Vývin filozofického myslenia Jozefa Piačeka
V myšlienkovom vývine autora možno rozlíšiť dve vývinové etapy – kriticistickú a synkriticistickú.
Kriticistická etapa (1970 – 1986)
V tejto etape jeho myslenie krúži okolo Husserlovej filozofie životného sveta (Lebenswelt), ktorý tematizuje pod titulom pôvodného východiska poznania. Vychádza pri tom z Patočkovej recepcie Husserlovej fenomenológie a z Heideggerovej a Finkeho filozofie, čo vedno rozoberá z pozície Marxovho kriticizmu. Táto etapa vrcholí uverejnením monografie Marxizmus a kríza fenomenológie v roku 1984. Názov strojopisu textu knihy odovzdaného do tlače dva roky pred uverejnením znel Pôvodné východisko vedeckého poznania u Edmunda Husserla. V monografii sa už pod titulom otvorenej povahy bytia za horizontom ohlasuje východisková myšlienka druhej etapy – idea transhorizontovej reality alebo unikajúcna.
Za katedrou
Synkriticistická etapa (1986 – )
Synkriticistická etapa začína založením Stáleho seminára INTEGRÁCIA (SSI) na jeseň roku 1986. V priebehu práce SSI Piaček prekonáva polemistické maniery obdobia kriticizmu smerom k zaujatiu agapistického prístupu (pozri aj prajnosť inakosti) tak k Husserlovmu ako aj k Patočkovmu odkazu. Z Marxovho kriticizmu si zachováva jeho emancipatorizmus, no postupne ho transformuje v smere svojej koncepcie deegoizácie – rozpúšťania ega. V tomto smere ho mocne ovplyvňuje filozofia Jiddu Krishnamurtiho a intenzívne dialógy s Jánom Albrechtom. V priebehu druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia tak Piaček postupne vypracováva svoju vlastnú filozofickú pozíciu, ktorú označuje termínom synkriticizmus a ktorej základy tvorí perichronozofia čiže filozofia bezčasia. Základným textom tejto etapy je Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Termíny väčšiny synkriticistických textov vrátane perichronozofie sú zahrnuté do Slovenského národného korpusu a oboznámiť sa s niektorými z nich možno aj v Glosári synkriticizmu na týchto webových stránkach alebo v Malej encyklopédii synkriticizmu.
V jednom i druhom období sa Piaček prihlasuje k tradícii bratislavskej filozofickej školy (BFŠ), menovite k Hrušovského filozofii čistého bytia a k jej rozvíjaniu z pozícií Filkornovho metodologizmu a jeho polymorfistickej ontológie, Černíkovej kategoriológie resp. Suchého ontologizmu. Jedným z motívov vypracovania synkriticizmu bola snaha ukázať kohéziu BFŠ napriek pôvodnej rozdielnosti svetonázorových proveniencií predstaviteľov BFŠ (novopozitivizmus, analytická filozofia, novotomizmus, marxizmus, fenomenológia).
Ilustráciou myslenia Jozefa Piačeka je napríklad jeho článok O čo ide.
