Albrecht, J.: Eseje o umení, Bratislava 1986. [129]
Dielo tvorí súbor esejí Jána Albrechta venovaných rôznym aspektom vzťahu medzi umením a životom.
Úvod
Je umelecká tvorba myšlienkový proces? 11
Geometrizácia vo výtvarnom umení – vývojový paradox 15
Vedecká perspektíva v maliarstve 17
Svetlo a osvetlenie 22
Anatómia a výtvarné umenie 24
Notácia 29
Aritmetizácia hudby 33
Racionálne usporiadanie tónov 35
O hudobnej interpretácii 43
Prísne formy v hudbe 46
Starý a nový funkčný systém v hudbe 51
Vizuálna hudobná didaktika 55
Vznešená a nízka hudba 58
O tempora, o mores! 60
Koncertantný princíp v hudbe 65
Variačný princíp v hudbe 68
Folklorizmus a neoklasicizmus – štýlová syntetizácia 70
K otázke emocionality v umení 76
O funkcii námetu vo výtvarnom umení 79
Námet v širšom ponímaní a problém štýlu 83
Obsah a forma umeleckého diela – mimošpecifický (druhotný) obsah 88
Úvahy o význame 93
Tradícia a štýl, novátorstvo a objavnosť 97
Poznávanie, osvojovanie, oznamovanie 101
Umeleckosť – zrod umeleckých druhov a charakter médií 106
Talent a médium 114
Funkcionalita a logika v umení 121
Funkcionalita v umení 121
Logika v umení 125
Človek – spoločnosť – umenie 133
Čas umenia – prítomnosť, minulosť a budúcnosť 145
Resümee 153
disonancia pocitu životného prítomnosti 14610–21
formovanie prítomnosti časom, ktorý už uplynul 14610–21
hodnota vedomia ľudského 14622–24
hodnota života ľudského 14622–24
hodnotnosť času nastávajúceho 14610–21
nadväznosť rovín časových vo vedomí 14610–21
nazeranie na budúcnosť 14610–21
predstava o budúcnosti 14610–21
prekrývanie sa vzájomné rovín časových 14610–21
prelínanie sa minulosti a budúcnosti 14610–21
sychronizácia časovo vzdialených priebehov 14622–24
umocnenie prítomnosti časom, ktorý už uplynul 14610–21
viacvrstvovosť pocitu životného prítomnosti 14610–21
význam času nastávajúceho 14610–21
„Na budúcnosť nazeráme ... pomocou predstáv už existujúcich vo vedomí. Pritom ako reálny vnemový základ existuje len prítomnosť, lebo aj minulosť a budúcnosť prežívame s predstavami a emóciami prítomnosti; zážitky teda často prebiehajú mimo vlastného času – asynchrónne. V nadväznosti časových rovín vo vedomí sa prelína minulosť a budúcnosť; prítomnosť je umocnená a formovaná časom, ktorý už uplynul, a môže byť prípadne orientovaná i na ešte neexistujúci čas, na budúcnosť. I tu môžeme znovu zopakovať, že emocionálne akcenty, spojené s predstavami o budúcnosti, sa odohrávajú v prítomnosti a stupňujú význam či hodnotnosť nastávajúceho času. V každej prítomnosti zasa doznievajú emocionálne rezonancie uplynulých podnetov. To všetko podmieňuje viacvrstvovosť (často i disonancie) životného pocitu tej-ktorej prítomnosti, lebo časové roviny sa navzájom prekrývajú a vytvárajú súvislú štruktúru.“
K: Rekonštitúcia, oživenie významového univerza týchto Esejí vo svojom vlastnom vedomí je duchovné spojenie s Jánom Albrechtom, s Hansim, s jeho esenciou, ktorou s nami zostal, ktorou s nami je, pokiaľ chceme. Táto rekonštitúcia je zároveň prispenie k bytiu Bratislavy, k jej životu a ďalej – k životu strednej Európy... Bytie Bratislavy sa (spolu)dané/dávané aj práve rekonštituovaným Hansiho významovým univerzom. Pozri: hodnota ľudského vedomia a ľudského života vôbec v ďalšom excerpte.
„Pamäť ako dôležitý činiteľ jednoty zaručuje kontinuitu vedomia a synchronizuje časovo vzdialené priebehy, zaručuje teda to najcennejšie, čo formuje špecifickú hodnotu ľudského vedomia a ľudského života vôbec, teda súvislosti.“