– etapa novovekej filozofie nasledujúca po filozofii 17. stor. a predchádzajúca filozofii 19. stor. Filozofia 18. storočia tvorí sebareflexívnu súčasť kultúry 18. stor., ktorá predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pred verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo a osvietenská filozofia, najmä v Anglicku a Francúzsku. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozrieť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.
Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.
Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling (242;125).
Copyright © 2019 by