Optika priezorom ega
je tehotná zničujúcnom. Na čo sa jeho zrak upriamy, to sa scvrkne, zúži na nepoznanie, z ktorého dnes pochádza aj naša širokospektrálna bezradnosť – politicky i osobne, vnútorne, intímne. Ego je zlý sluha i pán. Na jeho trasoviskách sa buduje civilizácia a do nich sa aj ponára. Je paradoxom, že i sloboda, ktorá si na egu zakladá. Zatienilo klasickú dobrú artistiku vivendi et moriendi, odstavilo nás od nej. Spravilo nás to neschopnými žiť samostatne, bez barličiek terapeuta a vodcu, ešte radikálnejšie než v stredoveku. Absorbovalo slobodu, už aj vnútornú. Myslenie osleplo, stratilo kontakt s realitou, živí sa iba tekutinami éteru. Deegoizácia sa stáva nedostupnou. Do novej éry vstupujeme ako bezhlaví. Iba kontakt s opisovaným, jeho uvedomenie si, nám môže opäť hlavu nasadiť. Odvracať sa od toho, čo je, je replikácia tremola na mieste. Vymanením sa zo stagnácie je inscendencia, otvorenie sa svetlu nadoblačia mysle.
