filozofia synkritická (synkriticizmus)
– filozofická zložka alebo vrstva synkriticizmu odhaľujúca, skúmajúca a rozširujúca formy a cesty synkritickej praxe respektíve synkritického spôsobu života a vypracúvajúca ich filozofický a metodologický obraz. Synkritická filozofia má pre toho, kto sa s ňou stretne, slúžiť ako podklad sebaidentifikácie, ujasnenia si a prehĺbenia si vlastnej pozície čitateľa textov, v ktorých je vyložená. Synkritická filozofia sa riadi princípom žičenia inakosti (7. téza synkriticizmu) – zdôvodňuje a rozvíja princíp potešenia alebo radosti z toho, že blížny zaujíma svetonázorovo, filozoficky, profesne, životnoprakticky, vkusovo, sexuálnoorientačne, politicky atď. inú pozíciu, iné stanovisko, iný postoj ako synkriticizmus. Synkriticizmu a jeho filozofii na srdci neleží jeho nasledovanie, ale nasledovanie, prehlbovanie a zdokonaľovanie tej ktorej mimosynkriticistickej pozície; v duchu hesla “čím pestrejšie, tým lepšie”. Princíp žičenia inakosti navyše spája s princípom zbytočnosti konania zla (ubližovania, škodenia), pretože k nemu (k zlu, ubližovaniu, škodeniu) dochádza s väčším stupňom automatizmu než ku konaniu dobra (pomáhaniu, odstraňovaniu škôd atď.). Napríklad nevychovať dieťa je podstatne ľahšie ako ho vychovať, zničiť partnerský vzťah je podstatne ľahšie ako ho kultivovať, postaviť dom je podstatne ľahšie ako ho zničiť: na zničenie domu stačí úplne triviálna nepozornosť, na jeho vybudovanie treba sústredenú obrovskú námahu. Jednou z prvých, ak nie úplne prvou myšlienkou synkriticizmu, bolo: nie je zaujímavé utrpenie, ale čo z neho spravíme. “Dobrá” synkritická filozofia končí a stáva sa synkritickou praxou alebo synkritickým spôsobom života. Synkritická filozofia zla alebo niečoho zlého, škodlivého sa rozvíja do svojej synkriticistickej etapy alebo podoby, čiže do filozofie synkriticistickej.
Cf synkriticizmus (synkriticizmus).