– súčasť alebo etapa antickej filozofie; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus (cf. eklekticizmus rímsky) a rímsky synkretizmus.
Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.
„Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená“ (18;102).
Copyright © 2019 by