La Bruyere, Jean de (16. 8. 1645 Paríž – 10. 5. 1696 Versailles) – francúzsky prozaik a moralista. Je autorom diela Caractere de Théophraste traduits du grec, avec les caracteres ou les moeurs de ce siecle (1688). Prvé vydanie obsahovalo predovšetkým drobné aforizmy, úvahy (maximy) v duchu Montaignovom, La Rochefoucauldovom, Pascalovom. V ďalších vydaniach La Bruyere pripájal portréty osôb, vlastné „charaktery“, ktoré majú väčšinou typizujúci, univerzálny ráz v zmysle estetiky klasicizmu.

 :: literatúra francúzska.


lampa plynová – pôvodne: lampa pozostávajúca zo špeciálneho horáka umiestneného zvisle, ktorého ústie zakončuje mosadzná čiapočka alebo mastencová zátka. Plyn vstupuje do horáka pod tlakom a samotným zdrojom svetla sú napokon rozžeravené častice uhlíka obsiahnuté v spalinách plynu.

Neskôr plynové lampy vylepšili čo do svetivosti prerezanou upchávkou trubky plynu (štrbinový horák), ktorá plameň tvarovala do vejára.

Na verejné osvetľovanie sa začali plynové lampy postupne používať počnúc polovinou 19. storočia.


laser angl. zo skr. LASER Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation (zosilňovanie svetla stimulovanou emisiou žiarenia) optický zdroj elektromagnetického žiarenia (svetla v širšom zmysle), z ktorého sa svetlo vyžaruje vo forme úzkeho zväzku, t. j. je koherentné a monochromatické; laser emituje fotóny do koherentného lúča. Laser pracuje na základe zákonov kvantovej mechaniky a termodynamiky.

Laser pozostáva z týchto častí:

    • aktívne prostredie,
    • rezonátor,
    • zdroj energie.


latinčina latinský jazyk italický jazyk, pôvodne jazyk Latínov, neskôr štátny jazyk Rímskej ríše.

Vo vývoji latinského jazyka sa rozoznáva

    1. predliterárne obdobie (od najstarších čas do roku 240 pr. n. l.);
    2. archaické obdobie (240 – 80 pr. n. l.);
    3. klasické obdobie (80 pr. n. l. – 14 n. l.);
    4. strieborné obdobie (14 – 117);
    5. úpadkové obdobie (117 – 529);
    6. stredoveké obdobie;
    7. novoveké obdobie;
    8. súčasné obdobie.

 :: abeceda latinská, aeternitas (latinčina), Cum principia negante non est disputandum, filológia klasická, filozofia novoveká, filozofia rímska, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, formula (latinčina), hlásky v latinčine, latinčina a filozofia, Latium, Rím, Rím staroveký.


latinčina a filozofia „Pre filozofa je latinský jazyk potrebný ako jazyk, ktorým sú napísané práce filozofov antiky, stredoveku, XVII. a XVIII. storočia a ktorý spolu s gréčtinou bol základom medzinárodnej terminológie v oblasti filozofie, logiky, etiky, estetiky a psychológie“ (204;5).

 :: Augustinus, Cicero, filozofia antická, filozofia rímska, filozofia scholastická, patristika, scholastika, Victorinus.


Latium – historické územie na Apeninskom polostrove medzi Etrúriou a Kampániou, na ktorom sa okolo roku 1000 pr. n. l. rozvinula latijská kultúra, majúca viacero spoločných čŕt s kultúrou villanovskou. Do 9. stor. pr. n. l. boli sídliská na tomto území s veľkosťou približne 100 obyvateľov rozložené zväčša na kopcoch, neskôr sa vývoj územia podobal vývoju v Etrúrii, počet sídlisk a ich obyvateľov sa zväčšoval a postupne sa objavili prvé staroveké mestá. Na tomto území vznikol i staroveký Rím.


látka (fyzika) jedna zo základných foriem hmoty, z ktorej pozostávajú všetky telesá. Štruktúrnou jednotkou látky je častica s nenulovou pokojovou hmotnosťou molekula, atóm, ión, elektrón, protón, neutrón.

Látka pozostáva z okolo sto druhov atómov, ktoré sú v neustálom pohybe a vzájomne sa priťahujú až do dosiahnutia určitej malej vzdialenosti, kedy sa naopak začnú odpudzovať. Atómy sa zasa skladajú z troch častíc elektrónov, protónov a neutrónov.

 :: hmotnosť (fyzika), látka feromagnetická, látka kvapalná, látka plynná, látka tuhá, odpor elektrický, plyn, skupenstvo, váženie (fyzika), vodič (fyzika).


látka (chémia) hmota skladajúca sa z rovnakých atómov, molekúl alebo iónov a vyznačujúca sa chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami.

Látky sa rozdeľujú na:

:: látka anorganická, látka chemicky čistá, látka organická, prvok chemický, sublimácia (chémia), zlúčenina.


látka anizotropná – látka, ktorá nemá vo všetkých smeroch rovnaké optické vlastnosti.


látka anorganická – neústrojná látka – súčasť predmetu chémie (špeciálne anorganickej chémie), ktorá sa neriadi zákonmi živej prírody. S návrhom, aby sa látky charakteristické pre neživú prírodu nazývali anorganické, prišiel v roku 1807 Jöns Jakob Berzelius. Jednou z najdôležitejších anorganických látok je uhličitan sodný.


látka feromagnetická látka, z ktorej je teleso, na ktoré pôsobí magnet silou.


látka chemicky čistá chemické indivíduum, chemický jedinec látka zložená z rovnakých častíc atómov, molekúl alebo skupín iónov.

Chemicky čistá látka má stále charakteristické vlastnosti, podľa ktorých možno vypočítať teplotu topenia a teplotu varu.

Chemicky čisté látky sú:

chemické prvky,

chemické zlúčeniny.

:: chémia, indivíduum chemické, systém chemický.


látka kvapalná látka v kvapalnom skupenstve; vyznačuje sa veľkou objemovou stálosťou, spôsobenou malou stlačiteľnosťou, a tvarovou nestálosťou, zapríčinenou slabšími silami medzi jej molekulami.

 :: kohézia (fyzika).


látka organická – ústrojná látky – súčasť predmetu chémie (špeciálne organickej chémie) typická pre živú prírodu a vyznačujúca sa týmito vlastnosťami:

    • horľavosť,
    • nestálosť,
    • biologická aktivita...


látka plynná látka v plynnom skupenstve, bez objemovej a tvarovej stálosti; vyznačuje sa ľahkou stlačiteľnosťou a rozpínavosťou.


látka tuhá látka v tuhom skupenstve; vyznačuje sa relatívne veľkou objemovou a tvarovou stálosťou, tvrdosťou, pevnosťou, krehkosťou a tvárnosťou.

Rozlišuje sa

 :: kohézia (fyzika).


látka tuhá amorfná – metastabilná látka – tuhá látka bez kryštálovej štruktúry, látka, ktorej častice nie sú pravidelne usporiadané.

Príkladom amorfnej tuhej látky je:

    • sklo,
    • živica,
    • vosk,
    • celulóza,
    • kaučuk,
    • asfalt,
    • koža...

Osobitnú skupinu amorfných látok tvoria polyméry.


látka tuhá kryštalická – látka, ktorej atómy a molekuly sú usporiadané tak, že malé skupinky atómov zodpovedajúce chemickému vzorcu sú poukladané pravidelne, čo sa prejavuje vo vonkajšom tvare kryštálu a na jeho fyzikálnych vlastnostiach, napr. presnou teplotou topenia.


legalita lat. zákonnosť, legálnosť stav zodpovedajúci platnému právu, súlad so zákonom.

 :: právo.


lege artis lat. podľa pravidiel alebo predpisu.

 :: právo.


legislatíva lat. – 1. tvorba a vydávanie právnych noriem rôznej právnej sily, napr. ústavy, zákonov, nariadení vlády, nariadení a smerníc Európskej únie; 2. činnosť zákonodarného orgánu s takouto náplňou, zákonodarstvo; 3. výsledok legislatívnej činnosti; 3. výsledok legislatívnej činnosti, právne predpisy (cf 154;941).

 :: právo.


legitimita lat. – oprávnenosť – právom dovolené správanie, oprávnenie konať, rozhodovať o niečom na základe istých zásad; zhodujúcnosť sa so zákonom alebo vyplývajúcnosť z neho.


lekárstvo vnútorné – interné lekárstvo, interné, interna – najstarší a dodnes pilierový medicínsky vedný odbor, ktorého náplňou je diagnostika, prevažne nechirurgická liečba, rehabilitácia, výučba a výskum najmä interných chorôb dospelých. Od polovice 20. storočia sa interna rozpadáva na špecializované odbory, vyčleňujú sa z nej na jednej strane neinterné špecializácie (pediatria, neurológia, psychiatria, dermatológia...), na druhej strane špecializované interné odbory (infekčné lekárstvo, kardiológia, pneumológia, gastroenterológia, nefrológia, reumatológia) a vznikajú nové špecializácie, ako napr. imunológia, pracovné lekárstvo, genetika atď.

Propedeutika interny je zameraná na výučbu základných interdisciplinárnych znalostí, ako vhodný prístup k pacientovi, lekárska etika a empatia, technika anamnézy, somatické vyšetrenie...

Význam interny podporuje aj skutočnosť, že v ordináciách praktických (všeobecných lekárov) sú pacienti s internými chorobami najpočetnejší.

 :: medicína.


lemeš rezná časť pluhu.


Lenard, Filip (7. 6. 1862 Bratislava – 20. 5. 1947 Messelhausen, Nemecko) – nem. Philipp Eduard Anton (von) Lenard, maď. Fülöp Lenard resp. Lenardi – nemecký klasický experimentálny fyzik, predmetom záujmu ktorého bola spektrálna analýza, mechanika plynov a pevných častíc, fosforescencia a luminiscencia, fotoelektrický jav, katódové a ultrafialové lúče, štruktúra atómu a magnetické a elektrické pole; nositeľ Nobelovej ceny (1905) za výskum katódového žiarenia, bojovník proti revolúcii vo fyzike predstavovanej najmä A. Einsteinom.

Lenard medzi prvými skúmal prechod katódových lúčov cez tenké kovové doštičky. Na tento účel skonštruoval špeciálnu katódovú trubicu s malým otvorom (tzv. Lenardovo okienko), čo umožnilo nielen preskúmať vlastnosti katódových lúčov, ale tiež odseparovať elektróny a stanoviť ich hmotnosť. Jedno zo svojich „okienok“ Ph. Lenard zapožičal aj W. C. Röntgenovi, čím nepriamo prispel k objavu lúčov X (Röntgenového žiarenia), ktorý mal prakticky na dosah ruky.

Počas spolupráce s H. Hertzom sa začal zaoberať fotoelektrickým javom. Dokázal, že pri vonkajšom fotoefekte sa uvoľňujú elektróny (1899) a stanovil zákonitosti fotoelektrického javu (1902): energia vyletujúcich fotoelektrónov nezávisí od intenzity dopadajúceho svetla a je priamo úmerná jeho frekvencii. Tieto fakty boli v rozpore s klasickou fyzikou a vysvetlil ich až Albert Einstein na základe svojej hypotézy, že svetlo musíme pokladať za prúd kvánt energie. 

Od roku 1907 bol riaditeľom Ústavu fyziky a rádiológie univerzity v Heidelbergu. V roku 1913 vybudoval v tom čase jeden z najmodernejších a najväčších fyzikálnych ústavov v Nemecku – Rádiologický ústav, ktorý viedol až do svojho dôchodku v r. 1932.

Od roku 1924 verejne stál na strane Hitlera a NSDAP a hlásal antisemitizmus a bol hovorcom zástancov „árijskej fyziky“ (749;56 an.).

 – I: Filip Lenard, in: Wikipédia.

 :: fyzika.


Leoninus (2. pol. 12. stor.) – francúzsky skladateľ, spolu s Perotinom (obaja niekedy považovaní za „prvých“ komponistov v dejinách) vedúca osobnosť Notredamskej školy. Leoninovi sa pripisuje autorstvo cyklu dvojhlasných organálnych skladieb Magnus liber organi de graduali et antiphonario.

 :: hudba.


letalita lat. – smrtnosť, letálnosť – pomer prípadov smrti k počtu chorých.


letectvo – súbor činností, zariadení a organizácií, ktorých cieľom je využitie vzdušného priestoru (vzduchového obalu Zeme) na lety leteckých dopravných prostriedkov, prípadne aj kozmických dopravných prostriedkov na lety do kozmického priestoru.

 :: lietadlo.


lexéma gr. – „základná jazyková jednotka, ktorá je nositeľom vecného významu, napr. dom, veľký, písať.“ (237;262).

Konkrétna manifestácia lexémy sa nazýva lex (630).

 :: lingvistika.


lexikológia gr. – časť lingvistiky, ktorej predmetom sú lexikálne jednotky vedno tvoriace lexikálnu zásobu (slovnú zásobu).

 :: antroponomastika, noéma (lexikológia)., slovo autosémantické, slovo synsémantické.


liberalizmus ekonomický – liberálna ekonomická teória, trhový liberalizmus – súbor ekonomických teórií po prvý raz rozvinutých v rámci osvietenstva; za jeho zakladateľa sa považuje A. Smith, ktorý sledoval posun hospodárstva ku kapitalizmu a voľnému trhu.

Ekonomický liberalizmus kladie dôraz na súkromné vlastníctvo a zmluvné vzťahy.

Podľa ekonomické liberalizmu konajú jednotlivci v ekonomickom prostredí v prvom rade vo vlastnom záujme – umožniť im to vedie k najlepšiemu výsledku, čoho predpokladom je existencia súdnej moci a slabej štátnej moci.

Ekonomické teórie liberalizmu v dvadsiatom storočí ďalej rozvinul neoliberalizmus:

    • freiburská škola,
    • monetarizmus...


liberalizmus politický –  politická doktrína založená na filozofii liberalizmu a presadzujúca individuálnu slobodu a obmedzovanie úlohy štátu na minimum, t. j. na výkon práva, zabezpečovanie vnútornej a vonkajšej bezpečnosti a uskutočňovanie najnevyhnutnejších správnych činností. Najlepší možný stav spoločnosti je možný v prostredí voľnej súťaže slobodných indivíduí.

Politický liberalizmus obhajuje a rozvíja myšlienku ľudských práv a slobôd, ktoré majú byť podľa neho priznané každému človeku a nesmú byť odoberané zo strany štátu, ktorý tieto práva a slobody má ochraňovať. Jednotlivci môžu konať slobodne, no neohrozujúc pri tom druhých a neubližujúc im.

Rovnosť chápe politický liberalizmus ako 1. politickú rovnosť občanov z hľadiska ľudských práv a 2. rovnosť príležitostí slobodnej súťaže; sociálnu rovnosť v zmysle redistribúcie spoločenského bohatstva odmieta.

Dôležitým významovým útvarom politického liberalizmu je presvedčenie, že jednotlivci sú racionálne bytosti, presadzujúce vlastné záujmy a preferencie, čím dochádza ku konfliktom medzi nimi, riešenie ktorých je úlohou štátu chápaného ako sústava inštitúcií s legislatívnou, súdnou, donucovacou a represívnou mocou.

V súvislosti s konfliktami môžu plniť svoju funkciu aj samoregulačné, neosobné inštitúcie, ktorými sú podľa politického liberalizmu

    • súkromné vlastníctvo,
    • slobodné podnikanie,
    • trh.


libīdō lat. libīdinis f 1. záľuba, chuť, túžba, žiadostivosť 2. chúťka 3. neviazanosť, bezočivosť 4. zmyselnosť. chlipnosť, náruživosť, vášeň 5. hýrivosť (497;346).

 :: latinčina, pud pohlavný.


licitovanie lat. – predávanie alebo kupovanie na dražbe; ponúkanie niečoho formou dražby, predávanie alebo kupovanie na dražbe, draženie; zvyšovanie finančnej hodnoty predávaného objektu navrhovaním vyššej sumy, dvíhanie ceny.


liečenie – liečba – uzdravovanie, zbavovanie choroby. Viac menej kontroverzne sa člení na

    • štandardné (terapia)
    • alternativistické,
    • kombinujúce (prechádzajúce postupy).

O kontroverznosti uvedeného členia postupov liečenia pozri článok alternativistika.


liečiteľstvo – „súhrn liečebných postupov ľudových liečiteľov; jedna z metód alternatívnej medicíny využívajúca mimoriadne schopnosti ľudových liečiteľov (496;299)“.


liekopis lat. farmakopea (pharmacopoea) dielo normatívnej povahy s celoštátnou záväznosťou obsahujúce všeobecné ustanovenia týkajúce sa prípravy, skúšania, označovania, uchovávania a vydávania najmä liečiv a kvalitatívne kritériá a požiadavky na ich akosť. Liekopis uvádza terapeutické dávky a maximálne dávky pre jednotlivé liečivá, ktoré sú pre lekárnikov a lekárov záväzné (cf 16;394).


lietadlo technické zariadenie schopné lietať v atmosfére.


ligatúra lat. spájanie.


lingvistika lat. – jazykoveda – empirická veda o jazyku; opisuje určité dané jazyky a ukazuje normy ich správneho používania.

Lingvistika je empirická veda, ktorá opisuje a vysvetľuje formálne, sémantické a komunikatívne funkcie jazyka a fungovanie prirodzených jazykov v procese komunikácie v rámci všeobecnej teórie jazykových štruktúr. Empirickosť lingvistiky spočíva v tom, že lingvisti najprv pozorujú jazykové javy, zhromažďujú ich a napokon sa snažia vybudovať všeobecnú, či dokonca univerzálnu teóriu jazyka. Lingvistika pritom venuje pozornosť aj historickému vývoju prirodzených jazykov, ich diachrónnemu aspektu.

Pri výskume jazyka sa narába s výpoveďami a vôbec s prehovormi ako s východiskovým materiálom (333;332).

Lingvistika sa vyvinula z tradičnej filológie.

 ::

    •  A  
    •  B  
    •  Č  
    •  D  
    •  E  
    •  H  
    •  I  
    •  J  
    •  K  
    •  L  
    •  M  
    •  N  
    •  O  
    •  P  
    •  R  
    •  S  
    •  Š  
    •  T  
    •  U  
    •  V  
    •  Z  


lingvistika ako nástroj poznávania mimojazykovej reality – sa uplatňuje napríklad svojím postupom zvaným historicko-porovnávacia rekonštrukcia, ako to skvele ilustrujú slová: „Jazykoveda sa svojou historicko-porovnávacou rekonštrukciou môže dostať aj do tých oblastí kultúry predhistorickej spoločnosti, ktoré sú pre archeológiu neprístupné. Iba historicko-porovnávacia jazykovedná rekonštrukcia môže zistiť, že praindoeurópske etnikum v kamennej dobe, v mladšej kamennej dobe, v 5.–4. tisícročí pred naším letopočtom vedelo rátať nielen do desať, ale že poznalo aj relatívne vysokú číslovku sto. Všetky indoeurópske národy zdedili totiž z tohto obdobia rovnaké číslovky od jeden do desať a rovnakú číslovku sto (prirodzene, že v hláskových podobách zmenených podľa hláskových vývinových zákonitostí daných jazykov). Naproti tomu číslovka tisíc starým Indoeurópanom v 5.–4. tisícročí pred n. l. ešte známa nebola. Tú si jednotlivé indoeurópske etniká vytvárali pravdepodobne až v 2. tisícročí pred n. l., teda po rozchode z indoeurópskej pravlasti. Pretože vtedy boli v užšom kontakte predkovia Slovanov, Baltov (Litovcov, Lotyšov) a Germánov, iba oni majú spoločné pomenovanie pre číslovku tisíc (u Praslovanov tysontj-; porovnaj nem. tausend, angl. thousand, litov. tukstantis, lotyš. tukstuot). Oproti relatívne vysokému stupňu abstraktného kvantitatívneho myslenia (číslovky patria medzi najabstraktnejšie druhy slov) u starých Indoeurópanov starí Ugrofíni si vytvárali abstraktné číselné pojmy pomerne neskoršie, o čom svedčí fakt, že číslovky hét (sedem), tíz (desať) a száz (sto) v maďarčine sú prevzaté od Indoeurópanov resp. Iráncov. Podobne iba skúmaním slovnej zásoby indoeurópskych národov resp. jazykov môžeme zistiť, že Indoeurópania mali vytvorenú veľmi bohatú terminológiu príbuzenských názvov, z čoho môžeme zrekonštruovať zloženie indoeurópskej veľkorodiny (čo nedokáže archeológia), ale Indoeurópania v 5.–4. tisícročí, ba ešte ani v 3.–2. tisícročí nepoznali slovo pre abstraktný pojem ‚človek‘. Svedčí o tom zistenie, že jednotlivé indoeurópske národy majú slová iného pôvodu pre pojem človek (nem. Mensch, lat. homo,, gréc. anthropos atď.). Podobne ani iné staré etniká, napr. starí Ugrofíni, resp. Uralci nemali spoločné slovo pre abstraktný pojem človek. Nečudo, lebo pojem človek je veľmi vysoká abstrakcia (od pohlavia, od veku, od podoby tváre a tela). Prekvapuje zistenie, že vo väčšine prípadov bol abstraktný pojem človeka odvodený od menej abstraktného pojmu muža. (Porovnaj genetický vzťah medzi nem. Mensch ‚človek‘ a Mann ‚muž‘, gréc. anthropos s pôvodným významom ‚majúci mužský výzor‘, gréc. aner ‚muž‘, ōp  ‚oko‘, výzor‘, prasl. čelověk bolo pôvodne zložené slovo s významom ,dospelý, vysoký chlapec, chlap‘“ (182;37 – 38).


lingvistika kognitívna – súčasť kognitívnych vied alebo smer lingvistiky, ktorej predmetom je jazyk a jeho používania v kontexte kognitívnych aktivít človeka, pričom vychádza z predpokladu, že schopnosť človeka osvojiť si a používať jazyk je súčasťou jeho kognitívnych schopností. Kognitívna lingvistika sa začala výraznejšie rozvíjať počnúc 80. rokmi 20. stor. Ústredný pojem kognitívnej lingvistiky je pojem významu. Podľa kognitívnej lingvistiky v jazyku všetko slúži „prenášaniu významov“. Kognitívna lingvistika kladie dôraz na skúmanie konotácií, ktoré odhaľujú potenciálne významy slov; práve v nich, v týchto potenciálnych významoch sú uložené kontexty, v ktorých sa slová vyskytujú alebo v ktorých sa vyskytovali v minulosti (665).

 – I: kognitivní lingvistika, in: Nový encyklopedický slovník češtiny.


lingvistika počítačová lingvistika, opierajúca sa pri spracúvaní textu v prirodzenom jazyku o počítače.


list rodný – úradný výpis z knihy narodení.

 :: správa verejná.


listina – súčasť predmetu diplomatiky; 1. úradne vyhotovená a overená písomnosť, určená na preukazovanie v nej uvedených skutočností, doklad; dokument presne upravujúci určitú oblasť spoločenských vzťahov; 2. oficiálna písomnosť obsahujúca menný alebo vecný zoznam; 3. podpisová časť určitej písomnosti tvoriaca spolu s písomnosťou jeden celok (154;994).


lístok jedálnyzoznam jedál.


literárnosť lat. – vlastnosť umeleckého textu spĺňajúceho viacero kritérií (prítomnosť estetickosti, zážitkovosti) a formálnych požiadaviek kladených na literatúru v závislosti od doby, v ktorej vznikala (154;999).

 :: literatúra, veda literárna.


literatúra lat. – písomníctvo, slovesnosť, slovesná tvorba – súhrn všetkých písmom zaznamenaných textov, vrátane technických textov, korešpondencie a podobne.

Literatúra sa zvykne členiť na tieto skupiny textov:

umelecká lebo krásna literatúra;

vecná literatúra

Iné členenie:

    • krásna literatúra,
    • literatúra faktu,
    • literatúra pre deti a mládež,
    • liturgická literatúra.

Ďalej literatúru rozdeľujú podľa

    • pôvodu: slovenská, česká, ruská, nemecká, rakúska, anglická, poľská, nórska ...;
    • vývinového obdobia: staroveká (a v rámci nej antická), stredoveká, novoveká, súčasná;
    • ďalších kritérií: literatúra pre deti a mládež, literatúra faktu atď. (pozri vyššie).

Literatúra je predmetom literárnej vedy, filológie, filozofie literatúry, psychológie literatúry, sociológie literatúry a ď.

 :: beletria, folklór slovesný, literárnosť, literatúra antická, literatúra faktu, literatúra filozofická, literatúra francúzska, literatúra náučná, literatúra nórska, literatúra populárnovedecká, literatúra rakúska, literatúra slovenská, literatúra stredoveká, literatúra technická, literatúra umelecká, literatúra vedecká, psychológia literatúry, realizmus kritický literárny, slovesnosť, slovesnosť ľudová, žáner (literatúra). Pozri aj: Zoznam literatúry.


literatúra antická starogrécka a rímska literatúra.


literatúra faktu – literatúra na rozhraní náučnej literatúry a krásnej literatúry; jej obsahom sú vedecké a odborné informácie, historické fakty a udalosti zachytené relatívne presne, ale formou, ktorá niektorými prostriedkami krásnej literatúry zdôrazňuje zaujímavosť opisovaných faktov s cieľom vyvolať u čitateľa estetický zážitok a pritom ho zároveň vzdelávať a informovať.

Literatúru faktu členia takto:

    • biografická literatúra,
    • cestopisná literatúra,
    • memoárová literatúra,
    • sčasti populárno-vedecká literatúra (cf 128;217).


literatúra francúzska – jedna z hlavných európskych a svetových literatúr, súčasť francúzskeho umenie a francúzskej kultúry; literatúra písaná na území Francúzska, výnimočne aj inde (napr. kolónie, autori v exile), pričom sa do nej zvyknú zaraďovať aj niektoré pamiatky, ktoré vznikli na francúzskom území v iných jazykoch (latinčina, hebrejčina). 

 P: La Bruyere, Jean de.


literatúra indická – výrazná a nezvyčajne pestrá súčasť indickej kultúry, ktorá vznikla v pol. 2. tisícročia pred n. l. (staroindická literatúra), na ňu nadviazali novoindické literatúry, z nich najstaršia je tamilská literatúra; významný súbor diel tvorí budhistická literatúra, v 20. stor. aj angloinidická literatúra.

:: sanskrt.


literatúra maďarská – stredoeurópska literatúra, významná súčasť maďarskej kultúry a maďarského umenia, nezriedka suplujúca maďarskú filozofiu, vedu, stratégiu a politiku národa, ktorej prvé latinsky zapísané pamiatky pochádzajú z 11. a 12. storočia – Gesta Hungarorum, napísaná majstrom P., niekdajším notárom kráľa Belu.

V uhorskej latinskej anonymnej básni Planctus destructionis Hungariae (Nárek nad pustošením Uhorska, 1241 – 1242), ktorej námetom je vpád a plienenie Tatárov v Uhorsku, sa objavuje neskôr tradičná idea, že v bojoch s pohanmi sú Uhri obranným valom západnej civilizácie, šabľou kresťanstva.

Z 15. stor. pochádza prvý maďarský preklad Biblie od husitských kňazov Tomáša a Valentína.

Latinsky písané maďarské stredoveké písomníctvo vrcholí v kázňach Pelbarta z Temešváru.

János Vitéz je prvou významnou postavou humanizmu v Uhorsku, autor mnohých latinských listov v humanistickom slohu, člen humanistického kruhu Mateja I. Korvína, organizátor založenia bratislavskej univerzity Academia Istropolitana.

Prvým maďarsky píšúcim básnikom európskeho formátu je Bálint Balassa (1554 – 1594).

Z obdobia reformácie pochádzajú historické piesne Szilágyi a Hagymási, prichádzajú maďarsky píšúci autori M. Molnár Szenci, M. Betlen, M. Szepsi Czombor..., s protireformáciou zasa P. Pázmány, G. Káldy.

Barokovú poéziu reprezentuje J. Gyöngyösi, M. Zrínsky...

V maďarskej osvietenskej literatúre dominujú G. Bessenyei, J. Batsányi, F. Kazincsy, M. V. Csokonzi, M. Fazekas, J. Katona, F. Kölcsey, na ktorých v 19. stor. nadväzuje romantizmus (K. Kisfaludy, M. Vörösmarty, J. Eötvös a predovšetkým S. Petőfi).

Realizmus reprezentujú K. Mikszáth a tvorcovia nvodobej maďarskej drámy J. Katona a I. Madách.

Začiatkom 20. storočia prichádza prelomová postava E. Adyho, ústredný predstaviteľ maďarskej literárnej moderny: spisovatelia okolo časopisu Nyugat (Západ) M. Babits, D. Kosztolányi, A. Tóth, G. Juhász, M. Füst, O. Gellért, M. Kafková, Z. Móricz... V 30. rokoch 20. stor. píšu tzv. ľudoví spisovatelia (P. Szabo, G. Illyés, J. Attila, L. Német..., neskôr autori socialistickej literatúry.

K najvýznamnejším súčasným maďarským spisovateľom sa radia: nositeľ Nobelovej ceny I. Kertész (1929 – 2016), P. Nádas, P. Eszterházy, L. Krasznahorkai. Významnými básnikmi prelomu 20. a 21. storočia sú Sz. Borbály, K. Tóthová (*1967).


literatúra národná – súbor všetkých pôvodných literárnych diel autorov jedného národného spoločenstva (napr. slovenská literatúra, česká, francúzska, ruská a pod.), zahrnujúci tak diela minulosti ako aj súčasnú literatúru. Za hlavný znak národnej literatúry sa niekedy považuje len prirodzene pociťovaná vzájomná súvislosť literárnych diel, písaných jedným jazykom (pozri napr. snahy o zahrňovanie po nemecky písanej literatúry rakúskej a švajčiarskej do nemeckej národnej literatúry), avšak jazyková jednoliatosť, akokoľvek býva spravidla pre celistvosť národnej literatúry charakteristickou, nie je podmienkou ani absolútnou, ani primárnou (porovnajte napr. latinské diela českého humanistického písomníctva alebo trojjazyčnú švajčiarsku národnú literatúru a pod.). Určujúcim činiteľom je tu totiž predovšetkým historická jednota vývoja národného spoločenstva, v ktorého sociálnom a sociálnopsychologickom kontexte jednotlivé diela národnej literatúry vznikajú a pôsobia. Národná literatúra je teda prirodzeným, historicky vzniknutím a vyvíjajúcim sa celkom, ktorého sociálna funkcia spočíva najmä v aktívnom podiele na vytváraní a rozvoji národnej kultúry, ktorej je sama podstatnou súčasťou. Táto funkcia tiež určuje a vysvetľuje národnú literatúru ako organický, vnútorne štruktúrovaný celok.


literatúra náučná – texty prezentujúce poznatky z jedného alebo z viacerých odborov ľudskej činnosti v podobe systematicky spracovaných odborných informácií.

Náučná literatúra sa delí nasledovne:

 :: štýl náučný.


literatúra nórska súčasť severskej literatúry rozvíjajúca sa po období staroseverskej literatúry v podobe bohato diferencovanej ľudovej slovesnosti (v nadväznosti na Eddu), ľudových balád, rytierskych eposov. Keďže Nórsko sa stalo dedičnou súčasťou Dánska, reformácia nepriniesla rozmach domácej literatúry tak, ako sa to stalo v ostatných severských literatúrach.

Až rokom 1814 sa začína obdobie samostatnej nórskej literatúry, keď sa Nórsko dostalo do personálnej únie so Švédskom.

Základy nórskej literatúry položil L. Holberg.

Priekopníkom samostatnej nórskej literatúry bol H. Welhaven s romantickou generáciou národných buditeľov: J. S. Welhaven, P. C. Asbjörnsen, J. Moe.

Svetovú slávu získala tvorba H. Ibsena a B. Björnsona, na ktorých odkaz nadväzuje začiatkom 20. storočia K. Hamsun a S. Undsetvá, neskôr J. Falkberget, O. Duun, T. Vesaas.

V medzivojnovom období vyniká J. Borgen, N. Grieg, A. Sandemose.

Po 2. svetovej vojne dochádza k rozvoju literárneho modernizmu (D. Solstad, T. Obrestad, J. E. Vold, P. Brekke, K. Faldbakken...


literatúra populárnovedecká náučná literatúra prezentujúca poznatky jedného alebo viacerých vedných odborov formou nevyžadujúcou si čitateľa odborníka. Je to spisba zahrnujúca súhrn textov ako výsledkov pokusu o preklad z prísne vedeckého jazyka do menej formálneho jazyka s cieľom zoznamovať široký okruh čitateľov s výsledkami vedy. Populárnovedecká literatúra zoznamuje čitateľa s hovorový jazykom vedy a pomáha chápať vedecký význam slov prevzatých z hovorového jazyka a prenesených do novej oblasti.

Informácie prezentované populárnovedeckou literatúrou sú spracované nenáročným spôsobom, ktorý je vhodný aj pre čitateľa, ktorý sa daným odborom profesionálne nezaoberá (cf 128;262).


literatúra rakúska – výrazná súčasť rakúskeho umenia, rakúskej kultúry a stredoeurópskej literatúry; literatúra v nemeckom jazyku, ktorá vzniká na území Rakúska už v stredoveku (Pieseň o Nibelungoch, minnesang).

V období baroka ( 17. stor.) sa presadzovala protireformácia a katolicizmus (jezuitské divadlo).

Tradícia ľudového divadla sa premietla v 18. stor. do viedenskej ľudovej frašky, ktorá vrcholila v 19. stor. (F. Raimund, J. N. Nestroy), v case, keď drámu tvoril i F. Grillparzer. Próza 19. stor. (A. Stifter, M. von Ebnerová-Eschenbachová) inklinovala k regionalizmu, z lyrikov vynikol N. Lenau.

Prelom storočia charakterizoval estetiticizmus a dekadencia (H. von Hofmannsthal) a vplyv Freudovej psychoanalýzy (S. Zweig, A. Schnitzler, H. Bahr).

Veľkou témou medzivojnového obdobia bol rozpad monarchie (K. Kraus, J. Roth, R. Musil).

Po 1938 odchod mnohých autorov do exilu (S. Zweig, E. Canetti).

Po 2. svetovej vojne v poézii existencializmus (P. Celan), a vplyv filozofie viedenského krúžku (I. Bachmannová, E. Jandl), ktorý pretrvával do 60. rokov (P. Handke, T. Bernhard).

Od 70. rokov odklon od tradičných východísk rakúskeho písomníctva (B. Frischmutová, E. Jelineková, neskôr Ch. Ransmayr).

 – P: Trakl, G. 


literatúra slovenská literatúra Slovákov; súčasť slovenského umenia a vôbec kultúry, pokiaľ, pravda, participuje na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne etc.); súčasť stredoeurópskej literatúry. Zahrnuje tieto zložky:

    • slovenská epika,
    • slovenská lyrika,
    • slovenská dráma,
    • slovenská vecná literatúra.

Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.

 – P: Hviezdoslav, Kukučín, M., Minárik, J., Tablic, B..

 :: literatúra slovenská stredoveká.


literatúra slovenská stredoveká – súčasť stredovekej literatúry vyrastajúca z prvopočiatkov slovenskej literatúry súvisiacich so vznikom samostatného štátu na území Slovenska, s Veľkomoravskou ríšou; jej koniec súvisí so začiatkami humanizmu a renesancie v Uhorsku, spojenými s menom kráľa Mateja Korvína (1458 – 1490). Slovenská stredoveká literatúra sa vyznačuje cirkevným rázom a nedostatkom svetskej literatúry, čo však vyvažoval rozvoj ústnej slovesnosti. Typickými žánrami stredovekej slovenskej literatúry boli legendy a kroniky, preklady žalmov, veršované modlitby a náboženské piesne, čo sa vedno väčšinou zachovalo v latinských rukopisných kódexoch (cf 238;295).


literatúra stredoeurópska – súčasť európskej literatúry a stredoeurópskej kultúry, pokiaľ sa pravda podieľala na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.

Stredoeurópska literatúra zahrnuje tieto literatúry.

    • česká literatúra,
    • estónska literatúra,
    • chorvátska literatúra,
    • lichtenštajnská literatúra,
    • litovská literatúra,
    • lotyšská literatúra,
    • maďarská literatúra,
    • nemecká literatúra,
    • poľská literatúra,
    • rakúska literatúra,
    • slovenská literatúra,
    • slovinská literatúra,
    • švajčiarska literatúra.


literatúra stredoveká – slovesná tvorba, v ktorej významovom univerze dominujú významové útvary stredovekej filozofie a priorita náboženských námetov a ktorej začiatky siahajú v Európe do éry raného kresťanstva a ktorá sa začína konštituovať a intenzívnejšie rozvíjať od 8. stor. Koniec stredovekej literatúry sa spája s nástupom renesančného humanizmu v jednotlivých národných literatúrach.

 :: literatúra slovenská stredoveká.


literatúra technickánáučná literatúra, prezentujúca poznatky z zej ktorej technickej oblasti; podáva informácie spracované na úrovni, predpokladajúcej, že čitateľom je kvalifikovaný odborník (cf 128;330).

 :: technika.


literatúra umelecká jeden zo základných druhov umenia; literatúra tvorená textami s funkciou estetickou a zábavnou a slovesné umenie (alebo umenie slova), ktorého materiálom je jazyk.

Umelecká literatúra sa rozdeľuje na

    • drámu,
    • epiku
    • lyriku

Umelecká literatúra je súčasťou predmetu najmä literárnej vedy a filológie

 :: román rodinný.


literatúra vecná literatúra, ktorá je písaná vecným štýlom (190;5); tvorí ju otvorený súbor jazykových prejavov, ktoré sa využívajú tam, kde podávateľ sleduje cieľ odovzdať prijímateľovi vecnú informáciu. Z funkčného hľadiska sa k vecnej literatúre priraďujú texty, ktoré v procese komunikácie vznikajú v presne vymedzených oblastiach spoločenského života a práce. Sú to prejavy dorozumievacích (vecných) štýlov. Vecná informácia sa vnútorne diferencuje podľa cieľa a zámeru, ktorý podávateľ svojim konkrétnym jazykovým prejavom sleduje. Navonok sa to prejavuje v štýlovej a žánrovej diferenciácii.

Texty vecnej literatúry sú zamerané najmä na komunikovanie vedeckých poznatkov z rôznych oblastí vedeckovýskumnej práce, politiky, techniky a výroby (náučné texty), na pohotové a objektívne informovanie o aktuálnych otázkach spoločenského, politického, hospodárskeho, kultúrneho a športového života (publicistické texty) a napokon na diferencovanú oblasť administratívno-právneho styku, v ktorých sa regulujú alebo aj normujú vzťahy medzi ľuďmi, inštitúciami a štátnou správou (administratívne texty).

Štýlovo a žánrovo pestrú varietu textov vecnej literatúry zjednocuje to, že sa v nej jazyk využíva vo svojej základnej, komunikatívnej funkcii. Ich spoločným jazykovo-štýlovým znakom je tendencia preferovať nocionálne prostriedky pred emocionálno-expresívnymi, prvotné využívanie jednoznačných a presných pomenovaní, obmedzenie polysémickosti a obraznosti výrazu.

Obsah vyjadrenia dominuje nad formou výrazu.

Výraz prvotne slúži na rýchly a presný prenos informácie.

Napriek tomu sú vecné texty aj z hľadiska výrazu do istej miery diferencované, a to podľa svojej štýlovej, resp. aj žánrovej príslušnosti a v menšej miere aj podľa individuálnych štýlových rozdielov.

 :: útvar slovesný literatúry vecnej, výskum vedecký.


literatúra vedeckánáučná literatúra, prezentujúca poznatky z jedného alebo z viacerých vedných odborov, pričom informácie, ktoré podáva sú spracované na úrovni prístupnej vedeckým pracovníkom a vysokokvalifikovaným odborníkom, a to tak z hľadiska použitej vedeckej terminológie, ako aj čo do obsahovej náročnosti a z ďalších hľadísk.

 :: veda.


litosféra gr. (doslova: kamenná sféra) – najvrchnejšia, pevná vrstva kamenných planét, napr. na Zemi zahŕňa

zemskú kôru

a

najvrchnejšiu časť zemského plášťa.


Litva krajina v severovýchodnej Európe pri Baltskom mori, na severe hraničí s Lotyšskom, na juhovýchode s Bieloruskom, na juhozápade s Poľskom a s ruskou Kaliningradskou oblasťou.

 :: geografia.


logaritmovanie gr. vypočítavanie alebo vypočítanie logaritmu daného výrazu; nachádzanie hodnoty logaritmu.

Logaritmovanie je aritmetická operácia tretieho stupňa, druhý typ obrátenej úlohy k umocňovaniu.

 :: matematika.


logaritmus gr. značka: log. číslo (exponent), ktorým keď umocníme základ, dostaneme dané (logaritmované) číslo. Logaritmus je číslo, na ktoré treba umocniť základ logaritmu, aby vzniklo logaritmované číslo.

Výraz logaritmus utvoril v roku 1614 škótsky matematik J. Napier na základe gréckeho slova logos, ktoré znamená o. i. vzťah alebo pomer, a gréckeho slova arithmos (číslo).

 :: logaritmovanie, logaritmus prirodzený, matematika.


logaritmus prirodzený logaritmus, ktorého základom je Eulerovo číslo e.

 :: matematika.


logika matematická (matematika)*) – „časť matematiky, ktorá zjednocuje teóriu algoritmov, teóriu množín, teóriu modelov a teóriu dôkazov“ (160;187).


*) V tomto článku ide o matematické chápanie matematickej logiky alebo o matematickú logiku ako časť (disciplínu) matematiky, na rozdiel od logického chápania matematickej logiky (v Hlavnej časti).


logorhea gr. – logorea, polyfrázia – chorobná mnohovravnosť, uvravenosť, neobyčajne rýchle hovorenie.


lokálny lat. miestny – obmedzený na určité miesto al. na určitú oblasť; týkajúci sa iba časti väčšieho priestorového celku (154;1011).


Lorentz, Hendrik Antoon (18. 7. 1853 Arnhem, Holandsko – 4. 2. 1928 Haarlem) – holandský fyzik, ktorý sa najprv zameral na teóriu elektromagnetizmu s cieľom vysvetliť vzťah elektriny, magnetizmu a svetla. Ďalej svoj výskumný záujem rozšíril na mechaniku, termodynamiku, hydrodynamiku, kinetickú teóriu, teóriu pevnej fázy a na svetlo a jeho šírenie. Najvýznamnejší prínos jeho diela je v oblasti elektromagnetizmu, elektrónovej teórie a teórie relativity.

Lorentz prebudoval súdobú fyziku na základe Maxwellovej teórie elektromagnetického poľa: za zdroje elektromagnetického poľa považoval ako prvý oscilujúce nabité častice, ktoré sú súčasťou atómov (neskoršie G. Stoneym nazvané elektróny). Predpovedal, že silné magnetické pole musí mať vplyv na vlnovú dĺžku generovaného svetla, čo experimentálne potvrdil jeho žiak P. Zeeman, s ktorým získal v roku 1902 Nobelovu cenu.

Lorentz uverejnil v roku 1878 prácu venovanú vzťahu medzi rýchlosťou svetla a vlastnosťami prostredia, ktorým sa svetelný lúč šíri. Rovnica, ku ktorej dospel, bola nazvaná Lorentz-Lorenzovou rovnicou.

Lorentz ako prvý vyložil výsledok Michelson-Morleyovho experimentu na základe kontrakcie dĺžok rýchle sa pohybujúcich telies.

Objavil transformáciu premenných, voči ktorej sa Maxwellove rovnice nemenia. Tieto transformácie opisujúce prechod medzi dvoma navzájom rovnobežne sa pohybujúcimi sústavami v teórii relativity sa po ňom pomenované ako Lorentzove transformácie.

„V roku 1899 a opäť v roku 1904 pridal časovú dilatáciu k svojim transformáciám a publikoval to, čo Poincaré v roku 1905 nazval Lorentzovými transformáciami. Lorenz zrejme nevedel, že časovú dilatáciu predpokladal už Joseph Larmor. Larmor predpovedal časovú dilatáciu pri obehu elektrónov a publikoval identické transformácie v roku 1897. Na prvý pohľad vyzerajú Larmorove a Lorentzove rovnice ako vzájomne nesúvisiace, ale algebraicky sú obidve zhodné s rovnicami, ktoré publikoval Henri Poincaré a Albert Einstein v roku 1905. Tieto matematické formulácie opisujú základné javy špeciálnej teórie relativity – rast hmotnosti, kontrakcie dĺžky, dilatáciu času“ (zdroj: Hendrik Antoon Lorentz, in: Wikipedie (20.4.2021)).

 :: éter (Lorentz, H. A.), fyzika, teória relativity.


ložiská exhalačné ložiská, ktoré vznikajú nahromadením úžitkových nerastov kryštalizujúcich z pár a plynov uvoľnených pri vulkanickej činnosti.


ložisko (strojníctvo) strojová súčiastka, ktorá sa používa na uloženie hriadeľov a čapov, určuje ich polohu, prenáša a zachytáva zaťaženie z pohybujúcich sa častí mechanizmov na nepohyblivé a umožňuje vzájomný otáčavý, kývavý alebo posuvný pohyb. Pri vzájomnom relatívnom pohybe častí ložiskového uzla vzniká odpor proti pohybu - trenie. Podľa druhu relatívneho pohybu možno rozlíšiť klzné a valivé trenie, pričom klzné trenie je rozhodujúcou zložkou trenia klzných ložísk a valivé trenie je rozhodujúcou zložkou trenia valivých ložísk.


Lua (informatika) imperatívny procedurálny programovací jazyk navrhnutý ako skriptovací jazyk s rozšírenou sémantikou.


ľubovoľnosť – vybratosť, určenosť ap. podľa vôle, hocijakosť, realizovanosť, vybranosť podľa ľubovôle a nie podľa presných kritérií a pravidiel.


Lucena, Luis Ramirez de (1491 Guadalajara (Španielsko) 1552 Rím) lat. Ludovicus Lucenius španielsky kňaz, lekár, humanista, priekopník epigrafie a klasickej archeológie a popredný šachista, autor prvej tlačenej knihy o šachu na Západe Repetición de amores y arte de ajedrez (Opakovanie lásky a umenia hry v šachy, 1497), ktorá v druhej časti obsahuje analýzu jedenástich otvorení šachovej partie a približne 150 pozícií, sčasti vychádzajúcich zo starej hry (šatrandž) a sčasti už nových, t. j. podľa pravidiel moderného šachu (cf Luis Ramirez de Lucena, in: Wikipedie).

 :: šach (hra).


ľud Boží (katolicizmus) – spoločenstvo ľudí, ktorí sa stali jeho príslušníkmi vierou v Krista a krstom. Hlavou tohto spoločenstva je Ježiš Kristus.


ľudstvo súhrn ľudí, ľudské pokolenie, človečenstvo; všetci ľudia na Zemi, žijúci i zomretí jedinci ľudského pokolenia rozlišujúci sa podľa rás a etnických skupín, ľudská spoločnosť.

 :: dejiny ľudstva, realita historická, realita spoločenská, univerzum významové.


lúmen lat. – značka lm – odvodená jednotka SI.

 :: fyzika.


lux lat. – značka lx – odvodená jednotka SI.

 :: fyzika.


lyofilizácia gr. – odstránenie vody zo zmrazených produktov, napr. v mikrobiológii sa tento proces používa s cieľom uchovať mikroorganizmy.


lyrika gr. – jeden z troch tradične vyčleňovaných literárnych druhov (popri epike a dramatike), v ktorom do popredia vystupuje osobnosť autora, zobrazuje sa jeho myslenie a city. V lyrike sa uplatňuje subjektívny postup. Vlastná činnosť človeka je zatlačená, v popredí sú jeho reakcie na okolitý svet, prežívanie okolitého sveta.

Literárnou formou, ktorou sa realizuje lyrika, je poézia  (167;172, 173).

 :: teória literatúry.


Hlavná časť L