lat. − hlavná súčasť predmetu filozofia inscendencie, spočívajúca vo vstupovaní človeka do seba samého, vystupovaní po rebríčku bytia, v transcendencii smerom do svojho vlastného vnútra, v zahĺbaní sa, ponáraní sa do seba samého, v sebaprehlbovaní, spiritualizácii, preduchovňovaní sa, v poľudšťujúcom sprítomňovaní sa sveta v ľudskom vedomí a ľudskom bytí, v otváraní sa svetlu nadoblačia mysle. Nie je možná bez aktívneho pričiňovania sa človeka.


Inscendencia je stávanie sa zmysluplným. Je to dianie alebo proces, bez ktorého by vo svete bola iba hmota.


Nič iné ako premena človeka na zmysel nemá zmysel. Zmysel má iba premena človeka na zmysel čiže jeho preduchovňovanie.


Maximom inscendencie by bola totálna vyplnenosť života človeka zmyslom alebo významom, totálna zmysluplnosť. Inscendencia je podstatou kultúrneho bytia čiže maxima bytia človeka. Existuje najmä v láske v mode bytia, čiže v milujúcne, v láskyplnom zapodievaní sa čímkoľvek pri premene zlého na dobré a škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne – slovom pri kultúre.


Inscendencia je ontologická zmena človeka, ktorej podprocesom je napríklad objasnenie alebo pochopenie: keď si niečo objasníme alebo keď niečo pochopíme, ontologicky sa premeníme − sme viac duchovní, preduchovňujeme sa.


Inscendencia je pochopenie, uchopenie, tvorba zmyslu sprevádzaná našou premenou naň; premenou človeka na zmysel. Keď chápeme zmysel, sme zmyslom. Zmysel si nepamätáme podobne ako si nepamätáme slanosť alebo sladkosť. Podobne ako je pociťovanie sladkosti súčasťou diania, ktoré v danom intervale konštituuje naše bytie, je aj chápanie zmyslu súčasťou nášho bytia/diania. Sme bytostne bohatší o chápanie. Inscendencia je bytostné obohacovanie človeka jeho sebaprehlbovaním.


Človek sa nemení len tým, že napríklad ochorie, ale aj tým, že svoju chorobu prijme za svoju ako zmysel (konkrétne: jeho osobný, výnimočný významový útvar a proces). Medzi človekom, ktorý je iba chorý, a človekom, ktorý navyše svoju chorobu prijal ako zmysel, chopil sa jej tým, že ju pochopil, je ontologická diferencia. V prípade choroby ide pri jej spiritualizácii napr. aj o pochopenie toho, čo som spravil, aby som chorobu nedostal, ako som žil, keď som ju dostal a podobne.


Novalis opísal inscendenciu takto: Ak ľudia chcú vykonať jeden jediný krok smerom von k ovládnutiu vonkajšej prírody umením organizácie a technikou, musia predtým urobiť tri kroky etického prehĺbenia dovnútra. Synkriticizmus , ktorý z Novalisovho myslenia vychádza, tematizuje tieto kroky indivídua do svojho vlastného vnútra pod titulom sebasynkritického myslenia.


Filozofia inscendencie nadobudla mimoriadnu závažnosť po nástupe druhej axiálnej éry, konkrétne po nástupe éry celosvetových pandémií, napr. covidovej, a éry multipolárnej civilizácie.


 :: deň, myslenie synkritické, synkriticizmus, zlom inscendentalizačný v kultúre 21. storočia.