Heidegger, Martin (1889 – 1976)
– mysliteľ, ktorého dielo predstavuje jeden z hlavných zdrojov synkriticizmu, a síce tým, že ukazuje aj iné pramene a cesty európskeho myslenia než sú tie, ktoré civilizáciu vedú do záhuby, robia ju mŕtvou alebo smrtonosnou, ako sa to zjavne či dokonca laicky viditeľne ukazuje v 20. a 21. storočí. Heidegger o. i. ukázal, že významotvorný potenciál starogréckeho predsokratovského alebo predplatónskeho myslenia nemožno zredukovať len na to, z čoho vzišla fakticky prebehnuvšia história iniciovaná Platónovou a Aristotelovou metafyzikou. Heidegger podľa synkriticizmu ukazuje popri chronických (v čase obsedantne sa opakujúcich nastupovaniach slepých uličiek civilizácie a jej sebareflexie) aj perichronické (pred-, pri-, zá- etc. -časové) možnosti v starogréckej významotvorbe. K tomuto interpretačnému (mysliteľskému) výkonu ho popri bazálnej filozofickej kompetencii živenej etymologicky bádavou pohrúženosťou do významového univerza nemeckého a starogréckeho jazyka viedla aj reflexia fenoménu synkriticizmom označovaného ako “všekríza európskej civilizácie” (pozri: smrť civilizácie). Samozrejme, že Heidegger paletu naznačených významotvorných potencialít nevidel od začiatku svojej intelektuálnej histórie ako na dlani. Tieto potenciality sa mu však v nezvyčajne intenzívnej filozofickej meditácii postupne vynorili a s uverejnením jeho “Súborného diela (Gesamtausgabe)” podali aj nám, ktorí s Heideggerom vedieme dialóg, čiže aj synkriticizmu.
Synkriticizmus si v žiadnom prípade nenárokuje výnimočnosť vedenia svojho dialógu s Heideggerovou filozofémou; pokúša sa len ukázať, že synkriticistická interpretácia Heideggerovho odkazu by snáď mohla byť jednou z možných, pričom ju prezentuje ako odrazový mostík pre interpretácie iné, poučenejšie a systematickejšie. Synkriticizmus sa týmito inými (husserlovskou, finkeovskou, patočkovskou, levinasovskou, derridovskou, analytickofilozofickou, náboženskofilozofickou, buddhistickou, marxistickou, komparatívnofilozofickou etc.) interpretáciami Heideggerovej filozofémy necháva inšpirovať, tešiac sa z čo najživšieho polylógu a z čo najväčšieho počtu polylogizandov. Vzhľadom na nezvyčajnú prenikavosť Heideggerovho myslenia, ktorej hranice pravdepodobne ešte dlho nezahliadneme, považuje synkriticizmus zavrhujúce i adorujúce interpetačné excesy za viac menej ideologické alebo politické efemérie striedajúce sa s rytmom striedania sa režimov.
Filozoficky je Heidegger neobíditeľná filozoféma, ktorej stráne nám prichodí zliezať, ak máme myšlienkovo pokračovať a nezostať len pri očarených pohľadoch na jej nedosiahnutelný vrchol v nadoblačí.