– sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).
Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.
Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.
Filozofické myslenie na západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).
Vnútorné rozloženie scotizmu do Occamovho svetového názoru a do svetového názoru Viklefovho je hlavným obsahom osudového 14. stor.
Copyright © 2019 by