Predslov

Idea elektronického slovníka filozofie sa v hlave autora zrodila v 80-tych rokoch minulého storočia ako súčasť prípravy na prednášky a semináre. Slovník začal  vznikať digitalizáciou lístkov osobnej kartotéky autora a bol dokončený v podobe encyklopédie FILIT, ktorá bola v 90-tych rokoch inkorporovaná do Wikipédie a neskôr prepracovaná do Pomocného slovníka filozofa (PSF) predloženého teraz vo verzii 2.8.

Úvod

Pomocný slovník filozofa je nekomerčná voľne dostupná otvorená hybridná hypertextová filozofická príručka, ktorá prezentuje filozofiu ako vývinové pásmo kultúry, tvoriace jej sebareflexívnu vrstvu, ktorej náplňou je odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua na jeho člena. Samozrejme, že ostatné definície pojmu filozofie sa do slovníka zahrnujú takisto, pričom jednotnosť pohľadu autora slovníka na preberanú látku by mala byť daná princípom žičenia inakosti.

Slovník zahrnuje aj základné (orientačné) informácie týkajúce sa okolia filozofie, pripomínajúc filozofovi ďalšie smery eventuálne potrebného prehlbovania si znalostí zo špeciálnovedných odborov alebo iných oblastí kultúry (náboženstva, umenia atď.).

Filozofické termíny sa zvyčajne rodia zo slov bežného jazyka alebo z termínov mimofilozofických odborov, preto tento slovník podchytáva aj tieto výrazy. Hranice medzi fioozofickým, všeobecnovedným, špeciálnovedným a predvedeckým sú neostré a pohyblivé. Istou pomôckou tu môže byť tzv. oindexovanie (doplnenie názvu článku označením oblasti alebo kontextu použitia slova v zátvorke).

¬ (logika)

– znak negátora.
__
logika

∼ (logika)

– znak negátora.
__
logika

& (logika)

– symbolický zápis konjunkcie, znak konjunktora.
__
logika

∀ (logika)

– symbolický zápis všeobecného kvantifikátora.
__
logika

∃ (logika)

– symbolický zápis existenčného kvantifikátora, ktorý čítame existuje (aspoň jedno) x také, že... alebo pre niektoré x platí, že... .
__
logika

∧ (logika)

– znak konjunktora.
__
logika

∨ (logika)

– znak disjunktora.
__
logika

∨∨ (logika)

– znak vylučujúceho disjunktora.
__
logika

→ (logika)

 – znak implikátora.
__
logika

⇒ (logika)

– znak implikátora.
__
logika

↔ (logika)

 – symbolický zápis ekvivalencie.
__
logika

⇔ (logika)

 – symbolický zápis ekvivalencie.
__
logika

=

– znamienko rovnosti; číta sa rovná sa.

A (dejiny filozofie)

– písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.
__
dejiny filozofie

A (logika)

– prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecne kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:

(∀x)(Px→Qx).

__
logika

a (logika)

– výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.
__
logika

a (logika subjekt-predikátová)

– písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

           S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 88;49).
__
logika

a limine

lat. – hneď alebo od začiatku niečo zavrhovať.

a posteriori

lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.
__
gnozeológia

a posteriori (Kant, I.)

– pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.
__
Kant, I.

a prima facie

lat. – hneď, na prvý pohľad.

a priori

lat. – nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.
__
gnozeológia

a tempo

lat. – súčasne.

Aall, Anathon

(1867 – 1943)

 – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie (220;356).

Dielo
 • Der Logos. Geschichte seiner Entwicklung in der griechischen Philosophie und christlichen Literatur, 2 zv., 1896 – 1899
 • Macht und Pflicht, 1902
 • Filosofiens historie i oldtigen og mellemalderen, 1923
 • Logik, 1926⁴

ab ovo

lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.

Abbagnano, Nicola

(15. 7. 1901 Salerno 9. 9. 1990 Miláno)

 – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

     Existenciu definoval ako "hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje". Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

Biobibliografia

* 15. 7. 1901 Salerno

• 1936
         – profesor v Turíne
         – publikuje Il principio della metafisica
• 1939
         – La struttura dell’ esistenza
• 1942
      – Introduzione all’esistenzialismo
• 1948
         – Esistenzialismo positivo
• 1968
         – Per o contro l’uomo

† 9. 9. 1990 Miláno

Dielo

• Le sorgenti irrationali del pensiero, 1923
• Il principio della metafisica, 1936
• La struttura dell’ esistenza, 1939
• Introduzione all’ esistenzialismo, 1942
• Esistenzialismo positivo. 1948
• Problemi di sociologie, 1967 (2. vyd.)
• Filosofia, religione, scienza, 1967 (2. vyd.)
• Per o contro l’uomo, 1968
• Storia della filosofia, 3 zv. (1974) (3. vyd.)

Abbt, Thomas

(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

Dielo

• Vom Tode fürs Vaterland, 1761
• Vom Verdienste, 1765
• Fragment der ältesten Begebenheiten des menschlichen Geschlechts, 1766
• Vermischte Werke, 1–6 , 1768–1781

Abélard, Pierre

(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

     Dielo

• Historia calamitatum (História pohrôm) – najdlhší list zo vzájomnej korešpondencie Abélarda a Heolisy (s ktorou mal syna Astrolaba a s ktorou tajne uzavrel manželstvo), kde opisuje históriu ich lásky
• Dialectica, nap. 1118–1137 – výklad logiky a teórie poznania, ktorých úlohou je rozlíšiť pravdivosť od nepravdivosti; prvá časť tejto úlohy pripadá fyzike, ktorá má skúmať, či "povahe veci zodpovedá výraz (enuntiationi); druhú časť úlohy má plniť logika; logika má odlíšiť platné argumenty od neplatných. Vykonáva sa to najmä "posudzovaním" správnosti používania slov, a to na základe poznania skutkového stavu
• Sic et non (Áno a nie), nap. 1121–1140
• Dialogus inter Philosophum, Iudeum et Christianum (Dialóg medzi filozofom, židom a kresťanom)
• Logica, nap. pred 1123
• Ethica seu liber dictus scito te ipsum, nap. po 1125 alebo 1129; 1. vyd. Paríž 1616 – rozprava o sebaurčení človeka dosahovanom silou svedomia; Nosce te ipsum, nap. po 1125 = Ethica seu ..., in: Opera, I–II, 1849–1859
• Opera omnia, 1855
• De unitate et trinitate divina, vyd. R. Stölzle 1891
• Theologia christiana (Kresťanská teológia)
• Die philosophischen Schriften Abaelards 1–3, vyd. B. Geyer 1919–1927

ábha

sa. – podobný; jas.

abhaja (joga)

– zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.

abhajadána

sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.

abhána

sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa.

ábhása

sa. – odlesk, vzhľad, uvažovanie.

abháva

sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť.

abhávarúpavrtti

sa. – myslenie na neexistujúci predmet.

absolútne

lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolútne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.

absolútno

lat. – nepodliehajúcno času, skutočnosť alebo bytie, ktoré je mimo času (podľa niektorých: večné), nepodmienené, od ničoho nezávislé, príčinou seba samého i všetkého ostatného. Absolútno je čosi, čo nevzniklo, ani nezanikne, a to práve preto, že je to bezčasé alebo večné.

Absolútno zvyknú chápať ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a tela, často identifikovaný s bohom alebo Bohom.

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je.

Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

absolútno (Hegel, G. W. F.)

– duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea (62;62, 48, 49).

absolútny

lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.

abstrahovanie

lat. – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.
__
gnozeológia

abstrahovať

lat. – odhliadať – vytvárať abstrakciu.

abstrakcia

lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.

abstraktné

lat. – abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

ad absurdum

lat. – do nezmyselnosti.

ad hoc

lat. – pre tento prípad.

ad hominem

lat. – p. argumentum ad hominem.

ad oculos

lat. – na vlastné oči.

ad rem

lat. – p. argumentum ad rem.

adynamia (Aristoteles)

– nemohúcnosť.
__
Aristoteles

ádžívika

sa. – neortodoxné staroindické učenie, podľa tradície založené mudrcom Márkandéjom a popierajúce existenciu duše.
__
filozofia indická

afairein (Aristoteles)

– abstrahovať.

afairesis (Aristoteles)

– abstrakcia.

afekt

lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.

afektácia (Kant, I.)

afinita (Kant, I.)

– objektívny dôvod asociácie javov.

afinita empirická (Kant, I.)

– empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.

afinita transcendentálna (Kant, I.)

– vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.

agathon

gr. – dobro.

agathon (Aristoteles)

– dobro.

agenéton (Aristoteles)

– nevzniknuté.

agens

lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata.

agere sequitur esse

lat. – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.

agnotológia

gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.

achrónia

gr. – bezčasie.

aisthéta

gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).

Akadémia

– háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu, ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.

akcidens

lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.

antropológia filozofická

– 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).

Aristoteles

(384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi)

– starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Pôvodne člen Starej Akadémie.

V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho "Filozof".

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva "prvá filozofia" a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínún akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Život

      * 384 pr. n. l.
      • Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
      • 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
      • 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
      • 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
      • 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
      † 322 pr. n. l.
      • 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom Aristotelovu prvú filozofiu nazýva metafyzika, lebo išlo o súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

Dielo

Rané diela:

• Protreptikos
• O filozofii

Logické spisy (Organon):

• Kategórie
• O vyjadrovaní
• Prvé analytiky
• Druhé analytiky
• Topiky
• O sofistických dôkazoch

Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:

• Fyzika
• O nebi
• O vzniku a zániku
• Meteorologiky

Psychologické spisy:

• O duši
• Parva naturalia

Biologické spisy:

• O častiach zvierat
• O pohybe zvierat
• O chôdzi zvierat
• O vzniku zvierat

Filozofické spisy:

• Metafyzika / súbor štrnástich kníh o prvej filozofii a teológii
• Etika Nikomachova
• Etika Eudemova
• Politika
• Rétorika
• Poetika

Ďalšie spisy:

• Ústava aténska

Nezachované spisy:

• lekárske spisy
• spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

__
adynamia (Aristoteles), afairein (Aristoteles), afairesis (Aristoteles), agathon (Aristoteles), agenéton (Aristoteles)

duša (Aristoteles)

filozofia starogrécka

Bacon, Francis

(22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 tamtiež) – anglický filozof a štátnik (lord kancelár počas vlády Jakuba I.). Rozvinul nové chápanie úloh vedy a základy indukcie. Cieľom poznania je zvyšovať moc človeka nad prírodou. Prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa je objavenie príčin javov. K tomu je však potrebná reforma metódy, ktorú treba začať očistením rozumu od idolov čiže neustále hroziacich omylov vyplývajúcich zo sklonov rozumu, nedokonalosti a nepresnosti jazyka, nekritického preberania cudzích názorov.

Web:
Francis Bacon, in: Wikipédia

bádanie

– odborné, vedecké skúmanie.

Bádarájana

( 2. stor. pr. n. l. alebo 3. st. – 4. st.) – indický filozof, ktorý prvý raz vyložil základné poučky védánty v diele Brahmasútra alebo Védánta-sútra.

baddha padmásana

sa. – zovretý sed, jedna z ásan.

bahiranga sádhaná

sa. – vonkajšie hľadanie.

báhja

sa. – vonku.

bytie (Heidegger, M.: Bytie a čas)

– „to, čo určuje súcno ako súcno (das, was Seiendes als Seiendes bestimmt“ (282;6).

Český preklad tohto miesta znie: „to, co určuje jsoucno jako jsoucí“ (87;21), B. Valehrachov preklad v 281;298 znie: „to, čo určuje jestvujúcno ako jestvujúcno“.

činnosť

– vykonávanie práce, povolania, záujmu; chod, fungovanie.

človek

– spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka). Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem alebo modov osvojovania si ho.

Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pritom intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.

Človek je prvkom (základným subsystémom) spoločenského systému.

de re

lat. – o veci.

logika

dedenie

– získavanie majetku po predkoch.

dejiny

– súhrn minulých dejov alebo udalostí, predmet histórie.

Vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore.

Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonómie, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.

Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách.

dejiny filozofie

– história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
      
Ako disciplína filozofie (v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
      
Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
      
Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
      
Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.

dejiny filozofie univerzálne

– celkový vývin filozofie, komplexné a ucelené dejiny filozofie. Pozri napríklad Antológia z diel filozofov.

dejiny ľudstva

– vývoj človeka a ľudskej spoločnosť od ich vzniku až dodnes.

Dejiny ľudstva sa členia na

      ● pravek,
      ● starovek,
      ● stredovek,
      ● novovek,
      ● moderné dejiny.

     Rozšírenie človeka po Zemi sa uskutočnilo takto:

      ● do 130 000 pr. n. l. Afrika – vznik človeka (Homo sapiens) a jeho rozšírenie v subsaharskej Afrike
      ● 100 000 pr. n. l. osídlenie indického subkontinentu
      ● 67 000 pr n. l. osídlenie Číny
      ● 60 000 – 40 000 pr n. l. osídlenie Austrálie
      ● 40 000 pr. n. l. osídlenie Európy
      ● 20 000 pr n. l. osídlenie Severnej Ameriky
      ● 13 000 pr n. l. osídlenie Južnej Ameriky

„Kolískou civilizácie“ bol Úrodný polmesiac.

Výrazným medzníkom v dejinách ľudstva je osová doba (doba osová).

Dejiny ľudstva sú súčasťou predmetu histórie.

dejiny moderné

– obdobie dejín ľudstva nasledujúce po novoveku, pričom ako začiatok sa udáva rok 1789, vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie; súčasť predmetu histórie moderných dejín.

dejiny univerzálne

– všeobecné dejiny.

dekonštrukcia

lat. – čítanie textu spôsobom rozbíjania zabehaných triviálnych alebo autorom nanucovaných významových útvarov, opierajúce sa o predpoklad nehotovosti zmyslu textu, ktorý sa završuje zakaždým neopakovateľne až v procese recepcie (čítania).

Dekonštruktívne postupy rozpracoval J. Derrida, vychádzajúc z Heideggerovho pojmu deštrukcie metafyziky ako odmietania tradíciou fixovaných skrytých významových útvarov.

Filozoficky praktikovanú dekonštrukciu Derrida rozvíjal vlastne v autoreflexívnom mode, pretože ju aplikoval v prvom rade na texty, ktoré si samé robili nárok skoncovať so zabehanými metafyzickými tradíciami, teda popri samotných Heideggerových textoch aj na texty Austinove, Hegelove, Husserlove, Saussurove, Rousseauove a tak ďalej. Kľúčovými filozofickými kategóriami intervenujúcimi v Derridovej dekonštrukcii bola kategória diferancie a kategória písma.

Dekonštruktívne postupy sa popri filozofii rozpracúvajú v literárnej kritike a histórii literatúry, v právovednom výskume, v architektúre, vo výskume masovej kultúry a v ďalších oblastiach.

denotát

lat. – nominát – vec alebo predmet, ktorý sa znakom pomenúva alebo označuje.

Derrida, Jacques

(15. 7. 1930 El-Biar, Alžírsko – 8. 10. 2004 Paríž) – francúzsky filozof, jeden z hlavných predstaviteľov postmodernej filozofie. Spolu s Deleuzom a Foucaultom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie.
__
dekonštrukcia

dharma

sa. – súčasť rty, najvnútornejšia skladba veci, zákonitosť jej vnútorného bytia.

dialektika (filozofia starogrécka)

– veda o vedení správnej diskusie v jazyku prostredníctvom otázok a odpovedí.

dianie

– stávanie, konanie, uskutočňovanie, odohrávanie sa; chod, priebeh, vývin udalostí.

dielo

– niečo, čo je vypracované, výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávisťou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhu tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom). Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).

Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.

disciplína filozofická

– disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete.

Filozofické disciplíny:

   – metafyzika,
   – ontológia,
   – gnozeológia / noetika, epistemológia, teória poznania,
   – sociálna filozofia,
   – filozofická antropológia / filozofia človeka,
   – logika,
   – metodológia,
   – etika,
   – filozofia dejín,
   – axiológia,
   – filozofia mysle,
   – filozofia jazyka,
   – filozofia kultúry,
   – filozofia vedy,
   – filozofia techniky,
   – filozofia náboženstva,
   – filozofia umenia,
   – filozofia štátu,
   – filozofia práva,
   – filozofia mieru.

dôkaz

– to, čo privádza nezvratne, bez akýchkoľvek pochybností a de iure pre každého presvedčivým spôsobom rozum k tomu, aby uznal pravdivosť nejakého tvrdenia (logickou alebo matematickou demonštráciou) alebo nejakého zákona (experimentálnym overením) (cf 13;64).

duša (Aristoteles)

– princíp, ktorý môže oživovať hmotu, dávať jej život. Všetkému živému je spoločná vegetatívna duša, zabezpečujúca základné životné funkcie. Duša senzitívna zasa vytvára vnemy a vnímavosť človeka a zvierat. A napokon duša rozumová je princípom ľudského myslenia.

dynamika sociálna (Comte, A.)

– časť sociológie, ktorej predmetom sú zmeny spoločnosti.

entita

lat. – hocičo reálne (angl. anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nie je napríklad určené ani to, či je naozaj skutočný, predpokladaný, domnelý, chcený, potrebovaný a pod. Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, vzťah, bylina, anjel, klinec, bunka, informácia a pod.

Dôležitým delidlom entít je to, či existujú naším pričinením, alebo bez neho. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.

Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.
Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to "že" na rozdiel od "čo".

Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.

V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

Zložka entity sa nazýva moment.

„Ereignis“ (Heidegger, M.)

– kľúčové slovo v Heideggerových textoch počnúc rokom 1936. Štandardne by sa toto nemecké slovo preložilo ako udalosť, ibaže Heidegger ho napĺňa neštandradným významom, ktorý sa do angličtiny pokúsili preložiť slovom enowning (uvlastňujúcno).

estetika

– filozofická disciplína, ktorej predmetom je estetično.
__
tvorba umelecká
umenie

existencializmus

__
Abbagnano, Nicola

filológia

gr. – veda o jazyku, literatúre a kultúre, vychádzajúca najmä z kritického rozboru a výkladu textu literárnych pamiatok.

filozof

gr. – éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória, filozofický pojem, filozofická kategória a iné filozofické významové útvary, ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, atď.

Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie.

Pojem filozofémy (= nocionálna metafilozoféma) je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou, ktorá je súčasťou predmetu metafilozofie a nie metafilozofie samej.

filozoféma

gr. – éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória, filozofický pojem, filozofická kategória a iné filozofické významové útvary, ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, atď.

Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie.

Pojem filozofémy (= nocionálna metafilozoféma) je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou, ktorá je súčasťou predmetu metafilozofie a nie metafilozofie samej.

filozofia

výber článkov

gr. – osobitný spôsob osvojovania si sveta človekom, vyznačujúci sa (z pohľadu tohto slovníka) hľadaním, skúmaním a rozširovaním predpokladov premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua na jeho člena.

Výraz filozofia má viacero významov:

1. Filozofia sa tradične chápe ako láska k múdrosti alebo jej hľadanie, čo tvorí pôvodný význam jej latinského názvu philosophia, prevzatého z gréckeho filosofiā (φιλοσοφíα), zloženého z časti filo- (φιλο-) s významom milujúci niečo a z časti sofiā (σοφíα) s významom múdrosť.

2. Filozofia sa ďalej chápe ako teória alebo logická analýza najvšeobecnejších princípov/zákonov konania, myslenia, poznania a sveta, reality alebo ich oblastí: prírody, spoločnosti, vedomia, štátu, práva, umenia, jazyka atď. V tomto zmysle sa člení na etiku, estetiku, logiku, epistemológiu, metafyziku, ontológiu, axiológiu, sociálnu filozofiu, filozofiu prírody, filozofiu štátu, filozofiu politiky, filozofiu umenia, filozofiu vedy, filozofiu náboženstva, filozofiu jazyka, filozofiu športu, filozofiu mieru a ďalšie filozofické disciplíny.

3. Filozofia sa napokon chápe aj ako sám súbor princípov alebo generálne zameranie tej ktorej oblasti činnosti ľudí.

Hoci sa filozof necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti. Lenže filozofia nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je skôr hľadaním a formulovaním otázok než hľadaním a formulovaním odpovedí.

Filozofia sa zameriava na najvšeobecnejšie (univerzálne) zákony diania vo svete a usiluje sa ich určiť vo všeobecnosti. V tomto jej úsilí intervenuje sada významových útvarov, v rámci ktorej plní kľúčovú funkciu konfigurácia jadrových filozofických kategórií. V doterajšom vývine filozofie možno vyčleniť tri typy tejto konfigurácie a v súlade s tým tri historické typy filozofie alebo filozofovania:

I. historický typ filozofie, ktorý sa uplatňoval v staroveku a stredoveku a v konfigurácii svojich jadrových kategorií mal ako ústredný významový útvar kategóriu kvality.

II. historický typ filozofie sa rozvíja v novoveku za intervencie ústrednej kategórie vzťahu.

III. historický typ filozofie sa pravdepodobne rodí v súčasnosti chápanej ako obdobie približne počnúc polovicou 19. storočia a za ústrednú intervenujúcu kategóriu v ňom sa zvykne považovať tak či onak chápané všesceľujúcno, napríklad kategória vývinu, kategória celku, kategória protirečenia a podobne, čo závisí od filozofickej proveniencie uskutočňovateľa kategoriologického skúmania filozofie.

Podľa hlavných kultúrnych oblastí sveta sa vyčleňuje západná filozofia, čínska filozofia, indická filozofia, arabská filozofia a tak ďalej.

Poznať filozofiu znamená poznať

1. momentálny prierez jej štruktúrou (predmet filozofie, jej metódy, disciplíny, kategórie a ďalšie filozofické významové útvary);
2. vznik a vývin filozofie;
3. nevyhnutné externé súvislosti jej štruktúry.

Študovať filozofiu možno systematicky, to znamená študovať filozofické disciplíny, ich predmet a súvislosti, alebo historicky, t. j. študovať dejiny filozofie.

Z chronologického hľadiska sa filozofia tradične delí na:

1. starovekú filozofiu,
2. stredovekú filozofiu,
3. novovekú filozofiu,
4. súčasnú filozofiu,

ktoré sa ďalej členia na jednotlivé etapy (pozri dejiny filozofie). Historický výskum filozofie rozpoznáva v jej vývine aj filozofické prúdy, smery, školy a učenia.

Treba však upozorniť, že pojem staroveku, stredoveku, novoveku a súčasnosti treba bližšie určiť podľa tej ktorej svetovej kultúrnej tradície. Preto periodizácia vývinu filozofie je inštruktívnejšia v rámci tej ktorej svetovej kultúry a jej sebareflexívnej vrstvy alebo filozofickej tradície, teda v rámci vývinu indickej filozofie, čínskej filozofie, európskej filozofie, židovskej filozofie, arabskej filozofie atď.

Ďalšiu (vonkajšiu) orientáciu v členení svetovej filozofie poskytuje geografické členenie podľa kontinentov:

1. ázijská filozofia,
2. európska filozofia,
3. americká filozofia,
4. austrálska filozofia
5. africká filozofia.

Ešte hrubším členením v minulosti bolo delenie filozofie na západnú a východnú, ktoré dostávalo aj ideologickú náplň, pokiaľ existovali krajiny komunistického bloku.

Po utvorení sa trojky najsilnejích mocenských centier sveta (Ruska, Číny a USA) budeme zrejme v 21. storočí osobitnú pozornosť venovať ruskej filozofii, čínskej filozofii a americkej filozofii, čo, samozrejme, neimplikuje nejaké druhoradé miesto európskych filozofií, indickej filozofie, židovskej filozofie, japonskej filozofie, arabskej filozofie, latinskoamerickej filozofie atď.

Ďalším, filozoficky zaujímavejším členením filozofie, je jej delenie na kontinentálnu a analytickú.

Pokiaľ vezmeme ako kritérium členenia filozofie podľa jej príslušnosti k tej ktorej náboženskej tradícii, môžeme sledovať filozofiu kresťanskú, hinduistickú, buddhistickú, islamskú, konfuciánsku, židovskú, šintoistickú atď.

Výskumom filozofie sa zaoberá metafilozofia.

Systemologicky možno na filozofii definovať jej systém, štruktúru a štrukturálne prvky (filozofémy), čo je dôležité aj z hľadiska reprezentácie filozofie v elektronickej podobe, akou je napríklad tento slovník. K najvýznamnejším súčasným online elektronickým formám (re)prezentácie filozofie patri Stanfordská encyklopédia filozofie (Stanford Encyclopedia of Philosophy) alebo Internetová encyklopédia filozofie (Internet Encyclopedia of Philosophy).

Najvýznamnejším strediskom výskumu v oblasti filozofie na Slovensku je Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied.

filozofia – výber článkov

človek

dejiny filozofie
disciplína filozofická

filozofia

metafilozofia
metóda filozofie
mystika
mytológia

náboženstvo

predmet filozofie

svet

technika
teológia

umenie
útvar významový filozofický

veda

život každodenný

filozofia čínska staroveká

– druhá najstaršia súčasť starovekej filozofie (po starovekej indickej filozofii) a sebareflexívna vrstva čínskej kultúry v období počnúc 8. stor. pr. n. l.

filozofia indická

– filozofia v Indii zahrnujúca hinduistickú a mimohinuistickú filozofiu, najmä islamskú, džinistickú a sikhistickú, v novšom období aj kresťanskú a ďalšie smery, ktoré do Indie prišli zo Západu (marxistická, fenomenologická atď.)
__
ábha, abhaja (joga), abhajadána, abhána, ábhása, abháva, abhávarúpavrtti, ádžívika

Bádarájana, baddha padmásana, bahiranga sádhaná, báhja

dharma

filozofia indická staroveká

filozofia indická staroveká

– najstaršia súčasť starovekej filozofie, sebareflexívna vrstva indickej kultúry počnúc 15./10. stor. pr. n. l. Zahrnuje védsku filozofiu a väčšiu časť klasickej indickej filozofie.
__
ádžívika

filozofia informácie

– filozofická disciplína založená talianskym filozofom L. Floridim, ktorej náplňou je interpretácia predmetu filozofie čiže miesta človeka vo svete na základe výsledkov filozofickej reflexie informačných technológií. Floridi prepracúva pojem informácie do podoby základného metafyzického pojmu.

Web:
The Information Philosopher

filozofia nórska

– súčasť severskej filozofie, ktorá bola dlhú dobu v úzkom spojení s myslením dánskym. Až od čias založenia univerzity Kristiana v Oslo 1811 sa rozvíjala nezávisle: jej prvý predstaviteľ je Nils Treschow (1751–1833), ktorý od roku 1803 vyučoval v Kodani a od roku 1813 na univerzite Kistiana v Oslo. Ďalšími predstaviteľmi nórskej filozofie sú: Henrik Steffens (1773–1845), Nicolai Möller (1777–1862), Marcus Jacob Monrad (1815–1897), Anathon Aall (1867–1943), Arne Naess (1912–2009), Egil A. Wyller (*1925), Dag Österberg (*1938), Johan Fredrik Bjelke (*1916).

filozofia novoveká

– veľké obdobie vývinu filozofie počnúc 16. storočím do prvej tretiny 20. storočia vrátane, nasledujúce po stredovekej filozofii a predchádzajúce súčasnej filozofii.

V Indii chronologicky zodpovedajú európskej novovekej filozofii príslušné záverečné storočia poklasickej indickej filozofie a postupný rozvoj pestovania filozofickej sebareflexie Indov a ich kultúrnych tradícií v znamení rodiacej sa idey národného oslobodenia spod britskej nadvlády.

V Číne chronologicky približne zodpovedá európskej novovekej filozofii rozpracúvanie problému vzájomného vzťahu li a čchi.
__
Kant, Immanuel

filozofia postmoderná

– súčasť súčasnej filozofie tvorená filozofickou sebarfexiou postmoderny, ktorej ústredným pojmom je pojem postmoderny a hlavnými metódami metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.

filozofia sociálna

– časť filozofie, ktorej predmetom je spoločnosť.

filozofia starogrécka

– prvá etapa vývinu európskej filozofie, vedno s indickou a čínskou starovekou filozofiou súčasť starovekej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry antického Grécka (súčasť antickej filozofie), ktorá existovala v období počnúc 6. stor. pr. n. l. do 6. storočia nášho letopočtu.
__
agathon, aisthéta, Akadémia, Aristoteles

dialektika (filozofia starogrécka)

horizein

škola eleatská

thauma, thaumazein, theória

Zenón z Eley

filozofia staroveká

– prvé obdobie vývinu filozofie, ktorého najstaršou súčasťou je staroveká indická filozofia a ďalšími mladšími súčasťami staroveká čínska filozofia a starogrécka filozofia.

Staroveká filozofia predchádza stredovekej filozofii.

filozofia stredoveká

– druhá etapa vývinu filozofie, nasledujúca po starovekej filozofii a predchádzajúca novovekej filozofii, dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 20. stor.).

V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.
Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia, často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“, ktorú v Európe predstavovala vrcholná scholastika.

Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, stredoveká arabská filozofia, stredoveká židovská filozofia.

Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej európskej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu „troch klasických teologických paradigiem“: augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.

Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: „Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas)“. Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení. Jednota a poriadok boli znameniami tejto doby, tvrdí Hirschberger.

Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie na západe bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.

V Indii chronologicky zodpovedajú európskemu členeniu vývinu filozofie príslušné storočia klasickej a poklasickej indickej filozofie s veľkou syntézou védanty.

V Číne chronologicky zodpovedá európskemu obdobiu stredovekej filozofie rozmach čínskej buddhistickej filozofie a neokonfuciánska syntéza.

filozofia súčasná

– ostatné veľké obdobie vývinu filozofie počnúc druhou tretinou 19. storočia dodnes nadväzujúce na novovekú filozofiu.
__
filozofia novoveká, filozofia postmoderná

filozofia talianska

__
Abbagnano, Nicola

filozofia vedy

– časť filozofie alebo filozofická disciplína, ktorej predmetom je veda z najvšeobecnejšieho filozofického hľadiska, t. j. z hľadiska ontologického (ontologický status vedy, jej miesto vo svete), gnozeologického (adekvátnosť vedeckého poznania voči jeho predmetu, pravdivosť vedeckých poznatkov, hranice vedeckého poznania, procesy tvorby vedeckých poznatkov), metodologického (metódy vedy), logického (logická štruktúra vedeckého poznania a postupov zdôvodňovania jeho výsledkov fixovyných v jazyku), axiologického (hodnota vedeckého poznania), estetického, sociálnofilozofického atď.

Existuje viacero kritérií klasifikácie filozofie vedy, jej členenie:

– z hľadiska svetonázorového charakteru filozofie, ktorej je súčasťou;
– z hľadiska predmetu, či sa totiž skúma veda vôbec, alebo či len to ktoré jej odvetvie;
– z hľadiska metód, používaných pri skúmaní vedy.

Floridi, Luciano

(16. 11. 1964 Rím, Taliansko –) taliansky filozof a logik, zakladateľ filozofie informácie.

Dielo

• Augmented Intelligence — A Guide to IT for Philosophers, 1996
• Scepticism and the Foundation of Epistemology - A Study in the Metalogical Fallacies, 1996
• Internet - An Epistemological Essay, 1997
• Philosophy and Computing: An Introduction, 1999
• Sextus Empiricus, The Recovery and Transmission of Pyrrhonism, 2002
• The Blackwell Guide to the Philosophy of Computing and Information, 2003
• The Philosophy of Information, 2013

fundamentácia

lat. – kladenie alebo položenie základu alebo základov.

fyzika

gr. – fyzikálne vedy – prírodná veda opisujúca a vysvetľujúca vlastnosti fyzikálnych objektov, zmeny týchto objektov a vzájomné pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi. Fyzika sa snaží opísať vesmír a princípy, podľa ktorých sa riadi.

Fyzika bola pôvodne náuka o prírode vypracúvajúca poznatky o pozemských a nebeských javoch, ktorá sa až do novoveku pestovala v rámci filozofie. Fyziku tvoria fyzikálne pojmy, idey, princípy, zákony a teórie, ktoré sú výsledkom teoretického a experimentálneho skúmania prírodných javov.

Fyzika ako prírodná veda v dnešnom ponímaní vznikla v 17. stor. a skúma všeobecné vlastnosti a zákonitosti pohybu hmoty (matérie). Fyziku považujú za najvyspelejšiu a najteoretickejšiu faktuálnu vednú disciplínu, pretože zo všetkých faktuálnych vied je v najtesnejšom spojení s matematikou.

Fyzika v tomto zmysle skúma zákony štruktúry, pohybu a vývoja neživých foriem pohybu hmoty. Na základe pozorovania a kvantitatívneho merania vedie k odhaľovaniu, matematickej formulácii a praktickému technickému využitiu základných prírodných zákonov.

Fyzika je predmetom filozofie fyziky.

Historicky sa fyzika delí na tieto časti (obdobia):

      ● klasická fyzika,
      ● moderná fyzika.

Podľa okruhov javov, ktorými sa fyzika zaoberá, ju členia na tieto časti:

      ● mechanika,
      ● termika a termodynamika,
      ● náuka o elektrine a magnetizme,
      ● optika,
      ● teória relativity,
      ● atomistika,
      ● kvantová fyzika.

Podľa metód práce sa fyzike delín na

      ● experimentálnu fyziku
          a
      ● teoretickú fyziku.

Web:
FYZIKA. Príloha PSF
Portál: Fyzika, in: Wikipédia

gnozeológia

gr. – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorej predmetom je poznanie.
__
a posteriori, a priori

Habermas, Jürgen

(1929 – ) – nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg.

Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.

Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu být legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.

Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.

Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.

Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).

Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

Fenomenológia ducha

V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.

Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.

Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.

A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.

Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

Logika

Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.

Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.

V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.

V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.

Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

Filozofia prírody

Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.

Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

Filozofia ducha

Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.

Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

Hlavné myšlienky

      • Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
      • Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
      • Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
      • Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.
__
absolútno (Hegel, G. W. F.)

Heidegger, Martin

(26. 9. 1889 Messkirch (Baden) – 26. 5. 1976 tamže) – nemecký filozof, žiak a nasledovník Husserla, zaraďujú ho k predstaviteľom existencializmu, zakladateľ fundamentálnej ontológie. V rokoch 1928 – 1945 bol profesorom vo Freiburgu/Br.

Ústredným predmetom Heideggerovho záujmu bol zmysel bytia. Pri výskume tejto problematiky vychádza z ontologickej diferencie, čiže z rozlíšenia medzi pojmom súcna a pojmom bytia.

Ten, kto sa pýta, čo je to jednotlivé súcno, už dosvedčuje, že vopred rozumie samému bytiu, preto práve rozborom pýtajúceho sa, čiže ľudskej bytosti, treba podľa Heideggera smerovať k vytvoreniu pojmu bytia a zmyslu bytia. Tento výskum je náplňou fundamentálnej ontológie, ktorej najdôležitejšou súčasťou je analýza spôsobov ľudskej existencie.
Ľudská existencia je podľa Heideggera miestom, kde sa vyjavuje bytie, kde bytie vystupuje zo svojej skrytosti, kde sa môže odhaliť vo svojej pravde. Preto Heidegger pravdu chápe ako odkrytosť bytia, ako zbavenie bytie zabudnutosti naň (gr. alétheia).

V ďalšom vývine svojho filozofovania po takzvanom obrate (Kehre) Heidegger označuje toto odkrývanie, odhaľovanie sa bytia ako udalosť (Ereignis). Proces usúvzťažňovania sa človeka vo svete sa v tomto období Heideggerovi začína javiť ako štvorenie (Vierung) sveta; kontext, v ktorom Heidegger vidí človeka, označuje ako štvorinu (Geviert) parametrov sveta – zem, nebo, nesmrteľnostné (nesmrteľnícke, nesmrteľníci) a smrteľnostné (smrteľnícke, smrteľníci).
__
bytie (Heidegger, M.: Bytie a čas)

heliocentrizmus

gr. + lat. – vedecká teória, podľa ktorej stredom vesmíru je Slnko.

história

– historická veda – spoločenská veda, ktorej predmetom sú dejiny skúmané na základe historických prameňov historickými metódami. Vedec, ktorý sa zaoberá históriou sa nazýva historik.

horizein

gr. ὁριζειν – určovanie.

hudba

– 1. (v stredoveku) siedme zo siedmych slobodných umení.

     2. umelecký druh, ktorý je predmetom výskumu mnohých disciplín ( muzikológie, filozofie hudby atď.) Hudba je široko rozvetvený odbor umenia, v ktorom sa používajú predovšetkým tóny, a síce tónu hudobných nástrojov a ľudského hlasu (spevu).

Archaický význam slova hudba (muzika) mieni najprv spev a poéziu (pozri Múzy), neskôr súhrn všetkých umení nejako spojených so spevom a slovom, ba dokonca všetkých disciplín (história, astronómia, filozofia...) ako myšlienok vyjadrovaných slovami. Okrem tohto širokého významu dostal termín „hudba“ od klasického Grécka aj užší význam, a síce umenie tónov.

chémia

– chemické vedy – prírodná veda, ktorej základnou úlohou je príprava a výskum chemických zlúčenín, čiže látok, v ktorých sú atómy jedného alebo viacerých prvkov viazané navzájom chemickou väzbou.

Tá ktorá zo sústavy disciplín tvoriacich chémiu skúma chemické reakcie prvkov a zlúčenín, vzájomné súvislosti chemických zmien s inými zmenami.

Chémia sa delí na tieto oblasti:
     • fyzikálna chémia
     • anorganická chémia
     • organická chémia
     • analytická chémia
     • rádiochémia
     • technická chémia
     • biochémia
     • chémia životného prostredia
__
fyzika

chémia anorganická

rovnica chemická

Web: Portál: Chémia, in: Wikipédia

chémia anorganická

– časť chémie, ktorej predmetom sú najmä chemické pochody, týkajúce sa chemických prvkov a ich zlúčenín.

informácia

lat. – entita poskytujúca odpoveď na otázku alebo zmenšujúca neistotu.

Informácia je predmetom alebo súčasťou predmetu informatiky, informačnej vedy, teórie informácie, filozofie informácie atď.

informácia digitálna

– informácia zapísaná v binárnom kóde.

informácia vedecká

– odborná informácia, ktorá je výsledkom vedeckého poznania; vyznačuje sa presnosťou, objektívnosťou, pravdivosťou.
__
veda

informatika

lat. – angl. Computer science – súbor vedných a technických odborov, ktorého predmetom je informácia a jej automatické spracovanie. Informatika sa zaoberá informáciou z kvalitatívneho hľadiska, zaujíma ju obsah oznámenia, význam správy.

inžinierstvo

fr. – činnosť, ktorej náplňou je navrhovanie, budovanie a používanie technických a technologických vynálezov transformujúcich realitu v súlade s požiadavkami ľudí na báze vedeckého poznania; vykonávateľom tejto činnosti je inžinier.

Inžinierstvo sa člení na mnoho oblastí:

• aplikačné inžinierstvo,
• automatizačné inžinierstvo,
• automobilové inžinierstvo,
• banské inžinierstvo,
• bezpečnostné inžinierstvo,
• biochemické inžinierstvo,
• biomedicínske inžinierstvo,
• dopravné inžinierstvo,
• drevárske inžinierstvo,
• ekologické inžinierstvo,
• elektrické inžinierstvo,
• environmentálne inžinierstvo,
• expertné inžinierstvo,
• farmaceutické inžinierstvo,
• finančné inžinierstvo,
• forenzné inžinierstvo,
• fyzikálne inžinierstvo,
• fyzikálne inžinierstvo progresívnych materiálov,
• genetické inžinierstvo,
• génové inžinierstvo,
• geologické inžinierstvo,
• hardvérové inžinierstvo,
• hutnícke inžinierstvo,
• chemické inžinierstvo,
• inžinierstvo návrhu riadiacich systémov,
• jadrové inžinierstvo,
• komerčné inžinierstvo,
• konštrukčné inžinierstvo,
• korózne inžinierstvo,
• kozmické inžinierstvo,
• krajinné inžinierstvo,
• krízové inžinierstvo,
• lesnícke inžinierstvo,
• letecké inžinierstvo,
• lodné inžinierstvo,
• logistické inžinierstvo,
• matematické inžinierstvo,
• materiálové inžinierstvo,
• medicínske inžinierstvo,
• mestské inžinierstvo,
• multimediálne inžinierstvo,
• nanoinžinierstvo,
• pachové inžinierstvo,
• počítačové inžinierstvo,
• poľnohospodárske inžinierstvo,
• poštové inžinierstvo,
• potravinárske inžinierstvo,
• priemyselné inžinierstvo,
• prístrojové inžinierstvo,
• procesné inžinierstvo,
• produktové inžinierstvo,
• programové inžinierstvo,
• projektové inžinierstvo,
• rádiokumunikačné inžinierstvo,
• raketové inžinierstvo,
• reverzné inžinierstvo,
• rizikové inžinierstvo,
• robotické inžinierstvo,
• sieťové inžinierstvo,
• simultánne inžinierstvo,
• sociálne inžinierstvo,
• softvérové inžinierstvo,
• stavebné inžinierstvo,
• strojné inžinierstvo,
• súdne inžinierstvo,
• systémové inžinierstvo,
• špeciálne inžinierstvo,
• technologické inžinierstvo,
• telekomunikačné inžinierstvo,
• textilné inžinierstvo,
• tkanivové inžinierstvo,
• vodohospodárske inžinierstvo,
• vojenské inžinierstvo,
• webové inžinierstvo,
• zdravotné inžinierstvo,
• znalostné inžinierstvo.

Kant, Immanuel

(22. 4. 1724 Königsberg (Královec), Prusko –12. 2. 1804 tamže)

 – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.

     Prakticky neopustil rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

     Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

     Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

     Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie..

     V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

     Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

     I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
     II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
     III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
     IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX

Dielo:

1. Predkritické obdobie (do 1770)

• Allgemeine Naturgeschichte und Theorie des Himmels (Všeobecné dejiny prírody a teória nebies), 1755
• Monadologia physica (Fyzická monadológia), 1756
• Der einzig mögliche Beweisgrund zu einer Demonstration des Daseyns Gottes (Jedine možný základ dôkazu existencie Boha), 1763
• Versuch den Begriff der negativen Grösen in die Weltweisheit einzuführen (Pokus o zavedenie pojmu negatívnych veličín do filozofie), 1763
• Träume eines Geistessehers (Sny duchovidcove), 1766
• De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principiis (O forme a princípoch senzibilného a inteligibilného sveta), 1770 – Kantova dizerttácia

2. Kritické obdobie (1771 a n.)

• Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1781(= A) – 1. vydanie, citované s písmenom A
• Prolegomena zu einer jeden künftigen Metaphysik, die als Wissenschaft wird auftreten können (Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môcť nazývať vedou), 1783
• Grundlegung zur Metaphysik der Sitten (Základy metafyziky mravov), 1785
• Kritik der reinen Vernunft (Kritika čístého rozumu), 1787 (= B) – 2. prepracované vydanie, citované s písmeno B
• Kritik der praktischen Vernunft (Kritika praktického rozumu),, 1788
• Kritik der Urteilskraft (Kritika súdnosti), 1790
• Die Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft (Náboženstvo v medziach číreho rozumu), 1793

__
a posteriori (Kant, I.), afektácia (Kant, I.), afinita (Kant, I.), afinita empirická (Kant, I.), afinita transcendentálna (Kant, I.)

obrazotvornosť (Kant, I.)

paralogizmus (Kant, I.)

konanie

– zmysluplná činnosť človeka, ktorá sa vyznačuje relatívne uzavretou jednotou, istou vnútornou štruktúrou a časovým trvaním.

Konanie je predmetom praxeológie, psychológie...

logika

gr. – veda o zákonoch správneho myslenia.

Logika skúma také vzťahy medzi pojmami, ktoré závisia od spôsobu ich spojenia do súdov, resp. vzťahy medzi súdmi, ktoré závisia od spôsobu spojenia jednoduchších súdov do zložených súdov. Novšie sa za predmet logiky považujú logické konštanty.

Logika je pôvodne filozofická, neskôr aj špeciálnovedná disciplína, ktorá skúma myslenie s cieľom vypracovať, explicitne formulovať pravidlá, ktoré by legitimovali naše myšlienkové postupy čiže demonštrovali ich správnosť. Jednou z výskumných úloh logiky je získavať nové pravidlá odvodzovania.

Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.

V stredoveku bola logika tretím zo siedmich slobodných umení (pod titulom dialektika).

Logika je predmetom filozofie logiky a ďalších metalogických disciplín.
__
¬ (logika), ∼ (logika), & (logika), ∧ (logika), ∨ (logika), ∨∨ (logika), ∀ (logika), ∃ (logika), → (logika), ⇒ (logika), ↔ (logika), ⇔ (logika)

a (logika), A (logika), a (logika subjekt-predikátová)

de re

filozofia

logos

gr. – vnútorná štruktúrovanosť sveta svojou určiteľnosťou prístupná ľudskému rozumu.

mágia

gr. – aktívna stránka ezoteriky.

matematika

– veda, ktorej predmetom sú matematické objekty, operácie s nimi a vzťahy medzi nimi.
__
matematika, in: Príloha

metafilozofia

gr. – skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, zmysle, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického…. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama, jej predmet, metóda, subjekt (filozof)... a jej miesto vo svete.

Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Súborným výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda komplexný metafilozofický významový útvar zvaný metafilozofický obraz filozofie.

Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie, ktorej silným nástrojom je pojem filozofémy.

Metafilozofia zahrnuje tieto prístupy k filozofii a oblasti skúmania filozofie alebo jej častí:

• epistemológia filozofie,
• filozofia filozofie,
• metagnozeológia (metaepistemológia),
• dejiny filozofie,
• metodológia filozofie,
• logika filozofie,
• ontológia filozofie,
• hermeneutika filozofie,
• sociológia filozofie,
• metaetika,
• metaontológia,
• filozofémológia,
• teológia filozofie,
• umelecké zobrazovanie filozofie,
• náboženská reflexia filozofie,
• mystický prístup filozofii,
• každodenný prístup k filozofii.

Tieto oblasti metafilozofickho pristupovania k filozofii možno rozčleniť do štyroch skupín:

• filozofické pristupovanie k filozofii (sebareflexia filozofie),
• teologické pristupovanie k filozofii,
• špeciálnovedné pristupovanie k filozofii,
• mimovedné pristupovanie k filozofii.

Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

• momentálny prierez štruktúrou filozofie;
• genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie;
• nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti štruktúry filozofie.

Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v práve používanom slovníku.

metóda filozofie

– metóda tvorby filozofických významových útvarov na základe alebo v priebehu skúmania fenoménov sveta, človeka, miesta človeka vo svete, jednotlivých úsekov predmetu filozofie resp. filozofém, rôznych aspektov predchádzajúceho, napríklad jeho jazykových stránok, v ktorej intervenujú filozofické kategórie.

K metódam filozofie sa radia:

 • dialektická metóda,
 • fenomenologická metóda,
 • logická analýza prirodzeného jazyka,
 • transcendentálna metóda,
 • hermeneutická metóda,
 • dekonštruktívna metóda
 • špekulatívna metóda
 • synkritická metóda.

Aplikovateľnosť (použiteľnosť) tej ktorej metódy závisí od povahy skúmaného úseku predmetu filozofie.

Vo filozofii a používa aj celý rad pomocných metód, najmä z oblasti logiky, filológie, lingvistiky, histórie.

Metódy filozofie sú spravidla sebareflexívne, to znamená, že sa vzťahujú aj na seba.

Názvy niektorých filozofických smerov, škôl alebo učení sa niekedy utvárajú viac alebo menej v súlade s pomenovaním prevažujúcej metódy ich filozofovania, napríklad dialektický materializmus, fenomenológia, analytická filozofia, transcendentalizmus, filozofická hermeneutika, dekonštruktivizmus, synkriticizmus atď.

miesto človeka vo svete

– postavenie, funkcia, umiestnenie človeka vo svete. Miesto človeka vo svete je súčasťou predmetu filozofie.

mystika

gr. – autochtónne vývinové pásmo kultúry a na rozdiel od mágie pasívna stránka ezoteriky tvorená pôvodne komplexom číro subjektívnych spontánnych činností alebo procesov neverbálnej (čisto zážitkovej) povahy osnovanom na obnovovaní jednoty bytnenia sveta pretrhnutej životom ľudského indivídua. Toto znovusceľovanie roztrhnutého bytia smeruje k stavu mystickej jednoty alebo zjednotenia (unio mystica). Procesy tvoriace náplň mystiky smerujú k obnoveniu jednoty bytia, prerušenej predchádzajúcim životom človeka, k splynutiu života mystika so životom iných bytostí, so životom prírody, s celým dianím sveta a s procesmi samého udržiavania sveta v jeho chode a celku.

Toto obnovovanie jednoty bytia alebo diania a jej udržiavanie sa môže odohrávať v rôznych kultúrnych kontextoch, najčastejšie sa odohráva v rámci náboženstva; vtedy hovoríme o náboženskej mystike.

Okrem mystiky náboženskej existuje aj mystika nenáboženská – filozofická, magická, umelecká, estetická, každodenná, či dokonca aj mystika v rámci špeciálnovednej činnosti, napríklad matematiky, fyziky a podobne.

K ireducibilným špecifikám mystiky ako obnovovania stavu označeného ako zjednotenie alebo splynutie patrí meditácia, kontemplácia a motivovanosť mystických aktivít súborom kladných emocionálnych stavov počnúc potešením až po stavy úplnej vnútornej vyrovnanosti, stavy pripomínajúce pocity prežívané pri návrate do bezpečia alebo pri návrate domov z nebezpečných alebo rozrušujúcich potuliek.

Mystická vyrovnanosť sa vyznačuje pocitom dosiahnutosti cieľa, pocitom neprítomnosti akéhokoľvek ďalšieho cieľa, pocitom zániku akejkoľvek potreby, akejkoľvek závislosti, akéhokoľvek snaženia dosahovať čokoľvek ďalšie, no najmä a v prvom rade tým, čo Peter Gerlitz označuje ako inauguračný šok, počiatočný otras (Erschütterung am Anfang), „v ktorom sa rodia všetky mystické obrazy a fenomény vrátane zakúšania všejednoty Absolútna a ktorý zároveň vyvoláva všetky ďalšie skúsenosti (in der alle mystischen Bilder und Phänomene und natürlich die All-Einheitserfahrung des Absoluten ihren Ursprung haben und zugleich alle weiteren Erfahrungen auslöst)“. Tento šok je kľúčový zážitok (der ‚choc‘ ist also ein Schlüsselerlebnis) (285;539).

Kultúrotvorný aspekt mystiky alebo jej spásnosť tkvie vo vyrovnávaní bezohľadného zrýchľovania pokroku alebo súťaživosti ľudí vedúcej k ničeniu nielen ich života na Zemi.

mytológia

gr. – súbor mýtov alebo veda o ňom.

náboženstvo

– (znovu)obnovovanie spojenia človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva a i.

Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.

V miere, v ktorej náboženstvá pretvárajú zlo na dobro, participujú na kultúre čiže tvoria jej vrstvu alebo vývinový prúd.

objekt

lat. – entita, na ktorú sa zameriava činnosť alebo záujem subjektu.

objektivizácia

lat. – premieňanie (sa) na objekt.

obrazotvornosť (Kant, I.)

– schopnosť predstavovať si v nazeraní predmet bez jeho prítomnosti pri syntetizovaní vnemovej rozmanitosti a spájaní nazeranej rozmanitosti do jedného obrazu.

paralogizmus (Kant, I.)

– chybný úsudok, ktorý má základ v rozume a vyvoláva dialektické zdanie.

prameň informácií vedeckých

– pôvod vedeckých informácií, zdroj, z ktorého ich možno čerpať.

právo

– xxx

predmet

– entita, ktorej sa týka alebo môže týkať nejaká činnosť.

predmet filozofie

– to, čo skúma filozofia; to, na čo sa zameriava filozofické skúmanie.

Za predmet filozofie sa považujú napríklad najvšeobecnejšie aspekty miesta človeka vo svete, podstata vzťahu človeka a sveta, podstata človeka a podstata sveta.

Porozumenie tomu, čo je predmetom filozofie, je jedným z predpokladov porozumenia tomu, čo je filozofia.

reakcia chemická

– chemický dej, pri ktorom sa odohráva premena reaktantov na produkty, čiže spolu reaguje jedna alebo viaceré látky za vzniku jedného alebo viacerých produktov (látok).

Chemické reakcie sa delia o. i. podľa toho, či pri nich vzniká alebo sa spotrebúva teplo, na

• exotermické reakcie

a

• endotermické reakcie.

Chemické reakcie sa delia aj na

• acidobázické reakcie,
• redoxné reakcie
• komplexotvorné reakcie,
• vylučovacie reakcie.

rešerš

fr. – činnosť vyhľadávania informácií vo forme dokumentografických záznamov, faktografických záznamov a plnotextových dokumentov a/alebo výsledok tejto činnosti.

rovnica chemická

– symbolický zápis chemickej reakcie, jej začiatku a konca, pričom na jednej, obyčajne ľavej strane sa uvádzajú chemické vzorce a počty častíc reaktantov a na druhej strane, obyčajne pravej, sa uvádzajú chemické vzorce a počty častíc produktov, ktoré sa zúčastňujú na jednom základnom chemickom obrate.

Chemické rovnice musia vyhovovať zákonu zachovania hmotnosti, podľa ktorého látkové množstvo toho istého prvku musí byť na obidvoch stranách rovnice rovnaké.

Napríklad chemická rovnica vody sa zapisuje takto:

2H₂ + O₂ = 2H₂O

a čítame ju takto:
dve molekuly vodíka sa zlúčia s molekulou kyslíka. pričom vzniknú dve molekuly vody.

skratky

PI filozofia informácie

subjekt

lat. – nositeľ činnosti zameranej na objekt.

svet

– súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec.

Svet sa tematizuje pod rôznymi titulmi: vesmír, kozmos, univerzum, zemeguľa, zem alebo Zem so všetkým, čo je na nej.

Vo filozofii sa tematizuje predovšetkým podstata sveta a miesto človeka v ňom.

svet (filozofia starogrécka)

– neobmedzená totalita, vyžadujúca si určenie a vysvetlenie predovšetkým tak, ako je daná (279;23).

svet (veda) (Martinka, J.)

„Veda ... neproblematizuje existenciu sveta, nevyjadruje sa k nej (to je vec filozofie), je pre ňu postulátom. Skúma však povahu sveta, jeho dynamickú štruktúru, aby ju vysvetlila pomocou vedeckých zákonov, ktoré svojou všeobecnou platnosťou vysvetľujú nielen javové usporiadanie zložiek sveta..., ale aj ich skryté stránky, ich genetickú či kauzálnu spätosť. (279;23)“

synkriticizmus

gr. – filozofia a spôsob života stojace na princípe nereduktívneho usúvzťažňovania čiže synkritiky resp. na princípe žičenia inakosti.

škola eleatská

– eleati – grécka filozofická škola, ktorá vznikla na rozhraní 6. stor. pr. n. l. a 5. stor. pr. n. l. v juhotalianskom meste Elea (lat. Velia). Predstaviteľmi tejto školy boli: Parmenides z Eley, Zenón z Eley, Melissos.

V učení tejto školy dominuje myšlienka nemennej podstaty skutočného bytia a iluzórnosti všetkých vnímateľných zmien a rozdielov.

V učení o poznaní podceňuje zmyslovú skúsenosť, dôraz kladie na rozumové poznanie. Argumenty eleatov (najmä Zenóna z Eley) proti možnosti pohybu sú okrem iného významným zdrojom dialektického myslenia.

štatistika

lat. – veda o hromadných javoch.

technika

gr. – ľudská činnosť prispôsobovania daného ľudským potrebám a želaniam; spôsob presadzovania, dosahovania; súhrn človekom vytvorených prostriedkov, ako aj spôsobov ich použitia v procese výroby i v nevýrobných oblastiach, napr. v umení, športe, zdravotníctve, milovaní atď.

Poslaním techniky je uľahčovať človeku prácu tým, že sčasti alebo úplne nahradzuje jeho výrobné a nevýrobné funkcie. Cieľom techniky je zabezpečenie, zlepšenie, ušľachtenie života človeka.

Technika je spoločenská sila, ktorá človeku umožňuje čoraz väčšmi ovládať prírodné a spoločenské prostredie.

Technika je predmetom skúmania technických vied, sociológie, psychológie, estetiky, filozofie techniky atď.

technika oznamovacia

– angl. communication engineering – vedný odbor, ktorého predmetom je prenášanie správ elektrotechnickým, optickým, akustickým atď. spôsobom.

teológia

gr. – učenie o bohoch alebo bohu/Bohu, o vzťahu medzi svetom a bohmi/bohom/Bohom a medzi človekom a bohmi/bohom/Bohom. Témy teológie: Boh, človek, svet, spása, posledné veci človeka (eschatológia).

Tá ktorá forma teológie závisí od konfesionálneho stanoviska (napr. kresťanská teológia) a od významových útvarov, ktoré intervenujú v teologickej reflexii (napr. metafyzická teológia). Teológia je náuka o Bohu, bohoslovie, systematický výklad doktríny daného náboženstva, využívajúci okrem náboženstva aj vedecké postupy, postupy filozofické, sociologické, psychologické, lingvistické, právovedné atď. V tejto podobe je teológia pomerne vzácnym javom v dejinách – v tomto zmysle o nej možno hovoriť najmä v kresťanstve, islame a judaizme. Dôležité je však rozlišovať aj ďalej, a síce teológiu katolícku od teológie protestantskej atď., a v rámci každej z nich teológiu toho ktorého obdobia jej vývinu, napríklad katolícku teológiu 2. stor. Dôležité je ďalej rozlišovať teológiu a pojem teológie, ale aj konkrétne tú ktorú teológiu a pojem tej ktorej teológie, napr. protestantskú teológiu a katolícky pojem protestantskej teológie, katolícku teológiu a katolícky pojem katolíckej teológie, kresťanskú teológiu a marxistický pojem kresťanskej teológie atď.

Z hľadiska práve čítaného slovníka je teológia a jej formy, historické typy, školy atď. obrovským generátorom významových útvarov, ktoré sú výsledkom kognitívneho i parakognitívneho uvedomovania si transhorizontovej reality.

teória informácie

– angl. Information theory – matematická disciplína, ktorej predmetom je meranie, kódovanie, prenos, ukladanie, ochrana a využívanie informácie. Teória informácie sa zaoberá informáciou z kvantitatívneho hľadiska.

Teóriu inoformácie založil v roku 1948 C. E. Shannon, pričom informáciu definoval ako mieru množstva neurčitosti alebo neistoty o nejakom deji odstránenú uskutočnením sa tohto deja. Informácia rozširuje okruh znalostí jej príjemcu. Shannon prevzal z fyziky pojem entropie na meranie informačného množstva.

termín (terminológia)

– odborný názov, výraz pojmu zo sústavy pojmov vedného odboru.

termín filozofický

– prvok filozofickej terminológie umožňujúci vyjadriť filozofický významový útvar, najmä filozofický pojem.

terminológia filozofická

– odborné názvoslovie filozofie, súbor termínov, odborných názvov z filozofie.

Terminológia európskej filozofie vyrastá z terminológie starogréckej filozofie, od ktorej sa tvorivým prekladateľským úsilím odrazil Cicero a položil základy latinskej filozofickej terminológie.

Pri zrode nemeckej filozofickej terminológie stojí Meister Eckhart.

Pohľad do slovenskej filozofickej terminológie umožňuje popri slovenských filozofických monografiách, zborníkoch a časopisoch, ako Filozofia, Organon F a ďalších, Slovenská terminologická databáza. Kategória: Filozofia.

terminológia filozofická latinská

– súbor latinských filozofických odborných názvov. Základy latinskej filozofickej terminológie položil Cicero, ktorý bol jednak inšpirovaný gréckou filozofickou terminológiou, jednak bol sám kreatívne termínotvorný.
__
a limine, a posteriori, a prima facie, a priori, a tempo, ab ovo, ad absurdum, ad hoc, ad hominem, ad oculos, ad rem, agens, agere sequitur esse, akcidens

Poznámka: Poslovenčené latinské termíny možno vyhľadávať cez skratku lat.

thauma

gr. θαῦμα – div, údiv, úžas.

thaumazein

gr. θαυμάζειν – divenie sa, žasnutie.

theória

gr. θεωρíᾱ – pozorovanie, dívanie sa.

tvorba umelecká

– reálny proces dospievania k dielovému alebo nedielovému umeleckému výsledku resp. účinku spočívajúci v postupnosti alebo superpozícii podprocesov nadobúdania umeleckých skúseností, sústredenia pozornosti, inšpirácie, utvárania sa tvorivého zámeru/idey, vyberania vyjadrovacích prostriedkov a vlastnej realizácie umeleckej idey prácou s umeleckým materiálom a prípadnou (pri dielovej forme tvorby) záverečnou spätnou korekciou diela. K vyvrcholeniu umeleckej tvorby však dochádza až v okamihu jej recepcie alebo recepcie jej dielového výsledku vo vedomí recipienta. Pred týmto okamihom ide stále ešte len o potenciálnu etapu tvorby. K reálnemu (aktuálnemu) vyvrcholeniu umeleckej tvorby dochádza fakticky až v nezopakovateľnom stretnutí aktivít tvorcu a recipienta. Vedomie recipienta, ktorým môže byť, samozrejme, aj sám tvorca, je završovateľom umeleckej tvorby, jej maximom alebo aktualitou bytia umelekej tvorby alebo jej výtvoru. Obrazne povedané: s vyhynutím recipientov by umelecká tvorba zostala fakticky len in statu nascendi.

umenie

1. jedna z foriem osvojovania si sveta človekom a súčasť kultúry. Umenie je predmetom skúmania estetiky, umenovedy, filozofie umenia;

2. používanie istých duchovných kvalít alebo manuálnej zručnosti pri realizácii určitého diela. Umenie (v zmysle 1.) je forma maximálneho bytia človeka spočívajúca v cieľavedomom pretváraní ošklivého alebo esteticky neúčinného či menej účinného na krásu v koncentrovanej podobe.
__
estetika

tvorba umelecká

útvar významový

– identifikovateľný a väčšinou ďalej analyzovateľný prvok manifestácie sveta v ľudskom vedomí, tvorený súborom, zväzkom, trsom a pod. významových konštituentov; prvok významového univerza (významového sveta).

Významový útvar je kultúrny výtvor, výsledok spiritualizácie tej či onej entity alebo aspektu, vzťahu reality. Významovým útvarom sú rôzne historické duchovné celky a formy počnúc mytologickými a náboženskými, cez každodenné, filozofické, umelecké až po vedecké. Väčšina významových útvarov vo svojej pôvodnej podobe obsahuje tak kognitívne ako aj emotívne a volitívne konštituenty.

Súbor významových útvarov (a významových procesov) istého mysliteľa je významový svet (významové univerzum) tohto mysliteľa. Napríklad Platónov významový svet je obsah manifestácie sveta v Platónovom vedomí zahrnujúci Platónove kognitívne, emotívne i volitívne významové útvary a procesy.

Prvky, z ktorých pozostávajú významové útvary, sú významové konštituenty, napríklad tie prvky významového útvaru (povedzme pojmu objektu), ktoré vygenerovala gnozeologická reflexia objektu, označujeme ako gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu. Gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu začali v pojme objektu prevažovať počnúc 17. storočím (zač. 17. stor.).

Významovými útvarmi sú napríklad kategórie, pojmy, súdy, úsudky, teórie, učenia, hypotézy, vedecké zákony, princípy, dôkazy, emócie, motívy, myšlienky, problémy, čísla, predstavy, vnemy, pocity, …. Veľmi dôležitým významovým útvarom je obraz sveta.

Významové útvary sú štruktúrované rôznym spôsobom: logicky, psychologicky, eticky, ontologicky, poeticky, filozoficky, kategoriologicky atď.

Logickú štruktúru významových útvarov odhaľuje logika, psychologickú štruktúru psychológia atď.

Významové útvary možno skúmať z hľadiska momentálneho prierezu ich štruktúrou, z hľadiska genetickej a dynamickej dominantny ich štruktúry a z hľadiska nevyhnutných externých sub- a superštrukturálnych súvislostí ich štruktúry.

Významové útvary v ich premenách a vývine vystupujú ako významový proces. Premeny významových útvarov majú svoj špecifický charakter, ktorý nemožno redukovať na charakter tých premien, výsledkom uvedomenia si ktorých významové útvary a ich premeny sú.

Súbor významových útvarov sa vo filozofii často tematizoval pod titulom duch.

útvar významový filozofický

– prvok filozofického významového univerza.

vec

veda

– jedna z foriem osvojovania si sveta človekom, ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania. Veda je súčasťou kultúry – presnejšie: z vedy je toľko súčasťou kultúry, koľkým sa veda podieľa na premene zla na dobro. Pokiaľ sa veda nepodieľa na tejto premene, nie je kultúrou (zložkou kultúry). Jedným z hlavných jazykov, ktorými dnes hovoria vedy, je matematika (pozri aj glosár matematika).

Základné znaky vedy sú:

1. veda je špecifická, psychická a fyzická činnosť človeka, ktorej
2. výsledkom je nový vedecký poznatok a ten
3. v psychosociálnej sfére sa javí ako dôsledková činnosť, ktorou človek získava kontrolu nad okolím (technikou a prírodou), ako aj samým sebou.

Na vedu sa kladie požiadavka objektivity, pravdivosti a metodickosti (prípadne aj terminologickej jednoznačnosti).

Veda je predmetom skúmania radu metavedných disciplín, napr. filozofie vedy, logiky, teórie vedy, sociológie vedy, psychológie vedy, metodológie vedy a i.

Veda má dve základné formy – empíriu a teóriu, ktoré sa v procese vedeckého skúmania vzájomne dopĺňajú: veda je hľadanie hypotéz a testovanie týchto hypotéz pokusmi o falzifikáciu jednotlivých dôsledkov.

Výrazom veda sa niekedy skrátene označuje vedný odbor.
__
agnotológia

fyzika

chémia

informácia vedecká

matematika

prameň informácií vedeckých

svet (veda) (Martinka, J.)

štatistika

veda informačná, veda prírodná, veda spoločenská, veda technická

veda informačná

– angl. Information science – súbor vedných a technických disciplnín, ktorého predmetom sú sociálne informačné a komunikačné procesy alebo informácia v kontexte informačných a komunikačných systémov.

veda prírodná

– veda, ktorá skúma fyzikálne, nehumánne aspekty sveta (Zeme, prírody alebo vesmíru) a jeho fungovanie vysvetľuje na základe prírodných zákonov.

     Prírodné vedy sa rozdeľujú na

      ● vedy o neživej prírode,
      ● vedy o živej prírode.

     Zvyčajne sa uvádzajú najmä tieto prírodné vedy:

     Fyzikálne vedy

        Astrofyzika
        Astronómia
        Biofyzika (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a chemické vedy)
        Fyzika kondenzovaných látok a akustika
        Fyzika plazmy
        Geofyzika
        Chemická fyzika (aj pre chemické vedy)
        Jadrová a subjadrová fyzika
        Kvantová elektronika a optika
        Meteorológia a klimatológia
        Teória vyučovania fyziky
        Všeobecná fyzika a matematická fyzika
        Fyzika životného prostredia
        Ostatné príbuzné odbory fyzikálnych vied
  
     Chemické vedy

        Analytická chémia
        Anorganická chémia
        Biochémia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        Fyzikálna chémia
        Environmentálna chémia
        Bioorganická chémia
        Materiálová chémia
        Jadrová chémia
        Makromolekulová chémia
        Organická chémia
        Teoretická a počítačová chémia
        Teória vyučovania chémie
        Ostatné príbuzné odbory chemických vied
  
     Vedy o Zemi a environmentálne vedy

        Geológia
        Všeobecná geológia
        Aplikovaná geológia
        Hydrogeológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        Inžinierska geológia
        Ložisková geológia, ekonomická geológia
        Mineralógia
        Aplikovaná geofyzika
        Paleontológia
        Petrológia
        Tektonika
        Environmentálna geológia
        Fyzická geografia a geoekológia
        Geografická kartografia
        Humánna geografia
        Demogeografia
        Regionálna geografia
        Politická geografia
        Geoinformatika
        Ekológia
        Všeobecná ekológia
        Ekológia jedinca a populácií
        Synekológia
        Autoekológia
        Demekológia
        Produkčná ekológia
        Ochrana a využívanie krajiny
        Ochrana prírody
        Krajinná ekológia
        Environmentálny manažment
        Meteorológia
        Hydrológia
        Geochémia (aj pre vodohospodárske vedy)
        Geoturizmus
        Teória vyučovania vied o zemi
        Ostatné príbuzné odbory vied o zemi (geologických, geografických, ekologických a environmentálnych vied)

     Biologické vedy

        Botanika (aj pre vodohospodárske vedy)
        Bunková biológia
        Entomológia
        Etológia (aj pre poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Fyzická antropológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Fyziológia rastlín
        Fyziológia živočíchov
        Genetika (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Genotoxikológia
        Hydrobiológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        Imunológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Mikrobiológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        Molekulárna biológia
        Molekulárna cytológia
        Cytológia
        Mykológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Neurovedy
        Onkológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Pedológia (aj pre poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        Parazitológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske, lesnícke a vodohospodárske vedy)
        Virológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Všeobecná biológia (aj pre lekárske, farmaceutické, veterinárne, poľnohospodárske a lesnícke vedy)
        Zoológia (aj pre vodohospodárske vedy)
        Teória vyučovania biologických vied
        Ostatné príbuzné odbory biologických vied

veda spoločenská

– spoločenské vedy – súbor vied, ktorých predmetom je spoločnosť zo synchrónneho alebo diachrónneho (historického) hľadiska.

veda technická

– veda, ktorej predmetom je technika.

základ

– fundus – určenie podstaty predmetu vo vzťahu k jeho zjavnému bytiu, pričom zjavné bytie predmetu vystupuje ako to, čo sa týmto základom kladie; jav, ktorý vystupuje ako nevyhnutná podmienka, predpoklad existencie nejakého iného javu a vysvetľuje ho. Základ je substanciálna príčina. Základ kladie (zakladá) zjavné bytie. Základ je podstata existujúca vo vnútri predmetu.

Kladenie základu je fundamentácia.

Zenón z Eley

(asi 490 – 430 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ eleatskej školy. Ako prvý začal vo filozofii používať formu dialógu. Preslávil sa svojim paradoxami (apóriami).

žičenie inakosti (synkriticizmus)

– prajný vzťah k pestrosti sveta; chcenie, želanie si, aby niekto alebo niečo dosiahlo inakosť; princíp žičenia inakosti stelesňuje 7. téza synkriticizmu; v súčasnej vede je jednou z najambicióznejších foriem realizácie princípu žičenia inakosti rozvíjanie M-teórie, pretože M-teória prináša výhľad na 10⁵⁰⁰ inakostí inakostí (spojenie inakostí inakostí nie je preklep).

Jednou z najčastejších otázok kladených synkriticizmu je, ako sa princíp žičenia inakosti zlučuje s tézou existencie zla. Synkriticizmus koncipuje odpoveď na túto otázku vychádzajúc z nahliadnutia zbytočnosti konania zla, na strane ktorého (sc. konania zla) je väčší stupeň automatizmu než na strane konania dobra: konať zlo je nosiť vodu do mora; konať zlo je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj bez nášho pričinenia, aj tak (fenomén aj-tak-osti konania zla). Je zbytočné žičiť niekomu konať zlo, lebo samo konanie zla je zbytočné.

Žičenie inakosti je podproces súboru procesov emocionálnovolitívneho apriori, preto nevylučuje inakosť osnovanú na logickom apriori, napríklad opak/zápor/negáciu výroku niekoho iného, ako sme my. Žičenie inakosti otvára možnosť vidieť, ako výrok a jeho opak súvisia; žičenie inakosti nás neobmedzuje len na našu pravdu, ale otvára nám prinajmenšom možnosť vžiť sa do sveta, kde platí opak nami zastávaného výroku. Žičenie inakosti neimplikuje zastávanie nejakého výroku a jeho opaku, ale možnosť a ochotu myslenia ich logickej nezlučiteľnosti. Ľudovo povedané: iný názor v nás nemusí vyvolávať negatívne emócie. Synkriticizmus navyše požaduje, aby inakosť názoru niekoho iného v nás vyvolávala žičlivosť voči tejto inakosti, potešenie z inakosti. Boj proti inakosti koniec koncov inakosti ruší. Ba dokonca zničením protivníka sa nezriedka stávame ešte horšími než zničený protivník.

život každodenný

– jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človekom, vyznačujúca sa jej pôvodnou (principiálnou) predchodnosťou pred ostatnými.

15/13,7 mld pr. n. l. big bang

7. stor. pr. n. l.

ok. 610–577 pr. n. l. Anaximandros z Milétu, grécky filozof, škola milétska

6. stor. pr. n. l.

ok. 585–525 pr. n l. Anaximenes z Milétu, grécky filozof, škola milétska

5. stor. pr. n. l.

ok. 444–368 pr. n. l. Antisthénes, grécky filozof, škola kynická

1. stor. pr. n. l.

1. stor. pr. n. l. Antiochos z Askalónu, grécky filozof, akadémia platónska nová

ok. 70 pr. n. l. Ainesidemos, grécky filozof, škola skeptická mladšia

13. stor.

ok. 1200–1280 Albert Veľký, nemecký učenec a filozof

16. stor.

1512 Sixtínska kaplnka, verejnosti prvýkrát sprístupnená výzdoba stropu

17. stor.

18. stor.

1724–1804 Kant, I., nemecký filozof, transcendentalizmus

19. stor.

1804 † Kant, I., nemecký filozof, transcendentalizmus

1819–1901 Viktória, britská kráľovná od 1837, od 1876 imperátorka Indie

1830–1916 František Jozef I., od 1848 rakúsky cisár, od 1867 český a uhorský kráľ

1837 Viktória britskou kráľovnou

1848–1925 Frege, J. G., nemecký matematik a filozof, filozofia analytická

1855–1924 Schikaneder, J., český maliar

1856–1939 Freud, S., rakúsky lekár a psychológ, psychoanalýza

1859–1938 Husserl, E., nemecký filozof, fenomenológia

1859–1941 Bergson, H., francúzsky filozof, filozofia života

1875–1915 Lask, E., nemecký filozof, novokantovstvo

1875–1926 Rilke, R. M., rakúsky spisovateľ

1876 Viktória imperátorkou Indie

1880–1942 Musil, R., rakúsky spisovateľ

1882–1950 Hartmann, N., nemecký filozof, ontológia kritická

1883–1924 Kafka, F., pražský nemecký spisovateľ

1887 Hertz, H. pozoruje šírenie elektromagnetických vĺn a vytvára zariadenie na ich detekciu

1887–1914 Trakl, G., rakúsky básnik

1889–1976 Heidegger, M., nemecký filozof, ontológia fundamentálna

20. stor.

1900–1979 Lukáč, E. B., slovenský básnik

1900–1980 Fromm, E., nemecký filozof, škola frankfurtská

1901–1976 Heisenberg, W., nemecký fyzik

1903–1969 Adorno, Th. W., škola frankfurtská

1907–1978 Hrušovský, I., slovenský filozof, škola bratislavská

1910 Über Psychoanalyse. Fünf Vorlesungen (Freud, S.)

1914–1918 prvá svetová vojna

1918–1938 Prvá republika, názov pre Česko-Slovensko

1919–1996 Albrecht, J., slovenský hudobník a estetik

1919 * Bunge, M., argentínsko-kanadský filozof, filozofia vedy

1922–2017 Apel, K. O., nemecký filozof, pragmatika transcendentálna

1922–2009 Filkorn, V., slovenský logik, škola bratislavská

1929 * Habermas, J., nemecký filozof a sociológ, škola frankfurtská

1929–2015 Hintikka, K. J. J., fínsky filozof a logik, filozofia analytická

1930–2004 Derrida, J., francúzsky filozof, filozofia postmoderná

1930–2013 Martinka, J., slovenský filozof, škola bratislavská

1931–2017 Černík, V., slovenský filozof, škola bratislavská

1932 * Eisenman, P., americký architekt, dekonštruktivizmus

1934–2017 Zigo, M., slovenský filozof, škola bratislavská

1935 * Dalajláma XIV., tibetský filozof, filozofia buddhistická

1935 * Fodor, J. A., americký filozof, filozofia mysle

1937 * Cmorej P., slovenský logik, škola bratislavská, filozofia analytická

1942 * Dasturová, F, francúzska filozofka, fenomenológia

1942 * Dennett, D, americký filozof, veda kognitívna

1946 * Singer, P. A. D., austrálsky filozof, etika

1959 Physik und Philosophie (Heisenberg, W.)

1959 * Pylkkänen, P., fínsky filozof, filozofia mysle

1966 * Chalmers, D. J., austrálsky filozof, filozofia mysle, filozofia jazyka

21. stor.

2004 † Derrida, J., francúzsky filozof, filozofia postmoderná

2015 † Hintikka, K. J. J., fínsky filozof a logik, filozofia analytická

Zoznam literatúry

Počet položiek literatúry: [285]

Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

Antológia z diel filozofov. II. zv. Od Aristotela po Plotina, Bratislava 1973. [7]

Antológia z diel filozofov. III. zv. Patristika a scholastika, Bratislava 1975. [8]

Antológia z diel filozofov. IV. zv. Humanizmus a renesancia, Bratislava 1966. [37]

Antológia z diel filozofov. V. zv. Novoveká empirická a osvietenská filozofia, Bratislava 1967. [38]

Antológia z diel filozofov. VI. zv. Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970. [39]

Antológia z diel filozofov. VII. zv. Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo, Bratislava 1967. [40]

Antológia z diel filozofov. VIII. zv. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus, Bratislava 1969. [41]

Antológia z diel filozofov. IX. zv. Logický empirizmus a filozofia prírodných vied, Bratislava 1968. [42]

Antológia z diel filozofov. X. zv. Marxisticko-leninská filozofia, Bratislava 1977. [43]

Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie, Praha 1990. [1]

Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]

Aristoteles: O nebi, O vzniku a zániku, Bratislava 1985. [203]

Armstrong, A. H. (vyd.): Filosofie pozdní antiky. Od staré Akademie po Jana Eriugenu, Praha 2002. [47]

Bacon, F.: Nové organon, in: Antológia z diel filozofov zv. 4 Humanizmus a renesancia. Bratislava 1966, s. 253 – 306. [143]

Benyovszky, L. a kol.: Úvod do filosofického myšlení, Plzeň 2007. [72]

Bergson, H.: Filozofické eseje, Bratislava 1970. [74]

Berka, K.: Měření. Pojmy, teorie, problémy, Praha 1977. [75]

Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005. [147]

Bielik, L. – Halas, J. – Hanzel, I. – Kosterec, M. – Marko, V. – Zouhar, M.: Slovník metodologických pojmov, Bratislava 2016. [218]

Blackburn, S.: The Oxford Dictionary of Philosophy, Oxford 1996. [224]

Bocheński, I. M.: Základy tomizmu. Súkr. preklad [141]

Brugger, W. et al.: Filosofický slovník, Praha 1994. [46]

Cassin, B. (ed.): Dictionary of Untranslatables. A Philosophical Lexicon, Prinston 2014. [283]

Cmorej, P.: Terminologické poznámky, in: Oravcová, M. (zost.): Filozofia prirodzeného jazyka, Bratislava, 1992, s. 244–256. [244]

Černík, V.: Systém kategórií materialistickej dialektiky. (Kritika Hegelovej Logiky ako vedy), Bratislava 1986. [69]

Černik, V. – Farkašová, E. – Viceník, J.: Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania.), Bratislava 1987. [144]

Černík, V. – Viceník, J. – Višňovský, E.: Historické typy racionality, Bratislava 1997. [19]

Delfová, H. – Georg-Lauerová, J. – Hackeneschová, Ch. – Lemckeová, M.: Lexikón filozofie, Bratislava 1993. [10]

Derrida, J.: Gramatológia, Bratislava 1999 [235]

Dubnička, J.: Čas a kauzalita, Bratislava 1986. [254]

Durozoi, G. – Roussel, A.: Filozofický slovník, Praha 1994. [13]

Eisler, R.: Handwörterbuch der Philosophie, Berlin 1922. [119]

Fichte, J. G.: Základy všeobecného vedoslovia, in: Antológia z diel filozofov 6 Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970, s. 550–588. [245]

Filkorn, V.: Predheglovská logika, Bratislava 1953. [181]

Filkorn, V.: Povaha súčasnej vedy a jej metódy, Bratislava 1998. [44]

Filosofický slovník, Olomouc 1995. [264]

Floss, P.: Proměny vědění, Praha 1987. [140]

Frolov, I. T. (hl. red.): Filozofický slovník, Bratislava 1989. [11]

Fromm, E.: Umění milovat, Praha 1966. [273]

Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996. [169]

Gahér, F.: Logika, in: Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996, s. 47–79. [170]

Gahér, F.: Logika pre každého, Bratislava 1998. [88]

Graeser, A.: Řecká filosofie klasického období. Sofisté, Sókratés a sokratikové, Platón a Aristoteles, Praha 2000. [22]

Hankins, J. (vyd): Renesanční filosofie, Praha 2011. [80]

Haskins, Ch. H.: The Renaissance of the Twelfth Century, Harvard 1927. [262]

Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]

Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]

Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

Heidegger, M.: Bytí a čas, Praha 1996. [87]

Heidegger, M.: Bytie a čas, in: Antológia z diel filozofov. VIII. zv. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus, Bratislava 1969, s. 295–342. [281]

Heidegger, M.: Contributions to Philosophy (From Enowning), Transl. P. Eman & K. Maly, Bloomington 1999. [284]

Heidegger, M.: Sein und Zeit, Tübingen 1986. [282]

Heidegger, M.: Údiv a zdrženlivost (o naladěnosti myšlení), Praha 1999. [59]

Heidegger, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Praha, 1993. [250]

Holzhey, H. – Röd, W.: Filosofie 19. a 20. stol. II. Novokantovství, idealismus, realismus a fenomenologie, Praha 2006. [85]

Hugo ze Svatého Viktora: De tribus diebus. O třech dnech, Praha 1997. [261]

Chabada, M.: Kapitoly z dejín stredovekej filozofie III. Arabská a židovská stredoveká filozofia, Bratislava 2016. [214]

Jaeschke, W. – Arndt, A.: Německá klasická filosofie. II. Od Fichta po Hegela, Praha 2016. [84]

Jaspers, K.: Úvod do filosofie, Praha 1991. [242]

Kant, I.: Kritika čistého rozumu, Bratislava 1979. [64]

Karabová, K. – Démuth, A. (ed.): Antológia z diel profesorov filozofie pôsobiacich na historickej Trnavskej univerzite (1635–1777), Trnava 2016. [166]

Kiczko, L. et al.: Dejiny filozofie, Bratislava 1993. [31]

Kirk, G. S. – Raven, J. E. – Schofield, M.: Předsókratovští filsofové. Kritické dějiny s vybranými texty, Praha 2004. [9]

Kobusch, Th.: Filosofie vrcholného a pozdního středověku, Praha 2013 [79]

Kołakowski, L.: Filosofie pozitivismu. In: Vědecké informace marxismu-leninismu pro vysoké školy. Filosofie, Praha 1967, s. 88 – 137. [221]

Kolektiv autorů: Filosofický slovník, Olomouc 1995. [17]

Kuznecov, B. G.: Od Galileiho po Einsteina, Bratislava 1975. [139]

Lao-c’: O ceste Tao a jej tvorivej energii Te, Bratislava 1993. [277]

Lehrer, K.: Teória poznania, Bratislava 1999. [113]

Libera, A. de: Středověká filosofie. Byzantská, islámská, židovská a latinská filosofie, Praha 2001 [78]

Liessmann, K. – Zenaty, G.: O myšlení. Úvod do filosofie. Olomouc 1994. [145]

Locke, J.: Rozprava o ľudskom rozume, Bratislava 1983. [63]

Long, A. A.: Hellénistická filosofie. Stoikové, epikurejci, skeptikové, Praha 2003 [77]

Mach, E.: Analýza pocitov, in: Antológia z diel filozofov. VII. zv. Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo, Bratislava 1967, 199 – 213. [256]

Machovec, D.: Dějiny antické filozofie, Praha 1977. [118]

Major, L. – Sobotka, M.: G. W. F. Hegel. Život a dílo, Praha 1979. [62]

Maly, K.: Four Ground-Breaking Moments in Heideggers Thinking, in: Benyovszky, L. et al.: Ročenka pro filosofii a fenomenologický výzkum, sv. V., Praha 2015, s. 39 – 122. [257]

Martinka, J.: Od Aristotela po Plotina, in: Antológia z diel filozofov. II. zv. Od Aristotela po Plotina, Bratislava 1973, s. 7 – 35. [258]

Martinka, J.: Predsokratici a Platón, in: Antologia z diel filozofov, I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [279]

Mészáros, O.: Školská filozofia v bývalom Hornom Uhorsku, Bratislava 2008. [104]

Miltner, V.: Malá encyklopedie buddhismu, Praha 1997. [259]

Mistrík, E.: Estetický slovník, Bratislava 2007. [185]

Néhrú, Dž.: Objevení Indie, Praha 1957. [263]

Nida-Rümelin, J. (vyd.): Philosophie der Gegenwart in Einzeldarstellungen. Von Adorno bis v. Wright, Stuttgart 1991. [2]

Novotný, F.: O Platonovi 2, Praha 1948. [216]

Novotný, F.: O Platonovi 3, Praha 1949. [217]

Novotný, F.: O Platónovi 4 Druhý život, Praha 1970. [18]

Ochrana, F.: Metodologie vědy. Úvod do prblému, Praha 2009. [124]

Olšovský, J.: Slovník filozofických pojmů současnosti, Praha 2011. [175]

Oppy, G. & Trakakis, N. N.: A Companion to Philosophy in Australia and New Zeland, Clayton 2010. [227]

Oravcová, M. (zost.): Filozofia prirodzeného jazyka. Štúdie, prednášky, eseje, Bratislava 1992. [135]

Otázky Milindovy, Praha 1988. [198]

Peregrin, J.: Logika ve filosofii, filosofie v logice. (Historický úvod do analytické filosofie), Praha 1992. [33]

Peregrin, J. (ed.): Obrat k jazyku: duhé kolo. (Jazyk, myšlení a svět v názorech postanalytických filosofů), Praha 1998. [271]

Platon: Dialógy I, Bratislava 1990. [177]

Platon: Dialógy II, Bratislava 1990. [178]

Platon: Dialógy III, Bratislava 1990. [179]

Plotnitsky, A.: Thomas Kuhn, in: Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005, s. 182–191. [148]

Popelová, J.: Rozpad klasické filosofie (Vznik soudobého filosofického schizmatu), Praha 1968. [267]

Popkin, R. H. – Stroll, A.: Filozofie pro každého, Praha 2000. [20]

Quine, W. V. O.: Hledání pravdy, Praha 1994. [265]

Reichenbach, H.: Vznik vedeckej filozofie, in: Antológia z diel filozofov IX, Bratislava 1968, s. 457–490. [253]

Röd, W.: Německá klasická filosofie. I. Od Kanta k Schopenhauerovi, Praha 2015. [83]

Röd, W.: Novověká filosofie. I. Od Francise Bacona po Spinozu, Praha 2001. [81]

Röd, W.: Novověká filosofie. II. Od Newtona po Rousseaua, Praha 2004. [82]

Rosenkrantz, G. S. – Hoffman, J.: Historical Dictionary of Metaphysics, Lanham etc. 2011. [165]

Russell, B.: Jazyk a poznanie. State a prednášky z rokov 1901 – 1924, Bratislava 2005. [73]

Sandvoss, E. R.: Geschichte der Philosophie. Bd. II. Mittelalter, Neuzeit, Gegenwart, München 1989. [220]

Schenk, J.: Explanačné modely v súčasnej analytickej sociológii, Bratislava 2017. [215]

Schischkoff, G.: Philosophisches Wörterbuch, Stuttgart 1991. [12]

Schmidt, H.: Philosophisches Wörterbuch, Leipzig 1934. [241]

Schulte, J.: Ludwig Wittgenstein, in: Nida-Rümelin, J.: Slovník současných filosofů, Praha 2001, s. 511–522. [146]

Slovník filozofia a prírodné vedy. (Filozofické otázky prírodných vied), Bratislava 1987. [36]

á

Spinoza, B.: Etika, Bratislava 1986. [68]

Stegmüller, W.: Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine kritische Einführung, Stuttgart 1965. [93]

Stegmüller, W.: Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine kritische Einführung. Bd. II, Stuttgart 1987. [94]

Störig, H. J.: Malé dějiny filozofie, Praha 1993. [35]

Sudbrack, J.: Mystika. Zkušenost mne samého, kosmická zkušenost, zkušenost Boha. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu, Kostelní Vydří 1995. [115]

Tenzer, O. – Pstružina, K.: Svět moderního myšlení. Pojednání o povaze a významu myšlení v socialistické společnosti, Praha 1984. [252]

Thurner, R. – Röd, W. – Schmidinger, H.: Filosofie 19. a 20. století. III. Filosofie života a filosofie existence, Praha 2009. [86]

Várošová, E. (ved. red.): Prehľad dejín slovenskej filozofie, Bratislava 1965. [110]

Velký sociologický slovník, Praha 1996. [278]

Weinberger, O. – Zich, O.: Logika. Učebnice pro právniky, Praha 1964. [4]

Whitehead, A. N.: Veda a moderný svet, Bratislava 1989. [90]

Zelený, J.: Dialektická ontologie, Praha 2002. [280]

Zich, O.: Úvod do filosofie matematiky, Praha 1947. [161]

Zich, O. a kol.: Moderní logika, Praha 1958. [162]

Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, Bratislava 2008. [89]

Žaloudek, K.: Encyklopedie politiky, Praha 1996. [100]

Ďalšia literatúra

Albrecht, J.: Človek a umenie, Bratislava 1999. [32]

Albrecht, J.: Eseje o umení, Bratislava 1986. [129]

Ashby, W. R.: Kybernetika, Praha 1961. [102]

Bahník, V. et al.: Slovník antické kultury, Praha 1974. [207]

Balšínková, O. et al.: Malá slovenská encyklopédia, Bratislava 1993. [16]

Barker, Ch.: Slovník kulturálních studií, Praha 2006. [188]

Barrow, J. D.: Pôvod vesmíru, Bratislava 1996. [96]

Barrow, J. D.: Teorie ničeho, Praha 2005. [95]

Barrow, J. D.: Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení, Praha 1996. [58]

Bayer, E.: Wörterbuch der Geschichte. Begriffe und Fachausdrücke, Stuttgart 1974. [98]

Bednáriková, M.: Úvod do kognitívnych vied, Trnava 2013. (http://ff.truni.sk/sites/default/files/publikacie/bednarikova_uvod_do_kognitivnych_vied.pdf, 4. 1. 2018) [233]

Beinert, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc 1994. [234]

Bína, J. a kol.: Malá encyklopédia chémie, Bratislava 1981. [173]

Bogun, W. – Straet, N.: Lexikon ezoteriky. Od astrologie k zenu, Praha 2001. [171]

Borecký, B. – Dostálová, R.: Slovník spisovatelů. Řecko. Antická, byzantská a novořecká literatura, Praha 1975. [61]

Burlas, L.: Dejiny európskej hudobnej teórie, Žilina 2007. [99]

Burlas, L.: Hudobná teória a súčasnosť, Bratislava 1978. [201]

Claus, V. – Schwill, A.: Lexikón informatiky, Bratislava 1991. [28]

Coles, P.: Kosmologie, Praha 2007. [91]

Černý, J.: Dějiny lingvistiky, Olomouc 1996. [268]

Činčura, J. a kol.: Encyklopédia Zeme, Bratislava 1985. [111]

Dado, M.: Slovník politickej ekonómie (terminologický, synonymický a náučný s českými ekvivalentmi odborných názvov), Bratislava 1966. [186]

Echaudemaison, C.-D. (ved.): Slovník ekonomie a sociálních věd, Praha 1995. [27]

Einstein, A.: Teorie relativity, Brno 2005. [15]

Einstein, A. – Infeld, L.: Fyzika jeko dobrodružství poznání, Praha 1971. [151]

Elektrotechnický náučný slovník. 4. zväzok. Kybernetické systémy, Bratislava 1987. [25]

Encyklopedie umění nové doby, Praha 1974. [243]

Felix, J.: Cesty k veľkým, Bratislava 1957. [107]

Fenclová, J. – Bednařík, M. – Půlpán, Z. – Svoboda, E.: K perspektivám fyzikálního vzdělání v didaktickém systému přírodních věd, Praha 1984. [213]

Gahér, D.: Gróf Tomáš V. (Temel) zo Svätého Jura (*okolo 1345 – +1405), Historia nova 1 – 2010 – 1, s. 9–20. [230]

Gerlitz, P.: Mystik religionsgeschichtlich, in: Müller, G. (Hrsg.): Theologische Realenzyklopädie. Bd. XXIII, Berlin – New York 1994. [285]

Gítánanda: Jóga krok za krokem, Brno 1995. [120]

Gontarevová, I. I. – Nemčinovová, M. B. – Popovová, A. A.: Matematika a kybernetika v ekonomike, Bratislava 1981. [160]

Habr, J. – Vepřek, J.: Systémová analýza a syntéza (zdokonalování a projektování systémů), Praha 1986. [26]

Hajduk, A. – Štohl, J. (zost.): Encyklopédia astronómie, Bratislava 1987. [97]

Hartl, P.: Psychologický slovník, Praha 1993. [71]

Hausdorff, F.: Grundzüge der Mengenlehre, Leipzig 1914. [159]

Hawking, S. & Mlodinow, L.: Veľký plán, Bratislava 2011. [240]

Heisenberg, W.: Fyzika a filosofie, Praha 1966. [117]

Hlavsa, J.: Psychologické základy teorie tvorby, Praha 1985. [266]

Holan, J. a kol.: Hmota. Fyzikálne základy a vývoj na kozmickej, chemickej a predbiologickej úrovni, Bratislava 1976. [101]

Hontyová, K. – Lisý, J.: Základy modernej ekonómie, Bratislava 1995. [158]

Honzák, F. – Pečenka, M. – Stellner, F. – Vlčková, J.: Evropa v proměnách staletí, Praha 1997. [109]

Horecký, J.: Základy jazykovedy, Bratislava 1978. [225]

Horecký, J. – Rácová, A.: Slovník jazykovedných termínov, Bratislava 1979. [5]

Hvorecký, J. – Kelemen, J.: Algoritmizácia. Elementárny úvod, Bratislava 1983. [274]

Chalabala, M. a kol.: Encyklopédia farmácie, Martin 1991. [248]

Charvát, J. (red.): Dějiny novověku III, Praha 1973. [54]

Charvát, J. (red.): Dějiny novověku IV, Praha 1974. [55]

Chown, M.: Kvantová teorie nikoho nezabije. Průvodce vesmírem, Zlín 2010. [176]

Ilkovič, D.: Fyzika I (mechanika, vlnenie, akustika a termodynamika), Bratislava 1973. [156]

Ilkovič, D.: Fyzika II (elektrina a magnetizmus, optika, atómová fyzika, fyzika tuhých látok), Bratislava 1973. [157]

Ivanová-Šalingová, M. – Maníková, Z.: Slovník cudzích slov A/Z, Bratislava 1979. [14]

Janovjak, J. – Špaňár, J.: Život a literatúra v antickom Ríme, Bratislava 1969. [112]

Jelínek, M.: Množiny, Bratislava 1980. [134]

Jelínek, M.: Množiny bodov, Bratislava 1979. [152]

Juklová, K.: Základy obecné psychologie, Hradec Králové 2010. [269]

Jurík, M. a kol.: Malá encyklopédia hudby, Bratislava 1969. [247]

Kalina, M.: Matematika, Bratislava 2012. [150]

Katuščák, D. – Matthaeidesová, M. – Nováková, M.: Informačná výchova. Terminologický a výkladový slovník odbor knižničná a informačná veda, Bratislava 1998. [128]

Knapp, V. – Holländer, P. a kolektív: Právne myslenie a logika, Bratislava 1989. [187]

Kolář, Z. a kol.: Výkladový slovník z pedagogiky, Praha 2012. [164]

Komorovský, J. a kol.: Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník, Bratislava 1997. [138]

Kopčáková, S. (ed.): Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra, Prešov 2017. [202]

Kopecká, K. – Kopecký, P.: Zdravie a klinika chorôb, Martin 2003. [106]

Králik, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny, Bratislava 2015. [249]

Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Svet očami fyziky, Bratislava 1986. [125]

Krupa, V. – Genzor, J. – Drozdík, L.: Jazyky sveta, Bratislava 1983. [229]

Kuťáková, E. – Vidmanová, A. a kol.: Slovník latinských spisovatelů, Praha 1984. [60]

Kvasnička, V.: Pohľad umelej inteligencie a kognitívnej vedy na kolektívnu pamäť. (http://cogsci.fmph.uniba.sk/kuz2015/zbornik/prispevky/kvasnicka.pdf, 4. 1. 2018) [232]

Laborecký, J.: Hudobný terminologický slovník, Bratislava 1999. [205]

Langer, P.: Úvod do biokybernetiky a teórie experimentu, Bratislava 1982. [149]

Lexikon východní moudrosti. Buddhismus. Hinduismus. Taoismus, Olomouc 1996. [208]

Lotko, E.: Slovník lingvistických pojmů pro filology, Olomouc 2003 [222]

Majzlan, O. – Vidlička, Ľ.: Príroda rezervácie Šúr, Bratislava 2010. [131]

Malý encyklopedický slovník A – Ž, Praha 1972. [231]

Medek, V. et al.: Matematická terminológia, Bratislava 1975. [168]

Medvedev, V. A. a kol.: Politická ekonómia. Učebnica, Bratislava 1989. [270]

Mejdřická, K. (red.): Dějiny novověku I, Praha 1969. [52]

Mejdřická, K. (red.): Dějiny novověku II, Praha 1969. [53]

Mello, A. de: Bdělost, Brno 2013. [123]

Miltner, V.: Indická kuchyne, Praha 1982. [34]

Miltner, V.: Malá encyklopedie buddhismu, Praha 1997. [209]

Miltner, V.: Vznik a vývoj buddhismu, Praha 2001. [199]

Mistrík, J.: Štylistika slovenského jazyka, Bratislava 1970. [167]

Mistrík, J.: Žánre vecnej literatúry, Bratislava 1975. [190]

Mistrík, J. a kol.: Encyklopédia jazykovedy, Bratislava 1993. [237]

Molnár, Ľ.: Počítače a programovanie. Programovanie v jazyku pascal, Bratislava 1987. [275]

Musciano, CH. – Kennedy, B.: HTML a XHTML. Kompletní průvodce, Praha 2000. [24]

Ondruš, Š. – Sabol, J.: Úvod do štúdia jazykov, Bratislava 1981. [182]

Osvaldová, B. – Halada, J. a kol.: Encyklopedie praktické žurnalistiky, Praha 1999. [29]

Pavelka, J. – Pospíšil, I.: Slovník epoch, směrů, skupin a manifestů, Brno 1993. [194]

Pečírka, J. a kol: Dějiny pravěku a starověku. Hlava I–IX, Praha 1979. [48]

Pečírka, J. a kol: Dějiny pravěku a starověku. Hlava X–XXI, Praha 1979. [49]

Petrovič, P.: Fyzika I. Vybrané kapitoly zo základov klasickej fyziky a počítačovej fyziky, Košice 2012. [121]

Petrovič, P.: Fyzika II. Vybrané kapitoly zo základov modernej fyziky a kvantových počítačov, Košice 2012. [122]

Piaček, J.: Život ako apeiron umenia. Pamiatke Jána Albrechta (1919–1996), Philosophica critica 2, 2016, 2, s. 117–128. [276]

Pišút, J. et al.: Fyzika pre 4. ročník gymnázií, Bratislava 2007. [130 ]

Platunov, Je. S. – Samoletov, V. A. – Buravoj, S. Je. – Proškin, S. S.: Fizika. Slovar-spravočnik, Sankt-Peterburg 2014. [174]

Podhájecká, M.: Gramatika angličtiny, Bratislava 1963. [114]

Pogády, J. – Guensberger, E.: Základy psychopatológie, Martin 1987. [70]

Poledňák, I.: ABC stručný slovník hudební psychologie, Praha 1984. [193]

Popovič, A. (red.): Originál – preklad, Bratislava 1983. [210]

Populární encyklopedie matematiky, Praha 1971. [108]

Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava 1991. [191]

Průcha, J.: Přehled pedagogiky. Úvod do studia oboru, Praha 2009 [239]

Průcha, J. – Walterová, E. – Mareš, J.: Pedagogický slovník, Praha 1995. [163]

Purš, J. – Kropilák, M. (red.): Přehled dějin Československa. I/1 [do roku 1526], Praha 1980. [56]

Purš, J. – Kropilák, M. (red.): Přehled dějin Československa. I/2 [1526–1848], Praha 1982. [57]

Rahner, K. – Vorgrimler, H.: Teologický slovník, Praha 1996. [192]

Rendellová, R.: Ostaneš tu navždy, Bratislava 2002 [236]

 

Režucha, B. – Parík, I.: Ako čítať partitúru, Bratislava 1986. [196]

Rossiová Dell'Acqua, A.: Encyklopedie matematiky, Praha 1988. [172]

Rovelli, C.: Sedem krátkych prednášok o fyzike, Bratislava 2016. [136]

Slovník súčasného slovenského jazyka, ag, Bratislava 2006. [153]

Slovník súčasného slovenského jazyka, hl, Bratislava 2011. [154]

Slovník súčasného slovenského jazyka, mn, Bratislava 2015. [155]

Smolin, L.: Time Reborn. From the Crisis in Physics to the Future of the Universe, Boston & New York, 2013. [251]

Soafer, B.: Bolest. Příručka pro zdravotní sestry, Praha 1997. [105]

Sorli, A. S. – Gregl, T. – Klinar, D.: Observer Is a Function of Four-dimensional Timeless Space, in: Journal of Consciousness Exploration & Research, Vol 1, No2 (2010) [228]

Staríček, I.: O fyzike pre fyzikov a nefyzikov, Bratislava 1988. [142]

Staríček, I.: Úvod do metronomiky, Bratislava 1977. [76]

Steinhardt, P. J. – Turok, N.: Bez počátku a konce. Nová historie vesmíru. Praha 2009. [211]

Stravinskij, I.: Hudobná poetika. Kronika môjho života, Bratislava 2002. [45]

Strmeň, L. – Raiskup, J. Ch.: Výkladový slovník odborných výrazov používaných v psychológii a v jej príbuzných a hraničných vedných odboroch, Bratislava 1998. [226]

Suchoň, E. – Filip, M.: Stručná náuka o hudbe, Bratislava 1993. [197]

Svítek, M.: Víc než součet částí. Systémový pohled na proces poznání, Praha 2013. [219]

Svoboda, L. a kol.: Encyklopedie antiky, Praha 1973. [206]

Szczepański, J.: Základní sociologické pojmy, Praha 1966. [223]

Šalát, T. a kol.: Malá encyklopédia matematiky, Bratislava 1967. [30]

Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť, Bratislava 1988. [3]

Špaňár, J. – Horecký, J.: Latinská gramatika, Bratislava 1993. [189]

Štraus, F.: Príručný slovník literárnovedných termínov, Bratislava s. a. [238]

Šulhan, J.: Latinský jazyk pre študentov Filozofickej fakulty UK, Bratislava 1984. [204]

Šutek, Ľ. – Varga, M.: Experimentálne metódy identifikácie, Bratislava 1981. [132]

Teichová, A. (red.): Dějiny středověku I, Praha 1968. [50]

Teichová, A. (red.): Dějiny středověku II, Praha 1968. [51]

Thiele, R.: Matematické důkazy, Praha 1985. [246]

Thorne, K. S.: Černé díry a zborcený čas. Podivuhodné dědictví Einsteinova génia, Praha 2004. [133]

Tillich, J. et al. (zost.): Slovník školské fyziky, Praha 1988. [92]

Veis, Š. a kol.: Malá encyklopédia fyziky, Bratislava 1970. [21]

Vlašín. Š. (red.): Slovník literární teorie, Praha 1977. [272]

Vlček, J.: Metody systémového inženýrství, Praha 1984. [183]

Vnuk, F.: Príručný slovník kresťanstva, Bratislava 2003. [116]

Vrábel, P.: Heuristika a metodológia matematiky, Nitra 2005. [103]

Weizsäcker, C. F. v.: Dějiny přírody, Praha 1972. [126]

 

Werner, K.: Malá encyklopedie hinduismu, Brno 1996. [184]

Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1984. [212]

Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1995. [127]

Zelina, L.: Středoškolská geometrie. (Úvod do studia), Praha 1972. [137]

Zenkl, L.: ABC hudební nauky, Praha 1986. [195]

Zlatoš, P.: Ani matematika si nemôže byť istá sama sebou. Úvahy o množinách, nekonečne, paradoxoch a Gödelových vetách, Bratislava 1995. [255]

K o n i e c