Stratili sme zmysel pre zmysel
Účelnosť sa vytrhla z lona zmyslu. Druhá axiálna doba nám ponúka na pochopenie dôsledky reifikácie účelnosti, spočívajúcej v jej vytrhnutí z lona zmysluplnosti: vieme naprogramovať a implementovať riešenia úloh, no stratili sme zmysel pre zmysel tejto implementácie: sme schopní chápať iba jej účel.
Zmysel je neimplementovateľný, nereifikovateľný, transcenduje úspech pri vyriešení aj tých najkomplikovanejších úloh. Transcendencia je opakom zvecnenia, je nezvecniteľná ex definitione.
Za implementáciu našej inteligencie v podobe umelej inteligencie platíme slepotou voči jej zmyslu. Účelnosť umelej inteligencie zabezpečuje úspech a zároveň odstavuje, zneviditeľňuje zvyšok zmyslu, z ktorého sa zrodila. Telos je synom toho, čo nazývame logos, no medzi oboma je vzťah nereduktívnej usúvzťažnenosti. Úlohy historického typu zložitosti 21. storočia nie sú riešiteľné ani inteligenciou, ani jej reifikáciou v podobe umelej inteligencie. Presvedčujeme sa o tom každý deň. Čím sme inteligentnejší, tým šikovnejšie si vieme škodiť. Umelá inteligencia je replikácia reifikovanej účelnosti.
Hyperzložitosť úloh, ktoré pred nami stoja, od nás vyžaduje postoje, ako vďačnosť, potešenie z inakosti, ohľaduplnosť, skromnosť a podobne; bez nich hyperzložitosť v najlepšom prípade replikujeme, no nezriedka – ako to vidíme každý deň – ešte viac komplikujeme. Toto sme v predchádzajúcich textoch označili ako nový historický typ našej hlúposti, ktorý by sme mohli nazvať slepota voči zmyslu.