Kant, Immanuel

Kant, Immanuel

(1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg)

– predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.

Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI⁄XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie..

V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou⁄Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

I. oddiel: Werke (Diela), I–IX

II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII

III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII

IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX

Dielo

1. Predkritické obdobie (do 1770)

Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizerttácia

2. Kritické obdobie (1771 a n.)

Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793