Úvod
profil klikom na foto
Stránka ponúka Pomocný slovník filozofa a predstavuje koncepciu, ktorá stojí v pozadí jeho vzniku a obsahu – synkriticizmus.
Pomocný slovník filozofa online (uverejnený 10. 1. 2018; mnohé veci zatiaľ chýbajú alebo sú len v skici; táto html verzia sa priebežne dopĺňa):
Pomocný slovník filozofa (pdf-verzia) (neobsahuje ilustrácie)
Ďalšie príspevky, oznamy, recenzie, odozvy (usporiadané podľa dátumu uverejnenia)
Filozofické encyklopédie a iné zdroje
Bratislavská filozofická škola a jej výskum
Prekladateľ a dnešok [pozri]
Vojna a stav našej civilizácie [pozri]
Demokracia a ekonomika žičlivosti [pozri]
Pôvodná webová stránka Jozefa Piačeka
Majetok (kto má čo, čo má koho)
___________________
Vojna – zmysel – spiritualizácia
(Filozofická skica ostatných sedemdesiatich rokov ľudstva)
Keď diskutujeme alebo premýšľame o dnešnej situácii, majme
na zreteli tento klenot z 2. článku Charty OSN z roku 1945:
Mŕtvi a nešťastní sú dôsledky, ktorých si môžeme byť vedomí
i pred vojnou.
Myslenie a mier bolí, no ešte viac bolí vojna.
Čo nebolí ani pred vojnou, ani počas nej, ani po nej, je jej zmysel,
ktorého súčasťou je napríklad zmysel spojenia „nezmyselnosť vojny “.
Väčšina ľudí, s ktorými sa stretávame, rozumie tomuto zmyslu.
Stačí (si) ho pripomínať.
Staňme sa jeho stelesnením, stelesňujme ho
v sebe samých, v rodine, v práci i na politickej scéne.
To je dnes najdôležitejšia úloha
Nie je to nič nové pod slnkom.
Nové je len to,
že je to nedelegovateľné na druhých,
že to dnes môžeme robiť iba každý sám.
Rovnako ako za klaviristu nemôže zmysel skladby stelesniť niekto iný.
Každý klavirista si ho stelesňuje sám.
Ťažké je naháňať do vojny bdejúcich
a ešte ťažšie majúcich rozum
a pozorných k tomu, čo hovorí srdce:
téza konkordancie hovorí o súsrdečnení nielen s druhými,
ale aj so sebou samým.
Ním sa rodí spoločenstvo majúcich svoju vlastnú vôľu,
nemanipulovateľných,
majúcich šancu transcendovať
bytie kanonenfutrom v dnešnej informačnej vojne
a byť bytosťou schopnou voľby
medzi
a
konfliktom sa vyhýbať nedá
ani v rodine, ani na pracovisku, ani v spoločnosti,
ani na medzinárodnej scéne,
pretože každý má špecifické záujmy,
ktoré spolutvoria jeho špecifické ego.
Konflikty však možno riešiť alebo rozpúšťať
bez použitia násilia,
vychádzajúc z rešpektovania Charty OSN
a z idey posvätnosti ľudského života.
Staré vedomie s ideou násilia
môžeme nahradiť novým vedomím
21. storočia
s ideou nenásilného spolužitia inakovedomých.
V synkriticizme ako v spôsobe života
sa v tomto smere pracuje s ideou
rozpúšťania ega,
presnejšie
synkriticizmus je jedným zo spôsobov
Uvedomujme si celú súvislosť nášho správania sa.
Nevytrhávajme raz ten raz onen rozmer našej činnosti,
tak zahraničnopolitickej, ako aj vnútropolitickej.
Hrozíme sa následkov a nie aj ich príčin, ako keby sme nemali rozum.
Uvedomujme si v prvom rade dôsledky nášho správania sa na druhých: ak druhých ničíme, nečudujme sa, že oni ničia nás. Vec je prostá:
neničme, žičme.
Celá vec sa týka
v každom zmysle slova,
v prvom rade chápania druhých, iných kultúr.
Paradigma západu stojí na sebaoslepujúcom, sebazničujúcom
egocentrizme, na takmer úplnej (možno až na ekonomiku, ak aj tú nezničí naša netrpezlivosť, posadnutosť rýchlosťou) neschopnosti pochopiť druhých.
Smrť západnej civilizácie stojí na tejto egocentrickej
ablepsii
a na dominancii polemizmu (bojovníctva, zápasníctva).
Učme sa od trpezlivých národov,
prestaňme konečne s našou aroganciou a hulvátstvom, ktoré nás len prechodne okrášľujú pred slabšími
a prizrime sa pozornejšie príčinlivým.
Prispievajme k mieru, nie k ilegálnym vojnám.
Držme sa v úvode uvedenej Charty.
Dôsledky našich činov nepadajú z neba,
ako si to často podsúvame.
Sú to naše činy, nie činy mimozemšťanov.
Z kola ničenia sa dá vystúpiť iba prestaním ničenia.
Zničení skôr či neskôr povstanú a začnú ničiť nás,
aj keď ich vraciame do doby takmer kamennej.
I bojom proti ničeniu boj iba predlžujeme.
Bojom sa dá iba bojovať.
I boj za mier je iba boj.
Mier sa nastoľuje ukončením boja, nie bojom.
Konflikty doma i za dverami riešme mierovými prostriedkami.
Slasť pomsty alebo zadosťučinenia je dýchavičná,
slasť mieru
bezmedzná.
A úloha?
Uvedenému textu nie verte, ale robte s ním niečo iné, napríklad v ňom vyhľadávajte protirečenia,
ako je toto:
v 47. riadku zhora stojí: „mier bolí“ a tu sa zasa píše o slasti mieru.
Návod na riešenie úlohy:
zapodievajte sa mierom,
i keď je to omnoho ťažšie, ako zapodievať sa vojnou.
Slovom
– reflektujte mier,
meditujte o ňom,
nezostane vám čas na vojnu.
Vojna je vždy traumatizujúca.
Vojna trhá, zraňuje,
meditácia spája, sceľuje.
Porozhliadnite sa v mysli mieru,
nájdete prinajmenšom riešenie úlohy.
V pozadí diania našej civilizácie
sú dve základné tendencie:
agapizmus
a
polemizmus.
Polemos donekonečna replikuje,
agapé definitívne rozpúšťa.
Polemos vedie do poľa, agapé domov.
Za krízou našej civilizácie je snaha
syntetizovať tieto tendencie.
Podmienkou možnosti bytia kultúry
je udržiavať ich v synkríze,
čiže v preddverí syntézy
alebo na polceste k nej.
Na polceste sme vždy, zísť sa z nej nedá (ináč ako smrťou), ide o to, aby sme prerušili nezmyselnú replikáciu víťazstiev a porážok a namiesto toho sa venovali pretváraniu civilizácie na kultúru.
Spojivom zmysluplných krokov
nie je uzol,
ale bezčasie.
Uzol je zdrojom krízy,
bezčasie zdrojom slobody.
Príklad na bezčasie?
Bezodkladnosť:
ešte rýchlejšie ako chrstnúť olej do ohňa
je neurobiť to.
Prečo praktikujeme opak,
prečo sotva dokončíme jeden konflikt,
rýchlosťou svetla otvárame ďalší?
Bezčasie je ešte „rýchlejšie“ ako rýchlosť svetla:
je „rýchlejšie“ konflikt neotvoriť ako ho otvoriť.
Neotvorenie konfliktu sa deje
bezčasmo.
Bezčasím konflikt transcendujeme.
Väčšina ľudí je za mier,
no dôležité je,
aby sme zaň boli pred vojnou,
nie až fyzicky a psychicky zmrzačení.
Nie až ako fragment alebo partaj alebo vedení.
Nie bojujúc, ale milujúc.
Nie trhajúc, ale sceľujúc.
Svet by nedržal pohromade, ak by nebol
Sceľujúcno = integrujúcno.
Pokiaľ ide špeciálne o človeka a spoločenstvá ľudí,
je týmto integrujúcnom alebo reintegrujúcnom
ktorej podstatou je
inscendencia čiže spiritualizácia (zduchovňovanie, transformácia na zmysel).
Zmysel víťazstva:
Aký je rozdiel medzi porazenými a víťazmi,
keď porazení napokon zaplavia krajiny víťazov?
Zdanlivosť víťazstva
spočíva v tom, že odpoveď na túto otázku znie:
žiadny.
Sebaväčším spôsobom zotročení
napokon zaplavujú územia víťazov.
A to bez ohľadu na moria, oceány a horské pásma.
Polemizmus a agapizmus
sú archetypálnej povahy,
preto ich nemožno zničiť.
Zničiť sa môže iba ten alebo to,
kto alebo čo ich nedokáže udržať
v nereduktívnom vzájomnom odstupe, čiže
v synkríze.
Idea synkrízy, rozpracúvaním ktorej je synkriticizmus,
vedome nadväzuje na filozofiu, ktorá je v pozadí Charty OSN,
a nadväzuje i na tento kľúčový dokument našej doby sám.
Filozofie politík krajín/štátov nerešpektujúcich Chartu OSN
vedú do katastrofy nielen porazené (spravidla slabšie) štáty a ich občanov, ale skôr či neskôr aj krajiny víťazov alebo ich spojencov, v súčasnosti napríklad mestská štvrť/predmestie/zóna po mestskej štvrti/predmestí/zóne, kraj po kraji, štát po štáte obsadzované migrantmi z krajín devastovaných nami alebo našimi zbraňami a energetickými potrebami.
Vzhľadom na to, čo sme im spravili,
ťažko si predstaviť ich milosrdnosť.
Múdrosti filozofií rešpektujúcich Chartu OSN
možno pomáhajú,
ale netešia.
Naše idenie od desiatich k piatim si absolútne nevšíma to, čo si o ňom myslíme, to, ako ho interpretujeme: na jednej strane ako fascinujúci pokrok, na druhej strane ako jeho efekty ničiace celú zem; nevšíma si to, komu náš pozemský faktický úpadok pripisujeme na vrub, či Prišelcom z vesmíru, či Bohu, či prírode, či Osudu, či transnacionálom, či Vodcovi; a úplne jedno mu je aj to, ako interpretujeme tieto interpretácie, či ich interpretujeme ako špekulatívne alebo konšpiračné, či nositeľom opačných interpretácií alebo tým, čo ich financujú pripisujeme rohy a kopytá a tak ďalej a podobne bez obmedzenia fantázie. Naše vytrvalé tvrdošijné idenie od desiatich k piatim a pena interpretácií, ktorá ho sprevádza, sú dokonca mocnejšie ako naša hlúposť, a oproti nej, ako si všimol už Einstein, je vesmír špendlíková hlavička. Sme svedkami nástupu nového historického typu hlúposti, s nezvyčajnou dynamikou a štruktúrou.
Štruktúra súčasného historického typu hlúposti sa zakladá na skontinuálnení haškovských prekrývaní menších porážok väčšími: zdá sa nám, že menšie porážky prekonávame väčšími porážkami, a to v akejkoľvek podobe – v politickej/diplomatickej, v ekonomickej alebo vo vojenskej. Nový historický typ našej hlúposti spočíva v tom, že si myslíme, že nájdeme východisko v prebití protivníka, v predstihnutí jeho politickej prefíkanosti, ekonomickej alebo vojenskej sily. Táto historicky bezprecedentná akcelerácia nášho zostupu do epicentra stupidity, toto naše neobyčajne vynaliezavé, všemožne expertne a logicky zdôvodňované, a neúnavné, vytrvalé zavŕtavanie sa do jej stále hlbších a zničujúcejších vrstiev zatiaľ v dejinách nemalo obdoby. A obdoby zatiaľ nemala ani jeho adorácia médiami.
Jediné, čo nás dnes zastavuje pred kolektívnym suicídiom je naša zbabelosť, uvedomovaný živočíšny strach zo smrti, na hranice ktorej sa ženieme všemožnými spôsobmi a prostriedkami a prakticky kdekoľvek (v škole. klinike, na ulici, v úrade, verejných budovách a priestranstvách, na hraniciach krajiny atď.). Až na výnimky zanikla uvážlivosť, úcta, ohľaduplnosť, potreba ospravedlniť sa pred tými, ktorým sme ublížili. Nudíme sa už aj pri strašení zabitím seba samých. Prestáva nám fungovať strašenie monstróznym protivníkom, naša hlúposť v nás vymazáva dokonca aj sám cynizmus, poskakujeme na javisku parlamentov ako bábkoví kostlivci so šašovskými čapicami na lebkách. Postavičky vystupujúce z Boschových obrazov sa nám šmajchlujú ako milenky. Horory, ktoré produkujeme, sa stávajú fádnymi humoreskami, ktoré si dokonca prestávame oživovať potleskom. Pozoruhodný odchod človeka z historickej scény!
No hlavným znakom nástupu nového historického typu hlúposti je (aspoň vo vyspelom svete) to, že k obvineniu a najmä k trestu už netreba ani faktov ani dôkazov: stačí obviniť a prosto sa k obviňujúcim pridať. Záver: obvinený je vinný. Jediná cesta ako z tohto závozu vyjsť je bojovať „za svoju pravdu“ čiže víťazstvo nášho starého známeho polemizmu. Prinajmenšom v politickej sfére sa univerzalizoval Trasymachov princíp: Spravodlivé nie je nič iného ako prospech silnejšieho alebo aspoň prospech toho, kto verí, že je silnejší. Ak sa náhodou neskôr ukáže, že si nevinný, to už nikoho zaujímať nebude, pretože už raz si vinný bol a vinným teda zostaneš do konca sveta (prinajmenšom vo svete médií alebo susedov). A ešte jeden vynikajúci argument máme: my veríme, že si vinný. Máme nové pravidlo: Verím, že si vinný, teda si vinný. Dokazujeme takým spôsobom, že sa odvolávame na to, čo sme povedali bez dôkazov (na základe svojho presvedčenia alebo viery alebo medializovaných informácií) včera. Paradigmou tohto nového historického typu hlúposti je to, čo by sme mohli označiť ako perverzný fideizmus alebo keď chcete perfídny fideizmus, čiže prezumpcia tvojej viny na báze presvedčenia (viery) o tom, že si vinný. Že by toto bola štruktúra posledného spoločenského systému v dejinách ľudstva? Zdá sa, že je to vzhľadom na stupeň našej technickej vyspelosti možné. Poponáhľajme sa s dizertáciami na tému, ako napríklad Tvrdím, že si vinný, teda si vinný alebo Vyhlasujem, že si vinný, teda si vinný alebo Bolo mi oznámené, že si vinný, teda si vinný, ale čo mi bolo oznámené, do toho ťa nič alebo Solidarita obviňujúcich ako priťažujúci faktor tvojej viny.
Naše idenie od desiatich k piatim sa správa ako orkán a len tu a tam ako idenie Antigoné na popravu; vôbec nám nepomáha to, že túto rešpektovateľku údelu (νóμος), ktorému podliehajú aj sami bohovia, popravíme nežne tak, že ju zamurujeme v jaskyni, aby sme si zachovali čisté svedomie. Čo v tejto situácii robiť je konštanta, ktorá sa nemení od čias vzniku človeka, v tomto zmysle ani dnešný historický typ hlúposti nie je ničím novým. Pre nás sa situácia zdramatizovala vyvinutím sa ja (ega), ktoré je jej zrkadlom. No stále sme na tom rovnako ako na začiatku: zákon Noci (νóμος) a zákon Kreontov (zákon štátu) a naša voľba medzi nimi. Čo každý z nás urobí, bez ohľadu na množstvo prostriedkov, ktoré má k dispozícii, sa vyznačuje neprenosnosťou na kohokoľvek a čokoľvek mimo každého z nás ako jednotlivca, ako onej dievčiny z Téb.
A filozof? Ako je to s ním ohľadne hlúposti? Rovnako ako s ostatnými, ibaže o tejto skutočnosti vie.
Pokiaľ ide o hádanie sa o tom, ktorý expert je hlúpejší či hlúpy viac, a ktorý menej, či vojnový zločinec, ktorý expertov oklame pri spúšťaní vojny, alebo experti, ktorí sa oklamať nechajú, a vojnu schvália, to ponechajme na expertov, rovnako ako zmysel a hodnotu dodatočného ospravedlňovania sa za spáchané vojnové zločiny či ceny mieru.
Čo teda robiť? Pokiaľ ide o filozofiu dobra alebo krásy a mieru, uvoľniť cestu dobru a kráse a mieru a s filozofiou skončiť. Pokiaľ ide o filozofiu zla, ošklivého a vojny, s filozofiou pokračovať, a napríklad o vojne donekonečna filozofovať, čo je vždy zmysluplnejšie, ako do vojny vstúpiť. Povedané všeobecne: mierou zmysluplnosti akejkoľvek našej činnosti, je miera participácie na kultúre, čiže na pretváraní zla na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne. Ciest a foriem tejto participácie je viac ako počet ľudí v ktoromkoľvek období dejín ľudstva.
V úvode spomenutá Charta žiari na pozadí toho, čo sa s nami deje, ako ten najvybrúsenejší drahokam, ku ktorému sme sa po tisícročiach svojho vývoja dopracovali. Preto je tých sedem desaťročí, ktoré od jeho vzniku uplynuli v takmer kontinuálnej nabitosti zväčša nelegálnymi vojnami, realizujúcimi extrémne prenikavý technický a vedecký výkon, takých desivých a extrémne hlúpych: mentálne a správaním sme sa neveľmi vzdialili od stredoveku, nielen sa moderne strieľame a valcujeme či drtíme autami, likvidujeme dronmi a inými najprogesívnejšími spôsobmi, ale celkom tradične si aj urezávame hlavy, prepichávame sa nožmi, štvrtíme, upaľujeme, topíme v klietkach a podobne alebo aspoň „ľudí“, ktorí to robia, finančne a zbraňami podporujeme a – samozrejme, ako ináč – morálne sa nad tým nesmierne rozhorčujeme. Oproti stredoveku však možno až inovatívne verejne a takmer nepretržite hrdo klameme a podvádzame jeden druhého.
Je nosenie vody do mora čakať na to, kým so svojou hlúposťou začnú niečo robiť druhí, pretože počas tohto čakania sme (vlastne: som) ešte hlúpejší ako tí druhí práve o toto svoje čakanie. Preto taký dôraz na bezodkladnosť ako fundamentálnu formu bezčasia (perichronému).
Už práve čítanie, ktoré teraz prebieha, by mohlo byť počiatkom transformácie hlúposti na dačo zmysluplné, napríklad na uvedomenie si svojej vlastnej hlúposti, či dokonca na pojem (mojej) hlúposti, ktorý by bol reprezentáciou (jednou z reprezentácií) podstaty hlúposti, jej príčin atď. Napríklad jednou z masívnych príčin hlúposti je dnes všeobecne či všeprenikajúco (až do nevedomia) šírený strach. Strach z čohokoľvek – z nepriateľa, cudzinca, vesmírneho návštevníka, Boha, manželky, matematiky, strach z umývania okien, prosto strach z čohokoľvek. Alebo všesmerná nenávisť, vrátane: „Jožko, tak strašne nenávidím samu seba!“ Trápna absencia veľkorysosti, zlomyseľnosť, škodoradosť, neprajnosť, úzkoprsosť a ďalšie a ďalšie. Nevďačnosť spúšťa devastačné účinky na charakter. Jedným z najdesivejších prejavov nášho úpadku je radosť z porážky súpera alebo zo smrti nepriateľa. Masová nezrelosť či puberta či čo. No šokujúce, že v akejkoľvek vekovej skupine či na akomkoľvek poste alebo v akomkoľvek povolaní či médiu. Ak nie je pozitívny obsah, manažment funguje ako kozmetický salón: zakrýva marazmus. Preto taký dôraz na pozitívne myslenie, vľúdnosť, empatiu (vrátane empatie aj voči sebe samej/sebe samému) a tak ďalej, slovom dôraz na agapé.
Je už jasné, že tento stĺpček sa môže naťahovať donekonečna, až kým nevypnú prúd, nevybije sa batéria počítača, alebo až kým nezaniknú počítače? Pokračovanie v tomto stĺpčeku, v jeho písaní a čítaní, v tejto computer aided meditation nám však k prekonaniu negatívnych emócií nepostačí, ak nepristúpime v mimojazykovej a mimopočítačovej realite k transformácii negatívneho na pozitívne, ak sa nezačneme jeden druhému dívať do očí alebo aspoň do seba rozpoznávajúc svetlo nadoblačia mysle.
Filozofia tvárou v tvár osobnému vyrovnávaniu sa každého ľudského indivídua v každom veku, postavení a povolaní s dejinným zlomom konca druhého a začiatku tretieho decénia 21. storočia, pripomínajúceho koniec antiky, ibaže s možnosťou zániku nielen jedného mocenského centra na svete, ale všetkých, siaha k interkulturzonalistike* ako systematickej synoptike vývinových pásiem kultúry – vedy, filozofie, náboženstva, každodenného osobného života ľudských indivíduí, mystiky a alternativistiky. Synkriticizmus v tejto súvislosti navrhuje držať sa princípu žičenia inakosti vo všetkých prierezoch a rovinách historického zlomu, ktorý teraz prežívame. Prechod k pridŕžaniu sa princípu žičenia inakosti by snáď mohol prispieť k zrýchleniu prekonávania ťažkej psychickej traumy prežívanej zaraďovaním sa najmocnejšieho štátu sveta do spoločenstva rovnoprávnych. Tento bolestný, no najmä maximálne nebezpečný proces zrovnoprávňovania sa najmocnejšieho (pozri napríklad dianie typu Skripaľ) je náplňou prechodu do tretieho decénia 21. storočia. Špecifikum kultúrneho diania na prechode medzi 2. a 3. desaťročím 21. storočia je premieňanie znamienka kolosálnej traumy západného sveta z mínus na plus, zo všestrannej smrtonosnosti na všestrannú kreativitu nového historického typu.
Interkulturzonalistika ako teoretické skúmanie vývinových pásiem alebo zón kultúry a vzťahov medzi nimi a individuálnoosobnopraktické vyrovnávanie sa s novým historickým typom ťažkostí spojených dnes s nimi je súčasťou predmetu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života a nevyhnutne si vyžaduje počítačovú podporu alebo pomoc, k čomu sa zasa snaží svojím spôsobom prispieť projekt Pomocného slovníka filozofa (PSF), ktorý sa pred tridsiatimi rokmi začal realizovať pod titulom FILIT. V aktuálnej on-line verzii PSF sa v rámci nej osobitne vyčleňuje Filozofická časť (FČ) a Mimofilozofická časť (MČ) s vlastnými registrami Register FČ a Register MČ.
Ak chceme kritizovať, tak to treba robiť v prvom rade voči sebe samému, iba tak možno legitimizovať kritiku druhých. Keďže však kritika je z várky polemizmu, má z pozície synkriticizmu väčší zmysel synkritika, t. j. nereduktívne usúvzťažňovanie zlého i dobrého u nás i u nich, synoptika zlého i dobrého a následne uvedomenie si zbytočnosti robenia zla, na strane ktorého je väčší stupeň automatizmu než na strane dobra.
Výkrokom smerom k dobru je vedomie, uvedomenie si čohokoľvek, najmä však uvedomenie si zlého, pretože zmysel zlého je počiatok jeho transcendencie, napríklad uvedomenie si zmyslu vojny zahrňujúce uvedomenie si jej príčin, nezmyselnosti atď. je počiatok jej konca. Fascinujúce je, že k uvedomeniu si zla vojny netreba, aby znova vznikla; toto uvedomenie nepotrebuje k svojmu vzniku ďalšiu vojnu; tie, ktoré sme doposiaľ spôsobili, k tomuto uvedomeniu si úplne stačia. Na druhej strane je fakt, že odhaľovanie príčin vojny a uvedomenie si jej nezmyselnosti si vyžaduje osobnú odvahu, statočnosť či odchod do dôchodku.
Naučme sa konečne vážiť si aj slabších, nielen seberovných, alebo len tých, čo dorástli na to, aby nám dali na hubu. Nie naša sila (vláda nad svetom, obcou či blížnym) sú zmysel; sú účel alebo prostriedky determinované egom. Zmysel je moc (ἀρχή) a tá nie je naša.
Keď bojujete o získanie (nad)vlády, spôsobujete si údery a rany, keď tento proces chápete, liečite si ich a keď vám dôjde, čo ste spôsobili sebe a druhým, ste znovu na začiatku voľby medzi bojom a láskou. A tak to ide stále dookola, s každou zmenou vlády, režimu, strany, partnera, pretože to je antropinum**.
- * Takto by sa azda dala označiť tendencia uplatňovať systémový prístup zohľadňujúci napríklad vo vlastnom špecializovanom vedeckom výskume minimálne s cieľom inšpirácie podnety dnes už nielen z iných vied, ale aj podnety z mimočistovedeckej oblasti (z filozofie, technických a technologických disciplín, teológie, náboženstva, mystiky, každodenného života, umenia, fantastiky či alternatívnych oblastí, donedávna ešte z hľadiska vedy zavrhovaných), a to tak v diachronickej ako aj synchronickej rovine; podobné tendencie badať aj v ostatných vývinových pásmach kultúry, v teológii, umení atď. Interkulturzonalistiku možno veľmi dobre pozorovať napríklad na transhumanizme alebo na vedeckom výkone a spôsobe života azda najvýznamnejšieho súčasného matematika Grigorija Jakovleviča Pereľmana a na ďalších a ďalších príkladoch. [↩]
- ** Pozri aj článok Čo so špinavosťou [↩]
