filozofia inscendencie
− komplex filozofických skúmaní zameraných na uvoľnenie pozornosti človeka smerom do jeho vlastného vnútra; toto uvoľnenie sa stalo akútnou témou po globalizácii samoizolácie ľudského indivídua po nástupe druhej axiálnej doby, kedy nielen bežný človek, ale aj profesionál (napr. samovraždy príslušníkov pomáhajúcich profesií) stojí pred úlohou uvoľniť sa procesom inscendencie.
Od vertikálnych procesov či presnejšie alebo v skutočnosti od skokov inscendencie čiže transcendencie do svojho vlastného vnútra sme odvádzaní lineárnymi starosťami, nevyhnutnosťou uspokojovať bežné, každodenné potreby v stále sťaženejších podmienkach (svetová hospodárska kríza, vlny globálnych pandémií, kriminalizácia, rozpad výkonu politickej moci, dôsledky geopolitickej reštrukturalizácie atď.). Je omnoho ľahšie sa zošalieť alebo konformovať, než nastúpiť cestu sebaprehlbovania a sebaobohacovania sa na báze otvorenia sa nevyčerpateľným zdrojom zmyslu vo svojom vlastnom vnútri, ktoré sa bežnému vedomiu javia ako fantastika, utópia, fake, únik zo skutočnosti a podobne.
Na ceste uvoľnenia sa v smere zmeny vektora možností života človeka do svojho vlastného vnútra je kľúčový pomerne ľahko sa dostavujúci, no nezvyčajne krehký alebo efemérny zážitok otvorenia sa alebo vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle. Príčinou efemérnosti vystavenia sa svetlu nadoblačia mysle je ego, a to je zväčša buď rozptýlené, buď fachidioticky zmeravené.
Hlavnou úlohou filozofie inscendencie je skúmanie deegoizácie (ako komplexu tvorby podmienok možnosti pretrvávania alebo predlžovania vystavenosti ľudského indivídua svetlu nadoblačia mysle) a systematizácia výsledkov tohto skúmania.
Konkrétne postupy deegoizácie vypracúvajú viaceré psychoterapeutické školy, školy európskych a mimoeurópskych mystických tradícií, v súčasnosti rôzne smery alternativistiky, teologické školy a v neposlednom rade čoraz koncentrovanejšie úsilie integrujúcich sa filozofických smerov alebo škôl, vrátane načrtnutej filozofie inscendencie.