je zákaz.


prejavovanie − dávanie najavo, ukazovanie, preukazovanie.


prejavovanie sa − javenie sa.


prejdenie – premiestnenie sa chôdzou, urazenie istej vzdialenosti; dostanie sa alebo preniknutie cez niečo; postúpenie alebo pokročenie od jednej činnosti k druhej.


prekvapenie – náplň údivu vyvolaná niečim neočakávaným, stretom s neočakávanou situáciou alebo ocitnutím sa v nej.


premena − zmena, transformácia, premenenie, zmenenie.

 :: premena energie.


premenenie − urobenie iným; danie iného vzhľadu, výzoru, rázu, zmenenie.


premenná − p. premenná (logika), premenná (matematika).

 :: premenný.


premenná (logika) − jazykový výraz, o ktorom sa dohodlo, že zaň možno dosadzovať výrazy istého druhu, napr. názvy, výroky atď.; najčastejšie sú to písmená alebo písmená s indexami.

 :: obor premennosti.


premenná výroková (logika) − premenná, obor premennosti ktorej je trieda alebo množina všetkých pravdivých alebo nepravdivých výrokov.


premenný – premenlivý, taký, ktorý podlieha zmenám, ktorý prejavuje nestálosť.

 ::  premenná (logika), premenná (matematika).


premieňajúcno – komplex procesov premieňania, ich predmetu alebo predmetov, okolností a nositeľov.


premieňanie − prvok premieňajúcna spočívajúci v robení iným; dávanie iného vzhľadu, výzoru, rázu niečomu, menenie.


premieňanie sa − nadobúdanie iných vlastností, ktorého výsledkom je zmena.


premiestnenie sa − prejdenie na iné miesto.


premiestňovanie sa − prechádzanie na iné miesto.

 :: lokomócia.


premisy lat. − východiskové prvky (súdy, výroky) usudzovania a teda i úsudku.

Premisy môžu byť pravdivé i nepravdivé.

 :: logika, nevyhnutnosť logická, sylogizmus.


premisy argumentu − tvrdenia, pravdivosťou ktorých sa zdôvodňuje pravdivosť záveru argumentu.

 :: argument (logika), logika, premisy, schéma argumentu, vyplývanie logické, závislosť pravdivostná, zdôvodňovanie.


premýšľanie – komplex myšlienkových procesov zaoberajúcich sa niečím z rozličných strán, dôkladné posudzovanie v mysli všetkých okolností.


prepletenie − danie dohromady pletením; spletenie pri pletení, pričom prevlieknutý ohybný materiál zostane neporušený.


prepojenie – vzájomné spojenie, bytie v styku, v kontakte.

 :: koherencia.


prerábanie − 1. robenie iným alebo lepším, podstatné upravovanie; 2. prepracovávanie, znovuspracovávanie alebo spracovávanie iným spôsobom; 3. spôsobovanie zmeny, menenie, premieňanie.


prerobenie – 1. urobenie iným alebo lepším, podstatná úprava; 2. prepracovanie, znovuspracovanie alebo spracovanie iným spôsobom; 3. spôsobenie zmeny, zmenenie, premenenie.


prerušenie – dočasné nepokračovanie; dočasné zastavenie v istej činnosti; porušenie súvislého celku; skončenie.


preskúmanie − dôkladné prezretie, zistenie skúmaním, overenie.


prestanie – skončenie, prerušenie.


prestávanie – zastavovanie alebo končenie istej činnosti; končenie, zanikanie, prerušovanie javu.


presvedčenie − významový útvar, tvorený názorom, ktorého správnosť človek pokladá za nespornú. Podľa Meinonga je presvedčenie (o existencii niečoho) súčasťou každého súdu.

 :: viera náboženská.


presvedčenie sa − overenie si alebo zistenie správnosti alebo pravdivosti.


presvedčovanie – presviedčanie – privádzanie niekoho k istému názoru rozumovými dôvodmi; dokazovanie niekomu správnosť, pravdivosť niečoho; získavanie niekoho pre istý názor dôvodením.

 :: argument.


presvedčovanie sa – overovanie alebo zisťovanie správnosti alebo pravdivosti alebo pravosti.

 :: overovanie.


pretváranie − 1. dávanie nového tvaru alebo novej podoby niečomu; 2. prerábanie.

 :: transformácia.


pretvorenie − 1. danie nového tvaru alebo novej podoby niečomu; 2. prerobenie.


preukázanie – dokázanie hodnovernými dokladmi; podanie dôkazu, dokázanie; prejavenie, ukázanie.


preukazovanie – dokazovanie hodnovernými dokladmi; podávanie dôkazu, dokazovanie; prejavovanie, ukazovanie.

 :: preukaz.


previerka − preverenie, preverovanie − preskúmanie, dôkladné zváženie všetkých stránok alebo okolností, overenie dôkladným skúmaním, posúdenie vierohodnosti.


prevliekanie − preťahovanie úzkym otvorom.


prezencia lat. – prítomnosť, účasť, zúčastnenosť.

 :: absencia.


prezentizmus lat. − filozofický názor, podľa ktorého existuje len prítomnosť: čo bolo, už nie je, a čo bude, to ešte nie je; reálna je iba úzka prechodová vrstva medzi budúcnosťou a minulosťou.

 :: čas.


prežívanie – jedna zo základných dimenzií, stránok, úrovní psychiky tvorená vnútorným svetom človeka, ktorý je dostupný pomocou sebapozorovania iba jemu samému, čím dochádza k uvedomovaniu si vlastného duševného života (napr. uvedomujem si, že ma niečo potešilo, alebo, naopak, zarmútilo. Prežívanie je ucelený, nepretržitý prúd fenoménov, kontinuum zážitkov, psychických procesov.

Pojem prežívania je (spolu s pojmom správania) ústredný psychologický pojem. Prežívanie spočíva v tom, že subjekt má určité obsahy vedomia (vnemy, predstavy, myšlienky), city a snahy. Prežívanie je súborom, prúdom zážitkov s viac alebo menej výrazným citovým prízvukom. Obsahy sú častejšie spojené s citmi a snahami, takže triedenie prežívania je v podstate abstrakciou. Z hľadiska základného prízvuku sa rozoznávajú gnostické (poznávacie) a patické (citové) zážitky alebo impresie (dojmy) a idey (myšlienky).

Predmetom prežívania môže byť vonkajší svet, stav vlastného organizmu alebo stav vlastnej mysle. Jednotlivé zážitky si subjekt uvedomuje ako prináležiace k Ja, ale že existovať aj nevedomé prežívanie, čo znamená, že prežívajúci má vedomie určitého stavu mysle, ale si neuvedomuje (nepozná) jeho príčiny, súvislosti). Z časového hľadiska človek prežíva minulé, prítomné a budúce v aktuálnom časovom okamihu.

Aj zvieratá prežívajú a fylogeneticky vyššie postavené druhy môžu mať predstavy jednotlivín a konkrétne myšlienky (431;132).

 :: prežívanie (psychológia)., prežívanie estetické, prežívanie posvätného.


prežívanie estetické − komplexný významový proces s prelínajúcimi sa emocionálnymi a kognitívnymi podprocesmi vyvolaný krásnou entitou, udalosťou, krásou.


prežívanie posvätného – kľúčový významový proces špecifikujúci náboženské významové univerzum.


prianie − želanie, aby sa niečo stalo.


priazeň − náklonnosť, žičlivosť.


príbeh − príhoda, udalosť, historka  – čo sa stalo, prihodilo; základný prvok ľubovoľného (materiálneho či duchovného) diania; pojem príbehu kolíše podľa toho, aké významové útvary intervenujú v priebehu tvorby tohto pojmu.


priblíženie – premiestnenie do blízkosti.


priblíženie sa – dostanie sa pohybom bližšie, premiestnenie sa bližšie alebo ocitnutie sa v blízkosti.


približný – reprezentujúci iba v hlavných črtách, nie celkom presný.


približovanie sa – premiestňovanie sa bližšie.


príčina – jav spôsobujúci vznik iného javu, spôsobujúcno; proces vyvolávajúci druhý (následný) proces (účinok). :: spôsobovanie.

 :: experiment, experiment kauzálny, hypotéza, hysteréza (fyzika), príčina podstaty predmetu substanciálna, príčina a účinok (Spinoza, B.), príčina seba samého (Spinoza, B.), účinok, vzťah kauzálny, zisťovanie.


príčina a účinok (Spinoza, B.)

„Z danej determinovanej príčiny nevyhnutne vyplýva účinok, a ak naopak nie je daná nijaká determinovaná príčina, nemôže nasledovať účinok.

... Poznanie účinku závisí od poznania príčiny a zahŕňa ju v sebe (68;51)“.

„Veci, ktoré nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu byť príčinou jedna druhej. ... Ak nemajú navzájom nič spoločné, nemôžu ... byť chápané navzájom jedna z druhej, teda ... jedna nemôže byť príčinou druhej (68;52)“.


príčina podstaty predmetu substanciálna – podstatotvorný proces, ktorého kryštalizáciou sa utvára podstata predmetu. „Kvalitatívny moment podstaty nejakého predmetu je určený povahou tohto podstatotvorného procesu, charakterom celostného súboru vzájomného pôsobenia, v ktorom sa daná podstata formuje, miestom predmetu v danom celku vzájomného pôsobenia, funkciou, z ktorej mu v danom celku vyplývajú isté úlohy. Kvantitatívny moment podstaty daného predmetu je určený intenzitou, energiou a časom trvania toho podstatotvorného procesu, ktorého kryštalizáciou sa formuje“ (69;145).


príčina seba samého (Spinoza, B.) – „to, čoho esencia zahŕňa existenciu, čiže to, čoho prirodzenosť sa môže chápať len ako existujúca“ (68;49).


príčinnosť − kauzalita, kauzálna súvislosť, kauzálny nexus, príčinná súvislosť, súvislosť príčiny a následku, príčinne účinkové vzťahy − nevyhnutná genetická súvislosť javov, z ktorých jeden (nazvaný príčina) podmieňuje druhý (nazvaný následok alebo účinok).

 :: analýza kauzálna, ontológia.


pričlenenie – urobenie súčasťou niečoho, pripojenie.


pričlenenosť – pripojenosť, urobenosť súčasťou niečoho.


pričleňovanie – robenie súčasťou niečoho, pripájanie.


pridávanie − dávanie alebo dodávanie k pôvodnému stavu alebo množstvu.


prídenie – dôjdenie – dostanie sa niekam chôdzou alebo dopravným prostriedkom; dostanie sa niekam pohybom; opak: odídenie.


pridruženosť – pričlenenosť, pripojenosť.


priebeh − postup istého deja v čase.

 :: proces, zakrivenie.


prierez – priečny rez entitou alebo jej štruktúra viditeľná po jeho uskutočnení.


Priestley, Joseph (1733 − 1804) − anglický teológ, filozof a prírodovedec, ovplyvnený deizmom, predstaviteľ osvietenskej filozofie, objaviteľ kyslíka; sympatizant s Francúzskou revolúciou, popierač Ježišovho božstva.

 :: filozofia 18. stor., filozofia 19. stor., filozofia anglická.


priestor − jeden zo základných usporiadavajúcich princípov (usporiadavajúcnien) dejov sveta, rozčleňujúcno na tu a tam, vedľa seba, blízko a ďaleko. Priestor je aspekt sveta, ktorý existuje zároveň so svetom, čiže nie je mimo sveta, pred ním alebo po ňom.

Priestor pôvodne chápali ako rozľahlé prázdno, v ktorom sú telesá ako v schránke.

Výsledkom poznania priestoru sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v skúmaní priestoru: napríklad Kant chápe priestor ako apriórnu nazeraciu formu, Engels ako základnú formu existencie hmoty atď.

 :: celok priestorový, homogenita priestoru, izotropia priestoru, miesto, pojem priestoru, poloha, priestor (analýza funkcionálna), priestor (fyzika), priestor (geometria), priestor (Leibniz, G. W.), priestor (matematika), priestor absolútny (Newton, I.), priestor fázový, priestor fyzikálny, priestor Hilbertov, priestor informačný, priestor lineárny, priestor matematický, priestor vektorový, priestor vzdušný, priestor základný, rozkladanie, rozmiestnenie, rozmiestňovanie, udalosť, umiestnenie, útvar priestorový.


priestor (Leibniz, G. W.) − systém relácií medzi simultánne existujúci súcnami alebo systém polohových vzťahov (un ordre des situations), ktorý by bol fikciou (idolom v Baconovom zmysle), keby nebol fixovaný na súcna. Priestor sám osebe nie je ničím skutočným, má však ideálny charakter, je to myšlienkový priadok.


príchod – prídenie alebo prichádzanie na miesto; miesto, kde sa prichádza, prístup.


prijatie − vzatie ponúkaného, pojatie do seba, absorbovanie; prejavenie súhlasu, akceptovanie.

 :: príjem.


príjemnosť − vyhovujúcnosť uspokojeniu potreby v podobe lahodenia zmyslom, vzbudzujúcna sympatií, pocitov krásy, miloty, pôvabu a tak ďalej. Príjemnosť (rovnako ako nepríjemnosť) je fundamentálny konštituent alebo podproces citu.


prijímanie – branie, preberanie ponúkaného alebo dávaného.


príkaz − rozkaz vykonať niečo.


priliehajúcno k bytiu – prináležajúcno bytiu – niečo priliehajúce alebo prináležiace k bytiu (nem. Sein-haftes), jestvujúcnosť časti, prostredníctvom ktorej je celok; nebytie samo ako niečo jestvujúce čiže ako celok, ktorý je. Takýmto priliehajúcnom k bytiu sú komprincípy, čiže spoluprincípy (cf 46;336).

 :: ontológia, prináležajúcnosť (nem. Zugehörigkeit, angl. belongingness) bytia súcnu, priestoru času, času priestoru, extáz časovosti k seba navzájom, in: náhle.


prima facie lat. − iba na prvý pohľad.


prináležanie − patrenie.


princíp lat. − gr. arché, lat. principium (< primum + capere) – etymologicky doslova: „prvonosno“, to, z čoho niečo vzniká, základ, východisko, prvopočiatok, hlavná idea, základné pravidlo konania, základný zákon. Princíp je základ pôvodu, to, od čoho niečo nejakým spôsobom vychádza, či už pokiaľ ide o bytie (princíp bytia), alebo pokiaľ ide o poznanie (princíp poznania). Čo vychádza z princípu, je v ňom už virtuálne obsiahnuté (46;335, 336).

Princíp tematizuje ontológia, gnozeológia i logika.

V rámci ontológie sa skúma napríklad vnútorný princíp súcna, substancia ako princíp akcidentov, princíp vzájomného pôsobenia súcien...

V rámci gnozeológie je základnou súčasťou jej predmetu princíp sporu, princíp dostatočného dôvodu...

Logika skúma princíp ako významový útvar tvoriaci ústredný pojem skúmaného systému pojmov, ktorého popretie znamená nevyhnutný zánik systému (cf 264;332).

 :: princíp (ontológia), princíp bytia, princíp dvojhodnotovosti, princíp fyzikálny, princíp kozmologický, princíp logický, princíp poznania, princíp právny,  princíp relativity (Galilei, G.), princíp relativity Einsteinov, princíp vylúčenia sporu, princíp vylúčenia tretieho, princíp zachovania.


princíp (ontológia) – niečo jestvujúce, z ktorého nejako pochádza niečo iné (46;336).

 :: princíp bytia.


princíp bytia – súčasť predmetu ontológie spočívajúca v (spolu)utvárajúcne alebo v (ko)konštituujúcne bytia; niečo jestvujúce, z ktorého nejako pochádza niečo iné.

Tradične sa rozlišujú


princíp dvojhodnotovosti − princíp bivalencie − jeden z princípov klasickej logiky, ktorý znie: Pre každý výrok platí, že je buď pravdivý, alebo nepravdivý (cf 89;39).


princíp filozofický – ústredný filozofický významový útvar, tvoriaci súčasť konceptuálneho aparátu filozofie a základ filozofického systému.


princíp logický − ústredný logický významový útvar, logický zákon alebo zásada, základ logického systému.

Ako tradičné logické princípy (zákony, zásady) sa uvádzajú:

:: logika, princíp dvojhodnotovosti, princíp vylúčenia sporu, zákon logický základný.


princíp poznania – významový útvar tvoriaci základnú zložku teórie a explanačný základ pri poznávaní určitého výseku skutočnosti, umožňujúci vyčleniť ho zo širšieho celku skutočnosti, vymedziť momentálny prierez jeho štruktúrou, jej genetickú a dynamickú dominantu a jej nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti alebo stručne povedané vymedziť jeho stavbu, fungovanie a vývin.


princíp relativity (Galilei, G.) – princíp, podľa ktorého rovnomerný a priamočiary pohyb systému telies neovplyvňuje procesy v tomto systéme.


princíp skladobnosti – princíp kompozicionality – princíp, podľa ktorého denotát zloženého výrazu je určený výlučne denotátmi jeho zložiek; je to princíp klasickej výrokovej logiky, podľa ktorého napr. pravdivostná hodnota zloženého súdu závisí od logického a mimologického faktoru (cf 88;58).


princíp vylúčenia sporu − zákon negovania sporu, zákon negovania protirečenia, zákon logického sporu, princíp sporu, zásada sporu, zákon protirečenia, lat. principium contradictionis − základný logický zákon, logický zákon klasickej logiky, jeden zo základných logických princípov, podľa ktorého dva výroky, z ktorých jeden je opakom (negáciou) druhého, nie sú súčasne pravdivé.

Princíp vylúčenia alebo negovania sporu znie:

Nie je pravda, že nejaký výrok je pravdivý a zároveň nepravdivý.

Symbolické vyjadrenie:

¬(p ∧ ¬p),

alebo v inej symbolike:

∼(p & ∼p),


kde p reprezentuje ľubovoľný výrok.

O princíp vylúčenia sporu sa opierala už Aristotelova logika.

 :: logika, logika klasická, princíp logický, zákon logický, zákon logický základný.


princíp vylúčenia tretieho − zákon vylúčenia tretieho, lat. tertium non datur − logický princíp alebo základný logický zákon, ktorý možno formulovať takto:

pre každý výrok platí, že buď je pravdivý tento výrok, alebo opak tohto výroku

(89;40, 88;100).

 :: logika.


princíp zachovania – vedecký princíp, reprezentujúci stálosť základných vlastností alebo vzťahov prírody.


prípad − jednotlivý jav.

 :: generalizácia, prípad účtovný.


pripájanie – spájanie do jedného celku


pripisovanie − pridávanie napísaním alebo zapísaním, pripájanie.


pripojenie – spojenie do jedného celku; pričlenenie, pridanie ďalšej súčasti.

 :: adícia.


pripojenosť – pridanosť niečo k určitému celku ako jeho ďalšej súčasti.


priradenie – pripojenie radením, pričlenenie.

 :: počítanie.


priraďovanie – pripájanie radením, pričleňovanie.


príroda – (pôvodný etymologický význam slova príroda: to, čo pribudlo v hospodárstve zrodením; to, čo sa prirodilo) súčasť predmetu filozofie prírody tvorená súhrnom všetkých hmotných predmetov, štruktúr a procesov v nekonečnej mnohotvárnosti ich prejavu.

V najširšom zmysle sa príroda chápe ako všetko, čo existuje v celej mnohotvárnosti foriem (vesmír) mimo vedomia a nezávisle od neho.

Objekt prírodného pôvodu je prírodnina.

Za prírodu pokladajú aj protiklad výtvorov spoločnosti.

Príroda alebo ten ktorý jej aspekt či súčasť je predmetom alebo súčasťou predmetu skúmania prírodných vied, ekológie, environmentalistiky, filozofie (v rámci ktorej si ju ako špeciálny predmet skúmania berie filozofia kultúry), teológie, zameriava sa však na ňu aj náboženstvo, každodenné vedomie človeka, umenie, praktická činnosť človeka, technika, technológia atď.

Pojem prírody závisí od toho, aké kategórie alebo ďalšie významové útvary intervenujú v procese jeho tvorby.

 :: experiment, experiment kauzálny, fatalizmus, filozofia kultúry, chod vecí v prírode, in: experiment, jav prírodný, príroda (Aristoteles), príroda (Fichte, J. G.), príroda (Filkorn, V.), príroda (filozofia marxistická), príroda (Hegel, G. W. F.), príroda (Kant, I.), príroda neživá, proces prírodný, realita, systém prírodný, systém znakový, veda experimentálna, veda observačná, veda prírodná, vnútro, zákon prírodný, zdroje vzácne (ekonómia).


príroda (Aristoteles) – dianie; prameň pohybu i pokoja vo veciach i vo svete. Príroda je cieľ, pre ktorý sa všetko vo svete deje, ďalej nevyhnutnosť vo svete, zákon, a napokon vnútorný vzťah medzi javmi sveta. Je predmetom skúmania fyziky.

Príroda je na základe štyroch príčin vďaka imanentnému pohybu tvorcom všetkého a svojimi zákonmi všetko zahŕňa a všetko riadi. Príroda je zákonom sebe samej. Pozemská príroda znamená stále prechádzanie od prvotných elementov k rastlinám a ďalší rozvoj od rastlín k živočíchom.


príroda (Fichte, J. G.) – zmyslové súcno, ktoré je so všetkými svojimi zákonitosťami produktom čistej, absolútnej aktivity autonómne slobodného rozumu, ktorý ju potrebuje ako prekážku, ktorú treba vytrvalo premáhať, prekonávať. Príroda nemá svoje vlastné bytie, svoj autonómny zmysel. Súc transcendentálne konštituovaná, slúži ako podnecovateľka mravnej aktivity človeka (62;40).


príroda (Filkorn, V.) − „si všetko sama nedovolí a ani nám všetko nedovolí. Príroda sa nám tak predstavuje ako komplex ohraničení, poviazaní, obmedzení jedného druhým“ (44;12). „Príroda je plná vecí“ (44;2264).


príroda (filozofia marxistická) − základná forma bytia, pred ktorou neexistovalo nijaké iné bytie. Príroda sa vyvíja a na každom stupni svojho vývoja nadobúda nové, špecifické formy. Na určitom stupni sa stáva kolískou ľudských dejín. So vznikom človeka vzniká v samej prírode  nový, od prírody ako takej odlišný druh súcna, ktorého podstatu tvorí rozporný vzťah subjektu a objektu, realizujúci sa v praktickej predmetnej ľudskej činnosti (144;16).


príroda (Hegel, G. W. F.) – neadekvátna forma bytia absolútnej idey ako čistého nekonečného myslenia spočívajúca v jej odcudzení sa samej sebe, v jej zvonkajštení a prekonávajúca toto svoje neadekvátne bytie realizujúc svoj vnútorný účel stávajúc sa duchom ako skutočnou ideou, ktorá už vie o sebe samej. V tomto zmysle a týmto spôsobom je príroda predpokladom ducha, je nevyhnutnou etapou na ceste k sebauvedomeniu, sebauskutočneniu ducha (cf 62;69).

Príroda je reálne bytie, rodisko a terén činnosti ducha, jeho predpoklad. Príroda je predmetom skúmania vo filozofii prírody.

Príroda je inobytie idey, zvonkajštenie sa idey, prijatie ideou zmyslovej, časopriestorovej skutočnosti. Prírode netvorí protiklad idey, jej úplnú negáciu, ale naopak, bez idey je nemysliteľná. Idea je v prírode imanentná, predstavuje jej vnútorný jednotiaci a oživujúci duchovný princíp.

Na druhej strane však zmyslové bytie prírody nie je pre ideu adekvátnym živlom. Bytostné určenia idey sa v prírode nevyhnutne rozptyľujú do čisto vonkajškových, vzájomne ľahostajných priestorových a časových rozdielov. Preto v prírode nemá miesto autentická sloboda, ale vládne tu nevyhnutnosť prírodných zákonov, ktorú dopĺňa náhodilosť a ľubovôľa. Príroda je osebe (an sich), v idey božská, avšak tak, ako je, nezodpovedá jej bytie jej pojmu, je naopak nerozriešeným rozporom.

To, že príroda je vo svojom základe ideou, avšak ideou odpadnutou od seba do bezmocnosti neprimeranej, cudzej existencie, vytvára bytostné napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie idey prekonať stav inobytia, t. j. získať adekvátnu formu bytia. Príroda je tak vnútorným pudením, vzostupným procesom, životom, ktorý sa navonok manifestuje v podobe systému stupňov. Každý stupeň v hierarchickom usporiadaní prírody znázorňuje nevyhnutný krok na ceste k vytýčenému cieľu, k prekonaniu inobytia, sebaodcudzenia idey. Vyššie stupne do seba zahrnujú predchádzajúce, nižšie stupne, čím vyšší stupeň, tým pravdivejší. Mysliace pozorovanie prírody musí skúmať, ako je príroda sama v sebe procesom, aby sa stala duchom, aby prekonala svoje inobytie – a ako v každom stupni prírody je prítomná idea.

Príroda je nevyhnutný medzistupeň v teleologickom vývojom procese stávania sa idey absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom.

Príroda ako inobytie idey je práve taká večná ako sama idea (62;63).

Vývoj idey v prírode prechádza tromi hlavnými etapami:

mechanika,

fyzika,

organika (62;64).


príroda (Kant, I.) – realita vonkajšia voči vedomiu, t. j. majúca reálnu existenciu, pretože ju ovládajú univerzálne a nevyhnutné zákony. Na druhej strane však nie je nijakou vecou osebe, ako súhrn javov je dielom aktivity transcendentálneho vedomia (62;60).


príroda (Západ) (Barrow, J. D.) – exc. 


prispôsobovanie – menenie tak, aby to vyhovovalo istým podmienkam alebo okolnostiam.


prispôsobovanie sa – konanie v zhode s daným (novým) stavom alebo menenie sa tak, aby to vyhovovalo daným okolnostiach alebo požiadavkám.

 :: asimilácia.


prispôsobovanie si prostredia okolitého svojim potrebám človekom – proces menenia alebo upravovania okolitého prostredia človekom s cieľom uspokojiť si svoje potreby; podprocesom tohto procesu je poznávanie.


prístup – pomer, postoj, stanovisko.

 :: prístup filozofický, prístup systémový.


prístup filozofický – spôsob filozofického myslenia alebo filozofického chápania problémov, ktorý sa zakladá na skúmaní objektov v kontexte (na pozadí) miesta človeka vo svete (a pri sebareflexii).

 :: filozofia.


prístup systémový – dôležitá zložka všeobecnovedného významového univerza tvorená spôsobom myslenia alebo chápania problémov, ktorý sa uplatňuje vo filozofii, v metodológii vedy, v špeciálnovedných prístupoch i v sociálnej praxi a ktorý sa zakladá na skúmaní objektov ako systémov. V systémové prístupe ako kľúčové kategórie intervenujú pojmy systému, časti a celku. „Pri uplatňovaní systémového prístupu chápeme každý problém v širších súvislostiach a riešime ho na danej rozlišovacej úrovni, ktorá definuje stupeň podrobnosti, na ktorej sa systém skúma“ (cf 219;19).


pristupovanie – začínanie robiť niečo z istého hľadiska, s istým zámerom alebo v súlade s istou potrebou.


prítomné (Heidegger, M.) – nem. das Anwesende – to, čo je človeku jedine a výhradne prístupné (754;191).

 :: výprítomnostňujúcno.


prítomné (Junk, N. − Brugger, W.) − to, čo leží medzi minulosťou a budúcnosťou, čo je teraz. V matematickom zmysle je prítomný len nedeliteľný element času, bod teraz (46;91).

 :: čas (Junk, N. − Brugger, W.).


prítomnosť − 1. časová vlastnosť toho, čo je teraz, terajšosť, to, čo je medzi minulosťou a budúcnosťou, terajší čas, súčasnosť; 2. bytie niekde prítomným, účasť na niečom; 3. jestvovanie, existencia, výskyt.

Proces konštitúcie minulosti možno tematizovať ako výprítomnostňujúcno.


prítomnostnosť − viazanosť na prítomnosť alebo obmedzenosť ňou.

 :: čas.


prítomný − súčasný, terajší.


problém gr. − významový útvar, ktorý je výsledkom poznania, uvedomenia si alebo pochopenia ťažkosti (jej spiritualizácia, transformácia na významový útvar alebo ich komplex, ktorý ju reprezentuje) a ktorý sa vyjadruje vo forme otázky alebo otázok.

Formuláciou, vyjadrením problému alebo jeho časti je otázka. Odpoveďami na otázku / otázky sa formuluje riešenie problému.

Problém je základným významovým útvarom, z ktorého vyrastá filozofické myslenie, je prirodzeným východiskom, základnou bunkou každej filozofickej koncepcie (356;23); v tomto prípade ide o filozofický problém.

Generovanie problémov je problematizácia.

Súhrn problémov tvorí problematiku.

„Väčšina problémov, s ktorým sa v reálnom živote stretávame, je sformulovaná nezreteľne“, označujeme ich ako nezreteľne sformulované problémy a postupy ich riešenia sa formulujú v podobe návodov (cf 274;34).

Okrem nezreteľne sformulovaných problémov existujú aj zreteľne sformulované problémy, ktoré sú výsledkom ich matematizácie, čiže výsledkom preformulovania pôvodných problémov do tvaru zreteľne sformulovaných matematizovaných problémov, čo sa uskutočňuje prostriedkami jazyka matematiky.

 :: objavenie problému, oblasť problémová, problém (algoritmika), problém (teória zložitosti), problém algoritmický, problém filozofický, problém fyzikálny, problém mysle a tela, problém súčasný, riešenie problému, problematika, rovnica (matematika), stav poznania anomálny, útvar významový.


problém filozofický − jeden zo základných významových útvarov, z ktorých vyrastá určitá filozofická koncepcia alebo skupina filozofických koncepcií.

Súborom filozofických problémov je filozofická problematika.

Filozofický problém je výsledkom uvedomenia si (spiritualizácie) alebo poznania univerzálnej ťažkosti, t. j. takej ťažkosti, ktorá sa týka niečoho, s čím sa stretávame všade, vo všetkom, a ťažkosti, ktorá stojí pred filozofiou.

Formuláciou filozofického problému je filozofická otázka.

Filozofické problémy sa riešia viacerými metódami, napr. v rámci analytickej filozofie metódami modernej logiky.

 :: filozofia, logika filozofická, problém mysle a tela, ťažkosť.


problém globálny – súčasný problém, týkajúci sa tak celého sveta, ako aj jeho jednotlivých oblastí a jednotlivých krajín.


problém gnozeologický – filozofický problém tvorený gnozeologickým významovým útvarom reprezentujúcim určitú poznávaciu ťažkosť alebo náročnosť jej gnozeologického skúmania, napr. problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu.


problém mysle a tela – angl. mind-body problem – filozofický problém, ktorý sa týka vzťahu mysle a tela; je výsledkom uvedomenia si a tematizácie ťažkostí ich väzobností. Osobitne sa mu venuje filozofia mysle, ale aj analytická filozofia a iné filozofické smery (pozitivizmus atď.)


problematika gr. − súbor problémov reprezentujúci súbor určitých ťažkostí, napr. problematika národa je súbor problémov, týkajúcich sa ťažkostí národa v momentálnom priereze jeho štruktúrou, v jeho utváraní sa a vývine i v jeho sub- a superštrukturálnych súvislostiach.

Dôležitou súčasťou problematiky je zoznam nevyriešených problémov (angl. list of unsolved problems).

 :: oblasť problémová.


problematika filozofická − komplexný filozofický významový útvar tvorený súborom filozofických problémov, ktorý sa zvyčajne člení podľa filozofických disciplín, pozri napríklad ontologická problematika.

 :: filozofia.


problematika ontologická − oblasť filozofickej problematiky tvorená súborom ontologických problémov.

 :: ontológia.


problematizácia gr. − robenie problematickým, sporným, nejasným, spochybňovanie, generovanie problémov.


procedúra lat. − zložitejší postup pri nejakom konaní, pri rokovaní a podobne.

 :: procedúra (technika výpočtová).


proces lat. − priebeh alebo postup diania a vývinu spočívajúci v pretváraní alebo transporte látky, energie a/alebo informácie.

Proces možno rozložiť na fázy alebo štádiá, ktoré po sebe nasledujú v určitej časovej následnosti.

Zložky procesu a systém vzťahov ich časovej následnosti tvoria štruktúru procesu.

Mnohé procesy reálneho sveta možno opísať pomocou funkcií.

 :: ontológia, parameter, proces (Ajvaz, M.), proces biochemický, proces biologický, proces bolonský, proces činnosti poznávacej, proces ekonomický, proces elektrochemický, proces fyzikálno-chemický, proces fyzikálny, proces fyziologický, proces geologický, proces historický, proces hospodársky, proces konkrétny, proces informačný, proces ireverzibilný, proces myšlienkový, proces neurofyziologický, proces podnikateľský, proces poznávací, proces prírodný, proces psychický, proces senzorický, proces spájania, proces spoločenský, proces technický, proces technologický, proces významový, proces životný, štruktúra procesu, udalosť, vytvárajúcno.


proces (Ajvaz, M.) − „povlovné, souvislé dění, ktoré je však více než pouhý sled mnoha dějů; k tomu abychom něco označili jako proces, je třeba jakýsi jednotící rozvrh, jednotné směřování. Rozeznáme-li v rámci procesu zřetelnou artikulaci, znamená to, že jeho jednotlivé fáze jsou ohraničeny výraznými změnami − událostmi. Řada událostí viděna z odstupu může být procesem, ale z ještě větší vzdálenosti to, co se dříve jevilo jako proces, je znovu událostí (na vyšší rovině či škále)“ (480;10).


proces činnosti poznávacej – vstupovanie človeka ako subjektu poznania do vzťahu k objektu poznania a zároveň do vzťahu k iným subjektom poznania (144;101).


proces historický − dejiny − časová postupnosť udalostí dejín a spoločenských vzťahov vyvolávaná činnosťou rôznych pokolení ľudí; súčasť predmetu filozofie dejín.


proces konkrétny – proces, ktorý možno vnímať zmyslami alebo si ho názorne predstaviť.

 :: útvar významový zmyslovo-názorný.


proces mentálny (kognitivizmus) – narábanie s mentálnymi reprezentáciami.


proces myšlienkový − významový proces tvorený systémom operácií s významovými útvarmi uskutočňujúci sa podľa určitých pravidiel (napríklad logických pravidiel) a pri intervencii tej ktorej konfigurácie kategórií.


proces poznávací − kognitívny významový proces − procesuálna stránka poznávania, ktorej výsledkom je poznanie; súčasť predmetu teórie poznania.

 :: proces poznávací (psychológia).


proces prírodný − zložka prírodnej reality spočívajúca vo zväčša opakujúcom sa priebehu alebo postupe diania a vývinu v prírode. V prípade konštantnej rýchlosti sa tento proces považuje za periodický. Existujú však aj jednorazové prírodné procesy.


proces spájania − priebeh alebo postup vytvárania celku z viacerých častí, kompletizácia.


proces spoločenský − proces tvorený sériou vzájomného pôsobenie ľudí na seba alebo série javov existujúcich v organizácii a štruktúre skupín, ktoré menia vzťahy medzi ľuďmi alebo vzťahy medzi jednotlivými súčasťami pospolitosti. Sériu spoločenských javov môžeme považovať za proces, pokiaľ si v čase zachováva identickosť, ktorá ju umožňuje odlišovať od iných sérií, pokiaľ predchádzajúce javy, hoci aj iba sčasti, určujú javy nasledujúce a pokiaľ tieto javy vyvolávajú určitý súrodý stav veci.

 :: informácia spoločenská, spoločnosť, život spoločenský.


proces výpočtový (kognitivizmus) – analógia ľudského mentálneho procesu ako základu inteligentnej reakcie na podnety. Výpočet sa uskutočňuje sekvenčne a je riadený zo stredu.


proces vývinu − priebeh vývinu.


proces významový – súčasť významového univerza spočívajúca vo vznikaní, transformovaní alebo zanikaní významového útvaru. Tradične sa člení na

Podľa kritéria produktu (výsledku) možno vyčleniť tieto významové procesy:

Dôležitými významovými procesmi sú myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, pojmotvorba, predstavovanie, vnímanie, pociťovanie, cítenie, tvorba teórie, tvorba hypotézy, významová vrstva alebo podproces tvorby vedy, súdenie, usudzovanie, snívanie atď.

 :: bolesť, elementarizácia, informácia (lingvistika), konceptualizovanie, myslenie, obraz vedy, odvodzovanie, pojmotvorba, predvídanie vedecké, proces významový emotívny, proces významový filozofický, proces významový každodenný, proces významový kognitívny, proces významový metafyzický, proces významový mýtický, proces významový náboženský, proces významový umelecký, proces významový vedecký, proces významový volitívny, proces významový zmyslovo-názorný, spomienka, utrpenie.


proces významový emotívny − dynamická súčasť významového univerza nasýtená vznikaním, pretrvávaním a zanikaním emotívnych významových útvarov.

 :: údiv.


proces významový filozofický − súčasť filozofického významového univerza alebo významovej vrstvy filozofie, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním filozofického významového útvaru, jeho procesuálna stránka; podproces filozofického osvojovania si sveta človekom.

Filozofický významový proces zahŕňa reflektované (patentné) alebo nereflektované (latentné) zmeny filozofických významových útvarov, vrátane ich genézy a zániku. Nositeľmi týchto procesov nemusia byť iba filozofi. Profesionálni (patentní) filozofi sú často „iba“ explikátormi a systematizátormi už (latentne) existujúcich filozofických významových procesov a útvarov vo vede, každodennom vedomí, umení, náboženstve. Spomedzi filozofických významových procesov sa najčastejšie tematizuje milovanie múdrosti, milovanie pravdy a filozofické myslenie.

Dôležitými filozofickými významovými procesmi sú ďalej

 :: filozofia, filozofovanie, myslenie filozofické, poznávanie filozofické, pojmotvorba filozofická, špekulácia filozofická, terminológia filozofická.


proces významový každodenný – súčasť každodenného významového univerza spočívajúca v tvorbe každodenných významových útvarov, v ich transformácii a operovaním nimi.


proces významový kognitívny − súčasť kognitívneho významového univerza tvorená procesom konštitúcie a transformácie kognitívnych významových útvarov a operovania nimi.


proces významový konatívny – uvedomovanie si snaženia podnecujúceho konanie alebo správanie, konštituujúce konatívny významový útvar, vyúsťujúci doň.


proces významový metafyzický – súčasť metafyzického významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácií metafyzických významových útvarov (princípov, kategórií, pojmov) predovšetkým vo forme filozofickej špekulácie a meditácie.


proces významový mýtický – súčasť mýtického významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácii mýtických a mytologických významových útvarov a v operovaní nimi, napr. mýtické myslenie.


proces významový náboženský – súčasť významového univerza spočívajúca v tvorbe a transformácii náboženských významových útvarov a v operovaní nimi.

 :: viera náboženská.


proces významový umelecký − súčasť významového univerza spočívajúca v procese tvorby a transformácie umeleckých významových útvarov a operovania nimi.

 :: myslenie umelecké.


proces významový vedecký − súčasť vedeckého významového univerza alebo významovej vrstvy vedy, tvorená vznikaním, transformovaním alebo zanikaním vedeckého významového útvaru, jeho procesuálna stránka. Dôležitými vedeckými významovými procesmi sú vedecké myslenie, dokazovanie, odvodzovanie, zdôvodňovanie, definovanie, tvorba vedeckých pojmov, hypotéz, teórií.

 :: proces významový matematický.


proces významový volitívny − súčasť významového univerza tvorená procesom konštitúcie a transformácie volitívnych významových útvarov.


proces významový zmyslovo-názorný – vnímanie alebo predstavovanie si.

 :: útvar významový zmyslovo-názorný.


produkcia lat. – výroba alebo tvorba.

 :: produkcia duchovná.


produkcia duchovná – tvorba významového univerza, zahrnujúca napr. produkciu ideí, myslenie...


produkt lat. – výrobok, výsledok produkcie.

 :: produkt (ekonómia), produkt činnosti, produkt poznania.


produkt činnosti – predmet činnosti spracovaný podľa potrieb a záujmov subjektu, stelesňujúci vedomý cieľ subjektu; je to objekt, ktorého sa človek už do istej miery zmocnil. V tomto zmysle je produkt činnosti výsledkom činnosti. Tento výsledok činnosti sa môže stať ďalej predmetom a prostriedkom novej činnosti, čím sa mení na predpoklad a podmienku činnosti, ktorá nie je len osvojovaním si toho, čo poskytuje príroda (69;531).


produkt poznania − významový útvar, ktorý je výsledkom poznávacej činnosti: pocit, vnem, predstava, pojem, súd, úsudok, hypotéza, vedecký zákon, teória.

Produkt poznania sa po svojom vzniku môže stať prostriedkom (ďalšieho) poznania.


profánno lat. – izolujúcno sa od posvätného (sakrálneho).


prochronéma gr. – niektorý útvar, aspekt atď. prochrónie (predčasia), predčasová forma, predčasový útvar, súvislosť, proces perichrónie. Významový útvar, v ktorom sa prochronéma manifestuje v ľudskom vedomí, je prochronozoféma.

Druhom prochronémy je náčasie (protochronéma).


prochrónia gr. – predčasie, predčasová perichronéma, oblasť perichrónie tvorená predchádzajúcnom času alebo sprevádzajúcnom vznikania (nadchádzania) času; vďačná téma úvah o tom, čo bolo pred veľkým treskom (pre-spacetime).

 :: perichronozofia, prochronéma, prochronozoféma, synkriticizmus.


prochronozoféma gr. – významový útvar, ktorý je výsledkom poznávania predčasia (prochrónie) alebo niektorého jeho útvaru, procesu, aspektu a pod. (prochronémy).

Prochronozofému nachádzame napríklad v texte opisujúcom vodné (akvatické) hierofanie: „Vodní hierofanie jsou dokonale koherentním systémem. Ať už je náboženský systém, kterému přináleží, jakýkoliv, jejich funkce je stále tatáž: rozrušují, ničí formy, ,omývají hříchy’. Vodstva předcházejí Stvoření a znovu je pohlcují (regressus ad uterum), protože jsou vždy něčím beztvarým. ,Všechno, co má tvar, se jeví něčím nad Vodami a oddělujícím se od nich. Každý ,tvar’, jakmile se oddělí od Vod a přestane tak být pouze myšleným, podléhá nadvládě času a života; dostává ohraničení, doznává dějiny, účastní se všeobecného dění, podléhá zkáze, a pokud se znovu nezrodí ponořením ve Vodách a neopakuje se ,potopa’ a následná ,kosmogonie’, nakonec ztrácí vlastní podstatu a zaniká (...)’“ (669;195). Skalický tu (aj za pomoci citátu z Eliadeho) podáva náboženskú prochronozofému, v ktorej sa manifestuje, zračí jednak samo predčasenie tvaru pred jeho oddelením sa od Vôd a vstúpením do času („podľahnutím nadvláde času“) a jednak sa tu dokonca naznačuje, ako tvar predčasí v rámci prochrónie. Naznačuje sa tu aj to, že predčasiť neznamená nebyť, ale naopak byť špecifickým (myšlienkovým) spôsobom, bytniť predčasým/predčasovým spôsobom. Ďalej sa tu naznačuje väzba medzi predčasím a záčasím (metachronémou), pripomína sa, že tu ide o koherentný systém.


propedeutika filozofická – úvod do štúdia filozofie. Mnohí považujú za najlepší úvod do štúdia filozofie dejiny filozofie. Dlhé obdobie sa za propedeutiku filozofie považovala psychológia ako tradičná náuka o duši a to, čo dnes označujeme tradičná logika.

 :: filozofia, štúdium filozofie.


prospech − úžitok, zisk, osoh.


prostredie − situácia alebo súbor okolností, v ktorých niekto alebo niečo žije alebo v ktorých sa niečo odohráva.

 :: membrána, prostredie (fyzika), prostredie geografické, prostredie izotropné, prostredie látkové, prostredie mimotechnické, prostredie podnikateľské, prostredie technické, prostredie vlnenia., prostredie životné.


prostriedok – to, čo dovoľuje uskutočniť určitý zámer (13;238).

 :: prostriedok, in: Dodatok, prostriedok poznania.


prostriedok poznania − tá časť (stránka) objektu poznania, ktorú subjekt poznania už vo svojej poznávacej činnosti relatívne ovládol a ktorá slúži na získavanie nových poznatkov; môže buď zdokonaľovať subjekt poznania, alebo prispôsobovať predmet poznania tak, aby subjekt poznania ľahšie prenikol do jeho podstaty.

Prostriedok poznania môže mať materiálnu alebo ideálnu povahu.

Materiálnymi prostriedkami poznania sú napríklad rozličné experimentálne prístroje a zariadenia − merací prístroj, teleskop, mikroskop, urýchľovač častíc, počítač atď.

Ideálnymi prostriedkami poznania sa môžu stať všetky už dosiahnuté poznatky o objekte. Každý získaný poznatok sa môže stať nástrojom získavania ďalších, nových poznatkov. Môže to byť pocit, vnem, pojem, myslený model a objekt, hypotéza, zákon, teória, logický kalkul, kategoriálny systém atď. (144;36).


protirečenie – tvrdenie obsahujúce vzájomne si odporujúce myšlienky; rozpor; vzájomné pôsobenie protikladov; črta prejavujúca sa tým, že predmet alebo jav obsahuje stránky, tendencie, ktoré navzájom súvisia a súčasne sú v protiklade, proti sebe bojujú, napr. že predmet má svoju kladnú a zápornú stránku, svoju minulosť a budúcnosť.

 :: contradictio in adiecto.


protirečivosť – obsahujúcnosť protirečenia, odporujúcnosť si navzájom.


protofilozofia gr. – prvotná filozofia, neraz implicite prítomná v mytologickej mentalite. 

 :: dejiny filozofie, periodizácia vývinu filozofie.


protochronéma gr. – konštitutívny prvok náčasia (protochrónie), súčasť prochrónie bezprostredne predchádzajúca času.


prvok − element – najjednoduchšia časť celku, zložka, súčiastka.

 :: prvok biogénny, prvok elektronický, prvok chemický, prvok množiny, prvok obvodu elekrického, prvok okolia, prvok systému, prvok technický, sústava, živel.


prvok systému – angl. system element – predstaviteľ súboru prvkov, ktoré tvoria systém.

 :: štruktúra, štruktúra systému.


prvopočiatok – úplný začiatok.

 :: princíp.


psyché gr. − duša.


psychologizácia gr. – vykladať niečo pri (jednostrannej) intervencii psychologických kategórií v postupe výkladu.


Pytagoras (asi 580/570 Samos – po 510 pr. n. l. asi 500/496 pr. n. l. Metapontion v juž. Itálii) − Pytagoras zo Samosu, Pytagoras zo Samu, gr. Πυθαγόρας ὁ Σάμιος, lat. Pythagoras − starogrécky filozof, náboženskomorálny reformátor, matematik, astronóm, akustik („otec európskej hudby“). Pochádzal z ostrova Samos, odkiaľ emigroval údajne na znak protestu proti Polykarpovej tyranii. Precestoval Egypt aj Perziu a zoznámil sa s náboženstvom tamojších národov i s výsledkami ich vedeckého skúmania a pozorovania. V spolku, ktorý založil v juhoitalskom meste Krotón, ho považovali za veľkú autoritu a výrok ,Pytagoras to povedal’ sa vraj používal ako argument pri uplatňovaní nejakého názoru (6;61). Mimoriadnosť tohto výnimočného predstaviteľa starogréckej filozofie zachytil napr. Profýrios (31 B 129) slovami: „... kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch“ (6;63). Podľa Isokrata Pytagoras, ktorý o. i. pobýval v Egypte a bol žiakom Egypťanov, „prvý priniesol ich filozofiu ku Grékom“ (6;64).

Prínos Pytagora k matematike charakterizuje Proklos slovami: „Pytagoras zmenil geometrickú vedu na slobodnú náuku tým, že skúmal jej základy a prebral jej poučky abstraktne a teoreticky: vynašiel aj náuku o pomeroch a zložení svetových tvarov (6;63)“.

V juhoitalskom meste Krotón založil vlastnú školu, ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom.

„...Pytagoras si nadovšetko vážil náuku o číslach ... všetky veci pripodobňoval k číslam (6;63).“ Podľa neho je podstatou všetkého je číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť, jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi.

Pytagoras ako prvý nazval súhrn všetkého kozmos (podľa usporiadania tohto súhrnu).

Aj lásku k múdrosti ako prvý pomenoval Pytagoras slovom filozofia, a seba nazval iba „milovníkom múdrosti“ (φιλóσοφος [filosofos]), pretože podľa neho múdry je iba boh. Život sa podľa Pytagora – hovorí Diogenes (VIII, 8) „podobá zhromaždeniu pri hrách. Ako tam jedni prichádzajú, aby sa pretekali, druhí za obchodom a tretí, najlepší, ako diváci, tak sa v živote jedni, ľudia otrockí, rodia ako lovci slávy a bohatstva a druhí, filozofi, ako lovci pravdy“ (6;63).

 :: filozofia 6. stor. pr. n. l., filozofia 5. stor. pr. n. l., filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, pytagoreizmus, pytagorovci.


pytagoreizmus − pytagorovstvo − učenie príslušníkov školy Pytagora zo Samosu. Uznávali bezvýhradne autoritu svojho učiteľa (AUTOS EFÁ = „On sám to povedal“). Popri filozofii pestovali matematiku.

Podľa pytagoreizmu je princípom svetového diania číslo; nebeské telesá krúžia okolo stredosvetového ohňa a vyludzujú pritom nebeskú hudbu. Duša je podľa pytagorejcov uväznená v tele a po smrti sa sťahuje. Pytagorejci založili etiku: najdôležitejšou cnosťou je spravodlivosť.

Pytagorejci považujú filozofiu za hľadanie múdrosti a zároveň morálnu výchovu: filozofia má predovšetkým zdokonaľovať človeka, učiť ho sebaovládaniu a poskytovať mu vedomosti. Sebaovládanie, podporované rozumom, vedie totiž človeka k múdrosti. Vedenie zasa vedie človeka k poznaniu.

Múdrosť spočíva v dôkladnej znalosti čísla a poznanie spočíva v pochopení harmónie.

Číslo je modelom, na základe ktorého sa tvoria veci. Číslo-model spočíva vo veci a každá vec má svoj vlastný model. V takomto chápaní je číslo čímsi reálne existujúcim a je vzorom každej veci i celého sveta. Vec i svet majú vlastné číslo a sú poznateľné len vďaka nemu. Číslo určujúce skutočný obsah veci je jeho formálnym vyjadrením a jeho najvšeobecnejším určením.

Harmónia je jednota spájajúca mnohosť a celkové zosúladenie toho, čo je nesúladné. Prejavom harmónie týchto nesúladov čiže protikladov je číslo, vďaka čomu každá vec vo svojom číselnom vyjadrení predstavuje nejakú harmóniu. Základným protikladom vo veciach je nekonečnosť a konečnosť, čomu zodpovedajú párne a nepárne čísla, a ich harmóniou je aritmetická jednota. Dvojice protikladov uzatvára číslo 10 ako prejav dokonalosti harmónie (1+2+3+4=10). Číslo je všeobecný pojem a je zároveň prejavom boja protikladov vo veciach modelovaných podľa princípu rozličných matematických proporcií.

Genéza sveta je zavŕšené ohraničenie nekonečného priestoru pripomínajúceho chaos. Reálnou jednotou sveta je oheň, ktorý spôsobuje vsatie vzduchu z priestoru mimo seba, čím vznika prázdno, kde sa potom uskutočňuje rozlišovanie vecí. Svet sa vyvíja cyklicky. Fyzický poriadok vzniku, zániku a znovuzrodenia všetkého súcna závisí od ohňa chápaného ako centrum, z ktorého sa odvodzuje a okolo ktorého sa formuje harmónia nebeských sfér. Ony spolu vydávajú kozmickú hudbu. Harmónia je dušou sveta, dušou každej veci i ľudského bytia. Smrť je narušením tejto harmónie.

Morálka je poriadok a súlad (harmónia) medzi človekom a tým, čo je v ňom i vo svete božské a čo spočíva vo vernom nasledovaní boha.

 :: akuzmatici, filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, matematici pytagorovskí.


pytagorovci − nasledovníci starogréckeho filozofa Pytagora zo Samosu, predstavujúci tzv. prvú italskú filozofickú školu; ich učením je pytagoreizmus. S iónskou vývinovou líniou gréckej filozofie majú sčasti spoločné vysvetľovanie reálneho sveta, jeho aktuálnej podoby tak, že jestvovanie vecí geneticky vzťahovali na ich počiatky, za ktoré považovali dva prvky: teplý, respektíve svetlý prvok – oheň a studený, tmavý prvok. Plne inovatívne na ich učení je pristupovanie k povahe vecí, ktorú chápu ako číslo: podstatou vecí je podľa nich číslo chápané ako tvar.

Číslo je podľa pytagorovcov obmedzujúci, t. j. vymedzujúci princíp veci, ktorý ju robí určitou, a teda aj určiteľnou čiža poznateľnou (cf 6;62).

„Tieto tvrdenia boli v súlade aj s ich učením o protikladoch, ktorých spravidla uvádzajú desať. Základným protikladom je obmedzené – neobmedzené. Obmedzené, pochopené ako vymedzujúce, určujúce a určiteľné, je dokonalým princípom vecí (ako pri ďalších určeniach mužské, nepárne, štvorec atď.). Neobmedzené (a jemu prislúchajúce ďalšie protiklady: ženské, obdĺžnik, párne atď.) je nedokonalé. ... Usporiadanie sveta (najmä nebeských telies) pokladali za dokonalé, lebo jeho poriadok (harmónia sfér) je vyjadriteľný, vypočítateľný‘ pomocou číselných pomerov. Táto myšlienka ovplyvnila všetky ďalšie pokusy matematizovať skúmania o svete, ale nemenej možno badať vplyv pytagorovcov aj na ontológiu  (6;62)“.

Pytagorovci sa podľa zamerania delili na dve skupiny, na

    • akuzmatikov (rozvíjajúcich nábožensko-morálne názory),
    • matematikov (rozpracúvajúcich pôvodné pytagorovské filozofické učenie o číslach ako podstate vecí a sveta do podoby matematiky ako exaktnej vedy).

Chronologicky sa pytagorovci členia na

    • starších pytagorovcov: (okrem Pytagora), Archytas, Timaios a ď.);
    • mladších pytagorovcov: Filolaos, Eurytos, Hiketas, Ekfantos, pytagorovskí matematici.

:: akuzmatici, filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, matematici pytagorovskí, predsokratici.


(Dodatok)