Nomos je nadelenie každému.
Nepozná výnimku. Je bezvýnimočný. Týka sa každej jednotlivej bytosti, čo azda najlepšie ilustruje smrť. Jeho účinkovaniu sa nedá ani pomáhať, ani brániť. Zdanlivosť sa týka iba spomaľovania a zrýchľovania jeho účinkovania. V skutočnosti účinkuje bezčasmo. Nepresne povedané — okamžite, pretože aj žmurknutie je nekonečne pomalšie ako údel.
Nomos štruktúruje už samo pomyslenie, poryv i pokoj mysle. Nič nám nie je bližšie, nič nie je zrozumiteľnejšie, nič nie je priezračnejšie, ani vzduch.
Jeho účinkovania sa netýka ani ako, ani prečo, pretože je pred nimi. No všetko toto uvažovanie o ňom je nepresné, pretože nomos je bezpriestorie a bezčasie medzi pozorovateľom a pozorovaným, je viac ako ich tmelom, je samou textúrou vonkajška i vnútra, je danosťou daností, akýchkoľvek vyčleniteľností a pomysliteľností.
Akékoľvek uvažovanie o ňom je let nad bezodnou priepasťou. Dokonca aj mlčanie a nečinnosť, pohľad, odhliadnutie, zaujatie postoja a jeho odmietnutie… sú iba formy samovoľných zosuvov pôdy do nej.
Je pod našimi nohami ako prázdno, ako nič, o ktorom Mechtilda hovorí: „Du solt minnen das niht, du solt vliehen das iht (Miluj nič, ujdi od ja)“.
