bezčasie (synkriticizmus)
(= perichrónia, achrónia; čes. bezčasí)1
– spojivo sveta a času, mimočasový pôvod času a súbor podmienok bytnenia času, jeho extáz (minulosti/bolosti/bývalosti, prítomnosti, budúcnosti) a ich jednoty; nepolapenosť v sieti času, bezmedzerie medzi tým, čo je, a tým, čo by mohlo byť alebo čo bude; stav bytia, v ktorom niet času (ako priestoru medzi tým, čo je, a tým čo by mohlo byť, malo byť alebo čo bude); bezčasie čiže perichrónia je predmetom perichronozofie, a síce z teoretického hľadiska perichronológie a z praktického hľadiska atemporalistiky.
V súčasnej fyzike sa bezčasie tematizuje napríklad pod titulom predpriestoročasu (angl. prespacetime), ktorý sa tu chápe o. i. ako ne-časový (non-temporal) základ nielen časopriestoru, ale aj existencie vôbec (prespacetime is conceived as a non-temporal and non-spacial domain and theorized as the ground of existence) (cf. matematickofyzikálny časopis Prespacetime Journal).
Bezčasovému štrukturujúcnu sveta venuje z fyzikálnej pozície osobitnú monografiu Julian Barbour s príznačným titulom The End of Time: The Next Revolution in Our Understanding of the Universe (1999).
Zo špeciálnovedného (fyzikálneho) hľadiska menej kontroverzné tematizácie bezčasia sú spojené s vypracúvaním modelov počiatku a konca vesmíru, s hľadaním fundamentálnej fyzikálnej teórie, s vyhodnocovaním experimentov týkajúcich sa kvantovej previazanosti (angl. quantum entanglement) atď.
Cf cesta perichronická (synkriticizmus), interval bezčasový (synkriticizmus), perichrónia (synkriticizmus), superpozícia (synkriticizmus), synkriticizmus (synkriticizmus).
- označovanie bezčasia termínom „perichrónia“ sa používa najmä v kontexte úvah o väzobnosti alebo usúvzťažňujúcne synchrónie a diachrónie [↩]
