Kant, Immanuel
(1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg)
– predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.
Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.
Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI⁄XXII zväzku jeho Zobraných spisov.
Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.
Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie..
V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.
Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou⁄Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:
I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX
Dielo
1. Predkritické obdobie (do 1770)
- Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
- Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
- Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
- Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
- Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
- De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizerttácia
2. Kritické obdobie (1771 a n.)
- Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
- Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
- Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
- Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
- Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
- Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
- Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793
Copyright © 2019 by