– neschopnosť civilizácie transformovať sa na kultúru alebo preváženie non-participantov-na-kultúre nad participantmi-na-kultúre v dôsledku nerozlišovania medzi polemizmom a agapizmom, ich vzájomnej redukcie alebo zauzľovania sa; preváženie nekrofilnej orientácie civilizačných procesov, premena dialógu medzi spoločnosťou a prírodou na pretváranie prírody spoločnosťou na technologicky účinné (v podstate cieľavedomo smrtonosné) repliky prírody; ustávanie obrazov participovať na kultúre; smrť civilizácie nespočíva v jej zániku, ale v jej smrtonosnej replikácii korešpondujúcej s replikáciou ega.
Už Georgovi Traklovi koncom 19. a začiatkom 20. storočia je smrť civilizácie – povedané slovami L. Kunderu (105;11) – “brutalitou a bezduchostí světa, jenž se břeskně i tiše rozkládá” a pred čím je mu už iba nežné šialenstvo “možností uchýlit se do bezčasí, do záhřmotí” (tamže)**. Synkriticizmus si okrem “jemného, hebkého, mírného, tichého, něžného, ba lahodného šílenství” a zatemnenia mysle, jej obostretia nocou (Umnachtung) (tamže) predstavuje a nacvičuje aj dobrovoľné stiahnutie sa do bezčasia a záhrmotia pri plnom vedomí a zdravom rozume (pozri cesta perichronická), čo je samozrejme podstatne ťažšie a menej pravdepodobné než zblázniť sa alebo dať sa na drogy tvárou v tvár tomu, čo nás obklopuje a nami preniká pri dobrovoľnom ničení si svojho vlastného životného prostredia a svojich vlastných životov.
Neustále odhliadame od katastrofy, v ktorej väzíme až po uši. Sme odhliadajúcno od smrti civilizácie.