Sme nezameniteľní
svojou absolútne jedinečnou zraniteľnostou, svojím utrpením, východiskom z neho a svojím šťastím. Ubližovanie je zbytočné, je nosením vody do mora, pretože k nemu dochádza s väčším stupňom automatizmu než k úľave a šťastiu. Zmysel má pretvárať zlé na dobré, škaredé na krásne, menej dobré na lepšie, menej krásne na krajšie a neutrálne na dobré alebo krásne, byť empatický k druhým a k sebe, inscendovať čiže transcendovať do seba s jeho bezodnosťou, byť otvoreným svetlu nadoblačia mysle. V linearite žitia nechať otvorenú jeho vertikalitu, nevysloviteľnosť, ineffabile, onú možnosť nezraniť zraniteľneho čiže slobodu. Vnucovanie je tma, bezvýchodnosť, strnulosť a replikácia — v sebe, doma i na dvore. Jeho opakom je blankytný bezhraničný jas. Vo všetkom.
