Príspevky, oznamy, recenzie, odozvy

(usporiadané podľa dátumu uverejnenia)

 

2018

Erik Markovič na facebooku o podobnosti hudby Marka Piačeka a filozofie synkriticizmu Jozef Piačeka:

 

 2017

Andrej Záthurecký o synkriticistickom pohľade na predpoklady jednoty filozofie v článku Filozofia, ktorá zachraňuje. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4 píše: „Jednota filozofie … má však svoje predpoklady. Keď slovenský filozof Jozef Piaček uvažuje o filozofických formách transcendovania, opierajúcich sa o poznanie ‚univerzálnych čŕt miesta človeka vo svete, s vedomím ich enigmatickosti‘,[PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014, s. 66 – 67] dotýka sa práve týchto podstatných predpokladov. Jedine toto vedomie o podstatnom je svorníkom udržiavajúcim jednotu filozofie, ale aj iných kultúrnych útvarov. A práve strata tohto vedomia vyúsťuje do nepredstaviteľne rôznorodého štiepenia oblastí vedenia. Tie pre zabudnutie onoho koreňového predpokladu buď nevedia nič o skutočnej jednote filozofického podujatia, alebo pripomínanie jeho možnosti prehliadajú či ironizujú.“

 

Prof. PhDr. Viera Gažová, CSc. o Piačekovom (synkriticistickom) prístupe k interkulturalite píše: „Zaujímavý prístup k pojmu interkulturality má J. Piaček – jeho názor je v mnohom zhrnutím predchádzajúcich. Chápe ju ako nereduktívne usúvzťažňovanie sa kultúr a vývinových pásiem kultúr pri kontaktovaní sa kultúr a vývinových pásiem kultúr. Interkulturalita je rekreujúcno pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. jednou kultúrou v kultúre druhej/v kultúrach druhých alebo jedným vývinovým pásmom kultúry v druhom vývinovom pásme kultúry/v druhých vývinových pásmach kultúry. Interkulturalita implikuje tvorivosť (kreatitivitu), čo znamená, že uhasína mechanickým napodobňovaním alebo prenosom (či nedajbože vnucovaním): jedna kultúra/jedno kultúrne pásmo si z druhej kultúry/z druhého kultúrneho pásma nemôže nič prevziať, pokiaľ má zostať kultúrou/vývinovým pásmom tej ktorej kultúry. Kultúra však môže mnohé z inej kultúry rekreovať, znovu-s/tvoriť v živom kontexte procesov seba samej. Interkulturalitu tvorí otvorený súbor slobodných re-kreatívnych procesov, ktorých dianie a výsledky sa podobajú len na povrchu, no hĺbkovo sú spojené s ireducibilným pradivom originálnych procesov tej ktorej kultúry, toho ktorého pásma kultúry. Synergický efekt interkulturality tkvie v rozširovaní alebo prehlbovaní pestrosti pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc.“ (Gažová, V.: Téma interkulturality v slovenskej filozofii, in: Vlková, E. (zost.): Filozofia a kultúra zborník z vedeckej knferencie 20. januára 2017, Bratislava 2017, s. 31 – 32.)

 

2016

Doc. PhDr. Daniela Škutová, PhD. o synkriticizme píše:

„Základnou otázkou súčasného života človeka a spoločnosti, resp. univerzálne platným hodnotovým problémom je odpoveď na otázku: Prečo je ťažké byť šťastným? Odpoveď je pritom triviálna: vyžaduje si to zbavenie sa vlastného egoizmu. Stav deegoizácie je pritom stavom rozpustenosti, ktorého výsledkom je ekonomika žičlivosti – synkriticizmus. Anegoita stála aj pri zrode formulovaných hodnôt západnej euroatlantickej civilizácie. Kritický rozum, sloboda, zodpovednosť, tolerancia sú nepostrádateľné pre integrovanie spoločnosti, ako aj pre nastávajúcu formu kultúrneho a politického univerzalizmu. Integrácia v záujme inklúzie a následnej politiky uznania v rozvoji ideí občianstva nadobudla univerzálny charakter. Praktické kroky naplnenia filozofických a axiologických súradníc súčasných hodnôt smerujú k politickým a právnym osobitostiam, ako zosúladiť právne systémy krajín sveta, ako zabezpečiť sociálnu spravodlivosť v distributívnom modeli univerzalizmu.“

(Zdroj: Škutová, D.: Axiologické súradnice integrity multihodnotového sveta, in: Human forum 2016. Diskusné fórum o demokracii a ľudských právach. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica, Belianum 2016, s. 11).

 

Karol Kollár z Filozofického ústavu SAV podáva Piačekov príspevok k synkriticistickému výskumu bratislavskej filozofickej školy v rámci svojej state „K niektorým vybraným problémom z novších dejín slovenskej filozofie“ (Filozofia Roč. 71, 2016, č. 10) na strane 887 – 888 týmito slovami:

„J. Piaček vo svojej štúdii, zaradenej do prvého tematického bloku výstupnej grantovej publikácie, nazvanej Synopsis nášho doterajšieho výskumu Bratislavskej filozofickej školy (ďalej ako BFŠ) prezentuje svoj originálny historicko-filozofický prístup k chronologickému vývinu BFŠ. Ako naznačuje už samotný názov, v príspevku ide o prezentáciu výsledkov dlhodobého výskumu pôsobenia BFŠ a jej úlohy a miesta v dejinách slovenského myslenia vôbec. Autor v nadväznosti na tieto bádania zahrnul do svojej výskumnej pozornosti i niektoré aktivity a rolu Bratislavskej muzikologickej školy a jej vzájomné interakcie s BFŠ. Čo konkrétne J. Piaček pod označením BFŠ rozumie a ako ju vymedzuje? Podľa názoru autora „… na poli slovenskej filozofie 20. a 21. storočia možno rozpoznať zreteľne sa črtajúce obrysy a základnú štruktúru významového útvaru, dodnes produkovaného Bratislavskou filozofickou školou (BFŠ). Jej zakladateľmi sú: Igor Hrušovský (1907 − 1978) a Vojtech Filkorn (1922 − 2010). Historicko-filozoficky tvoria túto školu štyri línie: systémovo filozofická, metodologická, logická a historicko-filozofická“ (Piaček, 2013, 44). Autor k tomu dodáva, že myšlienkovú produkciu „členov“ BFŠ nie je možné rozdeliť len do týchto rámcových línií, ale že ich tvorba presahuje hranice vytýčených smerov a zasahuje do oblastí filozofie vedy, filozofie kultúry, sociálnej filozofie, etiky, estetiky a do všeobecnej kultúrnej alebo politickej publicistiky. Okrem uvedených protagonistov BFŠ J. Piaček radí k reprezentantom BFŠ viac ako dve desiatky osobností pôsobiacich v oblasti filozofie, logiky a metodológie vedy, najmä zrelšej i strednej generácie z FiF UK a Filozofického ústavu SAV. V názve BFŠ je použitie adjektíva bratislavská odôvodnené tým, že jej predstavitelia pochádzajú z troch bratislavských pracovísk, a to z KFDF, Katedry logiky, ako aj z Filozofického ústavu. Doterajší výskum BFŠ sa uskutočňoval v rámci riešenia projektov VEGA, pričom ambíciou autora z pozície originálneho metodologického prístupu synkriticizmu bolo „…‚vylúpnuť‘ najmä jadro ontologického fundamentu filozofického prínosu BFŠ“ (Piaček 2013, 45). Mimo pozornosti autora nezostáva ani potreba paralelizácie BFŠ s ďalšími kultúrnoideovými školami, pričom túto paralelizáciu dokladá na príklade vzájomnej teoretickej interakcie medzi BFŠ a Bratislavskou muzikologickou školou J. Kresánka a podrobnejšie si všíma teoretický vplyv ideových konštrukcií Igora Hrušovského na dielo slovenského muzikológa L. Burlasa. Autor v obsiahlej podkapitole, nazvanej Zahliadnutie perichronozofickej problematiky u zakladateľa Bratislavskej filozoficko-metodologickej školy Igora Hrušovského venuje priestor úvahám o povahe interpretácie textu I. Hrušovského, ako aj problému vzťahu času a bezčasového holého bytia, ktoré si však vyžadujú širšie koncipovaný výskum. Pochopiteľne, svoju pozornosť a priestor venuje autor aj teoretickým konštruktom druhej zakladateľskej osobnosti BFŠ, V. Filkorna, ktorý stojí na čele jej metodologicko-logickej vývojovej línie, ako aj jeho prínosu k rozvoju slovenskej ontológie a gnozeológie.

V závere analýzy výsledkov svojho výskumu autor zdôrazňuje, že jeho príspevok „… treba posudzovať na pozadí širokého pásma historicko-filozofického výskumu slovenskej filozofie ,vyžarujúceho‘ z Filozofického ústavu SAV, kde sa adekvátna pozornosť venuje aj miere zasadenia nami prebraných filozofov do konkrétneho spoločenského a ideologického kontextu Slovenska v 20. a v 21. storočí“ (Piaček 2013, 87). Po tomto teoretickom vyznaní autor v závere svojej štúdie dáva prísľub ďalšieho výskumu v danej oblasti a má ambíciu analyzovať postoj BFŠ k niektorým fundamentálnym otázkam prírodných vied.“

 

 

Pred 30-timi rokmi na pôde Stáleho seminára Integrácia sa začal utvárať synkriticizmus.

Na obrázku je ukážka z Knihy účastníkov SSI s podpismi na seminári na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v piatok 11. novembra 1988:

Zväčšiť obrázok

 

Andrej Záthurecký v článku Myslenie a konanie, filozofia a životná prax (Ostium, roč. 12, 2016, č. 4) upozorňuje na funkčnosť pojmov diakrízy a synkrízy (kľúčových pojmov synkriticizmu): „Východiská a vývoj nášho, čiže západného spôsobu myslenia a vzťahovania sa k samému sebe a k svetu je vo vlastnom priestore tohto myslenia – v priestore západnej civilizácie – dlhodobo predmetom rôznych diagnostík, analýz. S ohľadom na filozofiu by sme sa mohli obrátiť k viacerým rozdeleniam, ktoré kladú vedľa seba dva prístupy. Jednému je vlastná reduktívnosť, zúženie či vyčlenenie poľa záujmu vzhľadom na subjekt chápaný ako centrum, pred-stavujúce myslenie,… diakríza či rozpletanie alebo oddeľovanie [Pozri PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014] a podobne; druhý by bolo možné charakterizovať začleňujúcou otvorenosťou, myslením v mode ponechanosti, synkrízou, ktorá predstavuje ‚nereduktívne usúvzťažňovanie sa vecí a procesov pri zachovávaní ich originality, jedinečnosti [Pozri PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014, s. 22]…‘“.

 

Charakteristika knihy Synkriticizmus – filozofia konkordancie na facebooku, in: 1000 slovenských kníh

 

O Piačekovej charakteristike bratislavskej filozofickej školy píše doc. Erika Lalíková, PhD. v štúdii „Vedecko-teoretické iniciatívy v činnosti spolku Vedecká syntéza“

Piaček o Jánovi Albrechtovi in Philosophica Critica (2016)

Jablonický, V.: Piačekova filozofia lásky a ľudskosti, in: Svedectvo. roč. 26, máj 2016, s. 5.

2015

Doc. PaedDr. et PhDr. Pavol Tománek, PhD. uvádza definíciu pojmu zla aj podľa synkriticizmu, in: Tománek, P.: Okultná symbolika ako súčasný fenomén medzi mladými ľuďmi (Bonitas 2015)

 

Kultivácia podľa synkriticizmu: pretváranie zlého na dobré alebo dobrého na lepšie, in: genetika.sk

 

Postrehy o synkriticizme a jeho autorovi, ako aj o FILITe či Pomocnom slovníku filozofa z pera Jany Novotnej (Novotná, J.: Pojem hmota v dejinách myslenia. Magisterská diplomová práca. Brno, Masarykova univerzita 2015), ktorá doslova píše: „V našom (sc. slovenskom, J. P.) jazykovom prostredí je známa stránka FILIT (Otvorená filozofická encyklopédia) z internetových stránok Univerzity Komenského v Bratislave. V heslách nie sú uvedené zdroje a encyklopédia nejaví známky aktuálneho rozvoja. Na novej stránke jedného z autorov FILITu, slovenského filozofa Jozefa Piačeka, nazvanej Pomocný slovník filozofa4 sa dozvedáme, že obsah FILITu bol prevzatý slovenskou verziou Wikipédie. Relatívne nový Pomocný slovník filozofa sa prezentuje ako pomôcka pri štúdiu filozofie, ktorá sa opiera o koncepciu synkriticizmu, ktorej autorom je sám autor stránok, doc. PhDr. Jozef Piaček, PhD. V registri slovníka nachádzame heslo hmota buď ako odkaz na slovenskú stránku Wikipédie, alebo výklad pojmu z hľadiska filozofie synkriticizmu ako: „… najčastejšia príležitosť konať dobro.“ Hoci je toto vymedzenie hmoty určite pozoruhodné, domnievame sa, že na našu prácu nebude mať veľký vplyv. Obecne by sme o Pomocnom slovníku filozofa mohli konštatovať, že heslá v ňom uvedené môžu byť dobrým námetom pre filozofickú reflexiu či polemiku, zároveň však čitateľom odporúčame istú mieru obozretnosti, keďže ide o slovník zostavený na základe určitej filozofie, čo mu znemožňuje byť objektívny. Uznávame ale, že na túto skutočnosť je návštevník stránky na viacerých miestach upozorňovaný.“ (Novotná, J.: Pojem hmoty v dejinách myslenia, Brno 2015, s. 9.)

 

Wayne Shorter a Herbie Hancock napísali otvorený list budúcej generácii umelcov! Slová jazzových hudobníkov fakticky približujúce neobyčajne výstižne idey synkriticizmu.

Kysel, P.: Najväčšia vzácnosť – rozum ako dar, in: SME 28.12.2015

Podnetná diskusia o bezčasí …

V 20. kapitole s titulom „Patočka v kontexte tvorby slovenských filozofov“ knihy V. Lešku, R. Stojku a kol. „Patočka a filozofia 20. storočia (Košice, Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach 2015) podáva docentka Erika Lalíková na str. 443 a n. charakteristiku prvej syntetickej monografie o Jánovi Patočkovi na Slovensku z pera Jozef Piačeka.

Info o príspevku J. Piačeka Synopsis nášho doterajšieho výskumu bratislavskej filozofickej školy v recenzii A. Micsinaiovej zborníka Ladislav Kiczko – Erika Lalíková – Milan Zigo Problémy a osobnosti slovenskej filozofie v 20. storočí. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava 2013 (Slovenské pohľady 4/2015)

DO VAŠEJ KNIŽNICE Jozef Piaček: Synkriticizmus filozofia konkordancie. Bratislava: Občianske združenie Hronka 2014, 248 s. In: Filozofia roč. 70, 2015, č. 5, s. 408.

Dědečková, E.: Recenzia knihy J. Piačeka Synkriticizmus – filozofia konkordancie (Knižná revue 2015/05)

Text prednášky prednesenej na prezentácii monografie Synkriticizmus  filozofia konkordancie 23. 4. 2015

23. 4. 2015 o 15.00 hod. sa v budove FiÚ SAV, Klemensova 19 Bratislava, zasadacia miestnosť, 4. posch. konala prezentácia knihy Synkriticizmus − filozofia konkordancie spojená s prednáškou. Knihu uviedol prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD.

facebook: Pozvánka na prezentáciu knihy J. Piačeka Synkriticizmus  filozofia konkordancie na stránke Slovenského filozofického združenia pri SAV

Oznámenie o prezentácii knihy J. Piačeka Synkriticizmus  filozofia konkordancie na stránke Slovenského filozofického združenia pri SAV

2014

Synkriticistický pojem kultúry a podstaty jej bytia (inscendencie) v kontexte interkultúrneho dialógu podáva Roman Kvapil v publikácii Od reálií k interkultúrnej kompetencii učiteľa – rusistu (Bratislava 2014) na str. 31 týmito slovami: Kultúra je pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásno. Kultúra je maximum bytia človeka či spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom. Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa človeka. Maximom kultúrneho bytia človeka je uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno.

Situácia prekladateľa v dobe všeprenikajúcej smrtonosnosti civilizácie (príspevok na Letnej škole prekladateľov „Čas a priestor v prekladateľskej praxi – Od osvietenstva k temnu“, Piešťany, október 2014)

Zmysel nemocnice. Reflexia 90. výročia založenia Pinelovej nemocnice. Príspevok na konferencii Psychiatria a spoločnosť v roku 2014

Pozvánka na konferenciu Psychiatria a spoločnosť (10. 10. 2014), na ktorej bol prednesený príspevok J. Piačeka Zmysel nemocnice. Reflexia 90. výročia založenia Pinelovej nemocnice

Občianske združenie HRONKA vydalo

monografiu SYNKRITICIZMUS  FILOZOFIA KONKORDANCIE

 

Synkriticizmus – filozofia konkordancie (Jozef Piacek) [SK] obal

 

Predaj in:

Gorila

Moja kniha

Ikarus

alterego.sk

fiboo

vydavatel.sk

hrebenda.sk

literama.sk

artforum.sk

uniknihy.sk

pantarhei.sk

arara.cz

nejlevnejsi-knihy.cz

pešia zóna.sk

heureka.cz

ePlanet.sk

knihy.sk

zoznamtovaru.sk

Databazeknih.cz

MEGAKNIHY

ULRICH WATERSTRAND. WISSENSCHAFTLICHE LITERATUR. SCIENTIFIC LITERATURE

LIBRUM

Ahakniha.sk – knižný obchod

srovname.cz

Pre Školy.sk

iPark

 

E-learningový kurz synkriticizmu na Univerzite Komenského

 

OHLAS NA PERICHRONOZOFIU – ČO JE TO BEZČASIE

2013

Reginald Adrián Slavkovský cituje charakteristiku racionality podanú vo FILITe, ktorý je hlavným zdrojom Pomocného slovníka filozofie, roku 1999 vo svojej skvelej inštruktívnej monografii Racionalita a ľudská kognícia, Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013, s. 12–13 v rámci tejto pasáže:

„Pokusom o zhrnutie uvedených aspektov (sc. racionality) je definícia, ktorú vo svojej filozofickej encyklopédii uvádza Jozef Piaček: Je to ‚schopnosť človeka myslieť a konať na základe rozumných noriem; súlad medzi činnosťou a rozumovými pravidlami, ktorých zachovávanie je predpokladom dosiahnutia cieľa. Racionalitu chápu ako relatívne stabilný súhrn pravidiel, noriem, štandardov a etalónov duchovnej a materiálnej činnosti, ako aj hodnôt, ktoré všeobecne prijímajú a jednoznačne chápu všetci členovia daného spoločenstva (sociálnej, profesiovej alebo etnickej skupiny, triedy, vrstvy atď.‘“ (PIAČEK, J.: Racionalita. In: Filit. Otvorená filozofická encyklopédia. (verzia 4.1). [online]. 1999. [cit. 9. 11. 2011]. Dostupné na internete: <http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit/>. (heslo v encyklopédii).

V anglickej verzii Slavkovského práce pod titulom Rationality and Human Cognition, Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013, s. 12–13 uvedená pasáž znie:

„A definition introduced by Jozef Piaček in his philosophical encyclopaedia represents an attempt to summarize the mentioned aspects: It is ‚an ability of a human being to think and act on the basis of rational norms; harmony between action and intellectual principles whose observing represents a prerequisite for achieving of a goal. Rationality can be comprehended as a relatively stable set of rules, norms, standards and etalons of a spiritual and material activity as well as values generally accepted and unequivocally understood by all members of a given community (social, professional or ethnic group, bracket, class, etc.’”

2012

Marek Piaček na svojej teoretickej stránke ako inšpiračný zdroj teoretických konceptov svojej hudobnej poetiky uvádza vedno s recepčnou estetikou doc. PhDr. Renáty Beličovej filozofiu synkriticizmu.

 

2011

Alica Harajová v príspevku Výchova k multikultúrnej kompetencii vo vysokoškolskom prostredí, in: Košťál, M. – Ježková, R.: Monografia I. „Veda a školstvo v regiónoch“. Z medzinárodnej vedeckej konferencie „Cezhraničná spolupráca štátov V4 a prizvaných hostí“, Trnava, Vysoká škola Visegrádu, s.r.o., Úrad Trnavského samosprávneho kraja, 2011, s. 274 synkriticisticky vymedzuje kultúru a podstatu jej bytia (inscendenciu) nasledovne: „Kultúra je pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásno. Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom. Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa človeka. Maximom kultúrneho bytia človeka je uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno.“

Heslo perichronosofie, in: Olšovský, J.: Slovník filozofických pojmů současnosti. Praha, Grada 2011, s. 176.

 

unikajúcno výchovnej reality

Miesto unikajúcna výchovnej reality v kontexte kompetencií učiteľa podľa Piačekovej synkriticistickej koncepcie edukačnej reality charakterizuje PhDr. Gabriela Platková Olejárová, PhD. nasledovne:

„Učiteľská rovina zahŕňa aj vzťah učiteľa k sebe samému, to isté platí aj pre učiteľa etickej výchovy. Sebapoznanie, sebahodnotenie, sebareflexia, sebarozvíjanie náležia k (seba)hodnotiacim kompetenciám alebo osobnostným a sú ďalšou mozaikou osobnosti učiteľa. Učiteľ by si mal uvedomovať seba samého, svoje schopnosti, limity, byť schopný sebakontroly a sebakritiky. Má primeranú mieru sebaúcty a sebadôvery. Je schopný samostatne (autonómne) morálne uvažovať, rozhodovať a konať. Dokáže kriticky uvažovať a hodnotiť prijímané informácie. Tieto kompetencie sú relevantné najmä v súvislosti s vedomím a uznávaním „unikajúcna“ výchovnej reality (ktorá je v tomto ponímaní bezmedzná a otvorená), čo sa u učiteľa prejavuje ako pedagogický takt, skromnosť, zdržanlivosť, pokora – učiteľ si je vedomý toho, že absolútnosť, resp. nárok na jedinú správnu metódu či prístup neexistuje, vždy je to o udržiavaní diania pravdy (Piaček, 1998, s. 253). Aby si túto skutočnosť učiteľ priznal, musí byť schopný reflektovať a neustále overovať a rozširovať (obmieňať) svoje poznatky, metódy, prístupy k výchove a vzdelávaniu, odmietnuť zotrvanie na jedinom východisku týkajúcom sa výchovy a vzdelávania.“

(Platková Olejárová, G.: K niektorým didaktickým metódam vyučovania etickej výchovy v kontexte osobnosti učiteľa etickej výchovy, in: Medzinárodná vedecká elektronická konferencia pre doktorandov, vedeckých pracovníkov a mladých vysokoškolských učiteľov, Prešov 2011, s. 269)

 

2010

Bella, A.: Súladenie ako najvyššia forma lásky, in: Colloquia syncritica, Roč. 1, 2010, č. 3

Balušík, A.: Synkriticizmus a kapitalizmus, in: Colloquia syncritica Roč. 1. 2010, č. 1

 

2009

Tomašových, S.: 11. Dni dynamickej psychoterapie, in: Psychiatr. prax; 2009; 10 (6); 293; o. i. info o prednáške J. Piačeka Prečo sa bojíme smrti? (Online text príspevku je tu: Piaček, J.: Prečo sa bojíme smrti? Úvaha z pohľadu synkriticizmu, in Psychiatria – psychoterapia – psychosomatika, 16, 2009, č. 4, s. 180 – 182)

 

V roku 2009 jeden z najvýznamnejších českých pedadogických vedcov Jan Průcha podčiarkuje Piačekov prístup k edukačnej realite a k filozofovaniu o nej týmito slovami:

„Dvě věci jsou zde zřejmé: Jednak to, že … témata filozofie výchovy jsou neobyčejně závažná, neboť sa týkají nejpodstatnějších problémů edukace vůbec; jednak to, že tato témata mají těsný vztah k problematice, kterou se zabývaá obecná pedagogika a konkrétnější pedagogické disciplíny – didaktika, andragogika, sociologie výchovy aj. Lze konstatovat, že filozofie výchovy spíše tyto problémy otevírá, uvažuje o nich, diskutuje o nich v obecných výpovědích, ale není schopna je řešit a vyřešit tak, aby se o to mohla opřít vzdělávací politika a vzdělávací praxe. Výstižně to vyjádřil slovenský autor J. Piaček [Piaček, J.: Metódy filozofovania o výchove. In. Švec, Š a kol.: Metodológia vied o výchove. Bratislava, IRIS 1998, s. 252–260], jenž charakter této disciplíny pojmenovává jako ‚filozofování o výchově‘ (resp. ‚edukačné filozofovanie‘:

Smyslem edukačního filozofování je rozlišování mezi výchovnou realitou a tím, co si o realitě myslíme… Na iluzích, ktoré si vytváříme o vychovatelích a vychovávaných, o podmínkách a cílech výchovy, je z filozofického hlediska nejpozoruhodnější to, že se těchto iluzí držíme houževnatěji než pravdy. (s. 252)

Právě tento iluzorní obraz reality, jenž je příznačný pro ‚filozofování o výchově‘, způsobuje, že filozofie výchovy jakožto disciplína pedagogiky je často vnímána jako něco, co klade zajímavé a mnohdy inspirující otázky, ale co je dost vzdáleno skutečnému vědeckému bádání o ‚edukaci v každodennosti‘.“ (Průcha, J.: Přehled pedagogiky. Úvod do studia oboru. 3., aktualizované vydání. Praha, Portál 2009, s. 48–49)

2008

Richard Sťahel v štúdii Pojem krízy v synkriticizme, in: Lalíková, E. – Kostelník, Š. – Rembierz, M. (eds.): Filozofia a slovanské myšlienkové dedičstvo: osobnosti, problémy, inšpirácie. II. diel, Bratislava 2008, s. 317–322 píše: „Synkriticizmus je prvá pôvodná slovenská filozofická koncepcia, ktorej autorom je filozof Jozef Piaček. Na jej formulovaní a terminologickom precizovaní pracuje od konca 80. rokov 20. storočia. Jedným z kľúčových východísk synkriticizmu je reflexia fenoménu krízy západnej civilizácie, pôvodne inšpirovaná prácami neskorého Husserla, predovšetkým jeho dielom Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia, jeho diagnostikovanie krízy európskeho ľudstva prostredníctvom hľadania koreňov krízy európskych vied, rovnako ako Patočkove úvahy o tejto problematike.“ (s. 317).

„… treba zdôrazniť etymologický rozdiel medzi dvoma gréckymi pojmami, ktoré tvoria základ Piačekovej filozofickej koncepcie – krisis a synkrisis. Kým krisis je nutnosťou vybrať si jednu možnosť, a tým zároveň ostatné možnosti zavrhnúť, opustiť, synkrisis rozličné a rozlíšené ponecháva, nezavrhuje, neredukuje (synkritikos – týkajúci sa spájania a porovnávania; synkrinetai – prepletanie). Krisis, teda slovo kríza „malo na zreteli konečné, neodvolateľné rozhodnutie; tento pojem implikoval vyhrotené alternatívy, ktoré už nedovoľovali nijakú revíziu: úspech, alebo stroskotanie, právo, alebo bezprávie, život, alebo smrť, a nakoniec spásu, alebo zatratenie“ ([3], 47). Inými slovami kríza je situácia, v ktorej sa musí rozhodnúť. Rozhodnutie je vyriešením, prekonaním krízy. Kríza je teda nerozhodnosť zoči voči nutnosti rozhodnutia, alebo slovami J. Piačeka odkladanie zmeny. Bezodkladné, okamžité, priame, teda bezčasé či bezčasové rozhodnutie, vykonanie zmeny je prekonaním krízy.“ (s. 320).

„J. Piaček ako dôvod uvažovania o bezčasí, ktoré považuje za základ synkriticizmu, uvádza to, že „odkladanie zmeny, ktorá sa navyše stáva čoraz naliehavejšou, začína vykazovať znaky ireverzibilnej katastrofy na úrovni ľudského indivídua (depresie, perverzie, drogové, pracovné, sexuálne a iné závislosti), spoločenskej skupiny (sektárske, politické, ideologické, mocenské zaslepenosti) i v globálnom meradle (vojna civilizácií, ekologická kríza, exodus z Afriky a Ázie, civilizačné choroby, automobilizmus“ ([10], 210). Kríza tak stále zostáva východiskom Piačekovho filozofovania. Zároveň možno povedať, že reflektovanie spomínaných fenoménov poukazuje na synkriticizmus ako na filozofiu, ktorá neuteká pred problémami a hrozbami súčasného sveta, ale naopak snaží sa o ich pomenovanie a skutočne filozofickú reflexiu.

Pojem krízy teda v perichronozofii vystupuje vo význame odkladania zmeny, ktorej potrebnosť a nevyhnutnosť sa stáva zjavnou prostredníctvom rozličných krízových fenoménov. Podľa J. Piačeka je tak krízou odkladanie neodkladného, inak povedané „naťahovanie času“ tam, kde sa žiada „nevmedzerenosť času“, priamosť, bezodkladnosť, okamžitosť, teda bezčasovosť realizácie zmeny.“ (s. 321)

2007

Pozvánka na filozofickú konferenciu „Znak a fenomén“ 8. 2. 2007 k životným jubileám M. Marcelliho a J. Piačeka, kde sa v rámci fenomenologickej sekcie uskutočnila o. i. reflexia rôznych aspektov synkriticizmu J. Piačeka. Prvým vystúpením v plenárnej časti konferencie bola prednáška J. Piačeka „Filozofia synkriticizmu“.

 

Piačekov videokomentár:

 

2004

Tomáš Gális: Jozef Piaček: U nás sa väčšinou diskutuje egocentricky (rozhovor s J. Piačekom o médiách) Hospodárske noviny 28. 5. 2004

Prečo sa krásny kôň nedá zabiť? Rozhovor s Jozefom Piačekom (Slovo 2004)

Porubjak, M.: V čase a bezčasí (2004); info o. i. o prednáške J. Piačeka Primum perichronozofie na vedeckom kolokviu Katedry filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity 12. 11 2004

V anotácii Piačekovej štúdie v rámci zborníka Letz, J. – Gálik, G. – Vydra, A. (eds.): Acta Philosophica Tyrnaviensia 10. Čas, bezčasie a večnosť ako horizont bytia osoby (Trnava 2004) sa píše: „J. Piaček rozvíja ideu E. Finka, že človek nie je len v čase, ale k času sa vždy vzťahuje, k otázke bezčasia dospieva preto, lebo má problém s časom. Piaček charakterizuje perichróniu ako súbor podmienok vzniku, bytnenia a zániku času a časovosti.“

Anotácie štúdie PIAČEK, Jozef: Hudobná forma transcendencie z pohľadu synkriticizmu In: Slovenská hudba, roč. 30, 2004, č. 1 – 2, s. 186 – 194:

Zmyslom príspevku je poskytnúť vedeckým pracovníkom v oblasti muzikológie i širšej hudobnej verejnosti akýsi sebaidentifikačný prostriedok na upevňovanie (lepšie fundovanie) pozície alebo optiky, s ktorou pristupujú k hudobnému dianiu. Na srdci autora príspevku leží prianie, žičenie inakosti pojmového aparátu a celkovej muzikologickej koncepcie, ktorú doposiaľ čitateľ týchto riadkov rozvíjal. Rozpracúvanie takéhoto sebaidentifikačného prostriedku pracovníka v ktorejkoľvek oblasti hudobného bádania a participanta ktorejkoľvek oblasti hudobnej kultúry vôbec (skladateľa, interpreta, recipienta) stojí na predpoklade existencie dvoch základných vzájomne sa prepletajúcich línií vo vývine západného (európskeho) civilizačného okruhu – línie agapizmu a línie polemizmu.

2003

Sťahel, R.: Jozef Piaček: Encyklopédia je pre tých, ktorí chcú stále objavovať (Hospodárske noviny 9.5.2003)

 

Juraj Kušnierik o J. Piačekovom príspevku o vzťahu cirkvi a štátu Človek tvárou v tvár k sporu inštitúcií:

 

 

Slavomír Gálik podáva Piačekovo chápanie inscendencie a jej účinkovania vo svojom príspevku Problém deštrukcie hodnôt a kultúrneho pretvárania človeka (Acta Fac. Paed. Univ. Tyrnaviensis, Ser. D, 2003, no. 7, pp. 47–51) nasledovnými slovami: „J. Piaček na príklade s inštitúciami upozorňuje na často živenú ilúziu v spoločnosti, že o ich zmenu alebo nápravu k lepšiemu sa majú postarať samotné inštitúcie. [PIAČEK, J. Podstata kultúry z hľadiska synkriticizmu. In: Človek, kultúra, hodnoty. Trnava: SFZ a Katedra filozofie FH TU, 2002, s.s. 141–142] To je podľa nás rovnaká ilúzia ako si myslieť, že civilizácia samotná vyrieši aj problém deštruovania kultúry. Je to preto, lebo od civilizácie smerom ku kultúre je diskontinuita, neprenosnosť, podobne ako je márne úsilie na základe logiky dopracovať sa k duchovnému životu. Opačný postup je však možný, lebo civilizácia je vonkajším vyjadrením a premietnutím kultúry.

Ak teda chceme obnoviť kultúru a sekundárne aj civilizáciu, tak sa musíme zamerať na samotný zdroj kultúry. Podľa nás je to tradícia a duchovné vnútro človeka. Tradícia, ktorá sa zachováva v spoločenstve však môže byť vyhasnutá, a preto len návrat k sebe samému môže pomôcť pri obnove kultúry. Tento návrat však nechápeme ako uzamknutie sa do seba, ale ako proces zvnútorňovania a transcendovania ega. Piaček tento proces nazýva inscendenciou. Pod inscendenciou má podobne na mysli ”sebaprekračujúce prehlbovanie vnútra jednotlivca alebo smerovanie mysle do seba bez toho, aby hľadala nejakú odpoveď alebo vysvetlenie, pretože začína a trvá ireverzibilným sebapreciťovaním, čiže nahradzovaním seba i svojho tela cítením. Inscendovanie je transcendovanie smerom dovnútra, spiritualizácia, poľudšťujúce sprítomňovanie sa sveta v ľudskom vedomí a živote v podobe pôvodne slovne nevyjadriteľného významu alebo zmyslu.” [c. d., s. 142] Inscendovanie je však možné uskutočniť len za aktívneho prístupu subjektu, a to pomocou koncentrácie, reflexie, meditácie a podobne. V procese inscendovania je najdôležitejšia udalosť rozpúšťania sedimentov ja, ktoré sú podľa Piačka replikačné podobne ako inštitúcia (civilizácia). A toto ja je to, ktoré nám hlavne bráni v nezištnosti a dobroprajnosti voči blížnym a tiež aj v samotnom šťastnom prežívaní bytia, do ktorého sme ponorení, ale od ktorého sa štruktúrami ja oddeľujeme. Takto sa človek podľa Piačka dostáva do predverbálneho emočného prúdu, ktorý nie je blokovaný emočnými ruptúrami ja a ktorý je otvorený a súcitiaci so všetkými blížnymi. Ja však definitívne nezaniká, lebo v intersubjektivite dochádza k jeho oživovaniu, ktoré však nie je obmedzujúce a blokujúce. Takáto inscendenčná renovácia spirituálneho života je podstatne kultúrotvorná, lebo obnovuje základné ľudské hodnoty ako dobro, pravda a krásno a ktoré robia ľudský život lepším, pravdivejším a krásnejším. S obnovou súvisí aj premena negatívneho na pozitívne. Vnútorné obnovovanie totiž má schopnosť rozpúšťať negatívne emócie, zlé úmysly a pretavovať všetko na dobro. [tamže] To je vlastne ďalšia úroveň kultúrneho sebapretvárania. Duchovnú obnovu a premenu zla na dobro považujem za podstatu kultúrneho pretvárania, ktoré nie je možné uskutočniť nijakými civilizačnými (inštitucionálnymi) cestami, ale jedine na základe vlastnej osobnej angažovanosti.

Okrem osobnej premeny, ktorú nazývam spiritualizáciou alebo inscendenciou, je tu aj celá európska tradícia, ktorá podporuje túto myšlienku a navyše sa zdá, že táto sebapremena
leží v základe celej európskej kultúry.“ (s. 49–50)

2002

Srb, Vladimír: Dvě tradiční konference: „Multikulturalizmus – história – étos – výchova“ a „Média a demokracie“ (Politologický časopis 1/2002 (o Piačekovom príspevku o rozdiele medzi toleranciou a láskou na str. 109)

2000

Charakteristika synkriticizmu, ktorú podáva Reginald Adrián Slavkovský vo svojej štúdii  „Boh v kontexte súčasného medzináboženského dialógu“ (Studia theologica, II, 2/2000, s. 11-25), na str. 24: „Synkriticizmus znamená nereduktívny prístup, ktorý skúmané veci usúvzťažňuje a udržiava v súvislosti, no neusiluje sa o ich syntézu. Vo svojom článku ‚Fenomén komunikácie z hľadiska synkriticizmu‘ (J. Piaček, „Fenomén komunikácie z hľadiska synkriticizmu,“, in E. Višňovský (ed.), Rozumieme ľudskej komunikácii? Bratislava, Veda 1995, s. 35-41) upozorňuje na to, že významy sa v procese komunikácie neprenášajú, ale sa musia znovuvytvárať, re-kreovať. To znamená, že komunikácia, a zvlášť personálna komunikácia, nie je len výmenou informácií, nedeje sa len na úrovni logickej, ale je to ontotvorný proces. Jeho najvyššou formou je láska, ktorú charakterizuje ako potešenie z inakosti blížneho. Redukovanie pestrosti kultúr, mentalít, náboženských tradícií na svojráz jednej z nich vzbudzuje podozrenie, že nejde o lásku, ale iba o expanziu svojho vlastného záujmu. Tomuto podozreniu je vystavená propaganda alebo misijná činnosť pod akýmkoľvek títulom, dokonca aj pod titulom lásky.“

Rozhovor Barbory Obuchovej s Jozefom Piačekom: Súčasná civilizácia je mŕtva (Slovo 1. marca 2000)

Vyhľadávanie informácií o synkriticizme

 

Jozef Piaček (filozof), in: Howling Pixel

Charakteristika synkriticizmu v Nanoencyklopédii synkriticizmu.

O terminológii synkriticizmu.

transhorizontová realita, in: Retail.sk

inscendencia, in: botanika.sk

Piaček Jozef, in: FILOZOFIA filozofický časopis, Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied

kultúra, in: ENCYKLOPÉDIA SYNKRITICIZMU

veda knižničná a informačná, in: ENCYKLOPÉDIA SYNKRITICIZMU

homo culturalis, in: Archive

synkriticizmus, in: Wikiwand

Jozef Piaček (filozof) – Wikiwand

Jozef Piaček (filozof), in: Gpedia. Your Encyclopedia

Jozef Piaček (filozof), in: Úniapédia

Synkrisis (synkriticizmus), in: LeParisien

 

 

04. júna 2015 by jpiacek
Categories: synkriticizmus | Komentáre vypnuté na Príspevky, oznamy, recenzie, odozvy