dialóg

–  dôležitá súčasť predmetu synkriticizmu, na pôde ktorej vyrastá azda rozhodujúca možnosť jednak nereduktívneho usúvzťažňovania (synkrízy) polemizmu a agapizmu, jednak možnosť spiritualizácie polemizmu participantmi (v mysliach participantov) dialógu; možnosť nahradzovania polemizmu jeho významovým dvojníkom v mysliach účastníkov dialógu, v ktorom sa tu viac tu menej zozreteľňujú zdroje a mechanizmus účinkovania polemizmu (zápasníctva) pre dialogizandov; dialóg sa tak ukazuje ako jedna z hlavných foriem transformácie civilizácie na kultúru; z hľadiska naznačeného kultúrotvorného potenciálu dialógu synkriticizmus venuje pozornosť najmä týmto druhom dialógu: dialóg medzi spoločnosťou a prírodou, medzi rasami (napríklad dialóg medzi bielymi a červenými), dialóg interkulturálny, interkultúrnozonálny (dialóg medzi vedou a náboženstvom, vedou a filozofiou, náboženstvom a umením, umením a vedou, vedou a každodenným životom, každodenným životom a filozofiou, každodenným životom a náboženstvom atď.), interreligiózny (napríklad dialóg medzi kresťanstvom a judaizmom), internacionálny (napríklad dialóg medzi Slovákmi a Maďarmi), medzištátny, interpartajný (a vôbec medzizáujmovostranícky), intergeneračný, intersexuálny, dialóg medzi pomáhajúcim a tým, komu sa pomáha (napríklad medzi lekárom a pacientom), medzi učiteľom a žiakom atď.; práve vzhľadom na dialóg sa v rámci synkriticizmu rozpracoval princíp žičenia inakosti alebo potešenia z nej stelesnený v 7. téze synkriticizmu.