Stály seminár Integrácia (SSI) (synkriticizmus)
– pracovnokreatívne zoskupenie učiteľov, vedeckých pracovníkov, doktorandov, študentov a predstaviteľov mimoakademickej sféry, ktoré na jeseň roku 1986 založil a viedol (do začiatku deväťdesiatych rokov 20. stor.) Jozef Piaček na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; hlavným postupom činnosti SSI bola meditácia nahlas; produktom činnosti SSI bol synkriticizmus.
V predslove hlavnej knihy o synkriticizme [134;7–9] sa píše:
„Myšlienky synkritickej filozofie a spôsoby synkritického správania sa začali rodiť počas Stáleho seminára Integrácia ma Univerzite Komenského v Bratislave od polovice osemdesiatych rokov.
V seminári sa pracovalo technikou meditácie nahlas. Jej postup spočíval v takom formulovaní myšlienok alebo vyjadrovaní zážitkov, aby počúvajúci mohli pohodlne a s pôžitkom sledovať procesy, odohrávajúce sa v mysli hovoriaceho. Predpokladalo to uvoľnenú atmosféru a vzájomnú žičlivosť.
Účastníkmi seminára boli dnes už poprední filozofickí, vedeckí, pedagogickí a organizační pracovníci a umeleckí tvorcovia. Meditácií nahlas sa zúčastňovali aj významní pozvaní hostia. Spomedzi nich na prvom mieste spomíname na profesora Jána Albrechta, ktorý bol navyše počúvajúcim a milosrdným oponentom autorových prvých ‚skúšobných‘ formulácií, ako napríklad: ‚Nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho človek spraví.‘
Ďalšími hosťami alebo aktívnymi účastníkmi boli osobnosti ako muzikológ a hudobný skladateľ profesor Ladislav Burlas, hudobný skladateľ Ilja Zelienka, psychoterapeut dr. Ľudovít Juráš a psychológ Samuel A. Mudd z Gettysburg College v USA, prekladateľka Viera Marušiaková, odborník v oblasti umelej inteligencie profesor Jozef Kelemen, filozof, kreatológ a komunikológ profesor Emil Višňovský, profesorka Zlatica Plašienková a ďalší predstavitelia z pomerne širokej vedeckej, pedagogickej a umeleckej oblasti.
Hlavným znakom seminára bolo želanie inakosti a potešenie z nej. Žičlivosť sa prejavovala neprítomnosťou polemiky. Odhaľovali sme možnosti rozvíjať filozofické, špeciálnovedné, náboženské a umelecké nápady bez toho, aby sme jeden s druhým zápasili. V SSI sa nedostavoval fenomén boja, čím sa zneškodňovala1 konfliktogénna rivalita. Brali sme to doslova, čiže nie ako likvidáciu škodlivosti, ale ako jej filtráciu. Nešlo o ničenie ideí, ale o ich transformáciu pozorným žíhaním s cieľom vyťažiť maximum heuristického potenciálu.
Dospievali sme k pochopeniu, že polemickosť a militantnosť európskeho diskurzu je scestná. Situáciu, ktorá sa vytvorila koncom 20. storočia, sme začali vnímať ako dôsledok neschopnosti byť otvorení stále častejším hrozivým udalostiam. Kládli sme si otázku, prečo zahovárame interkulturálnu, interskupinovú, interreligióznu, interdisciplinárnu, intergeneračnú, intersexuálnu, interpersonálnu a intrapersonálnu nevraživosť a nepriateľský vzťah k prírode.
V druhom decéniu 21. storočia vidíme plastický obraz toho, kam nás uzatvorenosť, strach a bojovnosť doviedli. Vrháme sa do ďalších a ďalších konfliktov, ktoré sa rozhorievajú okolo nás, u nás aj v nás samotných. Priezor, ktorým sa pozeráme na svet, vrúbi moc a účel. Mocensky a utilitárne orientovaná aktivita nám znemožňujú zazrieť možnosti prekročenia tisícročia trvajúcich rozporov a nezhôd.
Na druhej strane spôsob práce seminára prehlboval uvedomenie si, že keď opustíme hostilitu, otvoria sa nové kultúrotvorné perspektívy. Premieňať zlo na dobro alebo škaredé na krásne2 sa dá iba v ovzduší žičlivosti, ktorej idea bola najdôležitejším podnetom pre rozvinutie myšlienok tejto knihy. Jej ústrednou myšlienkou je pretváranie civilizácie na kultúru, ktorá sa dostane do krízy zakaždým, keď začne zadrhávať preplietanie sa vlákien boja (polemos) s vláknami lásky (agapé). Polemizmus a agapizmus sú hlavné pradivá, ktoré spriadajú Sudičky3 civilizácie aj osobného života každého z nás, a našou úlohou je pomáhať im, aby sa nezauzlili.“
Cf synkriticizmus (synkriticizmus).
- dnes, 6. 1. 2018, by sme skôr povedali: rozptyľovala [↩]
- toto je synkriticistická definícia kultúry [↩]
- Mytologický obraz Sudičiek považujeme za protovýznamový útvar synkriticizmu vôbec. Kniha Synkriticizmus – filozofia konkordancie „je pokus rozpracovať poučenie, s ktorým prišli starogrécki myslitelia, ba dokonca už grécka mytológia, keď hovoria o bohyniach osudu Sudičkách (gr. Moirai). Hesiodos priadky osudu (gr. moira) charakterizuje aj bližšie: stoja pri kolíske, sprevádzajú nás pri činoch, ktorými prispievame k priadzi svojho života, a sú pri nás, keď zomierame. Prvá z nich, Klóthó (Pradúca), zapriada niť osudu, druhá, Lachesis (Udeľujúca), pokračuje v pradení a tretia, Atropos (Neodvratná), napokon niť prestriháva.“ [134;19]
Jednou z otázok, ktoré sa v knihe rozpracúvajú, „je, či tu ide o postupnosť diania, jeho rozfázovanosť do sledu životných etáp, alebo či sa osudové procesy neodohrávajú od začiatku súbežne a naraz“ [tamže]. Kniha celú vec „exponuje ako vzťah chronickej (v čase sa odohrávajúcej) cesty vysporadúvania sa s prekážkami v živote a cesty perichronickej (čiže mimočasovej, vymykajúcej sa z času, bezčasovej). Veď predsa nevraví už Herakleitos, že cesta hore je cesta dole? Nie je už náš prvý nádych na svete tým istým prvým nádychom, ktorý nás približuje k smrti? Predchádza náš život zomieraniu a zomieranie nasleduje po našom živote, alebo je naše žitie hneď od začiatku približovaním sa k smrti a naše zomieranie od začiatku žitím? Báli by sme sa zomierania, keby nebolo žitím, ale smrťou?“ [134;19–20]
Vzťah chronickej a perichronickej cesty je predmetom fundamentálnej vrstvy uvažovania v synkriticizme, predmetom synkriticistickej metafyziky zvanej perichronozofia, z ktorej vyrastá tak synkritická antropológia, ako aj synkritická agapológia, pozri schému synkriticizmu, a z nich zasa sebareflexívne zavŕšenie v synkriticistickej antropológii a synkriticistickej agapológii, ktoré završujú synkriticizmus ako filozofiu a otvárajú ho ako spôsob života, ktorého základnou črtou je bezodkladnosť, pristupovanie k čomukoľvek in no time (bezčasmo). [↩]
#/media/File:Strudwick-_A_Golden_Thread.JPG){kind=link}
