O čo ide?
O transformáciu onej obrovskej valiacej sa gule utrpenia, gýču, vraždenia, vojnových hrôz, do ktorých sa stále viac ponárame, na … zmysel.
Prečo sa treba vrátiť k zmyslu?
Hrôzy, ktorých obruč sa okolo nás stále viac zužuje, sťahovanie miliónov, hluk, smogy, vraždenie, …, sú dôsledky. Nevyhnutné dôsledky. Dôsledky toho, čo sme spravili pred tým, než k nim došlo. Nemá zmysel pokračovať v tom, čo tieto dôsledky vyvolalo. Treba prerušiť robiť to, čo hrozné dôsledky vyvoláva. Bezodkladne, čiže bezčasmo. Bezčasmo znamená hneď. Teda nie úvahou o prerušení konania zla, ktorou sú i tieto slová, ktoré čítate, a ich písanie, ale samým prerušením konania zla. Toto prerušenie sa môže odohrať iba hneď, bezprostredne, teda v mysli, a síce nenastúpením negatívnej emócie. Nenastúpením negatívnej emócie dochádza k prerušeniu nástupu zla. Prerušením konania zla končí zbytočné utrpenie a zostáva iba utrpenie nevyhnutné, teda to, ktoré vyvolali naše predchádzajúce nezmyselné činy. Preto sa treba vrátiť k zmyslu.
Čo zaručuje zmysel?
To, že všetci alebo väčšina z nás niečo robí(me), alebo to, že niečo robiť musíme, nezaručuje – ako každodenne vidno – zmysel našej činnosti. Zmysel našej činnosti zaručuje jej participácia na kultúre. Napríklad je veľmi dobré vplávať do dôchodku v mieri s partnerom. Rozumné z hľadiska zmyslu života je tiež ľúbiť sa v preddverí nejakej katastrofy alebo vojny: nebudeme tak musieť ľutovať premárnené dni spoločného života bez zmyslu pred katastrofou alebo vojnou, v ktorých môžeme osamieť.
Život vyplnený zmysluplnou činnosťou
Život vyplnený zmysluplnou činnosťou je to, čo označujeme termínom homo significantia vivens (človek žijúci zmysluplný život). Zmysluplnosť je maximom kultúry. Táto problematika tvorí náplň štvrtej časti našej filozofie. Žiť zmysluplný život je byť v cieli, byť doma, nepotrebovať ísť kamkoľvek ďalej; znamená môcť pokojne zomrieť; nie rozorvane, rozvešaný po plotoch ako rozmočený plagát.
Čo znamená byť v cieli, byť doma?
Byť v cieli, byť doma znamená byť otvorený svetlu nadoblačia mysle.
Prečo je ťažké byť šťastným?
Pretože si to vyžaduje anegoitu.
Výklad celej problematiky
a
Čo je to cesta k zmyslu?
Na politologickej alebo, ak chcete, na globálnej úrovni je cesta k zmyslu transformáciou stretu civilizácií na polylóg kultúr. Ak už sme jednou samovražednou civilizáciou na našej planéte, tak cestou k zmyslu je transformácia tvrdých stretov jej údov (pohybov, činností) na ich vzájomné nežné trenie.
Na filozofickej úrovni možno transformáciu boja na dialóg tematizovať ako rozlíšenie polemizmu a agapizmu a ich udržiavanie vo vzájomnom pružnom odstupe novým osvietením.
Čo je to nové osvietenie?
Nové osvietenie je prenesenie pozornosti našej inteligencie z manipulátorstva a vraždenia na nereduktívne usúvzťažňovanie čiže synkrízu. Špecifikum situácie v dnešnej dobe spočíva v tom, že tento presun je v silách človeka, v našich silách: môžeme si to všimnúť už hneď počas čítania týchto riadkov – svoju pozornosť môžeme presunúť z toho, ako si ubližovať, na to, ako si pomáhať. Natisnúť sa nám môže napríklad otázka: Vyrážame na územie iných kultúr s cieľom ich zničiť alebo s cieľom tešiť sa z ich inakosti?
Cudzosť a inakosť
Ak vyrazíme na územie cudzej kultúry, nastáva peklo. Ak vyrazíme na územie inej kultúry a z inakosti ktorej sa tešíme, nastáva raj. Pozrime sa na svoju vystretú hornú končatinu – máme ju obrnenú v plechu, alebo ju máme nahú? Držíme v nej nôž alebo ratolesť mieru? S čím k sebe prichádzame v mysli? Budeme si vytrhávať vnútornosti ako v hororovom filme, alebo si posedíme pri čaji či dobrej káve?
Nekonečný priestor reflexie
Naozaj nedržíme v rukách nič? A čo ten ajfón, s ktorým sa hráme? A čo tá myšlienka, s ktorou sa pohrávame? Šípku pozornosti od jedného k druhému môžeme otočiť okamžite (v synkriticizme hovoríme: bezčasmo). Už v tom sme slobodní, že môžeme meniť smer pohľadu. Niekomu sa môžeme pozerať do očí, alebo na jeho pohlavný orgán. Od čoho závisí uhol nášho pohľadu? Hľadanie odpovede na túto otázku je reflexia. Hranice jej sveta sú v nedozerne.
Čo znamená chápať zmysel?
Chápať zmysel znamená chápať jeho štruktúru, zdroj, zmeny a súvislosti s tým, čo zmyslom nie je a čo zmysel nemá. Začnime od konca.
Čo zmysel nemá?
Zmysel nemá to, čo neparticipuje na kultúre.
Čo zmyslom nie je?
Zmyslom nie je všetko, čo je mimo manifestácie sveta v našom vedomí.
Čo sú zmeny zmyslu?
Zmeny zmyslu sú stavy zmyslu v priebehu jeho časového pretvárania. Zmysel sa v priebehu svojho bytia mení. Nie je to čosi rigidné alebo mŕtve, ale čosi, čo sa neustále oživuje našou pozornosťou, našou pozornosťou voči čomukoľvek, našou bezvýberovou pozornosťou, teda pozornosťou nepodviazanou v prvom rade našim egom, čiže deegoizovanou.
Čo je to zdroj zmyslu?
Zdroj zmyslu (nem. Ursprung, angl originative source) je proces našej participácie na kultúre.
Čo je to štruktúra zmyslu?
Štruktúra zmyslu je jeho členenie podľa toho, čoho zmyslom je. Zmysel nie je vnútorne nediferencovaná alebo čisto chaotická masa dojmov alebo konfúznych významových útvarov. Pozoruhodnou vlastnosťou zmyslu je, že je vždy jasný, priezračný, apriori diferencovaný, no nikdy nie diferencovaný podľa záujmov ega, ale vždy podľa toho, čo sa otvorí pred zrakom po uhasnutí týchto záujmov.
Začiatok štruktúrovania zmyslu v súlade so záujmami ega je začiatok konca zmyslu, začiatok jeho zániku, napríklad začiatok jeho premeny na – obrazne povedané – klapky na očiach, na to, čo nám bráni vidieť, chápať, slobodne upriamovať pozornosť na čokoľvek v nás alebo okolo nás.
Politika a zmysel
Politika (zväčša) zmysel parceluje, rozoberá na kusy alebo kvádre, ktorých hranice slepo alebo otrocky sledujú záujmové línie skupín (politických, etnických, náboženských a podobne).
Politika (zväčša) je jednou z foriem hasnutia zmyslu, jeho chaotizácie a napokon anihilácie. Preto až keď skončí politické hašterenie, skončí aj mútenie zmyslu. Jednou z častých podôb mútenia zmyslu je napríklad šírenie obáv a podliehanie im. A to bez ohľadu na to, či tieto obavy vznikajú spontánne v dôsledku konkrétneho napadnutia alebo ohrozenia alebo s vedomým kalkulujúcim zámerom sledujúcim chladnokrvne vytýčené ciele.
V čom spočíva ťažkosť dnešnej doby?
V tom, že väčšinou vykonávame činnosť, ktorej zmysel nestíhame pochopiť.
Konáme zväčša činnosti, ktorých zmysel nepochopíme dokonca ani dodatočne, čiže vtedy, keď tieto činnosti skončia. Dodatočne sa zväčša len dohadujeme, aký malo zmysel robiť to, čo sme robili, alebo dokonca na tieto činnosti úplne zabúdame, alebo chceme úplne zabudnúť, alebo nútime na ne naopak nezabúdať, avšak bez toho, aby sme ich zmysel chápali. Slovom, absentuje superpozícia činnosti a chápania jej zmyslu. V tom spočíva ťažkosť našej doby.
Presvedčenie o zmysle činnosti a chápanie zmyslu činnosti
Byť presvedčený o zmysle svojej činnosti je niečo iné ako chápať zmysel tejto činnosti.
Byť presvedčený a chápať sú odlišné diania: súčasťou prvého môže byť donucovanie, súčasťou druhého je svet čírej slobody, kde donucovanie znamená koniec chápania. Chápanie zmyslu činnosti je založené na čírej dobrovoľnosti, na prijatí osobnej zodpovednosti za zmysel, ak chcete, osobnej garancie zmyslu. Iného zmyslu totiž, ako osobného, niet. Neexistuje „vyšší“ alebo „nižší“ zmysel. Zmysel je totálne bytie v cieli od jeho začiatku do jeho konca, od jeho α do jeho ω. Myslieť si, že chápanie zmyslu je utópia, je naša dnešná zvyklosť. Je to jedna z foriem neprevzatia zodpovednosti za to, čo robíme.
Konkretizácia úvah o zmysle
Text, ktorý konkretizuje naše úvahy o zmysle na problematiku nemocnice resp. zdravotníctva, si možno stiahnuť tu.
Synkriticizmus a politika
Synkriticizmus bol vytvorený na realizáciu možnosti praktikovania agapizmu a na chápanie jeho zmyslu v sebareflexii, čiže v rámci synkriticizmu synkriticizmu alebo jednoduchšie povedané v rámci metasynkriticizmu. Synkriticizmus nebol vytvorený na podporu politiky, akejkoľvek alebo kohokoľvek, ale na jej chápanie, na chápanie jej zmyslu, ktorý spočíva v participácii politiky na kultúre. Politika má zmysel len do tej miery, do akej participuje na kultúre. Dobrá politika je taká politika, ktorá tvárou v tvár dobrému a krásnemu končí a uvoľňuje im miesto a tvárou v tvár zlému a škaredému pokračuje s tým, že ich nahradzuje dobrým a krásnym. Iba ako transformácia energie zla z mínus na plus je politika prúdom kultúry a v miere tejto transformácie má zmysel. S politikou je to podobne ako s injekciou – pokiaľ pomáha, má zmysel, pokiaľ škodí a bolí, zmysel nemá. Isteže je ťažké preparovať v praxi zmysluplné z nezmyselného, no nič iné, ako táto preparácia nemá zmysel.
Kedy chápeme zmysel?
Nevyhnutnou zložkou pochopenia zmyslu je sebapremena – ak „pochopím“ zmysel niečoho a sám sa nezmením, pochopil som iba intelektuálne alebo abstraktne, iba z hľadiska, ktoré sa (aspoň zatiaľ) nedotklo môjho konania, mojej konkrétnej situácie.
Objasnenie menej známych termínov
Objasnenie menej známych termínov, ako napríklad polemizmus, možno nájsť v Encyklopédii synkriticizmu.
