– 1. filozofická disciplína, ktorá skúma štruktúru vedeckého poznania, prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania, pravdivosť vedeckých poznatkov, vývin vedeckého poznania, vzťah vedy a každodenného života, vzťah vedeckých pojmov a vedeckých zákonov k empirickému svetu.
2. filozofická reflexia vedy počas celého obdobia koexistencie vedy a filozofie, kde sa uskutočňujú aj úvahy o postavení vedy v ľudskom živote a metafyzická reflexia vedy (Jaspers, Heidegger, P. Frank atď.).
3. filozofické úvahy o výsledkoch vedeckej činnosti a jej predpokladoch (A. Einstein, W. Heisenberg, N. Bohr, I. Prigogine atď.).
4. extrapolácia vedeckých výsledkov až do ontologických či metafyzických hypotéz; pokusy rozpracovať vedecké pojmy do základných pojmov výkladu sveta ako celku (Whitehead, D. Bohm, I. Prigogine a ď.)
5. teória vedy, v ktorej ide najmä o logickú analýzu vedy s metodologickými cieľmi. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. Whewella a J. S. Milla. K rozvoju filozofie vedy prispeli o. i.: H. Poincaré, G. Frege, E. Mach, B. Russell, A. N. Whitehead, L. Wittgenstein, K. R. Popper a ď.
Výrazné miesto v rámci filozofie vedy zaujíma analytická filozofia vedy, ktorú ovplyvnili resp. sú priamo jej predstaviteľmi myslitelia uvedení v predchádzajúcom odseku.
::
Copyright © 2019 by