perichronozofia

perichronozofia

gr.

– náuka o perichrónii, čiže náuka o bezčasí a jeho typoch – o mimočasovom, predčasovom, popričasovom (príčasovom), vnútročasovom, počasovom (alebo záčasovom), o účasí (čiže o náčasí, o tom, čo bezprostredne predchádza nástupu času alebo bezprostredne nastupuje po ustaní času, o bezčasej pristúpivšosti, nepristúpivšosti, vstúpivšosti a nevstúpivšosti času, o druhoch bezčasia podľa toho, o bezčasé charakteristiky čoho ide, napríklad bezčasie medzi príčinou a účinkom, bezčasie predčasia, bezčasie absolútna , bezčasie v človeku, bezčasie v prírode a tak ďalej.

Perichronozofia je vlastne náuka o okolnostiach času a podmienkach jeho existencie.

Z hľadiska prijímania alebo odmietania tézy existencie alebo reality času možno rozlíšiť dva základné typy alebo dve základné etapy (paradigmy) perichronozofie:

atemporalistická alebo pretemporalistická perichronozofia (tematizácia perichrónie pri popieraní platnosti tézy existencie alebo reality času);
temporalistická perichronozofia (tematizácia perichrónie pri uznávaní platnosti tézy existencie alebo reality času).

V súlade s vyššie uvedeným v perichronozofii rozlišujeme:

perichronozofickú speciológiu (skúmaniy druhov bezčasia),
perichronozofickú typológiu (skúmanie typov bezčasia),
perichronozofickú transcendentalistiku (skúmanie podmienok bezčasia),
chronogenetiku (výskum genézy času čiže chronogenézy).

Bohatým zdrojom perichronozofických problémov je teológia a tradičná metafyzika, transcendentálna filozofia a fyzika.

Pokiaľ ide o transcendentálnu filozofiu, perichronozofia skúma napríklad spôsoby fungovania času, ktoré mieni Kant, keď hovorí:

čas predchádza predmetom,
čas umožňuje naše nazeranie,
čas určuje vzťah predstáv v našom vnútornom stave
atď.

Perichronozofia sa pýta, v čom sa toto fungovanie času odohráva, je to čas, alebo čosi mimo času (pred časom, paralelne s ním a pod.). Toto mimočasové umožňujúcno času perichronozofia označuje termínom perichrónia.

V rámci synkriticizmu sa perichronozofia necháva utvárať vo vystavenosti filozofujúceho (perichronozofizujúceho) sebe samému, pričom táto vystavenosť je zvyčajne skúsenosťou mysliaceho ja. Avšak prvé vlastné akordy perichronozofie začnú znieť až s prvými utíšeniami ja, s utíšením hluku nášho myslenia a trieštivej sily našich záujmov. Až vtedy, po deegoizácii (po ustaní ega, po mystickej smrti) začína nami prúdiť svetlo bezčasia, znieť jeho tíš (v stave našej anegoity alebo na jej miestach v nás). Perichronozofia je uvoľňovanie sa bezčasovostnej matrice virtualít nášho života, z ktorých jednou je možnosť egoizácie (nástupu ega).

Čas prilieha k čomukoľvek, čo sa odvíja v čase, bezmedzerovitým spôsobom (bezčasová pristúpivšosť času k tomu, čo je v čase). Medzi časom a tým, čo je v čase, nie je nič, ani čas. Keby sme mali túto skutočnosť vyjadriť tak, aby sme obišli ťažkosti slovenčiny pri vyjadrovaní nahliadnutia toho, že nič nie je, mohli by sme povedať, že medzi časom a tým, čo v čase je, je bezčasie a bezpriestorie. Bezčasie sa po grécky povie achrónia a bezpriestorie sa povie atopia. Ak chceme bližšie špecifikovať to, čo bolo pred časom (predčasie), čo bude po čase (záčasie), čo je pri čase (príčasie) atď, skrátka čo čas obklopuje (zvnútra i zvonka) resp. ním preniká, budeme hovoríť o "občasí" čiže „perichrónii“.

Priliehanie času k tomu, čo v ňom je, je pri-tom-nosť času pri tom, čo v ňom je. Ak je čosi v čase, tak čas, časovosť tvorí súčasť jeho podstaty, bytnosti (nem. Wesen, Wesenheit), napríkla časová konečnosť (smrteľnosť) človeka. Heidegger v tomto kontexte rozvinie odvodeniny: Anwesen, Anwesendes, Anwesenheit, anwesen, ale aj Abwesen, Abwesenheit atď. pričom postupne opúšťa časovostnú interpretáciu týchto slov a ponecháva bezčasovostnú stránku, t.j. čas umožňujúcu stránku. Primárnosť perichronozofie, primum perichronozofie mu potom vyvstane v kontexte uvažovania o čistine, presvetlenosti, svetline (Lichtung) o voľnom otvorenom poli, v ktorom ešte len zaujíma svoje miesto čas, čiže čo samo osebe ešte nemá časovu povahu, čo je bez času, bezčasím. Svetlina je podľa Heideggera tým, čo umožňuje príbytnenie čohokoľvek čomukoľvek, o. i. aj príbytnenie času k svetu. Primárnosť svetliny tkvie v tom, že, „svetlina je potrebná na to, aby to, čo vo svetline príbytní (das in der Lichtung Anwesende) mohlo byť svetlom rozumu ožiarené“ (250;22 an.). Z hľadiska uvažovania o primárnosti perichronozofie je dôležité Heideggerovo upozornenie, že podmienenosť ožiarenia čohokoľvek svetlom rozumu „platí nielen o METÓDE filozofie, ale aj o, ba dokonca predovšetkým, o jej vecnej náplni (Sache), totiž o príbytnosti príbytňujúceho (von der Anwesenheit des Anwesenden)“ (250;24–25).

Z vyššie naznačené vyplýva, že perichronozofiu možno chápať ako súbor disciplín zahrnujúcich akúsi anatómiu, fyziológiu, ekológiu, kritiku (transcendentalistiku) času.

Tá časť perichronozofie, ktorá sa zaoberá predčasím (prochróniou) a jeho zložkami (prochronémami), sa nazýva prochronematika. Prochronematika generuje prochronozofémy.