O stave našej civilizácie a jej liečení

K_civilizacii

Stav, situáciu alebo koniec západnej civilizácie Piaček aforisticky s nietzscheovskou alúziou naznačuje po nemecky slovami: Gott ist tot, das Weib ist ermordet und der Mann ist gestorben (Boh je mŕtvy, ženu sme zabili a muž zomrel) (cf. Synkriticizmus – filozofia konkordancie, s. 54; v knižne rozpracovanej forme pozri Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Bratislava, Hronka 2014, s. 159). K ostatnej položke (… der Mann ist gestorben …) pozri napríklad knihu Melsa van Driela Manhooda The Rise and Fall of the Penis (2009). Ťažkosť tejto civilizácie Piaček vidí v nenapraviteľnej samovražednej infantilite muža, ktorá sa čoraz viac zahrýza aj do ženy intenzifikujúcej napodobňovanie muža a do mladistvých stále nižšej vekovej kategórie. Najplastickejšie sa tento mortálny stav nezrelosti nositeľa západnej civilizácie prejavuje na jej obsedantnej dobyvačnej vražednosti (prvá a druhá svetová vojna, vietnamská, iracká, afganská, líbyjská atď. vojna), na vyzbrojovaní si svojich vlastných nepriateľov, na konzumerizme, turizme, automobilizme, ejakulačnom priemysle, drogovej a ďalších formách závislosti, v absencii vlastného názoru intelektuála, ktorá sa skrýva za pseudosamostatný kriticizmus dotýkajúci sa spravidla javových foriem života a politiky, v zániku posledných foriem citlivosti voči prírode (snehové delá, lanovky, vyrušovanie medveďov počas zimného spánku, všeprenikajúci hluk a umelé osvetľovanie, nechránené dopravné komunikácie zabíjajúce zver), úmyselné („adrenalínové“) porušovanie akýchkoľvek pravidiel, predpisov alebo zákonov v ktorejkoľvek oblasti vzťahov, čoraz agresívnejšie odmietanie pomoci (čoraz brutálnejšie útoky proti záchranárom, požiarnikom zo strany tých, ktorým sa prichádza pomáhať, bezhlavé vraždenie spolužiakov, neschopnosť pomáhajúcich pomáhať samým sebe atď.

Za hlavnú príčinu mortálneho stavu civilizácie Piaček považuje egoizáciu a terapiu vidí v deegoizácii. Synkriticizmus je v podstate filozofia tejto deegoizácie – filozofia a praktikovanie rozpúšťania ega a jeho nahradenia milujúcnom ako žiarivou prázdnotou obklopenou ustávajúcim utrpením, ako bezčasovým intervalom (in-no-time-interval), ktorý zbezodkladňuje prerušenie konania zla. Synkriticizmus ako prax alebo spôsob života je zbezodkladňujúcno prerušenia konania zla.

Pre synkriticizmus je politická činnosť iba replikovaním daného stavu civilizácie, preto nie je vhodný na politické použitie. Oslobodenie alebo emancipácia sú totiž nedelegovateľné (pozri nižšie).

Z hľadiska synkriticizmu treba využívať emancipačný potenciál tej ktorej spoločnosti, spoločenského zriadenia, ktorý spočíva v tom ktorom konkrétnom, jedinečnom ľudskom indivíduu bez ohľadu na politické zriadenie alebo spoločenskú formáciu. Emancipačný potenciál tkvie v stupni rozpustiteľnosti svojho vlastného ega čiže v tom ktorom jedinečnom, na čokoľvek iné ireducibilnom stupni deegoizovateľnosti, ktorý môže rozpoznať a realizovať iba to ktoré konkrétne ľudské indivíduum.

Oslobodenie sa ľudského indivídua je nedelegovateľné. Dosahovať emancipáciu politickými prostriedkami čiže polemisticky je replikácia starej neslobody spočívajúcej v tom, že tak politický víťaz, ako aj politicky porazený len rekonštituujú svoje (staré, oslepujúce) ego; jednoducho povedané, politický víťaz skôr či neskôr nastupuje cestu politicky porazeného.

Realizácia emancipačného potenciálu spočíva

1. v nahliadnutí synkrízy (nereduktívneho usúvzťažňovania sa) polemizmu a agapizmu alebo v nahliadnutí ich zauzlenia
a
2. v transcendovaní ega deegoizáciou, jeho rozpustením.

Kríza civilizácie spočíva v zauzlení sa polemizmu a agapizmu resp. v popieraní polemizmu a agapizmu. „Prekonanie“ krízy, boj (polemos) proti kríze, je transformácia krízy do podoby jej budúceho opätovného vypuknutia.

Synkriticizmus krízu transcenduje, nebojuje s ňou.

 

Dodatok 1

Jadrom všetkých ťažkostí, ktoré nás postihujú, je trvanie na egu, na jeho požiadavkách, na jeho predstavách, snoch a ideáloch, realizovanie týchto snov a ideálov, útek pred egom, od neho, utiekanie sa k nemu, odvracanie sa od neho, reflektovanie ho, vrátane tohto hovorenia o ňom.

Ťažkosti si môžno uvedomovať v podobe problémov alebo nemožno uvedomovať v podobe problémov, problémy možno formulovať v podobe otázok alebo nemožno formulovať v podobe otázok, na otázky môžno nachádzať odpovede alebo na otázky nemožno nachádzať odpovede, odpovede na otázky môžu ukazovať riešenie problémov alebo nemôžu ukazovať riešenie problémov a riešenie problémov môže byť odstraňovaním ťažkostí alebo nemôže byť odstraňovaním ťažkostí.

Tento kruhový pohyb od ťažkostí cez problémy, otázky, odpovede, riešenie problémov k odstraňovaniu ťažkostí sa odohráva v čase. V čase t’ sú ťažkosti alebo nie sú ťažkosti, v čase t“ sú ťažkosti odstránené alebo nie sú ťažkosti odstránené.

Pohyb v čase zaniká, keď sa t’ rovná t“ (t’ = t“); ak sa t’ = t“, vznikanie ťažkostí je zanikanie ťažkostí, napríklad vznikanie ega je zanikanie ega. Večný pohyb sa mení na pohyb bezčasý alebo bezčasový.

Ak platí, že t’ sa rovná t“, tak existencia je autentická, ak platí, že t’ sa nerovná t“, tak existencia je neautentická.

Autentická existencia je sebarozpúšťajúcno sa ega. Narodenie je v inom čase ako vznik ega. Narodenie predchádza vzniku ega. Po narodení pred vznikom ega je vlastne blaženosť. Smrť môže nastať po rozpustení (sa) ega. Oslobodenie je kráčanie bezčasmo medzi rozpustením ega a smrťou. Sloboda je bezčasové kráčajúcno medzi rozpustením ega a smrťou. Oslobodení nekráčame, oslobodení sme kráčajúcnom; nemáme sen, sme snom, nemáme túžbu, sme túžbou, nemáme myšlienku, sme myšlienkou, nemáme prácu, sme prácou, nemáme bolesť, sme bolesťou, ktorá nemá pre koho byť, nemá plátno ega, na ktoré by sa premietala.

Narodenie nie je vznik ega, ale vznik možnosti ega; smrť je zánik ega, ale nemusí byť zánikom ega, ak sa ego rozpustí pred jej príchodom. Smrť nebolí, bolí zanikanie ega. Bolesť alebo utrpenie vôbec je držanie sa ega. Nepovoľovať v držbe ega znamená byť tuho trpiacim. Úľavou v bolesti, v utrpení, je povoľovanie v držbe ega.

Povoľovať v držbe ega možno pri akejkoľvek činnosti – telesnej, duševnej i spoločenskej. V povoľovaní v držbe ega zaniká budúcnosť, zaniká upínanie sa, z alveol života sa vytráca čas, život sa stáva čírym (rozumej: bezčasovým) činom. Slová ako túžba, nádej, bolesť, záujem, zameranie, cieľ atď. strácajú referenta. Život sa mení na bytie v cieli: ak nemáme domov, na bytie doma, ak nemáme milovaného, na bytie milovaným, ak nemáme minulosť, na bytie minulosťou, ak nemáme odstup, odstupom, ak nemáme bolesť, bolesťou, ak nemáme súcit, súcitom. Akákoľvek blaženosť, akékoľvek utrpenie nám prestáva byť cudzím, nemáme ich, sme nimi, sme súcitiacnom, sme participujúcnom na čomkoľvek minulom, prítomnom a budúcom, na akejkoľvek virtualite, na virtualite toho najlepšieho a najkrajšieho i virtualite toho najškaredšieho a najhoršieho. Nemáme čas na rozhodovanie, sme slobodným rozhodujúcnom, sme vykračujúcnom ktorýmkoľvek smerom, sme tým, čím sme boli na začiatku, ibaže tentoraz slobodne. Čokoľvek sa mení len na jednu z možností, len jeden z možných príbehov, vrátane smrti. Ak je tu odchádzajúcno, je tu slobodne, ak je tu dobro, je tu slobodne, ak je tu zlo, je tu zbytočne, pretože by tu bolo aj bez nášho pričinenia. Na ceste bezčasmo je tu zbytočnosť zla. Ak zabíjame, vedieme vojny, hašteríme sa, závidíme si atď., nosíme (prácne) vodu do mora. Voda do mora tečie aj bez vedier. Bez vedier je tu však voľné prúdenie krajinou. S vedrami je tu možnosť pustiť ich z ruky. S vojnou je tu možnosť prestať ju viesť. S egom je tu odklad jej ukončenia. Bez ega je tu obrat k mieru. Dôležitým je tu ono tu. Jeho premenúvanie na Veľké Tu je okľuka civilizácie, okľuka opustením mytológie, okľuka cestičkami náboženstiev, filozofie, vied, umení, cestičkami praktikovania všemožných trikov ega. Stačí bohato kultúra malého tu, kde sa akákoľvek cestička ega, i tá najnepatrnejšie, najintímnejšia, najvnútornejšia scvrkne na priestor medzi tvárou a jej úsmevom. Tu je priestor medzi tvárou a úsmevom. Tu jestvuje ako úsmev. Tu jestvuje ako bolesť, tu jestvuje ako radosť, tu bezčasmo vyčnieva ako zvuk na obraze alebo ako neohýbanie sa slnečného lúča vo vetre. Keď zasvietite baterkou na dno bystriny, navlhne svetlo? Skúste si nahradzovať slová v tomto texte. Čo všetko si môžete dosadiť napríklad za Veľké Tu? Vlasť, Boha, Seba, Stranu, Vodcu, Zem, Mier, Vojnu, Smrť, Atóm, Lásku, Nenávisť, Krosná, Zošit, Zajtra. Vetvičku. Sklo. Pohľad. Zázrak. Trivialitu. Abstraktné, Konkrétne. Mnoho. Málo. Štruktúru. Človeka. Priateľa. Nepriateľa. Ženu. Muža. Dieťa. Sex. Vzťah. Príčinu…. Má koniec tento rad synoným? Budete pokračovať v ich uvádzaní? Každému je jasné, že to bude ako chcete. To, čo je medzi vami a vašim chcením, je tu. Tu je bezmedzerie onoho medzi. Aj medzi možno premenovať na Medzi, na das Zwischen. No stojí to za to? Skráti nám to cestu k tu, kde sme navyše už od začiatku? Tu je totiž už. A takto (v týchto rečiach) možno pokračovať až dovtedy, kým nevypnú elektrický prúd alebo sa nevybije batéria notebooku. Alebo budeme takto pokračovať, aj keď vypnú prúd, vybije sa nám batéria atď.? Nemôžeme prestať dobrovoľne?

Musia nám nekopnutie do psíka predpisovať zákony? Prot hovorí, že ten, kto nedokáže rozlišovať dobro a zlo, nepatrí do vesmíru.

Najdeštruktívnejšími etapami na ceste k zániku našej civilizácie nie sú súdne pojednávania s pohlavne zneužívajúcimi, strieľačky do kolegov, horiace výklady a bezpilotne vedené vojny. To sú dôsledky zdanlivo tichého priestorovo a časovo kontinuálneho diania ega v obdobiach predchádzajúcich už ďalej neignorovateľným hrôzam. K deštrukcii viedla egocentricky osnovaná hypertrofia vecnosti (neosobnosti) v sociálnom, interpersonálnom a intrapersonálnom rozmere. Zomreli sme už pred Nietzscheho smrťou Boha. Naše konflikty, násilnosti a vojny sú prevraty a deštrukcie uskutočňované umierajúcimi na hypertrofiu ega; napríklad chudobní sa chcú mať tak „dobre“ (čítaj: tak egocentripetálne) ako bohatí.

Toto je stav celku predsynkriticky daného (CPD), materiálu filozofovania. Univerzálnym parametrom CPD sa stala egocentripetálnosť. Naša egocentripetálnosť dosiahla stupeň, v ktorom medzi nami dochádza už v podstate len k výmene látok a ich konštituentov – spermií, nábojov, molotovových koktejlov a elementárnych častíc. Tlejú pod príkrovom týchto substancií ešte iskričky aj dačoho nehmotného? Ich detekcia a rozdúchavanie je úlohou filozofie a ďalších vývinových pásiem kultúry (výchovy, vied, umení, náboženstiev) teraz a v čase, keď sa opäť rozhostia sentimentálne nálady a nostalgie po dobách „pokoja, mieru, práva a spravodlivosti atď. a pod.“ a keď si ego po zážitkoch hrôzy zasa bude konať svoje každodenné povinnosti a po veľmi krátkych fázach nudy zasa začne s adrenalinovými chúťkami a ich realizáciou. Tento kolobeh je formou toho, čo označujeme ako smrť civilizácie. Tento beh mŕtvol na mieste je omnoho ľahší ako vykročiť na cestu deegoizácie. Pokračovanie nasleduje nižšie.

     Uprostred noci civilizácie sú kultúrni trblietanie hviezd.

Dodatok 2

Hrozivé následky egocentripetálnosti názorne ilustruje vývoj slovenskej politickej scény vyúsťujúci do pádu Radičovej vlády 11. 10. 2011. Táto dve dekády neprechádzajúca nezrelosť politickej scény na Slovensku šokuje o to viac, že slovenská politika má priam na podnose od začiatku existencie samostatnej Slovenskej republiky politický vývin v Rakúsku s jeho schopnosťou spolupráce ľavice a konzervatívcov, spolupráce neľahkej, komplikovanej, no vzhľadom na európske pomery relatívne zmysluplnej, rozhodne zmysluplnejšej, než sebadeštruktívna a najmä – čo je už naozaj vážne – vlastnú krajinu ničiaca politika egocentrických strán. Samozrejme, že od politiky nemožno očakávať žičenie inakosti, politika je typicky replikatívne, staré štruktúry opakujúce dianie, môže sa však azda učiť od skúsenejších, menej deštruktívnych štýlov politického života.

 

Dodatok 3

Smrť (západnej alebo zo Západu sa šíriacej) civilizácie teda nespočíva v tom, že by sa jej vývoj zastavil. Naopak, jej vývoj sa zrýchľuje a intenzifikuje, no odohráva sa to expanziou subsociálnej a suborganickej úrovne pohybu v nej. Vývoj tejto civilizácie sa anorganizuje. Smrť civilizácie spočíva v jej anorganizácii. Anorganizácia našej civilizácie spočíva v jej rozklade (disolúcii) na nižšie formy pohybu. Prekážky medzi ľuďmi a v ľuďoch samých organického pôvodu sa nahradzujú prekážkami anorganického pôvodu, a to nezriedka toxických účinkov ako umelé kĺby, či stavivá, dýchaný vzduch a nápoje. Stále viac z nás sa stáva toxickými samým sebe. Oddeľujeme sa kapotami áut, stenami kajút, prezervatívmi, káblami, elektromagnetickým žiarením atď. Komunikácia sa stále viac nahradzuje anorganickou komunikáciou mobilmi, monitormi, detektormi, skypami, počítačmi, čipovými kartami, štrukturáciou priestoru prepážkami, stenami, mrežami, zábradliami, závorami, zátarasmi, diaľkovo ovládanými bránami, turniketmi, múrmi, plotmi v mestách, vo zvyškoch alebo torzách dedín, v mimourbánnom priestore, na hrádzach, v parkoch a okolo nich. V izolovaní sa od seba cítime záchranu, nie v spojení. Zabíjanie sa depersonalizujeme technickými prostriedkami a automatmi. Hrdo sa hlásime (aj ústami predstaviteľov) k bezpilotovaným zabíjacím zariadeniam a diaľkovo riadeným likvidačným systémom. Okupácie nahradzujeme finančnou závislosťou. Depersonalizujeme administratívu, opatrovateľstvo, politickú činnosť. Zvyšky individuálneho osobného kontaktu používame na ošmeknutie. Kolektívne a masové stretnutia, ako pohreby, futbalové zápasy, vítania nových rokov a podobne vypĺňame potleskom, revom, rámusom. V tichu sa nás nezmocňuje blaženosť ale zúfalstvo.

Spásou by bolo zastaviť sa, nám však zostal iba tento kondicionál. Opustili sme život v oznamovacom spôsobe a skončili sme v spôsobe podmieňovacom. Neoznamujeme – podmieňujeme. Všetko.

V mŕtvom, stále anorganickejšom a toxickejšom náleve našej civilizácie sa ako mechúrniky vznášajú voľne kultúrne enklávy jedincov a spoločenstiev (pozri spoločenstvo kultúrne), nestarajúcich sa o svoju organizáciu, nelipnúcich ani na svojej ceste, ani na svojom smerovaní, súc smerovaním ako Tao alebo Logos. Tieto voľné monády s oknami (dnes už neustále) obklopované a nehatene prenikané výmeškami nekrofilného prostredia nášho života akoby zázrakom levitujú v trolejbusoch, na zástavkách, v pouličných davoch, v čakárňach ambulancií a úradov, vo frontoch pred pokladňami a turniketmi samoobslúh a citycentier, v staničných a letiskových halách, uprostred hmýrení sa turistov na medzi sebou nerozoznateľných korzách miest. Kultúrotvorná účinnosť týchto vločiek tkvie v ich nepolapiteľnosti: v okamihu ich dosadnutia na lep civilizácie sa akoby rozplynú, akoby ani nikdy neboli, a vzápätí ich vidno na inom mieste, či dokonca tie isté na viacerých miestach naraz – ako Pytagora alebo fotón.  Sú to prejavy, emanácie nadoblačia mysle – menej tradične a presnejšie: otvorenia sa jej. Sú nekontrolovateľným, nereglementovateľným, nepredvídateľným emergujúcnom nadoblačia mysle (pozri nadoblačie mysle). Pýtať sa na ich zmysel, na zmysel ich existencie, je ako pýtať sa na zmysel snehovej vločky, sýkorky alebo hlavičky červeného maku pri ceste. Nemá zmysel čakať na odpoveď na túto otázku, pretože oni/ony sami/samé sú útvarmi a dianím zmyslu, sú ako voda hasiaca smäd, sú bytím v akomkoľvek predstaviteľnom cieli, sú neoddeliteľnosťou od dosiahnutosti uspokojenia akejkoľvek potreby. Sú uspokojujúcnom potreby in statu jej nascendi: sú uspokojujúcnom vznikajúcej potreby. Sú rajom.

Očakávať obrat, zmenu, revolúciu, pripravovať ich či bojovať za ne nemá zmysel, pretože očakávanie, pripravovanie, bojovanie je odkladanie zmeny (obratu, revolúcie, …). Obrat, revolúcia, zmena sú tu pre neodkladajúcich zmenu: sú už tu pre tých, čo zmenu neodkladajú. Revolúcia, ktorá sa dostaví odkladujúcnostným spôsobom, je od začiatku pseudorevolúcia, ktorá sa ako taká, ako pseudorevolúcia, ukáže návratom do pred-pseudo-revolučnej situácie, pravda nezriedka v ešte karikovanejšej podobe. Boja sa nedá zbaviť bojom. Boj sa dá transcendovať láskou. Zmena nie je možná bojom, bojom je možná v „najlepšom“ prípade replikácia starého. Víťazný Sovietsky zväz už ani neexistuje a v nasledovníkovi tohto víťaza nad fašizmom je omnoho viac fašizmu ako v krajine porazeného fašizmu. Bojom sa staré, proti ktorému sa bojuje, replikuje, neopúšťa sa staré, nech by nadobudlo sebapresvedčivejšie podoby odlišnosti od starého. Staré sa opúšťa opustením starého podobne, ako sa fajčenie opúšťa nefajčením, korupcia nepodplácaním atď. Pýtať sa, ako skoncovať s korupciou, znamená korupciu ponechávať naďalej v jej nezmenenej podobe. Je rozdiel medzi viac alebo menej skorumpovaným? Antisemitizmu sa nedá zbaviť bojom proti antisemitizmu, ale láskou k Židom. Xenofóbie sa nedá zbaviť nijakými príkazmi alebo zákazmi, ale iba láskou k cudzincom. Rasizmu sa nedá zbaviť bojom proti rasizmu, ale láskou k Číňanom, Rómom, černochom, indiánom atď. Tam, kde sú opatrenia alebo boj, tam nie je láska, ale replikovanie starých postojov a postupov.

Až keď ľudí zbavíme lásky, môžeme ich hnať do vojen. Milujúci sú vo vojne použiteľní nanajvýš ako zdravotnícky personál.

Médiom ťažkosti, jej vzniku a pokračovania, je ego. Odstránením ťažkosti je rozpustenie ega. (Nie potlačenie ega. Potlačené ego vyskočí ako lopta zatlačená do vody.) Odstránením ťažkosti je anegoita.

Chybu robíme v tom, že začíname tým, čo nám nejde. Tým, čo nám ide, netreba začínať, stačí v tom pokračovať. Pokračovať možno poľahky v tom, čo je zlé. Pokračovať v zlom je ľahšie ako pokračovať v dobrom; vynakladať sily v tomto smere nemá zmysel: k zlému aj tak dôjde skôr či neskôr aj samo, aj bez nášho pričinenia. Zmysluplné je iba pokračovanie v dobrom, nech by toto dobré bolo čo ako nepatrné. Prečo prestaneme s dobrom, ktoré nám ide? Pretože sme ho prestali konať. Prečo sme ho prestali konať? Napríklad preto, lebo sme namiesto pokračovania v dobre začali o pokračovaní v dobre uvažovať. Začali sme napríklad uvažovať o tom, ako budeme v dobre pokračovať, keď skoncujeme s konaním zla. Keďže sa však so zlom končí ťažšie ako s dobrom, návrat k dobru sa mimovoľne odkladá. Vyčerpávajúcou definíciou hlúposti je odkladanie dobra na zajtra.

Rafinovanejšou formou hlúposti je podmieňovanie vykonania malého dobra vykonaním veľkého dobra. Hlúposť je to preto, lebo veľké dobro vykonať zväčša nie je v našich silách, a rafinovaná je táto hlúposť preto, že ego si tým „vtipne“ (rozumej: rafinovane) vylepšuje svoju pozíciu: lepšie pôsobí. Pred sebou samým i pred druhými (egami). Očami spomenutej anegoity toto ego prosto replikuje svoju existenciu. Ako idiot. Iba hlupák sa nemení.



12. mája 2014 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na O stave našej civilizácie a jej liečení