Ukážka zo state „myslenie synkritické“
Záverečné odseky článku myslenie synkritické v pripravovanom Slovníku filozofie znie:
V dobe úpadku schopnosti korigovať chybné postoje a rozhodnutia, čím sa prinajmenšom sčasti vyznačujeme po nástupe druhej axiálnej éry (najmä v politickej sfére), poskytuje synkritické myslenie možnosť zohľadniť i samého seba ako vymykajúceho sa korekcii, ako unikajúceho sebareflexii, ako subjektu v nedohľadne sebe samému, prítomnému ako (nezriedka strašidelný) Tieň. Synkritické myslenie otvára možnosť transformovať energiu tejto odvrátenej strany seba samého na niečo konštruktívne alebo aspoň nie odpudivé alebo vyvolávajúce úzkosť a des a paralyzujúce heuristiku a kladnú iniciatívnosť napr. v rokovaniach alebo interpersonálnom dialógu. Umožňuje to v prvom rade v úvode state uvedená nereduktívnosť synkritického usúvzťažňujúcna: synkritické myslenie je všesmerne – smerom von i smerom do seba samého – uvádzajúce do súvislosti a do poľa pozornosti ľubovoľné nezlučiteľnosti a predkladajúce ich slobodnému nezaujatému posudzovaniu. Nielenže nevedie k tomu, aby subjekt opustil svoje vlastné záujmy, ale naopak, aby si uvedomil ich kompletný diapazón a dôsledky, ku ktorým povedie ich realizácia, napríklad sebazničenie. Veci ako prestíž, strápnenie sa pred verejnosťou, sebazničenie atď. rozloží pekne vedľa seba ako karty na stole a dovolí pokojne vyhodnotiť situáciu a zvážiť hodnoty. Synkritické myslenie konštituuje nezaujatého diváka v jeho nositeľovi a tým ho transformuje z ustráchaného alebo zlostného narcistu na (seba)dobroprajného konštruktivistu, nositeľa multipolárnej civilizácie, ktorá prichádza s nástupom druhej osovej doby.
Sebareflexívnu zložku alebo podproces synkritického myslenia
tvorí sebasynkritické myslenie, sebasynkritika, čo otvára možnosť alebo umožňuje inscendenciu čiže transcendenciu do svojho vlastného vnútra, zvnútorňovanie, spiritualizáciu, bez ktorej je nemysliteľná naša ďalšia existencia na planéte s vyčerpanosťou externých existenčných zdrojov.
Synkritické myslenie je ponechávajúcno otvorených dverí objavu, nie jeho vynucujúcno. Nevylučuje, naopak, je inkluzívne. Nezazlieva neslýchanosť proveniencie nápadu, idey, ľubovoľného významového útvaru, ale jeho sebaväčšiu prekvapujúcnosť prijíma ako prejav faktu všeprenikajúcej transhorizontovej reality. Kritickosť nestavia do opozície voči intuícii alebo hravosti, ale nereduktívne ich usúvzťažňuje, je ich vedomou synkrízou čiže je ich synkritikou. Synkritickosť vzťahuje aj na seba samé, na svoje postupy a na svoje produkty, na ním generovaný obraz reality i obraz seba samého. Radikálne odlišuje obraz od zobrazovanej reality i reality (fungovania) seba samého: medzi realitou a akýmkoľvek jej obrazom vidí, udržuje a pestuje ontologickú diferenciu. Synkritické myslenie je kultúrou ontologickej diferencie, kardinálneho udržiavania toho, ako sa veci majú, a toho, čo si o nich myslíme, v odstupe, v onej nereduktívnej usúvzťažnenosti, o ktorej je neustále reč v synkriticizme.
Synkriticistický spôsob myslenia je nevyhnutný pri tematizácií takých krajne otvorených tém akú predstavuje inscendentalizačný zlom v kultúre 21. storočia.
Synkritické myslenie hľadá synkrízu, nie syntézu; synkrízu teórie relativity a kvantovej fyziky a synkrízu svetových civilizácií (vrátane tých, ktoré zatiaľ „nevykryštalizovali“. Pokiaľ aj hovorí o zjednotení alebo o veľkom zjednotení, nechápe ho ako syntézu, ale chápe ho ako synkrízu a teóriu vedomo uskutočňovanej synkrízy chápe ako synkritiku. Voľnejšie povedané: synkriticizmu a jeho mysleniu nejde o jednotu (zjednotenie), ale o mierové súžitie – na jednej strane teórie relativity a kvantovej mechaniky, na druhej strane civilizácií.
