deegoizácia

– (čes. deegoizace) – rozpúšťanie ja, cesta k anegoite, nezávislosti (slobode) a nadoblačiu mysle; deegoizácia sa uskutočňuje v rôznych kultúrach a rôznymi praktikujúcimi rôznymi spôsobmi; primeranosť tej ktorej cesty deegoizácie praktikujúcemu sa pravdepodobne nedostavuje a priori, ale treba ju objavovať tentatívne (skusmo); synkriticizmus sa v pristupovaní k praktikovaniu deegoizácie stavia zo stanoviska žičenia inakosti a potešenia z nej; výchova a vedenie sa v tomto kontexte ukazujú len ako predbežný impulz, vlastný krok deegoizácie sa dá vykonať len adeptom samým, dobrovoľne a svojou neopakovateľnou ars vivendi (pozri heslo: artes); deegoizácia je nedelegovateľná; teoreticky, napríklad z hľadiska filozofie, psychológie, kulturológie, etnológie, religionistiky a pod., sa samozrejme možno zamýšľať nad invariantmi a univerzáliami v postupoch deegoizácie, skúmať ich a teoreticky reprezentovať, ale objavy v tomto (teoretickom) smere aj tak treba koniec koncov premeniť na skutky; deegoizácia nie je premenou fragmentu na ďalší fragment (replikovanie fragmentov), ale defragmentáciou, stelesnením, ak sme intelektuálne orientovaní, a zduchovnením (spiritualizáciou) v opačnom prípade.

Deegoizácia plní heuristickú funkciu vo vede (pozri: kategória).