Úvod

Jozef Piaček Adresa slovníka

Mail

Voľne dostupné texty

 

Účelom tejto stránky je predstaviť Pomocný slovník filozofa a koncepciu, ktorá stojí v pozadí jeho vzniku a obsahu – synkriticizmus.

Pomocný slovník filozofa online (uverejnený 10. 1. 2018; mnohé veci zatiaľ chýbajú alebo sú len v skici)

Glosár synkriticizmu

Encyklopédia synkriticizmu

VŠETKY ČLÁNKY

Ďalšie príspevky, oznamy, recenzie, odozvy (usporiadané podľa dátumu uverejnenia)

Filozofické encyklopédie a iné zdroje

Bratislavská filozofická škola a jej výskum

Zmysel nemocnice [pozri]

Prekladateľ a dnešok [pozri]

Vojna a stav našej civilizácie [pozri]

Demokracia a ekonomika žičlivosti [pozri]

Pôvodná webová stránka Jozefa Piačeka

Majetok (kto má čo, čo má koho)

 

šššš___________________

 

Vojna – zmysel – spiritualizácia

 

Keď diskutujeme alebo premýšľame o dnešnej situácii, majme

na zreteli tento klenot z 2. článku Charty OSN z roku 1945:

 

Pamätajme na milióny mŕtvych z druhej svetovej vojny a z vojen po nej.

Mŕtvi a nešťastní sú dôsledky, ktorých si môžeme byť vedomí

i pred vojnou.

Myslenie a mier bolí, no ešte viac bolí vojna.

Čo nebolí ani pred vojnou, ani počas nej, ani po nej, je jej zmysel,

ktorého súčasťou je napríklad zmysel spojenia „nezmyselnosť vojny “.

Väčšina ľudí, s ktorými sa stretávame, rozumie tomuto zmyslu.

Stačí (si) ho pripomínať.

Staňme sa jeho stelesnením, stelesňujme ho

v sebe samých, v rodine, v práci i na politickej scéne.

To je dnes najdôležitejšia úloha

spiritualizácie.

Nie je to nič nové pod slnkom.

Nové je len to,

že je to nedelegovateľné na druhých,

že to dnes môžeme robiť iba každý sám.

Rovnako ako za klaviristu nemôže zmysel skladby stelesniť niekto iný.

Každý klavirista si ho stelesňuje sám.

Ťažké je naháňať do vojny bdejúcich

a ešte ťažšie majúcich rozum

a pozorných k tomu, čo hovorí srdce:

téza konkordancie hovorí o súsrdečnení nielen s druhými,

ale aj so sebou samým.

Nim sa rodí spoločenstvo majúcich svoju vlastnú vôľu,

nemanipulovateľných,

majúcich šancu transcendovať

bytie kanonenfuterom v dnešnej informačnej vojne

a byť bytosťou schopnou voľby

medzi

zasadzovaním si úderov

a

láskou.

Žičme si inakosť,

konfliktom sa vyhýbať nedá

ani v rodine, ani na pracovisku, ani v spoločnosti,

ani na medzinárodnej scéne,

pretože každý má špecifické záujmy,

ktoré spolutvoria jeho špecifické ego.

Konflikty však možno riešiť alebo rozpúšťať

bez použitia násilia,

vychádzajúc z rešpektovania Charty OSN

a z idey posvätnosti ľudského života.

Staré vedomie s ideou násilia

môžeme nahradiť novým vedomím

21. storočia

s ideou nenásilného spolužitia inakovedomých.

V synkriticizme ako v spôsobe života

sa v tomto smere pracuje s ideou

rozpúšťania ega,

presnejšie

synkriticizmus je jedným zo spôsobov

rozpúšťania ega.

Uvedomujme si celú súvislosť nášho správania sa.
Nevytrhávajme raz ten raz onen rozmer našej činnosti,
tak zahraničnopolitickej, ako aj vnútropolitickej.

Hrozíme sa následkov a nie aj ich príčin, ako keby sme nemali rozum.

Uvedomujme si v prvom rade dôsledky nášho správania sa na druhých: ak druhých ničíme, nečudujme sa, že oni ničia nás. Vec je prostá:

neničme, žičme.

Celá vec sa týka

inakosti:

v každom zmysle slova,
v prvom rade chápania druhých, iných kultúr.
Paradigma západu stojí na sebaoslepujúcom, sebazničujúcom
egocentrizme, na takmer úplnej (možno až na ekonomiku, ak aj tú nezničí naša netrpezlivosť, posadnutosť rýchlosťou) neschopnosti pochopiť druhých.
Smrť západnej civilizácie stojí na tejto egocentrickej
ablepsii

a na dominancii polemizmu (bojovníctva, zápasníctva).

Učme sa od trpezlivých národov,
prestaňme konečne s našim hulvátstvom,
prizrime sa pozornejšie príčinlivým.

Prispievajme k mieru, nie k ilegálnym vojnám.

Držme sa v úvode uvedenej Charty.

Dôsledky našich činov nepadajú z neba,
ako si to často podsúvame.
Sú to naše činy, nie činy mimozemšťanov.

Z kola ničenia sa dá vystúpiť iba prestaním ničenia.
Zničení skôr či neskôr povstanú a začnú ničiť nás,

aj keď ich vraciame do doby takmer kamennej.

I bojom proti ničeniu boj iba predlžujeme.
Bojom sa dá iba bojovať.
I boj za mier je iba boj.
Mier sa nastoľuje ukončením boja, nie bojom.
Konflikty doma i za dverami riešme mierovými prostriedkami.
Slasť pomsty alebo zadosťučinenia je dýchavičná,
slasť mieru
bezmedzná.

A úloha?

Uvedenému textu nie verte, ale robte s ním niečo iné, napríklad v ňom vyhľadávajte protirečenia,

ako je toto:

v 47. riadku zhora stojí: „mier bolí“ a tu sa zasa píše o slasti mieru.

Návod na riešenie úlohy:

zapodievajte sa mierom,
i keď je to omnoho ťažšie, ako zapodievať sa vojnou.

Slovom

– reflektujte mier,

meditujte o ňom,

nezostane vám čas na vojnu.

Vojna je vždy traumatizujúca.

Vojna trhá, zraňuje,

meditácia spája, sceľuje.

Porozhliadnite sa v mysli mieru,

nájdete prinajmenšom riešenie úlohy.

V pozadí diania našej civilizácie
sú dve základné tendencie:
agapizmus
a
polemizmus.

Polemos donekonečna replikuje,

agapé definitívne rozpúšťa.

Polemos vedie do poľa, agapé domov.

Za krízou našej civilizácie je snaha
syntetizovať tieto tendencie.
Podmienkou možnosti bytia kultúry

je udržiavať ich v synkríze,

čiže v preddverí syntézy

alebo na polceste k nej.

Na polceste sme vždy, zísť sa z nej nedá (ináč ako smrťou), ide o to, aby sme prerušili nezmyselnú replikáciu víťazstiev a porážok a namiesto toho sa venovali pretváraniu civilizácie na kultúru.

Spojivom zmysluplných krokov

nie je uzol,

ale bezčasie.

Uzol je zdrojom krízy,

bezčasie zdrojom slobody.

 

Príklad na bezčasie?
Bezodkladnosť:
ešte rýchlejšie ako chrstnúť olej do ohňa
je neurobiť to.
Prečo praktikujeme opak,
prečo sotva dokončíme jeden konflikt,
rýchlosťou svetla otvárame ďalší?
Bezčasie je ešte „rýchlejšie“ ako rýchlosť svetla:
je „rýchlejšie“ konflikt neotvoriť ako ho otvoriť.
Neotvorenie konfliktu sa deje
bezčasmo.
Bezčasím konflikt transcendujeme.

 

Väčšina ľudí je za mier,

no dôležité je,

aby sme zaň boli pred vojnou,

nie až fyzicky a psychicky zmrzačení.

Nie až ako fragment alebo partaj alebo vedení.

Nie bojujúc, ale milujúc.

Nie trhajúc, ale sceľujúc.

Svet by nedržal pohromade, ak by nebol

sceľujúcno.

Sceľujúcno = integrujúcno.

Pokiaľ ide špeciálne o človeka a spoločenstvá ľudí,

je týmto integrujúcnom alebo reintegrujúcnom

kultúra,

ktorej podstatou je

inscendencia čiže spiritualizácia (zduchovňovanie, transformácia na zmysel).

 

Zmysel víťazstva:

Aký je rozdiel medzi porazenými a víťazmi,

keď porazení napokon zaplavia krajiny víťazov?

Zdanlivosť víťazstva

spočíva v tom, že odpoveď na túto otázku znie:

žiadny.

Sebaväčším spôsobom zotročení

napokon zaplavujú územia víťazov.

A to bez ohľadu na moria, oceány a horské pásma.

Polemizmus a agapizmus

sú archetypálnej povahy,

preto ich nemožno zničiť.

Zničiť sa môže iba ten alebo to,

kto alebo čo ich nedokáže udržať

v nereduktívnom vzájomnom odstupe, čiže

v synkríze.

Idea synkrízy, rozpracúvaním ktorej je synkriticizmus,

vedome nadväzuje na filozofiu, ktorá je v pozadí Charty OSN,

a nadväzuje na ňu.

Filozofie politík krajín/štátov nerešpektujúcich Chartu OSN
vedú do katastrofy nielen porazené (spravidla slabšie) štáty a ich občanov, ale skôr či neskôr aj krajiny víťazov alebo ich spojencov, v súčasnosti napríklad mestská štvrť/predmestie/zóna po mestskej štvrti/predmestí/zóne, kraj po kraji, štát po štáte obsadzované migrantmi z krajín devastovaných nami alebo našimi zbraňami a energetickými potrebami.

Vzhľadom na to, čo sme im spravili,
ťažko si predstaviť ich milosrdnosť.

 

Múdrosti filozofií rešpektujúcich Chartu OSN

možno pomáhajú,

ale netešia.

 

Naše idenie od desiatich k piatim si absolútne nevšíma to, čo si o ňom myslíme, to, ako ho interpretujeme (na jednej strane ako fascinujúci pokrok, na druhej strane ako jeho celú zem ničiace efekty), to, komu náš pozemský faktický úpadok pripisujeme na vrub, či Prišelcom z vesmíru, či Bohu, či prírode, či Osudu, či transnacionálom, či Vodcovi; a úplne jedno mu je aj to, ako interpretujeme tieto interpretácie, či ich interpretujeme ako špekulatívne alebo konšpiračné, či nositeľom  opačných interpretácií alebo tým, čo ich financujú pripisujeme rohy a kopytá a tak ďalej a podobne bez obmedzenia fantázie. Naše vytrvalé tvrdošijné idenie od desiatich k piatim a pena interpretácií, ktorá ho sprevádza, sú dokonca mocnejšie ako naša hlúposť, a oproti nej, ako si všimol už Einstein, je vesmír špendlíková hlavička. Naše idenie od desiatich k piatim sa správa ako orkán alebo ako idenie Antigoné na popravu, a nám vôbec nepomáha to, že túto rešpektovateľku údelu (νóμος), ktorému podliehajú aj sami bohovia, popravíme nežne tak, že ju zamurujeme v jaskyni, aby sme si zachovali čisté svedomie. Čo v tejto situácii robiť je konštanta, ktorá sa nemení od čias vzniku človeka, v tomto zmysle to nie je ničím novým. Pre nás sa situácia zdramatizovala vyvinutím sa ja (ega), ktoré je jej zrkadlom. No stále sme na tom rovnako ako na začiatku: zákon Noci (νóμος) a zákon Kreontov (zákon štátu) a naša voľba medzi nimi. Čo každý z nás urobí, bez ohľadu na množstvo prostriedkov, ktoré má k dispozícii, sa vyznačuje neprenosnosťou na kohokoľvek a čokoľvek mimo každého z nás ako jednotlivca, ako onej dievčiny z Téb.

A filozof? Ako je to s ním ohľadne hlúposti? Rovnako ako s ostatnými, ibaže o tejto skutočnosti vie.

Pokiaľ ide o hádanie sa o tom, ktorý expert je hlúpejší viac, a ktorý menej, či vojnový zločinec, ktorý expertov oklame pri spúšťaní vojny, alebo experti, ktorí sa oklamať nechajú, a vojnu schvália, to ponechajme na expertov.

Čo teda robiť? Pokiaľ ide o filozofiu dobra alebo krásy a mieru, uvoľniť cestu dobru a kráse a mieru a s filozofiou skončiť. Pokiaľ ide o filozofiu zla, ošklivého a vojny, s filozofiou pokračovať, a napríklad o vojne donekonečna filozofovať, čo je vždy zmysluplnejšie, ako do vojny vstúpiť. Povedané všeobecne: mierou zmysluplnosti akejkoľvek našej činnosti, je miera participácie na kultúre, čiže na pretváraní zla na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a  neutrálneho na dobré alebo krásne. Ciest a foriem tejto participácie je viac ako počet ľudí v ktoromkoľvek období dejín ľudstva.

V úvode spomenutá Charta žiari na pozadí toho, čo sa s nami deje, ako ten najiskrivejší drahokam, ku ktorému sme sa po tisícročiach svojho vývoja dopracovali. Preto je tých sedem desaťročí, ktoré od jeho vzniku uplynuli v takmer kontinuálnej nabitosti zväčša nelegálnymi vojnami, realizujúcimi extrémne prenikavý technický a vedecký výkon, takých desivých a extrémne hlúpych.