Druhá axiálna éra. Zhrnutie obsahu doterajších článkov
Druhá axiálna éra je prinajmenšom desiatky rokov trvajúca doba celosvetovej zmeny metaparadigmatického charakteru, ktorej počiatky siahajú do posledných desaťročí pred začiatkom dvadsiatehoprvého storočia a ktorej náplňou je utváranie sa novej (postdruhoaxiálnej) civilizácie bezprecedentnej povahy obdobne, ako to bolo v prvej axiálnej ére pred dvetisícpäťsto rokmi. Povaha tejto novej (druhej) axiálnej doby je podmienená vyčerpaním materiálnych a duchovných zdrojov rozvoja spôsobenom preľudnením a akýmsi zdementnením (nielen na úrovni elít), ktorých prejavom je dekomunikacionalizácia a zmaniakálnenie. Bezprecedentnosť nástupu postdruhoaxiálnej civilizácie pripomína návrat Hegelovho svetového ducha do jeho pôvodného východného domova, pričom spočíva v obrate nás samých na osobnej i štátnej úrovni do seba samých v materiálnom i duchovnom zmysle synkriticky sprevádzanom skontinuálnením sebareflexie participantov rodiacej sa multipolárnej civilizácie. V materiálnom zmysle ide o nástup civilizácie skromnosti, v duchovnom zmysle o nástup civilizácie inscendencie čiže transcendencie smerom dovnútra seba samých a v sebareflexívnom zmysle o vykročenie zo začarovaného kruhu chronickej replikácie starého na perichronickú cestu osobného života a spoločenského vývoja. Spoločným menovateľom jedného, druhého i tretieho zmyslu je deegoizácia a funkcia kultúry ako o. i. udržovateľky konfliktov záujmov v mimovojnovej rovine a ako pérovacieho vankúša medzi polemizmom a agapizmom sa naďalej zachová.
V rámci čŕt alebo vrstiev novej civilizácie a najmä jej kultúry začína po neznesiteľne dlhej etape polyvalentnej citovej dezertizovanosti (vyprahnutosti) až po obzor posiatej balvanmi obsedantnej nenávisti konečne prebleskovať renesancia kýženej nesentimentálnej pozitívnej emocionálnosti.
Polemos (boj) je archetyp, neodstrániteľno, otázkou, ktorá stojí pred nastupujúcou civilizáciou, je, či sa v dôsledku rozdielnosti našich záujmov musíme aj zabíjať. I naše záujmy, vrátane ich rozdielnosti alebo antagonizmu, sú zložkou materiálu transformovateľného kultúrou, ktorá je – pripomíname – transformáciou zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. I polemos a naše záujmy sú transformandom kultúry (transformandum culturae), súčasťou nevyčerpateľného zdroja toho, čo sa kultúrou transformuje. Možno Horníčkovo vojnové umenie, spočívajúce v tom, že armády postupujúce proti sebe, zakaždým zablúdia a nikdy sa nedokážu poriadne stretnúť, nebolo až takým žartom.
