Synkritika, kritika a nenávisť alebo nič nového pod slnkom
Nenávisť je slepota (hovorili sme o nej v predchádzajúcom článku), kritika je rozlišovanie a synkritika je nereduktívne usúvzťažňovanie rozlišovaného. Nenávisť je spontánna, plne automatizovaná, predpokladajúca slepotu u nenávidiaceho, kritika je racionálna, založená na znalosti a rozume a synkritika sa navyše opiera o žičenie inakosti. Smerovanie je tu od nekultúrnosti k pretváraniu zlého a hlúpeho na dobré a múdre, menej dobrého a menej múdreho na lepšie a múdrejšie a neutrálneho na dobré alebo múdre. Smerovanie je tu od nekultúrnosti ku kultúre, k potešeniu z inakosti druhého, ktoré vonkoncom nemusí byť iba vo svetlej budúcnosti, ktoré pokojne môže byť aj hneď, tu a teraz, hic et nunc, a to v podobe ďalej sa rozmnožujúcich ostrovov alebo, ak chcete, enkláv kultúrnych spoločenstiev tvoriacich societas syncritica, autoterapeutické spoločenstvo ľudí, tešiacich sa z inakosti druhých a podporujúcich ju. To je fundament, kontinuálna hĺbková vrstva, tu hrubšia tu tenšia, ktorá tak v minulosti ako aj v súčasnosti umožňovala a umožňuje transformáciu civilizácie na kultúru.
(Takéto myšlienky nám tanuli na mysli pri rozhovoroch v čarovnej pracovni na Kapitulskej ulici 1 v Bratislave.)
