Synkriticizmus sa na prvý pohľad javí len ako filozofická a metodologická koncepcia. Tvrdíme to preto, lebo synkritizuje, čiže porovnáva a spriada, idey a postupy európskej filozofickej tradície a sčasti aj iných, najmä ázijských duchovných tradícií.
Uviesť treba predovšetkým učenie o synkríze neskorého Platóna, ďalej Komenského synkritizmus a ideu pansofie, Kantov a Marxov kriticizmuSynkriticizmus je vedome vytvorený vdialógu skriticizmom. Kriticizmus vyrastá skritiky, synkriticizmus vyrastá zo synkritiky., Patočkovu radikalizáciu Husserlovho chápania sebakritiky kultúry a Krishnamurtiho filozofiu bezčasia.
Zo slovenskej slovenskej filozofie treba uviesť ako pôdu, na ktorej sa synkriticizmus rodí, filozofické myslenie Igora Hrušovského a Vojtecha Filkorna, ktoré utvorilo alebo v nadväznosti na ktoré sa utvorilo myslenie bratislavskej filozofickej školy.
V rámci bratislavskej filozofickej školy sa realizuje päť bádateľských programov: 1. ontologický, 2. epistemologický, 3. logicko-metodologicko-filozofickovedný, 4. historickofilozofický a 5. esteticko-kulturologicko-axiologický.
Autor synkriticizmu sa vypracoval najmä v rámci realizácie štvrtého a prvého bádateľského programu bratislavskej filozofickej školy, čiže ako historik filozofie a ako filozof bezčasia. Ako historik filozofie sa venoval najmä dejinám súčasnej svetovej filozofie a dejinám bratislavskej filozofickej školy. Ako filozof bezčasia vypracoval fundamentálnu vrstvu ontológie synkriticizmu zvanú perichronozofia.