− to, čomu sa otvára myseľ autentického človeka, majúce  mlčanlivú, tichú, nenarušiteľnú, nerozvlniteľnú povahu a možno ho považovať za svedka všetkého diania v mysli i mimo nej, tichého i hlučného, pohybu i pokoja, akýchkoľvek počiatkov a ukončení i samej nevzniknuvšej bezpočiatkovosti. S apriórnou otvorenosťou mysle jej nadoblačiu človek prichádza na svet a opäť sa nadoblačiu mysle otvára deegoizáciou. Je to apriórny prienik našej mysle skutočnosťou, ktorá sa od nej transcendentne odlišuje.


Z praktického hľadiska je pozoruhodná (dôležitá) skutočnosť, že nadoblačie mysle je stav prístupný bez najmenšieho sprostredkovania v každej etape života človeka, v hociktorom priereze bytím človeka, nazývanom homo. Vzdialenosť nadoblačia mysle nekolíše, kolíše iba stupeň tienenia jeho svetla naším egom a jeho výplodmi.


Výhľad na nadoblačie mysle a napokon sám postoj k zvyšku mysle a k ostatným súčastiam celku predsynkriticky daného z tejto pozície sa dostavuje v stave anegoity (rozpustenosti ega). Celé dianie synkriticizmu smeruje k nadoblačiu mysle.


Opis tohto procesu je však rozporný. Proces zaujatia pozície, z ktorej opisujeme nadoblačie mysle, začína uvedomovaním si egoizácie. Egoizácia ako vznikanie ega je vykročenie do ničoty. Ego, ktoré je kontinuálnym produktom egoizácie, je touto ničotou. Deegoizácia nastáva naším pretrvávaním v nevyhnutnej osamotenosti, ktorá sa v dôsledku toho dostaví. Prežívanie superpozície egoizácie a deegoizácie bez interpretácie (vrátane tej, ktorú (re)konštituujeme písaním/čítaním týchto riadkov), bez pomenúvania a bez toho, kto by tento zážitok nejako nazýval, prináša transcendovanie tejto superpozície nástup čírej spontánnosti bez chcenia aj nechcenia stať sa hocičím/hocikým. Avšak už pomenovaním stavu, ktorý máme na mysli, ako nadoblačie mysle, tento stav strácame. Presnejšie povedané, prekrývame si ho všetkým tým, čo si o ňom myslíme; nadoblačie mysle nahradzujeme jeho obrazom, ktorý ho zatieňuje (nie vzďaľuje) rovnako, ako akýkoľvek iný výplod egoizácie a ega. Svetlu nadoblačia mysle sa stačí vystaviť odstránením ego-tienidiel, vrátane deštrukcie ega (alkohol, vorkoholizmom, drogami, tmou a podobne), ktorá je formou šialenstva a nie rozpustením ega.


Rozpustenie ega možno prirovnať trebárs k orgazmu, deštrukciu ega naopak k suicídiu (nezriedka nevydarenému).


Rozpustením (= bez chcenia, deštrukcie a násilia) ega nastáva autentický život vo vystavenosti svetlu nadoblačia mysle, deštrukciou ega sa prehlbuje smrť zaživa, neautentickosť.


Definitívnou formou autenticity čiže vystavenosti svetlu nadoblačia mysle je láska alebo vďačnosť (cf. 392;198 − 199).


 – I: Nadoblačie mysle, in: Wikipédia.


 :: inscendencia, poradenstvo synkritické (synkriticizmus), svetlo nadoblačia mysle (synkriticizmus), synkriticizmus, šťastie lásky (synkriticizmus).