Príspevky, oznamy, recenzie, odozvy
(usporiadané podľa dátumu uverejnenia)
2023
Výrazný príspevok k rozpracovaniu jednej z hlavných cieľových disciplín synkriticizmu synkritickej pedagogiky z pera Petra Rusnáka a Marcela Martinkoviča „European Philosophers Radim Palouš and Jozef Piaček on Phenomenological Themes of Education, Syncriticism and Philosophy of Concordance“ in: Paedagogia christiana 1/51 (2023), s. 109 – 119.
Martin Foltin v referáte o Konferencii pri príležitosti 100. výročia Katedry filozofie a dejín filozofie FILOZOFIA Roč. 78, 2023, č. 3 na str. 237 – 238 píše:
„Erika Lalíková na konferencii predniesla príspevok, v ktorom predstavila pôsobenie Milana Zigu a Jozefa Piačeka na katedre. Vo svojom príspevku upozornila na charakteristické črty výučby dejín filozofie v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy sa na katedre profilovali dejiny filozofie. Táto profilácia sa prejavila aj v tom, že v uvedenom období bolo napísaných približne 195 diplomových prác z dejín filozofie. V tomto príspevku venovala osobitnú pozornosť práci Jozefa Piačeka, ktorý sa špecializoval na výklad filozofických smerov dvadsiateho storočia a na katedre viedol doktorandov v tejto oblasti. Vyučoval aj mnohé povinné a výberové kurzy. Okrem toho autorka poukázala na rozsiahly historicko-filozofický prínos Milana Zigu.“
Doc. Mgr. Erika Lalíková, PhD. vystúpila s príspevkom „Sprievodcovia dejinami filozofie (prof. M. Zigo a doc. J. Piaček)“ na Konferencii pri príležitosti 100. výročia Katedry filozofie a dejín filozofie, ktorá sa konala 10. februára 2023 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
2022
Zatiaľ najrozsiahlejší príspevok k rozpracovaniu pedagogickej zložky Piačekovho synkriticizmu z pera
doc. PhDr. Petra Rusnáka, PhD.
Rusnák, P.: Paedagogia syncritica ako cesta nepodmieneného vo výchove k občianstvu, in: Pelcová, N., Květoňová, L. et al.: Nejistota ve filosofické, speciálněpedagogické a psychologické reflexi. Inkluzivní škola, Praha 2022, s. 37 – 45. Prístup TU.
Resume: Neistota a prítomnosť nepodmieneného v občianskej edukácii ako podmienka možnosti synkritickej pedagogiky. Myslenie perichronozofie je najlepšiou cestou ku konkordancii, z ktorej aj výchova k občianstvu môže piť ako z čerstvého prameňa.
2021
Súsrdečnenie čiže konkordancia v kontexte filozofie výchovy: doc. PhDr. Peter Rusnák, PhD. na konferencii Edukacja a państwo / Education and the State, Międzynarodowa Konferencja – IX Zjazd Towarzystwa Pedagogiki Filozoficznej / International Conference – The 9th Congress of the Philosophy of Education Society of Poland 24-26 September 2021 vystúpil s príspevkom Filozof Jan Patočka, synkriticizmus a filozofia konkordancie vo výchove k občianstvu, v ktorom predložil zamyslenie sa nad možnosťami učiť filozofiu ako conditio humana a sprostredkovať filozofické myslenie mladým ľuďom v ére nevzdelanosti (Liessmann) v systéme vzdelávania na Slovensku. Pomocou filozofickej koncepcie synkriticizmu sa pokúsil otvoriť a obhájiť význam a inakosť filozofie v systéme vzdelávania k zrelému občianstvu na Slovensku, zdôvodniť jej obohacujúci a provokujúci rozmer, jej nedeľnosť (Patočka) i životnú praktickosť pri budovaní vzťahov v otvorenej spoločnosti a v autentickom bytí ľudskej každodennosti (Lévinas). Vo filozofii synkriticizmu a v kompetencii konkordancie (Piaček), v neľahostajnosti k budúcemu nachádza P. Rusnák zmysluplnosť filozofickej výchovy nielen pre homo educandus.
Prof. PhDr. S. Gálik, PhD. a Mgr. B. Oprala v štúdii Temporal Changes under the Influence of Digital Media, in: Communication Today, 2021, Vol. 12, No. 1, p. 8 uvádzajú Piačekov pojem perichrónie (perichrony) alebo bezčasia (timelessness) v kontexte analýzy vnímania času na internete slovami:
„Along with immersion in cyberspace, we also see a network communication that has no beginning, no end and no straight path of communication that is typical for linear time. Therefore, the perception of time on the Internet is described as simultaneous.16
16 Remark by authors: The term “simultaneous” is used in chess, when a chess player is playing multiple games at a time. Continuity of the game is then disrupted, as our chess player faces constantly changing situations on each of the chess boards. This is a good example of time linearity. Simultaneous time generated in cyberspace is isolated from the traditional progressing time. J. Piaček notes that we could describe it as perichrony, or timelessness. See: PIAČEK, J.: Problémy perichronozofie. In Filozofia, 2008, Vol. 63, No. 3, p. 210.“
Výsledky rozpracovania dôležitého praktického aspektu synkriticizmu prezentoval na konferencii Nejistota ve výchově – Uncertainty in Education v Prahe 27. 5. 2021 (organizovaný Pedagogickou fakultou Univerzity Karlovej) doc. PhDr. Peter Rusnák, PhD. (PdF TU) príspevkom Paedagogia syncritica ako cesta nepodmieneného vo výchove k občianstvu.
16. 4. 2021
Účasť Jozefa Piačeka na prostějovskej konferencii venovanej Edmundovi Husserlovi (pred 30-timi rokmi) (cf https://www.prostejov.eu/cs/aktuality-archiv/pred-triceti-lety-se-v-prostejove-konala-prvni-mezinarodni-konference-venovana-edmundu-husserlovi.html):
„18. dubna 1991 proběhl v Prostějově Husserlův den, nad nímž převzali záštitu československý prezident Václav Havel, rektor Univerzity Palackého v Olomouci Josef Jařab a rektor Masarykovy univerzity v Brně Milan Jelínek. Obsahem akce byl pracovní seminář a výstava. Seminář o životě a díle Edmunda Husserla vyslechlo sto padesát účastníků. Zaznělo zde osmnáct referátů a pět diskusních příspěvků filozofů a vědeckých pracovníků z ČSAV, univerzit v Praze, Brně, Olomouci, Bratislavě a z dalších vědeckých pracovišť. Hlavní referát přednesl vědecký pracovník Husserlova archivu na univerzitě ve Freiburgu Hans Rainer Sepp. Z našich vědců zde vystoupili Zdeněk Mathauser, Jiří Vysloužil, Milan Sobotka, Jiří Gabriel, Pavel Floss, Miroslav Pauza, Jozef Piaček, Ladislav Soldán a Jan Skutil. Z olomoucké univerzity byl přítomen filozof Ivan Blecha, který později napsal první monografii o Edmundu Husserlovi. Prostějovské účastníky reprezentovali Bohuslav Eliáš a Ludmila Grůzová.“
Doc. PhDr. Peter Rusnák, PhD. v interview „Filozof Peter Rusnák: Otvárajme sa nádeji, ktorá uzdravuje“ uverejnenom 9. marca 2021 v Piešťanskom týždenníku odpovedá na otázku úzkosti v kontexte covidovej pandémie dotýkajúc sa zmyslu Piačekovho synkriticizmus:
Otázka:
Nemecký filozof Martin Heidegger, ktorému ste venovali jednu zo svojich knižiek, verí, že základnou ľudskou skúsenosťou je úzkosť. Tú pocítil za posledný rok asi každý z nás. Prečo úzkosť?Odpoveď:
K Heideggerovi ma priviedol ďalší vynikajúci pedagóg, docent Jozef Piaček. Nadchol ma pre svoj originálny koncept filozofie synkriticizmu a časovosti – perichoronozofie, na ktorých ďalej v jeho intenciách pracujem. O doslova liečivých účinkoch filozofie konkordancie môžu vypovedať poslucháči našich prednášok na filozofických kongresoch, vedeckých konferenciách a v akademickom prostredí. Pre Heideggera však vo filozofii nejde primárne o terapiu. Úzkosť je spôsob našej existencie, spôsob, ako čelíme svetu.Štruktúra sveta je časová, pričom plynutie, strácanie a míňanie odhaľuje a sprítomňuje náš zánik a pôsobí ako strata zmyslu. Úzkosť ako bezpredmetný strach, ktorý ochromuje. Beh sveta nám však ponúka analgetiká, ktorými existenciálny strach úspešne tlmíme. Je to hromadná toxikománia egoizmu, narcizmu a konzumu. Príbeh, ktorým dokážeme dočasne potlačiť mnohé autentické úzkosti. Ak sa vrátime na začiatok – kríza môže byť cestou k plnšiemu životu.
PhDr. Jana Bartal, PhD. v stati Náčrt vzťahov medzi pojmami etiky a umelej inteligencie, in: PROHUMAN. Vedecko-odborný interdisciplinárny recenzovaný časopis, zameraný na oblasť spoločenských, sociálnych a humanitných vied (27.2.2021) o Piačekovom synkriticistickom chápaní človeka a o deegoizovanom intelektuálovi píše:
„Filozoficky, ako uvádza Pomocný slovník filozofie (2019), je možné človeka charakterizovať ako spoločenskú bytosť, ktorá má isté atribúty ako nadanie pre rozumovú schopnosť, vedomie a reč, zároveň je táto bytosť schopná vyrábať nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom sa nachádza. Taktiež je schopná vnímať svoj život, hľadať, nachádzať a dávať životu zmysel. Ďalšou črtou je schopnosť človeka vytvárať kultúru. Pod človekom môžeme chápať aj množinu príbehov, ale aj bytie, ktoré je obohacujúce pre iných, ale môže iných aj ochudobňovať. (Pomocný slovník filozofie, 2019, s. 72)“ Autorka upozorňuje, že podľa synkriticizmu „je človek zmesou jednotlivých príbehov jedného človeka v konfrontácii s príbehmi iných. Žitie príbehov vedie k oslobodeniu bytia, (ako uvádza Pomocný slovník filozofie, 2020) ktoré môže nastať, ak ide o tieto príbehy homo transcendens, homo culturalis, homo incsendens, homo significantia vivens, homo syncriticus, homo amans, homo benevolus, homo concordans, homo virtus constituens, homo syncriticisticus (utvárajúci societas syncritica). Z tohto hľadiska je zaujímavým deegoizovaný intelektuál, (Pomocný slovník filozofie, 2020 s. 163) čiže človek, ktorý sa otvára oveľa širšiemu pohľadu na svet a jeho miesto v ňom.“ A vyslovuje otázku: „Je práve deegoizovaný intelektuál tým, kto bude prinášať nový pohľad na človeka, ľudstvo, civilizáciu?“
2020
Doc. PhDr. Peter Rusnák, PhD. predstavil v príspevku „Filozofia konkordancie v časoch nevzdelanosti“ na VI. slovenskom filozofickom kongrese 21. – 23. 10. 2020 hlavnú tému alebo disciplínu synkriticizmu – filozofiu konkordancie – nasledovnými slovami (anotácia):
„ V predloženom texte sa zamýšľame nad možnosťami učiť filozofiu a
sprostredkúvať filozofické myslenie mladým ľuďom v ére nevzdelanosti
(Liessmann). Pomocou filozofickej koncepcie synkriticizmu sa pokúšame
otvárať a obhájiť inakosť filozofie v systéme vzdelávania, zdôvodniť jej
obohacujúci i provokujúci rozmer, jej nedeľnosť (Pinc) i životnú praktickosť pri budovaní vzťahov a v autentickom žití našej každodennosti. Vo filozofii
konkordancie (Piaček) a v neľahostajnosti k budúcnosti vidíme zmysluplnosť filozofickej výchovy, nachádzame jej nové možnosti a výzvy nielen pre homo educandus.“
Richard Sťahel o Piačekovom prístupe k vzťahu medzi kultúrou a civilizáciou (Sťahel, R.: K filozofii ekologickej civilizácie, Filozofia, 75, 2020, No 10, p. 819, pozn. 12):
„Diskusia o povahe kultúry a civilizácie a ich vzájomnom vzťahu je samozrejme oveľa komplexnejšia, a to nielen v rámci západného, ale aj slovenského diskurzu. Napríklad J. Piaček (Synkriticizmus – filozofia konkordancie, Bratislava 2014) vymedzuje vzťah kultúry a civilizácie ako vzťah antagonistický, a zároveň tvoriaci pozadie jeho konceptu synkriticizmu. Kultúru pokladá za ontologicky najvýdatnejší spôsob bytia človeka na svete, a zároveň za vedomé pokračovanie prírody. Civilizáciu chápe ako podklad kultúry, ale zároveň ako odtrhnutú od kultúry. Civilizácia totiž kultúru predstihla a pri svojej víťaznom úsilí ovládnuť svet postupuje zväčša nekultúrne – vojensky, vykorisťovateľsky, technologicky, imperiálne, a preto aj smrtonosne.“
Piačekov pojem perichrónie, ktorý je kľúčovou kategóriou perichronozofie ako ontologického fundamentu synkriticizmu, je predmetom poznámky spoluautorov Slavomír Gálik a Sabína Gáliková Tolnaiová v ich prenikavej štúdii Médiá a čas v kontexte (digitálnych) médií, in: Kvetanová, Z. – Graca, M. (eds.): Megatrendy a médiá 2020: On the Edge, Trnava, Fakulta masmediálnej komunikácie, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2020, s. 26 – 33:
„Vnímanie a prežívanie času na internete, resp. v rámci internetovej komunikácie, ktoré sa generuje podľa všetkého ponorom do internetového kyberpriestoru za takmer okamžitého prenosu informácií v komunikácii, sa označuje ako simultánne.*
* Poznámka autorov: Mohli by sme ho označiť, ako hovorí J. Piaček, za perichróniu, teda bezčasie.; PIAČEK, J.: Problémy perichronozofie. In Filozofia, 2008, roč. 63, č. 3, s. 210.“
Ivan Ondrášik a Katarína Ondrášiková v štúdii Autenticita, neautenticita a zmysel života, in: DISPUTATIONES SCIENTIFICAE UNIVERSITATIS CATHOLICAE IN RUŽOMBEROK Ružomberok: Katolícka univerzita 2020, roč. 20, č. 2, s. 125 upozorňujú na J. Piačekovo vymedzenie autenticity:
„Čo je neautenticita sa nám jasnejšie ukáže v kontraste k fenoménu autenticity. J. Piaček vymedzuje autenticitu ako úsilie človeka byť sám sebou v perspektíve slobody a zodpovednosti vo vzťahu človeka k sebe samému i k druhým ľuďom“ (PIAČEK, J.: Autentické a neautentické ako tematický invariant existencializmu. In Filozofia. 1998, roč. 53, č. 7, s. 435).“
2019
21. mája 2019
19. 3. 2019
19. 3. prednáška doc. Jozefa Piačeka ku grantu o Ja
Srdečne vás pozývame na prednášku doc. Jozefa Piačeka na tému Prečo ja? (meditácia nahlas). Prednáška spojená s diskusiou sa uskutoční v utorok 19. 3. o 11:00 v miestnosti 411 na 4. poschodí FF TU v rámci pravidelných stretnutí ku grantu Povaha ľudského Ja z perspektívy kognitívnej vedy (na rozhraní filozofie, neurovedy, psychológie, etiky). Webstránku hosťa si môžete pozrieť tu.
26. 2. 2019
MUDr. Eva Kováčová v blogu (Lekársky kongres naturálnej medicíny) o Piačekovom synkriticizme:
Sálou s vynikajúcou akustikou znel v podaní ruských i slovenských umelcov Rubinstein, Čajkovskij, Mozart, Schubert, Dvořák, Rimskij – Korzakov, Šiškin, Malando, Lara. Pri ich počúvaní mi naskočila filozofia doc. PhDr. Jozefa Piačeka, PhD.: Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Pri premene nás ľudí na kultúrne spoločenstvo má hudba o. i. tak silný kultúrotvorný účinok a tento kongres bol práve o zvuku, o hudbe, ale aj o rytmizácii spoločnosti, o živote každého z nás, ktorý sa podieľame svojim správaním na globálnom informačnom poli – sieti. V koncertnej sieni som cítila Piačekovo milujúcno a súsrdečnenie, to potrebné pestovanie Homo concordans v nás samých a vykročenie do dôvery.
2018
Lucy Hunady o Piačekovej inscendencii a synkriticizme v kontexte intimity indexu píše vo svojej magisterskej práci Intimita indexu a jeho dekonštrukcia, Banská Bystrica 2018, s. 74:
„Intimita indexu a jeho dekonštrukcia je osobným skúmaním a analyzovaním vlastnej intimity a psychiky, je teda inscendenciou,366 pričom vychádzame z interpersonálnych vzťahov a z rodiny, pretože tá má najväčší vplyv na jedinca a jeho vývoj. Túto inscendenciu, malú analýzu, alebo postoj voči vlastnej emocionálnej, vnútornej intimite, by sme mohli nazvať aj určitým synkriticizmom367, ktorý je nielen že teoretickým reagovaním, ale tiež prechodom k praktickej premene človeka.368“
_____________________________
366 „Inscendencia je zvnútorňovanie sa v celkom osobitnom zmysle slova, je to transcendencia smerom dovnútra v zmysle jeho rozširovania a tvorby. … je dianie alebo proces, bez ktorého by vo svete bola iba hmota. … je ontologická zmena človeka (transformácia človeka), ktorej podprocesom je napríklad objasnenie alebo pochopenie…“ In PIAČEK, Synkriticizmus – filozofia konkordancia, 2014, s. 96 – 98
367 Synkriticizmus nie je kritickou metódou, ktorá sa spája s reflexiou krízových a konfliktných momentov, ale je to sebareflexívna filozofia, ktorá sa snaží o odhaľovanie, zvýznamňovanie, uvedomovanie si svojich reálií a o uvádzanie týchto reálií do súvislostí. Synkriticizmus rozvíja predovšetkým antropológiu ako filozofiu človeka, agapológiu ako filozofiu lásky a perichronozofiu ako filozofiu bezčasie. In Tamtiež, s. 205
368 Tamtiež, s. 15
Erik Markovič na facebooku o podobnosti hudby Marka Piačeka a filozofie synkriticizmu Jozef Piačeka:
2017
Mgr. Adam Greif, PhD. a Mgr. Martin Nuhlíček, PhD. z Katedry filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave spomínajú v Predhovore k ich monografii Epistemické intuície, Bratislava 2017, str. 5 na jednu z prednášok J. Piačeka slovami: „Ako pred rokmi na jednej zo svojich prednášok podotkol doc. Jozef Piaček, keď sa filozofom minú argumenty, odvolávajú sa na intuície.“
O J. Piačekovej charakteristike bytia hudby, in: doc. PhDr. Renáta Beličová, PhD.: Rozhovor so slovenskými hudobníkmi Danielom Matejom a Markom Piačekom. Cage bol prvým skladateľom, ktorý sa zaoberal deegoizáciou tvorby (Art Communication & Popculture. Časopis pre umeleckú komunikáciu a popkultúru, Vol. 3, no. , 2017, číslo vydané v decembri 2017, s. 153–168 )
Na str. 155 sa píše:
„[DM] Pamätám si, že to povedal tvoj otec (otec Marka Piačeka Jozef Piaček): ‚Maximum bytia hudby je vtedy, keď znie.‘ Často citujem Doda Piačeka, nedá sa s ním nesúhlasiť. Ale rád by som dodal, že tá štvrtá fáza (sc. recepcia hudby, vrátane spoločenskej, pedagogickej a publikačnej reflexie) je dôležitá preto, že o hudobnom živote sa dá hovoriť až vtedy, keď sa realizuje v prostredí hudobnej kultúry a hudobná kultúra bez tejto fázy nemôže byť naplnená. Keď si zaimprovizujem sám pre seba a zažijem extázu, tak z hľadiska samotnej hudby to je najvyššia fáza jej bytia, lebo vtedy znie. Ale ak sa o tom nikto nikdy nedozvie, tak je to moment, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Keby Mozart zahral skladbu len jednému šľachticovi, vznikol by magický moment, no ak by neskôr skladba nebola publikovaná, nenapísalo by sa o tom, nikto by o ňom nevedel. A kultúra sa podľa mňa realizuje až tým, že sa hudobné dielo stále vracia do spoločnosti. Tu vidím je osobne medzi nami najväčšiu odlišnosť.
[PM] Dodo (otec) by na to odpovedal jednoznačne. Mozartova skladba zahraná iba raz by ovplyvnila jedného človeka a jej zmysel sa teda naplnil aj v jednorazovom pôsobení.“
Andrej Záthurecký o synkriticistickom pohľade na predpoklady jednoty filozofie v článku Filozofia, ktorá zachraňuje. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 4 píše: „Jednota filozofie … má však svoje predpoklady. Keď slovenský filozof Jozef Piaček uvažuje o filozofických formách transcendovania, opierajúcich sa o poznanie ‚univerzálnych čŕt miesta človeka vo svete, s vedomím ich enigmatickosti‘,[PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014, s. 66 – 67] dotýka sa práve týchto podstatných predpokladov. Jedine toto vedomie o podstatnom je svorníkom udržiavajúcim jednotu filozofie, ale aj iných kultúrnych útvarov. A práve strata tohto vedomia vyúsťuje do nepredstaviteľne rôznorodého štiepenia oblastí vedenia. Tie pre zabudnutie onoho koreňového predpokladu buď nevedia nič o skutočnej jednote filozofického podujatia, alebo pripomínanie jeho možnosti prehliadajú či ironizujú.“
Prof. PhDr. Viera Gažová, CSc. o Piačekovom (synkriticistickom) prístupe k interkulturalite píše: „Zaujímavý prístup k pojmu interkulturality má J. Piaček – jeho názor je v mnohom zhrnutím predchádzajúcich. Chápe ju ako nereduktívne usúvzťažňovanie sa kultúr a vývinových pásiem kultúr pri kontaktovaní sa kultúr a vývinových pásiem kultúr. Interkulturalita je rekreujúcno pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc. jednou kultúrou v kultúre druhej/v kultúrach druhých alebo jedným vývinovým pásmom kultúry v druhom vývinovom pásme kultúry/v druhých vývinových pásmach kultúry. Interkulturalita implikuje tvorivosť (kreatitivitu), čo znamená, že uhasína mechanickým napodobňovaním alebo prenosom (či nedajbože vnucovaním): jedna kultúra/jedno kultúrne pásmo si z druhej kultúry/z druhého kultúrneho pásma nemôže nič prevziať, pokiaľ má zostať kultúrou/vývinovým pásmom tej ktorej kultúry. Kultúra však môže mnohé z inej kultúry rekreovať, znovu-s/tvoriť v živom kontexte procesov seba samej. Interkulturalitu tvorí otvorený súbor slobodných re-kreatívnych procesov, ktorých dianie a výsledky sa podobajú len na povrchu, no hĺbkovo sú spojené s ireducibilným pradivom originálnych procesov tej ktorej kultúry, toho ktorého pásma kultúry. Synergický efekt interkulturality tkvie v rozširovaní alebo prehlbovaní pestrosti pretvárania zla na dobro, škaredého na krásne etc.“ (Gažová, V.: Téma interkulturality v slovenskej filozofii, in: Vlková, E. (zost.): Filozofia a kultúra zborník z vedeckej knferencie 20. januára 2017, Bratislava 2017, s. 31 – 32.)
2016
Piaček o rozdiele medzi objektívnym (vedeckým) poznaním a poznaním subjektívnym podľa príspevku Mgr. Ing. Štefana Šrobára, CSc. Sloboda a determinizmus v ľudskom živote, in: Javorská, A. – Kocinová, L. – Wagnerová, S. (eds.): (Meta)filozofia – prax. Zborník vedeckých príspevkov, Slovenské filozofické združenie pri SAV – Filozofický ústav SAV, Bratislava 2016, s. 325 – 326:
„Mnohí autori si všímajú rozdiel medzi objektívnym, prípadne vedeckým poznaním na jednej strane, a subjektívnym poznaním na strane druhej. Neraz je tento protiklad vyjadrený veľmi ostro. J. Piaček, odvolávajúc sa na Gadamera, to vyjadruje takto: ‚Rozumieť niečomu objektívne možno až vtedy, keď je to mŕtve alebo – ako hovorí Gadamer – dostatočne mŕtve‘ (PIAČEK, J. (2009): Aplikačné možnosti synkritcizmu, in: Filozofia, roč. 64, č. 3, s. 188).“
M. Dojčár a S. Gálik citujú Piačekovu definíciu mysticizmu z jeho príspevku Synkritický pohľad na mystiku: „If the notion mysticism denotes a renewal or ‚reintegration of the torn unity of being‘ [Synkritický pohľad na mystiku, in Mystika: kultúrne, filozofické a etické kontexty vo svetle súčasného poznania, S. Gálik (ed.), FF UKF, Nitra, 2011, str. 132], the phenomenon of mystical death represents a „turning point‟in the dynamics of this ontological metamorphosis.“ (Dojčár, M. and Gálik, S.: Mystical Death in the Mysticism of ‚The Cloud of Unknowing‘, in: European Journal of Science and Theology, August 2016, Vol. 12, No. 4, p. 177.)
Jozef Piaček na druhom Alumni stretnutí Katedry filozofie FF TU 12. 11. 2016, in: Universitas Tyrnaviensis 4/2016, str. 12:
Alumni stretnutie katedry filozofie
V sobotu 12. novembra usporiadala Katedra filozofie FF TU druhý ročník stretnutia svojich absolventov. Na stretnutí členovia katedry predstavili organizáciu Alumni Philao, ktorú založili ako platformu pre živý kontakt medzi katedrou a jej absolventmi, pre vzájomnú inšpiráciu a organizovanie diskusií a spoločenských stretnutí. Stretnutie bolo venované diskusii na tému Ako organizovať vzdelávanie (nielen) filozofie.
S diskusnými príspevkami vystúpili hostia: absolventka Viera Lutherová, ktorá v súčasnosti pracuje ako
školská psychologička, a pedagógovia, ktorí na katedre v minulosti prednášali: prof. Oliver Bakoš, prof.
Slavomír Gálik a doc. Jozef Piaček.Stretnutie bolo spojené s kultúrnym program, o ktorý sa postarali hudobníci, absolventi Jaroslav Šajgalík
a Roman Gorelka.
Doc. PhDr. Daniela Škutová, PhD. o synkriticizme píše:
„Základnou otázkou súčasného života človeka a spoločnosti, resp. univerzálne platným hodnotovým problémom je odpoveď na otázku: Prečo je ťažké byť šťastným? Odpoveď je pritom triviálna: vyžaduje si to zbavenie sa vlastného egoizmu. Stav deegoizácie je pritom stavom rozpustenosti, ktorého výsledkom je ekonomika žičlivosti – synkriticizmus. Anegoita stála aj pri zrode formulovaných hodnôt západnej euroatlantickej civilizácie. Kritický rozum, sloboda, zodpovednosť, tolerancia sú nepostrádateľné pre integrovanie spoločnosti, ako aj pre nastávajúcu formu kultúrneho a politického univerzalizmu. Integrácia v záujme inklúzie a následnej politiky uznania v rozvoji ideí občianstva nadobudla univerzálny charakter. Praktické kroky naplnenia filozofických a axiologických súradníc súčasných hodnôt smerujú k politickým a právnym osobitostiam, ako zosúladiť právne systémy krajín sveta, ako zabezpečiť sociálnu spravodlivosť v distributívnom modeli univerzalizmu.“
(Zdroj: Škutová, D.: Axiologické súradnice integrity multihodnotového sveta, in: Human forum 2016. Diskusné fórum o demokracii a ľudských právach. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Banská Bystrica, Belianum 2016, s. 11).
Karol Kollár z Filozofického ústavu SAV podáva Piačekov príspevok k synkriticistickému výskumu bratislavskej filozofickej školy v rámci svojej state „K niektorým vybraným problémom z novších dejín slovenskej filozofie“ (Filozofia Roč. 71, 2016, č. 10) na strane 887 – 888 týmito slovami:
„J. Piaček vo svojej štúdii, zaradenej do prvého tematického bloku výstupnej grantovej publikácie, nazvanej Synopsis nášho doterajšieho výskumu Bratislavskej filozofickej školy (ďalej ako BFŠ) prezentuje svoj originálny historicko-filozofický prístup k chronologickému vývinu BFŠ. Ako naznačuje už samotný názov, v príspevku ide o prezentáciu výsledkov dlhodobého výskumu pôsobenia BFŠ a jej úlohy a miesta v dejinách slovenského myslenia vôbec. Autor v nadväznosti na tieto bádania zahrnul do svojej výskumnej pozornosti i niektoré aktivity a rolu Bratislavskej muzikologickej školy a jej vzájomné interakcie s BFŠ. Čo konkrétne J. Piaček pod označením BFŠ rozumie a ako ju vymedzuje? Podľa názoru autora „… na poli slovenskej filozofie 20. a 21. storočia možno rozpoznať zreteľne sa črtajúce obrysy a základnú štruktúru významového útvaru, dodnes produkovaného Bratislavskou filozofickou školou (BFŠ). Jej zakladateľmi sú: Igor Hrušovský (1907 − 1978) a Vojtech Filkorn (1922 − 2010). Historicko-filozoficky tvoria túto školu štyri línie: systémovo filozofická, metodologická, logická a historicko-filozofická“ (Piaček, 2013, 44). Autor k tomu dodáva, že myšlienkovú produkciu „členov“ BFŠ nie je možné rozdeliť len do týchto rámcových línií, ale že ich tvorba presahuje hranice vytýčených smerov a zasahuje do oblastí filozofie vedy, filozofie kultúry, sociálnej filozofie, etiky, estetiky a do všeobecnej kultúrnej alebo politickej publicistiky. Okrem uvedených protagonistov BFŠ J. Piaček radí k reprezentantom BFŠ viac ako dve desiatky osobností pôsobiacich v oblasti filozofie, logiky a metodológie vedy, najmä zrelšej i strednej generácie z FiF UK a Filozofického ústavu SAV. V názve BFŠ je použitie adjektíva bratislavská odôvodnené tým, že jej predstavitelia pochádzajú z troch bratislavských pracovísk, a to z KFDF, Katedry logiky, ako aj z Filozofického ústavu. Doterajší výskum BFŠ sa uskutočňoval v rámci riešenia projektov VEGA, pričom ambíciou autora z pozície originálneho metodologického prístupu synkriticizmu bolo „…‚vylúpnuť‘ najmä jadro ontologického fundamentu filozofického prínosu BFŠ“ (Piaček 2013, 45). Mimo pozornosti autora nezostáva ani potreba paralelizácie BFŠ s ďalšími kultúrnoideovými školami, pričom túto paralelizáciu dokladá na príklade vzájomnej teoretickej interakcie medzi BFŠ a Bratislavskou muzikologickou školou J. Kresánka a podrobnejšie si všíma teoretický vplyv ideových konštrukcií Igora Hrušovského na dielo slovenského muzikológa L. Burlasa. Autor v obsiahlej podkapitole, nazvanej Zahliadnutie perichronozofickej problematiky u zakladateľa Bratislavskej filozoficko-metodologickej školy Igora Hrušovského venuje priestor úvahám o povahe interpretácie textu I. Hrušovského, ako aj problému vzťahu času a bezčasového holého bytia, ktoré si však vyžadujú širšie koncipovaný výskum. Pochopiteľne, svoju pozornosť a priestor venuje autor aj teoretickým konštruktom druhej zakladateľskej osobnosti BFŠ, V. Filkorna, ktorý stojí na čele jej metodologicko-logickej vývojovej línie, ako aj jeho prínosu k rozvoju slovenskej ontológie a gnozeológie.
V závere analýzy výsledkov svojho výskumu autor zdôrazňuje, že jeho príspevok „… treba posudzovať na pozadí širokého pásma historicko-filozofického výskumu slovenskej filozofie ,vyžarujúceho‘ z Filozofického ústavu SAV, kde sa adekvátna pozornosť venuje aj miere zasadenia nami prebraných filozofov do konkrétneho spoločenského a ideologického kontextu Slovenska v 20. a v 21. storočí“ (Piaček 2013, 87). Po tomto teoretickom vyznaní autor v závere svojej štúdie dáva prísľub ďalšieho výskumu v danej oblasti a má ambíciu analyzovať postoj BFŠ k niektorým fundamentálnym otázkam prírodných vied.“
Pred 30-timi rokmi na pôde Stáleho seminára Integrácia sa začal utvárať synkriticizmus.
Na obrázku je ukážka z Knihy účastníkov SSI s podpismi na seminári na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v piatok 11. novembra 1988:
Andrej Záthurecký v článku Myslenie a konanie, filozofia a životná prax (Ostium, roč. 12, 2016, č. 4) upozorňuje na funkčnosť pojmov diakrízy a synkrízy (kľúčových pojmov synkriticizmu): „Východiská a vývoj nášho, čiže západného spôsobu myslenia a vzťahovania sa k samému sebe a k svetu je vo vlastnom priestore tohto myslenia – v priestore západnej civilizácie – dlhodobo predmetom rôznych diagnostík, analýz. S ohľadom na filozofiu by sme sa mohli obrátiť k viacerým rozdeleniam, ktoré kladú vedľa seba dva prístupy. Jednému je vlastná reduktívnosť, zúženie či vyčlenenie poľa záujmu vzhľadom na subjekt chápaný ako centrum, pred-stavujúce myslenie,… diakríza či rozpletanie alebo oddeľovanie [Pozri PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014] a podobne; druhý by bolo možné charakterizovať začleňujúcou otvorenosťou, myslením v mode ponechanosti, synkrízou, ktorá predstavuje ‚nereduktívne usúvzťažňovanie sa vecí a procesov pri zachovávaní ich originality, jedinečnosti [Pozri PIAČEK, J.: Synkriticizmus – Filozofia konkordancie. Bratislava: Hronka 2014, s. 22]…‘“.
Jablonický, V.: Piačekova filozofia lásky a ľudskosti, in: Svedectvo. roč. 26, máj 2016, s. 5.
2015
Neautentickosť v športe:
V kontexte rozboru neautentickosti v športe uvádza Prof. PhDr. Josef Oborný, PhD. v monografii Filozofia a šport, Bratislava 2015 o. i. tento odsek, týkajúci sa Piačekovej interpretácie autenticity a neautentického:
„Život športovca, ktorý túži po vysokých športových métach je v neustálom konflikte s autentickosťou. Športové ambície si vyžadujú k svojmu naplneniu odriekanie si, tzv. voľný čas sa napĺňa stále viac a viac tréningom, životospráva v najširšom zmysle slova sa podriaďuje požiadavkám úspechu v športovej disciplíne. Túžbou človeka v súťažnom športe je byť nadpriemerný, byť výnimočný, pričom je to prirodzená túžba, to nemôže nikto poprieť. Avšak život je viac ako zložitá cesta k nad-priemernosti. Samotný športovec je dôležitou, možno aj hlavnou postavou v danej športovej aktivite. Je však obkolesený na svojej ceste k nadpriemernosti celým tímom odborníkov, blízkych aj menej blízkych osôb. Na jeho súkromný (športový aj nešportový) život vyvíja tlak aj širšie sociálne okolie. Nadpriemernosť je vykúpená stratou autentickosti, prienikom manipulácie do sféry osobných rozhodnutí športovca a nezriedka aj dobrovoľným zrieknutím sa práva na ‚svoj život‘. V našej spoločnosti však vidíme aj druhú stránku straty svojskosti, straty životnej autenticity. Žijeme totiž v spoločnosti a spoločenstvách, ktorým je autenticita cudzia lebo je prekážkou v existencii konzumnej forme života a na pragmatický výkon zameranej society. Ale neautentické spoločenstvo neznáša nadpriemerných. ‚Priemernosť, ktorá tu vládne, striehne na každú výnimku a potichu ju potláča (PIAČEK, J. : Autentické a neautentické ako tematický invariant existencializmu. In Filozofia, roč. 53, 1998, č. 7. ISSN 0046-385 X, s. 441).‘ Ne-priateľstvo a nežičlivosť sa ‚vkrádajú‘ aj na športoviská.“
Kultivácia podľa synkriticizmu: pretváranie zlého na dobré alebo dobrého na lepšie, in: genetika.sk
Postrehy o synkriticizme a jeho autorovi, ako aj o FILITe či Pomocnom slovníku filozofa z pera Jany Novotnej (Novotná, J.: Pojem hmota v dejinách myslenia. Magisterská diplomová práca. Brno, Masarykova univerzita 2015), ktorá doslova píše: „V našom (sc. slovenskom, J. P.) jazykovom prostredí je známa stránka FILIT (Otvorená filozofická encyklopédia) z internetových stránok Univerzity Komenského v Bratislave. V heslách nie sú uvedené zdroje a encyklopédia nejaví známky aktuálneho rozvoja. Na novej stránke jedného z autorov FILITu, slovenského filozofa Jozefa Piačeka, nazvanej Pomocný slovník filozofa4 sa dozvedáme, že obsah FILITu bol prevzatý slovenskou verziou Wikipédie. Relatívne nový Pomocný slovník filozofa sa prezentuje ako pomôcka pri štúdiu filozofie, ktorá sa opiera o koncepciu synkriticizmu, ktorej autorom je sám autor stránok, doc. PhDr. Jozef Piaček, PhD. V registri slovníka nachádzame heslo hmota buď ako odkaz na slovenskú stránku Wikipédie, alebo výklad pojmu z hľadiska filozofie synkriticizmu ako: „… najčastejšia príležitosť konať dobro.“ Hoci je toto vymedzenie hmoty určite pozoruhodné, domnievame sa, že na našu prácu nebude mať veľký vplyv. Obecne by sme o Pomocnom slovníku filozofa mohli konštatovať, že heslá v ňom uvedené môžu byť dobrým námetom pre filozofickú reflexiu či polemiku, zároveň však čitateľom odporúčame istú mieru obozretnosti, keďže ide o slovník zostavený na základe určitej filozofie, čo mu znemožňuje byť objektívny. Uznávame ale, že na túto skutočnosť je návštevník stránky na viacerých miestach upozorňovaný.“ (Novotná, J.: Pojem hmoty v dejinách myslenia, Brno 2015, s. 9.)
Kysel, P.: Najväčšia vzácnosť – rozum ako dar, in: SME 28.12.2015
V 20. kapitole s titulom „Patočka v kontexte tvorby slovenských filozofov“ knihy V. Lešku, R. Stojku a kol. „Patočka a filozofia 20. storočia (Košice, Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach 2015) podáva docentka Erika Lalíková na str. 443 a n. charakteristiku prvej syntetickej monografie o Jánovi Patočkovi na Slovensku z pera Jozef Piačeka.
2014
Synkriticistický pojem kultúry a podstaty jej bytia (inscendencie) v kontexte interkultúrneho dialógu podáva Roman Kvapil v publikácii Od reálií k interkultúrnej kompetencii učiteľa – rusistu (Bratislava 2014) na str. 31 týmito slovami: Kultúra je pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásno. Kultúra je maximum bytia človeka či spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom. Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa človeka. Maximom kultúrneho bytia človeka je uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno.
Občianske združenie HRONKA vydalo
monografiu SYNKRITICIZMUS − FILOZOFIA KONKORDANCIE
Predaj in:
ULRICH WATERSTRAND. WISSENSCHAFTLICHE LITERATUR. SCIENTIFIC LITERATURE
![Synkriticizmus – filozofia konkordancie (Jozef Piacek) [SK] obal](https://www.jozefpiacek.info/wp-content/uploads/2015/05/647795.jpg "Synkriticizmus – filozofia konkordancie (Jozef Piaček) [SK] Kniha")
2013
Piaček k hudobnoestetickému mysleniu na Slovensku v 20. storočí
Slávka Kopčáková v knihe Vývoj hudobnoestetického myslenia na Slovensku v 20. storočí (Prešov, 2013, s. 193 – 194 a 240) píše:
„V súvislosti s Kresánkovým aktívnym a produktívnym vedeckým životom hovorí J. Piaček o paralelách medzi bratislavskou filozofickou školou a bratislavskou muzikologickou školou: „Jednou z kľúčových charakteristických vlastností myšlienkového odkazu zakladateľských osobností Igora Hrušovského a Jozefa Kresánka, je využívanie štrukturalistického pojmovo-terminologického aparátu.“ ( PIAČEK, J.: Otvorený integrativizmus Ladislava Burlasa. K prínosu Ladislava Burlasa vo svetle hypotézy o existencii bratislavskej filozofickej a muzikologickej školy. In Hudobný život na Slovensku. Kontinuita či diskontinuita? 1. Žilina, 2007, s. 36.) Heuristická sila štrukturalistickej metodológie spočívala v neredukcionistickom uchopení hudobnej reality, týkajúcom sa tak synchronického ako aj diachronického prierezu (hudobnou) realitou a jej zložkami, pričom treba vyzdvihnúť aj potenciál tejto muzikologickej školy čerpať zo širokej palety metodologických prístupov filozofie aj špeciálnych vied 20. storočia. ( Podľa J. Piačeka bratislavskú muzikologickú školu J. Kresánka tvoria: L. Burlas, P. Faltin, M. Filip, O. Elschek, Ľ. Chalupka, P. Šidlík a ďalší.)“
„Na tomto mieste nadviažeme na postrehy významného slovenského filozofa J. Piačeka. Ten v súvislosti s Burlasovým hĺbkovým vhľadom do teoretickej, hudobnodidaktickej a hudobnovednej činnosti rezultuje, že L. Burlas už v 70. rokoch 20. storočia vyslovil „ideu spoločného hudobného logu“ u ľudí všetkých kontinentov a na rôznom vývojovom stupni. ( PIAČEK, J.: Otvorený integrativizmus Ladislava Burlasa. K prínosu Ladislava Burlasa vo svetle hypotézy o existencii bratislavskej filozofickej a muzikologickej školy. In Hudobný život na Slovensku. Kontinuita či diskontinuita? 1. Žilina, 2007, s. 33) Integrativisticky poňatá ontológia hudobného diania predpokladajúca vedomú ľudskú činnosť je u Burlasa synoptickým prístupom k hudobnej kultúre ako celku hudobnoproduktívnych, hudobnointerpretačných a hudobnoreceptívnych dianí alebo procesov integrovaná cez pojem dynamickej štruktúry.( Tamtiež, s. 34.) J. Piaček k týmto konklúziám dochádza práve na základe analýzy vyššie zmienenej práce Hudobná teória a súčasnosť, pričom vo svojom texte dokladuje, že Burlasove myšlienky vyslovené v tejto práci boli inšpirované myšlienkami zakladateľa bratislavskej filozofickej školy, Igora Hrušovského (Pozri bližšie. HRUŠOVSKÝ, I.: Dialektika bytia a kultúry. Bratislava, 1975. Táto práca je veľmi podnetným čítaním pre každého umenovedca zaoberajúceho sa filozofickými, estetickými a ontologickými otázkami vybraného druhu umenia.) tak, ako boli stelesnené v jeho diele Dialektika bytia a kultúry(1975), ale i v neskoršom testamente najvýznamnejšieho slovenského filozofa 20. storočia Dialektika bytia (1990). ( Igor Hrušovský a Ladislav Burlas viedli spolu osobné dialógy, ktoré mali obojstranný vplyv, ale najmä prispievajú k pochopeniu Burlasovej ontológie hudobného diela a filozofie hudby.)“
Jozef Piaček o kríze
Skačan, J. vo svojom príspevku Way of Life in Current Mass Society versus the Spiritual Component of the Human Personality, in: Kubátová, H. et al.: Ways of Life in the Late Modernity, Olomouc 2013, s. 143 – 161 na str. 146 uvádza Piačekovu definíciu krízy slovami:
„Jozef Piaček defines crisis in his “Otvorená filozofická encyklopédia” (Open Encyclopaedia of Philosophy) as a “decisive reversal, twist, moment of visible imbalance, transient stage between two distinguishable phases, with a certain change heading for a decision, while this decision has still not been made” (FILIT [online], [October 17, 2011]: http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvk/kriza.html.“
Reginald Adrián Slavkovský cituje charakteristiku racionality podanú vo FILITe, ktorý je hlavným zdrojom Pomocného slovníka filozofie, roku 1999 vo svojej skvelej inštruktívnej monografii Racionalita a ľudská kognícia, Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013, s. 12–13 v rámci tejto pasáže:
„Pokusom o zhrnutie uvedených aspektov (sc. racionality) je definícia, ktorú vo svojej filozofickej encyklopédii uvádza Jozef Piaček: Je to ‚schopnosť človeka myslieť a konať na základe rozumných noriem; súlad medzi činnosťou a rozumovými pravidlami, ktorých zachovávanie je predpokladom dosiahnutia cieľa. Racionalitu chápu ako relatívne stabilný súhrn pravidiel, noriem, štandardov a etalónov duchovnej a materiálnej činnosti, ako aj hodnôt, ktoré všeobecne prijímajú a jednoznačne chápu všetci členovia daného spoločenstva (sociálnej, profesiovej alebo etnickej skupiny, triedy, vrstvy atď.‘“ (PIAČEK, J.: Racionalita. In: Filit. Otvorená filozofická encyklopédia. (verzia 4.1). [online]. 1999. [cit. 9. 11. 2011]. Dostupné na internete: <http://ii.fmph.uniba.sk/~kravcik/filit/>. (heslo v encyklopédii).
V anglickej verzii Slavkovského práce pod titulom Rationality and Human Cognition, Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave 2013, s. 12–13 uvedená pasáž znie:
„A definition introduced by Jozef Piaček in his philosophical encyclopaedia represents an attempt to summarize the mentioned aspects: It is ‚an ability of a human being to think and act on the basis of rational norms; harmony between action and intellectual principles whose observing represents a prerequisite for achieving of a goal. Rationality can be comprehended as a relatively stable set of rules, norms, standards and etalons of a spiritual and material activity as well as values generally accepted and unequivocally understood by all members of a given community (social, professional or ethnic group, bracket, class, etc.’”
2012
2011
Alica Harajová v príspevku Výchova k multikultúrnej kompetencii vo vysokoškolskom prostredí, in: Košťál, M. – Ježková, R.: Monografia I. „Veda a školstvo v regiónoch“. Z medzinárodnej vedeckej konferencie „Cezhraničná spolupráca štátov V4 a prizvaných hostí“, Trnava, Vysoká škola Visegrádu, s.r.o., Úrad Trnavského samosprávneho kraja, 2011, s. 274 synkriticisticky vymedzuje kultúru a podstatu jej bytia (inscendenciu) nasledovne: „Kultúra je pretváranie zla na dobro, ošklivého na krásno. Kultúra je maximum bytia človeka alebo spoločnosti: človek nemôže byť viac než kultúrnym človekom a spoločnosť nemôže byť viac než kultúrnym spoločenstvom. Podstatou bytia kultúry je inscendencia čiže sebaprehlbovanie sa človeka. Maximom kultúrneho bytia človeka je uplatňovanie všetkých jeho schopností pri premene zla na dobro a ošklivého na krásno.“
unikajúcno výchovnej reality
Miesto unikajúcna výchovnej reality v kontexte kompetencií učiteľa podľa Piačekovej synkriticistickej koncepcie edukačnej reality charakterizuje PhDr. Gabriela Platková Olejárová, PhD. nasledovne:
„Učiteľská rovina zahŕňa aj vzťah učiteľa k sebe samému, to isté platí aj pre učiteľa etickej výchovy. Sebapoznanie, sebahodnotenie, sebareflexia, sebarozvíjanie náležia k (seba)hodnotiacim kompetenciám alebo osobnostným a sú ďalšou mozaikou osobnosti učiteľa. Učiteľ by si mal uvedomovať seba samého, svoje schopnosti, limity, byť schopný sebakontroly a sebakritiky. Má primeranú mieru sebaúcty a sebadôvery. Je schopný samostatne (autonómne) morálne uvažovať, rozhodovať a konať. Dokáže kriticky uvažovať a hodnotiť prijímané informácie. Tieto kompetencie sú relevantné najmä v súvislosti s vedomím a uznávaním „unikajúcna“ výchovnej reality (ktorá je v tomto ponímaní bezmedzná a otvorená), čo sa u učiteľa prejavuje ako pedagogický takt, skromnosť, zdržanlivosť, pokora – učiteľ si je vedomý toho, že absolútnosť, resp. nárok na jedinú správnu metódu či prístup neexistuje, vždy je to o udržiavaní diania pravdy (Piaček, 1998, s. 253). Aby si túto skutočnosť učiteľ priznal, musí byť schopný reflektovať a neustále overovať a rozširovať (obmieňať) svoje poznatky, metódy, prístupy k výchove a vzdelávaniu, odmietnuť zotrvanie na jedinom východisku týkajúcom sa výchovy a vzdelávania.“
2010
Bella, A.: Súladenie ako najvyššia forma lásky, in: Colloquia syncritica, Roč. 1, 2010, č. 3
Balušík, A.: Synkriticizmus a kapitalizmus, in: Colloquia syncritica Roč. 1. 2010, č. 1
Autentické a neautentické:
PhDr. Róbert Halaj v príspevku Byť samým sebou a sám, alebo byť samým sebou s Bohom? : Soren Kierkegaard, in: Doc. PhDr. Kristína Krnová, CSc. (red.): Acta Facultatis Humanisticae Universitatis Matthiae Belii Neosoliensis Historické vedy, filozofia a etika Zborník vedeckých štúdií učiteľov a doktorandov Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Banská Bystrica 2010, s. 134 uvádza Piačekovu poznámku o Kierkegaardovi v odsekoch:
„Postava S. Kierkegaarda sa často skloňuje v spojení s existencializmom. Vari aj preto, že v spôsobe filozofovania tohto dánskeho autora, objavili existencialisti jednu zo svojich ariadniných nití. Medzi hlavne impulzy autorovho učenia, ktoré našli odozvu v existencializme, bola otázka autenticity človeka. O jej ‚praotcovstvo‘ sa Kierkegaard delí najmä so J.-J. Rousseauom. J. Piaček spomína, že už u Kierkegaarda nachádzame ‚…formu expozície dvojice autentického a neautentického, a síce kontrapozíciu konkrétneho (alebo existenciálneho) myslenia ako autentického prístupu k sebe samému a abstraktného myslenia ako neautentického prístupu k sebe samému.‘ (PIAČEK, J.: Autentické a neautentické ako tematický invariant existencializmu. In Filozofia, Roč. 53, 1998, č.7, s. 437).“
„Verejnosť (de facto ‚spolubytie‘) Kierkegaard stavia do opozitu voči tomu, čo je autentické. Jeho stanovisko je jednoznačné: Keď je jednotlivec autentickým ‚…tím určitým, čím je, k veřejnosti nepatří.‘ (Kierkegaard, 1996, s.63) Naznačené momenty vrhajú u Kierkegaarda skepsu nad možnosť nášho autentického pobytu s inými. To podčiarkujú aj slová J. Piačeka: ‚Kierkegaard odmieta možnosť bezprostredného zážitku šťastia prežitého s druhým človekom.‘ (PIAČEK, J.: Autentické a neautentické ako tematický invariant existencializmu. In Filozofia, Roč. 53, 1998, č.7, s. 436)“
2009
Tomašových, S.: 11. Dni dynamickej psychoterapie, in: Psychiatr. prax; 2009; 10 (6); 293; o. i. info o prednáške J. Piačeka Prečo sa bojíme smrti? (Online text príspevku je tu: Piaček, J.: Prečo sa bojíme smrti? Úvaha z pohľadu synkriticizmu, in Psychiatria – psychoterapia – psychosomatika, 16, 2009, č. 4, s. 180 – 182)
V roku 2009 jeden z najvýznamnejších českých pedadogických vedcov Jan Průcha podčiarkuje Piačekov prístup k edukačnej realite a k filozofovaniu o nej týmito slovami:
„Dvě věci jsou zde zřejmé: Jednak to, že … témata filozofie výchovy jsou neobyčejně závažná, neboť sa týkají nejpodstatnějších problémů edukace vůbec; jednak to, že tato témata mají těsný vztah k problematice, kterou se zabývaá obecná pedagogika a konkrétnější pedagogické disciplíny – didaktika, andragogika, sociologie výchovy aj. Lze konstatovat, že filozofie výchovy spíše tyto problémy otevírá, uvažuje o nich, diskutuje o nich v obecných výpovědích, ale není schopna je řešit a vyřešit tak, aby se o to mohla opřít vzdělávací politika a vzdělávací praxe. Výstižně to vyjádřil slovenský autor J. Piaček [Piaček, J.: Metódy filozofovania o výchove. In. Švec, Š a kol.: Metodológia vied o výchove. Bratislava, IRIS 1998, s. 252–260], jenž charakter této disciplíny pojmenovává jako ‚filozofování o výchově‘ (resp. ‚edukačné filozofovanie‘:
Smyslem edukačního filozofování je rozlišování mezi výchovnou realitou a tím, co si o realitě myslíme… Na iluzích, ktoré si vytváříme o vychovatelích a vychovávaných, o podmínkách a cílech výchovy, je z filozofického hlediska nejpozoruhodnější to, že se těchto iluzí držíme houževnatěji než pravdy. (s. 252)
Právě tento iluzorní obraz reality, jenž je příznačný pro ‚filozofování o výchově‘, způsobuje, že filozofie výchovy jakožto disciplína pedagogiky je často vnímána jako něco, co klade zajímavé a mnohdy inspirující otázky, ale co je dost vzdáleno skutečnému vědeckému bádání o ‚edukaci v každodennosti‘.“ (Průcha, J.: Přehled pedagogiky. Úvod do studia oboru. 3., aktualizované vydání. Praha, Portál 2009, s. 48–49)
2008
Richard Sťahel v štúdii Pojem krízy v synkriticizme, in: Lalíková, E. – Kostelník, Š. – Rembierz, M. (eds.): Filozofia a slovanské myšlienkové dedičstvo: osobnosti, problémy, inšpirácie. II. diel, Bratislava 2008, s. 317–322 píše: „Synkriticizmus je prvá pôvodná slovenská filozofická koncepcia, ktorej autorom je filozof Jozef Piaček. Na jej formulovaní a terminologickom precizovaní pracuje od konca 80. rokov 20. storočia. Jedným z kľúčových východísk synkriticizmu je reflexia fenoménu krízy západnej civilizácie, pôvodne inšpirovaná prácami neskorého Husserla, predovšetkým jeho dielom Kríza európskych vied a transcendentálna fenomenológia, jeho diagnostikovanie krízy európskeho ľudstva prostredníctvom hľadania koreňov krízy európskych vied, rovnako ako Patočkove úvahy o tejto problematike.“ (s. 317).
„… treba zdôrazniť etymologický rozdiel medzi dvoma gréckymi pojmami, ktoré tvoria základ Piačekovej filozofickej koncepcie – krisis a synkrisis. Kým krisis je nutnosťou vybrať si jednu možnosť, a tým zároveň ostatné možnosti zavrhnúť, opustiť, synkrisis rozličné a rozlíšené ponecháva, nezavrhuje, neredukuje (synkritikos – týkajúci sa spájania a porovnávania; synkrinetai – prepletanie). Krisis, teda slovo kríza „malo na zreteli konečné, neodvolateľné rozhodnutie; tento pojem implikoval vyhrotené alternatívy, ktoré už nedovoľovali nijakú revíziu: úspech, alebo stroskotanie, právo, alebo bezprávie, život, alebo smrť, a nakoniec spásu, alebo zatratenie“ ([3], 47). Inými slovami kríza je situácia, v ktorej sa musí rozhodnúť. Rozhodnutie je vyriešením, prekonaním krízy. Kríza je teda nerozhodnosť zoči voči nutnosti rozhodnutia, alebo slovami J. Piačeka odkladanie zmeny. Bezodkladné, okamžité, priame, teda bezčasé či bezčasové rozhodnutie, vykonanie zmeny je prekonaním krízy.“ (s. 320).
„J. Piaček ako dôvod uvažovania o bezčasí, ktoré považuje za základ synkriticizmu, uvádza to, že „odkladanie zmeny, ktorá sa navyše stáva čoraz naliehavejšou, začína vykazovať znaky ireverzibilnej katastrofy na úrovni ľudského indivídua (depresie, perverzie, drogové, pracovné, sexuálne a iné závislosti), spoločenskej skupiny (sektárske, politické, ideologické, mocenské zaslepenosti) i v globálnom meradle (vojna civilizácií, ekologická kríza, exodus z Afriky a Ázie, civilizačné choroby, automobilizmus“ ([10], 210). Kríza tak stále zostáva východiskom Piačekovho filozofovania. Zároveň možno povedať, že reflektovanie spomínaných fenoménov poukazuje na synkriticizmus ako na filozofiu, ktorá neuteká pred problémami a hrozbami súčasného sveta, ale naopak snaží sa o ich pomenovanie a skutočne filozofickú reflexiu.
Pojem krízy teda v perichronozofii vystupuje vo význame odkladania zmeny, ktorej potrebnosť a nevyhnutnosť sa stáva zjavnou prostredníctvom rozličných krízových fenoménov. Podľa J. Piačeka je tak krízou odkladanie neodkladného, inak povedané „naťahovanie času“ tam, kde sa žiada „nevmedzerenosť času“, priamosť, bezodkladnosť, okamžitosť, teda bezčasovosť realizácie zmeny.“ (s. 321)
2007
Piačekov videokomentár:
- video: „Nemyslime len na úspech, ale ja na zmysel operácie oddelenia dvojičiek„;
- video: „Bilbordová kampaň proti potratom“ (SME Domov, 16. sep. 2007 VIDEO – EUGEN KORDA)
2004
Prečo sa krásny kôň nedá zabiť? Rozhovor s Jozefom Piačekom (Slovo 2004)
V anotácii Piačekovej štúdie v rámci zborníka Letz, J. – Gálik, G. – Vydra, A. (eds.): Acta Philosophica Tyrnaviensia 10. Čas, bezčasie a večnosť ako horizont bytia osoby (Trnava 2004) sa píše: „J. Piaček rozvíja ideu E. Finka, že človek nie je len v čase, ale k času sa vždy vzťahuje, k otázke bezčasia dospieva preto, lebo má problém s časom. Piaček charakterizuje perichróniu ako súbor podmienok vzniku, bytnenia a zániku času a časovosti.“
Zmyslom príspevku je poskytnúť vedeckým pracovníkom v oblasti muzikológie i širšej hudobnej verejnosti akýsi sebaidentifikačný prostriedok na upevňovanie (lepšie fundovanie) pozície alebo optiky, s ktorou pristupujú k hudobnému dianiu. Na srdci autora príspevku leží prianie, žičenie inakosti pojmového aparátu a celkovej muzikologickej koncepcie, ktorú doposiaľ čitateľ týchto riadkov rozvíjal. Rozpracúvanie takéhoto sebaidentifikačného prostriedku pracovníka v ktorejkoľvek oblasti hudobného bádania a participanta ktorejkoľvek oblasti hudobnej kultúry vôbec (skladateľa, interpreta, recipienta) stojí na predpoklade existencie dvoch základných vzájomne sa prepletajúcich línií vo vývine západného (európskeho) civilizačného okruhu – línie agapizmu a línie polemizmu.
2003
Juraj Kušnierik o J. Piačekovom príspevku o vzťahu cirkvi a štátu Človek tvárou v tvár k sporu inštitúcií:
Slavomír Gálik podáva Piačekovo chápanie inscendencie a jej účinkovania vo svojom príspevku Problém deštrukcie hodnôt a kultúrneho pretvárania človeka (Acta Fac. Paed. Univ. Tyrnaviensis, Ser. D, 2003, no. 7, pp. 47–51) nasledovnými slovami: „J. Piaček na príklade s inštitúciami upozorňuje na často živenú ilúziu v spoločnosti, že o ich zmenu alebo nápravu k lepšiemu sa majú postarať samotné inštitúcie. [PIAČEK, J. Podstata kultúry z hľadiska synkriticizmu. In: Človek, kultúra, hodnoty. Trnava: SFZ a Katedra filozofie FH TU, 2002, s.s. 141–142] To je podľa nás rovnaká ilúzia ako si myslieť, že civilizácia samotná vyrieši aj problém deštruovania kultúry. Je to preto, lebo od civilizácie smerom ku kultúre je diskontinuita, neprenosnosť, podobne ako je márne úsilie na základe logiky dopracovať sa k duchovnému životu. Opačný postup je však možný, lebo civilizácia je vonkajším vyjadrením a premietnutím kultúry.
Ak teda chceme obnoviť kultúru a sekundárne aj civilizáciu, tak sa musíme zamerať na samotný zdroj kultúry. Podľa nás je to tradícia a duchovné vnútro človeka. Tradícia, ktorá sa zachováva v spoločenstve však môže byť vyhasnutá, a preto len návrat k sebe samému môže pomôcť pri obnove kultúry. Tento návrat však nechápeme ako uzamknutie sa do seba, ale ako proces zvnútorňovania a transcendovania ega. Piaček tento proces nazýva inscendenciou. Pod inscendenciou má podobne na mysli ”sebaprekračujúce prehlbovanie vnútra jednotlivca alebo smerovanie mysle do seba bez toho, aby hľadala nejakú odpoveď alebo vysvetlenie, pretože začína a trvá ireverzibilným sebapreciťovaním, čiže nahradzovaním seba i svojho tela cítením. Inscendovanie je transcendovanie smerom dovnútra, spiritualizácia, poľudšťujúce sprítomňovanie sa sveta v ľudskom vedomí a živote v podobe pôvodne slovne nevyjadriteľného významu alebo zmyslu.” [c. d., s. 142] Inscendovanie je však možné uskutočniť len za aktívneho prístupu subjektu, a to pomocou koncentrácie, reflexie, meditácie a podobne. V procese inscendovania je najdôležitejšia udalosť rozpúšťania sedimentov ja, ktoré sú podľa Piačka replikačné podobne ako inštitúcia (civilizácia). A toto ja je to, ktoré nám hlavne bráni v nezištnosti a dobroprajnosti voči blížnym a tiež aj v samotnom šťastnom prežívaní bytia, do ktorého sme ponorení, ale od ktorého sa štruktúrami ja oddeľujeme. Takto sa človek podľa Piačka dostáva do predverbálneho emočného prúdu, ktorý nie je blokovaný emočnými ruptúrami ja a ktorý je otvorený a súcitiaci so všetkými blížnymi. Ja však definitívne nezaniká, lebo v intersubjektivite dochádza k jeho oživovaniu, ktoré však nie je obmedzujúce a blokujúce. Takáto inscendenčná renovácia spirituálneho života je podstatne kultúrotvorná, lebo obnovuje základné ľudské hodnoty ako dobro, pravda a krásno a ktoré robia ľudský život lepším, pravdivejším a krásnejším. S obnovou súvisí aj premena negatívneho na pozitívne. Vnútorné obnovovanie totiž má schopnosť rozpúšťať negatívne emócie, zlé úmysly a pretavovať všetko na dobro. [tamže] To je vlastne ďalšia úroveň kultúrneho sebapretvárania. Duchovnú obnovu a premenu zla na dobro považujem za podstatu kultúrneho pretvárania, ktoré nie je možné uskutočniť nijakými civilizačnými (inštitucionálnymi) cestami, ale jedine na základe vlastnej osobnej angažovanosti.
Okrem osobnej premeny, ktorú nazývam spiritualizáciou alebo inscendenciou, je tu aj celá európska tradícia, ktorá podporuje túto myšlienku a navyše sa zdá, že táto sebapremena
leží v základe celej európskej kultúry.“ (s. 49–50)
2002
2001
Adrián Slavkovský v príspevku Fundamentálna úloha lásky v dialógu medzi civilizáciami (v rovnomennom zborníku Katedry filozofie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave, in ACTA PHILOSOPHICA TYRNAVIENSIA 6, Trnava 2001) k synkriticistickej filozofii zla na s. 72 uvádza: „V čoraz intenzívnejšom prelínaní sa kultúr sa oveľa ľahšie udeje niečo negatívne než niečo pozitívne. Je to pozoruhodná vlastnosť zla, že človek nemusí vynakladať žiadne mimoriadne úsilie, aby sa niečo pokazilo. J. Piaček to v rámci svojho synkriticizmu formuluje tak, ‚že na strane zla je vždy viac automatizmu než na strane dobra‘.1 1 PIAČEK, J: Synkriticizmus – filozofia konkordancie (1. variant študijných textov k prednáškam), rukopis, s. 23.“ Na s. 82 k synkriticistickej filozofii lásky píše: „Jozef Piaček v súvislosti s láskou hovorí o pozitívnej virtualizácii. (PIAČEK, J: Synkriticizmus – filozofia konkordancie (1. variant študijných textov k prednáškam), rukopis, s. 39 – 41.) Znamená to také vzájomné ovplyvňovanie sa, ktoré tých, čo sa otvárajú blízkosti, potvrdzuje v ich bytí, posilňuje v nich schopnosť konať dobro a uschopňuje ich k účinnému pretváraniu zla na dobro. Takí ľudia aj v nepredvídateľných nepriaznivých situáciách vedia reagovať tak, že ju pretvoria na niečo dobré, a priaznivé situácie vedia pretvoriť na niečo ešte priaznivejšie. Láska je teda aj schopnosť pretvárať zlo na dobro.“
2000
Charakteristika synkriticizmu, ktorú podáva Reginald Adrián Slavkovský vo svojej štúdii „Boh v kontexte súčasného medzináboženského dialógu“ (Studia theologica, II, 2/2000, s. 11-25), na str. 24: „Synkriticizmus znamená nereduktívny prístup, ktorý skúmané veci usúvzťažňuje a udržiava v súvislosti, no neusiluje sa o ich syntézu. Vo svojom článku ‚Fenomén komunikácie z hľadiska synkriticizmu‘ (J. Piaček, „Fenomén komunikácie z hľadiska synkriticizmu,“, in E. Višňovský (ed.), Rozumieme ľudskej komunikácii? Bratislava, Veda 1995, s. 35-41) upozorňuje na to, že významy sa v procese komunikácie neprenášajú, ale sa musia znovuvytvárať, re-kreovať. To znamená, že komunikácia, a zvlášť personálna komunikácia, nie je len výmenou informácií, nedeje sa len na úrovni logickej, ale je to ontotvorný proces. Jeho najvyššou formou je láska, ktorú charakterizuje ako potešenie z inakosti blížneho. Redukovanie pestrosti kultúr, mentalít, náboženských tradícií na svojráz jednej z nich vzbudzuje podozrenie, že nejde o lásku, ale iba o expanziu svojho vlastného záujmu. Tomuto podozreniu je vystavená propaganda alebo misijná činnosť pod akýmkoľvek títulom, dokonca aj pod titulom lásky.“
Rozhovor Barbory Obuchovej s Jozefom Piačekom: Súčasná civilizácia je mŕtva (Slovo 1. marca 2000)
Vyhľadávanie informácií o synkriticizme
Jozef Piaček (filozof), in: Howling Pixel
Charakteristika synkriticizmu v Nanoencyklopédii synkriticizmu.
transhorizontová realita, in: Retail.sk
Piaček Jozef, in: FILOZOFIA filozofický časopis, Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied
kultúra, in: ENCYKLOPÉDIA SYNKRITICIZMU
veda knižničná a informačná, in: ENCYKLOPÉDIA SYNKRITICIZMU
Jozef Piaček (filozof) – Wikiwand
Jozef Piaček (filozof), in: Gpedia. Your Encyclopedia
Jozef Piaček (filozof), in: Úniapédia
Synkrisis (synkriticizmus), in: LeParisien
