Úvod

Jozef Piaček

profil klikom na foto

Adresa slovníka

Mail

Voľne dostupné texty

 

Stránka ponúka Pomocný slovník filozofa a predstavuje koncepciu, ktorá stojí v pozadí jeho vzniku a obsahu – synkriticizmus.

Pomocný slovník filozofa online (uverejnený 10. 1. 2018; mnohé veci zatiaľ chýbajú alebo sú len v skici; táto html verzia sa priebežne dopĺňa):

Pomocný slovník filozofa (pdf-verzia) (neobsahuje ilustrácie)

Glosár synkriticizmu

Malá encyklopédia synkriticizmu

Encyklopédia synkriticizmu

VŠETKY ČLÁNKY

Ďalšie príspevky, oznamy, recenzie, odozvy (usporiadané podľa dátumu uverejnenia)

Filozofické encyklopédie a iné zdroje

Bratislavská filozofická škola a jej výskum

Zmysel nemocnice [pozri]

Prekladateľ a dnešok [pozri]

Vojna a stav našej civilizácie [pozri]

Demokracia a ekonomika žičlivosti [pozri]

Pôvodná webová stránka Jozefa Piačeka

Majetok (kto má čo, čo má koho)

 

šššš___________________

 

Vojna – zmysel – spiritualizácia

(Filozofická skica ostatných sedemdesiatich rokov ľudstva)

 

Keď diskutujeme alebo premýšľame o dnešnej situácii, majme

na zreteli tento klenot z 2. článku Charty OSN z roku 1945:

 

Pamätajme na milióny mŕtvych z druhej svetovej vojny a z vojen po nej.

Mŕtvi a nešťastní sú dôsledky, ktorých si môžeme byť vedomí

i pred vojnou.

Myslenie a mier bolí, no ešte viac bolí vojna.

Čo nebolí ani pred vojnou, ani počas nej, ani po nej, je jej zmysel,

ktorého súčasťou je napríklad zmysel spojenia „nezmyselnosť vojny “.

Väčšina ľudí, s ktorými sa stretávame, rozumie tomuto zmyslu.

Stačí (si) ho pripomínať.

Staňme sa jeho stelesnením, stelesňujme ho

v sebe samých, v rodine, v práci i na politickej scéne.

To je dnes najdôležitejšia úloha

spiritualizácie.

Nie je to nič nové pod slnkom.

Nové je len to,

že je to nedelegovateľné na druhých,

že to dnes môžeme robiť iba každý sám.

Rovnako ako za klaviristu nemôže zmysel skladby stelesniť niekto iný.

Každý klavirista si ho stelesňuje sám.

Ťažké je naháňať do vojny bdejúcich

a ešte ťažšie majúcich rozum

a pozorných k tomu, čo hovorí srdce:

téza konkordancie hovorí o súsrdečnení nielen s druhými,

ale aj so sebou samým.

Ním sa rodí spoločenstvo majúcich svoju vlastnú vôľu,

nemanipulovateľných,

majúcich šancu transcendovať

bytie kanonenfutrom v dnešnej informačnej vojne

a byť bytosťou schopnou voľby

medzi

zasadzovaním si úderov

a

láskou.

Žičme si inakosť,

konfliktom sa vyhýbať nedá

ani v rodine, ani na pracovisku, ani v spoločnosti,

ani na medzinárodnej scéne,

pretože každý má špecifické záujmy,

ktoré spolutvoria jeho špecifické ego.

Konflikty však možno riešiť alebo rozpúšťať

bez použitia násilia,

vychádzajúc z rešpektovania Charty OSN

a z idey posvätnosti ľudského života.

Staré vedomie s ideou násilia

môžeme nahradiť novým vedomím

21. storočia

s ideou nenásilného spolužitia inakovedomých.

V synkriticizme ako v spôsobe života

sa v tomto smere pracuje s ideou

rozpúšťania ega,

presnejšie

synkriticizmus je jedným zo spôsobov

rozpúšťania ega.

Uvedomujme si celú súvislosť nášho správania sa.
Nevytrhávajme raz ten raz onen rozmer našej činnosti,
tak zahraničnopolitickej, ako aj vnútropolitickej.

Hrozíme sa následkov a nie aj ich príčin, ako keby sme nemali rozum.

Uvedomujme si v prvom rade dôsledky nášho správania sa na druhých: ak druhých ničíme, nečudujme sa, že oni ničia nás. Vec je prostá:

neničme, žičme.

Celá vec sa týka

inakosti:

v každom zmysle slova,
v prvom rade chápania druhých, iných kultúr.
Paradigma západu stojí na sebaoslepujúcom, sebazničujúcom
egocentrizme, na takmer úplnej (možno až na ekonomiku, ak aj tú nezničí naša netrpezlivosť, posadnutosť rýchlosťou) neschopnosti pochopiť druhých.
Smrť západnej civilizácie stojí na tejto egocentrickej
ablepsii

a na dominancii polemizmu (bojovníctva, zápasníctva).

Učme sa od trpezlivých národov,
prestaňme konečne s našou aroganciou a hulvátstvom, ktoré nás len prechodne okrášľujú pred slabšími
a prizrime sa pozornejšie príčinlivým.

Prispievajme k mieru, nie k ilegálnym vojnám.

Držme sa v úvode uvedenej Charty.

Dôsledky našich činov nepadajú z neba,
ako si to často podsúvame.
Sú to naše činy, nie činy mimozemšťanov.

Z kola ničenia sa dá vystúpiť iba prestaním ničenia.
Zničení skôr či neskôr povstanú a začnú ničiť nás,

aj keď ich vraciame do doby takmer kamennej.

I bojom proti ničeniu boj iba predlžujeme.
Bojom sa dá iba bojovať.
I boj za mier je iba boj.
Mier sa nastoľuje ukončením boja, nie bojom.
Konflikty doma i za dverami riešme mierovými prostriedkami.
Slasť pomsty alebo zadosťučinenia je dýchavičná,
slasť mieru
bezmedzná.

A úloha?

Uvedenému textu nie verte, ale robte s ním niečo iné, napríklad v ňom vyhľadávajte protirečenia,

ako je toto:

v 47. riadku zhora stojí: „mier bolí“ a tu sa zasa píše o slasti mieru.

Návod na riešenie úlohy:

zapodievajte sa mierom,
i keď je to omnoho ťažšie, ako zapodievať sa vojnou.

Slovom

– reflektujte mier,

meditujte o ňom,

nezostane vám čas na vojnu.

Vojna je vždy traumatizujúca.

Vojna trhá, zraňuje,

meditácia spája, sceľuje.

Porozhliadnite sa v mysli mieru,

nájdete prinajmenšom riešenie úlohy.

V pozadí diania našej civilizácie
sú dve základné tendencie:
agapizmus
a
polemizmus.

Polemos donekonečna replikuje,

agapé definitívne rozpúšťa.

Polemos vedie do poľa, agapé domov.

Za krízou našej civilizácie je snaha
syntetizovať tieto tendencie.
Podmienkou možnosti bytia kultúry

je udržiavať ich v synkríze,

čiže v preddverí syntézy

alebo na polceste k nej.

Na polceste sme vždy, zísť sa z nej nedá (ináč ako smrťou), ide o to, aby sme prerušili nezmyselnú replikáciu víťazstiev a porážok a namiesto toho sa venovali pretváraniu civilizácie na kultúru.

Spojivom zmysluplných krokov

nie je uzol,

ale bezčasie.

Uzol je zdrojom krízy,

bezčasie zdrojom slobody.

 

Príklad na bezčasie?
Bezodkladnosť:
ešte rýchlejšie ako chrstnúť olej do ohňa
je neurobiť to.
Prečo praktikujeme opak,
prečo sotva dokončíme jeden konflikt,
rýchlosťou svetla otvárame ďalší?
Bezčasie je ešte „rýchlejšie“ ako rýchlosť svetla:
je „rýchlejšie“ konflikt neotvoriť ako ho otvoriť.
Neotvorenie konfliktu sa deje
bezčasmo.
Bezčasím konflikt transcendujeme.

 

Väčšina ľudí je za mier,

no dôležité je,

aby sme zaň boli pred vojnou,

nie až fyzicky a psychicky zmrzačení.

Nie až ako fragment alebo partaj alebo vedení.

Nie bojujúc, ale milujúc.

Nie trhajúc, ale sceľujúc.

Svet by nedržal pohromade, ak by nebol

sceľujúcno.

Sceľujúcno = integrujúcno.

Pokiaľ ide špeciálne o človeka a spoločenstvá ľudí,

je týmto integrujúcnom alebo reintegrujúcnom

kultúra,

ktorej podstatou je

inscendencia čiže spiritualizácia (zduchovňovanie, transformácia na zmysel).

 

Zmysel víťazstva:

Aký je rozdiel medzi porazenými a víťazmi,

keď porazení napokon zaplavia krajiny víťazov?

Zdanlivosť víťazstva

spočíva v tom, že odpoveď na túto otázku znie:

žiadny.

Sebaväčším spôsobom zotročení

napokon zaplavujú územia víťazov.

A to bez ohľadu na moria, oceány a horské pásma.

Polemizmus a agapizmus

sú archetypálnej povahy,

preto ich nemožno zničiť.

Zničiť sa môže iba ten alebo to,

kto alebo čo ich nedokáže udržať

v nereduktívnom vzájomnom odstupe, čiže

v synkríze.

Idea synkrízy, rozpracúvaním ktorej je synkriticizmus,

vedome nadväzuje na filozofiu, ktorá je v pozadí Charty OSN,

a nadväzuje i na tento kľúčový dokument našej doby sám.

Filozofie politík krajín/štátov nerešpektujúcich Chartu OSN
vedú do katastrofy nielen porazené (spravidla slabšie) štáty a ich občanov, ale skôr či neskôr aj krajiny víťazov alebo ich spojencov, v súčasnosti napríklad mestská štvrť/predmestie/zóna po mestskej štvrti/predmestí/zóne, kraj po kraji, štát po štáte obsadzované migrantmi z krajín devastovaných nami alebo našimi zbraňami a energetickými potrebami.

Vzhľadom na to, čo sme im spravili,
ťažko si predstaviť ich milosrdnosť.

 

Múdrosti filozofií rešpektujúcich Chartu OSN

možno pomáhajú,

ale netešia.

 

Naše idenie od desiatich k piatim si absolútne nevšíma to, čo si o ňom myslíme, to, ako ho interpretujeme: na jednej strane ako fascinujúci pokrok, na druhej strane ako jeho efekty ničiace celú zem; nevšíma si to, komu náš pozemský faktický úpadok pripisujeme na vrub, či Prišelcom z vesmíru, či Bohu, či prírode, či Osudu, či transnacionálom, či Vodcovi; a úplne jedno mu je aj to, ako interpretujeme tieto interpretácie, či ich interpretujeme ako špekulatívne alebo konšpiračné, či nositeľom  opačných interpretácií alebo tým, čo ich financujú pripisujeme rohy a kopytá a tak ďalej a podobne bez obmedzenia fantázie. Naše vytrvalé tvrdošijné idenie od desiatich k piatim a pena interpretácií, ktorá ho sprevádza, sú dokonca mocnejšie ako naša hlúposť, a oproti nej, ako si všimol už Einstein, je vesmír špendlíková hlavička. Naše idenie od desiatich k piatim sa správa ako orkán alebo ako idenie Antigoné na popravu, a nám vôbec nepomáha to, že túto rešpektovateľku údelu (νóμος), ktorému podliehajú aj sami bohovia, popravíme nežne tak, že ju zamurujeme v jaskyni, aby sme si zachovali čisté svedomie. Čo v tejto situácii robiť je konštanta, ktorá sa nemení od čias vzniku človeka, v tomto zmysle to nie je ničím novým. Pre nás sa situácia zdramatizovala vyvinutím sa ja (ega), ktoré je jej zrkadlom. No stále sme na tom rovnako ako na začiatku: zákon Noci (νóμος) a zákon Kreontov (zákon štátu) a naša voľba medzi nimi. Čo každý z nás urobí, bez ohľadu na množstvo prostriedkov, ktoré má k dispozícii, sa vyznačuje neprenosnosťou na kohokoľvek a čokoľvek mimo každého z nás ako jednotlivca, ako onej dievčiny z Téb.

A filozof? Ako je to s ním ohľadne hlúposti? Rovnako ako s ostatnými, ibaže o tejto skutočnosti vie.

Pokiaľ ide o hádanie sa o tom, ktorý expert je hlúpejší či hlúpy viac, a ktorý menej, či vojnový zločinec, ktorý expertov oklame pri spúšťaní vojny, alebo experti, ktorí sa oklamať nechajú, a vojnu schvália, to ponechajme na expertov, rovnako ako zmysel a hodnotu dodatočného ospravedlňovania sa za spáchané vojnové zločiny.

Čo teda robiť? Pokiaľ ide o filozofiu dobra alebo krásy a mieru, uvoľniť cestu dobru a kráse a mieru a s filozofiou skončiť. Pokiaľ ide o filozofiu zla, ošklivého a vojny, s filozofiou pokračovať, a napríklad o vojne donekonečna filozofovať, čo je vždy zmysluplnejšie, ako do vojny vstúpiť. Povedané všeobecne: mierou zmysluplnosti akejkoľvek našej činnosti, je miera participácie na kultúre, čiže na pretváraní zla na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a  neutrálneho na dobré alebo krásne. Ciest a foriem tejto participácie je viac ako počet ľudí v ktoromkoľvek období dejín ľudstva.

V úvode spomenutá Charta žiari na pozadí toho, čo sa s nami deje, ako ten najiskrivejší drahokam, ku ktorému sme sa po tisícročiach svojho vývoja dopracovali. Preto je tých sedem desaťročí, ktoré od jeho vzniku uplynuli v takmer kontinuálnej nabitosti zväčša nelegálnymi vojnami, realizujúcimi extrémne prenikavý technický a vedecký výkon, takých desivých a extrémne hlúpych.

Je nosenie vody do mora čakať na to, kým so svojou hlúposťou začnú niečo robiť druhí, pretože počas tohto čakania sme (vlastne: som) ešte hlúpejší ako tí druhí práve o toto svoje čakanie. Preto taký dôraz na bezodkladnosť ako fundamentálnu formu bezčasia (perichronému).

Už práve čítanie, ktoré teraz prebieha, by mohlo byť počiatkom transformácie hlúposti na dačo zmysluplné, napríklad na uvedomenie si svojej vlastnej hlúposti, či dokonca na pojem (mojej) hlúposti, ktorý by bol reprezentáciou (jednou z reprezentácií) podstaty hlúposti, jej príčin atď. Napríklad jednou z masívnych príčin hlúposti je dnes všeobecne či všeprenikajúco (až do nevedomia) šírený strach. Strach z čohokoľvek – z nepriateľa, cudzinca, vesmírneho návštevníka, Boha, manželky, matematiky, strach z umývania okien, prosto strach z čohokoľvek. Alebo všesmerná nenávisť, vrátane: „Jožko, tak strašne nenávidím samu seba!“ Trápna absencia veľkorysosti, zlomyseľnosť, škodoradosť, neprajnosť, úzkoprsosť a ďalšie a ďalšie. Nevďačnosť spúšťa devastačné účinky na charakter. Jedným z najdesivejších prejavov nášho úpadku je radosť z porážky súpera alebo zo smrti nepriateľa. Masová nezrelosť či puberta či čo. No šokujúce, že v akejkoľvek vekovej skupine či na akomkoľvek poste alebo v akomkoľvek povolaní či médiu. Ak nie je pozitívny obsah, manažment funguje ako kozmetický salón: zakrýva marazmus. Preto taký dôraz na pozitívne myslenie, vľúdnosť, empatiu (vrátane empatie aj voči sebe samej/sebe samému) a tak ďalej, slovom dôraz na agapé.

Je už jasné, že tento stĺpček sa môže naťahovať donekonečna, až kým nevypnú prúd, nevybije sa batéria počítača, alebo až kým nezaniknú počítače? Pokračovanie v tomto stĺpčeku, v jeho písaní a čítaní, v tejto computer aided meditation nám však k prekonaniu negatívnych emócií nepostačí, ak nepristúpime v mimojazykovej a mimopočítačovej realite k transformácii negatívneho na pozitívne, ak sa nezačneme jeden druhému dívať do očí alebo aspoň do seba rozpoznávajúc svetlo nadoblačia mysle.

Filozofia tvárou v tvár osobnému vyrovnávaniu sa každého ľudského indivídua v každom veku, postavení a povolaní s dejinným zlomom konca druhého a začiatku tretieho decénia 21. storočia, pripomínajúceho koniec antiky, ibaže s možnosťou zániku nielen jedného mocenského centra na svete, ale všetkých, siaha k interkulturzonalistike* ako systematickej synoptike vývinových pásiem kultúry – vedy, filozofie, náboženstva, každodenného osobného života ľudských indivíduí, mystiky a alternativistiky. Synkriticizmus v tejto súvislosti navrhuje držať sa princípu žičenia inakosti vo všetkých prierezoch a rovinách historického zlomu, ktorý teraz prežívame.

Interkulturzonalistika ako teoretické skúmanie vývinových pásiem alebo zón kultúry a vzťahov medzi nimi a individuálnoosobnopraktické vyrovnávanie sa s novým historickým typom ťažkostí spojených dnes s nimi je súčasťou predmetu synkriticizmu ako filozofie a spôsobu života a nevyhnutne si vyžaduje počítačovú podporu alebo pomoc, k čomu sa zasa snaží svojím spôsobom prispieť projekt Pomocného slovníka filozofa (PSF),  ktorý sa pred tridsiatimi rokmi začal realizovať pod titulom FILIT. V aktuálnej on-line verzii PSF sa  v rámci nej osobitne vyčleňuje Filozofická časť (FČ) a Mimofilozofická časť (MČ) s vlastnými registrami Register FČ a Register MČ. Používatelia, ktorí si pri práci  s predchádzajúcimi verziami PSF zvykli na nevyčlenenosť filozofických článkov, môžu v aktuálnej verzii používať Glosár k všetkým abecedne zoradeným článkom.

________________________
  1. * Takto by sa azda dala označiť tendencia uplatňovať systémový prístup zohľadňujúci napríklad vo vlastnom špecializovanom vedeckom výskume minimálne s cieľom inšpirácie podnety dnes už nielen z iných vied, ale aj podnety z mimočistovedeckej oblasti (z filozofie, technických a technologických disciplín, teológie, náboženstva, mystiky, každodenného života, umenia, fantastiky či alternatívnych oblastí, donedávna ešte z hľadiska vedy zavrhovaných), a to tak v diachronickej ako aj synchronickej rovine; podobné tendencie badať aj v ostatných vývinových pásmach kultúry, v teológii, umení atď. Interkulturzonalistiku možno veľmi dobre pozorovať napríklad na transhumanizme alebo na vedeckom výkone a spôsobe života azda najvýznamnejšieho súčasného matematika Grigorija Jakovleviča Pereľmana a na ďalších a ďalších príkladoch. []