Pomocný slovník filozofa. Ver. 4.1

              
              
                            
                    POMOCNÝ SLOVNÍK FILOZOFA
                    Hypertextový slovník filozofie a toho, čoho sa týka
              
                                           
                      A      B      C      Č      D      E      F      G      H      CH      I  
                      J      K      L      M      N      O      P      Q      R      S      Š  
                      T      U      V      W      X      Y      Z      Ž  
                    
                     REGISTER      
                    
                    Predslov
                    Úvod
   
                    Filozofia                    
                    Ďalšie články
                    Chronológia
   
                    Zoznam literatúry
                    Internetové zdroje
                    Použité skratky
   
                    Mail
     
                    © doc. PhDr. Jozef Piaček, PhD., 2017
 
    
        


Aktualizované

24. 10. 2018
 ⌂ 


Predslov

Idea elektronického slovníka filozofie sa v hlave autora zrodila v 80-tych rokoch minulého storočia ako súčasť prípravy na prednášky a semináre. Slovník začal  vznikať digitalizáciou lístkov osobnej kartotéky autora a bol dokončený v podobe encyklopédie FILIT, ktorá bola v 90-tych rokoch inkorporovaná do Wikipédie a neskôr prepracovaná do Pomocného slovníka filozofa (PSF) predloženého teraz vo verzii 4.1.
 ⌂ 


Úvod

Pomocný slovník filozofa je nekomerčná voľne dostupná otvorená hybridná hypertextová filozofická príručka, ktorá prezentuje filozofiu ako vývinové pásmo kultúry, tvoriace jej sebareflexívnu vrstvu, ktorej náplňou je odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo a ľudského indivídua na jeho člena. Samozrejme, že ostatné definície pojmu filozofie sa do slovníka zahrnujú takisto, pričom jednotnosť pohľadu autora slovníka na preberanú látku by mala byť daná princípom žičenia inakosti.

Obsahovú časť slovníka tvoria Články a Chronológia.

Pomocnú časť slovníka tvoria Zoznamy literatúry, Odkazy na internetové zdroje a Použité skratky.

Vzhľadom na značnú veľkosť slovníka je užitočné využívať Register, zahrnujúci odkazy na všetky články bez ohľadu na to, či ide o filozofiu alebo témy mimofilozofické.

Zoznamy odkazov, týkajúcich sa špeciálnych oblastí, sú pripojené k príslušným článkom, napríklad k článku filozofia je pripojený zoznam filozofia – odkazy, k článku veda zoznam veda – odkazy, k článku kultúra kultúra – odkazy, k článku fyzika fyzika – odkazy a pod.

Návrat na začiatok slovníka umožňuje kliknutie na značku  ⌂ . Kliknutie na značku ᴿᵉᵍ vracia Register. Kliknutie na značku  □  vráti začiatok príslušnej časti slovníka alebo rozsiahlejšieho článku.

Články sú kompletne prístupné i prostým rolovaním, čo je však zdĺhavé, a preto je výhodnejšie využívať štandardný vyhľadávací nástroj používaného zariadenia, napríklad vyhľadávacie okienko, panel vyhľadávania a pod.

S cieľom čo najrýchlejšie uviesť používateľa do významovej siete reprezentovanej slovníkom články zvyčajne začínajú čo najvoľnejším opisom nejakého prvku/vlastnosti/vzťahu/procesu sveta alebo významového univerza, v ktorom sa čo najskôr uvádza nejaký reťazec hypertextovým odkazom prepojený s nejakým iným relevantným článkom.
 ⌂ 


Ďalšie články

dejiny

jazyk

kultúra

náboženstvo

právo

technika

umenie

veda

Prístup k ostatným článkom zrýchli Register.
 ⌂ 

__________________     V š e t k y   č l á n k y     __________________



A * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

A (dejiny filozofie)

– písmeno označujúce tzv. nepriamy zlomok, často životopisného charakteru alebo hodnotiaci nejakú myšlienku.

dejiny filozofie
 ⌂ 

a (logika)

– výraz, pomocou ktorého vytvárame konjunkciu.

logika
 ⌂ 

A (logika)

– prvé písmeno latinského slova „affirmo (tvrdím)“, ktoré v tradičnej predikátovej logike symbolicky označuje všeobecne kladný súd, napríklad Všetci ľudia sú smrteľní.

V modernej logike sa symbolicky zapisuje napríklad takto:

(∀x)(Px→Qx).


logika
 ⌂ 

a (logika moderná)

– logická spojka, ktorá sa zapisuje konjunktorom ˄ a pomocou ktorej vytvárame konjunkciu.

logika moderná
 ⌂ 

a (logika subjekt-predikátová)

– písmeno, ktoré reprezentuje konkrétnu sponu a medzi subjektom a predikátom i všeobecný kvantifikátor a ktoré je prevzaté z latinského slova „affirmo (tvrdím)“; vystupuje v schéme

           S a P

zapisujúcej od stredoveku štruktúru všeobecného kladného výroku. Písmeno „a“ tu vyjadruje všeobecnosť a kladnosť súdu (cf. 88;49).

logika
 ⌂ 

a limine

lat. – hneď alebo od začiatku niečo zavrhovať.

filozofia
 ⌂ 

a posteriori

lat. (doslova: od neskoršieho) – to, čo pochádza zo skúsenosti, čo je ňou podmienené, obsah skúsenosti. Opak a priori.

filozofia
 ⌂ 

a posteriori (Kant, I.)

– pochádzajúce zo skúsenosti, na základe skúsenosti, závislé od skúsenosti, z faktov vyvodené.

filozofia
Kant, Immanuel
 ⌂ 

a prima facie

lat. – hneď, na prvý pohľad.

filozofia
 ⌂ 

a priori

lat. – nezávislý od skúsenosti; z dôvodov iba rozumových; vopred. Opak a posteriori.

filozofia
 ⌂ 

a tempo

lat. – súčasne.

filozofia
 ⌂ 

Aall, Anathon

(1867 – 1943) – nórsky filozof, ktorý zastával pluralisticko-realistické stanovisko. Filozofiu pokladal za hodnotnú len vtedy, keď čerpá materiál z historicky alebo prírodovedne daných zážitkov a orientuje sa na psychologickú skúsenosť; Aalla označujú ako predstaviteľa „empiricko-historického smeru“ filozofie (220;356).

Dielo



filozofia
filozofia nórska
 ⌂ 

ab ovo

lat. (doslova: od vajca) – od začiatku.

filozofia
 ⌂ 


Abbagnano, Nicola

(15. 7. 1901 Salerno 9. 9. 1990 Miláno) – taliansky filozof, predstaviteľ pozitívneho existencializmu; ako prvý taliansky filozof našiel cestu k existencializmu. Od roku 1936 bol profesorom v Turíne.

Existenciu definoval ako „hľadanie bytia, v ktorom sa človek bezprostredne angažuje“. Ľudská existencia nie je determinovaná, jej podstatnou vlastnosťou je slobodná voľba možností.

Biobibliografia

     * 15. 7. 1901 Salerno

     • 1936
         – profesor v Turíne
         – publikuje Il principio della metafisica
     • 1939
         – La struttura dell’ esistenza
     • 1942
      – Introduzione all’esistenzialismo
     • 1948
         – Esistenzialismo positivo
     • 1968
         – Per o contro l’uomo

     † 9. 9. 1990 Miláno

Dielo


existencializmus
filozofia
 ⌂ 

Abbt, Thomas

(25. 11. 1738 Ulm – 3. 11. 1766 Bückeburg) – nemecký filozof, predstaviteľ populárnej filozofie, a matematik.

Dielo


filozofia
filozofia 18. stor.
filozofia nemecká
 ⌂ 

abdikácia

lat. – odstúpenie, napríklad z úradu.

abdikačný
abdikovať
 ⌂ 

abdikačný

lat. – týkajúci sa abdikácie.

abdikovať
abdikácia
 ⌂ 

abdikovať

lat. – zrieknuť sa trónu alebo vlády; vzdať sa moci, funkcie alebo hodnosti.

abdikácia
 ⌂ 

abeceda

– súbor všetkých písmen istej grafickej sústavy; systém značiek pre jednotlivé písmená.
 ⌂ 

Abélard, Pierre

(1079 Le Pallet pri Nantes – 21. 4. 1142 Chalon-sur-Saône) – Peter Abélard = Petrus Abaelardus = Abaelard, Pierre Abaelard, Abeillard; angl. Abelard, Peter – francúzsky filozof, teológ a básnik, rytier dialektiky a zavŕšiteľ scholastickej metódy. V spore o univerzálie zastával stanovisko umierneného nominalizmu (konceptualizmu). K podpore samostatnosti myslenia prispel vypracovaním dialektickej metódy, ktorá sa stala vzorom scholastiky a spočívala v osvetlení problému zo všetkých strán a v snahe o zmierenie zdanlivo neprekonateľných rozporov. V spore o vzťahu viery a rozumu sa prikláňal k racionalizmu: treba chápať, aby sme mohli veriť; Biblii treba rozumieť. Abélard je známy aj opisom svojej nešťastnej lásky s Heloise.

Dielo


filozofia
filozofia 12. stor.
filozofia scholastická
filozofia stredoveká
 ⌂ 

ábha

sa. – podobný; jas.
 ⌂ 

abhaja (joga)

– zbavenosť strachu, oslobodenie sa od neho. Je to cieľ i charakteristika naozajstného rozvoja človeka; istota.

joga
 ⌂ 

abhajadána

sa. – dar nebáť sa, zbavenosť akéhokoľvek strachu, s nádejou, že dostaneme požadovanú vec.

joga
 ⌂ 

abhána

sa. – nedostavenie sa, nezjavenie sa.

joga
 ⌂ 

ábhása

sa. – odlesk, vzhľad, uvažovanie.

joga
 ⌂ 

abháva

sa. – neprítomnosť, nebytie, smrť.

joga
 ⌂ 

abhávarúpavrtti

sa. – myslenie na neexistujúci predmet.

joga
 ⌂ 

abraxas (gnosticizmus)

– mystické číslo.

Web:
Abraxas, in: Eisler: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904)
 ⌂ 

absolútne

lat. – to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina.

Absolütne sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápe ako vzájomne (dialekticky) späté s relatívnym.

absolútne a relatívne
absolútno
absolútny
filozofia
 ⌂ 

absolútne a relatívne

– charakteristiká veci alebo javu, ktoré sa v mnohých (najmä dialektických) filozofiách chápu ako vzájomne (dialekticky) späté. Často sa napríklad uvažuje o absolútnej pravde a relatívnej pravde. Absolútne je to, čo je od iného úplne nezávislé, s iným nezmiešané, iným nepodmienené a neobmedzené. Absolútne existuje samo osebe a voči inému nanajvýš ako príčina. Relatívne je naopak to, čo je dané iba v istom vzťahu, čo nemôže stáť samo osebe.

absolútne
absolútne
absolútno
absolútny
filozofia
 ⌂ 

absolútno

lat. – nepodliehajúcno času vytrhnuté zo všetkých väzieb k inému (cf 10;16). Absolútno sa charakterizuje ako večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a telo, často identifikovaný s bohom.

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je. Absolútno je bytie nezávislé od akéhokoľvek iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.

Absolútno je najvyššia, dokonalá, absolútna realita; samostatná skutočnosť; inteligibilný celok; Boh.

absolútne
absolútne a relatívne
absolútny
filozofia
 ⌂ 

absolútno (Hegel, G. W. F.)

– duchovný princíp sveta, ktorý však nie je od začiatku hotový; život absolútna je postupná sebarealizácia absolútna. Absolútno je fundament, jednotiaci princíp, všezahrnujúci zmysel celého sveta, prírody i dejín, jediná realita v pravom zmysle slova. Absolútno je rozumný základ súcna. Absolútno je nekonečný čistý rozum a nekonečné čisté myslenie. Totalitu absolútna vytvára súhrn kategórií, z ktorých prvou je bytie, druhou nič, treťou dianie atď. Podobou sebarealizácie absolútna je absolútna idea (62;48, 49).

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
 ⌂ 

absolútny

lat. – platný bez obmedzenia, nepodmienený, od iného zásadne nezávislý, s iným nezmiešaný a neobmedzený, nevyhnutne existujúci sám osebe a ktorý voči inému môže vystupovať iba ako príčina.

absolútne
absolútne a relatívne
absolútno
filozofia
 ⌂ 

abstrahovanie

lat. – odhliadanie od niečoho, neprihliadanie na niečo, nebratie niečoho, nejakej vlastnosti alebo vzťahu do úvahy; jedna zo základných myšlienkových operácií spočívajúca vo vytváraní abstrakcie.

filozofia
 ⌂ 

abstrahovať

lat.  – odhliadať – vytvárať abstrakciu.

abstrahovať
abstrakcia
abstraktné
filozofia
 ⌂ 

abstrakcia

lat. – metóda abstrahovania, abstrahovanie alebo jeho výsledok.

abstrahovať
abstrakcia
abstraktné
filozofia
 ⌂ 


abstraktné

lat. – abstrahovaním vyňaté zo súvislostí a brané do úvahy, posudzované len osebe.

abstrahovať
abstrakcia
filozofia
 ⌂ 


abstraktné (Hegel, G W. F.)

– prvotné, otvárajúce novú etapu, to čím sa začína vývoj.

abstraktné
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
 ⌂ 

abugida

– abugidové písmo, neosylabické písmo a ďalšie synonymá – alfasylabické písmo tvoriace prechod medzi slabičným písmom a písmom hláskovým a vyznačujúce sa tým, že jeho graféma označuje spoluhlásku so štandardnou samohláskou, napríklad samohláskou a. Azda najznámejším príkladom abugidového písma je devanágarí, v ktorom sa zapisuje sanskrt.

lingvistika

Web:
Abugida, in: Wikipédia
 ⌂ 

ad absurdum

lat. – do nezmyselnosti.

filozofia
 ⌂ 

ad hoc

lat. – pre tento prípad.

filozofia
 ⌂ 

ad hominem

lat. – p. argumentum ad hominem.

filozofia
 ⌂ 

ad oculos

lat. – na vlastné oči.

filozofia
 ⌂ 

ad rem

lat. – p. argumentum ad rem.

filozofia
 ⌂ 

Adorno, Theodor Wiesengrund

(11. 9. 1903, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – 6. 8. 1969, Visp, Švajčiarsko) – nemecký filozof a sociológ, predstaviteľ frankfurtskej školy.

Metodologicky rozvíjal negatívnu dialektiku, podľa ktorej je negácia relativizáciou uzavretého systému pojmov. Dialektika v Adornovom poňatí nikdy nezaujíma stanovisko vopred. Adornova negatívna dialektika vychádza z idey neustále sa premieňajúcej predreflexívnej skutočnosti, ktorá je protikladná a predchádza každému mysleniu. Táto zvláštna a neopakovateľná realita prekračuje hranice systému, žije iba mimo systému. Proti systémovému mysleniu stavia Adorno negatívne kritické myslenie, koncentrujúce sa na isté tematické okruhy alebo centrá, ktoré nazýva modely.

Model vystihuje špecifické a viac než špecifické, no zároveň bez toho, aby ho vtesnávalo do vyššieho pojmu, do všeobecného. Filozoficky myslieť znamená myslieť v modeloch; negatívna dialektika je súborom modelových analýz. Ide jej o kritiku univerzálnej zaslepujúcej súvislosti i seba samej. Negativna dialektika ako kritika vôbec je tak aj vlastnou sebadeštrukciou: nie je filozofovaním o konkrétnom ale uvoľnením sa voči konkrétnu s cieľom filozofovať z konkrétneho.

filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia nemecká
 ⌂ 

adynamia (Aristoteles)

– nemohúcnosť.

Aristoteles
filozofia
 ⌂ 

ádžívika

sa. – neortodoxné staroindické učenie, podľa tradície založené mudrcom Márkandéjom a popierajúce existenciu duše.

filozofia
filozofia indická
 ⌂ 

afairein (Aristoteles)

– abstrahovať.

Aristoteles
filozofia
 ⌂ 

afairesis (Aristoteles)

– abstrahovať.

Aristoteles
filozofia
 ⌂ 

afekt

lat. – krátkodobé prudké rozrušenie mysle; silný, búrlivo sa odohrávajúci relatívne (v pomere k nálade a vášni) krátkodobý emocionálny zážitok, ako napríklad zúrivosť, hrôza atď.
 ⌂ 

afektácia (Kant, I.)

– pôsobenie predmetu na zmyslové orgány.

filozofia
Kant, Immanuel
 ⌂ 

afikovanie

lat. – pôsobenie predmetu na zmyslové orgány.

filozofia
 ⌂ 

afinita

lat. – príbuznosť; príbuzenstvo; spolupatričnosť.

filozofia
 ⌂ 

afinita (Kant, I.)

– objektívny dôvod asociácie javov.

filozofia
Kant, Immanuel
 ⌂ 

afinita empirická (Kant, I.)

– empiricky pozorovateľná vlastnosť javov zákonite sa spájať.

Kant, Immanuel
 ⌂ 

afinita transcendentálna (Kant, I.)

– vlastnosť javov všestranne sa spájať podľa nevyhnutných zákonov.

Kant, Immanuel
 ⌂ 

agathon

gr. – dobro.

filozofia
filozofia starogrécka
 ⌂ 

agathon (Aristoteles)

– dobro.

Aristoteles
 ⌂ 

agenéton (Aristoteles)

– nevzniknuté.

Aristoteles
 ⌂ 

agens

lat. – hybná sila, pôsobiaca podstata.
 ⌂ 

agere sequitur esse

lat. – činnosť vychádza z bytia, podmienkou činnosti je bytie.
 ⌂ 

agnotológia

gr. – veda o nevedomosti – veda o strácaní vedomostí, o ktoré spoločnosť ako celok prišla najmä v dôsledku ukrývania alebo utajovania poznatkov, ničenia, straty, zašantročenia alebo zabúdania poznatkov a odloženia, odhadzovania alebo zavrhávania nadobudnutých poznatkov.
 ⌂ 

achrónia

gr. – bezčasie.
 ⌂ 

aisthéta

gr. – αἰσθητά – zmyslovo vnímateľné (22;178).

filozofia
filozofia starogrécka
 ⌂ 

Akadémia

– háj v Aténach so sochami bohov a taktiež héroa Akadéma. Platón tu po svojom návrate do Atén v roku 389 pr. n. l. založil filozofickú školu, ktorá mala podľa vzoru pytagorejských škôl vedecký i náboženský charakter.

filozofia
filozofia starogrécka
 ⌂ 

Akadémia stará

– prvé, najstaršie obdobie vývinu Akadémie, ktorú v Aténach založil Platón a po ktorom bol jej scholarchom Speusippos (347–339 pr. n. l.), po ňom ďalej Xenokratés (339–314 pr. n. l.), Polemon a Kratés. K významným členom starej Akadémie patril Aristoteles, Herakleidés a Eudoxos.

filozofia
 ⌂ 

akcidens

lat. – náhodná, dočasná, premenlivá vlastnosť nejakej veci.

filozofia
 ⌂ 

akt

lat. – úkon, výkon, čin.

filozofia
 ⌂ 

akt ilokučný (Austin, J. L.)

– zložka rečových aktov, ktorou hovoriaci vyjadruje svoj vzťah k oznamovanému obsahu, ako napr. pochybnosť, istotu a podobne, alebo svoj zámer voči adresátovi, napríklad sľub.

Ilokučný akt predpokladá lokučný akt.

Austin, John Langshaw
 ⌂ 

akt lokučný (Austin, J. L.)

– angl. locutionary act – povedanie, súčasť rečového aktu tvorená aktom vyjadrenia alebo vyslovenia určitého obsahu. Lokučný akt hovoriaci vykoná tým, že vysloví (povie) vetu alebo výpoveď zakotvenú v danej komunikačnej situácii, čím adresátovi oznámi obsah tejto vety alebo výpovede.

Lokučný akt pozostáva z týchto aktov:

      – fonetický akt (akt vytvorenia zvuku),
      – fatický akt (akt vyslovenia fémy),
      – retický akt (akt vyslovenia rémy),

Austin, John Langshaw
 ⌂ 

akt perlokučný (Austin, J. L.)

– angl. perlocutionary act – tretia zložka rečového aktu, spočívajúca vo vyslovení nejakej výpovede predstavujúcej zamýšľaný alebo skutočný efekt ilokučného aktu.

Austin, John Langshaw
 ⌂ 

akt rečový (Austin, J. L.)

– prednesenie výpovede vykonané tromi aktami: lokučným, ilokučným a perlokučným.

Austin, John Langshaw
 ⌂ 

aktivita

lat. – zvýšená činnosť, aktívnosť, opak pasivity.

filozofia
 ⌂ 

Albertus Magnus

(1193 – 1280) – Albert Veľký – nemecký filozof, predstaviteľ vrcholnej scholastiky, teológ a prírodovedec, zvaný doctor universalis, autor rozsiahleho diela, v ktorom sa pokúsil integrovať novoplatonizmus, augustinizmus, aristotelizmus a prvky arabskej filozofie na báze korpusu prírodovedeckých poznatkov jeho doby.

Dielo Alberta Veľkého predznamenalo systém Tomáša Akvinského úsilím vyrovnať sa s Aristotelovou filozofiou, pričom sa mu podarilo prekonať dovtedajší eklektický aristotelizmus.

anjel (Albert Veľký)
filozofia
filozofia (Albert Veľký)
filozofia 13. stor.
filozofia európska
filozofia nemecká
filozofia scholastická
filozofia stredoveká
 ⌂ 

Albrecht, Ján

(7. 1. 1919 Bratislava – 20. 11. 1996 Bratislava) – veľký majster artis vivendi, slovenský estetik, muzikológ, hudobník (violista), organizátor kultúrneho života, hudobný pedagóg, prekladateľ. Má mimoriadny vplyv na rozvoj slovenskej kultúry. Syn A. Albrechta.

Živlom Jána Albrechta je slobodná hra asociácií, nenútenosť radosti z objavovania stretajúcich sa zážitkových či významových polí na strane tvorcu umeleckého alebo vedeckého diela i na strane jeho prijímateľa.

Ján Albrecht je stelesnením génia loci Bratislavy: jeho život je syntézou v kultúrnej enkláve Bratislavy na brehoch Európy, pričom zlučuje a prepája rozličné média umelecké i zdanlivo vzdialené vývinové pásma kultúry, ako matematiku a hudbu, každodenný sokratovský dialóg a čínsku kresbu, hru a starostlivú organizáciu kultúrneho diania, gruzínsky chorál a hĺbkové prúdy európskeho myslenia, Noldeho a Mozarta, vedeckú akríbiu a najneviazanejšiu zábavu. Nikdy dvakrát nevstúpiš do albrechtovského sveta, vždy ho zahliadneš v netušenom svetle na tom istom mieste. Zobrazovací mechanizmus umenia, spôsob umeleckého stvárňovania – podľa Albrechta – „najlepšie odhaľuje to, čo človek čerpá zo svojho bezprostredného, ako i sprostredkovaného prostredia, a ako toto prostredie pretavuje pri umeleckom prehodnocovaní. Spôsob umeleckého stvárňovania ‚zviditeľňuje‘ elementy, relačné väzby a postupy zobrazovacieho procesu, hoci inak jestvujú vo vedomí človeka nepostrehnuteľne.“ Originálne zahliadnutie a opis tejto pre človeka špecifickej a mimo živého procesu umenia nepostrehnuteľnej reality skrytej vo vedomí človeka je jedným z hlavných teoretických prínosov J. Albrechta.

Lit.:
Piaček, J.: Život ako apeiron umenia. Pamiatke Jána Albrechta (1919–1996), Philosophica critica 2, 2016, 2, s. 117–128. [276]
 ⌂ 

algebra lineárna

– časť matematiky, ktorá sa vyčlenila z algebry a ktorej predmetom sú lineárne priestory/vektorové priestory a všetko, čo s nimi súvisí, ako lineárne zobrazenie, lineárne formy, sústavy lineárnych rovníc, matice atď.

matematika
 ⌂ 

al-Kindí

(asi 800, Kúfa – asi 870) – Abú Júsuf Jaʿkúb ibn Ishák al-Kindí, arab. أبو يوسف يعقوب ابن إسحاق الكندي, lat. Alkindus – arabský astrológ, astronóm, filozof, matematik a lekár. označovaný niekedy ako „prvý arabský filozof“ alebo „filozof Arabov“; pôsobil na unverzitách v Bagdade a v Basre v období dynastie Abbásovcov.

Al-Kindí osnoval svoju filozofiu na idei univerzálnej príčinnej súvislosti, ktorá nám podľa neho umožňuje po dokonalom pochopení veci poznať v nej ako v zrkadle celý vesmír.

Z al-Kindího takmer troch stovák diel sa zachovali len zlomky.

filozofia
filozofia (al-Kindí)
filozofia 9. stor.
filozofia arabská
filozofia stredoveká
 ⌂ 

alternativistika

lat. – komplementaristika – pestovanie alternatívnych (komplementárnych, nekonvečných, mimoakademických, neortodoxných, neklasických, neštandardných, neoficiálnych) oblastí ľudskej činnosti (poznávania, liečenia, verenia, výchovy, starostlivosti) mienené ako doplnok k hlavným, oficiálnym, akademickým alebo ortodoxným oblastiam činnosti, ktoré ho nezriedka považujú za nevedecké, pseudovedecké, šarlatánske, heretické a podobne, a naopak: zložky alternativistiky nezriedka (otvorene alebo skryto) zaujímajú obdobne hostilný vzťah k akademickému etc.

Hranice medzi oboma sférami sa však odlišujú jednak z pohľadu samých rozhraničovaných činností, jednak podľa krajiny/štátu alebo tradície, v rámci ktorých sa uskutočňujú, a to nielen medzi európskymi a mimoeurópskymi krajinami, ale aj v rámci európskych (západných) krajín ako takých (pozri napríklad homeopatia).

Dôvodom vyčlenenia alternativistických činností je ich logická, obsahová a svetonázorová domnelá alebo skutočná (logická) inkompatibilita s princípmi vedeckých a ortodoxných činností.

Existujú však odbory činnosti, ktoré sú na pomedzí napríklad medzi vedeckým a alternatívnym, trebárs fytoterapia, v niektorých krajinách homeopatia, poradenstvo a tak ďalej.
 ⌂ 

alveolárnosť (lingvistika)

– vyslovovanosť na zuboch alebo ďasnách.

lingvistika
 ⌂ 

ampér

– jednotka elektrického prúdu, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka A; definícia z roku 1946: „Ampér je taký stály elektrický prúd, ktorý ak preteká dvoma rovnobežnými vodičmi nekonečnej dĺžky zanedbateľného kruhového prierezu a vzdialenými od seba 1 meter vo vákuu, vyvolá medzi nimi silu rovnajúcu sa 2.10–7 newtonu na meter dĺžky vodiča.“

fyzika
 ⌂ 

analýza

gr. – rozklad, rozbor, rozčlenenie na jednotlivé časti.

filozofia
metóda analytická
 ⌂ 

analýza elementárna

– fyzické alebo myšlienkové rozkladanie postupujúce od celku k častiam.

filozofia
 ⌂ 

Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)

(500/497–428/427 pr. n. l.) – grécky filozof, ktorý preniesol filozofiu z maloázijských miest do Atén, kde prežil tridsať rokov (460-430), bol učiteľom a priateľom Periklovým a priateľom Euripidovým a ktoré musel opustiť, pretože ho obvinili z bezbožnosti. Uchýlil sa do mesta Lampsakos, kde zomrel.

Prírodné dianie, vznik a zánik vysvetľoval spájaním a rozdeľovaním nepatrných, nemenných, donekonečna deliteľných, kvalitatívne rozrôznených čiastočiek, ktoré nazýval "semená" vecí. Do pohybu uvádza tieto semená vonkajšia usporiadavajúca sila - rozum (NÚS), ktorý Anaxagoras charakterizoval ako najjemnejšiu látku. Každá jednotlivina obsahuje všetky druhy semien, rozdielnosť vecí je daná prevahou semien určitej kvality.

Anaxagoras dokazuje vo svojej koncepcii prírody nutnosť zhody medzi večnou zmenou a tým, čo je v prírode nemenné, čím chce odstrániť dve krajné antinómie - Herakleitovu a Parmenidovu. Prichádza s novou hypotézou, ž stávanie sa, vznikanie a zanikanie jednotlivých vecí je v podstate len pretváraním sa akéhosi pre celú skutočnosť spoločného súcna, čohosi jediného, večného a stále sa meniaceho a ďalej, že poznanie sveta si vyžaduje aj poznanie opierajúce sa o zmyslové údaje, ako aj poznanie racionálne. Anaxagoras sa túto hypotézu pokúša zdôvodňovať z prirodovedno-racionalistickej pozície.

filozofia
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
 ⌂ 

Anaximandros z Milétu

(asi 610 – asi 546 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predsokratik, žiak Tálesov, autor nezachovaného diela O prírode. Zaviedol pojem prvopočiatku (arché), za ktorý považoval apeiron: ἔφασκεν ἀρχὴν καὶ στοιχεῖον τὸ ἄπειρον [efasken archén kai stoicheion to apeiron] (tvrdil, že počiatkom a prvkom je neurčito) (9;130).

apeiron (Anaximandros)
filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
 ⌂ 

Anaximenes z Milétu

(asi 588 – asi 525 pr. n. l.) – starogrécky filozof, predstaviteľ milétskej školy. Za základ všetkého považoval vzduch, ktorý je podľa neho nekonečný, večný a pohyblivý. Príčinou premien tejto pralátky je zhusťovanie a zrieďovanie. Zhusťovaním sa tvoria oblaky, potom voda a napokon zem a kamene. Zrieďovaním sa vzduch mení na oheň. Vzduch je dušou aj všeobecným prostredím pre nespočetné vesmírne svety. Hviezdy sú ohne, ich teplo však necítime, pretože sú veľmi ďaleko, avšak sú bližsie než planéty.

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
 ⌂ 

Anders, Günther

rodným menom Günther Siegmund Stern (12. 7. 1902 Vroclav – 17. 12. 1992 Viedeň) – rakúsky filozof a spisovateľ reflektujúci atómové ohrozenie a možné zničenie ľudstva a bojujúci proti týmto hrozbám.

filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia rakúska
 ⌂ 

Andronikos z Rodu

(asi 1. pol. 1. stor. pr. n. l. Rodos – koniec 1. stor. pr. n. l. Rodos) – grécky filozof, desiaty scholarcha peripatetickej školy po Aristotelovi.

Andronikos z Rodu vynikal ako komentátor a vydavateľ Aristotelových diel. Jeho vydanie Aristotelových spisov (v 40–20 pr. n. l., podľa iných pred rokom 50 pr. n. l.) podnietilo štúdium Aristotelovho učenia a stalo sa všeobecne používaným v neskorom staroveku.

Dielo Peri pathón (O vášňach), zachované pod Andronikovým menom, je nepravý spis (61;103).

filozofia
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
 ⌂ 

anjel (Albert Veľký)

– čisto duchovná bytosť. Anjeli sa líšia len hierarchiou stupňa a večného poriadku (nelíšia sa individuálne).

Albertus Magnus
 ⌂ 

Anselm z Canterbury

(1033 Aosta – 1109 Canterbury) – stredoveký filozof a teológ, arcibiskup canterburský.

Vo filozofii vychádzal z novoplatonizmu. Ľudský rozum je podľa Anselma obrazom Božieho rozumu. Dialektika je účasť na Božích myšlienkach.

V rámci sporu o univerzálie zastával umiernený realistický postoj.

Vo vzťahu viery a rozumu zstával stanovisko vyjadrené výrokom: Verím, aby som porozumel.

Anselm vypracoval ontologický dôkaz Božej existencie. Boh je podľa neho „ten, nad ktorého už nemožno myslieť nič vyššie“. Z pojmu Boha ako niečoho najvyššieho vyplýva i jeho existencia.

filozofia
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia stredoveká
 ⌂ 

antecedens – consequens

lat. – predchádzajúce – nasledujúce (následok, dôsledok).

filozofia
 ⌂ 

antifundamentalizmus

lat. – vo filozofii vedy: negatívny postoj k presvedčeniu, že existuje nejaký jediný možný základ celého systému vedeckého poznania.

filozofia
 ⌂ 

antika

lat. – grécka a rímsky starovek; staroveká grécko-rímska kultúra.

Pre filozofiu je dôležitá v prvom rade antická filozofia.

V antike majú pôvod všetky moderné európske kultúry, ktoré sa prostredníctvom ducha antiky vnútorne obnovovali a obohacovali.

filozofia (antika)
filozofia antická
kultúra staroveká
 ⌂ 

antológia

gr. – výber z literárnych diel rôznych autorov.
 ⌂ 

Antológia z diel filozofov, 1966–1977

– objemná, mnohozväzková panoráma univerzálnych dejín filozofie, obsahujúca obsiahle autentické výňatky z najznámejších prác reprezentatívnych osobností histórie filozofického myslenia. Vydanie antológie je významná udalosť nielen v dejinách slovenskej filozofie, ale aj v dejinách slovenskej kultúry vôbec. Hlavnú zásluhu na tomto vydaní má Igor Hrušovský, podľa ktorého antológiu „osnoval a zostavil kolektív domácich filozofických pracovníkov“ (6;7).

filozofia slovenská
 ⌂ 

antropinum

gr. – podstata ľudskosti, to, bez čoho by človek nebol človekom.
 ⌂ 

antropológia

gr. – súbor vied, ktorých predmetom je človek.

antropológia filozofická
 ⌂ 

antropológia filozofická

– 1. smer súčasnej filozofie alebo filozofická koncepcia človeka, v ktorej prevláda úsilie o celostný výklad človeka. Na vývin filozofickej antropológie najviac zapôsobila Schelerova syntetická koncepcia človeka.

     K najvýznamnejším predstaviteľom filozofickej antropológie patrí H. Plessner, A. Gehlen, M. Landmann, E. Rothacker.

     2. filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá človekom v jeho celistvosti; súčasť teoretickej filozofie (1;47).

disciplína filozofická
filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia súčasná
 ⌂ 

apeiron (Anaximandros)

– neobmedzené – počiatok a základný prvok vecí; neobmedzená podstata, z ktorej vznikajú všetky nebesia i svety v nich. "Z čoho veci vznikajú, do toho vraj tiež podľa nutnosti zanikajú; lebo si za neprávosti navzájom splácajú pokutu a trest podľa určenia času".

Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok. Je božské, nesmrteľné a nehynúce; je večné a vôbec nestarne. Obsahuje všetky svety. Vylúčili sa z neho nebesia a vôbec všetky svety, ktoré sú nesčíselné (6;51, 52).

Anaximandros z Milétu
filozofia
 ⌂ 

arbitrium liberum

lat. – slobodné rozhodnutie, sloboda vôle.

filozofia
 ⌂ 

Arendtová, Hannah

(14.10. 1906 Linden, Hannover – 4. 12. 1975 New York) – americká filozofka a politologička nemeckého pôvodu, ktorá vo svojej filozofii nadviazala na M. Heideggera, E. Husserla, K. Jaspersa a R. Bultmanna. Filozofickému skúmaniu podrobovala o. i. fenomény práce, vyrábania, konania ako tri základné rozmery ľudskej existencie. Dôležité sú i jej príspevky k výskumu politickosti, totalitarizmu, antisemitizmu.

Náš život by mal podľa Arendtovej smerovať k rovnováhe aktivity a rozjímania.

filozofia
filozofia 20. stor.
 ⌂ 

argument

lat. – dôkaz uvádzaný ako potvrdenie pravdivosti nejakého tvrdenia.

filozofia
logika
 ⌂ 

argument funktora

– vhodný výraz, ktorý možno dosadiť na prázdne miesto funktora, čím vzniká úplný zložený výraz (4;33).

logika
 ⌂ 

argumenta ponderantur, non numerantur

lat.  – sila dôkazov spočíva v ich presvedčivosti, a nie v počte.

filozofia
 ⌂ 

argumentum ad hominem

lat. – dôkaz rátajúci s citmi presvedčovaného.

filozofia
 ⌂ 

argumentum ad rem

lat. – argument založený na pravých okolnostiach vecí, na skutočnosti.

filozofia
 ⌂ 

argumentum ad veritatem

lat. – objektívny dôkaz.

filozofia
 ⌂ 

arché

gr. – lat. principium – počiatok.

Pojem arché je jedným z ústredných pojmov starogréckej filozofie vyskytujúcim sa už v jej predsokratovskom období, kedy reprezentoval univerzálny princíp, základ, z ktorého povstáva všetko, čo jestvuje, a do ktorého sa všetko znova navracia.

filozofia
filozofia antická
princíp (filozofia antická)
 ⌂ 

arché (Táles)

– to, z čoho všetko vzniká; je tým voda (6;50).

filozofia
Táles
 ⌂ 

archetyp

gr. – pratyp, pôvodný typ.

filozofia
útvar významový archetypálny
 ⌂ 

Aristoteles

(384 pr. n. l. Stageira – 7. 3. 322 pr. n. l. Chalkis na Euboi) – starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), najväčší predstaviteľ starovekej filozofie, ktorého filozofia predstavuje vrcholnú syntézu gréckeho teoretického snaženia, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles bol pôvodne členom starej Akadémie.

V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho Filozof.

Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva prvá filozofia a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí.

S Platónom sa zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (hýlé) a tvar (morfé; eidos). K tomu, aby vznikli konkrétne veci, sú potrebné štyri faktory (príčiny): látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.

Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, avšak nehybná: prvý hýbateľ, boh (próton kínoun akínéton). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (noésis noéseos). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.

V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.

Život

      * 384 pr. n. l.
      ● Aristoteles bol synom Nikomacha, dvorného lekára Amynta II., macedónskeho kráľa a starého otca Alexandra Veľkého.
      ● 367 pr. n. l. – Aristoteles prichádza do Atén; vstupuje do Platónovej Akadémie, kde pôsobí viac ako 20 rokov: zaoberá sa výskumom prírody. Diela Eudemos, Sofistes a Politikos (zachovali sa z nich len fragmenty). Po Platónovej smrti opúšťa Atény a pobýva istý čas v Assose a v Mytiléne.
      ● 343 pr. n. l. – sa stáva učiteľom Alexandra Macedónskeho.
      ● 335 pr. n. l. – návrat do Atén; zakladá svoju vlastnú školu, zvanú peripatetická, podľa zvyku prechádzať sa so žiakmi pri vyučovaní v parku. Počas 13 rokov spravovania svojej školy píše svoje hlavné zachované diela.
      ● 323 pr. n. l. – smrť Alexandra Veľkého; Aristoteles opúšťa Atény v dôsledku vzrastu opozície proti promacedónskej politike, ktorej bol prívržencom, a usadzuje sa na Euboi, na majetku svojej matky.
      † 322 pr. n. l.
      ● 65 n. l. – Andronikos z Rodu katalogizuje Aristotelove spisy, pričom Aristotelovu prvú filozofiu nazýva metafyzika, lebo išlo o súbor problémov, ktoré sa v tomto usporiadaní dostali za prírodovedno-fyzikálne úvahy.

Dielo

Rané diela:


Logické spisy (Organon):


Fyzikálna (prírodnofilozofické) spisy:


Psychologické spisy:


Biologické spisy:


Filozofické spisy:


Ďalšie spisy:


Nezachované spisy:

      lekárske spisy
      spisy rozoberajúce ústavy gréckych štátov

adynamia (Aristoteles)
afairein (Aristoteles)
afairesis (Aristoteles)
agathon (Aristoteles)
agenéton (Aristoteles)
Andronikos z Rodu
Aristoteles
čo odhaľuje zrakový zmysel 260;243r6–12
čo ukazuje láska k zmyslovým vnemom 260;243r6–12
filozofia
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
láska k zmyslovým vnemom 260;243r6–12
neschopnosť počuť zvuky 260;243r13–19
pamäť a vnímanie 260;243r13–19
poznanie a zrakový zmysel 260;243r6–12
prečo majú ľudia radi zmyslové vnemy 260;243r6–12
prečo uprednostňujeme zrak 260;243r6–12
prirodzenosť človeka 260;243r6–12
rozdiel medzi človekom a inými živočíchmi 260;243r20–24
schopnosť učiť sa 260;243r13–19
schopnosť vnímať 260;243r13–19
telesné zmysly 260;243r6–12
telesný zmysel 260;243r6–12
túženie po vedení 260;243r6–12
úžitok zo zmyslových vnemov 260;243r6–12
včela 260;243r13–19
vedenie 260;243r6–12
vnem zmyslový 260;243r6–12
vnem zrakový 260;243r6–12
vnímanie 260;243r13–19
vnímanie zvuk 260;243r13–19

Lit.:
Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]
 ⌂ 

ars amandi

lat. – umenie milovať.
 ⌂ 

astronómia

gr. – veda o vesmíre: zaoberá sa vznikom, vývojom, stavbou, rozložením a pohybom vesmírnych telies a ich sústav.

Predmet astronómie:

     1. všetky objekty vesmíru:


     2. všetky druhy žiarení vo vesmíre.

vesmír
 ⌂ 

ateizmus

gr. – svetonázor, ktorého ústredným významovým útvarom je idea neexistencie boha, bohov alebo Boha, pričom toto popieranie má rôzne podoby alebo spôsoby: môže ísť o formy ateizmu praktické, relatívne, pasívne, výslovné (silné, pozitívne, explicitné), či dokonca o bojové (polemistické) formy ateizmu vedno označované ako antiteizmus.

Na teoretickej úrovni ateizmus buď nejakým spôsobom odmieta teistickú interpretáciu transhorizontovej reality alebo dokonca úplne odmieta tematizáciu alebo existenciu samej transhorizontovej reality.
 ⌂ 

atóm (fyzika)

– jedna z hierarchických štruktúrnych jednotiek látky, častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou. Atóm sa skladá z atómového obalu tvoreného elektrónmi a z atómového jadra tvoreného nukleónmi.

Atóm je predmetom atómovej fyziky.

fyzika
fyzika atómová
 ⌂ 

atribút

lat. – neoddeliteľná vlastnosť veci, bez ktorej vec nemôže ani jestvovať, ani byť myslená.

filozofia
ontológia
 ⌂ 

Austin, John Langshaw

(26. 3.1911 Lancaster – 8. 2. 1960 Oxford) – anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, konkrétne ordinary language philosophy (filozofie prirodzeného jazyka), tvorca teórie rečových aktov.

Austin nadväzoval na G. E. Moora. Austine podobne ako Wittgenstein dospel k názoru, že ak analyzujeme jazyk, nemôžeme sa obmedziť na logickú analýzu tvrdení, ale musíme vziať do úvahy aj rozkazy, priania atď. Z Austinových prác vyrastá teória rečových aktov, ktorá vysvetluje jazyk na základe konania. Na Austina zasa nadväzuje o. i. najmä Grice a J. R. Searle.

Austinov hlavný prínos spočíva v jeho koncepcii rečových aktov, podľa ktorej vyjadrením vety sa za normálnych okolností vykoná konanie v troch rôznych dimenziách:

     1. vôbec niečo hovoríme alebo tematizujeme (toto je lokučný akt),
     2. lokučným aktom sa robí niečo, čo prekračuje číru tematizáciu faktu; ono tematizované sa napríklad odporúča, požadujeme to,pýtame sa na to, tvrdíme to ako pravdivé (toto je ilokučný akt); každý ilokučný akt sa – prinajmenšom principiálne – dá jazykovo explicitne vykonať;
     3. dosahuje sa istý psychický účinok: adresát vyjadrenia sa teraz napríklad čuduje, je presvečený, je ochotný pomôcť, je zastrašený – ak nastane takýto účinok, tak sa vyjadrením uskutočňuje aj prelokučný akt. Austin chápe jazyk ako činnosť tvorenú rečovými aktmi, ktoré rozdeľuje na akty lokučné, ilokučné a perlokučné.

Austine rozpracúval aj teóriu zmyslových dát.

Dielo


akt ilokučný (Austin, J. L.)
akt lokučný (Austin, J. L.)
akt perlokučný (Austin, J. L.)
akt rečový (Austin, J. L.)
Austin, John Langshaw
filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia analytická
 ⌂ 

autor

lat. – pôvodca, tvorca diela alebo vynálezu.
 ⌂ 

axiológia

gr. – filozofická disciplína, filozofické skúmanie podstaty hodnôt; filozofia hodnôt/hodnoty, ktorej založenie sa pripisuje R. H. Lotzemu. Niekedy axiológiu chápu ako všeobecnú teóriu hodnotenia a hodnôt širšiu než filozofia hodnôt. Hodnotenie sa pritom chápe ako súhrn duševných procesov a funkcií, ktorými hodnoty zisťujeme, odhaľujeme alebo tvoríme; hodnota je predmetom alebo výsledkom hodnotenia.

Axiológia je jedna z antropologických disciplín.

Axiológia sa člení na teóriu hodnotenia a teóriu hodnôt.

Axiológia tvorí všeobecný teoretický základ viacerých špeciálnych axiologických disciplín, ako sú ekonómia, estetika, etika, jurisprudencia atď.

V axiológii ide o opis, analýzu a zmysluplnú klasifikáciu zložiek hodnotiaceho procesu, t. j. duševných procesov, ktorými živá osobnostná totalita zaujíma určitý postoj k svojim vlastným psychofyziologických stavom a prejavom a takisto k objektom obklopujúceho ju sveta. Hodnotiaci proces môže mať formu emócie, postoja alebo hodnotiacej výpovede (výroku).

Druhou oblasťou je analýza hodnoteného objektu a skúmanietých zložiek, ktoré na ňom hodnotíme. Tento problém je podstatný pre definovanie pojmu hodnoty a jeho rozmanitým riešením je daná mnohosť a protichodnosť axiologických teórií.

disciplína filozofická
filozofia
 ⌂ 

axióma

gr. – výrok prijímaný ako pravdivý bez toho, aby sa dokazovala jeho platnosť. V systéme viet tvoriacich axiomatický systém sú axiómy základné nedokazované vety.

filozofia
 ⌂ 

axióma (logika moderná)

– výrok, ktorý je bez pochybností pravdivý. Axióma sa nedokazuje.

logika moderná
 ⌂ 

B * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

babonárstvo

– poverovosť, poverčivosť – viera v povery.
 ⌂ 

Bacon, Francis

(22. 1. 1561 Londýn – 9. 4. 1626 Londýn: smrť na následky prechladnutia po pokusoch so snehom) 1. vikomt St. Albans, barón z Verulamu – anglický filozof, vedec, právnik a vysokopostavený verejný činiteľ (až najvyší úrad v Anglicku – Lord kancelár), iniciátor novovekého štýlu vedeckého bádania a zakladateľ novovekého empirizmu. Bacon požaduje vymanenie sa z tradície scholasticko-aristotelovského filozofovania: treba opustiť hľadanie účelu pri skúmaní prírody a zamerať sa na objavovanie zákonov, ktoré v nej pôsobia. Na to je potrebné zbaviť poznanie predsudkov, ktoré označuje ako idoly (lat. idola), čiže preludy, klamné významové útvary. Zmyslom poznania prírody je ovládnuť ju a využívať v prospech človeka.

Metódu, s ktorou prichádza, F. Bacon charakterizuje ako ťažko uskutočniteľnú, no ľahko opísateľnú: „Stanovuje stupne istoty, chráni zmysly pred omylom tým, že im kladie určité medze, zavrhuje zväčša prácu mysle, ktorá nasleduje bezprostredne po zmysloch, ale otvára a kliesni mysli novú a bezpečnú cestu, vychádzajúcu zo zmyslových vnemov (143;253)“.

Dielo


filozofia
filozofia 17. stor.
filozofia britská
filozofia európska
filozofia novoveká
filozofia renesančná
 ⌂ 

big bang

– veľký tresk – hustý, horúci počiatok vesmíru, udalosť, ktorá sa podľa štandardnej teórie odohrala približne pred 13, 7 miliardami rokov a ktorej pozostatky možno dnes pozorovať v mikrovlnnom žiarení kozmického pozadia prenikajúceho celým priestorom.

Podľa teórie big bangu mala časť vesmíru, ktorú v súčasnosti môžeme pozorovať, priemer iba niekoľkých milimetrov.

fyzika
počiatok

Web:
Veľký tresk, in: Wikipédia
 ⌂ 

biológia

gr. – veda, ktorej predmetom je život.

Biológiu tvorí súbor vied, ktoré sa zaoberajú organizmami a všetkým, čo s nimi súvisí, počnúc chemickými dejmi v nich prebiehajúcimi na úrovni atómov a molekúl až po celé ekosystémy.

botanika
chémia
klad
systém biologický
zoológia
 ⌂ 

blok

nem. – zoskupenie rovnakých alebo podobných predmetov tvoriacich jednotný materiálový alebo funkčný celok.
 ⌂ 

blok funkčný

– zoskupenie rovnakých alebo podobných predmetov tvoriacich jednotný funkčný celok.
 ⌂ 

bod

– priestorovo malé miesto alebo malý časový úsek.
 ⌂ 

bod (geometria)

– základný geometrický prvok bez rozmerov, priesečník dvoch priamok.

geometria
 ⌂ 

boh

– transhorizontová realita z pohľadu teizmu; tá ktorá nadprirodzená, nesmrteľná bytosť, ktorá ovláda život človeka a ovplyvňuje beh prírody.

V prípade kresťanstva a ďalších náboženstiev sa slovo boh píše s veľkým začiatočným písmenom.

Boh (monoteizmus)
Boh (teológia katolícka)
náboženstvo
 ⌂ 

boh (ateizmus)

– neexistujúca bytosť.
 ⌂ 

Boh (monoteizmus)

– najvyššia, najdokonalejšia a večne jestvujúca bytosť, ktorá stvorila sveta a riadi ho.

monoteizmus
 ⌂ 

Boh (teológia katolícka)

– trojjediný Boh, t. j. Boh vyznačujúci sa trojičnou Božiou povahou; jestvuje ako tri medzi sebou skutočne rozdielne osoby: ako Otec, Syn a Duch svätý, preto jediný a trojosobný Boh a ako taký je predmetom trinitológie.

Tri božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý sa vedno nazývajú Najsvätejšia Trojica.

Pravý jediný Boh – Otec, Syn a Duch Svätý sa zjavuje, zmieruje sa s ľuďmi, čo sa odvrátia od hriechu a zjednocuje ich so sebou cestou a prostriedkami vedno tvoriacimi dejiny spásy.

teológia katolícka
 ⌂ 

botanika

gr. – časť biológie, ktorej predmetom sú rastliny, veda o rastlinách, rastlinopis.
 ⌂ 

bytie

– fakt prináležania univerzu materiálnych alebo nemateriálnych entít; všetko existujúce materiálne, ako aj ideálne, nezávisle od akéhokoľvek ďalšieho určenia; to, prostredníctvom čoho je niečo súcnom (ens) čiže majúcnom bytia, to, čo je identické v súcne, základ jestvujúcna.

Pokiaľ bytie vystupuje ako základ (logos) súcna (on), označuje Heidegger rozlišovanie bytia a súcna ako ontologickú diferenciu.

Bytie je základnou témou filozofie alebo metafyziky; predmet ontológie. Napríklad podľa Parmenida je bytie všetko to, čo je.

Pojem bytia, ktorý treba odlišovať od bytia, závisí od kategórií, ktoré intervenujú čiže zúčastňujú sa a spolupôsobia v procese jeho tvorby; pojem bytia a bytie majú odlišný ontologický status.

filozofia
ontológia
 ⌂ 

bytie (Hegel, G. W. F.)

– začiatok dialektického samovývoja absolútna, jeho prvé, najjednoduchšie určenie vo forme ešte nerealizovanej dispozície, možnosti. Kategória bytia je prvá kategória, ktorá sa vykladá v Hegelovom diele Veda o logike, pretože je najbezprostrednejšia a najchudobnejšia. Keďže však vyjadruje iba to, že niečo je, prechádza (vo vývoji absolútna) vo svoj dialektický protiklad, do kategórie nič (62;50, 52).

     Bytie je pojem osebe, jedna z definícií absolútna, jedna z metafyzických definícií Boha. Bytie je prvá oblasť idey predchádzajúce jej druhej oblasti – podstate.

     Bytie obsahuje tri stupne: kvalitu, kvantitu a mieru. Kvalita, kvantita a miera sú tri formy bytia (65;112–113).

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
 ⌂ 

bytosť

– živý tvor, samostatné živé alebo za živé považované súcno.

entita
 ⌂ 

bytosť ľudská

– osoba.

človek
 ⌂ 

C * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Castañeda, Héctor-Neri

(13. 12. 1924 San Vicente Zacapa, Guatemala – 7. 9. 1991 Bloomington, Indiana, USA)– quatemalsko-severoamerický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie, žiak W. Sellarsa, zakladateľ časopisu Noûs. Castañeda zasiahol výrazne do vývoja deontickej logiky, teórie vnímania, poznania a konania, ako prvý podal opis kvázi-indikátorov a vypracoval svoju teóriu útvarov (Guise Theory).

     Systematickým východiskom Castañedovej filozofie je logické a ontologické miesto Ja v spleti skúsenosti, jazyka a reality. Podľa Castañedu možno z osobných skúsenostných súvislostí rekonštruovať určujúce vzťahy, ktorých podstatnými prvkami sú jednotlivé veci, vlastnosti, relácie a spojenia predikátov.

     Štruktúry sveta, jazyka a myslenia sa vo všeobecnosti zhodujú. Vzťah základných štruktúr časopriestorových objektov a skúsenostných procesov Castañeda logicky odvodzuje zo svojej fenomenologicky zameranej ontológie, pričom však odmieta fenomenologickú tézu ideality predmetov vonkajšej skúsenosti. Odhalenie najdôležitejších mechanizmov vzťahu jazyka (vlastných mien, určujúcich opisov, indikátorov a kvantifikátorov) k časopriestorovým objektom sprístupňuje všeobecné štruktúry korelátov referencie a predikácie, ktoré sú od skúsenosti nezávislé.

Dielo


filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia analytická
filozofia severoamerická
 ⌂ 

celok

– zahrnujúcno všetkého, to, čo je viac ako suma častí, ktoré ho tvoria; forma celostnosti a korelát časti, to, čo pozostáva z častí alebo je rozložiteľné na časti. Celok si nárokuje na zavŕšenosť, dokonalosť

Príkladom celku je súhrn, množina, trieda, súvetie, celok predkriticky daného a pod.

filozofia
 ⌂ 

celok daného predkriticky

– všetko to, čo je dané pred započatím kritického skúmania, napríklad v Husserlovej filozofii je to životný svet.

daný
filozofia
 ⌂ 

celok funkčný

– celok plniaci istú funkciu.

Funkčný celok môže byť súčasť stroja, ktorá sa skladá z častí strojov. Príklady funčných celkov: motor, prevodovka, diferenciál, spojka, brzdy atď.

technika
 ⌂ 

Cicero, Marcus Tullius

(106–43 pr. n. l.) – starorímsky filozof, rečník, politický činiteľ. Hlavný predstaviteľ rímskeho eklekticizmu a tvorca latinskej filozofickej terminológie. Cicerónove diela sa zvykli považovať za súčasť prvotných prameňov filozofie starovekého Grécka a Ríma. Cicero priblížil latinskému čitateľovi vo svojich prácach hlavné otázky a riešenia helenistickej filozofie.

Z diela


filozofia
filozofia antická
filozofia rímska
filozofia staroveká
 ⌂ 

cieľ poznania

– zamýšľaný produkt poznania, poznatok, v požadovanej forme.

filozofia
teória poznania
 ⌂ 

civilizácia

lat. – súhrn hmotných a duchovných prejavov spoločnosti. Civilizácia je podklad vzniku a vývinu kultúry; kultúra je proces kultivácie civilizácie i výsledok tohto procesu. S obmenou Augustinovho výroku o láske by sa dalo povedať: buď kultúrny a rob si čo chceš.
 ⌂ 

Č * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

čas (filozofia)

– forma jestvovania hmoty spočívajúca v trvaní materiálych objektov a v nasledovaní zmien, ktoré tieto objekty podstupujú.

filozofia
ontológia
 ⌂ 

časť

– to, čo sa získa rozkladaním (napr. analýzou) celku alebo to, čo v spojení (napr. prostredníctvom syntézy) s iným dáva celok. Napríklad časťou priestoru je miesto, časťou trajektórie dráha, časťou týždňa deň, časťou prírody prírodnina atď.

analýza
filozofia
 ⌂ 

častica látky (fyzika)

– štruktúrna jednotky látky, častica s nenulovou pokojovou hmotnosťou molekula, atóm, ión, elektrón, protón, neutrón. Sprostredkovateľa interakcie medzi týmito časticami tvorí pole.

fyzika
látka (fyzika)
 ⌂ 

činnosť

– špecifický ľudský spôsob vzťahovania sa človeka k svetu, proces, v ktorom človek pretvára prírodu, čím sa stáva činným subjektom, a prírodné javy, na ktoré činnosť zameriava, premieňa na objekty svojej činnosti.

To, čo sa dosiahlo činnosťou, je výsledok.

aktivita
logistika
 ⌂ 

Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会)

– čínska nadácia na podporu výskumu Konfuciovho diela o. i. organizáciou medzinárodných sympózií v Číne i v zahraničí k rôznym aspektom Konfuciovho učenia. Pod patronáciou nadácie bol v roku 1986 založený dvojmesačník Konfuciánske štúdiá (Kongzi Yanjiu 孔子研究).

filozofia čínska
 ⌂ 

číslo

– matematický objekt, ktorý reprezentuje určitú kvantitu: presné vyjadrenie určitého počtu alebo množstva; nezriedka sa vyskytuje v rovniciach a nedá sa definovať izolovane: pre definíciu čísel sú potrebné aj ostatné čísla, pretože jednotlivé čísla sú prvky akejsi množiny s operáciami a (okrem komplexných čísel) s jednou reláciou usporiadania. Jedna z týchto operácií sa nazýva sčítanie (súčet) a na jej označovanie používame znak + (čítame plus), druhá sa nazýva násobenie (súčin) a pre ňu používame znak . (čítame krát) alebo aj ×. Niekedy v súčine znak bodky alebo × vynechávame. Súčet čísel a a b označujeme a + b (čítame: a plus b), čísla a a b sa nazývajú sčítance alebo členy.

Každé číslo môžeme vyjadriť ako mocninu s mocniteľom 1.

matematika
 ⌂ 

číslo mystické (gnosticizmus)

– p. abraxas (gnosticizmus).
 ⌂ 

člen (algebra)

– číslo, ktoré sa zlučuje.

matematika
 ⌂ 

človek

– bytosť nadaná rozumovými schopnosťami, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať a zdokonaľovať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, využívať prírodné bohatstvo, prispôsobovať prírodu svojím potrebám.

Základný prvok spoločnosti.

Človek je schopný reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka). Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/modov osvojovania si ho.

Vznik človeka sa skúma a vykladá v súlade so svetonázorovou pozíciou a kategoriálnym aparátom, ktorý pritom intervenuje. Tak napr. dnešná prírodná veda od Darwina a Haeckela nepochybuje o tom, že človek je biologická bytosť a pochádza z oblasti zvierat.

Najväčší rozvoj dosahujú primáty v pliocéne, v ktorom sa začali vyvíjať formy smerujúce k človeku. Ľudstvo má asi 1 000 000 rokov. Dôkazy vývinu človeka sú priame a nepriame. K priamym patria fosilizované pozostatky jeho predkov, medzi nepriame patria štúdie z porovnávacej anatómie, morfológie, fyziológie, embryológie a i.

antropinum
antropológia
bytosť ľudská
civilizácia
činnosť
človek (psychológia)
dejiny ľudstva
jednotlivec
kultúra
niekto
osoba
osvojovanie si sveta človekom
spoločnosť
Zem
 ⌂ 

človek (psychológia)

– bytosť vyznačujúca sa osobnosťou, východiskom poznania ktorej je správanie a prežívanie človeka.
 ⌂ 

črta

– charakteristická vlastnosť.
 ⌂ 

D * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

danie

– odovzdanie, poskytnutie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestnenie, položenie, uloženie, vloženie; spôsobenie, napr. danie do poriadku.

daný
 ⌂ 

daný

– ktorý je vo vlastníctve pričinením iného.

celok daného predkriticky
 ⌂ 

dávanie

– odovzdávanie, poskytovanie do vlastníctva alebo na užívanie; umiestňovanie, kladenie, ukladanie, vkladanie; spôsobovanie, napr. dávanie do poriadku.
 ⌂ 

dedolarizácia

– globálny proces posunu k mimodolárovému platobnému systému predovšetkým ustupovaním od petrodolárov a rezervného štatútu dolára k rubľu a renminbi a uzatváraním dohôd o zámene národných mien (napríklad Čínou s Kanadou a Katarom); nahradzovanie amerického dolára bezdolárovým systémom; znižovanie podielu transakcií denominovaných v dolároch. Dedolarizácia, podnecovaná sankciami, je jedným z podprocesov budovania systému medzinárodnej politiky alternatívneho k západnému.

V procese dedolarizácie je obzvlášť aktívna Čína, Rusko a Irán a niektoré európske banky a energetické spoločnosti. Napríklad na jar v roku 2014 mala ruská vláda míting o dedolarizácii alebo v máji 2017 sa na Šanghajskom samite ruskej delegácii podarilo podpísať dohodu v hodnote 400 milárd dolárov o kupovaní ruského zemného plynu Čínou, ktoré sa však bude realizovať v rubľoch a juanoch.

K udalostiam tvoriacim proces dedolarizácie možno rátať premenu Singapuru na centrum zámeny juanu v juhovýchodnej Ázii po nadviazaní priameho dialógu týkajúceho sa singapurského dolára a juanu, založenie vyúčtovacieho centra v Kuala Lumpur na podporu lokálneho používania juanu, oznámenie Iránu o neochote používať americké doláre vo svojom zahraničnom obchode, poverenie Národnej banky Kazachstanu úlohou dedolarizácie národnej eknomiky, úsilie o návrat zlatých rezerv zo Spojených štátov atď.

20-te roky 21. stor. (ekonómia)
ekonómia
 ⌂ 

dej fyzikálny

– fyzikálny proces – fyzikálny jav, ktorý sa časom mení, časový sled fyzikálnych stavov, napríklad termodynamický dej.

fyzika
 ⌂ 

dej nevratný

– nevratný proces, ireverzibilný dej – termodynamický dej, ktorý sa spontánne odohráva len jedným smerom a spojený je so vzrastom entropie.

fyzika
 ⌂ 

dej termodynamický

– fyzikálny dej spočívajúci v časovej postupnosti termodynamických stavov.

fyzika
 ⌂ 

dejiny

– súhrn minulých dejov alebo udalostí, predmet histórie.

Vývinový proces v prírode alebo v spoločnosti; priebeh všetkého diania v čase a priestore.

Výrazom dejiny sa niekedy označuje vývoj ľudskej spoločnosti ako celku, jednotlivcov, ekonómie, politiky, národov, štátov, kultúry, filozofie atď.

Dejiny sú predmetom skúmania najmä v historických vedách.

dejiny filozofie
história
 ⌂ 

dejiny filozofie

– história filozofie – 1. filozofická disciplína, ktorá skúma vznik a vývin filozofie počnúc protofilozofiou až po filozofiu 21. stor.; v tomto prvom zmysle ide teda o výklad minulých udalostí (lat. historia rerum gestarum, angl. account of past events) vo filozofii;

2. sám tento vznik a vývin filozofie, čiže postupnosť minulých udalostí (lat. res gestae, angl. past events), ktoré sa udiali vo filozofii.
  
Ako disciplína filozofie (v zmysle 1.) sú dejiny filozofie skúmaním vzniku filozofie a vývinu filozofie. Dejiny filozofie ako toto skúmanie (čiže v zmysle 1.) tvoria zároveň jednu zo základných metafilozofických disciplín, pretože predmetom skúmania je tu sama filozofia (z jej genetickej a vývinovej stránky).
  
Dejiny filozofie považujú mnohí za najlepší úvod do štúdia filozofie.
  
Obraz vývinu filozofie, ktorý vyvstáva z jeho skúmania, závisí od kategórií alebo vôbec pojmov, ktoré intervenujú v priebehu tohto skúmania. Často sa stretávame s ambíciami podať systematický a vedecký obraz vývinu filozofie – v tomto prípade v úvahách o vývine filozofie intervenujú tak či onak chápané pojmy či kategórie filozofie, vývinu, systému a vedeckosti.
  
Pri štúdiu dejín filozofie sa treba oboznámiť s periodizáciou filozofie.

A (dejiny filozofie)
dejiny filozofie univerzálne
disciplína filozofická
filozofia
 ⌂ 

dejiny filozofie univerzálne

– celkový vývin filozofie, komplexné a ucelené dejiny filozofie. Pozri napríklad Antológia z diel filozofov.

filozofia
 ⌂ 

dejiny ľudstva

– vývoj človeka a ľudskej spoločnosť od ich vzniku až dodnes.

Dejiny ľudstva sa členia na

      ● pravek,
      ● starovek,
      ● stredovek,
      ● novovek,
      ● moderné dejiny.

     Rozšírenie človeka po Zemi sa uskutočnilo takto:

      ● do 130 000 pr. n. l. Afrika – vznik človeka (Homo sapiens) a jeho rozšírenie v subsaharskej Afrike
      ● 100 000 pr. n. l. osídlenie indického subkontinentu
      ● 67 000 pr n. l. osídlenie Číny
      ● 60 000 – 40 000 pr n. l. osídlenie Austrálie
      ● 40 000 pr. n. l. osídlenie Európy
      ● 20 000 pr n. l. osídlenie Severnej Ameriky
      ● 13 000 pr n. l. osídlenie Južnej Ameriky

„Kolískou civilizácie“ bol Úrodný polmesiac.

Výrazným medzníkom v dejinách ľudstva je osová doba (doba osová).

Dejiny ľudstva sú súčasťou predmetu histórie.

dejiny
dejiny moderné
história
novovek
pravek
starovek
stredovek
 ⌂ 

dejiny moderné

odkazy

– obdobie dejín ľudstva nasledujúce po novoveku, pričom ako začiatok sa udáva rok 1789, vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie; súčasť predmetu histórie moderných dejín.

dejiny
história
história dejín moderných
novovek
 ⌂ 

dejiny univerzálne

– všeobecné dejiny.
 ⌂ 

dekódovač informácie (informatika)

– dekodér – časť komunikačného systému, v ktorej sa realizuje dekódovanie informácie.

informatika
 ⌂ 

dekódovanie informácie (informatika)

– inverzný proces ku kódovaniu informácie, ktorý sa realizuje v dekódovači informácie do podoby vhodnej pre prijímač informácie.

informatika
 ⌂ 

denotát

lat. – nominát – vec alebo predmet, ktorý sa znakom pomenúva alebo označuje.
 ⌂ 

dharma

sa. – súčasť rty, najvnútornejšia skladba veci, zákonitosť jej vnútorného bytia.

filozofia
filozofia indická
 ⌂ 

dialektika (filozofia starogrécka)

– veda o vedení správnej diskusie v jazyku prostredníctvom otázok a odpovedí.

filozofia starogrécka
 ⌂ 

dianie

– stávanie, konanie, uskutočňovanie, odohrávanie sa; chod, priebeh, vývin udalostí.

filozofia
ontológia
 ⌂ 

dielo

– niečo, čo je vypracované, výsledok námahy, namáhavej práce; výtvor, výsledok tvorby; artefakt, ktorý je odlišný od toho, čo v realite zatiaľ existuje. Je to nová umelá realita. V okamihu, keď sa skončí jej tvorba, sa stáva nezávisťou od predchádzajúcej činnosti a subjektu, objektom, ktorý „stačí sám sebe“, svetom zloženým z prvkov sveta skutočného, ale postaveným aj proti nemu (proti pôvodnej prírode, ktorej je druhu tvárou, teda akýmsi vzdorosvetom). Historicky sa diela javia ako rozhodujúci prejav civilizácie. Ich tvorcovia do nich „zakliali“ seba, svoju tvorivú subjektivitu a tvorivé úsilie, žijú v nich, hoci sami už pominuli a navždy zanikli i deje s tvorbou spojené (266;19 an.).

Vedou o doťahovaní tvorby do jej výsledku je ponematika. Z ponematických disciplín najdôležitejšia je ponematika kultúrnosti.

dielo filozofické
 ⌂ 

dielo filozofické

– výtvor filozofickej tvorby. Filozofické dielo je produkt filozofie, súčasť predmetu historickofilozofického výskumu, biografie filozofa, textológie, bibliografie, ponematológie a iných disciplín.

Filozofické dielo „nie je bezrozmerným priesečníkom zákonitostí alebo vplyvov. Je ohniskom, v ktorom sa pretavujú vplyvy, aby z nich vznikla nová bytnosť, ktorou je dielo. Odtiaľ význam pochopenia diel – týchto uzlových bodov kultúrnej štruktúry, faktorov vývoja, konštituujúcich súčastí duchovnej reality. Diela sú vykryštalizovanou činnosťou, sú nabité jej silou a uchovávajú si jej dialektické napätie. Filozofia, to nie sú len filozofické problémy, trendy, kategórie, ale aj diela. To sú atómy duchovnej reality. Pri rozbore nestačí odhaľovať vonkajšie a vnútorné príčiny ich genézy, prípadne ich ďalšie pôsobenie, ale spriesvitniť ich vnútornú štruktúru a objaviť v nich zrod nového.“ (267;17)

dielo
filozofia
 ⌂ 

dielo literárne

– základný literárny celok; umelecký výtvor (umelecké dielo), ktorého materiálom je jazyk; stojí na priesečníku dvoch radov – radu prejavov iných umení (napr. hudobná skladba, film, socha), s ktorými je späté dominanciou estetickej funkcie, a radu prejavov jazykových, ku ktorým patrí ako útvar slovesný. Vďaka svojmu slovesnému charakteru je literárne dielo omnoho výraznejšie oznámením medzi svojim pôvodcom (autorom) a vnímateľom, prijímateľom (čitateľom), než je to u diel iných umení: je budované z prvkov samých osebe komunikatívnych, t. j. z repertoáru najbežnejšieho prostriedku ľudskej komunikácie, prirodzeného jazyka. Stáva sa tak nielen súčasťou komunikačného procesu, v ktorom podobne ako diela iných umení sprostredkuje medzi svojim pôvodcom a vnímateľom, ale súčasne v sebe komunikačný proces zahrnuje: v jazykových výpovediach, ktoré literárne dielo vytvárajú, je realizovaný alebo implikovaný hovoriaci a vnímateľ fiktívny (rozprávač, lyrický subjekt, adresát ako súbor požadovaných schopností porozumenia), teda „hovoriaci“ a „vnímateľ“ s reálnym pôvodcom a čitateľom diela nestotožniteľný (272;75).

autor
 ⌂ 

diplomacia

fr. – súčasť medzinárodnej politiky tvorená zahraničnopolitickou činnosťou štátnych orgánov dosahujúcou konkrétne ciele formou rozhovorov a rokovaní.

politika medzinárodná
 ⌂ 

disciplína filozofická

– disciplína filozofie – filozofický odbor alebo časť filozofie, skúmajúca istú stránku miesta človeka vo svete; filozofickou disciplínou je napríklad metafyzika, gnozeológia, etika, ontológia, axiológia, dejiny filozofie, filozofia jazyka, filozofia mysle, logika, ale aj filozofia logiky, filozofia matematiky, filozofia štátu, filozofia práva a pod.

antropológia filozofická
dejiny filozofie
epistemológia
estetika
etika
filozofia
gnozeológia
logika
ontológia
 ⌂ 

diskurz

lat. – podproces diania alebo sebarealizácie určitej spoločenskej skupiny alebo inštitúcie tvorený súborom znakových reprezentácií istého aspektu alebo výseku reality vyjadrujúci istý aspekt alebo výsek/vrstvu významového univerza.

filozofia
 ⌂ 

diskurz (Foucault, M.)

– inštitucionalizované komunikačné formy medicíny, práva atď., ako pravidlá, mechanizmy výpovede a zámlky a ďalšie, generované určitým súborom historicko-kultúrnych zákonitostí.

filozofia
 ⌂ 

dĺžka

– základná veličina, ktorej značka je l, jednotka meter a značka jednotky m.

fyzika
 ⌂ 

doba osová

– etický zlom, axiálna doba – obrat v dejinách ľudstva, v ktorom – približne v období medzi 800 až 300/200 pred n. l. (alebo užšie vymedzené: 600 až 500 pred n. l., čiže 6. stor. pr. n. l.) – vo všetkých kultúrach Eurázie (Čína, India, Irán, Judea, Grécko) nastúpilo nové myslenie a kritická reflexia; vystupujú náboženskí reformátori alebo mysliteľské či etické osobnosti, ktoré prinášajú zlom v doterajšom duchovnom vývine:

 • v Číne Lao-c’ a Konfucius
 • v Indii Buddha a Mahávíra
 • v Iráne Zaratustra
 • v Judei izraelskí proroci
 • v Grécku milétska škola

Vo všetkých vyššie uvedených krajinách bol v čase etického zlomu čulý náboženský život a rozvinutý panteón. Ľudia uctievali mnoho bohov a snažili sa ich primäť intenzívnym kultom k tomu, aby im dávali hojnosť všetkého potrebného k životu, čiže jedlo a úrodu, úspech a šťastie, a vôbec životnú silu, ktorá by ich bola schopná chrániť pred hladom, biedou, chorobami a smrťou, skrátka pred všetkým, čo dajako ohrozuje život.

Vo všetkých spomenutých krajinách dochádza k hlbokej kríze a s ňou k biede, hlasu a rozháraným pomerom. Ľudia tak na mnohých miestach začali poznávať, že starí bohovia nefungujú, aspoň nie tak, ako by sa od nich čakalo.

V mnohých starých kultúrnych okruhoch sa objavujú príznaky metafyzického skepticizmu a mravného relativizmu, ktorý asi najlepšie poznáme v podobe gréckych sofistov. Kult, postupne stále dôslednejšie magizovaný (pozri: napr. staroindickú obeť koňa a vôbec zásady epochy brahmanizmu), nedokáže ovplyvniť bohov tak, aby boli človeku po vôli požadovaným spôsobom.

Ako vonkajšia príčina etického zlomu sa tak ukazuje tlak spoločenskej situácie a neúspechy v dovtedajšom spôsobe náboženského zvládavania ľudskej biedy pomocou magicky koncipovaného kultu. Vzniká vnútorná prázdnota, ktorá volá po novej odpovedi na novo doliehajúcu otázku ľudskej existencie. A tu prichádzajú myslitelia, ktorí chcú premeniť človeka a jeho vzťah k súcnu alebo k bohu, a nie v prvom rade ovplyvniť bohov.

Všetkým novým systémom je vlastná výzva k mravnému postoju, k tomu, aby človek pracoval predovšetkým sám na sebe a nečakal, že mu šťastie podľa jeho predstáv a požiadaviek dodajú podplatení bohovia alebo kozmický zákon, podmanený magickým rítom. 

história
 ⌂ 

dôkaz

odkazy

– úsudok z pravdivých a istých premís, čím sa o predtým spornom stave vecí uznáva jednak to, že úsudok o ňom s premisami logicky súvisí, jednak to, že je platný, že jeho záver je pravdivý a istý.

Dôkaz je veľmi dôležitým druhom úsudku vo vede, práve, kriminalistike atď.; napríklad v matematike platí princíp dôkazu, podľa ktorého každý matematický výrok treba dokázať, pretože ako poznatok sa v matematike uznáva alebo zaraďuje do nejakej teórie iba taký poznatok, ktorý je pravdivý za všetkých okolností.

argument
argumentum ad hominem
argumentum ad veritatem
logika
 ⌂ 

dôvod

– nevyhnutná podmienka, ktorá je predpokladom existencie nejakého javu (dôsledku cf. dôsledok) a vysvetľuje ho.

Dôležité je rozlíšenie ontologického a logického pojmu dôvodu (cf. dôvod (logika), dôvod logický).

Hľadanie dôvodu sa označuje ako zdôvodňovanie.
 ⌂ 

dôvodenie

– uvádzanie dôvodov, odôvodňovanie.
 ⌂ 

duch

– v najpôvodnejšom zmysle: začiatok a základ všetkého živého, dych alebo vzduch.

Duch je tradičná téma úvah nielen vo filozofii, ale aj v náboženstve, špeciálnych viedách i v každodennom živote, príčom významové útvary, v ktorých vykryštalizovávajú tieto úvahy, sa značne odlišujú: napríklad primitívne náboženstvá alebo špiritizmus chápu ducha ako jemnú látku zvláštnej povahy, zatiaľ čo povedzme v metafyzike sa neraz chápe ako nemateriálna substancia.

Niekedy sa chápe ako duša, inokedy ako jej špecifická súčasť, odlišná od jej senzitívnej a vegetatívnej zložky.

Význam výrazu duch sa v dejinách diverzifikuje ešte viac, a chápe sa ako logos, nous, animus, intellectus, pričom sa týmito výrazmi označuje jednak inteligencia indivídua, jednak procesy objektívneho myslenia všeobecne.

V najširšom zmysle dnes duch znamená mysliacu skutočnosť, prítomnú v každom jednotlivom subjekte, avšak zbavenú subjektivity. Na rozdiel od individualizovanej duše je niečím spoločným, nadosobným. Môže tak byť protikladom hmoty (ako predmetu myslenia), prírody alebo tela (tento protiklad je teologického pôvodu).

V užšom zmysle môže byť duch synonymom intelektu a protikladom vnímania.

filozofia
 ⌂ 

duša

– vnútorný svet človeka, myseľ – tradičná téma náboženských, mytologických, každodenných, filozofických, teologických, magických a mystických úvah, ako aj umeleckej reflexie, pričom obraz duše závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby. Dlhé obdobie v skupine kategórií, ktoré intervenovali v úvahách o duši, dominovala kategória substancie. Pre neskorostredovekú nemeckú mystiku bola pri reflexii duše príznačná intervencia kategórie základu (sthn. grunt). Pre súčasné vedecké chápanie duše – presnejšie toho, čo takto tradične označovalo – (napr. v psychológii) je príznačná intervencia kategórie procesuality.
 ⌂ 

duša (Táles)

– čosi pohyblivé; magnetovec má dušu, pretože hýbe železom. Duša je vmiešaná do vesmíru, preto je všetko plné bohov (6;51).

filozofia
Táles
 ⌂ 

dve (matematika)

– značka (cifra, číslica) 2; číslo dve; reprezentant počtu 2, číslo v postupnosti prirodzených čísel nasledujúce po 1.

matematika
 ⌂ 

dvojica prekladateľská

– zoskupenie odborníka, znalca jazyka a slovesného umelca na realizovanie prekladu (210;163).
 ⌂ 

E * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Egídius Riman

(1243/1247 Rím – 22. 12 1316 Avignon) – Aegidius Romanus – scholastický filozof a teológ, prívrženec tomizmu, augustinián (generálom rádu bol od 1292), od 1295 arcibiskup z Bourges.

filozofia
filozofia scholastická stredoveká
filozofia stredoveká
 ⌂ 

Eisler, Rudolf

(7. 1. 1873 Viedeň, Rakúsko – 13. 12. 1926 Viedeň) – rakúsky filozof, ktorý sa do dejín filozofie zapísal svojimi príručkami/slovníkmi filozofie.

filozofia
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia rakúska

Web:
Eisler, R.: Kant-Lexikon (1930)
Eisler, R.: Philosophen-Lexikon
Eisler, R.: Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904)
 ⌂ 


ekonómia

gr. – spoločenská veda, ktorej predmetom je hospodárstvo.

20-te roky 21. stor. (ekonómia)
dedolarizácia
ekonómia
integrácia hospodárska
únia hospodárska
 ⌂ 

elektrón (fyzika)

– častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou.

fyzika
 ⌂ 

element

lat. – prvok.
 ⌂ 

entita

lat. – niečo, hocičo, čokoľvek reálne (anything real), hocičo, o čom možno mať informácie, hocičo, o čom môžeme niečo vedieť, predpokladať, o čom sa môžeme domnievať, že má nejaké vlastnosti, je v nejakých vzťahoch, podlieha nejakým procesom, čo môžeme opísať, čo môže byť predmetom našich úvah, túžob, hodnotenia; niečo existujúce, jestvujúce, nejaká vec, bytosť, bližšie neurčený útvar skutočnosti/vedomia, nemusí byť napríklad ani určené, či to je dačo naozaj skutočné, či len predpokladané, domnelé, chcené, potrebované a pod.

Entitou je napr. útvar významový, významový proces, stránka materiálnej skutočnosti, ľudské indivíduum, vodník, Slnko, manželstvo, priateľstvo, bylina, anjel, klinec, bunka, magnetické pole a pod.

Dôležitým delidlom entít je to, či sú konkrétne alebo abstraktné, či existujú naším pričinením, alebo bez neho a ďalšie kritériá. Entity existujúce bez nášho pričinenia sú danosti.

Najdôležitejším typom entít, ktorých sa týkajú heslá práve čítaného slovníka, sú filozofémy.

Na entitách študujeme najmä 1. momentálny prierez ich štruktúrou, 2. genetickú a dynamickú dominantu ich štruktúry, 3. nevyhnutné externé súvislosti ich štruktúry.

Entita je súcno nejakej veci, jej súcnosť, to „že“ na rozdiel od „čo“.

Pojem entity je základný pojem scholastiky. Klasickým spôsobom rozpracoval kategóriu entity Tomáš Akvinský.

Dôležité je odlišovať pojem entity a entitu: pojem entity je iná entita ako entita.

V sociológii sa hovorí o entite v súvislosti s modelovým výsekom sociálnej reality.

Zložka entity sa nazýva moment.

filozofia
 ⌂ 

epistemológia

gr. – teória poznania v kontexte frankofónnych filozofií alebo filozofie vedy.

disciplína filozofická
filozofia
 ⌂ 

estetika

gr. – filozofická disciplína (filozofická estetika) alebo veda (špeciálnovedná estetika), ktorá sa zaoberá podstatou a zákonmi krásy v umení, živote a prírode.

disciplína filozofická
filozofia
filozofia umenia
 ⌂ 

etika

gr. – filozofia mravnosti alebo filozofická disciplína, ktorej predmetom je morálka a mravnosť, rozlišovanie medzi dobrom a zlom.

disciplína filozofická
filozofia
 ⌂ 

evolúcia

lat. – vývin tvorený postupnosťou kvantitatívnych zmien.

filozofia
 ⌂ 

existencializmus

lat. – filozofia existencie – smer súčasnej filozofie, ktorého vplyv bol najmocnejší v rokoch 1920 – 1960.

Termín existencializmus zaviedol F. Heinemann.

Existencializmus nadviazal o. i. na myslenie B. Pascala, S. Kierkegaarda, Unamuna, Dostojevského, Nietzscheho a Husserla.

Existencializmus v odmietavej reakcii voči metodologizmu a gnozeologizmu začiatku dvadsiatych rokov nášho storočia sústreďuje svoju pozornosť na ontologickú problematiku: bytie nie je podľa existencialistov ani empirická realita, ktorá nám je daná vo vnímaní, ani racionálna konštrukcia, ktorú nám poskytujú vedy, ani inteligibilná realita, za ktorú ho považuje tradičná špekulatívna filozofia. Bytie je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí (označovanom existencialistami ako existencia), a síce ako niečo transcendentné, a javí sa nám alebo ho prežívame ako tajomstvo.

Interpretácia bytia a existencie sa u predstaviteľov existencializmu odlišuje v súlade s matricou kategórií, ktoré intervenujú v ich filozofickej reflexii: rozlišuje sa tzv. teistický existencializmus (kľúčovou a často zároveň explicitne fungujúcou kategóriou, ktorá tu intervenuje vo filozofickej reflexii, je kategória boha) a tzv. ateistický existencializmus (v matrici kategórií intervenujúcich v jeho filozofickej reflexii buď nie je prítomná kategória boha, alebo ak je prítomná, tak nemá kľúčové postavenie).

     Predstavitelia existencializmus: Abbagnano, Nicola.

Abbagnano, Nicola
filozofia
filozofia 20. stor.
 ⌂ 

existujúce

lat. – majúce bytie.

filozofia
ontológia
 ⌂ 

F * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

fakt

lat. – to, čo je, alebo čo sa deje, to, ako sa to má s vecami; stav vecí, skutočnosť, to, čo stojí proti myšlienke, predstave, prianiu a vzdoruje im ako vonkajší prvok. Fakt je niečo, čo je v protiklade k všetkému iluzórnemu alebo prosto vymyslenému, ale aj proti tomu, čo je podľa určitých pravidiel myslenia nevyhnutné – odtiaľto morálne a právne rozlíšenie medzi tým, čo je de facto a de iure. S tým súvisí aj Kantovo rozlíšenie medzi tým, čo je, a tým, čo má byť.

Rozlišuje sa najmä vedecký fakt od bezprostredného faktu.

Pojem faktu závisí od významových útvarov, ktoré intervenujú v priebehu vzniku tohto pojmu, napr. logický alebo metodologický pojem faktu sa opiera o pojem vety a o pojem fixovania empirického poznania, podľa čoho sa hovorí, že fakt je veta, ktorá fixuje empirické poznanie alebo výsledok empirického poznávania. Logika alebo metodológia vedy potom pojem faktu kontraponuje pojmu teórie a pojmu hypotézy.

filozofia
 ⌂ 

faktor

lat. – činiteľ, spolupôsobiaca, spoluurčujúca okolnosť, dôvod, skutočnosť.
 ⌂ 

falibilizmus

lat. – v najširšom zmysle: názor, zakladajúci sa na presvedčení o omylnosti alebo nedostatočnosti každého jednotlivého poznania. Jeho opakom je infalibilizmus.

filozofia
 ⌂ 

fáza (termodynamika)

– homogénna, fyzikálne alebo chemicky odlišiteľná a oddeliteľná časť viaczložkového termodynamického systému (zmesi).

fyzika
chémia
 ⌂ 

fenomén

– úkaz, jav.
 ⌂ 

fenomenológia

fr. – filozofický smer založený Edmundom Husserlom, na báze ktorého sa rozvinulo široké a vnútorne bohato diferencované filozofické hnutie zamerané na výskum fenoménov tak, ako sa bezprostredne ponúkajú skúmaniu.

filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia súčasná
 ⌂ 

Filit

– prvá slovenská elektronická encyklopédia filozofie, ktorej autorom je po obsahovej stránke autor PSF. PSF je ďalším rozpracúvaním Filitu, ktorý bol medzi časom konvertovaný so súhlasom J. Piačeka do Wikipédie.

filozofia
 ⌂ 

filológia

gr. – veda o jazyku, literatúre a kultúre, vychádzajúca najmä z kritického rozboru a výkladu textu literárnych pamiatok.
 ⌂ 

filozof

gr. φιλóσοφος priateľ, milovník múdrosti – individuálny subjekt filozofického osvojovania si sveta, tvorca alebo rekreátor filozofických významových útvarov, osoba vykonávajúca filozofickú činnosť, ale i študent odboru filozofia alebo filozofickej fakulty, či mudrlant.

Spočiatku filozofa chápali ako bádateľa (pozri napríklad u Herakleita).

Neskôr filozofa chápali ako typ človeka, ktorý sa snaží o poslednú, všeobsiahlu jasnosť a pravdu.

Skupinu filozofov s jednotným štýlom tvorby filozofických významových útvarov označujú ako filozofický smer. Filozofi sa (alebo ich) niekedy zoskupujú do filozofických škôl, a to zvyčajne v nadväznosti na tvorbu vynikajúceho filozofa, podľa mena ktorého sa potom aj to ktoré filozofické učenie, smer alebo škola nazýva, napríklad aristotelizmus, karteziánstvo, kantovstvo, hegelovstvo, marxizmus, tomizmus a tak ďalej.

V stredoveku označovali titulom Filozof Aristotela.

filozofia

Web:
filozof, in: Sprievodca svetom povolaní
 ⌂ 

filozof (Platón)

– dokonalý človek, ktorému patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi; úlohou filozofa je priviesť všetko, čo je vonkajšie a nestále, do vnútorného a večného sveta idey dobra. Tieto úlohy realizuje poznávaním a mravnou výchovou. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, a úplne sa oddať mysleniu a filozofii poskytujúcej vedenie, múdrosť a očistenie.

filozofia
Platón
 ⌂ 

filozoféma

gr. – éma čiže štrukturálny prvok filozofie, a to buď materiálny alebo ideálny, duchovný; napríklad filozofické tvrdenie, filozofické učenie, filozofická teória, filozofický pojem, filozofická kategória a iné filozofické významové útvary, ďalej filozof, filozofický smer, filozofická škola, atď.

Pojem filozofémy je veľmi dôležitým nástrojom metafilozofie.

Pojem filozofémy (= nocionálna metafilozoféma) je výsledkom poznania podstaty filozofémy a neslobodno ho stotožňovať so samou filozofémou, ktorá je súčasťou predmetu metafilozofie a nie metafilozofie samej.

filozofémológia
filozofia
metafilozofia
 ⌂ 

filozofémológia

– gr. – časť metafilozofie vyčleňujúca, skúmajúca, opisujúca a vykladajúca filozofémy.

filozoféma
metafilozofia
 ⌂ 

filozofia

odkazy
literatúra

gr. – osobitný spôsob osvojovania si sveta človekom, vyznačujúci sa (z pohľadu tohto slovníka) hľadaním, skúmaním a rozširovaním predpspoločenstvo a človeka na jeho člena, čiže naokladov premeny spoločnosti na kultúrne kultúrnu bytosť (bytosť pretvárajúcu zlo na dobro a škaredé na krásno).

Slovo filozofia má viacero významov:
  
1. Filozofia sa pôvodne chápala ako láska k múdrosti alebo hľadanie múdrosti.

2. Neskôr filozofiu ponímajú ako teóriu alebo logickú analýzu princípov, o ktoré sa opiera konanie a poznanie človeka a na ktorých spočíva povaha sveta; postupne sa vyčleňujú filozofické discplíny, ako etika, estetika, logika, gnozeológia, metafyzika, ontológia a ďalšie.

3. Filozofia sa chápe aj ako celková orientácia života človeka alebo ako súbor princípov tej ktorej oblasti jeho činnosti,
  
Hoci sa filozof necháva viesť poznatkom, že nemožno vedieť nič definitívne zaručené, predsa len sa oduševňuje želaním priblížiť sa k pravde alebo múdrosti. Lenže filozofia nikdy neopúšťa pochybovanie, či dosiahne tento cieľ. Preto je filozofia skôr hľadaním a formulovaním otázok než odpovedí na ne.
  
Filozofia je myšlienkové úsilie, ktoré sa zameriava na najvšeobecnejšie princípy bytia a usiluje sa určiť tieto princípy v ich všeobecnosti. V tomto jej úsilí intervenuje sada významových útvarov, v rámci ktorej plní kľúčovú funkciu konfigurácia jadrových filozofických kategórií. Z tohto hľadiska možno vyčleniť tri historické typy filozofia:
  
I. historický typ filozofie, ktorý sa uplatňoval v staroveku a stredoveku; jeho ústrednou kategóriou bola kategória kvality.

II. historický typ filozofie sa rozvíja v novoveku za intervencie ústrednej kategórie vzťahu.

III. historický typ filozofie sa uplatňuje v súčasnosti a za ústrednú v nej intervenujúcu kategóriu sa zvykne považovať tak či onak chápané všesceľujúcno, napríklad kategória evolúcie, celku, dialektického protirečenia atď., čo závisí od filozofickej proveniencie toho, kto uskutočňuje kategoriologické skúmanie filozofie.
  
Poznať filozofiu znamená poznať
  
1. momentálny prierez štruktúrou filozofie,
2. vznik a vývin štruktúry filozofie čiže jej genetickú a dynamickú dominantu,
3. nevyhnutné externé súvislosti štruktúry filozofie.
  
Študovať filozofiu možno systematicky (študovať jednotlivé filozofické disciplíny a ich súvislosti) alebo historicky (študovať dejiny filozofie).
  
Filozofia sama je predmetom metafilozofie.
  
Systemologicky možno na filozofii rozlišovať filozofémy, systém filozofie a jeho štruktúru.

Metodologicky sa filozofia vyznačuje rozlišovaním, ktoré má buď povahu skôr špekulatívnu, alebo skôr povahu striktnej analýzy jazyka, čo ovplyvňuje charakter a náplň filozofických prúdov, smerov, škôl a učení jednotlivých filozofov.

Svetonázorovo sa filozofia zväčša člení na smery idealistické a realistické, pričom význam termínov idealizmus a realizmus sa poníma práve v závislosti od svetonázorového, ale i od ideologického či dokonca politického postoja toho ktorého filozofa.

Po opustení eurocentristických prístupov k filozofii súvisiacom so zánikom politickej a hospodárskej dominancie Európy v priebehu 20. storočia a s opúšťaním vôbec západných koncepcií filozofovania spojeným s utváraním sa polycentrickej mocenskej štruktúry sveta v 21. storočí vstupujú stále silnejšie do ponímania filozofie impulzy kultúrnych tradícií Ázie, Latinskej Ameriky a dokonca i Afriky, čo sedimentuje v novej náplni a štruktúre filozofie 21. storočia.

 ⌂    □ 

filozofia – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

a limine
a posteriori
a prima facie
a priori
a tempo
Aall, Anathon
ab ovo
Abbagnano, Nicola
Abbt, Thomas
Abélard, Pierre
absolútne
absolútne a relatívne
absolútno
absolútny
abstrahovanie
abstrahovať
abstrakcia
abstraktné
ad absurdum
ad hoc
ad hominem
ad oculos
ad rem
Adorno, Theodor Wiesengrund
ádžívika
afairein (Aristoteles)
afairesis (Aristoteles)
afektácia (Kant, I.)
afikovanie
afinita
afinita (Kant, I.)
agathon
achrónia
aisthéta
Akadémia
Akadémia stará
akcidens
akt
aktivita
Albertus Magnus
al-Kindí
analýza
analýza elementárna
Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)
Anaximandros z Milétu
Anaximenes z Milétu
Anders, Günther
Andronikos z Rodu
Anselm z Canterbury
antecedens – consequens
antifundamentalizmus
antropológia filozofická
Anzelm, in: Anselm z Canterbury
apeiron (Anaximandros)
apeiron, in: Anaximandros z Milétu
arbitrium liberum
Arendtová, Hannah
argument
argumenta ponderantur, non numerantur
argumentum ad hominem
argumentum ad rem
argumentum ad veritatem
arché
arché (Táles)
arché, in: Anaximandros z Milétu
archetyp
Aristoteles
Austin, John Langshaw
axiológia
axióma

Bacon, Francis
bytie

Castañeda, Héctor-Neri
celok
celok daného predkriticky
Cicero, Marcus Tullius
cieľ poznania

čas (filozofia)
časť
činnosť
človek

dejiny filozofie
dharma
dielo filozofické
disciplína filozofická
diskurz
diskurz (Foucault, M.)
duch
duša
duša (Táles)

Egídius Riman
Eisler, Rudolf
entita
epistemológia
estetika
etika
evolúcia
existencializmus
existujúce

fakt
falibilizmus
fenomenológia
Filit
filozof
filozof (Platón)
filozofia
filozofia (Albert Veľký)
filozofia (al-Kindí)
filozofia (antika)
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia africká
filozofia americká
filozofia analytická
filozofia antická
filozofia arabská
filozofia atlantická, in: filozofia západná
filozofia austrálska
filozofia ázijská
filozofia Boha
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia edukácie
filozofia euroamerická, in: filozofia západná
filozofia európska
filozofia francúzska
filozofia frankfónna
filozofia fyziky
filozofia genitívna
filozofia helenistická
filozofia hinduistická
filozofia hudby
filozofia indická
filozofia inteligencie umelej
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia jazyka
filozofia kanadská
filozofia katolícka
filozofia klasická
filozofia kontinentálna¹
filozofia kontinentálna²
filozofia latinskoamerická
filozofia marxistická
filozofia marxisticko-leninská
filozofia matematiky
filozofia mieru
filozofia mysle
filozofia náboženská
filozofia náboženstva
filozofia národná
filozofia nemecká
filozofia nórska
filozofia novoveká
filozofia okcidentálna, in: filozofia západná
filozofia osvietenská
filozofia patristická
filozofia poklasická
filozofia populárna
filozofia postmoderná
filozofia praktická
filozofia prírody
filozofia psychológie
filozofia rakúska
filozofia renesančná
filozofia rímska
filozofia ruská
filozofia severoamerická
filozofia severská
filozofia scholastická
filozofia scholastická stredoveká
filozofia slovenská
filozofia sociálna
filozofia sovietska
filozofia spoločnosti, in: filozofia sociálna
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká
filozofia súčasná
filozofia svetová
filozofia synkriticistická
filozofia synkritická
filozofia športu
filozofia taoistická
filozofia techniky
filozofia tradičná
filozofia transcendentálna
filozofia umenia
filozofia USA
filozofia vedy
filozofia vojny
filozofia východná
filozofia západná
filozofia židovská
Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave
forma
Foucault, Michel

gnozeológia

Habermas, Jürgen
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
Hrušovský, Igor

infalibilizmus

jav
javenie sa

Kant, Immanuel
kategória
kategória filozofická
kultúra

Lao-c'
logika

Mach, Ernst
matie
metafilozofia
metafyzika
metafyzika tradičná
metajazyk
metóda analytická
myseľ
myšlienka

náboženstvo
noetika

objekt
objekt reálny
ontológia
osvojovanie si sveta človekom
osvojovanie si sveta človekom filozofické
osvojovanie si sveta človekom každodenné
osvojovanie si sveta človekom vedecké

pasáty (Táles)
pasivita
Platón
počiatok
podstata filozofie
pojem filozofie
poznanie
poznatok
poznávanie
pravda
pravdepodobnosť
pravdivosť
predmet
predmet filozofie
predmet hmotný
predmet materiálny
predmet vedy
principium, in: arché
proces
proces významový

realita

skutočnosť
Sokrates
stav
stránka
subjekt
subjekt poznania
súcno
svet
svet významový, in: univerzum významové

Táles
technika
teória
teória poznania

umenie
univerzum významové
univerzum významové filozofické
útvar významový
útvar významový archetypálny
útvar významový filozofický
útvar významový kategoriálny

vec
veda
vedomie
vlastnosť
voda (Táles)
vzťah

Wolff, Christian

začiatok
zmena

 ⌂    □ 

filozofia (Albert Veľký)

– veda opierajúca sa len o rozum a disciplína, ktorá má slúžiť teológii. V prvom prípade sa filozofia riadi len rozumom, má vlastné zásady postupovania, jej predmetom je to, čo je vo veciach všeobecné (podstata vecí), usiluje sa o čisté poznanie vlastností vecí. Zároveň však celá filozofia, poznanie prírody a histórie, každý rozumovo-poznávací úspech sa musí ponímať a predstavovať tak, aby mohol byť zaradený do teologického systému a našiel v ňom svoje použitie.

Prima philosophia, aristotelovská metafyzika, ktorá sa zaoberá atribútmi bytia ako takého, je filozofovaním o Bohu.

Albertus Magnus
filozofia
 ⌂ 

filozofia (al-Kindí)

– matka vied.

al-Kindí
filozofia
 ⌂ 

filozofia (antika)

– kontemplatívne pochopenie bytia, resp. forma vnútorného sebazdokonaľovania osobnosti. V antike považovali filozofiu za najvznešenejšiu činnosť, akej je človeku umožnené sa oddávať.

antika
filozofia
 ⌂ 

filozofia 6. stor. pr. n. l.

odkazy

– prvé storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofiu 6. storočia pred n. l. tvorí súbor filozofém existujúcich v 6. stor. pr. n. l., nasledujúcich v nadväznosti na zárodky filozofie 7. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 5. stor. pr. n. l.; v Číne učenie Lao-c’a a Konfucia, v Indii učenie Buddhu, na Západe prechod od mýtu k logu – Hesiodos; staršia iónska prírodná filozofia: Táles a jeho žiaci Anaximandros a Anaximenes. Pytagoras rozvíja svoju mystiku čísel. Vzniká škola eleatov.

6. stor. pr. n. l. je z hľadiska filozofie prelomové storočie v histórii ľudského myslenia v stredomorskej oblasti, pretože končí prechod od mytologického myslenia k mysleniu filozofickému a začína sa s pokusmi vysvetľovať svet z neho samého. Predmetom poznávacích záujmov sa stáva svet a javy v ňom sa odohrávajúce.

Základn ou otázkou sa stáva: z čoho vznikol svet so všetkým, čo v ňom je.
 ⌂ 

filozofia 6. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

6. stor. pr. n. l. (filozofia)

Anaximandros z Milétu
Anaximenes z Milétu

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Táles

 ⌂    □ 

filozofia 5. stor. pr. n. l.

odkazy

– druhé storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 5. stor. pr. n. l. je sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 5. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 6. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 4. stor. pr. n. l.; v rámci východnej filozofie sa domýšľa iniciatíva Lao-c’, Konfucia, Buddhu a idey upanišád, na Západe prichádza Herakleitos, Empedokles, Anaxagoras, Leukippos, Protagoras, Sokrates.
 ⌂ 

filozofia 5. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

5. stor. pr. n. l. (filozofia)

Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Platón

Sokrates

 ⌂    □ 

filozofia 4. stor. pr. n. l.

odkazy

– tretie storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 4. stor. pr. n. l. je sebareflexívna súčasť kultúr 4. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 4. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 5. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofia 3. stor. pr. n. l.; na Západe v antickej filozofii sa dosahuje vrchol v diele Platóna a Aristotela.

Ku koncu storočia nastupuje helenistická filozofia.
 ⌂ 

filozofia 4. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

4. stor. pr. n. l. (filozofia)

Akadémia

filozofia
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Platón

Sokrates

 ⌂    □ 

filozofia 3. stor. pr. n. l.

odkazy

– štvrté storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 3. stor. pr. n. l. je sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 3. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 4. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 2. stor. pr. n. l.; na Západe rozvoj helenistickej filozofie: stoicizmu, epikureizmu, skepticizmu.
 ⌂ 

filozofia 3. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

3. stor. pr. n. l. (filozofia)

filozofia
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 2. stor. pr. n. l.

odkazy

– piate storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 2. stor. pr. n l. je sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 2. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 3. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. pr. n. l.; pokiaľ ide o jej antickú súčasť, je filozofia 2. stor. pr. n. l. (helenistická filozofia) v úpadku napriek tomu, že všetky hlavné aténske filozofické školy stále pracujú (Akadémia, Lykeion, Stoa, epikurejská záhrada, skeptická tradícia) a aj kynici si udržujú svoju obľubu v ľudových vrstvách. Pytagorejci prežívajú skôr ako malá náboženská spoločnosť v južnej Itálii.
 ⌂ 

filozofia 2. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

2. stor. pr. n. l. (filozofia)

filozofia
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 1. stor. pr. n. l.

odkazy

– šieste storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 1. stor. pr. n. l. je sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. pr. n. l.; súbor filozofém existujúcich v 1. stor. pr. n. l., nasledujúcich po filozofii 2. stor. pr. n. l. a predchádzajúcich filozofii 1. stor. n. l.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie resp. rímskej filozofie, novopytagoreizmus, Ainesidémov skepticizmus, Lucretiov atomizmus. Z tohto storočia pochádza termín „metafyzika“ v zmysle učenia o bytí (zaviedol ho Andronikos z Rodu).

Pozoruhodný vhľad do myšlienkového sveta filozofie 1. stor. pr. n. l. umožňuje Kniha múdrosti.
 ⌂ 

filozofia 1. stor. pr. n. l. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

1. stor. pr. n. l. (filozofia)

Andronikos z Rodu

filozofia
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 1. stor.

odkazy

– siedme storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 1. storočia je sebareflexívna súčasť kultúry 1. stor. nasledujúca po filozofii 1. stor. pr. n. a predchádzajúca filozofii 2. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie gréckej filozofie a židovskej teológie: Filón Alexandrijský; Pavol. Toto obdobie vývinu filozofie predstavuje podľa niektorých autorov v Európe rozmedzie medzi starovekým myslením a stredovekým myslením (i keď obyčajne medzník medzi starovekom a stredovekom sa kladie do podstatne neskoršieho obdobia, napr. do 5. stor.; cf. začiatok stredoveku). Ešte v plnom lesku trvajú staré slávne školy filozofické: škola platónska, škola peripatetická, škola epikurejská, škola stoická a škola skeptická. Ale mimo nich, ako aj v nich samých sa začína prejavovať nový duch. Premeny sa odohrávajú veľmi rýchle, ide o dobu značne neprehľadného zmätku, z ktorej sa však v 2. stor. a v 3. stor. vynára už celkom zreteľná nová myšlienková pevnina.

V 1. stor. prebieha augustovský pokus o renesanciu rímskeho polyteizmu a zbožnosti, ale aj stále rýchlejšie a masovejšie prenikanie orientálnych mysterióznych kultov do celej rímskej ríše a do všetkých vrstiev obyvateľstva. Rozkvitá stoa, rozvíja sa po Poseidoniovi do nového rozmachu v Ríme a v rámci rímskej vládnucej triedy, a je takým širokým prúdom, že môže zjednocovať učenie bývalého otroka Epikteta i multimilionára Seneku. Spolu so stoou sa rozmáha povestný etický rozklad prvého obdobia rímskeho cisárstva, rozklad síce trochu preháňaný už súčasníkmi (povedzme Tacitom, Juvenalom alebo Petroniom), avšak tak či onak celkom zreteľný. Rozvíja sa novopytagorejstvo a s ním aj astrológia, mantika, číselná mágia a mystika – a súčasne sa do popredia prebojúvajú také striktne monoteistické systémy ako judaizmus a kresťanstvo.
 ⌂ 

filozofia 1. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

1. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 2. stor.

odkazy

– ôsme storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 2. stor. je sebareflexívna súčasť kultúry 2. stor. nasledujúca po filozofii 1. stor. a predchádzajúca filozofii 3. stor.; v západnej filozofii (v rámci helenistickej filozofie) sa presadzuje kresťansko-orientálna špekulácia: gnosticizmus.

V rámci indickej filozofie resp. buddhistickej filozofie tvorí Nágárdžuna.
 ⌂ 

filozofia 2. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

2. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 3. stor.

odkazy

– deviate storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 3. stor. je sebareflexívna súčasť kultúry 3. stor. nasledujúca po filozofii 2. stor. a predchádzajúca filozofii 4. stor.; na Západe (v rámci helenistickej filozofie) splývanie platonizmu s pytagoreizmom, aristotelizmom a stoicizmom na jednej strane a orientálnou mystikou na strane druhej: novoplatonizmus. Z východu sa šíri učenie Maniho (manicheizmus).
 ⌂ 

filozofia 3. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

3. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 4. stor.

odkazy

– desiate storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 4. stor. je sebareflexívna súčasť kultúry 4. stor. nasledujúca po filozofii 3. stor. a predchádzajúca filozofii 5. stor.; pre východnú filozofiu je dôležitou skutočnosťou, že v hlavnom meste ríše Guptovcov (v Indii) rozvíja činnosť veľká univerzita.

Vo vývine západnej filozofie je významnou udalosťou milánsky edikt (313). Centrami filozofie sú Alexandria a Antiocheia.

V prvých rokoch tohto storočia (301 – 305) pripravuje Porfýrios súborné vydanie Plotinovho diela pod titulom Enneady.
 ⌂ 

filozofia 4. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

4. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 5. stor.

odkazy

– jedenáste storočie vývinu starovekej filozofie. Filozofia 5. stor. je sebareflexívna súčasť kultúry 5. stor. nasledujúca po filozofii 4. stor. a predchádzajúca filozofii 6. stor.; na Západe spor nestoriánsky (428 – 435) a spor semipelagiánsky (429 – 529), 415 vraždia kresťania novoplatónsku filozofku Hypatiu; 430 umiera sv. Augustin, najväčší kresťanský mysliteľ staroveku.
 ⌂ 

filozofia 5. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

5. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

 ⌂    □ 

filozofia 6. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 6. stor. nasledujúca po filozofii 5. stor. a predchádzajúca filozofii 7. stor.; cisár Justinian necháva 529 zatvoriť filozofické školy v Aténach. Podľa niektorých autorov sa už do tohto storočia lokalizujú počiatky scholastiky.
 ⌂ 

filozofia 6. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

6. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia antická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 7. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 7. stor. nasledujúca po filozofii 6. stor. a predchádzajúca filozofii 8. stor.; na Západe začiatkom 7. storočia vydáva Isidorus zo Sevilly 20 kníh svojho diela Etymologiae, ktoré sú akousi encyklopédiou: okrem siedmych slobodných umení sa venuje aj lekárstvu, prírodovede, zemepisu a pod. Práca sa stala dôležitým prameňom všetkých podobných súborných diel až do konca stredoveku.
 ⌂ 

filozofia 7. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

7. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 8. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 8. stor. nasledujúca po filozofii 7. stor. a predchádzajúca filozofii 9. stor.; pri dvore Karola Veľkého zakladá školu Alcuin, ktorý sa podieľa aj na založení školy vo Fulde. Filozofia na západe sa rozvíja na pozadí znovuzrodenia sa rímskeho cisárstva na pôde vladárstva Karola Veľkého, čo so sebou nieslo proces divergencie a postupnej rivalizácie dvoch vrchností – svetskej a duchovnej. Z hľadiska vývinu kultúry, ktorej sebareflexívnou súčasťou sa v tomto storočí stáva scholastická filozofia, sa hovorí o karolínskej renesancii.
 ⌂ 

filozofia 8. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

8. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 9. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasř kultúry 9. stor. nasledujúca po filozofii 8. stor. a predchádzajúca filozofii 10. stor.; na Západe sa začína obdobie ranej scholastiky. resp. jej prípravy na pozadí karolínskej renesancie. Západná filozofia je výrazne ovplyvnená sporom o Filioque.

V 9. storočí sa začína výraznejšie presadzovať islamská filozofia.
 ⌂ 

filozofia 9. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

9. stor. (filozofia)

al-Kindí

filozofia
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 10. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 10. stor. nasledujúca po filozofii 9. stor. a predchádzajúca filozofii 11. stor.; pokiaľ ide o európsku filozofiu – najmenej preskúmaná. Považuje sa za epochu, v ktorej akoby vysychal duchovný život a uhasínali záujmy o filozofiu. Zaráža však fakt, že keď sa hovorí o filozofii 10. stor., najmä o vtedajších sporoch medzi dialektikmi (stúpencami filozofie) a antidialektikmi (stúpencami teológie), zdá sa, že tieto konflikty a kontroverzie pochádzajú a vyplývajú práve z problémov znepokojujúcich myslenie 10. storočia. Na Západe sa uplatňuje reforma v Cluny. Pretrváva obdobie ranej scholastiky.
 ⌂ 

filozofia 10. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

10. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 11. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 11. stor. nasledujúca po filozofii 10. stor. a predchádzajúca filozofii 12. stor.; filozofia na Západe sa sústreďuje na riešenie problému vedy a filozofie v protiklade k teológii; až na druhom mieste bola otázka nominalizmu a realizmu (spor o univerzálie). Pretrváva obdobie ranej scholastiky.
 ⌂ 

filozofia 11. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

11. stor. (filozofia)

Anselm z Canterbury

filozofia
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 12. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 12. stor. nasledujúca po filozofii 11. stor. a predchádzajúca filozofii 13. stor.; na Západe sa završuje raná scholastika; strediskom, ktoré má pre históriu filozofie 12. stor. výnimočný význam je škola v Chartres. V 12. stor. zaznamenáva rozkvet islamská filozofia.
     Filozofia 12. stor. nereagovala na kontroverziu medzi Anselmom a Gaunilom ohľadne ontologického dôkazu existencie Boha. Diskusiu na túto tému nadviazalo až nasledujúce 13. stor.
    V rámci mystiky sa rozvíja tzv. Frauenmystik (Hildegarda z Bingen).
 ⌂ 

filozofia 12. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

12. stor. (filozofia)

Anselm z Canterbury

filozofia
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia stredoveká
 ⌂    □ 

filozofia 13. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 13. stor. nasledujúca po filozofii 12. stor. a predchádzajúca filozofii 14. stor.; na Západe obdobie vrcholnej scholastiky: akási renesancia pred renesanciou, fundamentálny medzník spojený s objavom antickej filozofie a s novou organizáciou vedeckej práce vo forme univerzít.

Preklady z arabčiny a dokonca z gréčtiny sa začali robiť už od polovice 12. stor., ale pravá prekladateľská explózia nastala v prvej polovici 13. stor. Najprv sa v Španielsku (najmä v Tolede) a na Sicílii prekladalo z arabčiny, neskôr sa antické diela prekladali priamo z gréčtiny (Bondy, E.: Filosofie sklonku antiky a křesťanského středověku (1993), 159).

Na začiatku 13. stor. dochádza k niekoľkým ostrým zákazom zo strany cirkvi, ktoré obmedzovali čítanie, rozširovanie a komentovanie Aristotelových spisov. Zákazy sa datujú od roku 1209 (synoda v Paríži, kde okrem kliatby na Amalricha z Bene a príkazu spáliť diela Dávida z Dinantu odsúdili aj Aristotelovu fyziku a Aristotelovu metafyziku) a pokračujú v rokoch 1231, 1245, 1263. Týkali sa najmä Parížskej univerzity, ktorá vznikla okolo roku 1200, kde sa Aristotelove diela najskôr verejne čítali a komentovali.
 ⌂ 

filozofia 13. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

13. stor. (filozofia)

Albertus Magnus

filozofia
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 14. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 14. stor. nasledujúca po filozofii 13. stor. a predchádzajúca filozofii 15. stor.; v Európe nastupuje neskorá scholastika. Veľké univerzitné strediská na západe – Paríž, Oxford, Cambridge – sa menia na národné školy, s ktorými začínajú rivalizovať novovznikajúce univerzity v iných krajinách západnej a strednej Európy (Rím 1303, Orleán 1306, Coimbra 1308, Grenoble 1339, Praha 1348, Florencia 1349, Siena 1357, Krakov 1364, Päťkostolie 1367, Erfurt 1379, Kolín nad Rýnom 1385, Heidelberg 1386 atď.).

Činnosť škôl sa čoraz častejšie a výraznejšie spája s potrebami doby, obracia sa k spoločnosti a politike, začína slúžiť spoločnosti a štátu. Čoraz výraznejšie sa dostáva k slovu problematika prírodovedná, gnozeologická a metodologická.

Filozofia a veda naďalej oslabujú svoje spojenie s teológiou, hľadajú úplné osamostatnenie a autonómiu skúmania v oblasti spoločenského života (začiatky teórie spoločnosti a štátu, diskusie o spoločenskom charaktere cirkvi), o hospodárskom živote (otázka peňazí, dôchodkov), o architektúre a ďalších oblastiach umenia, o problematike prirodzenej etiky.

Filozofické myslenie na západe v 14. storočí rozvíja jednak tradičnú scholastickú problematiky (scotizmus, tomizmus, novoplatónsky a mystický albertizmus), jednak antischolastický kriticizmus (empiristický a dialektický nominalizmus, konceptualizmus W. Occama a jeho nasledovníkov v Paríži a Oxforde).
 ⌂ 

filozofia 14. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

14. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia renesančná
filozofia stredoveká
 ⌂    □ 

filozofia 15. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 15. stor. nasledujúca po filozofii 14. stor. a predchádzajúca filozofii 16. stor.; v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie (1459) a činnosť novej Platónskej akadémie vo Florencii, ku ktorej vzniku dal podnet Gemisthos Plethon.

V 15. stor. sa rozšírila nejasná filozofická nálada, ktorá si bola istá len v odmietaní Aristotela, t. j. v nedôvere voči logike, metóde, systému. Pramene vedenia sa hľadali v čarodejníctve, astrológii, v stredovekých okultných spisoch a v novoplatonizme. Niektorí sa odvolávali na Platóna, avšak iba ako na proroka tajných vied. Tento záchvat mýtu siahal od Talianska až do severného Nemecka a prispel k rozšíreniu viery v čarodejnice, v robenie zlata a v osud.
 ⌂ 

filozofia 15. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

15. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia novoveká
filozofia renesančná
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia 16. stor.

odkazy

– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 16. stor. nasledujúca po filozofii 15. stor. a predchádzajúca filozofii 17. stor. Filozofia 16. storočia je bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje (1595), Machiavelli, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.

     V druhej polovici 16. stor. sa v rámci európskej filozofie uskutočňuje reformácia.
 ⌂ 

filozofia 16. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

16. stor. (filozofia)

filozofia
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia novoveká
filozofia renesančná

 ⌂    □ 

filozofia 17. stor.

odkazy

– etapa vývinu novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 17. stor. nasledujúca po filozofii 16. stor. a predchádzajúca filozofii 18. stor., ktorá sa vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika.
 ⌂ 

filozofia 17. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

17. stor. (filozofia)

Bacon, Francis

filozofia
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia novoveká

 ⌂    □ 

filozofia 18. stor.

odkazy

– etapa novovekej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 18. stor., ktorá nasledovala po filozofii 17. stor., predchádzala filozofii 19. stor. a predvádzala po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorý aj napriek tomu, že sa javí nudným, nie je plytký. Jeho skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozri:eť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom.

Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich »moralistami«. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny.

Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling
 ⌂ 

filozofia 18. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

18. stor. (filozofia)

Abbt, Thomas

filozofia
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia novoveká
filozofia populárna

Kant, Immanuel

Wolff, Christian

 ⌂    □ 

filozofia 19. stor.

odkazy

– sebareflexívna súčasť kultúry 19. stor., v ktorej nastáva prechod, úpadok a vedomie úpadku, šíri sa látka, veda. Filozofia 19. storočia svojimi prvými troma decéniami zahrnuje poslednú etapu novovekej filozofie nasledujúcu po filozofii 18. stor. a predchádzajúci filozofii 20. stor.; ďalšie roky 19. storočia sa zvyknú zaraďovať do súčasnej filozofie.

Východisko filozofie 19. storočia vymedzuje Maine de Biran vracajúci sa „k Descartesově učení a jeho ‚cogito‘ učinil východiskem pro poznání lidské duše: její podstata ‚nám zůstává právě tak skryta jako u čehokoli jiného ve vesmíru‘. Což člověk nikdy nic ze sebe sama nepochopí? A přece: ‚Každý jednotlivec zná sám sebe certissima scientia a clamante conscientia aspoň jako sílu, která jednáa působí prostřednictvím vůle.‘ Člověk sám sebe chápe jako ‚individualitu‘, vnímá se jako úsilí, jako ‚já-silu … já-moc … Bezprostřední pocit síly … není ničím jiným než pocitem naší vlastní existence, od něhož je neodlučitelný pocit aktivity‘; přináší ‚bezprostřední a zřejmé poznání‘, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá poznání, které neumožňují ani smysly, o něž se opírá realismus, ani myšlení, na než spoléhá klasicismus.

V této jediné větě byly vytyčeny a jasnozřivě odhaleny tři základní políře romantismu a 19. století: individualismus, čerpající z intuice subjektivního života, chápaného jako živoucí síla. Tato síla zahrnuje navíc ‚ustavičnou snahu o změnu stavu‘. Bylo možné jasněji vysvětlit, že pevná a konečná pravidla už přestávají platit a že umění vykročí vstříc velkému tvůrčímu dobrodružství a nekonečným revolučním výbojům? Od definice BYTÍ, na níž sa vázala stará filosofie, především kartaziánská, se přecházelo k dobrodružství neustálé změny, jehož závratností se opájeli zejména němečtí myslitelé (243;21)“.
 ⌂ 

filozofia 19. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

19. stor. (filozofia)

Eisler, Rudolf

filozofia
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia novoveká
filozofia súčasná

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Mach, Ernst

 ⌂    □ 

filozofia 20. stor.

odkazy

– etapa súčasnej filozofie a sebareflexívna súčasť kultúry 20. stor., ktorá nadväzuje na filozofiu 19. stor. a predchádza filozofii 21. stor. a pre ktorú je príznačná existencia predovšetkým troch veľkých skupín filozofických pozícií: pozície orientované fenomenologicky, pozitivisticky a marxisticky (cf. 1;48).

Hlavnými kontinentmi, na ktorých sa v 20. stor. rozvíjajú filozofické idey, smery a hnutia, sú Európa a USA (220;549).

Metodologicky by sa dali vo filozofii 20. stor. vyčleniť nasledovné prúdy: filozofie postupujúce

     1. špekulatívne,
     2. transcendentalisticky,
     3. fenomenologicky a/alebo hermeneuticky,
     4. jazykovoanalyticky a/alebo rekonštrukcionisticky,
     5. dialekticky.

Po medzivojnovej etape vonkajšieho dopĺňania sa týchto metód, dochádza postupne po 2. svetovej vojne k prelínaniu sa (napr. k zrastaniu, k synkréze, k synkríze a pod.) alebo striedaniu sa týchto metód v rámci jednej filozofie alebo filozofickej školy.

Charakteristickou črtou filozofie 20. stor. je ne-systematickosť.

Hlavnou témou filozofie 20. stor. je jazyk.

K smerom filozofie 20. storočia patria:

      • filozofia života,
      • novopozitivizmus,
      • neorealizmus,
      • kritický realizmus,
      • fenomenológia,
      • existencializmus,
      • filozofická antropológia,
      • hermeneutika,
      • neomarxizmus,
      • frankfurtská škola (kritická teória),
      • analytická filozofia,
      • štrukturalizmus,
      • postštrukturalizmus,
      • postmodernizmus.
 ⌂ 

filozofia 20. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

20. stor. (filozofia)

Abbagnano, Nicola
Adorno, Theodor Wiesengrund
Anders, Günther
antropológia filozofická
Arendtová, Hannah

Castañeda, Héctor-Neri

Eisler, Rudolf
existencializmus

fenomenológia
filozofia
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia analytická
filozofia súčasná
Foucault, Michel

Habermas, Jürgen

 ⌂    □ 

filozofia 21. stor.

odkazy

– etapa vývinu súčasnej filozofie, ktorá nasleduje po filozofii 20. stor. a sebareflexívna súčasť kultúry 21. storočia. Kľúčovou udalosťou, ktorej reflexia ovplyvňuje filozofiu 21. storočia, je teroristický útok na Svetové hospodárske centrum v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone 11. septembra 2001, ktorý inkorporoval o. i. obsedantne sa navracajúci scenár katastrofických filmových a literárnych útvarov z produkcie USA v minulom storočí.

Pre rozvoj filozofie 21. storočia je nevyhnutné reflektovať poznatky zhromažďované v rámci budovania takých teórií, aké predstavuje napríklad M-teória, a zohľadňovať špeciálnovednú sebareflexiu kľúčových postáv špeciálnovedného výskumu 21. storočia, ako napríklad S. Hawkinga (240).

Náplň filozofie 21. storočia tvorí postupné triezvenie z postfilozofického ošiaľu konca dvadsiateho storočia, obhliadka filozofického terénu, rozpamätávanie sa na racionalizmus, konštruktivizmus a systematickosť či systémovovosť filozofie, samozrejme pri reflexii toho, za akú cenu sa k filozofickému vytriezveniu dochádza, o. i. na pozadí skontinuálnenia vojen, terorizmu, ekologickej a migračnej krízy a nástupu superzložitosti všetkých ťažkostí, v ktorých sme sa ocitli.

Dominantnou charakteristikou filozofie 21. storočia podmienenou zánikom eurocentrizmu a utvorením sa mocensky polycentrickej štruktúry svetového spoločenstva je interkulturalita v najširšom zmysle slova, t. j.

     1. v zmysle polylógu až splývania medzi svetovými tradíciami tzv. východnej a západnej filozofie, ale aj tzv. severnej a južnej (subsaharskej, rovníkovej, pacifickej) filozofie i tradíciami inšpirujúcimi sa predkolumbovskofilozofickým zahliadnutím miesta človeka vo svete;
     2. v zmysle interkultúrnozonálneho polylógu filozofií, vied, náboženstiev, umení až po alternativistické videnie miesta človeka vo svete;
     3. vo svetle utvorenia sa načrtnutého filozofického diskurzu sa zmenila aj povaha filozofickej sebareflexie čo do svojich vlastných dejín: ani historickofilozofická reflexia sa nevyhýba informatizácii a komputerizácii. Bez prostriedkov, ktoré filozofii ponúka matematizovaná veda je dnes filozofická reflexia superkomplikovaných ťažkostí, ktoré sú neodstrániteľnou súčasťou jej predmetu popri jeho tradičných ontologických, epistemologických, etických atď. zložkách, nemysliteľná.

Situácia, v ktorej sa ocitla filozofia 21. storočia, nastoľuje kardinálne nové úlohy pred filozofickým školstvom, ktoré opúšťa svoju tradičnú vežu zo slonovinovej kosti a vstupuje do fázy výchovy budúcich filozofov k praktickej orientácii v teréne superzložitých ťažkosti nepredvídateľnej povahy jednak vo filozofoch samých (v ich vnútri), jednak v postglobálnej umierajúcej (alebo už mŕtvej?) svetovej civilizácii.

No sú tu aj radikálne optimistické filozofie, ako napríklad transhumanizmus, ktorých optimizmus však priškrcuje polypolarizácia rozloženia svetových mocenských centier, pripomínajúca situáciu pred prvou svetovou vojnou, ale s možnosťou zničenia ľudstva vôbec. Tieto nové okolnosti existencie filozofie a kultúry 21. storočia alebo nový zlom v dejinách ľudstva spočívajú v relativizácii miesta doposiaľ v našej dobe najmocnejšieho impéria (Spojených štátov), čo pochopiteľne filozofov nenecháva ľahostajnými a napriek novej mocnej reideologizácii ich núti radikalizovať svoju reflexiu interkulturality a interkulturzonality.
 ⌂ 

filozofia 21. stor. – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

21. stor. (filozofia)

fenomenológia
filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia analytická
filozofia súčasná

 ⌂    □ 

filozofia africká

odkazy

– kontinentálna filozofia Afriky a sebareflexívna (najmä etnofilozofická) súčasť africkej kultúry vyvinuvšia sa v procese dekolonizácie v druhej polovici 20. storočia. Zjednojucujúcou filozofémou filozofií tvoriacich africkú filozofiu je ich etnofilozoficita.
 ⌂ 

filozofia africká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia americká

odkazy

– súčasť svetovej filozofie tvorená filozofiou USA, latinskoamerickou a kanadskou filozofiou. Keď je kontext jasný, zvykne sa spojenie americká filozofia používať len na označenie filozofie USA.

Filozofia USA a kanadská filozofia vyrastajú zo severoamerickej filozofie.
 ⌂ 

filozofia americká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia americká
filozofia latinskoamerická
filozofia severoamerická
filozofia USA
filozofia západná

 ⌂    □ 

filozofia analytická

odkazy

– najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. alebo 21. storočia; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. alebo 21. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou ’obratu k jazyku’. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnute sprostredkováva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia (Quine, W. Van O.: Hledání pravdy (1994), 114).

Termín analytická filozofia je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.

Vzdialenejšími zdrojmi analytickej filozofie je novoveká empiristická filozofia (Locke, Berkeley, Hume, a ď.), novoveká racionalistická filozofia, najmä Leibniz a i.

„Spoločnou vlastnosťou analytickej filozofie je presvedčenie, že poslaním filozofie je práca na analýze jazyka. V samotnom východisku tejto školy neobjavujeme projekty vševysvetľujúcich metafyzických systémov, určitých noetických a metafyzických riešení; v činnosti tejto školy sa už nerozhoduje vopred, ktoré filozofické otázky majú zmysel. Analytická filozofia sa vyznačuje vierou, že pre filozofické uvažovanie je najvhodnejšie, ak použijeme logickú analýzu jazyka s cieľom prenikať do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkých oblastiach vedenia a vo všednom živote. Výsledky tejto logickej analýzy nás majú priviesť k rozjasneniu hmlistých intuícií, ktoré sú utajené v našej reči, k rozpleteniu slovných hybridov alebo matných spojení, ktoré sa zúčastňujú na našich súdoch o svete. Ani matematika, ani logika neslúžia na odhaľovanie štruktúry mimojazykového sveta, avšak umožňujú používať jazykové znaky a správne odvodzovať tvrdenia“ (221;123–124).

Analytická filozofia vychádza z tejto poučky: Ak sa pokúšame odpovedať na otázku Čo je to X?, tak nám pomôže, keď ju preformulujeme na otázku Aký je význam slova X?, a túto ostatnú otázku môžeme potom osvetľovať prostredníctvom odpovedí na také otázky, ako Ako ľudia používajú slovo X?. Za touto poučkou sa ukrývalo všeobecné presvedčenie, že čokoľvek existuje, existuje nevyhnutne aj ako význam, a môže byť teda ako význam skúmané – skúmaním sémantiky jazyka teda môžeme preskúmať všetko, čo skúmať možno. Môžeme tak totiž skúmať všetko, o čom možno (zmysluplne) hovoriť, a o čom sa nedá hovoriť – ako hovorí Wittgenstein – o tom treba mlčať. A tak sa zdalo, že filozofiu pohlcuje analyzovanie jazyka (271;8–9), že filozofia prosto je analýzou jazyka.
 ⌂ 

filozofia analytická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Austin, John Langshaw

Castañeda, Héctor-Neri

filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia analytická
filozofia súčasná
Frege, Gottlob

 ⌂    □ 

filozofia antická

odkazy

– filozofia starovekého Grécka a Ríma – prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky; je to filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. n. l. ako sebareflexívna zložka antickej kultúry.

Antická filozofia bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.

Podstatnou súčasťou antickej filozofie je starogrécka filozofia. Na starogrécku filozofiu nadväzuje rímska filozofia.

Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.

Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom období základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.

Pre antickú filozofiu bolo charakteristické abstraktné chápanie totožnosti, redukcia rozdielov (jednotlivého) na totožnosť (všeobecného), podceňovanie podstatnosti diferencií.
 ⌂ 

filozofia antická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)
Anaximandros z Milétu
Anaximenes z Milétu
Andronikos z Rodu
antika
arché

Cicero, Marcus Tullius

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia antická
filozofia helenistická
filozofia rímska
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Platón
princíp (filozofia antická)

Sokrates

Táles

 ⌂    □ 

filozofia arabská

odkazy

– jedna z najvýznamnejších a najbohatších svetových filozofií vytvorená Arabmi a príslušníkmi mnnohých iných národov používajúcich arabčinu, ktorá slúžila ako medzinárodný jazyk, podobne ako latinčina v stredovekej Európe. Východiskovou a ústrednou časťou arabskej filozofie je islamská filozofia.
 ⌂ 

filozofia arabská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

al-Kindí

filozofia
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.

filozofia arabská
filozofia islamská
filozofia stredoveká
filozofia východná

 ⌂    □ 

filozofia austrálska

odkazy

– súčasť svetovej filozofie tvorená filozofickou tradíciou reflektujúcou kultúru ľudu Austrálie, jej občanov v zahraničí a Novozélanďanov, ktorá v 20. storočí vyústila do austrálskeho realizmu rozvíjaného najmä na Austrálskej národnej univerzite (Australian National Univesity), na University of Adelaide a na University of Syndney. Zvyčajne sa preberá vedno s filozofiou na Novom Zélande (cf 227).
 ⌂ 

filozofia austrálska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia západná

 ⌂    □ 

filozofia ázijská

odkazy

– súčasť svetovej filozofie a sebareflexívna zložka ázijskej kultúry; tvorí ju: čínska filozofia, indická filozofia, tibetská filozofia, japonská filozofia, kórejská filozofia, arabská filozofia atď.

Ázijská filozofia sa má často na zreteli, keď sa hovorí o východnej filozofii, niekedy aj o tzv. orientálnej filozofii.
 ⌂ 

filozofia ázijská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia arabská
filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia hinduistická
filozofia indická
filozofia islamská
filozofia japonská
filozofia sovietska
filozofia východná

 ⌂    □ 

filozofia Boha

odkazy

– genitívna filozofia, ktorá sa zaoberá Bohom s cieľom vypracovať filozofický pojem Boha. Filozofia Boha zahrnuje alebo mala by zahrnovať aj reflexiu rozdielu medzi Bohom a filozofickým pojmom Boha.
 ⌂ 

filozofia Boha – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia buddhistická

 ⌂    □ 

filozofia britská

– angl. British philosophy; zvykne sa hovoriť, nie veľmi presne, aj: anglická filozofia – európska filozofia pestovaná rodákmi alebo obyvateľmi Britských ostrovov, ktorej počiatky sa niektorými autormi vidia už u Alcuina a Jána Scota Eriugenu. S istotou sa o britskej filozofii hovorí počnúc vrcholným stredovekom, menovite skupinou scholastických filozofov označovanou ako oxfordská františkánska škola, ktorej zdrojmi bol augustinizmus, aristotelizmus a grécko-arabská veda. Syntéza vybudovaná na týchto základoch viedla k akcentu britských filozofov na skúsenosť, fakty a indukciu, tvoriaceho až dodnes charakteristickú črtu britského filozofovania. Z oxfordskej školy vyšiel Roger Bacon (1214–1295). Ďalšími vynikajúcimi predstaviteľmi vrcholnoscholastickej britskej filozofie sú: Duns Scotus (1266–1308) a Viliam z Ockhamu (1300–1350).

Za zakladateľa novšej britskej filozofie sa pokladá Francis Bacon (1561–1626), ktorý prišiel s programom reformy vied a s ostrým odeľovaním viery a vedenia.

Do plejády novovekých britských filozofov patria: Thomas Hobbes (1588–1679), Herbert zo Cherbury (1583–1648), John Pordage (1625–1698), John Locke (1632–1704), John Toland (1670–1722), Anthony Collins (1676–1729), Isaac Newton (1643–1727), Shaftesbury (1671–1713), Francis Hutcheson (1694–1747), David Hartley (1705–1757), Joseph Priestley (1733–1804); George Berkeley (1684–1753); Thomas Reid (1710–1796), Dugald Stewart (1753–1828), Thomas Brown (1778–1820); Adam Smith (1723–1790), David Hume (1711–1776).

Rad súčasných britských filozofov alebo mysliteľov, ktorí zásadne ovplyvnili filozofiu, zahrnuje o. i. tieto mená: William Hamilton (1788–1856), William Whewell (1794–1866), Jeremy Bentham (1748–1832), James Mill (1773–1836), George Boole (1815–1864), W. St. Jevons (1835–1882), John St. Mill (1806–1873), Herbert Spencer (1820–1903), W. K Clifford (1845–1879), Th. H. Huxley (1825–1895), Charles Darwin (1809–1882), James Martineau (1805–1900), A. C. Fraser (1819–1914), Robert Flint (1838–1910); Thomas Carlyle (1795–1881), Henry Sidgwick (1838–1900), Th. H. Green (1836–1882); J. H. Stirling (1820–1909), F. H. Bradley (1846–1924), Bernard Bosanquet (1848–1932), I. E. MacTaggart (1866–1925); James Ward (1843–1925), G. F. Stout (1860–1943), C. E. Spearman (1863–1945), William MyDougall (1871–1936); F. C. S. Schiller (1864–1937), Bertrand Russell (1872–1970), G. D. Hicks (1862–1941), G. E. Moore (1873–1958), Ch. D. Broad (1887–1971), Samuel Alexander (1859–1938), Alfred North Whitehead (1861–1948); John Laird (1887–1946), A. E. Taylor (1869–1945); Ch. Dawson (1889–1970), J. S. Huxley (1887–1975), A. J. Toynbee (1889–1975), ...
 ⌂ 
filozofia

filozofia buddhistická

odkazy

– prúd svetovej filozofie, ktorý vznikol a rozvíjal sa najprv na indickom subkontinente ako súčasť indickej filozofie, odkiaľ sa neskôr rozšíril do Číny, kde sa rozvíjal ako súčasť čínskej filozofie, do Japonska (súčasť japonskej filozofie) a ďalších krajín Ázie (v rámci tibetskej filozofie, kórejskej filozofie, vietnamskej filozofie, ...) a napokon do celého sveta.

     Buddhistická filozofia sa začala utvárať v lone buddhizmu a jej špecifikum sa odvíja od kľúčovej filozofickej tézy Buddhu, že neexistuje duša, čo je hlavnou témou najstaršieho buddhistického filozofického spisu Milindapaňha.
 ⌂ 

filozofia buddhistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia Boha

 ⌂    □ 

filozofia čínska

odkazy

– súčasť ázijskej filozofie, jedna z najvýznamnejších a najbohatších národných filozofií tvoriacich východnú filozofiu. Čínska filozofia je bohatý komplex filozofém tvoriacich sebareflexívnu vrstvu čínskej kultúry. Predstavuje charakteristický celok podobne ako filozofia západná. Pôvodne sa zaoberala predovšetkým otázkami spoločenského života, problémom poriadku v spoločnosti.

Špecifikum čínskej filozofie: Čínska filozofia vidí skutočnosť ako nepretržitý a nestvorený proces zvaný tao. Tento proces je podľa čínskej filozofie prirodzený a nepominuteľný stav skutočnosti. Iba proces je to, čo stále trvá. Všetko sa neustále deje – vzniká a zaniká – len v rámci tohto procesu, nad ním ani pred ním niet ničoho, niet ničoho základnejšieho ako proces. Tento proces už v najstarších dobách Číňania označili ako cestu alebo cestenie či cesťujúcno (tao), čím chceli naznačiť neuzavretosť, neustále roztváranie sa, neustálu novosť diania vo svete. Tento proces pritom nie je náhodný, ale tvar mu dáva bipolarita dvoch síl, ktoré sa v Číne od pradávna označujú ako jin a jang.

Základnú konfiguráciu kategórií intervenujúcich v čínskom myslení tak tvorí:

      • kategória taa,
      • kategória jinu,
      • kategória jangu.

Východiskový rámec čínskej filozofie predstavuje čínske vedenie.

Vznik čínskej filozofie siaha do začiatkov prvého tisícročia pred naším letopočtom: v 8. – 5. stor. pr. n. l. už bolo veľmi rozšírené učenie o piatich živloch, podľa ktorého sa všetka rozmanitosť javov a vecí vytvára spojením spojením týchto živlov alebo praprvkov prírody – vody, ohňa, kovu, dreva a zeme.

V Knihe premien sa vymenúva osem prvopočiatkov reálneho sveta, ktorých vzájomné pôsobenie vytvára rozličné situácie skutočnosti.

Súčasne s vyššie uvedenými učeniami vznikali aj hlavné princípy učenia o protikladných a vzájomne spojených silách – jin a jang, podľa ktorého je pôsobenie jinu a jangu príčinou pohybu a premenlivosti v prírode. Jin a jang sa chápu ako symboly tmy a svetla, záporného a kladného, ženského a mužského vo svete.

V 5. – 3. stor. pred n. l. vzniká taoizmus a konfuciovstvo, škola moistov, škola mien, škola zákonodarcov (fa-ťia). Toto obdobie sa označuje ako zlatý vek čínskej filozofie. Ťažiskovými pojmami je tu pojem neba (tchien), tao, te, čchi. Veľká pozornosť sa venuje podstate človeka, jeho vrodenej dobrote alebo vrodenému zlému charakteru.

V 3. stor. pred n. l. – 3. stor. n. l. sa rozvíja množstvo prírodnofilozofických a kozmologických koncepcií, pričom ich základom zostáva učenie o piatich živloch a učenie o jine a jangu. Filozof Wang Čchung podáva hlboké rozpracovanie predstáv o životnej energii čchi. V prvých storočiach nášho letopočtu sa rozvíjajú úvahy o vzťahu bytia a nebyťia, dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu sa a syntézam medzi taoizmom a konfuciovstvom, od 1. stor. n. l. do Číny preniká buddhizmus – odvtedy predstavujú taoizmus, konfuciovstvo a buddhizmus hlavné prúdy čínskeho myslenia.

V 4. až 7. stor. sa utvára špecifická čínska forma buddhistickej filozofie označovaná ako čchan.

V 8. stor. dochádza k renesancii konfucianizmu.

V 11. až 12. stor. sa utvára neokonfucianizmus, ktorého najväčším predstaviteľom je Ču-Si.

V 15. až 17. stor. sa završuje vývin čínskej klasickej filozofie najmä zásluhou Wang Jang-minga a Wang Fu-ča.

Počnúc 18. stor. začína ovplyvňovať čínske filozofické myslenie európska filozofia, osobitne sa pritom uplatňujú idey sociálnych utópií.

Od začiatku 20. stor. badať v čínskom myslení vplyv nemeckej klasickej filozofie, americkej filozofie, marxizmu.
 ⌂ 

filozofia čínska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会)

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.

filozofia ázijská
filozofia buddhistická
filozofia čínska
filozofia taoistická
filozofia východná

Lao-c'

 ⌂    □ 

filozofia edukácie

odkazy

– relatívne samostatná dynamicky sa rozvíjajúca oblasť filozofického výskumu a možný sebareflexívny sprievod edukológie, jej disciplín i samotnej edukácie, zameraný na podstatné a univerzálne zložky a vzťahy edukácie, na jej hybné sily a proces vývinu, ako aj na jej nevyhnutné externé súvislosti. Výsledkom tejto filozofickej sebareflexie je filozofický obraz edukácie, edukológie a jej disciplín, ako aj sústava filozofickoedukologických pojmov určená konfiguráciou kategórií, ktoré intervenujú vo filozofii edukácie. Procesuálnou stránkou filozofie edukácie je edukačné filozofovanie. Hoci edukačné filozofovanie je také staré ako filozofia sama, filozofia edukácie ako odbor v rámci vedeckovýskumných inštitúcií a odbor vysokoškolského štúdia sa etablovala až v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia. Ako chronologické orientačné medzníky tu môžu slúžiť roky 189?, 40-te roky 20. stor.

Vo filozofii edukácie sa v priebehu dvadsiateho storočia vykryštalizovali dve hlavné tradície – scientistická a antiscientistická, ktoré v súčasnosti vykazujú konvergenčné tendencie prejavujúce sa v rôznych formách kombinovania, fúzií, syntéz, čím sa pred filozofiou edukácie vytvárajú problémy nového historického typu týkajúce sa najmä multikulturality a alternativizácie.
 ⌂ 

filozofia edukácie – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia európska

odkazy

– súbor filozofických smerov, škôl a učení, ktorého najranejšie vrstvy pochádzajú z antiky a ktorý sa v Európe vyvíjal počas stredoveku, cez novoveku až do súčasnosti; súčasť svetovej filozofie, jedna z hlavných súčasti západnej filozofie a sebareflexívna zložka európskej kultúry.

Historicky sa zvykne v najhrubších črtách členiť na starovekú filozofiu (v Európe: antickú filozofiu), stredovekú filozofiu, novovekú filozofiu a súčasnú filozofiu.

V rámci novovekej filozofie alebo medzi stredovekou a novovekou filozofiou sa vyčleňuje renesančná filozofia; treba si však uvedomiť, že naznačené vyčleňovanie kríži kulturologické a všeobecnohistorické kritérium. Podľa národného/národnostného kritéria možno v rámci európskej filozofie vyčleniť anglickú filozofiu, francúzsku filozofiu, španielsku filozofiu, taliansku filozofiu, nemeckú filozofiu, slovenskú filozofiu, starogrécku filozofiu, grécku filozofiu, rímsku filozofiu, českú filozofiu, škótsku filozofiu, ruskú filozofiu, severskú filozofiu (dánsku, nórsku, fínsku, švédsku) atď.

Európska filozofia nadbudla svoju dnešnú podobu v období scholastiky, ktorá rozšírila dedičstvo gréckeho myslenia sprostredkované cirkevnými rádmi a univerzitami. Antické dedičstvo však scholastickí učenci nemali k dispozícii v originálnej podobe, lež v latinských prekladoch. Raná scholastika bola takmer celkom odkázaná na Boethiove preklady Aristotelových Kategórií a O vyjadrovaní a Euklidových Stoicheia. 1128 prekladá z gréčtiny do latinčiny Aristotelove spisy Analytiky, Topiky a O sofistických dôkazoch Jakub z Benátok. Aj Tomáš Akvinský má k dispozícii iba tieto preklady. V polovici 12. stor. sa európski myslitelia oboznamujú aj s prírodovednými dielami Aristotela, ďalej s dielami Ptolemaia a Euklida, a síce v prekladoch z gréčtiny do latinčiny, ktoré boli realizované v Palerme, a v prekladoch z arabčiny do latinčiny, ktoré vznikli v Tolede (ktorým predchádzal ešte medzipreklad do kastílčiny). V tom istom čase boli do latinčiny preložené aj lekárske a astronomické diela Arabov.
 ⌂ 

filozofia európska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Albertus Magnus
Aristoteles

Bacon, Francis

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia antická
filozofia britská
filozofia helenistická
filozofia francúzska
filozofia kontinentálna²
filozofia nemecká
filozofia nórska
filozofia rakúska
filozofia rímska
filozofia ruská
filozofia severská
filozofia slovenská
filozofia starogrécka
filozofia svetová
filozofia západná

Habermas, Jürgen
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Kant, Immanuel

Platón

Sokrates

 ⌂    □ 

filozofia francúzska

odkazy

– národná vetva európskej filozofie, sebareflexívna vrstva francúzskej kultúry, kontinuálne udržiavajúca kontakt nielen s ostatnými frankofónnymi filozofiami a s veľkými svetovými filozofiami, ale aj s celkovým rytmom spoločenského a politického života Francúzov.

V západnom filozofickom kontexte zaujímala francúzska filozofia vedúce postavenie už v stredoveku a až do konca 14. storočia nebolo v Európe významnejšieho filozofa, ktorý by aspoň prechodne nebol školený alebo sám neučil na parížskej Schola Palatina alebo na Parížskej univerzite.

Francúzske filozofické myslenie možno sledovať počnúc patristikou (Hilár z Pictavia. † 366/367, Claudianus Mamertus, † 474), cez scholastiku Alcuin a ď.), renesanciu a humanizmus (J. Lefèvre d'Étaples a ď., osvietenstvo (Descartes a ď.), obdobie revolúcie a reštaurácie (Mably a ď.) až do súčasnosti (Comte a ď.).
 ⌂ 

filozofia francúzska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia európska
filozofia francúzska
filozofia frankfónna
Foucault, Michel

 ⌂    □ 

filozofia frankofónna

– filozofia pestovaná vo francúzskom jazyku, predovšetkým francúzska filozofia, sčasti filozofia kanadská, belgická a ďalšie.
 ⌂ 
filozofia

filozofia fyziky

odkazy

– odvetvie filozofie vedy tvorené filozofickou interpretáciou výsledkov fyzikálneho výskumu, jeho predpokladov a metód.

     Predmetom filozofie fyziky je fyzika, jej predmet, metódy, členenie na disciplíny, ....

     Filozofia fyziky určuje, ako alebo akú robíme fyziku (L. Motl: Filozofie fyziky).
 ⌂ 

filozofia fyziky – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia genitívna

odkazy

– filozofia niečoho čiastkového, filozofická reflexia čiastkovej oblasti skúmanej zvyčajne už nejakou špeciálnou vedou, ich skupinou alebo teológiou. Niet takej čiastkovej oblasti ľudského poznania alebo konania, ktorá by nemohla byť témou filozofického uvažovania.
 ⌂ 

filozofia genitívna – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia helenistická

odkazy

– poklasické obdobie vývinu antickej filozofie v období od 325 pred n. l. až do roku 300 n. l., ktorého náplň tvorí systematická sebareflexívna vrstva helenizmu. Hlavným smerom helenistickej filozofie je stoicizmus.
 ⌂ 

filozofia helenistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia hinduistická

odkazy

– hlavná súčasť indickej filozofie a sebareflexívna zložka hinduizmu. Hinduistická filozofia tvorí hlavný prúd indickej filozofie, jeden z najvýznamnejších smerov náboženskej filozofie v Indii, ktorá tvorí diskurzívnu sebareflexívnu súčasť hinduizmu ako hlavného indického náboženstva alebo indickej kultúry.

Hinduistická filozofia sa postupne rodí počnúc 7. až 6. stor. pr. n. l. z upanišadovskej filozofie. Za najstaršiu školu hinduistickej filozofie sa považuje sánkhja.

Školy resp. smery hinduistickej filozofie sa rozdeľujú na ortodoxné (ástika) a neortodoxné (nástika).

Ortodoxné školy uznávajú zvrchovanú autoritu véd. Uvádza sa šesť klasických ortodoxných škôl (daršan) hinduistickej filozofie:

sánkhja – joga;
njája – vaišéšika;
mímánsa – védánta.


Neortoxné školy alebo smery hinduistickej filozofie odmietajú autoritu véd. K neortodoxným školám/smerom patrí:

lókájata,
filozofia buddhistická.


Jedným z najdôležitejších pojmov hinduistickej filozofie je pojem brahmanu.
 ⌂ 

filozofia hinduistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia hudby

odkazy

– časť filozofie umenia, ktorej premetom je miesto hudby v procese vzťahovania sa človeka a sveta, ontologický status hudby a jej zmysel v živote človeka, pričom to všetko sa skúma filozofickými metódami a pri (aj) explicitnej intervencii filozofických kategórií v tomto skúmaní.
 ⌂ 

filozofia hudby – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia indická

odkazy

– filozofia v Indii zahrnujúca hinduistickú a mimohinuistickú filozofiu, najmä islamskú, džinistickú a sikhistickú, v novšom období aj kresťanskú a ďalšie smery, ktoré do Indie prišli zo Západu (marxistická, fenomenologická atď.)
 ⌂ 

filozofia indická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

ádžívika

dharma

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.

joga

 ⌂    □ 

filozofia inteligencie umelej

odkazy

– časť filozofie, ktorej predmetom je umelá inteligencia.
 ⌂ 

filozofia inteligencie umelej – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia islamská

odkazy

– východisková a ústredná zložka arabskej filozofie a filozofická vrstva islamu.
 ⌂ 

filozofia islamská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.

filozofia arabská
filozofia islamská
filozofia stredoveká
filozofia východná

 ⌂    □ 

filozofia japonská

odkazy

– súčasť ázijskej filozofie rozvíjajúca sa v rámci japonskej kultúry.
 ⌂ 

filozofia japonská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia jazyka

odkazy

– skúmanie vzťahu medzi jazykom, myslením a skutočnosťou. V rámci filozofie jazyka sa skúmajú všeobecné stránky jazyka a jeho vzťah k svetu a k ľudskej mysli.
 ⌂ 

filozofia jazyka – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia kanadská

odkazy

– filozofia v Kanade (angl. Canadian philosophy, philosophy in Canada) – súčasť severoamerickej filozofie, ktorá sa začína rozvíjať od čias Nového Francúzska (fr. la Nouvelle-France, angl. New France) v 17. storočí a predstavuje sebareflexívnu vrstvu kanadskej kultúry orientovanú sprvu na kultúru francúzsku, neskôr aj na kultúru anglosaskú.

Spočiatku (od 1665) sa vyvíja pod mocným vplyvom rímskokatolíckej cirkvi ako slúžka teológie a vyučuje sa na Jezuitskom kolégiu v Quebecu, kde sa študuje fyzika, metafyzika a etika, ako aj diela Tomáša Akvinského.

S osvietenstvom a s príchodom Britov sa v Novom Francúzsku šíria nové idey vrátane karteziánskej skepsy, ateizmu, deizmu a idey zvrchovanosti štátnej moci. Proti tomuto trendu sa zdvíha reakcia inšpirovaná myslením francúzskeho katolíckeho sociálneho reformátora a filozofa H. F. R. de Lamennaisa, ktorú stelesňuje J. Demers, autor prvej kanadskej učebnice filozofie Institutiones Philosophicae ad Usum Studiosae Juventutis (1835). K jeho študentom patril L.-J. Papineau. Ako nová „francúzskokanadská“ fiozofia sa postupne etabluje tomizmus.

Raná filozofia v anglickej Kanade sa inšpiruje zasa ideami protestantskej reformácie. Azda prvým filozofickým dielom napísaným v anglickej Kanade boli Elements of Natural Theology od J. Beavena.

K ďalším predstaviteom kanadskej filozofie patria: J. Watson, G. J. Blewett, R. M. Bucke, R. C. Lodge, G. S. Brett, J. Irving, z ktorých viacerí boli ovplyvnení britskou idealistickou tradíciou.

V polovoci 20. storočia majú veľký vplyv filozofické idey kanadského mediálneho teoretika a politického ekonóma H. Innisa, ktorý ovplyvnil o. i. svojho slávneho žiaka H. M. McLuhana.
 ⌂ 

filozofia kandská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia katolícka

odkazy

– kresťanská filozofia tvoriaca sebareflexívnu súčasť alebo vrstvu katolicizmu vypracúvajúcu filozofický systém zdôvodňujúci základné teoretické východiská katolicizmu.

K najvýznamnejším predstaviteľom katolíckej filozofie patrí: Augustín, Tomáš Akvinský.

Oficiálnou katolíckou filozofiou je tomizmus.

V rámci katolíckej filozofie sa ďalej rozvíja katolícky personalizmus, katolícky existencializmus, kresťanský evolucionizmus.
 ⌂ 

filozofia katolícka – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia klasická

odkazy

– súbor filozofém novovekej filozofie nadväzujúci na renesačnú filozofiu, vrcholiaci vo filozofii nemeckého idealizmu (E. Kanta, j. G. Fichteho, F. Schellinga a G. W. F. Hegela), zahrnujúci filozofiu novovekého racionalizmu, novovekého empirizmu a filozofiu osvietenskú a predchádzajúci poklasickej filozofii. Za prechod medzi klasickou a poklasickou filozofiou možno považovať romantickú filozofiu.
 ⌂ 

filozofia klasická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia kontinentálna¹

odkazy

– tá ktorá časť svetovej filozofie: ázijská filozofia, európska filozofia, americká filozofia, austrálska filozofia a africká filozofia.
 ⌂ 

filozofia kontinentálna¹ – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia kontinentálna²

odkazy

– tradícia filozofických smerov, hnutí a prúdov rozvíjajúca sa v 19. a 20. storočí najmä v krajinách pevninskej Európy (najmä v Nemecku a vo Francúzsku) paralelne s tradíciou analytickej filozofie (najmä angloamerickej proveniencie). Tento termín analytickofilozofického pôvodu sa zrodil v polovici 20. storočia pri uvedomení si dominancie mimoanalytickofilozofických filozofém v rámci európskej pevninskej filozofie v kontrapozícii k dominancii analytickej filozofie v anglofónnej sfére. Za filozofémy tvoriace kontinentálnu filozofiu sa zväčša považujú: novohegelovstvo (najmä nemecké), filozofia života, filozofická antropológia ako filozofický smer, fenomenológia, existencializmus, hermeneutika, štrukturalizmus, postštrukturalizmus a postmodernizmus, dekonštruktivizmus, francúzsky feminizmus, filozofia frankfurtskej školy (resp.kritická teória), psychoanalyticky temperované filozofovanie, schopenhauerovské, nietzscheánske a kierkegaardovské filozofovanie a mimoanalytickofilozofické marxistické školy. Termínom kontinentálna filozofia sa spolumienila okolnosť minimálnej rezonancie spomenutých filozofém v empiricky a logickoanalyticky pestovaných smeroch alebo školách filozofie analytickej respektíve v dôsledku neverifikovateľnosti, nejasnosti, nedostatočnej precíznosti či konfúznosti významových útvarov generovaných kontinetálnymi filozofmi. Preto sa termín kontinentálna filozofia používal zväčša pejoratívne.

Súbežne s intenzifikujúcou sa tendenciou k fúziám medzi pôvodne vyhranene scientistickým a antiscientistickým filozofovaním v priebehu druhej polovice 20. storočia (očividne od sedemdesiatych rokov) sa rozdiel medzi kontinentálnou a analytickou filozofiou začína napĺňať vecným obsahom a hoci sa na tomto rozlíšení naďalej trvá, počiarkuje sa skôr vecný a argumentatívny spôsob filozofovania na strane analytických filozofov a na druhej strane zasa prevažovanie skôr historicko- resp. kultúrnosebareflexívnych spôsobov filozofovania u kontinantálnych filozofov. Tento depeiorativizačný trend sa umocňuje personocentrizáciou výrazných predstaviteľov z oboch prúdov, čo možno markantne ukázať na R. Rortym a J. Derridovi. K pôvodným označeniam filozofických smerov sa začína pripisovať predpona post- (napríklad postanalytická filozofia, postštrukturalizmus). Celý tento naznačený proces sa intenzifikuje ďalej pod vplyvom prebiehajúcej globalizácie, prechodom do doby terorizmu a napokon do doby nekončiacej (alebo nekonečnej?) krízy prakticky všetkého a všade, nielen životného prostredia, financií a ekonomiky, ale aj noriem a ostatných pravidiel správania sa, vrátane pravidiel vedenia medzinárodných a občianskych vojen.

 Nedávnosť alebo bezprostredná blízkosť týchto procesov zanecháva v stresovanej mysli dokonca aj profesionálov dojem zmäti, neprehľadných polydimenzionálnych turbulencií. Ten však, čo si dokáže v chaotickej situácii globálnej krízy zachovať pokojnú myseľ, môže napriek všetkému rozpoznať dve hlavné línie smerujúce do budúcnosti: líniu trvania na vecnom a argumentatívnom filozofovaní a pôvodne kontinentálnej kultúrnej sebareflexii a líniu v podstate kopírujúcu naznačený globálny chaos, jeho prenos do literatúry a myslí. Dnes už teda proti sebe nestojí scientistická a antiscientistická resp. analytickofilozofická a kontinentálnofilozofická tradícia, tie dnes jasne vykazujú črty spolupráce alebo koordinácie. V dvasiatom prvom storčí, na začiatku jeho druhej dekády, tak máme pred sebou na jednej strane v náročnej fáze vývoja sa ocitnuvšie disciplinované filozofie/filozofémy kontrolované kategoriologickou sebareflexiou a na druhej strane rozklad filozofovania spočívajúceho v strate posledných zvyškov profesionálnej sebadisciplíny a profesionálnej sebareflexie. Je zaujímavé, že obidve tieto línie možno výrazne forsírovať počítačovo, webovsky, internetovo.

Čo z naznačeného vyplýva pre ďalší zmysluplný rozvoj nášho filozofovania?

     1. Uvedomenie si, že rozlišovanie (v latinčine: distinctio, distinguere, v sanskrte: vivéka) zostáva základom múdrosti a pestovania akejkoľvek zmysluplnej činnosti, vrátane zmysluplného filozofovania. Rozhodujúce v súvislosti s rozlišovaním je vymedzenie si priority osobného profesionálneho rozvoja, jeho ochrana pred tlakom valiacich sa v podstate nekompetentných mimofilozofických komerčných a prestížnostných požiadaviek inštitúcií. Treba si uvedomiť: Zmenia sa vedenia, zmenia sa aj požiadavky.

     2. Využívanie informačnej technológie sa musí koncentrovať na computer aided philosophical meditation and imagination, že tu už nemôže ísť iba o zbieranie, filtrovanie, spracúvanie informácií, ale že každý musí – ako ostatne naznačuje semantizácia a zobsažňovanie procesov svetovej počítačovej siete – podporovať svoje osobné, indivíduové prenikanie do nových vrstiev obsahu významového univerza a ich rozširovanie pri kontinuálnom chápaní. Jedným slovom – významové útvary, prvky významového univerza nepreberať, ale rekonštituovať v kontexte osobnej priroity. Ináč sa v cunami informácií utopíme.

     3. Prvé dva procesy udržiavať v perinke absolútnej vnútornej pohody, zachovať alebo obnoviť si kontakt s tým, čo by sme mohli označiť ako nadoblačie mysle. Ide totiž o usadenie sa v tej vrstve mysle, cez ktorú prechádza všetko zlé i všetko dobré bez toho, aby sa jej to dotklo. Ak to niekto vidí ako nirvánu čiže vyvanutie, alebo ako duchovné exercície, prosím. Podstatnou tu však je reverzibilita (obnoviteľnosť) vnútorného ticha za akýchkoľvek okolností.

O tom, že tieto veci sa nám dnes javia div nie ako science fiction, niet pochýb. No cestou k dosiahnutiu stavu spomenutých troch bodov – rozlišovania, jeho počítačovej podpory a vnútorného pokoja – nie je prijatie opatrení, ani pýtanie sa na to, ako ich dosiahnuť. Opatrenia, metódy, techniky, utváranie podmienok – to všetko sú tu zakrytejšie tu otvorenejšie formy odkladu. Každý z nás tak ako tu teraz sedí, hic et nunc, vidí, že tak ako môže okamžite prijať opatrenia, predsavzatia, vytvoriť plány a pod., môže okamžite vykonať čin rozlíšenia, čin voľby priority a čin zaujatia pozície nadoblačia mysle. Je samozrejmé, že to nie je ľahké, vonkoncom však nie je samozrejmé, prečo to nie je ľahké. Pes je zakopaný v denotáte slova okamžite. Okamžite sa po anglicky povie instantly (priamo, rovno, hneď) a in no time, čo znamená to isté. Ibaže v druhom prípade ide o – doslova – v žiadnom čase, čiže v bezčasí, bezčasmo. Čo nám bráni v tomto kvantom preskoku (personal quantum leap)? Čo nás núti donekonečna odkladať to, po čom túžime, to, čo chceme dosiahnuť? Prečo medzi náš cieľ a náš terajší biedny stav donekonečna vkladáme iné okamžite rozumej bezčasmo realizovateľné sprostredkujúce články? Napríklad nudiť sa, zívať, stratiť pozornosť dokážeme spontánne, hneď, bez akejkoľvek špeciálnej prípravy. Prečo potrebujeme prípravu na omnoho kýženejšie veci? Čo nám bráni dosiahnuť to, čo, chceme? Znovuobnovené štúdiá zabudnutých vrstiev vlastnej kultúry dnes však v globálnom interkulturálnom kontexte nám ukazujú, že sme sa odtrhli od bazálnych pred-ego-štruktúr, ktoré nám po narodení istý čas poskytovali výhľad na omnoho širšiu paletu dosiahnuteľností ako je tá, ktorú máme k dispozícii ako dospelí. Táto obmedzenosť sa nám dostavuje podobne ako napríklad smola, je tu hneď, bez prípravy, bez osobitného úsilia. Doslova za chrbtom. Prečo to tak nie je aj s tým, o čo nám ide? Prečo sa nám hneď podarí zväčša iba to, o čo nám nejde a nie to, o čo nám ide?

Podstata ťažkosti sa zrejme skrýva v samom tomto idení-nám-o-niečo. Fenomén idenie-nám-o-niečo môže byť štruktúrovaný dvoma zásadne odlišnými spôsobmi – časovo (chronicky) a bezčasovo (perichronicky).

Časová štrukturácia alebo organizácia idenia-nám-o-niečo stavia na očakávaniach nášho ega, ktoré sú tu evidentne vždy už (allways already) pred tým, než sa dostaví predmet očakávaní. Očakávania sú tu bezčasmo (instantly, in no time). Prečo vsúvame medzi náš terajší stav a iný stav (onen Musilov anderer Zustand) očakávania? Načo očakávame niečo, čo tu nie je? Načo potrebujeme očakávania? Ukazuje sa, že očakávanie nepotrebujeme my sami (self), ale naše ego. Hlavný problém spoločnosti dvadsiateho prvého storočia spočíva v stotožnení onoho self a ego. Naším je totiž iba ego, self nie je naše a nikdy sa ním ani nemôže stať. Self nemôžeme ani získať, ani stratiť, ani dosiahnuť ani nedosiahnuť. Self je totiž bezčasová a bezpriestorová, nonlokálna štruktúra, osnova, textúra (logos, tantra, rta, transcendentálno) prenikajúca ďaleko za hranice, za obmedzenia nášho empirického bytia, nášho ega, chcení a túžob predkresľovaných našim egom. Ak by sa nám hic et nunc splnili túžby nášho ega, boli by sme tými najnešťastnejšími bytosťami na svete – napríklad by sme sa rozviedli i nerozviedli, kúpili ba sme si byt a nekúpili by sme si byt atď. V podstate môžeme byť radi, že sa túžby nášho ega nerealizujú, že z nich vyrastiame podobne ako z puberty. Otázka je, prečo na to, aby nás puberta (nášho ega) opustila, musíme čakať tak dlho. Ukazuje sa, že je to preto, lebo čakať je ľahšie ako byť v stave bezčakajúcna, mimo čakania. A to napriek tomu, že čakanie nám nezriedka neobyčajne lezie na nervy. Prečo nechávame čisté bytie, actus purus bytia zanešvárovať napríklad čakaním a inými nezmyslami. Prečo si nechávame číry zmysel bytia zanešvárovať kalom očakávaní, prečo nesiahneme rovno a keď nemôžeme siahnuť, keď nemáme po čom, prečo – ako keby sme boli nahlavu – stále znova a znova siahame? Naozaj sme odsúdení na hlúposť? Nerobme iba to, že si o Kantovej osvietenskej dospelosti čítame. Self našej dospelosti je tu stále, stačí si všimnúť, že to je jediná priorita.

 ⌂ 

filozofia kontinentálna² – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia latinskoamerická

odkazy

– iberoamerická filozofia – vetva americkej filozofie, ktorá sa utvorila ako sebareflexívna vrstva kultúrneho sveta Latinskej Ameriky.

Výrazným zdrojom originality latinskoamerickej filozofie je nadväzovanie na predkolumbovské obdobie, ktoré začalo asi pred 40 000 rokmi a skončilo roku 1492, keď Nový svet objavili Európania a zničili miestne civilizácie.

Latinskoamerická filozofia sa vyznačuje intuíciou, špekuláciou a meditáciou, pričom táto posledná črta ju spája s ázijskou filozofiou.
 ⌂ 

filozofia latinskoamerická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia marxistická

odkazy

– sebareflexívna súčasť alebo vrstva marxizmu, v ktorej sa vypracúvajú jeho základné obsahové a metodologické významové útvary a postupy.
 ⌂ 

filozofia marxistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia


 ⌂    □ 

filozofia marxisticko-leninská

odkazy

– filozofická zložka marxizmu-leninizmu, ktorej náplň tvorí dialektický a historický materializmus a nimi osnované filozofické disciplíny.
 ⌂ 

filozofia marxisticko-leninská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia matematiky

odkazy

– časť alebo odvetvie filozofie vedy, ktoré skúma základy matematiky a ontologické, gnozeologické, metodologické, logické a axiologické problémy a princípy matematiky. V rámci filozofie matematiky sa buduje aj sémantická teória jazyka matematiky s cieľom preskúmať zmysel matematických výrokov a podstatu matematických objektov.

Filozofia matematiky skúma všeobecnú povahu matematickej metódy, povahu predmetov, ktorými sa matematika zaoberá, vzťahy medzi matematikou a inými vedami, ktoré môžu ovplyvniť matematiku alebo ktoré môžu z matematiky čerpať.
 ⌂ 

filozofia matematiky – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia mieru

– odhaľovanie, skúmanie a rozširovanie podmienok možnosti existencie, vzniku, vývinu, udržiavania, ohrozenia alebo zániku mieru a kultúry mieru opierajúce sa popri sebareflexívnej vrstve tohto výskumu orientovanej na možnosti prispievania samej filozofie k mieru a kultúre mieru aj o široké spektrum špeicálnovedného skúmania mieru.
 ⌂ 
filozofia

filozofia mysle

odkazy

– časť filozofie, ktorej predmetom je povaha mysle, duševných schopností, vedomia a ich vzťah k fyzickému telu, najmä k mozgu, čo sa formuluje ako problém mysle a tela (mind–body problem).

Vzhľadom na tento ústredný problém filozofie mysle, v tradičnej filozofii označovaný ako problém psychofyzického dualizmu, sa vykryštalizovalo viacero skupín prístupov k vzťahu mysle resp. vedomia a tela:

     1. dualistické:
         ● interakcionistický dualizmus substancií;
         ● psychofyzický paralelizmus;
         ● okazionalizmus;
         ● epifenomenalizmus;
         ● dualizmus vlastností;
     2. monistické:
         ● behaviorizmus;
         ● teória identity;
         ● funkcionalizmus;
         ● nereduktívny materializmus a emergentizmus;
         ● eliminatívny materializmus;
     3. buddhistické (najmä v rámci buddhistickej filozofie);
     4. hinduistické (najmä v rámci hinduistickej filozofie);
     5. jazykovofilozofická kritika psychofyzického problému;
     6. materialistické (qualia, intencionalita);
     3. všeobecnovedné prístupy pôvodne vychádzajúce z
         ● fyziky;
         ● neurovied;
         ● informatiky;
         ● výskumov umierania;
         ● psychológie;
         ● systémovej teórie;
         ● ....

K ďalším dôležitým problémov filozofie mysle patrí problém vedomia, najmä ťažký problém vedomia (hard problem of consciousness), zaujímajúci dôležité miesto v problematike umelej inteligencie a vo filozofii umelej inteligencie, problém slobody vôle a problém ja.
 ⌂ 

filozofia mysle – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia náboženská

odkazy

– zložka alebo vrstva náboženstva respektíve teológie filozoficky explikujúca ich fundamentálne významové útvary.

Podľa toho, o aké nábožestvo, ktorého súčasťou daná filozofie je, možno rozlišovať najmä tieto náboženské filozofie:

      – kresťanská filozofia,
      – islamská filozofia,
      – židovská filozofia,
      – hinduistická filozofia,
      – buddhistická filozofia,
      – taoistická filozofia,
 ⌂ 

filozofia náboženská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.


 ⌂    □ 

filozofia náboženstva

odkazy

– filozofická reflexia náboženstva ako špecifického spôsobu osvojovania si sveta človekom odlišujúceho sa od filozofie, vedy, umenia, mytológie, mystiky, mágie a ďalších vývinových pásiem kultúry. Filozofia náboženstva zahrnuje filozofickú analýzu náboženských významových útvarov a procesov, predovšetkým náboženskej viery v kontrapozícii k vedeniu, reprezentujúcich ten či onen aspekt transhorizontovej reality. Tematizuje pojem Boha, dôkazy božej existencie, miesto fenoménu náboženstva v kontexte ľudskej existencie, konania a správania sa človeka.

K najdôležitejším výsledkom filozofie náboženstva patrí popri samotnom filozofickom pojme náboženstva filozofický pojem Boha a pojmy jeho existencie a atribútov (napríklad všemocnosti, večnosti, bezčasovosti alebo časovosti, procesuality), pojem stvorenia, pojem náboženskej viery, náboženskej skúsenosti, zázraku, kultúrotvornosti náboženstva, škodlivosti náboženstva, zmyslu náboženstva.

V rámci filozofie náboženstva sa rozoberá aj problematika jej vzťahu k religionistike (a k jednotlivým relionistickým disciplínam – k psychológii náboženstva, sociológii náboženstva, k dejinám náboženstva), k etnologickým, kulturologickým, antropologickým skúmaniam náboženstva a k teológii.

Hoci zárodky filozofickej reflexie náboženstva a jeho predmetu (bohov, Boha, transhorizontovosti) možno nájsť už v počiatkoch filozofie samej, počiatky filozofie náboženstva ako špecifickej filozofickej disciplíny spadajú až do obdobia osvietenskej filozofie, kedy začala špecifikácia pojmu prirodzeného náboženstva a utváranie sa samotného pojmu filozofie náboženstva.

 Termín filozofia náboženstva sa vyskytuje v nadpise diela S. von Storchenaua Die Philosophie der Religion z roku 1772 nadväzujúceho na dielo A. F. Ruckersfeldera Philosophia de religione naturali z roku 1770.

K systematizácii filozofie náboženstva dochádza v rámci diskusií vyvolaných Kantovým dielom Religion innerhalb der Grenzen der bloßen Vernunft z roku 1793 a konštitúciu filozofie náboženstva ako filozofickej disciplíny završujú novokantovci.
 ⌂ 

filozofia náboženstva – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia národná

odkazy

– súbor filozofov a filozofických učení toho ktorého národa, etnika alebo skupiny etník/národov.

     Existencia národnej filozofie sa považuje za istý indikátor kultúrnej vyspelosti alebo zrelosti národa.

     Často sa do národnej filozofie zahrňujú nielen explicitné filozofické významové útvary, ale aj implicitné filozofické významové útvary.
 ⌂ 

filozofia národná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia nemecká

odkazy

– sebareflexívna súčasť nemeckej kultúry a európskej filozofie. Nemci sa podieľali už na utváraní scholastiky, kedy písali po latinsky a svojou filozofiou boli úzko spätí so západným, aristotelovsko-platónovsko-kresťanským myslením.

     Prvopočiatky filozofie, ktorú možno nazvať „nemeckou“, predstavuje tzv. ženská mystika (Frauenmystik).
 ⌂ 

filozofia nemecká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Abbt, Thomas
Adorno, Theodor Wiesengrund
Albertus Magnus

filozofia
filozofia európska

Habermas, Jürgen
Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Kant, Immanuel

Wolff, Christian

 ⌂    □ 

filozofia nórska

odkazy

– súčasť severskej filozofie, ktorá bola dlhú dobu v úzkom spojení s myslením dánskym. Až od čias založenia univerzity Kristiana v Oslo 1811 sa rozvíjala nezávisle: jej prvý predstaviteľ je Nils Treschow (1751–1833), ktorý od roku 1803 vyučoval v Kodani a od roku 1813 na univerzite Kistiana v Oslo. Ďalšími predstaviteľmi nórskej filozofie sú: Henrik Steffens (1773–1845), Nicolai Möller (1777–1862), Marcus Jacob Monrad (1815–1897), Anathon Aall (1867–1943), Arne Naess (1912–2009), Egil A. Wyller (*1925), Dag Österberg (*1938), Johan Fredrik Bjelke (*1916).
 ⌂ 

filozofia nórska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Aall, Anathon

filozofia
filozofia európska

 ⌂    □ 

filozofia novoveká

odkazy

– tretie obdobie vývinu filozofie nasledujúce po stredovekej filozofii a predchádzajúce filozofii súčasnej. Prechod medzi stredovekou a novovekou filozofiou tvorí renesančná filozofia, ktorú niektorí autori považujú za počiatok novovekej filozofie alebo prvú fázu jej vývinu.
 ⌂ 


filozofia novoveká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Bacon, Francis

filozofia
filozofia 16. stor.
filozofia 17. stor.
filozofia 18. stor.
filozofia 19. stor.
filozofia novoveká
filozofia renesančná
filozofia stredoveká
filozofia súčasná

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

Kant, Immanuel

 ⌂    □ 


filozofia osvietenská

odkazy

– zložka novovekej filozofie predstavujúca sebareflexívnu vrstvu osvietenstva a spočívajúca v obrate (vychádzajúcom najmä z R. Descarta) ku skúmaniu možností rozumu a jeho využiteľnosti. Osvietenskú filozofiu reprezentujú z anglických filozofov predovšetkým Th. Hobbes, J. Locke a D. Hume, z francúzskych filozofov najmä D. Diderot, J. d'Alembert, E. B. de Condillac, C. A. Helvetius, P. H. T. d'Holbach, J. J. Rousseau a z nemeckých filozofov J. G. Herder a I. Kant, ktorého mysliteľským výkonom osvietenská filozofia vrcholí a otvára sa nemecká klasická filozofia.

Výpočet osvietenských filozofov sa uvedenými menami nekončí, ale naopak otvára:

k anglickým osvietenským filozofom rátame týchto filozofov: J. Toland, M. Tindal, A. Collins, J. Priestley, D. Hartley, Th. Paine, W. Goodwin a predstavitelia škótskej filozofie zdravého rozumu;

k francúzskym osvietenským filozofom: P. Bayle, F. M. Voltaire, Ch. L. Montesquieu, F. de la Rochefoucault, J. de la Bruyere, Ch. Bonnet, L. de Clapiers, markýz de Vauvenargues, J. O. de La Mettrie, J. Turgot;

k nemeckým osvietenským filozofom: Ch. Wolff, G. B. Bilfinger, J. Ch. Gottsched, M. Knutzen, A. G. Baumgarten, Ch. A. Gottschedm L. Euler, G. Ploucquet, J. H. Lambert, H. S. Reimarius, M. Mendelssohn, Ch. M. Wieland, Friedrich Veľký, Ch. Garve, G. E. Lessing, J. N. Tetens, J. G. Sulzer, J B. Basedov.
 ⌂ 


filozofia osvietenská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia 18. stor.
filozofia populárna

Wolff, Christian

 ⌂    □ 


filozofia patristická

odkazy

– filozofická vrstva patristiky, kresťanská súčasť poslednej etapy starovekej filozofie.
 ⌂ 


filozofia patristická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia poklasická

odkazy

– súbor filozofém nasledujúcich po klasickej filozofii približne počnúc druhou tretinou 19. storočia v učení A. Comta, A. Schopenhauera, S. Kierkagaarda, B. Bolzana, J. F. Herbarta a K. Marxa a v nadväznosti na ne v rámci filozofie druhej polovice 19. storočia a vo filozofii 20. storočia. Napriek rozdielom medzi prúdmi poklasickej filozofie v nich možno rozpoznať odpor ku špekulatívno-konštruktivistickým metafyzickým filozofémam klasickej filozofie, ktoré vyvrcholili vo filozofii nemeckého idealizmu. Dvere poklasickej filozofii otvárala už paralene s vývinom nemeckého idealizmu romantická filozofia.
 ⌂ 


filozofia poklasická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia populárna

odkazy

– úsilie skupiny nemeckých filozofov 18. storočia sprístupňovať širšiemu publiku učenia osvietenskej filozofie, najmä filozofie Ch. Wolffa.
 ⌂ 


filozofia populárna – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia 18. stor.
filozofia nemecká
filozofia osvietenská
filozofia populárna

 ⌂    □ 


filozofia postmoderná

odkazy

– filozofická sebarfexia postmoderny, ktorej ústredným pojmom je pojem postmoderny a hlavnými metódami metódy analýzy diskurzu a dekonštrukcie.
 ⌂ 


filozofia postmoderná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia praktická

odkazy

– skupina filozofických disciplín, ktoré sa zaoberajú ľudským konaním a tvorbou: etika, politická filozofia, estetika, filozofia štátu, filozofia práva.
 ⌂ 


filozofia praktická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia prírody

odkazy

– tradičná filozofická disciplína skúmajúca prírodu, jej ontologický status, podstatu, povahu prírodných zákonitostí. Považuje sa za súčasť metafyziky. Rozvíjala sa najmä v prednovovekom období vývinu filozofie, t. j. pred vznikom novovekej fyziky a astronómie.
 ⌂ 


filozofia prírody – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia prírody (Hegel, G. W. F.)

– druhá časť vedy o idei, ktorá sa zaoberá ideou v jej inobytí (65;21).
 ⌂ 

filozofia psychológie

odkazy

– rozsiahla oblasť filozofie vedy zahrnujúca výskum teoretických základov modernej psychológie s osobitným akcentom na problematiku epistemologickú a metodologickú, úzka spolupráca s filozofiou mysle a kognitívnymi vedami a systematické domýšľanie filozofických podnetov rodiacich sa v rámci kognitívnej psychológie (philosophy of cognitive psychology), psychoanalýzy (philosophy of psychoanalysis), počítačového modelovania mysle a v rámci výskumu umelej inteligencie, jazyka myslenia, v rámci konekcionizmu, v rámci skúmania modularity a funkcionálnej štruktúry mysle a mozgu, teórie videnia, nevedomých mentálnych stavov, vôle atď.
 ⌂ 


filozofia psychológie – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia rakúska

odkazy

– súčasť európskej filozofie, špecifický európsky kultúrny fenomén význačný najmä tým, čo sa označuje ako rakúska filozofická tradícia alebo filozofia podunajskej monarchie: filozofické hnutie, ktoré podstatným spôsobom formovalo duchovný a kultúrny vývoj stredoeurópskeho regiónu.

Rakúsku filozofickú tradíciu reprezentuje postupnosť Bernard Bolzano - Franz Brentano - žiaci F. Brentana - raný L. Wittgenstein - viedenský krúžok.

Z tejto postupnosti sa po Brentanovi oddeľuje nemenej významná postupnosť predstaviteľov rakúskej ekonomickej školy: Karl Menger - Friedrich von Wieser - Eugen von Böhm-Bawerk - Ludwig von Mises - Friedrich August von Hayek.

Svojbytný a originálny charakter rakúskej filozofickej tradície spočíva najmä v tom, že táto tradícia predstavuje radikálnu kritickú opozíciu voči filozofii pestovanej v ostatných nemecky hovoriacich krajinách, to znamená voči nemeckej klasickej filozofii a filozofickým prúdom z nej vychádzajúcim alebo sa k nim navracajúcim.

Veľké odmietnutie pruskej, neskôr ríšskonemeckej filozofie je pôvodne zamerané proti jej (transcendentálnemu) subjektivizmu; v ďalšom vývoji sa však tento kritický postoj rakúskej filozofie orientuje stále zreteľnejšie proti totalitárnemu a etetistickému duchu nemeckého transcendentálneho subjektivizmu a všetkých jeho filiácií vrátane marxizmu.

Protitotalitárna orientácia rakúskej filozofickej tradície sa nerealizuje primárne v rovine politického myslenia (s výnimkou T. G. Masaryka), ale v podobe kritiky východiskových filozofických predpokladov nemeckého transcendentálneho subjektivizmu spojenej s hľadaním nových ontologických fundamentov, schopných zastávať funkciu filozofickej legitimizácie individualisticko-liberalistického videnia sveta a zodpovedajúceho chápania demokracie.

Táto funkcia sa realizovala najmä v brentanovskej syntéze aristotelizmu a kartezianizmu, ktorá je východiskom tak Masarykovho demokratizmu, ako aj liberalistického učenia rakúskej ekonomickej školy, ako aj pôvodnej netranscendentalistickej verzie Husserlovej fenomenológie.

Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie, na ktorú možno z istého hľadiska nazerať ako na spôsob filozofickej legitimizácie túžby Nemcov po jednotnom štáte, sa rakúska filozofická tradícia formuje v podmienkach existujúceho štátneho celku.

Hlavným mravným a politickým cieľom prezieravých vrstiev rakúskej spoločnosti bolo preto presadenie štátneho usporiadania, ktoré by etnickým a sociálne rôznorodým zložkám rakúskej monarchie poskytovalo možnosti autonómnej národnej a politickej existencie. Z tejto optiky sa tuhý a nedemokratický viedenský centralizmus musel nevuhnutne javiť ako niečo, čo v dlhodobej perspektíve ohrozuje samotné základy rakúskeho štátu.

Ďalším zdrojom antitotalitárnej a antiautoritárnej orientácie rakúskej filozofickej tradície je negatívny postoj Bolzana, Brentana, Masaryka, Stumpfa, Martyho atď. k autorite katolíckej cirkvi; tento negatívny postoj je obzvlášť zrejmý v Bolzanových konfliktoch s jeho cirkevnou vrchnosťou, v Brentanovom zrieknutí sa kňazského úradu a v Masarykovej konverzii k protestantizmu.

Príznačná je aj afinita rakúskej filozofie k anglosaskej i francúzskej filozofickej tradícii (Brentanove vzťahy k Descartovi a J. S. Millovi, Masarykov príklon k Humovi a Comtovi atď.) V priebehu 20. storočia dochádza dokonca k priamej integrácii anglosaskej a rakúskej filozofickej tradície napr. vo vzťahu A. Smith - F. A. von Hayek), pričom rakúska filozofia bola schopná priniesť anglosaskej tradícii veľmi významné podnety (Wittgenstein, Popper).

Základom štýlu práce rakúskych filozofov je prísne vedecká práca s pojmami, sústredená na ich analýzu a programovo sa zriekajúca veľkých generalizácií. Na rozdiel od nemeckej klasickej filozofie budovanej zhora, t. j. na základe apriórnych predpokladov, ktorým sa musia prispôsobovať zistené fakty, je filozofia v rakúskej tradícii budovaná vždy zdola - na báze evidentne zahliadnutých daností.

Najvýznamnejším dokladom tohto antimetafyzického trendu je práve Brentanova empirická psychológia, z ktorej vyrastá aj jeho ontológia a etika.

Pri skúmaní rakúskej filozofie možno vziať do úvahy aj filozofov habsburskej monarchie, ktorí sa zvyčajne skúmajú ako predstavitelia tej ktorej národnej filozofie, o ktorej sa uvažuje po vzniku Rakúsko-Uhorska alebo vôbec po rozpade monarchie.

Filozoficky veľmi vplyvný je aj odkaz S. Freuda a účinkovanie psychoanalytických prúdov na štrukturalizmus, marxizmus, existencializmus, postmodernú filozofiu, náboženskú filozofiu (Adler, Jung, Frankl).
 ⌂ 


filozofia rakúska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Anders, Günther

Eisler, Rudolf

filozofia

 ⌂    □ 


filozofia renesančná

odkazy

– súhrn filozofických učení 15. stor. – 16. stor. v rámci európskej filozofie, ktorých cieľom bola emancipácia človeka cestou návratu k prirodzenosti, a síce k prirodzenému životu (k prírode), k prirodzenému spoločenskému zriadeniu, k prirodzenému právu a k prirodzenému náboženstvu.

Renesančná filozofia (spolu s renesančným humanizmom) je podstatná súčasť renesančnej kultúry.

Renesančná filozofia stojí medzi stredovekou filozofiou a novovekou filozofiou, resp. tvorí prvú etapu novovekej filozofie.

Renesančná filozofia vyrastá zo štúdia textov starogréckych a starorímskych filozofov a so súbežného vyrovnávania sa s filozofickými školami 14. stor. Po nominalistickej duchovnej deštrukcii stredovekého poriadku (ordo) sú diela renesančnej filozofie prejavom energickej túžby po novej, harmonickejšej syntéze antiky a kresťanstva, filozofie a teológie, tela a ducha.

Celok jestvujúcna sa už nechápal ako hierarchicky vybudovaná stavba, ale ako vrstevnato usporiadané univerzum, v ktorom sa všetko všetkému podobá podľa princípu analógie. Miestom univerza je priestor, ktorý sa poväčšine chápe ako nekonečný alebo neohraničený a neskôr ako prvá substancia vecí (oproti scholastike, kde bol len akcidentom substancie).

Izomorfné chápanie priestoru umožňovalo venovať väčšiu pozornosť skúmaniu vzájomných vzťahov a vplyvov vecí, ktorých proporcie sa už mali vyjadrovať matematicky. Aplikácia matematiky však nesúvisela s korpuskulárnou identifikáciou a nedostávala sa do rozporu s presvedčením o kvalitatívnej rozrôznenosti makrokozmu.

Univerzum sa v renesančnej filozofii chápe nezriedka ako živý organizmus, v ktorom je všetko – vrátane hmoty – oživené. Na miesto foriem a esencií nastupujú duchovia rôznych úrovní, ktorí všetkým prenikajú a všetko riadia. Hlavným i disciplínami skúmania prírody sa stáva alchýmia a prirodzená mágia; hlavným predmetom vedenia sú kvality. Predpokladom poznania je zmyslová skúsenosť a priame pozorovanie. Knižné a autoritatívne vedenie renesanční filozofi kritizujú.

Pre pochopenie renesančnej filozofie ako sebareflexívnej zložky renesančnej kultúry je skutočnosť, že celá renesančná kultúra je apoteózou ľudského videnia; perspektívna sieť, do ktorej najmä ranorenesanční umelci zakomponovávajú svoje obrazy, vychádza z oka ako zo stredu pozorovania. Perspektívna sieť je manifestáciou individuálneho nazerania a skúsenosti. Novým modelom vnímania a rozumenia svetu sa stalo maliarstvo, ktoré sa už nepokladalo iba za umelecké remeslo ako v stredoveku, ale za formu vedenia.

Významná funkcia umenia sa prejavuje aj v bytostnej estetickosti reprezentatívnej časti renesančnej filozofie. Na pravdu i dobro sa pozerajú jej predstavitelia cez prizmu krásy, chápanej ako vnímanie a duchovné zakúšanie harmonickej proporcionality poriadku univerza.

Estetickým nárokom sa podriaďuje aj hovorená a písaná reč ako prostredník medzi ľudským duchom a realitou. Elegancia (krása hovorenia) a pravdivé poznanie sú neoddeliteľné. Pravde sa však prisudzuje rozmer nielen estetický, ale aj dejinný; predpokladom pochopenia pravdy a ľudského ducha je znalosť histórie.

Estetická relevancia renesančnej filozofie sa prejavuje aj v renesančnej antropológii, ktorá tvorí jej jadro: človek je obrazom Boha intelektom, slobodnou vôľou a predovšetkým schopnosťou tvoriť – človek je druhý stvoriteľ. Stojí v centre univerza, sústreďuje v sebe jeho dokonalosť a preto je bytosťou s mimoriadnou dôstojnosťou. Toto postavenia však nezakladá bezohľadné uplatňovanie ľudských práv voči prírode. Mimoriadne postavenie človeka mu skôr ukladá povinnosti než práva, pretože je len správcom stvorených vecí, na ktoré nemá klásť jarmo, ale má ich kultivovať a v intenciách stvoriteľa dotvárať.

Renesančná filozofia sa ešte pohybuje v paradigme mikrokozmos-makrokozmos, nie subjekt-objekt.
 ⌂ 


filozofia renesančná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Bacon, Francis
filozofia

 ⌂    □ 

filozofia rímska

odkazy

– súčasť alebo etapa antickej filozofie; sebareflexívna súčasť rímskej kultúry, pre ktorú je charakteristické úsilie obohatiť sa gréckym, najmä helénskym filozofickým myslením. Dôležitým impulzom v tomto smere bola návšteva aténskych vyslancov v Ríme v polovici 2. stor. pr. n. l., medzi ktorými boli najvýznamnejší predstavitelia vtedy existujúcich gréckych filozofických škôl. Približne od tohto obdobia sa v Ríme rozvíjajú tri filozofické prúdy: rímsky stoicizmus, rímsky epikureizmus a rímsky skepticizmus. Okrem nich sa rozvinul rímsky eklekticizmus (cf. eklekticizmus rímsky) a rímsky synkretizmus.

Na pôde Rímskej ríše sa rozvíjal ďalej novoplatonizmus, novopytagoreizmus, gnostické učenia a vzniká a rozvíja sa kresťanská filozofia.

„Rím bol otvorený všetkým prúdom gréckeho filozofického myslenia,“ hovorí F. Novotný, „pretože sám nemal svoju vlastnú dogmatickú sústavu, ktorá by sa cítila vnikaním cudzích živlov ohrozená (18;102).
 ⌂ 


filozofia rímska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Cicero, Marcus Tullius

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia ruská

odkazy

– súčasť európskej filozofie rozvíjajúca sa ako sebareflexívny sprievod ruskej kultúry minimálne počnúc 15. storočím až dodnes výrazne skandovaný krízovými a prelomovými obdobiami ruskej spoločnosti. Mocný kontinuálny zástoj v každom období vývinu ruskej filozofie zaujímala pravoslávna filozofia.

Ruská filozofia sa rozvinula ako dôsledok reflexie stretnutia alebo styku grécko-byzantskej a západnej kultúry, ako dôsledok, ktorý je pozorovateľný dodnes, a to nielen v rámci ruskej pravoslávnej filozofie, ale aj v rámci ostatných smerov a prúdov ruskej filozofie, vrátane materialistických či dokonca marxistických. Im všetkým je napriek nezriedka veľmi ostrým a tragickým rozporom vlastné nespochybniteľné úsilie čerpať z vlastnej veľmi bolestnej i veľmi povznášajúcej tradície.

Pozoruhodné na ruskom filozofickom myslení je jeho schopnosť intenzívneho a pre Rusov prínosného dialógu tak s filozofiami západnými, ako aj ázijskými (tradične s filozofiou čínskou, indickou, tibetskou).

Naznačené interkulturálne okolnosti môžu otvoriť vhľad do neobyčajne diferencovaného ruského filozofovania zasvätene a odborne na expertnej úrovni reflektujúceho najnovšie dianie vo svetovej vedeckotechnickej oblasti (za všetko stačí pozrieť na ruský kozmický, obranný a materiálový výskum a najmä praktickú realizáciu jeho výsledkov, na vývin ruského vojenstva), v ruskej medzinárodnej diplomacii v podmienkach historicky bezprecedentnej snahy Rusko izolovať a znemožniť, vo svetovej literatúre, v architektúre a v náboženskom živote a mystike.
 ⌂ 


filozofia ruská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia severoamerická

odkazy

– súčasť americkej filozofie, ktorú tvorí filozofia USA a neskôr aj filzofia Kanady.
 ⌂ 


filozofia severoamerická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Castañeda, Héctor-Neri

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia severská

odkazy

– skupina národných filozofií severnej Európy: dánska, nórska, fínska a švédska filozofia.
 ⌂ 


filozofia severská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia scholastická

odkazy

– sebareflexívna súčasť scholastiky, filozofický systém, ktorý základné pravdy preberá hlavne z Aristotela, upravuje ich a rozvíja v kresťanskom duchu a používa pritom deduktívnu metódu. Spája sa v nej aristotelovský rozum, tradícia svätých otcov a kresťanská viera. Vo svojom rozvíjaní uplatňuje dialektickú metódu.

     Fundament scholastickej filozofie vybudovala stredoveká scholastická filozofia, nadvazujúc na filozofiu patristickú.
 ⌂ 


filozofia scholastická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Albertus Magnus

filozofia
filozofia stredoveká

 ⌂    □ 

filozofia scholastická stredoveká

odkazy

– prvé obdobie vývinu scholastickej filozofie, filozofická súčasť alebo vrstva stredovekej scholastiky nadväzujúca na patristickú filozofiu, no odlišujúca sa od nej úsilím systematizovať predchádzajúce pokusy racionálne uchopiť vieru.
 ⌂ 


filozofia scholastická stredoveká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Egídius Riman

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia slovenská

odkazy

– slovenská národná filozofia, sebareflexívna zložka slovenskej kultúry a súčasť európskej filozofie, ktorej prvopočiatky a povaha súvisia s procesmi stretu a vzájomnej transformácie slovanskokultúrnych a kresťanskokultúrnych významových útvarov.

V rámci týchto procesov zaujíma dôležité miesto christianizácia, ktorá u nás začala na podunajskej cirkevnej synode okolo roku 796 po skončení fransko-avarských vojen. Synoda prerokovala postup a spôsob misie, v ktorej najzávažnejšie poslanie pripadlo salzburskému arcibiskupstvu a reznianskemu a pasovskému biskupstvu. Fransko-bavorskí kňazi pracovali na Veľkej Morave a v Panónii veľmi usilovne, no Slovania sa s novou kultúrou a jej významovým svetom zžívali komplikovane, pozri napr. Wiching, Konštantín Filozof. Slovenské filozofické myslenie začína tematizovať miesto človeka vo svete predovšetkým pri intervencii kreacionistickej predstavy sveta.

Slovenské filozofické myslenie sa najintenzívnejšie vyvíjalo vtedy, keď sa organicky prelínalo s ostatnými formami sebareflexie slovenskej kultúry, najmä s formou umeleckou, náboženskou, politickou a špeciálnovednou. Svoje vrcholy dosahovalo vždy vo väzbe na riešenie národnosebauvedomovacích, národnoemancipačných a sociálnych problémov. Preto aj kvalita „čisto“ filozofických výkonov Slovákov závisí od toho, či je explikáciou imanentnej filozofickej interpretácie miesta Slovákov vo svete, t. j. ich interakcie s prírodou a s kultúrou ostatných národov. Štúdium slovenskej filozofie preto nemožno obmedziť iba na poznávanie explicitnej profesionálnej filozofickej produkcie, ale neustále treba mať na pamäti aj kontakt s významovými útvarmi od takých predstaviteľov slovenskej kultúry, ako – uveďme čisto náhodne – Samo Vozár, Pavol Országh Hviezdoslav, Milan Rúfus, Roman Berger a predstavitelia ďalších oblastí umenia, vedy, náboženstva, techniky, praktickopolitickej aktivity.

K najvýznamnejším slovenským filozofom možno zaradiť J. A. Komenského (Česi ho považujú za českého filozofa, Maďari za maďarského filozofa a pod., hoci by ho azda bolo najvhodnejšie označovať ako moravského filozofa), ďalej Ľudovíta Štúra a v 20. storočí sem patria Vojtech Filkorn, Ladislav Hanus, Igor Hrušovský, Jozef Dieška, Michael Novak, Štefan Polakovič, Svätopluk Štúr a iní.

Na uzemí Slovenska písal Marcus Aurelius.

Jazykovo dospieva slovenská filozofia k výrazu najmä v staroslovienčine, latinčine, češtine, nemčine, maďarčine, slovenčine a v súčasnosti aj v angličtine.

Vývin slovenskej filozofie sa od začiatku počas dlhého obdobia odohráva prevažne v podobe konštitúcie a inštitúcie viac-menej latentných filozofických významových útvarov vyjadrovaných v textoch nie špecificky filozofického zamerania. Tieto významové útvary obsahujú najmä predstavu nemenlivosti a predstavu transcendentálnosti.

V predstave nemenlivosti kryštalizuje skúsenosť neobyčajne ťažkej postrehnuteľnosti premien spoločenskej reality na Slovensku mysliteľom. Spoločenský poriadok, rozdelenie spoločnosti na tri stavy (duchovní, páni a poddaní), životné pravdy, estetické princípy, umelecké postupy a prostriedky atď. sa slovenskému tvorcovi filozofických významových útvarov javia ako nemenlivé, oddávna platné a dané, od človeka nezávislé.

V predstave transcendentálnosti zasa kryštalizuje skúsenosť transhorizontovej reality pretrvávajúcej napriek pominuteľnosti človeka na svete. Filozofické myslenie na Slovensku sa pokúša zachytiť vzťah medzi pozemským svetom a životom a transhorizontovou realitou.

Slovenská filozofia ako súčasť európskej filozofie nadväzuje prirodzene na dedičstvo antickej filozofie a stredovekej filozofie, najmä západnej kresťanskej filozofie, cirkevných otcov, scholastiky a byzantskej filozofie. Impulzy, inšpirácie, obsah a témy prichádzajú v ďalšom vývine slovenského filozofického myslenia aj z hlavných prúdov renesančnej filozofie, novovekej filozofie a súčasnej filozofie.
 ⌂ 


filozofia slovenská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Antológia z diel filozofov, 1966–1977

filozofia
filozofia slovenská

Hrušovský, Igor

synkriticizmus

škola filozofická bratislavská

 ⌂    □ 

filozofia sociálna

odkazy

– filozofia spoločnosti – filozofické skúmanie sociálneho života, ktoré vyúsťuje do filozofického obrazu spoločenského života kolíšúceho podľa toho, aké kategórie a ďalšie významové útvary intervenujú v priebehu tvorby tohto obrazu ako dominantné. Ak napríklad takýmto dominantným významovým útvarom je pojem normy, môže ísť sociálnej filozofii o výskum a presadzovanie takých noriem, podľa ktorých by sa mal rozvíjať spoločenský život.

Sociálna filozofia je často teoretickou reflexiou možností lepšieho sveta a v tomto zmysle je aj obsiahnutá ako viac alebo menej explicitný filozofický základ v sociálnych utópiách a ideológiách.

Častými témami sociálnofilozofickej reflexie spoločnosti je sloboda a nevyhnutnosť v spoločenskom živote, historická zákonitosť, vzťah spoločnosti a prírody.

Sociálnu filozofiu kontraponujú voči filozofii prírody.
 ⌂ 


filozofia sociálna – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia sovietska

odkazy

– najmä ruská filozofia, ktorá sa rozvinula do štátnej filozofie Sovietskeho zväzu na báze recepcie marxistickej filozofie v Rusku a jej transformácie do podoby filozofickej súčasti marxizmu-leninizmu. Významne do vývinu sovietskej filozofie prispievali aj ďalšie národné filozofie v rámci sovietskej kultúry – filozofia ukrajinská, estónska, gruzínska, kazašská atď.
 ⌂ 


filozofia sovietska – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia starogrécka

odkazy

– staroveká grécka filozofia – staroveká filozofia, ktorá vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. stor. pr. n. l. a vyvíjala sa v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. ako sebareflexívna zložka starogréckej kultúry. Tvorí podstatnú súčasť antickej filozofie. Starogrécka filozofia je najvýznamnejšou etapou vývinu gréckej filozofie. V starovekej gréckej filozofii prevládalo riešenie ontologických problémov. Gnozeologické a antropologické otázky sa riešia len v rámci vysvetľovania a zdôvodňovania určitej ontologickej koncepcie.

Starogrécku filozofiu členia na niekoľko etáp:

     I. predsokratovská filozofia:

     1. iónska filozofia prírody (Táles, Anaximandros, Anaximenes, Herakleitos), ide tu o vymanenie sa zo spôsobu myslenia mytológie a o začiatok racionálneho skúmania povahy vesmíru. Za princíp všetkého sa tu považuje prvotná látka.

     2. pytagorovská filozofia, ktorá za princíp všetkého považuje číslo.

     3. eleatská filozofia (Xenofanes, Parmenides, Zenón z Eley, Melissos); skúma sa tu už súcno ako také.

     4. atomizmus, Empedokles, Anaxagoras: filozofické úsilie riešiť problém vzťahu pohybu (ako ho exponoval Herakleitos) a pokoja (ako tento fenomén tematizoval Parmenides); ide tu zároveň o skúmania vzťahu medzi mnohosťou a jednotou a dianím a bytím.

     II. vrcholné obdobie starogréckej filozofie:

     5. Sofisti (Protagoras, Gorgias) a Sokrates.

     6. Platón (náuka o ideách).

     7. Aristoteles (náuka o akte a potencii).

     III. obdobie helenizmu (ťažisko pozornosti sa presúva na etické a politologické otázky):

     8. epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus, novopytagorovstvo.

     9. novoplatonizmus (Plotinos); pozornosť sa venuje aj teológii a mystike.

Na pôde helenistickej filozofie sa rozvinie rímska filozofia.

 ⌂ 

filozofia starogrécka – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

agathon
aisthéta
Akadémia
Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)
Anaximandros z Milétu
Anaximenes z Milétu
Andronikos z Rodu
arché
Aristoteles

dialektika (filozofia starogrécka)

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia antická
filozofia helenistická
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Platón

Sokrates

Táles

 ⌂    □ 

filozofia staroveká

odkazy

– tisícročie trvajúca prvá etapa vývinu filozofie, po ktorej nasleduje stredoveká filozofia; filozofické názory autorov, ktorí v staroveku uvažovali o mieste človeka vo svete; prvé alebo najstaršie obdobie vo vývine filozofie nadväzujúce na protofilozofiu. Staroveká filozofia je dôležitá súčasť starovekej kultúry.

V Európe ju predstavuje antická filozofia, v Ázii (v Indii) staroveká indická filozofia a (v Číne) staroveká čínska filozofia (6. stor. pr. n. l.). Na Zápae i na Východe sa pritom zväčša nadväzuje na protofilozofiu. Hranica medzi filozofiou a protofilozofiou je hmlistá.

Staroveké obdobie vývinu filozofie prináša prakticky všetky základné problémy a motívy filozofie.
 ⌂ 

filozofia staroveká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)
Anaximandros z Milétu
Anaximenes z Milétu
Andronikos z Rodu
Aristoteles

filozofia
filozofia 6. stor. pr. n. l.
filozofia 5. stor. pr. n. l.
filozofia 4. stor. pr. n. l.
filozofia 3. stor. pr. n. l.
filozofia 2. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor. pr. n. l.
filozofia 1. stor.
filozofia 2. stor.
filozofia 3. stor.
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia antická
filozofia helenistická
filozofia rímska
filozofia starogrécka
filozofia staroveká

Platón

Sokrates
starovek

Táles

 ⌂    □ 

filozofia stredoveká

odkazy

– druhá etapa vývinu filozofie, nasledujúca po starovekej filozofii a predchádzajúca novovekej filozofii; filozofické názory autorov, ktorí v stredoveku uvažovali o mieste človeka vo svete; dôležitá, sebareflexívna súčasť stredovekej kultúry; filozofia, ktorá sa (na západe) vyvíjala približne od 5. stor. (uvádza sa rok zániku západorímskej ríše (r. 476)) do 14. stor. resp. 15. stor. (po renesančnú filozofiu). Na západe sa nezriedka za stredovekú filozofiu pokladá len filozofia 8. až 15. stor., a to v podstate v súlade s členením na cirkevný starovek (1. až 7. stor.), cirkevný stredovek (8. až 15. stor.) a cirkevný novovek (16. až 20. stor.).

     V Európe bolo náboženským pozadím tejto filozofie kresťanstvo (rímsky katolicizmus a byzantské pravoslávie), v Prednej Ázii a v arabských krajinách islam alebo judaizmus.

     Stredoveká filozofia rozpracováva (ale aj rozmelňuje) problémy a motívy, ktoré priniesla staroveká filozofia (cf. filozofia stroveká), často so zreteľnou tendenciou k dogmatizácii, až končí pokusmi o „veľkú syntézu“ (v Európe vrcholná scholastika, v Indii védánta, v Číne novokonfuciánstvo).

     Za významné súčasti stredovekej filozofie na západe sa pokladá patristika (raná patristika, vrcholná patristika a neskorá patristika), scholastika (raná scholastika, vrcholná scholastika a neskorá scholastika), mystika, byzantská filozofia, arabská filozofia, židovská filozofia.

     Filozofia plnila v tomto kontexte služobnú funkciu voči teológii. Preto je pre pochopenie stredovekej filozofie najdôležitejšie porozumieť tomuto vzťahu. Pokiaľ ide napríklad o stredovekú kresťanskú filozofiu, treba pochopiť predovšetkým jej vzťah ku kresťanskej teológii (k teológii prirodzenej a nadprirodzenej). Pokiaľ sa uvažuje o vzťahu filozofie a teológie, je užitočné uvedomiť si na strane teológie existenciu „troch klasických teologických paradigiem“: augustinovskej, tomášovskej a novoscholastickej, pričom vzhľadom na stredovekú teológiu ide o prvé dve.

     Z vnútornej, duchovnej stránky naznačuje povahu stredovekej filozofie Augustínov výrok: „Veď, aby si veril, a ver, aby si mohol vedieť (Intellige ut credas, crede ut intelligas)“. Jednota viery a vedenia je najpríznačnejšou črtou stredovekej filozofie. Nikdy v inej epoche západných duchovných dejín nevládla taká istota o existencii Boha, jeho múdrosti, moci a dobrote, o stvorenosti sveta, o jeho zmysluplnom usporiadaní a riadení.

     Jednota a poriadok sú znameniami doby, tvrdí Hirschberger.

     Významnou udalosťou pre rozvoj stredovekej filozofie bolo založenie falckej školy Karolom Veľkým.
 ⌂ 

filozofia stredoveká – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Albertus Magnus
al-Kindí
Anselm z Canterbury

filozofia
filozofia 4. stor.
filozofia 5. stor.
filozofia 6. stor.
filozofia 7. stor.
filozofia 8. stor.
filozofia 9. stor.
filozofia 10. stor.
filozofia 11. stor.
filozofia 12. stor.
filozofia 13. stor.
filozofia 14. stor.
filozofia 15. stor.

stredovek

 ⌂    □ 


filozofia súčasná

odkazy

– ostatná etapa vývinu filozofie počnúc druhou polovicou 19. storočia dodnes, nasledujúca po novovekej filozofii.

Začiatky súčasnej filozofie spadajú do 2. tretiny 19. storočia.
 ⌂ 


filozofia súčasná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

antropológia filozofická

filozofia
filozofia 19. stor.
filozofia 20. stor.
filozofia 21. stor.
filozofia analytická
filozofia marxistická
filozofia marxisticko-leninská
filozofia novoveká

Habermas, Jürgen

 ⌂    □ 

filozofia svetová

odkazy

– súčasť svetovej kultúry tvorená súborom kontinentálnych a národných filozofií v celosvetovom meradle, ktoré sa plne prepájajú v dobe globalizácie a generujú totalitu filozofického významového univerza.

     Svetová filozofia zahrnuje filozofiu ázijskú, európsku, americkú, austrálsku a africkú.
 ⌂ 


filozofia svetová – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia synkriticistická

odkazy

– sebareflektovaná zložka alebo vrstva sebareflexie synkriticizmu, filozofia jeho filozofie, čiže filozofia synkritickej filozofie.
 ⌂ 


filozofia synkriticistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia synkritická

odkazy

– sebareflexívna súčasť synkriticizmu.
 ⌂ 


filozofia synkritická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia športu

odkazy

– časť filozofie, ktroej predmetom je miesto športu vo vzťahovaní sa človeka a sveta, jeho ontologický status, zmysel a poslanie v kultivácii telesnej a duševnej stránky človeka, pričom sa to skúma filozofickými metódami pri (aj) explicitnej intervencii filozofických kategórií v tomto skúmaní.
 ⌂ 


filozofia športu – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia taoistická

odkazy

– čínska filozofia vyrastajúca z učenia Lao-c‘a, ktorá sa postupne vyvinula do náboženskofilozofického protipólu k buddhistickej filozofii a rozvíja sa až dodnes s mocnými rezonanciami aj mimo pôdy čínskej filozofie, pozri napríklad aj na Slovensku v myslení M. Čarnogurskej.
 ⌂ 


filozofia taoistická – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia
filozofia čínska

 ⌂    □ 

filozofia techniky

odkazy

– časť filozofie, ktorej predmetom je miesto techniky vo vzťahovaní sa človeka a sveta, jej ontologický status, zmysel a poslanie (funkcie) v živote človeka, pričom to všetko sa skúma filozofickým metódami pri (aj) explicitnej intervencii filozofických kategórií v tomto skúmaní.
 ⌂ 


filozofia techniky – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia tradičná

odkazy

– filozofia zabehaných mienení alebo dogiem, ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
 ⌂ 


filozofia tradičná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia transcendentálna

odkazy

– pôvodne Kantova kritická filozofia, ktorej ústrednou myšlienkou je, že empirické nevyhnutne predpokladá neempirické. Podobne ako oko je podmienkou a predpokladom svojho zorného poľa a všetkého, čo sa v zornom poli nachádza, tak aj skúsenostne poznávajúci subjekt je podmienkou a predpokladom súhrnu toho, čo je mu v skúsenosti dané, teda všetkých skúsenostných predmetov alebo všetkých empirických predmetov celého nášho poznania.
 ⌂ 


filozofia transcendentálna – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia umenia

odkazy

– časť filozofie, ktorej predmetom je miesto umenia v procese vzťahovania sa človeka a sveta skúmané filozofickými metódami pri (aj) explicitnej intervencii filozofických kategórií v tomto skúmaní.
 ⌂ 


filozofia umenia – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

estetika

filozofia
filozofia umenia

 ⌂    □ 

filozofia USA

odkazy

– zvyčajne označovaná prosto ako americká filozofia – súčasť severoamerickej filozofie a sebareflexívna vrstva kultúry USA.

 ⌂ 


filozofia USA – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia vedy

odkazy

– časť filozofie, ktorej predmetom je miesto vedy v procese vzťahovania sa človeka a sveta skúmané filozofickými metódami pri (aj) explicitnej intervencii filozofických kategórií v tomto skúmaní.

Filozofia vedy sa zvykne chápať ako

1. filozofická disciplína, ktorá skúma štruktúru vedeckého poznania, prostriedky a metódy vedeckého poznania, spôsoby fundamentácie vedeckého poznania, pravdivosť vedeckých poznatkov, vývin vedeckého poznania, vzťah vedy a každodenného života, vzťah vedeckých pojmov a vedeckých zákonov k empirickému svetu.

2. filozofická reflexia vedy počas celého obdobia koexistencie vedy a filozofie, kde sa uskutočňujú aj úvahy o postavení vedy v ľudskom živote a metafyzická reflexia vedy (Jaspers, Heidegger, P. Frank atď.).

3. filozofické úvahy o výsledkoch vedeckej činnosti a jej predpokladoch (A. Einstein, W. Heisenberg, N. Bohr, I. Prigogine atď.).

4. extrapolácia vedeckých výsledkov až do ontologických či metafyzických hypotéz; pokusy rozpracovať vedecké pojmy do základných pojmov výkladu sveta ako celku (Whitehead, D. Bohm, I. Prigogine a ď.)

5. teória vedy, v ktorej ide najmä o logickú analýzu vedy s metodologickými cieľmi. Filozofia vedy sa osamostatňuje v polovici 19. storočia najmä zásluhou W. Whewella a J. S. Milla. K rozvoju filozofie vedy prispeli o. i.: H. Poincaré, G. Frege, E. Mach, B. Russell, A. N. Whitehead, L. Wittgenstein, K. R. Popper a ď. Výraznémiesto v rámci filozofie vedy zaujíma analytická filozofia vedy, ktorú ovplyvnili resp. sú priamo jej predstaviteľmi myslitelia uvedení v predchádzajúcom odseku.
 ⌂ 


filozofia vedy – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

antifundamentalizmus

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia vojny

odkazy

– časť filozofie, v ktorej sa skúma podstata, zmysel a povaha vojny a vypracúva sa filozofický pojem vojny ako do istej miery aj zovšeobecnenie alebo reflexiu vojenskovedných pojmov vojny, ekonomických pojmov vojny, politologických pojmov vojny, medzinárodnoprávnych pojmov vojny,
historickovedných pojmov vojny, umeleckých obrazov vojny, svedectiev o prežívaní vojny atď.

V rámci filozofie vojny sa rozpracúvajú otázky, ako napríklad:

      ● Čo sa nazýva vojnou? Čo označujeme termínom vojna?
      ● Aký význam má vojna v dejinách ľudstva?
      ● Intervenujú alebo môžu intervenovať v reflexii vojny etické kategórie?
      ● Existujú vôbec vojny?

K predstaviteľom filozofie vojny sa zvyknú rátať: Carl von Clausewitz (1780–1831), Michael Walzer (*1935), Mary Kaldorová (*1946), Peter Warren Singer (*1974), Carl Schmitt (1888–1985) a ďalší.
 ⌂ 


filozofia vojny – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia východná

odkazy

– orientálna filozofia – obdobne ako filozofia západná komplex národných a nadnárodných filozofií zahrnujúcich najmä tieto filozofie:

      ● filozofia indická,
      ● filozofia čínska,
      ● filozofia japonská,
      ● filozofia tibetská,
      ● filozofia kórejská,
      ● filozofia vietnamská,
      ● filozofia indonézska
      ● filozofia arabská.

Východná filozofia sa vyznačuje myslením, ktoré je väčšmi spojené s náboženskými predstavami ako je to v myslení európskom. Ďalej sa vo východnej filozofii výraznejšie uplatňuje zmysel pre harmóniu celku a časti a rovnováhu medzi človekom a prírodou.

Keď sa hovorí o východnej filozofii nezriedka sa myslí filozofia ázijská.
 ⌂ 

filozofia východná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia západná

odkazy

– okcidentálna filozofia, euroamerická filozofia, atlantická filozofia – podstatná súčasť západnej kultúry, jej sebareflexívna zložka; filozofia euroamerického kultúrneho okruhu; tvorí charakteristický celok podobne ako filozofia čínska, filozofia arabská, filozofia indická.

     Hlavnými súčasťami západnej filozofie sú: európska filozofia a americká filozofia (filozofia USA, latinskoamerická a kanadská.
 ⌂ 

filozofia západná – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

filozofia židovská

odkazy

– z veľkej časti náboženská filozofia tvoriaca filozofickú zložku/vrstvu judaizmu. Počiatky židovskej filozofie možno sledovať s reakciami židovských filozofov na grécke školy helenistickej filozofie. Židovská filozofia sa od týchto počiatkov ešte v rámci starovekej filozofie rozvíja počas obdobia stredovekej, renesančnej a novovekej filozofie až dodnes.
 ⌂ 

filozofia židovská – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

filozofia

 ⌂    □ 

Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave

– hlavné filozofické pracovisko v Slovenskej republike. Filozofický ústav sa zameriava na základný výskum v oblasti logiky a metodológie vied, sociálnej a politickej filozofie, fenomenológie, dejín filozofického a politického myslenia na Slovensku. Výskum sa uskutočňuje na oddeleniach prostredníctvom riešenia grantových úloh. Predmetom skúmania je vývin logiky a metodológie vied na Slovensku, aktuálne otázky sociálneho poznania s dôrazom na povahu sociálneho faktu a metafyziku konania, metodológia sociálnych vied s dôrazom na analýzu miesta a funkcie praktického usudzovania pri vysvetľovaní a chápaní ľudského konania. Skúmajú sa problémy analytickej filozofie, filozofie jazyka, filozofie a metodológie prírodných vied a filozofie mysle.

filozofia
filozofia slovenská
 ⌂ 

forma

lat. – obrys, vonkajší tvar alebo vnútorná stavba, určené a určujúce usporiadanie predmetu alebo procesu na rozdiel od látky, matérie alebo obsahu; konkrétny spôsob existencie.

filozofia
 ⌂ 

Foucault, Michel

– (15. 10. 1926 Poitiers – 25. 6. 1984 Paríž) – francúzsky filozof, jeden z hlavných predstaviteľov postštrukturalizmu a postmodernizmu. Spolu s Deleuzom a Derridom hlavný predstaviteľ súčasnej francúzskej filozofie.

Dôraz kladie na diskontinuitu v dejinách a na centrálnu úlohu, ktorú začala v poznaní hrať moc.

1926 – 1984 (Foucault, Michel)
filozofia
filozofia 20. stor.
filozofia francúzska
 ⌂ 

Frege, Gottlob

(8. 11. 1848 Wismar – 25. 7. 1925 Bad Kleinen) – nemecký logik, matematik a filozof, jeden z hlavných priekopníkov analytickej filozofie a autor prvého uceleného variantu logicizmu.

filozofia analytická
logika
logika moderná
 ⌂ 

Fromm, Erich

(23. 3. 1900 Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – 18. 3. 1980 Locarno, Švajčiarsko) – nemecko-americký psychológ, sociológ a filozof, predstaviteľ neofreudizmu a západného marxizmu, jeden zo zakladateľov neopsychoanalýzy, menovite jej vetvy označovanej ako kultúrna psychoanalýza, ktorá psychoanalýzu interpretovala skôr sociálne a kultúrne než biologicky.

Dielo


filozofia 20. stor.
filozofia súčasná
filozofia USA
nekrofília (Fromm, E.)
 ⌂ 

funkcie boolovské

– B-funkcie – funkcie predstavujúce zobazenie f (x1, ..., xn): {0,1}n => {0,1}. Pre n-premenných existuje 2 na 2n rôznych B-funkcií n premenných.

Boolovské funkcie možno zapisovať týmito spôsobmi:


matematika
  

futurológia

lat.+gr. – veda, ktorej predmetom je budúcnosť. Hlavným cieľom futurológie je identifikovať budúce možné príležitosti a ohrozenia, v súlade s čím vypracúva scenáre budúceho vývoja ekonomiky, spoločnosti a civilizácie.
 ⌂ 

fyzika

odkazy

gr. – prírodná veda opisujúca a vysvetľujúca vlastnosti fyzikálnych objektov, zmeny týchto objektov a vzájomné pôsobenie medzi fyzikálnymi objektmi. Fyzika sa snaží opísať vesmír a princípy, podľa ktorých sa riadi.

Fyzika bola pôvodne náuka o prírode vypracúvajúca poznatky o pozemských a nebeských javoch, ktorá sa až do novoveku pestovala v rámci filozofie. Fyziku tvoria fyzikálne pojmy, idey, princípy, zákony a teórie, ktoré sú výsledkom teoretického a experimentálneho skúmania prírodných javov.

Fyzika ako prírodná veda v dnešnom ponímaní vznikla v 17. stor. a skúma všeobecné vlastnosti a zákonitosti pohybu hmoty (matérie). Fyziku považujú za najvyspelejšiu a najteoretickejšiu faktuálnu vednú disciplínu, pretože zo všetkých faktuálnych vied je v najtesnejšom spojení s matematikou.

Fyzika v tomto zmysle skúma zákony štruktúry, pohybu a vývoja neživých foriem pohybu hmoty. Na základe pozorovania a kvantitatívneho merania vedie k odhaľovaniu, matematickej formulácii a praktickému technickému využitiu základných prírodných zákonov.

Fyzika je predmetom filozofie fyziky.

Historicky sa fyzika delí na tieto časti (obdobia):

      ● klasická fyzika,
      ● moderná fyzika.

Podľa okruhov javov, ktorými sa fyzika zaoberá, ju členia na tieto časti:

      ● mechanika,
      ● termika a termodynamika,
      ● náuka o elektrine a magnetizme,
      ● optika,
      ● teória relativity,
      ● atomistika,
      ● kvantová fyzika.

Podľa metód práce sa fyzike delín na

      ● experimentálnu fyziku
          a
      ● teoretickú fyziku.

Podľa veľkosti skmaných objektov sa fyzika delí na tieto odbory:

      ● fyzika mikrosveta;
      ● fyzika makrosveta;
      ● fyzika megasveta;

Fyzika má veľký význam pre ostatné prírodné vedy, pre chémiu, biológiu, meteorológiu, gaológiu atď.

Veľmi dôležitá je väzba fyziky a techniky: na jednej strane fyzika ovplyvňuje techniku, na druhej strane fyzika využíva rôzne technické prostriedky v rámci fyzikálneho bádania. Technika má aj inšpiratívny význam pre fyziku: podnecuje ju k hľadaniu nových fyzikálnych zákonitostí.
 ⌂    □ 

fyzika – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

atóm (fyzika)
atomistika, in: fyzika atómová

častica látky (fyzika)

dĺžka

elektrón (fyzika)

fáza (termodynamika)
filozofia fyziky
fyzika
fyzika atómová
fyzika makrosveta, in: makrofyzika
fyzika megasveta, in: megafyzika
fyzika mikrosveta, in: mikrofyzika

chémia

ión (fyzika)

kilogram

látka (fyzika)

makrofyzika
makrokozmos, in: makrosvet
makrosvet
Medzinárodná sústava jednotiek SI
megafyzika
megakozmos, in: megasvet
megasvet
meter
mikrofyzika
mikrokozmos, in: mikrosvet
mikrosvet
molekula (fyzika)

neutrón (fyzika)

objekt fyzikálny
objekt makrofyzikálny
objekt makrosveta, in: objekt makrofyzikálny
objekt megafyzikálny
objekt megasveta, in: objekt megafyzikálny
objekt mikrofyzikálny
objekt mikrosveta, in: objekt mikrofyzikálny

pole (fyzika)
protón (fyzika)

sekunda
SI
SI, in: Medzinárodná sústava jednotiek SI
skupenstvo
sústava SI, in: Medzinárodná sústava jednotiek SI
systém fyzikálny
systém nefyzikálny

teleso
teória kvantová
termodynamika

vákuum absolútne (fyzika klasická)
veda
veda prírodná
veličina
veličina základná
rýchlosť (mechanika)

zákonitosť kvantová
zákonitosť mikrosveta

 ⌂    □ 

fyzika atómová

– atomistika – časť fyziky, jeden z fyzikálnych odborov tvoriacich základ fyziky mikrosveta. Predmetom atómovej fyziky sú atómy.

fyzika
 ⌂ 

G * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

gastronómia

fr.<gr. – súhrn vedomostí o príprave jedál a kultúre stolovania; kulinárstvo.
 ⌂ 

gemológia

lat.+gr.– veda, ktorej predmetom sú drahé kamene. Gemológia je aplikovaná mineralógia.

ametyst
 ⌂ 

geocentrizmus

gr. + lat. – názor, že Zem je stredom vesmíru. Tento názor rozpracoval v 2. stor. pr. n. l. do komplexnej sústavy Ptolemaios, podľa ktorého okolo Zeme ako centra vesmíru obieha Slnko, planéty a hviezdy.

heliocentrizmus
 ⌂ 

geografia

gr. – zemepis – veda o zemskom povrchu, o hospodárskych a kultúrnych pomeroch krajín a ľudstva.
 ⌂ 

geológia

gr. – vedy o Zemi.

Zem
 ⌂ 

geometria

gr. – časť matematiky, ktorej predmetom je tvar, veľkosť a vzájomná poloha telies alebo geometrických objektov, ako napríklad bod, priamka, rovina, kružnica atď.

bod (geometria)
matematika
 ⌂ 

glosár

gr. > lat. – slovník s jednoduchou štruktúrou hesiel.
 ⌂ 

gnozeológia

odkazy

gr. – teória poznania, noetika, epistemológia – filozofická disciplína, ktorá skúma poznanie. Za zakladateľa gnozeológie sa niekedy považuje R. Descartes, ktorý prvý vyčlenil vzťah subjektu a objektu ako gnozeologický problém.

Systematicky vypracoval gnozeológiu J. Locke.

Pri skúmaní poznania sa v gnozeológii v súlade s tou ktorou filozofickou orientáciou zameriava pozornosť na rôzne stránky alebo úrovne poznania, napr. na podstatu, štruktúru, zákonitosti atď. poznania. Skúmajú sa základy a hybné sily poznávacieho procesu, účel a cieľ poznávania, miesto poznávacej činnosti v celku ostatných činností ľudí, vzťah subjektu a objektu v procese poznávania, vzťah poznania a sveta, vzťah poznania a pravdy, postupy a metódy poznávania atď.

disciplína filozofická
poznanie
poznatok
poznávanie
subjekt poznania
teória poznania
 ⌂ 

H * Pomocný slovník filozofa          

 ⌂   ᴿᵉᵍ

Habermas, Jürgen

(1929 – ) – nemecký filozof, predstaviteľ školy a postmodernej filozofie, ktorý recipuje podnety analytickej filozofie, filozofickej hermeneutiky H.-G. Gadamera a psychoanalýzy. Univerzálnou metódou Habermasovej filozofie je kritický dialóg.

Habermas pri vypracúvaní svojej filozofémy kombinuje alebo syntetizuje mnohé špeciálnovedné a filozofické významové útvary a myšlienkové postupy; k týmto zdrojom patrí: sociológia, vývinová psychológia, evolučná teória, psychoanalýza, lingvistika, pedagogika, politická teória, právna teória, M. Weber, E. Durkheim, T. Parsons, etnometodológia, symbolický interakcionizmus G. H. Meada, psychológia J. Piageta a L. Kohlberga, K. Marx, G. Lukács, M. Horkheimer, T. W. Adorno, G. W. F. Hegel.

Občianska spoločnosť obsahuje možnosť svojej kritiky, pretože ju podľa Habermasa možno chápať prinajmenšom ako verejnosť, ktorá sa orientuje podľa meradla rozumného rozhovoru medzi v zásade všetkými občanmi a politické rozhodnutia považuje až vtedy za oprávnené, keď môžu být legitimované konsenzom. Habermas skúma podmienky a formu tohto rozumného rozhovoru ako aj podmienky a formy jeho narúšania a brzdenia. Výskum rušenia rozumného rozhovoru tvorí náplň Habermasovej sociálnej filozofie. Habermas chápe sociálnu filozofiu ako kritiku ideológie. Výskum podmienok a foriem rozumného rozhovoru predstavuje podľa Habermasa snahu odhaliť štruktúru poznania riadiaceho sa záujmami. Habermasovo skúmanie vyúsťuje do teórie komunikatívnej kompetencie. Habermas podrobuje kritike sociologické teórie M. Webera, T. Parsonsa, N. Luhmanna. Habermas sa pokúša pokračovať vo filozofickom diskurze moderny, ktorého plauzibilnosť sa mu zdá spočívať v postmetafyzickom myslení.

filozofia 20. stor.
filozofia európska
filozofia nemecká
filozofia súčasná
 ⌂ 

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

odkazy

(27. 8. 1770 Stuttgart – 14. 11. 1831 Berlín) – nemecký filozof, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie, autor systematickej teórie dialektiky, završovateľ novovekej filozofie.

Hegelova teória dialektiky vychádza z predpokladu, že základom skutočnosti je všeobecný pojem, ktorý sa diferencuje a rozčleňuje, pretože v ňom vládne zákon protikladu ako prameň a základ všetkého pohybu vo svete, v ktorom sa pojem realizuje. Každý pojem sa v procese myslenia skonkrétňuje, čím popiera svoju všeobecnosť. Každá téza nastoľuje v tomto procese svoju antitézu a syntéza vzniknutá na základe oboch sa stáva novou tézou, hľadajúcou novú syntézu so svojou antitézou. V procese protirečenia pojem získava zároveň svoje nové určenie, pričom však zostáva so sebou totožný; týmto si obohacuje svoj vlastný obsah.

Tento zákon vládne nielen v myslení, ale aj v reálnom bytí, v ktorom je duch ako vnútorná idea všetkých vecí prameňom všetkého vývoja, uskutočňujúceho sa tiež v troch etapách od tézy cez antitézu k syntéze.

Dialektická metóda, ktorá je zároveň filozofiou, musí v systéme vystihnúť rozvoj bytia odvodzujúceho sa z absolútnej idey a dokázať, ako sa táto idea po realizovaní sa v prírode, kultúre a v histórii znovu vracia k sebe samej a dosahuje úplnosť svojho vedomia (plné sebauvedomenie).

Predmetom filozofie, podľa Hegela, je toto absolútno vo svojom vnútornom a nevyhnutnom vývoji, absolútno ako večný duch, ktorý je v neustálom vývoji a tvorí veci zo seba. Tento proces je nekonečný a pochopiť ho možno len ako celok.

Fenomenológia ducha

V Hegelovom poňatí sa pojem chápaný ako absolútno berie ako imanentná aktivita subjektu, spočívajúca v sebapoznávaní rozumu v procese dialektickej sebarealizácie. Táto sebarealizácia absolútna sa odohráva v troch etapách: v prvej etape je pojem najskôr sebou (téza), v druhej mimo seba (antitéza) a v tretej znovu v sebe (syntéza). Úlohou fenomenológie ducha je dokázať, ako myslenie (duch, pojem) postupne získava sebauvedomenie, ako napokon dospieva k absolútnemu duchu.

Špeciálne prvou etapou sa má zaoberať logika, ktorej predmetom je teda pojem ako od sveta nezávislé bytie.

Druhou etapou sa má zaoberať filozofia prírody, ktorej predmetom je bytie prejavujúce sa vo vonkajšom svete.

A napokon treťou etapou sa má zaoberať filozofia ducha, ktorá ukazuje, ako bytie získava svoje sebauvedomenie prostredníctvom ľudského ducha.

Vo vyššie načrtnutých troch etapách vývinu absolútna sa ukazuje, ako sa historicky konkrétna skutočnosť totalizuje v pojme a stáva predmetom vedomia a ako vzťahy medzi vecami sú iba rozličným postojom myslenia vo vzťahu k vlastnému objektu, ktorý jestvuje len v závislosti od mysliaceho subjektu.

Logika

Hegel vo svojej logike vychádza z formálneho chápania bytia, z ktorého chce dialekticky odvodiť jeho ontologické kategórie. Preto je Hegelova logika dialektikou, ktorá obsahuje poznanie sveta ideí v ich vývoji.

Kategórie vydedukované v systéme logiky podliehajú zákonu vzájomnej súvislosti a zákonu protikladov, ktorý spôsobuje ich vzájomné dialektické pôsobenie. Východiskom tohto pôsobenia je absolútno, úplne jednoduchý, nezávislý, v sebe uzavretý, celkom neurčený pojem. Tento pojem sa vyvíja podľa princípu tézy, antitézy a syntézy: je najskôr sebou samým, potom pre seba a nakoniec osebe.

V prvom štádiu pojem znamená čisté bytie, ktoré sa ďalej rozvíja v podobe kategórií kvality, kvantity a miery.

V druhom štádiu je pojem podstatou, ktorá vystupuje najprv osebe ako základ jestvovania, potom mimo seba ako jav a opäť osebe v podobe skutočnosti.
V treťom štádiu sa pojem stáva skutočným pojmom, ktorý je najskôr subjektívny, potom objektívny a nakoniec prechádza do absolútnej idey v jednote toho, čo je subjektívne a objektívne a čo je najvyšším prejavom celého procesu rozvoja pojmu. Idea v sebe obsahuje život (ako subjektívnu ideu), poznanie (ako objektívnu ideu) a čistú formu pojmu (ako absolútnu ideu). Absolútna idea ako logická idea obsahuje nazeranie vlastného obsahu i celú jeho pravdu.

Idea dialekticky prechádza do antitézy a ako bytie alebo ako jestvujúc idea sa stáva prírodou a logika sa mení na filozofiu prírody.

Filozofia prírody

Hegelova filozofia prírody redukuje celý prirodzený vývin vecí na dialektický proces pojmov. V stave inobytia sa idea prejavuje navonok v priestore a čase, ktoré podliehajú náhode a slepej nevyhnutnosti. Toto prejavenie navonok sa znovu uskutočňuje v troch etapách zmien: mechanických – týkajúcich sa hmoty, fyzických – týkajúcich sa neorganických vzťahov, a organických – zahrňujúcich najmä živočíšny svet.

Vzhľadom na Hegelovo relegovania času do oblasti prírody, možno Hegelovu logiku a filozofiu ducha prinajmenšom sčasti považovať zároveň za perichronozofické disciplíny, menovite logiku za náuku o predčasových formách bezčasia, čiže prochronematiku, a filozofiu ducha za náuku o záčasových formách bezčasia, čiže za metachronematiku.

Filozofia ducha

Príroda musí vo svojich jednotlivých vitálnych prejavoch umrieť, aby mohol vzniknúť duch, ktorý je ideou vracajúcou sa znovu z inobytia k sebe samej. Vývin idey je procesom od nevyhnutnosti prírody k slobode sebapoznania, ktoré sa realizuje v štáte, umení a vo filozofii.

Duch znamená dialektické stávanie sa, ktoré je jeho obsahom. Toto neustále stávanie sa tiež odohráva v troch štádiách: duch, ktorý je podstatou ako téza (subjektívny duch), mimo seba ako antitéza (objektívny duch) a osebe ako syntéza (absolútny duch).

Hlavné myšlienky

      • Zistiť, aké kategórie sú v našom subjektívnom myslení, znamená zároveň zistiť bytostný charakter alebo význam objektívnej reality.
      • Bytostný charakter reality je idea, rozum alebo Boh, ktorého plným uskutočnením je duch.
      • Etapy prírody a ľudského konania sú etapy, ktorými idea prechádza pri uskutočňovaní seba samej ako ducha.
      • Ako bytosti majúce schopnosť myslieť, a teda slobodnú vôľu a konanie, sme my ľudia nositelia alebo sprostredkovatelia uskutočňovania reality ako ducha.
 ⌂ 

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

absolútno (Hegel, G. W. F.)

bytie (Hegel, G. W. F.)

filozofia
filozofia 19. stor.
filozofia nemecká
filozofia novoveká

Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

idea absolútna (Hegel, G. W. F.)

odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

príroda (Hegel, G. W. F.)

 ⌂    □ 

heliocentrizmus

gr. + lat. – vedecká teória, podľa ktorej stredom vesmíru je Slnko.

geocentrizmus
 ⌂ 

história

odkazy

– historické vedy – veda, ktorej predmetom sú dejiny.

Existuje viacero kritérií členenia historických vied.

Podľa chronologického hľadiska sa historické vedy členia na tieto časti/disciplíny:

     ● prehistória,
     ● história staroveku,
     ● história stredoveku,
     ● história novoveku,
     ● história moderných dejín.

Členenie podľa priestorového hľadiska:

     ● všeobecná história,
     ● regionálne histórie.

Členenie podľa praktickej špecializácie:

     ● história politiky,
     ● história práva,
     ● história hospodárstva,
     ● história umenia,
     ● história vedy,
     ● história náboženstva,
     ● história filozofie,
     ● história školstva,
     ● história písma,
     ● história vojenstva,
     ● história dopravy,
     ● história športu,
     ● história módy,
     ● ....
 ⌂ 

história – odkazy

 ⌂   ᴿᵉᵍ

dejiny
dejiny ľudstva
dejiny moderné
doba osová

história
história novoveku
história staroveku
história stredoveku

novovek

pravek
prehistória

starovek
stredovek

trón

vývin historický

Web:
história, in: Wikipédia
 ⌂    □ 

história dejín moderných

– časť histórie (historická disciplína, historické veda), ktorej predmetom sú moderné dejiny.
 ⌂ 

história novoveku

– časť histórie (historická disciplína, historické veda), ktorej predmetom je novovek.
 ⌂ 

história staroveku

– časť histórie (historická disciplína, historické veda), ktorej predmetom je starovek.
 ⌂ 

história stredoveku

– časť histórie (historická disciplína, historické veda), ktorej predmetom je stredovek.
 ⌂ 

hodnosť

– stupeň v sústave postavenia.
 ⌂ 

hodnota číslená

– hodnota vyjadrená pomocou čísel.
 ⌂ 

Hrušovský, Igor

(14. 4. 1907 Bánoce nad Bebravou – 18. 7. 1978 Bratislava) – slovenský filozof, ktorý nadviazal na odkaz filozofie viedenského krúžku a dospel k vypracovaniu jedného zo štrukturalistických variantov marxistickej filozofie; zakladateľ bratislavskej filozofickej školy. hlavný redaktor Antológie z diel filozofov.

Dielo

  • Teória vedy, 1941
  • Vývin vedeckého myslenia, 1942
  • Francis Bacon, 1945
  • Engels ako filozof, 1946
  • Problémy noetiky, 1948
  • Dialektika spoločenského vývinu, 1949
  • Filozofia v dejinách triednych zápasov, 1952
  • (ako iniciátor a spoluautor) Kapitoly z dejín slovenskej filozofie, 1956
  • (ako iniciátor a spoluautor) Prehľad dejín slovenskej filozofie, 1956
  • Tri iniciatívy v dejinách filozofie, 1956
  • Problémy, portréty, retrospektívy, 1965
  • Strukturation und Apperzeption des Konkreten, 1966
  • (ako spoluautor a hlavný redaktor) Antológia z diel filozofov, I–X, 1966–1977
  • Problémy filozofie, 1970
  • Dialektika bytia a kultúry, 1974


    • filozofia
    filozofia slovenská
     ⌂ 

    hudba

    – 1. (v stredoveku) siedme zo siedmich slobodných umení.

         2. široko rozvetvený odbor umenia, umelecký druh, v ktorom sa používajú predovšetkým tóny, a síce tóny hudobných nástrojov a ľudského hlasu (spevu).

         Hudba je predmetom výskumu mnohých disciplín (muzikológie, filozofie hudby atď.).

         Archaický význam slova „hudba (muzika)“ mieni najprv spev a poéziu (pozri: múzy), neskôr súhrn všetkých umení nejako spojených so spevom a slovom, ba dokonca všetkých disciplín (história, astronómia, filozofia, ...) ako myšlienok vyjadrovaných slovami. Okrem tohto širokého významu dostal termín hudba od klasického Grécka aj užší význam, a síce umenie tónov.
     ⌂ 

    hypertext

    gr.+lat. – text alebo súbor textov spracovaný počítačovým využitím odkazov na prepájanie navzájom súvisiacich textov.

    informatika
     ⌂ 

    hypotéza (logika moderná)

    – výrok, ktorého pravdivostnú hodnotu zatiaľ nepoznáme, alebo tvrdenie, o ktorom zatiaľ nevieme jednoznačne určiť, či je pravdivé alebo nepravdivé., pričom však jedna z týchto možností musí nastať..

    logika moderná
     ⌂ 

    CH * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    charakteristika

    gr. – opis, vystihnutie základných alebo podstatných vlastností.
     ⌂ 

    chémia

    gr. – veda, ktorej predmetom sú vlastnosti, zloženie, príprava a štruktúra anorganických a arganických látok a ich vzájomné interakcie.

    biológia
    častica látky (fyzika)
    fáza (termodynamika)
    fyzika
    látka (chémia)
    skupenstvo
     ⌂ 

    I * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    idea absolútna (Hegel, G. W. F.)

    – rozvinutie pojmu do plnosti konkrétnej totality, absolútna a úplná pravda, idea mysliaca samu seba. V absolútnej idey dosahuje absolútno svoje plne konkrétne bytie, opúšťa slobodné médium čistého myslenia a prechádza do prírody ako svojho inobytia.
     ⌂ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    identifikácia

    lat. – určovanie alebo rozpoznávanie entít na základe ich vlastností.
     ⌂ 

    ideológia

    gr. – viac alebo menej usporiadaný a explicitný súbor kognitívnych a axiologických významových útvarov vypracúvaný s cieľom prezentovať a zdôvodniť záujmy tej ktorej sociálnej skupiny alebo vrstvy. Ideológie v explicitnejších podobách formulujú jasnejšie aj svoj vzťah k reálnym alebo proklamovaným spoločenským záujmom, ideológie v menej explicitných podobách sú zväčša zahalené rúškom náhradného výraziva alebo iba implicitne obsiahnuté v proklamovane mimoideologických formách pristupovania k realite.

    Termín ideológia zaviedol A. L. C. Destutt de Tracy v roku 1796 ako označenie vedy, ktorej predmetom je vznik ideí.

    Paleta názorov na ideológiu siaha od negatívnych až po pozitívne, pričom negatívne sa zväčša hodnotí ideológia sociálneho alebo politického protivníka a pozitívne ideológia vlastná, a to bez ohľadu na stupeň explicitnosti jej vyjadrovania.

    Peioratívne chápal význam toho, čo sa udomácnilo ako termín ideológia, Napoleon Bonaparte (1769–1921), ktorý svojich protivníkov označoval ako ideológov.

    Ostro negatívne používali slovo idelógia K. Marx a F. Engels v polemike s ich ideovými odporcami (cf dielo Nemecká ideológia, ktoré spolu napísali v rokoch 1845–1846).

    Vcelku explicitne sa k svojej ideológii hlásia najmä zástancovia marxizmu-leninizmu a ďalších ortodoxných foriem marxizmu, ale aj zástancovia konzervativizmu, zatiaľ čo odporcovia marxistickej ideológie ju hodnotili alebo hodnotia takmer unisono negatívne, pričom skutočnú náplň svojich vlastných ideologických názorov ponechávajú úplne v tieni alebo ukrytú za ľudomilným hávom.

    Pojem ideológie z hľadiska sociológie vedenia vypracoval Karl Mannheim, ktorý ju chápe ako falošný významový útvar, ktorého falošnosť vidí v tom, že v ňom nejde o poznanie reality, ale o jej ovládnutie: vo významových procesoch tvoriacich ideológiu, podľa Mannheima, nejde o pravdu, ale o moc.

    Predstavitelia frankfurtskej školy odhaľujú a skúmajú ideologickú funkciu aj technickej a vedeckej racionality, na báze ktorých sa rozum z kritika starých ideológií mení na oporu ideológií nových, pretože zdanlivo neideologický princíp technickej či vedeckej racionality predpokladá ovládnutie a kontrolu prírody i človeka a v tomto zmysle funguje ako účinný legitimačný prvok ustavených štruktúr moci.
     ⌂ 
    marxizmus-leninizmus

    indivíduum

    lat. – jednotlivec, jedinec.
     ⌂ 

    infalibilizmus

    lat. – v najširšom zmysle: názor, zakladajúci sa na presvedčení o neomylnosti alebo dostatočnosti každého jednotlivého poznania. Jeho opakom je falibilizmus.
     ⌂ 
    filozofia

    informácia (informatika)

    – jav znižujúci chaos, neurčitosť a náhodnosť, pričom z chaosu robí poriadok, z neurčitosti určitosť a z náhodnosti zákonitosť.

    Pri informácii sa skúma jej získavanie, uchovávanie, spracúvanie a šírenie.

    Podľa obsahu sa informácie členia na:

     ⌂ 
    entita
    informatika

    informatika

    odkazy

    lat. – veda, ktorej predmetom sú informácie, informačný proces a informačný systém.
     ⌂ 

    informatika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    dekodér, in: dekódovač informácie (informatika)
    dekódovač informácie (informatika)
    dekódovanie informácie (informatika)

    hypertext

    informácia (informatika)
    informatika
    informatika matematická
    informatika teoretická

    kanál prenosový (informatika)
    kodér, in: kódovač informácie (informatika)
    kódovač informácie (informatika)
    kódovanie informácie (informatika)

    model dátový
    modelovanie dátové

    odkaz hypertextový
    ontológia (informatika)

    parametre signálu (informatika)
    prenos informácií (informatika)
    prijímač informácie (informatika)
    proces informačný (informatika)
    proces komunikačný (informatika)

    signál (informatika)
    signál analógový (informatika)
    signál digitálny (informatika)
    spracovanie informácií (informatika)
    systém informačný (informatika)
    systém komunikačný (informatika)

    text elektronický

    uchovanie informácií (informatika)

    vysielač informácie (informatika)

    zber informácií (informatika)
    zdroj informácie (informatika)

     ⌂    □ 

    informatika matematická

    – počítačová veda – veda, ktorej predmetom sú výpočtové a informačné procesy z hľadiska hardvéru a softvéru. Abstraktne skúma algoritmy, formálne jazyky, programovacie jazyky, sofvér i harvér.
     ⌂ 
    informatika

    informatika teoretická

    – oblasť matematickej informatiky, ktorej predmetom sú matematické aspekty spracovania inormácií využiteľné pri budovaní počítačov.

    Teoretická informatika zahrnuje teóriu formálnych jazykov, teóriu automatov, teóriu zložitosti a ďalšie disciplíny.
     ⌂ 
    informatika

    integrácia

    lat. – zjednocovanie, zjednocovanie – účelné spájanie, spojenie viacerých samostatných celkov, zložiek do jedného vnútorne jednotného systému, tvoriaceho nový, vyšší typ celku.
     ⌂ 

    integrácia hospodárska

    – proces zlučovania a zrastania hospodárskych štruktúr. Formou hopodárskej integrácie je napríklad hospodárska únia.
     ⌂ 
    ekonómia

    interval

    – úsek medzi dvoma javmi alebo bodmi.
     ⌂ 

    ión (fyzika)

    – častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou.
     ⌂ 
    fyzika

    J * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    jav

    – fenomén – dačo pozorovateľné (prístupné pozorovaniu), všetko, čo sa javí, napríklad fyzikálny jav.
     ⌂ 
    filozofia
    veličina

    jav fyzikálny

    – jav, ktorý je predmetom skúmania fyziky, napríklad fyzikálny dej.
     ⌂ 
    fyzika

    javenie sa

    – procesuálny aspekt javu, jav videný z hľadiska kategórie procesuality, procesualita javu.
     ⌂ 
    filozofia

    jazyk

    odkazy

    – zložitý jav, ktorý tvoria tri zložky: reč (fr. langage), jazyk v užšom zmysle slova (fr. langue) a prehovor (fr. parole).

         Reč (langage) je ústne dorozumievanie sa medzi ľuďmi založené na všeobecnej ľudskej schopnosti produkovať pri vzájomnej komunikácii slovné a neslovné výrazové prostriedky.

         Jazyk v užšom zmysle slova (langue) je systém znakov a pravidiel, ktorými sa hovoriaci riadi pri oznamovaní informácie. Jazyk v užšom zmysle slova je stredobodom zájmu lingvistiky.

         Prehovor (parole) je konkétne oznámenie vytvorené na základe znalosti a rešpektovania systému jazyka (cf 268;17).
     ⌂ 

    jazyk – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    jazyk
    jazyk monocentrický

    lingvistika

     ⌂    □ 

    jazyk formalizovaný (logika moderná)

    – umelo (podľa presne stanovených pravidiel) vytvorený symbolizovaný jazyk, abstrahujúci od konkrétneho významu svojich výrazov a nepripúšťajúci nijaké výnimky.

    Formalizovaný jazyk obsahuje určitú abecedu, slová, vety a pravidlá, pomocou ktorých možno vytvárať rôzne nové slová a prechádzať od viet k iným vetám.

    Pravidlá, podľa ktorých sa buduje formalizovaný jazyk, sa nazývajú formačné pravidlá alebo pravidlá formácie.
     ⌂ 
    logika moderná

    jazyk monocentrický

    – jazyk, ktorý má iba jednu spisovnú verziu.
     ⌂ 
    lingvistika

    jedinec

    – jesnotlivec, indivíduum.
     ⌂ 

    jednotka

    – samostatná časť nejakého celku; funkčný blok; základná veličina, základná miera na meranie niečoho; najmenší, ďalej nerozložiteľný útvar.
     ⌂ 

    jednotlivec

    – indivíduum – jednotlivý človek.
     ⌂ 

    joga

    odkazy

    – jeden zo šiestich hlavných systémov hinduistickej filozofie (daršana), podľa ktorého svet vyvstáva z prakrti (tvorivej prírody) obsahujúcej kozmickú myseľ (čitta). Čitta je akási matrica pre vytvorenie individuálnych myslí. Jednotlivci (puruša) sa však vo svojej individuálnej mysli zvyčajne uväznia v dôsledku svojej túžby. K oslobodeniu (kaivalja) môže človek dospieť absolvovaním sústavy praktík zvaných krija a prakrija súborne označovaných ako aštangajoga alebo rádžajoga.

    Systematizátorom základov jogy ako daršany je Pataňdžali.

    Joga v najširšom zmysle je spôsob života tvoriaci fundament pôvodnej indickej kultúry vychádzajúci z védskej kultúry za účinkovania dokonca až predárijských vplyvov harappskej kultúry.

    Klasická joga tak, ako jej základy spracoval do podoby jedného zo šiestich ortodoxných systémov (daršan) hinduistickej filozofie po stáročia trvajúcom vývine Pataňdžali až v 2. stor. pr. n. l., by sa dala azda charakterizovať ako systematizácia a ďalšie rozvíjanie sebareflexívnej vrstvy jogovej kultúry v onom prvom najširšom a najrozvetvenejšom zmysle prakticky až dodnes (pozri indické ale i mimoindické vedecké centrá výskumu a aplikácie jogy ako filozofie, vedy a súčasti súčasnej medicíny a vojenstva).

    Zložitú problematiku dvoch základných skupín významov výrazu joga 1. ako komplikovanej spleti spôsobov života tvoriacej fundament indickej kultúry a dnes niektorými svojimi technikami zasahujúci prakticky všetky mimoindické kultúry a psychohygienické systémy a 2. ako filozofického systému alebo školy opisuje K. Werner takto:

    „Jóga, jejíž původ nelze odvodit z védskych písem bez vnějších vlivů, byla již v době raných upanišad pěstována v lesních ášramech stranou hlavního proudu védsko-bráhmanské tradice a předávána osobně z učitele na žáky, jak se dovídáme hlavně z buddhistického pálijského kánonu. Mimoto existují též náznaky o jejím předárijském (harappském) původu či alespoň o vlivu pozůstatků harappské kultury na její utváření. Po dezintegraci védsko-bráhmanského systému následkem úspěchu netradičních hnutí śrámaṇů (a hlavně buddhismu a džinismu) a po obnovení náboženské tradice v podobě hinduismu došlo k přijetí jógy mezi právoplatné systémy ‚zření‘ (darśaṇa) skutečnosti v podání Pataňdžaliho, a také, opět pod vlivem buddhistických a džinistických nauk a meditačních praktik, k jejímu zpopularizování, na němž se značnou měrou podílela Bhagavad-gíta. Dílčí zájmy při rozpracování jógických technik pak vedli k tomu, že některé z těchto technik začaly být považovány za důležitější pro dosažení určitých žádoucích cílů anebo účinnější pro rychlou cestu za konečným cílem, a ty byly vyvinuty v samostatné jógické disciplíny. Jistou úlohu při tom hrály okrajové tendence nebo spodní proudy náboženského vývoje, např. tantrismus, a sektářské zájmy. Tak došlo k ustavení a formulaci různých ‚jóg‘ či jůgických škol se specifickými praktikami a specificky definovaným cílem. Např. kuṇḍaliní-jóga používá uzpůsobených haṭha-jógických technik k probuzení duchovních středisek v jemném těle; bhakti-jóga používá uctívání a oddanosti k Bohu jako prostředku k dosažení pokroku a cíle spasení; karma-jóga vypracovala metodiku nesobecké akce, která má umožnit cestu za konečným cílem uprostřed světské činnosti; džňána-jóga jde cestou vnitřní meditativní analýzy; a levoruká tantra-jóga vyvinula značně kontroverzní praktiky ‚vhodné pro kali-jugu‘. Všechny tyto jógické školy mají některé společné rysy, např. mravní disciplínu (i když se její pravidla mohou lišit) a nutnost soustředěného zaměření na praxi jakož i překonání nevědomosti. Většina z nich také větší nebo menší měrou sdílí některé důležité rysy Pataňdžaliho klasické jógy (184;98).“

     ⌂ 

    joga – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    abhaja (joga)
    abhajadána
    abhána
    ábhása
    abháva

    filozofia indická

    joga

     ⌂    □ 

    K * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    kameň

    – tvrdá hornina alebo opracovaný kus tejto horniny prípadne úlomok z nej, skala.
     ⌂ 

    kanál prenosový (informatika)

    – časť komunikačného systému umožňujúca prenos informácie.
     ⌂ 
    informatika

    Kant, Immanuel

    odkazy

    (1724 Königsberg (Královec) – 1804 Königsberg) – predstaviteľ osvietenskej filozofie, ktorý otvoril dvere nemeckej klasickej filozofii vytvorením svojho kriticizmu alebo transcendentalizmu, či transcendentálnej filozofie, ktorú chápal ako analýzu zakúšania predmetov, mravnej povinnosti a krásna i vznešeného. Kantov kriticizmus zahrnul upretie vedeckosti metafyzike. Kantovi samému (čo ďalší vývin filozofie potvrdil) sa jeho mysliteľský prínos javil ako taká premena spôsobu myslenia, ktorú možno prirovnať k prechodu od geocentrizmu k heliocentrizmu.

    Kant prakticky neopustil svoje rodné mesto, viedol neobyčajne pravidelný spôsob života, o ktorom sa šíria historky: jeho pravidelnosť údajne porušil len dvakrát: keď vyšla Spoločenská zmluva (1762) a keď sa dozvedel, že vo Francúzsku vypukla revolúcia.

    Kant započal štúdium na univerzite v Kráľovci (filozofia, teológia, matematika a fyzika) v roku 1740, v rokoch 1747 až 1754 sa živil ako domáci učiteľ, pričom vo svojom štúdiu pokračoval, v roku 1755 získal titul magistra a v tom istom roku aj oprávnenie vyučovať; prednášal do roku 1797, no až do smrti neúnavne rozpracúval pokusy o ďalšie rozvinutie svojej filozofie, o čom svedčí jeho posmrtné dielo Opus postumum prvýkrát vydané až v rokoch 1936–1938 v XXI/XXII zväzku jeho Zobraných spisov.

    Kantova transcendentálna filozofia bola jednak syntézou celej novovekej filozofie (počnúc F. Baconom a končiac J.-J. Rousseauom), jednak systémom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v ďalšom rozvoji filozofie. Kant zahliadol autonómiu rozumu v apriórnych princípoch, pomocou ktorých rozum spracúva zmyslové údaje a konštruuje predstavu sveta. Rozum pritom poskytuje iba poznanie javov, zatiaľ čo veci osebe sú nepoznateľné.

    Vývin Kantovho myslenia sa zvykne deliť minimálne na dve obdobia – predkritické a kritické, ktoré však historici filozofie členia ešte podrobnejšie.

    V predkritickom období sa Kant pokúšal o prírodovedné vysvetlenie sveta. Odmietal Leibnizovu a Wolffovu školskú metafyziku a dogmatizmus.

    Dielo

    Kantovo dielo bolo vydávané Pruskou neskôr Nemeckou/Berlínskou akadémiou vied počnúc rokom 1900 pod súborným názvom Gesammelte Schriften (Zobrané spisy) v tomto členení:

         I. oddiel: Werke (Diela), I–IX
         II. oddiel: Briefwechsel (Korešpondencia), X–XIII
         III. oddiel: Handschriftlicher Nachlass (Rukopisná pozostalosť), XIV–XXIII
         IV. oddiel: Vorlesungen (Prednášky) XXIV–XXIX

    1. Predkritické obdobie (do 1770)


    2. Kritické obdobie (1771 a n.)

     ⌂ 

    Kant, Immanuel – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    afektácia (Kant, I.)

    filozofia
    filozofia 18. stor.
    filozofia novoveká

    Kant, Immanuel

     ⌂    □ 

    kategória

    gr. – 1. relatívne základný a najvšeobecnejší významový útvar, ktorý je výsledkom poznania všetkých entít reality z istého (napríklad filozofického, špeciálnovedného atď.) hľadiska.

    Dôležitými druhmi kategórií sú najmä filozofické kategórie, všeobecnovedné kategórie a špeciálnovedné kategórie.

    Treba odližovať kategóriu a pojem kategórie. Pojem kategorie zaviedol do filozofie Aristoteles.

    2. skupina, trieda alebo druh entít.
     ⌂ 
    filozofia

    kategória filozofická

    – základný filozofický pojem; kategória, ktorá je výsledkom poznania najvšeobecnejších stránok reality a implikuje významový útvar, ktorý je výsledkom istej formy uvedomenia si alebo poznania spôsobu danosti transhorizontovej reality prípadne interpretácie tejto reality samej.
     ⌂ 
    filozofia

    kilogram

    gr. – jednotka hmotnosti, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka kg; definícia z roku 1989: „Kilogram sa rovná hmotnosti medzinárodného prototypu kilogramu.“

    Medzinárodný prototyp kilogramu je uložený v Medzinárodnom ústave pre miery a váhy v Sèvres. jedna kópia je uložená v Slovenskom metrologickom ústave v Bratislave.
     ⌂ 
    fyzika

    klad

    gr. – skupina organizmov, zahrnujúca spoločného predka a všetkých potomkov, ktorí z neho vzišli.

    Klady sa zobrazujú na fylogenetickom strome ako jeho vetvy.
     ⌂ 
    biológia

    kódovač informácie (informatika)

    – kodér – časť komunikačného systému, ktorá sa používa na kódovanie informácie do podoby vhodnej na jej prenos prenosovým kanálom.
     ⌂ 
    informatika

    kódovanie informácie (informatika)

    – časť komunikačného procesu realizovaná kódovačom informácie do podoby vhodnej na prenos informácie prenosovým kanálom.
     ⌂ 
    informatika

    komplex

    –
        lat. – súbor, skupina predmetov tvoriacich celok.
     ⌂ 

    konanie

    – spôsob vykonávania alebo činnosť zameraná na dosiahnutie niečoho.
     ⌂ 

    koncil ekumenický

    – zhromaždenie biskupov a cirkevných predstaviteľov z celého sveta, ktorých rozhodnutia vo veciach viery, mravov, disciplíny a pod. sú záväzné pre celú Cirkev. Ekumenické koncily sú zvolávané pápežmi (v minulosti aj panovníkmi).
     ⌂ 

    koncil ekumenický 1.

    – prvý nicejský, ktorý sa konal 20. mája až 25. júla roku 325 Nikaii a zúčastnilo sa ho od 200 do 318 biskupov predovšetkým z východnej časti Rímskej ríše. Koncil bol zvolaný cisárom Konštantínom Veľkým. Koncil odsúdil Ariánov blud, definoval, že Ježiš Kristus je jednej podstaty s Otcom a formuloval Vyznanie viery (Nicejské vyznanie viery).

    Základy starorímskej baziliky, v ktorom sa konal prvý ekumenický koncil, boli nájdené dva metre pod vodou jazera Iznik.

    Web:
    Archeológovia našli miesto, kde sa konal prvý koncil v dejinách kresťanstva, in: Hlavná správy 21. 9. 2018
    Nicejské vyznanie viery, in: Wikipédia
     ⌂ 

    konštanta (logika moderná)

    – výraz alebo znak, ktorého význam sa nemení. Konštanty možno rozdeliť na deskriptívne a logické.
     ⌂ 
    logika moderná

    konštanta deskriptívna (logika moderná)

    – konštanta, poukazujúca na predmet, vlastnosť alebo vzťah, o ktorom je reč; môže to byť názov alebo predikát.
     ⌂ 
    logika moderná

    konštanta logická (logika moderná)

    – konštanta, určujúca logickú povahu zložených výrazov. Logické konštanty sú kvantifikátory, logické spojky a ďalšie druhy výrazov, ktoré vplývajú na platnosť argumentov.

    Logické konštanty sú vedno s premennými jedinými zmysluplnými výrazmi schém argumentov, ktoré sa skúmajp v modernej logike.
     ⌂ 
    logika moderná

    krajina

    – politicky vymedzené územie, štát alebo jeho oblasť; územie alebo zemepisná oblasť; kraj, časť zemského povrchu, územie vnímané ľuďmi, ktorého charakter je výsledkom činnosti a vzájomných vzťahov prírodných a ľudských faktorov.
     ⌂ 
    geografia

    kremeň

    – bezfarebný alebo rôzne sfarbený klenový nerast, napríklad ametyst.
     ⌂ 
    mineralógia

    kulinárstvo

    – znalosť potravín a pochutín a ich používania pri príprave pokrmov či samo umenie ich prípravy, kuchárske umenie.
     ⌂ 
    gastronómia

    kultúra

    odkazy

    – maximum bytia človeka na svete, najkrehkejšia a najnáročnejšia a zároveň voči kríze absolútne imúnna vrstva osvojovania si sveta človekom od jeho zrodu v láskyplne ohľaduplnej nadväznosti na prírodu (nie v rozpore alebo v boji s ňou či proti nej) spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré alebo krásne a súbor výsledkov tohto pretvárania; táto transformácia je invariant kultúr.

    Tam, kde došlo k rozporu civilizácie a kultúry, nastala po dlhšom alebo kratšom čase katastrofa civilizácie. Civilizácia tento rozpor nemôže prežiť: ak totiž zvíťazí nad prírodou, zahynie. Samozrejme, že civilizácia ako nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka existencie kultúry, svojim zánikom strhne do ničoty aj kultúru.

    Ak dochádza ku krízam, tie sa netýkajú kultúry, ale civilizácie, menovite jej odtrhávania sa či odtrhnutia od kultúry, strácania alebo stratenia kontaktu s kultúrou a prírodou. Zánik participácie na kultúre a prírode je zreteľný príznak krízy civilizácie, ľudstva, človeka, ekonomiky, techniky, práva, spoločnosti, politiky, športu, umenia, medicíny etc. a skôr či neskôr spôsobuje zánik aj samej civilizácie.

    Čokoľvek môže mať hodnotu a zmysel len v miere participácie na kultúrnom dianí, na onom transformačnom procese smerujúcom k dobrému alebo krásnemu a vyúsťujúcom v nich.

    Úzkosť, strach, hrôza a ďalšie negatívne stavy alebo emócie sú indikátory vysychania participácie na kultúre a láskyplného vzťahu k prírode. Tam, kde je kultúra, je dobre, útulne, ohľaduplne a krásne bez ohľadu na stupeň civilizačného rozvoja. Pokrok nie je indikátorom kultúry, ale civilizácie. Nepriateľský možno byť voči čomukoľvek, dokonca aj voči kultúre. Náročné nie je kultúru zničiť, ale udržať. Zničiť kultúru dokáže akýkoľvek hulvát alebo nevzdelanec; k jej zničeniu sa stačí narodiť.

    Zachovať kultúru si vyžaduje odvahu a koniec koncov tragického hrdinu (t. j. osobnosť vedome čeliacu smrti pri sledovaní invariantu kultúr). Udržať napríklad dianie klavírneho koncertu si vyžaduje veľkú pozornosť, sústrednie a najmä prípravu mnohých, narušiť toto dianie môže hocičo náhodné alebo i len jediný človek. Zničiť kultúrny výtvor (napríklad šťastný partnerský alebo medzištátny vzťah) možno i absolútne nepripravený, no jeho vytvorenie a trvanie si vyžaduje sústredenú prípravu a tvorbu a trvalú pozornosť. Preto je neporovnateľne ľahšie byť nekultúrnym ako kultúrnym, rozvadeným ako v šťastnom partnerstve, v napätí či v konflikte ako v mieri, v nešťastí ako v pohode.

    Budovanie pyramíd bolo kultúrnym dianím potiaľ, pokiaľ sa pri ňom menilo zlé na dobré, škaredé na krásne atď. v ktoromkoľvek jeho účastníkovi či segmente. Pokiaľ to tak nebolo, išlo o bežný civilizačný proces, ktorý po vyschnutí kultúrneho invariantu prerušil svoje trvanie.

    Intermundium stretu kultúrneho a civilizačného je tragické; tragické je superpozícia kultúrnych a civilizačných procesov.

    Kultúra nie nič samozrejmé alebo dané podobne ako civilizácia, no na rozdiel od civilizácie je niečím dobrovoľne (na báze vnútornej slobody), systematicky, dôsledne, neomylne a kontinuálne dobrotvorným a krásotvorným. Civilizácia môže, no nemusí participovať na kultúre. V prípade absencie kultúry, ohlasujúcej sa napríklad na vysychaní milosrdnosti, súcitu či úcty k slabším partnerom nositeľov tej ktorej civilizácie, však skôr či neskôr zaniká; ukrutnosti a zverstvá jej život predlžujú len dočasne, sú vlastne formou jej postmortálneho pretrvávania.
     ⌂ 


    kultúra – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    civilizácia

    kultúra
    kultúra americká
    kultúra čínska
    kultúra európska
    kultúra hiduistická
    kultúra indická
    kultúra islamská
    kultúra jogová
    kultúra kresťanská
    kultúra národná
    kultúra novoveká
    kultúra praveká
    kultúra právna
    kultúra ruská
    kultúra severoamerická
    kultúra slovenská
    kultúra staroveká
    kultúra stredoveká
    kultúra súčasná
    kultúra svetová
    kultúra telesná
    kultúra umelecká

    spoločenstvo kultúrne

     ⌂    □ 

    kultúra 21. stor.

    – etapa súčasnej kultúry nadväzujúca na kultúru 20. storočia, vyznačujúca sa transformáciou zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne človekom 21. storočia a výsledky tejto transformácie sedimentované vo vede, umení, náboženstvách, ..., vrátane filozofie 21. storočia.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra americká

    – kultúra obyvateľov krajín Ameriky členená predovšetkým na kultúru severoamerickú a kultúru latinskoamerickú.

         Nezriedka sa termínom americká kultúra označuje kultúra Spojených štátov amerických.
     ⌂ 
    kultúra
    kulturológia

    kultúra čínska

    – jedna z najvýraznejších kultúr Ázie spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré alebo krásne a vo výsledkoch týchto procesov realizovaných populáciami Číny od praveku až dodnes. V súčasnosti je to kultúra ekonomicky najvyspelejšej a najľudnatejšej krajiny, čo so sebou nesie mohutné rozmery tragickosti jej vývinu, napríklad časté ekologické katastrofy.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra európska

    – kultúra vyrastajúca najmä z kultúr Blízkeho východu, starovekého Grécka a Ríma na báze tu viac tu menej vedomej väzobnosti s autochtónnymi zdrojmy pravekých kultúr Európy, počnúc kultúrou neandertálskou. Azda najvýraznejšou črtou európskej kultúry je napriek všetkým tragickým turbulenciám dvetisíc rokov kontinuitne trvajúca línia kresťanskej kultúry v súčasnosti stojacej pred dramatickými výzvami kultúry islamskej.
     ⌂ 
    kultúra
    kulturológia

    kultúra hiduistická

    – najbohatšie zastúpená zložka indickej kultúry nadväzujúca predovšetkým na kultúru védsku no s kontinuálnou väzobnosťou na kultúru tantrickú a tu viac tu menej dramatický dialóg s kultúrou buddhistickou, džinistickou a islamskou, čo sa jedinečným spôsobom stelesňuje vo všeprenikajúcej kultúre jogy dnes tragicky stojacej pred tvárou amerikanizácie.
     ⌂ 
    kultúra
    kultúra hiduistická
    kultúra indická
    kultúra jogová
    kulturológia

    kultúra indická

    – jedna z najvýraznejších kultúr Ázie spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré alebo krásne a vo výsledkoch týchto procesov realizovaných obyvateľmi krajín Prednej Indie od prelomu 3. a 2. tisícročia pred n. l., kedy vznikla a rozvíjala sa harappská kultúra, dodnes.

    Harappská civilizácia, ktorá bola nositeľkou harappskej kultúry, zanikla náhle. Po jej zániku sa na indickom subkontinente rozvinuli dve pôvodne vzájomne od seba nezávislé kultúry – drávidská a sanskrtská.

    Drávidská kultúra sa až do 6. stor. n. l. vyvíjala mimo kontextu sanskrtskej kultúry. Najhodnotnejším prínosom drávidskej kultúry (napriek, jej malosti, uzavretosti a zabudnutosti) je tamilská literatúra, ktorá sa tisíc rokov tradovala ústne, v stredoveku ju zhromaždili, usporiadali a zapísali na palmové listy, ktoré sa stali vlastníctvom niekoľkých rodín a mimodrávidský okruh sa s ňou začal postupne zoznamovať až počnúc 80-tymi rokmi 19. storočia, kedy boli uverejnené prvé diela tamilskej literatúry. Pozoruhodnou vlastnosťou tamilskej spisby je to, že náboženstvo v nej nehrá takmer nijakú úlohu, že táto literatúra nemá ani náučný ani propagandistický charakter, neznáme je jej kastovníctvo i mníšsky asketizmus. Jej charakter je priam „renesančne“ svetský, základnou témou je láska, boj ako druh spoločenskej zábavy a príroda, čo veľmi dobre dokladá napríklad epická báseň Pieseň o klenote. Neobyčajne inšpiratívnym symbolom drávidskej kultúry je život, účinkovanie a odkaz Teluga Džiddú Krišnamúrtiho (1891/1895 – 1986).

    Sanskrtská kultúra (pre Európu vlastne synonymum indickej kultúry vôbec), nadväzujúca na védsku kultúru alebo jej dedička, má naopak počnúc bráhmanským obdobím až po hinduizmus povahu synkrízy náboženských, umeleckých, filozofických a praktických vývinových pásiem, ako to hmatateľne reprezentuje počnúc sčasti už védskou kultúrou jej kontinuálna línia v podobe jogovej kultúry.

    Dominantný rys sanskrtskej kultúry, podľa ktorého je aj nazvaná, je sanskrt, ktorý sa od svojej epickej formy rozvíja až dodnes. Jeho gramatiku vypracoval v roku 400 pr. n. l. Pánini.

    Vedno so synkritickosťou sa sanskrtská/indická kultúra vyznačuje na rozdiel od kultúry mezopotámskej, staroegyptskej a čínskej absenciou historizmu. V indickej kultúre sa stiera hranica medzi fikciou a skutočnosťou, pre obyvateľa Indie táto hranica neexistuje: Indovia svoje národné eposy považujú za úplne pravdivú správu o svojej minulosti.

    Pre indickú kultúru, presnejšie pre jej nositeľa, väčšinu jej vývinového intervalu nebola dôležitá chronológia, ale význam a účinky toho ktorého kultúrneho útvaru alebo tej ktorej – ako by predstaviteľ mimoindickej kultúry povedal – „historickej“ postavy na konkrétny život človeka; takto v širokých kruhoch indického kultúrneho spoločnstva dodnes účinkuje Buddha, Ašóka, ale i nespočetné množstvo božstiev, Višnu, Šiva, boh ohňa Agni, ktorý sa každý deň znovu rodí pri trení dvoch dievčat, boh Sóma (slovo označuje aj opojný rituálny nápoj), ktorý dáva človeku silu, dlhý život a uzdravuje, mašrktný Ganéša so sloňou hlavou, ktorého vzývanie zabezpečuje úspech počas nastávajúceho dňa atď. prakticky donekonečna. O vlastnej minulosti indickej kultúry sa mimoindickokultúry svet dozvedal prakticky len od cudzincov.

    Indická kultúra vykazuje schopnosť vstrebávať vplyvy kultúr početných dobyvateľov Indie (Sasánovcov, Bielych Hunov, Arabov, Turkov, Afgáncov, Mongolov, Britov. Europeizácii (britanizácii) a neskôr amerikanizácii indická kultúra s hrdosťou jej nositeľov dodnes aspoň do istej miery alebo s námahou predsa len odoláva. Odolať dokáže dokonca aj mohutnému účinku hospodárskych sankcií za jej povedzme zbrojnú „neposlušnosť“, čo jej ani v najmenšom nebráni pokračovať v inšpirovaní sa kultúrnymi hodnotami kohokoľvek a v ich zapracúvaní do kultúrneho korpusu Indie a konkrétneho života toho ktorého indického človeka: nad pokladnicou indického obchodníka na stene pokojne vedla seba visia pestrofarebné obrázky Ježiša Krista a Ganéšu, Šivu alebo dajakého ďalšieho indického božstva alebo symbolu.

    Univerzálnym (a teda aj kultúrnopolitickým) stelesnením indickej kultúry je Móhandás Karamčand Gándhí (1869 – 1948).
     ⌂ 
    kultúra
    kultúra jogová

    kultúra islamská

    – kultúrna vrstva islamskej civilizácie.
     ⌂ 
    kultúra
    kulturológia

    kultúra jogová

    – inter- a transreligiózne pretrvávajúca pôvodne indická, dnes všesvetová kultúra, zachovávajúca si živú väzobnosť s kultúrou védskou a tantrickou, otvorená interkulturálnemu dialógu s inonáboženskými kultúrami, s kultúrami vedeckými či dokonca ateistickými.
     ⌂ 
    kultúra
    kulturológia

    kultúra kresťanská

    – vrstva kresťanstva spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne kresťanským človekom (kresťanom).
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra národná

    – kultúra toho ktorého národa spočívajúca v jeho pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra novoveká

    – obdobie vývinu kultúry nasledujúce po stredovekej kultúre a predchádzajúce súčasnej kultúre a tvorené pretváraním zla na dobro, škaredého na krásne atď. novovekým (renesančným, barokovým, klasicistickým) človekom. Rozhodujúce miesto v nej zaujíma novoveká veda. Sebareflexívnou vrstvou novovekej kultúry je novoveká filozofia.
     ⌂ 
    kultúra
    kultúra renesančná

    kultúra praveká

    – prvá, predskripturálna etapa vývinu kultúry začínajúca sa zhruba pred 3 miliónmi rokov vo východnej a južnej Afrike a končiaca v dobách začiatkov používania písma v jednotlivých starovekých regiónoch sveta. Z predskriputrálnosti pravekej kultúry vyplýva jej charakteristická črta – absencia písomných prameňov o pretváraní zla na dobro, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho alebo prírodného na dobré alebo krásne pravekým človekom. Prvými dobrými a krásnymi útvarmi, aspektmi, vrstvami či podprocesmi života pravekého človeka a jeho produktov boli pracovné nástroje, odev, oheň a obydlie v miere, v ktorej ho nezbavovali prirodzenej odolnosti. Tam, kde ho tejto odolnosti zbavovali možno hovoriť o začiatkoch vývinu civilizácie ako materiálneho podkladu či príležitostí kultúrnych dianí. Dramatickým momentom vo vývine pravekej kultúry je objavenie času, s ktorým súvisí fundamentálny aspekt kultúry spočívajúci v pretvárajúcne strachu zo smrti a iných prvkov budúcnosti: pridávaním milodarov do hrobov, nákladnou mumifikáciou, stavbami impozantných hrobiek. Táto forma strachu zosilňuje protoegoizačné procesy, ktoré začali diferenciáciou schopností nositeľov alebo realizátorov pravekej kultúry pri ich vytváraní pracovných nástrojov, oblečenia, pri využívaní ohňa a pri zariaďovaní (jaskyne) a budovaní obydlia. Strach a procesy egoizácie sa ďalej zosilňujú koncentráciou majetku, s čím súvisí masovenie podkladov alebo príležitostí transformácie zlého na dobré a škaredého na krásne spočívajúce v rozvoji fortifikácie a armád. Estetické, umenotvorné, technickotechnologické, religiogénne, mýtogénne a napokon protofilozofické procesy v preddverí skripturalizácie kultúry pri jej prechode do obdobia starovekej kultúry sa stávajú konštituentmi (pravekej) kultúry len v miere ich participácie na premene zla na dobro etc. Dozrievanie ega pravekého človeka v období jeho transformácie na človeka starovekého indikuje utváranie sa fenoménov (alebo kultúrnych útvarov) tragického, protofilozofického, mystického, reliózneho atď. Nadchádzanie skripturálnosti avizuje záverečné fázy egoizácie človeka, ktorá sa plne etabluje v procese deanonymizácie a nástupu autorstva najprv v mýtotvorbe a umeniach, neskôr v utváraní sa svetových náboženstviev, protofilozofém a protovedy. V procese vyčleňovania sa pravekej kultúry ako dobrotvornej a krásotvornej vrstvy rodiacej sa civilizácie sa v nej vyčleňuje agapistický a polemistický prúd a utvára sa možnosť rôznych foriem jej kríz spočívajúcich v zauzľovávaní sa týchto fundamentálnych prúdov v živote ľudstva alebo človeka resp.v odtrhávaní sa civilizačného od kultúrneho.

    Významnou zložkou pravekej kultúry je šamanizmus.

    Praveká kultúra je vedno s procesmi zrodu civilizácií predmetom archeológie a prehistorických disciplín.

    Z pravekej kultúry vyrastá kultúra staroveká.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra právna

    – právna vrstva alebo vývinové pásmo tej ktorej kultúry spočívajúce v participácii právneho systému alebo právnych noriem na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
     ⌂ 

    kultúra renesančná

    – prvá etapa vývinu novovekej kultúry zahrnujúca renesančné umenie, filozofiu, vedu... a tvorená renesančným človekom pretvárajúcim zlé na dobré, škaredé na krásne atď. pri prechode od teocentrického k antropocentrickému pohľadu na svet.

    V prvom ranom období, t. j. v 14. až 15. storočí má renesančná kultúra predovšetkým humanistický ráz a sústreďuje sa hlavne do talianskeho prostredia, v 16. storočí a v značnej časti 17. storočia ju charakterizuje najmä rozvoj prírodnych vied. Renesančný humanizmus v tomto období prechádza do ďalších európskych krajín.

    Osobitosť renesančnej kultúry spočíva v tom, že sa charakterizuje ako kultúra humanistická, čím sa myslí jej celkové zameranie, jej vlastný svetonázor orientovaný na problémy slobodného a všestranného rozvoja osobnosti. Tak široko chápaný humanizmus je ideovým jadrom temer celej ľudskej civilizácie. Renesancia však do takto chápaného humanizmu prináša racionálny základ a jeho vedomé utvrdenie prostrednictvom svetského vzdelania, vedy a umenia.
     ⌂ 

    kultúra ruská

    – jedna z najvýraznejších kultúr Ázie a Európy spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré alebo krásne a vo výsledkoch týchto procesov realizovaných populáciami najmä Ruskej federácie, a to počnúc utvorením sa ruského etnika až dodnes, kedy táto krajina zaujala vojenskostraticky prvé miesto na svete, čo so sebou nesie výrazné prvky tragickosti.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra severoamerická

    – kultúra Spojených štátov amerických a Kanady, spočívajúca v pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré a krásne v miere láskyplnej nadväznosti na prírodu a výsledky tejto transformácie realizované populáciami USA a Kanady v nadväznosti na kultúru európsku a natívno americkú.
     ⌂ 
    kultúra
    kulturológia

    kultúra slovenská

    – pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie, neutrálneho na dobré alebo krásne a súbor výsledkov tohto pretvárania slovenským národom
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra staroveká

    – obdobie vývinu kultúry nasledujúce po pravekej kultúre a predchádzajúce stredovekej kultúre a tvorené pretváraním zla na dobro, škaredého na krásne atď. starovekým človekom. Sebareflexívnou vrstvou starovekej kultúry je staroveká filozofia.

    antika
    kultúra
     ⌂ 

    kultúra stredoveká

    – obdobie vývinu kultúry nasledujúce po starovekej kultúre a predchádzajúce novovekej kultúre a tvorené pretváraním zla na dobro, škaredého na krásne atď. stredovekým človekom. Rozhodujúce miesto v nej zaujíma stredoveké náboženstvo. Sebareflexívnou vrstvou stredovekej kultúry je stredoveká filozofia.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra súčasná

    – obdobie vývinu kultúry nasledujúce po novovekej kultúre (kultúra počnúc 2. tretinou 19. storočia, 20. stor. a 21. storočia) a vyznačujúce sa pretváraním súčasnej civilizácie na súčasné kultúrne spoločenstvo a súčasného človeka na člena tohto spoločenstva.

         Súčasnú kultúru predstavujú tieto vývinové pásma kultúry tvoriace zmysel

          ● súčasnej vedy;
          ● súčasnej filozofie;
          ● súčasného umenia;
          ● súčasného náboženstva;
          ● súčasnej techniky;
          ● súčasnej politiky;
          ● súčasného práva;
          ● súčasného každodenného osvojovania si sveta človekom.
     ⌂ 
    kultúra


    kultúra svetová

    – pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne a neutrálneho na dobré alebo krásne jednotlivými etnikami alebo národmi na zemeguli. Zahrnuje euroamerickú kultúru, arabskú kultúru, ázijskú kultúru, africkú kultúru, predkolumbovskoamerickú kultúru a oceánsku kultúru.

    Zložkami svetovej kultúry je svetová filozofia, svetové umenie, svetové náboženstvo, svetová veda ... .

    Najvýznamnejšími zložkami svetovej kultúry sú: čínska kultúra, indická kultúra, arabská kultúra a západná kultúra.
     ⌂ 
    kultúra

    kultúra telesná

    – vrstva alebo vývinové pásmo kultúry spočívajúce v participácii telesnej výchovy, športu, turistiky, pohybových umení na pretváraní zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého nalepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.
     ⌂ 

    kultúra umelecká

    – pretváranie zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne umením a výsledky tejto transformácie na samých participantoch tejto kultúry (umeleckých tvorcoch, interpretoch a recipientoch).
     ⌂ 
    kultúra

    kulturológia

    lat.+gr. – veda o kultúre.

         Termín kulturológia zaviedol v roku 1909 W. Ostwald ako označenie skúmania kultúry sťa prejavu transformácie energie. Najvplyvnejšiu koncepciu kulturológie ako samostatnej vednej disciplíny vypracoval v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. stor. L. A. White.
     ⌂ 

    kúzelníctvo

    – eskamotérstvo, kaukliarstvo – javiskový iluzionizmus.
     ⌂ 

    kvantifikátor existenčný

    – symbol v matematickom alebo logickom texte, ktorý sa zapisuje ∃ a znamená, že tvrdenie platí aspoň pre jednu hodnotu premennej, ktorá je za kvantifikátorom uvedená.
     ⌂ 
    logika moderná
    matematika

    kvantifikátor všeobecný

    – symbol v matematickom alebo logickom texte, ktorý sa zapisuje ∀ a znamená, že tvrdenie platí pre všetky hodnoty premennej, ktorá je za kvantifikátorom uvedená.
     ⌂ 
    logika moderná
    matematika


    kybernetika

    gr. – veda, ktorej predmetom je kybernetický systém alebo riadenie v strojoch a v živých organizmoch a ktorej východiská podáva N. Wiener v diele Cybernetics or Control and Communication in the Animal and the Machine 1948.

     ⌂ 

    L * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Lao-c'

    – (okolo 604 – 517 pr. n. l.) = Starý majster; angl. Lao-Tzu – čínsky filozof, zakladateľ taoizmu. Patrí k najväčším mysliteľom ľudstva. Spolu s Kchung-c’ (Konfuciom) ho považujú za reformátorskú postavu, ktorá natrvalo poznamenala čínsku kultúru, čínsku politiku a čínske náboženstvo. Lao-c’ bol archivárom v cisárskom archíve hlavného mesta čínskej ríše a dá sa o ňom predpokladať, že na cisárov rozkaz putoval po celej ríši a zapisoval a zbieral najrôznejšie literárne i historické materiály a dokumenty pre cisárske archívy. Tým bol v neustálom styku so životom i so spoločenskými problémami svojej doby.

    Lao-c’ pozoruje svet zachovávajúc wu-wei, čiže nekonajúc, čím však nemyslel chýbajúce konanie, ale skôr konanie bez pokrytectva. Toto pozorovanie mu umožnilo odhaliť tao, čiže bezmenný prvý princíp sveta. Životný spôsob musí byť v súlade s cestou tao, ktorá je vo vzťahu so silou te a prejavuje sa ňou, získava ňou svoju partikularitu. Tao je vlastne sila prirodzenosti, jednoduchosti, dokonca slabosti. Tichá sila te učí prežiť, uchovať si vlastnú integráciu v dobe neporiadkov.

    Politicky Lao-c’ odporúčal malý mierumilovný štát, v ktorom sa múdry panovník pokúsi odstrániť príčiny problémov vyvolaných mnohými zákazmi a predpismi, mnohými filozofickými spormi a etickým učením konfucianizmu. Vládou nekonania udržuje vládca ľud zdravý a nevedomý, ochraňuje ho pred nadmerným vedením.

    Hlboký vhľad a poznanie Lao-c’a dokumentuje napríklad tento text z diela O Ceste TAO a Jej tvorivej energii TE:

    Jednotná plnosť ducha v jeho správnych medziach umožní nerozrušenosť!
    Prejavovanie životnej energie až do tej najjemnejšej mäkkosti umožní zostávať dieťaťom!
    Očistenie a odstránenie toho, čo bráni nazeraniu do tej najbytostnejšej prapodstaty umožní nedopúšťať sa chýb!
    Milovaním ľudu správne vládnuť umožní nenamáhať sa zbytočným premýšľaním!
    Ponechať, nech sa brány Nebies prirodzene otvárajú a zatvárajú, umožní nebyť v strehu ako samička pri hniezdení!
    Na všetky strany jasná osvetlenosť umožní zotrvávať v nezasahovaní! Narodiaci sa, skultivujúci sa, má potom žiť a nič nevlastniť, stále konať a neuľpievať, prežiť dospelosť, a nebyť „panovaniachtivý"! A to je to, čomu hovorím podstata energie Te! (277;20)
     ⌂ 
    filozofia
    filozofia čínska

    látka

    – materiál, z ktorého je niečo utvorené. Pojem alebo predstava látky kolíše podľa toho, o akú oblasť úvah o nej alebo činností s ňou ide, pozri napr. článok látka (fyzika).
     ⌂ 
    veličina

    látka (fyzika)

    – jedna zo základných foriem hmoty, ktorej štruktúrnou jednotkou sú častice s nenulovou pokojovou hmotnosťou molekula, atóm, ión, elektrón, protón, neutrón. Sprostredkovateľa interakcie medzi týmito časticami tvorí pole.

    Látka sa môže vyskytovať vo viacerých skupenstvách.
     ⌂ 
    atóm (fyzika)
    častica látky (fyzika)
    fyzika
    pole (fyzika)
    skupenstvo

    látka (chémia)

    – jedna zo základných foriem hmoty, ktorej štruktúrnou jednotkou sú častice s nenulovou pokojovou hmotnosťou molekula, atóm, ión, elektrón, protón, neutrón.

    Látka sa môže vyskytovať vo viacerých skupenstvách.
     ⌂ 
    chémia
    skupenstvo

    licenčný

    lat. – týkajúci sa licencie alebo vzťahujúci sa na ňu či súvisiaci s ňou.
     ⌂ 
    právo

    lingvistika

    odkazy

    lat. – jazykoveda – veda o jazyku, zložitom jave, ktorý tvoria tri zložky: reč (fr. langage), jazyk v užšom zmysle slova (fr. langue) a prehovor (fr. parole).

         Reč (langage) je ústne dorozumievanie sa medzi ľuďmi založené na všeobecnej ľudskej schopnosti produkovať pri vzájomnej komunikácii slovné a neslovné výrazové prostriedky.

         Jazyk v užšom zmysle slova (langue) je systém znakov a pravidiel, ktorými sa hovoriaci riadi pri oznamovaní informácie. Jazyk v užšom zmysle slova je stredobodom zájmu lingvistiky.

         Prehovor (parole) je konkétne oznámenie vytvorené na základe znalosti a rešpektovania systému jazyka (cf 268;17).

    lingvistika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    abugida
    alveolárnosť (lingvistika)

    jazyk
    jazyk monocentrický

    lingvistika

    štylistika

    vzťah syntagmatický (lingvistika)

     ⌂    □ 

    literatúra

    odkazy

    lat. – písomníctvo, slovesnosť, slovesná tvorba – súhrn všetkých písmom zaznamenaných textov, vrátane technických textov, korešpondencie a podobne.

    Literatúra sa zvykne členiť na tieto skupiny textov:

         • umelecká literatúra,
         • vecná literatúra.

    Ďalej literatúru rozdeľujú podľa

         – pôvodu: slovenská, česká, ruská, nemecká, rakúska, anglická, poľská, ...;
         – vývinového obdobia: staroveká, stredoveká, novoveká, súčasná;
         – ďalších kritérií: literatúra pre deti a mládež, literatúra faktu atď.

    Literatúra je predmetom literárnej vedy, filológie, filozofie literatúry, psychológie literatúry, sociológie literatúry a ďalších oblastí činností.
     ⌂ 

    literatúra – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    literatúra

     ⌂    □ 

    logika

    odkazy

    – veda alebo filozofická disciplína, ktorej predmetom je logické vyplývanie.

    Logika skúma pravidlá správneho myslenia. S cieľom ich odhalenie a formulovania logika analyzuje jazyk a myslenie (usudzovanie, definovanie, klasifikovanie, analyzovanie atď.)
     ⌂ 

    logika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    a (logika)
    A (logika)
    a (logika subjekt-predikátová)
    argument
    argument funktora
    Aristoteles

    dôkaz
    dôvodenie

    filozofia
    Frege, Gottlob

    logika
    logika dialektická
    logika formálna
    logika matematická
    logika moderná
    logika tradičná

    odôvodňovanie

    sylogizmus

    úsudok
    úsudok sylogistický, in: sylogizmus
    usudzovanie
    úvaha
    uvažovanie

    veda

     ⌂    □ 

    logika dialektická

    – filozofická logika, ktorej predmetom sú zákony a formy myslenia o vývoji a zmenách reality a ktorá sa v explicitnej podobe začala vypracúvať počnúc V. I. Leninom a systematicky sa rozvíjala najmä v sovietskej filozofii a v oficiálnej filozofii východoeurópskych štátov vedno označovaných ako marxisticko-leninská filozofia.
     ⌂ 

    logika formálna

    – veda o formách a zákonoch správneho, dôsledného usudzovania. Formálna logika sa zaoberá konkrétne vymedzeným aspektom procesu usudzovania: skúma všeobecné podmienky, za ktorých z určitých výrokov, zvaných premisy, vyplýva nejaký iný výrok, zvaný záver. Formálna logika abstrahuje od konkrétneho obsahu výrokov. Skúma úsudky, ktoré sú platné iba na základe ich logickej formy. Formálna logika je veda o logickom vyplývaní..
     ⌂ 
    logika

    logika matematická

    odkazy

    – formálna logika, ktorá sa pestuje ako matematická disciplína.
     ⌂ 
    logika
    matematika

    logika matematická – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    0 (logika matematická), in: symbolika (matematika)

    logika formálna
    logika matematická
    logika moderná

    matematika

     ⌂    □ 

    logika moderná

    odkazy

    – časť logiky, ktorá sa rozvíja približne od polovice 19. stor. a vyznačuje sa používaním špeciálnej symboliky a formalizáciou postupov..
     ⌂ 

    logika moderná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    polovica 19. stor. (logika)

    a (logika moderná)
    axióma (logika moderná)

    Frege, Gottlob

    hypotéza (logika moderná)

    jazyk formalizovaný (logika moderná)

    konštanta (logika moderná)
    logika
    konštanta deskriptívna (logika moderná)
    konštanta logická (logika moderná)
    kvantifikátor existenčný
    kvantifikátor všeobecný

    logika
    logika moderná

    schéma úsudková (logika moderná)
    schéma úsudková platná (logika moderná)
    spájanie výrokov (logika)

    tabuľka pravdivostná konjunkcie (∧), disjunkcie (∨), implikácie (⇒) a ekvivalencie (⇔)
    tabuľka pravdivostná negácie (¬)

    úsudok (logika moderná)
    úsudok bezprostredný (logika moderná)

    výrok (logika moderná)
    výrok nepravdivý (logika moderná)
    výrok pravdivý (logika moderná)
    výrok zložený (logika moderná)

     ⌂    □ 

    logika tradičná

    odkazy

    – formálna logika vo svojej tradičnej podobe, čiže časť logiky, ktorá zahrnuje staroveké a stredoveké učenia o pojme, súde, úsudku a deduktívnej metóde, a novoveké učenia o indukcii a metodológii, ktoré sa rozvíjali do konca 19. stor. Tradičná logika (vedno s predvedeckou psychológiou) tvorila dlhý čas súčasť filozofickej propedeutiky.
     ⌂ 
    logika

    logika tradičná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    a (logika subjekt-predikátová)

    logika
    logika tradičná

    štvorec logický

     ⌂    □ 

    logistika

    gr. – riadenie a zladovanie vzájomne súvisiacich činností alebo reflexia tejto činnosti, náuka o nej.
     ⌂ 

    logistika (ekonómia)

    – riadenie a zlaďovanie tokov tovaru, služieb, peňazí a informácií medzi dodávateľom a odberateľom alebo vnútri jednotlivých podnikov vrátane skladovania zásob alebo reflexia tejto činnosti, náuka o nej.
     ⌂ 

    logistika (vojenstvo)

    – technická podpora základných činností armády, koordinácia transportu, zásobovania vojska a iných súvisiacich a materiálových a informačných procesov a náuka o tom všetkom i útvar, ktorý sa súborom týchto aktivít a procesov zaoberá.
     ⌂ 
    vojenstvo

    M * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    magnitúda hviezdna absolútna

    – vzdialenosť myslenej hviezdy s paralaxou rovnou jednej uhlovej sekunde.
     ⌂ 
    fyzika

    Mach, Ernst

    (18. 2. 1838 Tuřany na Morave – 9. 2. 1916 Haas pri Mníchove)
    – rakúsky filozof a fyzik.
     ⌂ 
    filozofia

    makrofyzika

    – fyzika makrosveta – časť fyziky, ktorej predmetom je makrosvet.
     ⌂ 
    fyzika

    makrosvet

    lat. – makrokozmos – súčasť predmetu fyziky tvorená makrofyzikálnymi objektmi.

    Makrosvet je špeciálne predmetom makrofyziky.
     ⌂ 
    fyzika
    teória kvantová

    marxizmus-leninizmus

    – štátna ideológia vyvinutá V. I. Leninom na báze marxistickej filozofie a politickej ekonómie v nadväznosti na učenie K. Marxa a F. Engelsa, v rámci ktorej sa postupne vykryštalizovali alebo proklamovali tri hlavné súčasti – marxisticko-leninská filozofia, marxisticko-leninská politická ekonómia a vedecký komunizmu (v menej oficiálnej terminológii marxistická filozofia, marxistická politická ekonómia a sociálno-politická teória spoločnosti).

    To, čo si predstavitelia marxizmu-leninizmu myslia o svojom vlastnom učení sami, naznačuje článok s nadpisom marxizmus-leninizmus (marxizmus-leninizmus).
     ⌂ 

    marxizmus-leninizmus (marxizmus-leninizmus)

    – „vedecký systém filozofických, ekonomických a sociálno-politických názorov, vytvorený Marxom a Engelsom a v nových podmienkach tvorivo rozvinutý Leninom“ (11;296).
     ⌂ 

    matematika

    odkazy

    – veda o vytváraní abstraktných entít a vyhľadávaní zákonitých vzťahov medzi nimi. Je to veda o možných formalizovaných reláciách medzi ideálnymi objektmi; veda o matematických objektoch, operáciách s matematickými objektmi a reláciách medzi matematickými objektmi. Matematika sa zaoberá napríklad číslami, vlastnosťami čísiel, operáciami s číslami atď. Matematika je dnes jedným z hlavných jazykov, ktorými hovoria vedy.

         Za všeobecný základ súčasnej matematiky sa považuje topológia a algebra.

         Jazykom matematiky hovoria dnes mnohé vedecké disciplíny, napríklad fyzika, informatika, ekonómia; preto je pre štúdium a ovládanie týchto disciplín potrebné poznať a ovládať jazyk matematiky.

         Matematika pôvodne vzišla z praktických úloh rátania a merania. Táto disciplína sa neskôr pod gréckym vplyvom vyvinula do podoby deduktívnej vedy. Od začiatku novoveku sa stále častejšie aplikovala na technicko-fyzikálne vedecké disciplíny až sa napokon v 19. stor. zovšeobecnila do vedy o abstraktných štruktúrach.

         Vo vývine matematiky sa rozlišujú štyri hlavné etapy:

         1. etapa (do asi 5. stor. pr. n. l.) – dozrievanie predpokladov pre vznik matematiky ako samostatnej teoretickej vedy;
         2. etapa (asi 5. stor. pr. n. l. – začiatok 17. stor.) – vývin tzv. elementárnej matematiky čiže matematiky stálych veličín;
         3. etapy (začiatok 17. stor. – začiatok 19. stor.) – obdobie budovania a rozvoja matematickej analýzy, čiže vznik a vývin matematiky premenných veličín;
         4. etapa (od polovice 19. stor. dodnes) – vývin súčasnej matematiky (cf 30;10 an.).
     ⌂ 

    matematika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    0 (logika matematická), in: symbolika (matematika)
    0 (matematika), in: symbolika (matematika)

    algebra lineárna

    číslo
    člen (algebra)

    funkcie boolovské

    geometria

    kvantifikátor existenčný
    kvantifikátor všeobecný

    logika matematická

    matematika
    matematika diskrétna
    mnohočlen

    objekt matematický
    operácia numerická (matematika)

    premenná nezávislá
    princíp dôkazu

    riešenie rovnice

    sčítanec (matematika)
    symbolika (matematika)

    štruktúra algebraická
    štruktúra matematická

    tabuľka pravdivostná konjunkcie (∧), disjunkcie (∨), implikácie (⇒) a ekvivalencie (⇔)
    tabuľka pravdivostná negácie (¬)
    teória čísel
    teória jazykov formálnych
    teória kódovania
    termín „vektor“

    úprava výrazov (matematika)

    veličina
    výpočet (matematika)
    výsledok (matematika)

    zlučovanie (algebra)

     ⌂    □ 

    matematika diskrétna

    – odbor matematiky, ktorého predmetom sú diskrétne matematické štruktúry.
     ⌂ 
    matematika

    matie

    – bytie vlastníkom, vlastnenie; držanie, prechovávanie; nosenie; obsahovanie; vyznačovanie sa niečím.
     ⌂ 
    filozofia

    Medzinárodná sústava jednotiek SI

    – skrátene SI (= Système international d'unités) – sústava základných, doplnkových a odvodených jednotiek a násobkov a dielov jednotiek. Na Slovensku sa používa od roku 1974.
     ⌂ 
    fyzika
    kilogram
    meter
    sekunda
    SI

    megafyzika

    – fyzika megasveta – časť fyziky, ktorej predmetom je megasvet.
     ⌂ 
    fyzika

    megasvet

    lat. – megakozmos – súčasť predmetu fyziky tvorená megafyzikálnymi objektmi.

    Megasvet je špeciálne predmetom megafyziky.
     ⌂ 
    fyzika

    metafilozofia

    odkazy

    gr. – skúmanie povahy filozofie, súbor filozofických a mimofilozofických úvah a poznatkov o filozofii, jej cieľoch, metódach, funkciách, predpokladoch, hodnote, zmysle, rozdiele voči každodennému životu, vede, náboženstve, mytológii, umení, vzťah filozofického a parafilozofického …. Predmetom metafilozofie je teda filozofia sama i jej miesto vo svete.

    Výskum filozofie, jej oblastí a aspektov, vyúsťuje do takého či onakého (metafilozofického) obrazu filozofie, do teórie filozofie, do pojmu filozofie, do modelu filozofie atď. Súborným výsledkom alebo produktom metafilozofie je teda komplexný metafilozofický významový útvar zvaný metafilozofický obraz filozofie.

    Veľmi užitočnou metafilozofickou metódou je systémová analýza filozofie, ktorej silným nástrojom je pojem filozofémy.

    Metafilozofia zahrnuje tieto oblasti:

            ● epistemológia filozofie,
            ● filozofia filozofie,
            ● metagnozeológia (metaepistemológia),
            ● dejiny filozofie,
            ● metodológia filozofie,
            ● logika filozofie,
            ● ontológia filozofie,
            ● hermeneutika filozofie,
            ● sociológia filozofie,
            ● metaetika,
            ● metaontológia,
            ● filozofémológia,
            ● teológia filozofie,
            ● umelecké zobrazovanie filozofie,
            ● náboženská reflexia filozofie,
            ● mystický prístup filozofii,
            ● každodenný prístup k filozofii,
            ● ... ,

         Tieto oblasti metafilozofického pristupovania k filozofii možno rozčleniť do štyroch skupín:

            ● filozofické pristupovanie k filozofii (sebareflexia filozofie),
            ● teologické pristupovanie k filozofii,
            ● špeciálnovedné pristupovanie k filozofii,
            ● mimovedné pristupovanie k filozofii.

    Systémovoanalyticky možno predmet metafilozofie rozdeliť na tieto jeho zložky:

         1. momentálny prierez štruktúrou filozofie;
         2. genetická a dynamická dominanta štruktúry filozofie;
         3. nevyhnutné externé sub- a superštrukturálne súvislosti štruktúry filozofie.

    Týmto systémovoanalytickým prístupom k filozofii sa riadi aj spracúvanie filozofie v práve používanom slovníku.
     ⌂ 

    metafilozofia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozoféma
    filozofémológia
    filozofia

    metafilozofia

    pojem filozofie

     ⌂    □ 

    metafyzika

    odkazy

    gr. – jedno zo zameraní filozofie a filozofická disciplína zaoberajúca sa celkom sveta, alebo aj tým, čo je zmyslovo neprístupné, čo presahuje fyzický svet zmyslovej skúsenosti. Metafyzika tvorí fundament systematickej filozofie.

    Metafyzika je náuka o tom, čo je základom fyzického súcna; je to prvá veda vôbec a zahrnuje ontológiu a teológiu; základné témy metafyziky sú: boh, slobodná vôľa a nesmrteľná duša.

    Ako zameranie filozofie sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce pred súcnom, ktoré od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o jestvovanie súcna, ako aj pokiaľ ide o účel súcna. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín ’prvá filozofia’.

    Metafyzika je základná filozofická veda, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť na filozofiu bytia (ontológiu), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofickú antropológiu, filozofiu existencie) a filozofiu boha (teológiu).

    Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných veciach (substancia, esencia, boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.), chápaných ako stále nemenné a večné entity alebo princípy.

    K základným problémom metafyziky patrí:

          • problém trvania a zmeny;
          • problém mysle a tela;
          • problém slobodnej vôle a determinizmu. nia a zmeny;
          • problém mysle a tela;
          • problém slobodnej vôle a determinizmu.
     ⌂ 
    filozofia

    metafyzika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    bytie

    entita

    filozofia

    metafyzika

    realita

    súcno
    svet

     ⌂    □ 

    metafyzika tradičná

    – metafyzika zabehaných mienení alebo dogiem, ktorej sa chcú neskorší filozofi zbaviť, pretože tieto mienenia alebo dogmy považujú za prinajmenšom zastaralé, nemoderné, vyšlé z módy a podobne.
     ⌂ 
    filozofia

    metajazyk

    gr.+slov. – jazyk, ktorým hovoríme o inom jazyku (objektovom jazyku). Metajazyk je jazyk, ktorým opisujeme objektový jazyk a ktorým vyjadrujeme pravidlá platné v objektovom jazyku. Metajazyk obsahuje názvy výrazov objektového jazyka. Oddelenie metajazyka a objektového jazyka umožňuje vyhnúť sa sémantickým paradoxom.
     ⌂ 
    filozofia

    metalogika

    gr. – teória, ktorá skúma systémy a pojmy súčasnej formálnej logiky.

    Metalogika rozpracúva otázky teórie dôkazov, definovateľnosti pojmov, pravdy vo formalizovaných jazykoch, interpretácie, zmyslu a ďalšie.

    Metalogika sa delí an dve časti:

          ● logická syntax,
          ● logická sémantika.

    Metalogika sa vyvinula v spojení s budovaním a štúdiom formalizovaných jazykov.

    Hlavné práce týkajúce sa metalogiky vytvoril Frege, predstavitelia ľvovsko-varšavskej školy poľských logikov, Hilbert, Gödel, Church, Carnap,, Kemeny a ď.
     ⌂ 
    filozofia

    meter

    gr. – jednotka dĺžky, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka m; definícia z roku 1983: „Meter je dĺžka dráhy, ktorou prejde svetlo vo vákuu za dobu 1/299 792 458 sekundy.“
     ⌂ 
    fyzika

    metóda

    odkazy

    gr. – spôsob dosahovania vytýčených cieľov.

         Metódu charakterizujú ako systematicky aplikovaný postup, séria nadväzujúcich krokov či množina postupov usporiadaných za účelom dospieť ku koncu nejakej činnosti, nejakého skúmania či učenia; uvedomelý a cieľavedomý postup; určitým spôsobom usporiadaná činnosť; usporiadanie operácií, pretvárajúcich východiskové danosti istej cieľavedomej činnosti na jej zamýšľaný (čiastočne alebo úplne realizovaný) cieľ: o metóda má zmysel hovoriť iba v súvislosti s cieľavedomou činnosťou.

    Metóda je poznaný zákon premenený na pravidlo, súbor pravidiel, systém regulatívnych princípov.

         Výskumom metód sa zaoberá metodológia.

    metóda – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    metóda

     ⌂    □ 

    metóda analytická

    – vedecká metóda, spočívajúca v postupnosti krokov rozkladania celku na časti, rozčleňovania javov alebo procesov na prvky a časti s cieľom odhaliť ich vzájomné vzťahy alebo poznať ich ako komponenty zložitého celku.
     ⌂ 
    analýza
    filozofia

    metóda analyticko-syntetická

    – metóda postupu, v ktorom najprv pozorujeme celok s cieľom získať celkový prehľad.

    Potom celok rozkladáme na časti a prvky, pričom sa zbavujeme nepodstatného a vedľajšieho s cieľom získať prehľad o štruktúre.

    V ďalšom kroku zisťujeme funkcie prvkov ako jednotlivých objektov a v celku.

    Ďalej zameriame pozornosť na časti, ktoré sú významné a dôležité a snažíme sa vypátrať vzájomné vzťahy a vzájomné pôsobenie podstatných častí.

    V ďalšom kroku opäť zostavujeme celok, porovnávame ho s podobným a hľadáme jeho stručnú formu a pojem preň.

    V záverečnom kroku používame nové poznatky prakticky a vyhľadávame obmeny.
     ⌂ 

    metóda exaktná

    – metóda kontrolovateľná a priamo prístupná každému, kedykoľvek zopakovateľná, pričom jej výsledok nezávisí od vôle a myslenia ktoréhokoľvek náhodne vybratého jednotlivca. O exaktné metódy sa opiera skúmanie logiky (88;28).
     ⌂ 
    logika moderná

    metóda vedecká

    – metóda, ktorá sa používa vo vedecko-výskumnej činnosti alebo – užšie – metóda spĺňajúca požiadavky, ktoré sa kladú na vedeckú prácu, napríklad systematickosť a presnosť.

         Vedecké metódy sú predmetom metodológie vedy, v minulosti boli predmetom vedoslovia.
     ⌂ 

    metodológia vedy

    odkazy

    – samostatná disciplína alebo súčasť filozofie vedy, ktorej predmetom sú vedecké metódy.
     ⌂ 

    metodológia vedy – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    metodológia vedy

     ⌂    □ 

    metrológia

    odkazy

    gr. – veda o meraní.
     ⌂ 

    metrológia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    metrológia

    referencia (metrológia)

    veličina
    veličina kardinálna (metrológia)
    veličina základná

     ⌂    □ 

    miesto

    – vymedzený priestor ako oblasť jestvovania, konania, diania alebo ako časť celku, napríklad úložisko.
     ⌂ 

    miesto teologické (Cano, M.)

    – prameň, z ktorého vyrastá teologické poznanie.
     ⌂ 

    mikrofyzika

    – fyzika mikrosveta – časť fyziky, ktorej predmetom je mikrosvet.

    Základom mikrofyziky sú tieto fyzikálne odbory:


    Znalosť zákonov mikrofyziky je potrebná o. i. pre pochopenie týchto odborov:

     ⌂ 
    fyzika
    mikrosvet
    zákonitosť kvantová
    zákonitosť mikrosveta

    mikrosvet

    lat. – mikrokozmos – súčasť predmetu fyziky tvorená mikrofyzikálnymi objektmi.

    Mikrosvet je špeciálne predmetom mikrofyziky.
     ⌂ 
    fyzika
    mikrofyzika
    objekt mikrofyzikálny
    teória kvantová
    zákonitosť kvantová
    zákonitosť mikrosveta

    mineralógia

    odkazy

    lat. + gr. – nerastopis – veda o tvarových, fyzikálnych a chemických vlastnostiach minerálov, o ich vzniku, premenách, výskyte a význame pre hspodárstvo, techniku a vedu.
     ⌂ 

    mineralógia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    mineralógia

     ⌂    □ 

    mnohočlen

    – súčet jednočlenov.
     ⌂ 
    matematika

    mnohozväzkový

    – majúci mnoho zväzkov.
     ⌂ 

    model dátový

    – výsledok dátového modelovania opisujúci/definujúci formát a štruktúru dát v informačných systémoch a určujúci vzájomné vzťahy jednotlivých dátových prvkov navzájom, čím vedno sa reprezentuje vymedzená časť reality.
     ⌂ 
    informatika

    model výroku (logika moderná)

    – každé udelenie významu spĺňajúce výrokovú formu, ktorá špecifikuje štruktúru nejakého výroku.
     ⌂ 
    logika moderná

    modelovanie dátové

    – tvorba dátového modelu.
     ⌂ 
    informatika

    molekula (fyzika)

    – častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou.
     ⌂ 
    fyzika

    monoteizmus

    gr. – jednobožstvo, viera v jediného boha.
     ⌂ 
    Boh (monoteizmus)
    náboženstvo

    muzikológia

    odkazy

    – hudobná veda, veda o hudba, vedy o hudbe – umenovedné odvetvie interdisciplinárnej povahy, ktoré zahrnuje hudobnú akustiku, organológiu, hudobnú fyziológiu, hudobnú psychológiu, hudobnú estetiku, hudobnú sociológiu, hudobnú filozofiu, hudobnú teóriu, hudobnú históriu, hudobnú grafiku, hudobnotextovú interpretáciu, hudobnú interpretáciu a hudobnú pedagogiku.

    V rámci hudobnej vedy sa vyčleňujú štyri základné odbory:

     • historiografický (hudobná paleografia, dejiny hudobných nástrojov, dejiny hudobných druhov, ...),
     • systematický;
     • hudobnoteoretický;
     • etnomuzikologický.

    Predmetom výskumu v muzikológii je hudba.

    Zakladateľom modernej muzikológie je J. N. Forkel (1749 – 1818) (cf 205;93).
     ⌂ 

    myseľ

    – subjekt, ktorý vníma, myslí, má svoje predstavy, cíti a pod. prípadne súbor predstavovania, vnímania a pod. Myseľ je entita tematizovaná v súčasnosti najmä v rámci filozofie mysle.

    Myseľ by sme mohli opisovať aj ako to, čo vníma (vnímajúcno), myslí atď., pričom by sme uvoľnili väzbu na nejakú substanciu (materiálnej alebo duchovnej povahy). Takúto derelativizáciu mysle možno sledovať napríklad v diele J. Krišnamurtiho. V hinduistickej psychológii je myseľ orgánom vnímania.

    Pojem mysle (mind) sa začal používať v anglickom empirizme namiesto pojmu duše.

    Význam termínu myseľ prešiel vývinom: na konci 18. stor. sa myseľ chápala ako vnútorný duševný život vôbec resp. totalita zmyslových alebo iba duchovných pocitov. Niektorí myseľ chápu ako najužšiu jednotu a celkovosť duchovného a zmyslového citového života.
     ⌂ 
    filozofia

    myšlienka

    – významový útvar alebo významový proces, ktorý je súčasťou obsahu vedomia v podobe aktu alebo výsledku myslenia.
     ⌂ 
    filozofia

    N * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    náboženstvo

    odkazy

    – prúd alebo zložka civilizácie spočívajúca v úsilí (znovu)obnoviť spojenie človeka s transhorizontovou realitou, najčastejšie (no nie vždy) predstavovanou ako božstvo; jedna zo základných foriem osvojovania si sveta človeko, v rámci ktorej človek numinózne a s prevažne nemanipulatívnou tendenciou prežíva transcendentno a v rámci ktorej sa ľudia združujú do (náboženského) spoločenstva, utvára sa cirkev, sústava obradov atď.

         Zložkou kultúry je náboženstvo potiaľ, pokiaľ je formou pretvárania zlého na dobré, škaredého na krásne, menej dobrého na lepšie, menej krásneho na krajšie a neutrálneho na dobré alebo krásne.

         V palete významových útvarov tvoriacich náplň náboženského uvedomovania si transcendentna dominujú významové útvary alebo procesy označované ako náboženská viera.

         Náboženstvo je predmetom skúmania v rámci religionistiky, filozofie náboženstva, kulturológie, teológie náboženstva a ďalších vedných disciplín.

         Náboženstvá odpovedajú na otázky o pôvode a zmysle života, určujú, čo je dobré a čo zlé, rátajú s ľudským strachom pred neznámym, všímajú si potrebu človeka milovať a byť milovaný, odpovedajú na túžbu ľudí po absolútnom dobre, na ich sny o mieri, harmónii a radosti, na ich občasnú potrebu útechy a chuť poďakovať sa niekomu za krásy sveta. Z týchto rozličných túžob pramení modlitba.
     ⌂ 

    náboženstvo – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    boh

    monoteizmus

    náboženstvo

     ⌂    □ 

    náplň

    – výplň, obsah, to, čím je niečo vyplnené.
     ⌂ 

    náplň vedomia

    – súbor manifestácie reality v ňom, vrátane manifestácie samého vedomia v ňom.
     ⌂ 

    názor

    – náhľad, mienka, presvedčenie, chápanie skutočnosti, koncepcia.
     ⌂ 

    nekrofília (Fromm, E.)

    – narušenie biofílie čiže lásky k životu, v malej miere neškodné, no v patologicky vyhrotenej forme nenávisť k životu, príkláňanie sa k všetkému, čo nerastie, čo je mechanické, neživé. Nekrofília sa prejavuje ničením životného prostredia, fascináciou vraždami a nešťastím najrozličnejšieho druhu.

    Nekrofília je vedno s narcizmom a incestom možnosťou zla alebo jedným z jeho zdrojov.

    Nadobudnutie alebo obnovenie schopnosti milovať je náplňou psychoanalýzy a na ňu nadväzujúcej terapie.
     ⌂ 
    Fromm, Erich

    neutrón (fyzika)

    – častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou.
     ⌂ 
    fyzika

    niečo

    – dačo, voľačo, čosi – vec, jav, udalosť, bytosť.
     ⌂ 
    entita

    niekto

    – dakto, voľakto, ktosi – nejaký človek alebo osoba.
     ⌂ 

    noetika

    gr. – teória poznania.
     ⌂ 
    filozofia

    nominát

    lat. – denotát – vec alebo predmet, ktorý sa znakom pomenúva alebo označuje.
     ⌂ 

    novovek

    odkazy

    – obdobie dejín ľudstva na sledujúce po stredoveku a predchádzajúce moderným dejinám, pričom ako symbolický začiatok sa zvykne udávať rok 1492, kedy Krištof Kolumbus objavil Ameriku, a koniec rok 1789, vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie.

    Novovek je predmetom histórie novvoveku.
     ⌂ 

    novovek – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    dejiny moderné

    novovek

    stredovek

    Web:
    Novovek, in: Wikipédia
     ⌂    □ 

    nula (matematika)

    – značka: 0. V postupnosti celých čísel jej predchádza –1 a po nej nasleduje 1.

    Symbolom 0 sa v matematike označuje aj logická hodnota nepravdivého výroku (p. 0 (matematika)).
     ⌂ 
    matematika

    O * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    objekt

    – predmet, na ktorý sa zameriava činnosť subjektu, napríklad fyzikálny objekt, matematický obejkt atď.

    Z filozofického hľadiska sa na objekte skúma spôsob jeho bytia, spôsob jeho poznávania, jeho interakcia so subjektom a ď.
     ⌂ 
    filozofia

    objekt fyzikálny

    – objekt, ktorý tvorí súčasť predmetu fyziky.

    Fyzikálne objekty sa členia na tieto objekty:

     ⌂ 
    fyzika

    objekt makrofyzikálny

    – objekt makrosveta – fyzikálny objekt tvoriaci súčasť makrosveta a prístupný priamemu pozorovaniu okom, optickým mikroskopom alebo bežnými ďalekohľadmi.

    K makrofyzikálnym objektom patria pozemské telesá, Slnko, planéty, hviezdy.
     ⌂ 
    fyzika
    makrofyzika


    objekt matematický

    – objekt, ktorý tvorí súčasť predmetu matematiky; jedinečný významový útvar alebo abstraktný pojem alebo osobitný typ mysleného, idealizovaného objektu, ktorý je výsledkom abstrahovania od špecifických zvláštností reálnych objektov.

    Každý matematický objekt je spravidla pomenovaný, t. j. má svoj názov alebo meno a často je označený nejakým matematickým znakom. Napríklad tento na obrázku zobrazený matematický objekt
                                      

    je pomenovaný odborným názvom/termínom trojuholník a označený matematickým znakom (symbolom) △ ABC.

    K matematickým objektom patrí: číslo, geometrický útvar, vektor, funkcia, matica, súmernosť, tranzitívnosť, operácia, množina, graf, topologický priestor, vektorový priestor, grupa, veličina, algebraická štruktúra atď.

    Súčasná matematika tieto objekty zoskupuje podľa ich spoločných vlastností do určitých tried (trieda množín, grúp, vektorových priestorov, grafov, topologických piestorov atď.) a odhaľuje rozličné typy vzťahov medzi prvkami tej istej triedy objektov.

    Súhrn matematických objektov tvorí priestor.
     ⌂ 
    matematika

    objekt megafyzikálny

    – objekt megasveta – fyzikálny objekt tvoriaci súčasť megasveta a sčasti prístupný pozorovaniu najsilnejšími optickými ďalekohľadmi a rádioteleskopmi, prijímajúcimi rdiové vlny z veľmi vzdialených miest kozmického priestoru.

    K megafyzikálnym objektom patria galaxie, skupiny galaxií a ď.
     ⌂ 
    fyzika
    megafyzika


    objekt mikrofyzikálny

    – objekt mikrosveta – fyzikálny objekt tvoriaci súčasť mikrosveta a sčasti prístupný pozorovaniu elektrónovými mikroskopmi, sčasti sa jeho existencia dokazuje nepriamymi experimentálnymi metódami.

    K mikrofyzikálnym objektom patria molekuly, atómy, ióny, atómové jadrá, elementárne častice.

    Mikrofyzikálne objekty sa riadia kvantovými zákonitosťami.
     ⌂ 
    fyzika
    mikrofyzika
    zákonitosť kvantová
    zákonitosť mikrosveta


    objekt reálny

    – objekt, ktorý je súčasťou reality, t. j. prírody, spoločnosti alebo náplne vedomia.
     ⌂ 
    filozofia

    oblasť

    – okruh činnosti, záujmu, odbor, sféra, úsek.
     ⌂ 

    odbor

    – oblasť, sféra, odvetvie, napríklad vedný odbor, technický odbor, výrobný odbor atď.
     ⌂ 

    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)

    – odpanutie absolútna od seba do podoby časopriestorovej, náhodnosťou zaťaženej a teda nedokonalej prírody.
     ⌂ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    odkaz hypertextový

    – prepojenie medzi časťami elektronického textu, medzi textami alebo medzi textom a objektmi (zvukom, obrazom a pod.) pretvárajúce texty na hypertext.
     ⌂ 
    informatika

    odôvodňovanie

    – podopieranie dôvodmi, zdôvodňovanie..
     ⌂ 
    logika

    okruh

    – 1. priestor (približne) v podobe kruhu alebo kruhová, uzavretá dráha.

    2. úsek činnosti, oblasť, sféra, pole.
     ⌂ 

    ontológia

    odkazy

    gr. – základná filozofická disciplína, ktorá skúma bytie sveta, bytie súcna a bytie samé. Ontológia je filozofické učenie alebo veda o bytí, filozofia bytia, filozofická náuka o súcne. Ontológia sa zaoberá bytím alebo súcnom ako súcnom a princípmi bytia.

    Kľúčovými výsledkami ontologického výskumu sú ontologické kategórie.

    Ontológia sa považuje za základnú alebo univerzálnu vedu.

    Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles, zatiaľ čo slovo ontológia vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril v súvislosti s učením o bytí o prvej filozofii a jeho nasledovníci o metafyzike (pozri: Aristotelov názor na ontológiu).

    Ontológia ako učenie o súcne čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike a v stredoveku nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730). Pokiaľ sa ontológia zaoberá súcnom, tak jej ide o súcno vôbec alebo o súcno ako súcno; nezaoberá sa teda tým či oným súcnom alebo tými či onými oblasťami súcna. Ontológia je predmetom skúmania metaontológie.

    Najvýznamnejší príspevok k rozvinutiu ontologickej problematiky v rámci európskej filozofie priniesol aristotelizmus.
     ⌂ 

    ontológia (informatika)

    – dátový model reprezentujúci určitú znalosť alebo jej časť.
     ⌂ 
    informatika

    ontológia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    bytie

    čas (filozofia)

    existujúce

    filozofia

    jav

    kategória
    kategória filozofická

    objekt
    ontológia

    realita

     ⌂    □ 

    operácia

    lat. – metodicky uskutočnený a ukončený úkon, výkon.
     ⌂ 

    operácia numerická (matematika)

    – operácia s číslami.
     ⌂ 
    matematika

    organizácia

    gr. – organizovanie alebo jeho výsledok.
     ⌂ 

    organizovanie

    – činnosť účelného, premysleného, cieľavedomého usporadúvania alebo zriaďovania, ktorého výsledkom je organizácia.
     ⌂ 

    osoba

    – ľudská bytosť ako jednotlivec.
     ⌂ 

    osvojovanie si

    – prijímanie, prisvojovanie si, preberanie do vlastníctva; prijímanie za svoje, navykanie si. Výsledkom osvojovania si napríklad faktov je ich pochopenie a zapamätanie si.
     ⌂ 

    osvojovanie si sveta človekom

    – súbor činností, ktorými si človek osvojuje svet; interakcia človeka a sveta vo forme umenia, náboženstva, filozofie, vedy, každodenného života, praxe. V súlade s tým možno vyčleniť:

         ● umelecké osvojovanie si sveta človekom,
         ● náboženské osvojovanie si sveta človekom,
         ● filozofické osvojovanie si sveta človekom,
         ● vedecké osvojovanie si sveta človekom,
         ● každodenné osvojovanie si sveta človekom.
     ⌂ 
    filozofia

    osvojovanie si sveta človekom filozofické

    – jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým a cieľavedomým produkovaním poznatkov týkajúcich sa podstaty vecí a ich unikajúcnostných aspektov (tajomstva) pri kontinuálnej sebareflexii subjektu tejto produkcie (filozof).
     ⌂ 
    filozofia

    osvojovanie si sveta človekom každodenné

    – bežný, pred- alebo mimovedecký, mimofilozofický atď. spôsob života človeka, v priebehu ktorého sa v jeho vedomí spravidla mimoreflexívne utvára každodenný obraz sveta a miesta, ktoré v ňom človek zaujíma.
     ⌂ 
    osvojovanie si sveta človekom

    osvojovanie si sveta človekom umelecké

    – podproces estetického osvojovania si sveta človekom; umenie. Subjektom tohto osvojovania si sveta je participant umeleckého diania, napríklad umelec alebo recipient umeleckého diela.
     ⌂ 
    filozofia
    umenie

    osvojovanie si sveta človekom vedecké

    – jeden zo základných spôsobov vzťahovania sa človeka k svetu vyznačujúci sa systematickým a cieľavedomým produkovaním poznatkov týkajúcich sa podstaty vecí; veda. Subjektom tohto produkovanie je vedec.
     ⌂ 
    filozofia
    veda

    overenie

    – presvedčenie sa o pravosti alebo správnosti.
     ⌂ 

    označovací

    – slúžiaci na označovanie.
     ⌂ 

    označovanie

    – robenie značky.
     ⌂ 

    P * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    pamiatka

    – niečo pripomínajúce minulosť, pamätihodnosť.
     ⌂ 

    pamiatka literárna

    – literárne dielo, ktoré vošlo do dejín literatúry v dôsledku tých ktorých jeho mimoriadne významných charakteristík.

    Po textovej stránke je literárna pamiatka súčasťou predmetu filológie.

    Po obsahovej stránke je literárna pamiatka súčasťou predmetu tej ktorej špeciálnej vedy alebo – ako napríklad v prípade filozofického diela – súčasťou predmetu filozofie.
     ⌂ 

    panoráma

    gr. – široký rozhľad, celkový pohľad.
     ⌂ 

    parametre signálu (informatika)

    – charakteristické veličiny signálu, podľa hodnoty alebo priebehu hodnôt ktorých signály delíme na

    a
     ⌂ 
    informatika

    pasáty (Táles)

    – príčina zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú tiecť do mora (6;49).
     ⌂ 
    filozofia
    Táles

    pasivita

    lat. – nečinnosť, trpnosť, opak aktivity.
     ⌂ 
    filozofia

    Pataňdžali

    odkazy

    (asi 2. stor. pr. n. l.) – indický filozof, tvorca základov jogy ako jedného zo šiestich klasických ortodoxných systémov hinduistickej filozofie. Tieto základy podal v diele Jógasútra, ktorá je najstaršou učebnicou jogy.

    Pataňdžaliho systém je stupňovitý a tvorí ho týchto osem stupňov (súčastí, údov sa. anga), preto sa označuje ako osemstupňová joga (sa. aštángajóga):

         1. jama,
         2. nijama,
         3. ásana,
         4. pránajáma,
         5. pratjáhára
         6. dhárana,
         7. dhjána,
         8. samádhi alebo turíja,

    Tento systém sa dnes označuje ako rádžajoga (kráľovská joga) a vo väčšej alebo menšej miere zdieľa jeho niektoré dôležité črty väčšina jogických škôl.

    Pataňdžali – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Pataňdžali

     ⌂    □ 

    Platón

    odkazy

    (427 Atény – 347 pr. n. l. Atény)  – Sokratov žiak, spolu so svojím žiakom Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof; najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 387/5 pr. n. l. svoju filozofickú školu zvanú Akadémia.

    Smer nadväzujúci na Platónovo učenie sa nazýva platonizmus.

    Platónovo dielo patrí k najkrásnejším výtvorom gréckej literatúry. Je napísané poväčšine formou dialógu, v ktorom hlavnou postavou je obyčajne Sokrates, ktorého ústami Platón vyslovuje svoje vlastné názory.

    Platónova filozofická tvorba sa člení na tri obdobia:

    1. Tvorba sokratovského obdobia; v tomto prvom alebo ranom období tvorí Platón pod bezprostredným vplyvom Sokrata; ide o dialógy Laches (o statočnosti), Charmides (o umiernenosti), Lysis (o priateľstve), Protagoras (o naučiteľnosti cnosti a jej jednote), Hippias Menší (o výchove k mravnosti), Ion (o básnictve), Hippias Väčší (o krásne), Alkibiades (o pravom a zdanlivom vedení), Eutyfron (o zbožnosti), Obrana Sokratova, Kriton (o pomere k zákonom) a Gorgias (o rétorike a mravnosti). Sokratovská kritickosť a skepsa voči zdanlivým istotám sa v tomto období prejavuje na prístupe mladého Platóna k etickej problematike, ktorú skúma pomocou Sokratovej dialektickej metódy. V mnohých dialógoch tohto obdobia zostáva riešenie otázky, napríklad čo je zbožnosť, otvorené. V Platónovej tvorbe sokratovského obdobia sa ešte neobjavuje jeho teória ideí.

    2. Tvorba obdobia zrelosti; ide o Platónove dialógy z dvoch desaťročí po založení Akadémie: Menon (o učiteľnosti cnosti a anamnéze), Eutydemos (proti eristike), Kratylos (o vzťahu názvov k veciam), Menexens (paródia na pohrebné reči), Symposion (o láske), Faidon (o nesmrteľnosti duše), Faidros (o kráse a ideách) a Štát (= Ústava; o najlepšom štátnom zriadení). V tomto obodobí Platón vypracoval najtypickejšiu časť svojej filozofie ‒ teóriu ideí. Nad Sokratovskou kritickosťou tu začína prevládať pozitívne riešenie problémov a hľadanie konečných istôt v najdôležitejších filozofických otázkach. V tomto období svojej tvorby Platón prevezme orficko-pytagorovské názory o nesmrteľnosti duše a o jej prevtelovaní, o tele ako hrobe duše, o rozdiele medzi týmto a oným svetom a včlení ich do svojej originálnej teórie ideí.

    3. Obdobie staroby; ide o spisy Parmenides (problémy teórie ideí), Teaitetos (o poznaní), Sofista (o pravom a zdanlivom vedení), Štátnik (o dokonalom štátnikovi), Filebos (o pomere slasti a dobra), Timaios (prírodná filozofia), Kritias (o Atlantíde), Zákony (o najlepšom štátnom zriadení).

    Metódou filozofie je podľa Platóna dialektika ako umenie viesť dialóg, v ktorom sa pomocou otázok a učiteľom usmernených odpovedí analyzuje nastolený problém a dospieva sa k vymedzeniu pojmov.

    Predmet filozofie je to, čo je všeobecné, čo je spoločné každej jednotke v danom druhu, a čo teda patrí do jeho podstaty. Týmto nezmeniteľným, všeobecným a spoločným je idea. Ozajstné poznanie spočíva v poznaní ideí. Poznanie nemožno dosiahnuť zmyslami, ich predmet je vždy premenlivý a relatívny, preto neposkytujú absolútne a spoľahlivé vedenie. Človek by mal zavrhnúť všetko, čo je zmyslové a nestále, mal by sa úplne sústrediť na myslenie a filozofiu. Filozofia totiž poskytuje vedenie, múdrosť a očistenie. Dokonalým človekom je filozof. Jemu patrí vláda nad svetom a panovanie na zemi, on musí všetko, čo je vonkajšie a nestále, priviesť do vnútorného a večného sveta idey dobra.

    SVET IDEÍ A SVET VONKAJŠÍ

    Podľa Platóna existujú dve skutočnosti: jedna javová, zmyslová, premenlivá a pozbavená stálosti bytia a druhá nadjavová, spadajúca len do oblasti rozumových úvah, nemenná a jedine úplne jestvujúca – skutočnosť transcendentného sveta ideí.

    Každá idea má trojaký charakter: ontologicky znamená prototyp, model, pravzor alebo stálu a nemennú podstatu veci, ktorá je len jej tieňom; teleologicky je ideou účelný poriadok častí obsiahnutých vo veci ako celku; logicky je idea všeobecným pojmom, pomocou ktorého sa poznávajú veci a zavádza sa poriadok do chaosu vonkajšieho sveta.

    Idea reálne existuje ako čosi jednotlivo všeobecné v ideálnom nadjavovom svete. Idey len dočasne prebývajú vo veciach vonkajšieho sveta.

    Každá vec len sčasti participuje na svojom ontologickom, teleologickom a logickom modeli – pravzore. Idea je čosi samobytné, zduchovnené, schopné pohybu, čo je ďalej príčinou všetkého jednotlivého vo vonkajšom svete.

    Každá vec je následkom nejakej príčiny – idey. Tieto príčiny trvajú v určitom presne ustálenom hierarchickom poriadku, na vrchole ktorého je idea dobra.

    Idea dobra Idea dobra, ako čosi prirodzene sa rozdeľujúce a vďaka svojej dobrote tvorivé, je prvou a najvyššou príčinou všetkých ostatných ideí hierarchicky nižších, ako aj jednotlivých vecí, ktoré sú ich odleskom; je prvým, najvyšším a konečným princípom sveta. Je to transcendentná príčina, počiatok, princíp a prazáklad všetkého súcna. Idea dobra je demiurg všetkého súcna, stvoriteľ organického i anorganického sveta, najvyšší zákonodarca, obsahujúci v sebe dokonalé, ideálne poznanie všetkého, čo je. Je to prvá a absolútna príčina všetkého súcna a všetkého konania.

    VONKAJŠIA SKUTOČNOSŤ, SVET, PRÍRODA, VESMÍR

    Vonkajšia skutočnosť (svet, príroda, vesmír) nie je večná; vznikla v čase a v čase aj zaniká. Demiurgos chcel, aby svet bol dobrý a dokonale v sebe odzrkadľoval dobro, preto ho obdaroval rozumom a dušou, ktorú vtelil aj do človeka.

    Človek Najdôležitejšou bytosťou vo vonkajšom svete je podľa Platóna človek.

    Človek sa skladá z tela a duše. Človek tak obsahuje v sebe tak niečo z vonkajšieho sveta, ako aj z ideálneho sveta. Základným nehynúcim prvkom bytia človeka je duša; telo zaniká v čase.

    DUŠA A TELO ČLOVEKA

    Duša človeka patrí svojou podstatou do ideálneho sveta, je večná. Cieľom duše je to, čo je ideálne (cieľom tela je to, čo je zmyslové). Duša sa s telom v človeku spája na základe koexistencie, a nie jednoty substancie. Duša je veliteľom a strážcom tela, ktoré podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.

    Duša sa skladá z troch častí:

        • rozumová duša (sídli v hlave),
        • srdnatá duša (sídli v hrudi),
        • žiadostivá duša (sídli v bruchu).

    Najdôležitejšia je rozumová duša, ktorá má za úlohu ovládnuť srdnatú a žiadostivú dušu. Rozumová duša je nehmotná, nepodlieha zániku, pretože patrí k nezničiteľným ideám, kým ostatné duše hynú spolu s telom. Rozumová duša sa vo svojom pozemskom bytí rozumovým poznaním približuje k svetu ideí, z ktorého vyšla, oslobodzuje sa z pút tela a zo zla jeho vášní. Oslobodzuje sa od chýb a približuje sa k idei dobra.
     ⌂ 


    Platón – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Akadémia
    Aristoteles

    filozof (Platón)
    filozofia
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia európska
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    Platón

     ⌂    □ 

    počiatok

    ide. *ken- – prameň, pôvod, východisko, začiatok, príčina; čas vzniku, prvé obdobie, začiatky, počiatky.
     ⌂ 
    big bang
    filozofia

    podstata

    – stránka vnútorného; súhrn vnútorných trvalých vlastností; jedna zo základných filozofických tém; výsledok filozofického skúmania tejto témy závisí od kategórií, ktoré v ňom intervenujú. Keď napr. R. Eisler hovorí, že podstata je „to, čo konštituuje ‚povahu‘ druhu vecí alebo jednotlivej veci“, používa explicite kategóriu konštitúcie, povahy, týkania sa druhu, týkania sa jednotlivosti" a implicite kategóriu procesuality. Výskum širšieho kontextu Eislerovho textu týkajúceho sa podstaty by ukázal, že v Eislerovej filozofickej reflexii podstaty intervenújú aj ďalšie kategórie: kategória rozlíšenosti, určenosti, relatívnosti, jednoznačnosti atď.

    Podstata je podstatou len ako základ bezprostredného bytia predmetu, len ako základ existencie predmetu.
     ⌂ 
    filozofia

    Web:
    Wesen, in: Eisler, R. Wörterbuch der philosophischen Begriffe (1904)

    podstata filozofie

    – súbor nevyhnutných vlastností/atribútov každej filozofie, bez ktorých by filozofia nebola filozofiou. Výsledkom poznania podstaty filozofie je pojem filozofie.
     ⌂ 
    filozofia

    podstata systému

    – súbor nevyhnutných vlastností/atribútov každého systému, bez ktorých by systém nebol systémom. Výsledkom poznania podstaty systému je pojem systému.
     ⌂ 

    pojem

    – kognitívny významový útvar alebo kognitívne významové dianie, ktoré je výsledkom poznávania vlastností alebo vzťahov entít a je súčasťou súdov.

    Pojem dovoľuje vyčleniť nejakú skupinu javov alebo predmetov, priradiť im jednotiaci zmysel a odlíšiť ich od všetkého ostatného. To, čo majú veci spoločné, je pritom v pojmoch zachytené na urovni všeobecného.

    Na pojme sa tradične vyčleňuje o. i. rozsah pojmu a obsah pojmu.
     ⌂ 
    filozofia

    pojem filozofie

    – nocionálny významový útvar, ktorý je výsledkom poznania podstaty filozofie, pričom nemusí ísť len o poznanie filozofické, ale môže ísť aj o poznanie mimofilozofické, napríklad sociologický pojem filozofie, psychologický, kulturologický, informatický a i, pojmy filozofie.

    Systematicky rozpracúva pojem filozofie metafilozofia.
     ⌂ 
    filozofia
    metafilozofia

    pole

    – okruh, oblasť.
     ⌂ 

    pole (fyzika)

    – jedna zo základných foriem hmoty tvoriaca sprostredkovateľa interakcie medzi časticami látky alebo priestor, v ktorom pôsobí fyzikálny účinok.
     ⌂ 
    fyzika
    látka (fyzika)

    politika

    odkazy

    gr. – súbor činností politických aktérov alebo inštitúcií (štátu, politickýh strán, organizácii, záujmových skupín alebo jednotlivcov) zameraných na získanie, zachovanie a upevnenie moci v štáte, v príslučnej oblasti spoločnosti a v rámci medzinárodných vzťahov.

    Rámcom, v ktorom sa politika realizuje v modernej dobe, je predovšetkým štát, a to s cieľom získať, zachovať si a upevniť štátnu moc alebo participáciu na riadení a ovplyvňovaní činnosti štátu, pričom sa člení na tieto podprocesy:
     
         ● vnútorná politika štátu
            a
         ● zahraničná politika štátu.

    Iným spôsobom sa môže členiť politika politickej strany, firmy, medzinárodnej organizácie atď., kde sa podľa príslušného aktéra vyčleňujú rôzne kombinácie politík z množiny: parlamentná, bezpečnostná, environmentálna, komunikačná, marketingová, distribučná politika a ďalšie.

    Politika je predmetom politológie.

     ⌂ 

    politika medzinárodná

    odkazy

    – súhrn činností najmä štátov, medzinárodných a nadnárodných organizácií a ich zoskupení v oblasti medzinárodných vzťahov v intenciách prílsušných národných a mocenskoskupinových záujmov. Podprocesmi medzinárodnej politiky sú zahraničné politiky aktérov medzinárodných vzťahov.
     ⌂ 

    politika medzinárodná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    politika medzinárodná

     ⌂    □ 

    politika štátu zahraničná

    odkazy

    – činnosť štátu spočívajúca v zabezpečovaní čo najpriaznivejších podmienok jeho existencie v rámci medzinárodných vzťahov vôbec alebo vo vzťahu ku konkrétnym iným krajinám v intenciách zahraničnopolitickej doktríny štátu a perspektívnych i krátkodobých úloh a cieľov štátu.
     ⌂ 

    politika štátu zahraničná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    politika štátu zahraničná

     ⌂    □ 

    poriadok

    – náležité usporiadanie alebo pravidelný, dobrý stav či chod; súhrn pravidiel alebo predpisov; poradie, sled; systém.
     ⌂ 

    pornografia

    gr. – necudné zobrazovanie pohlavných scén; spravidla neumelecké zdôrazňovanie sexu v literatúre a umení vybočujúce z noriem konvenčnej morálky; dielo takto poňaté.
     ⌂ 

    postup

    – pohyb dopredu, napredovanie; spôsob konania; časové poradie.
     ⌂ 

    potvrdenie

    – dôkaz, overenie.
     ⌂ 

    povera

    – viera v nejestvujúce alebo nadprirodzené skutočnosti.
     ⌂ 

    pozitívne² (príslovka)

    – s ohľadom na (zistený) skutočný stav.
     ⌂ 

    pozitívny¹

    lat. – kladný.
     ⌂ 

    pozitívny²

    lat. – zakladajúci sa alebo založený na skutočnosti alebo skúsenosti, skutočne overený, dokázaný, overiteľný empirickou analýzou.
     ⌂ 

    poznanie

    odkazy

    – kognitívny významový proces alebo jeho výsledok v podobe kognitívneho významového útvaru; získavanie poznatkov subjektom poznania a jeho výsledok (nejaký súbor poznatkov).

         Samo získavanie poznatkov je poznávanie.
     ⌂ 

    poznanie – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia

    poznanie
    poznatok
    poznávanie

    subjekt poznania

    teória poznania

    útvar významový kognitívny

     ⌂    □ 

    poznávanie

    – kognitívny významový proces, procesuálna stránka poznania, získavanie poznatkov.
     ⌂ 
    filozofia

    poznatok

    – kognitívny významový útvar, jednotlivý výsledok poznávacej činnosti.
     ⌂ 

    pozorovateľ

    – angl. observer – aktívny prvok formujúci systém, formovateľ systému v súlade so svojimi cieľmi.

    Analogicky k termínu pozorovateľ sa v rôznych praktických situáciách používajú aj termíny vyšetrovateľ, experimentátor, aktívny prvok, nestrojová časť systému, subjekt riadenia a ď.

    Vo vzťahu k systému môže pozorovateľ zaujímať rôzne pozície, môže byť

        ● vonkajším pozorovateľom,
        ● môže tvoriť časť skúmaného systému (cf 160;306).
     ⌂ 

    pôsobenie

    – bytie príčinou, spôsobovanie, robenie; matie vplyvu, účinku, vplývanie, účinkovanie.
     ⌂ 

    pravda

    – významový útvar vyznačujúci sa pravdivosťou čiže niečomu adekvátny, napríklad objektívnej realite.

    Pravda je významový konštituent zodpovedajúci istej skutočnosti alebo ideálu. Pravdu možno chápať aj z procesuálneho hľadiska, a síce ako dianie otvorenosti/otvárania sa voči skutočnosti, odhaľovanie sa skutočnosti (alétheia), mýticky povedané – pravda je rieka nezabúdania (Aléthé), z ktorej duše odcudzených (zaživa mŕtvych) pijú rozpamätanie sa, strácajú zabudnutie na to, čo sa v skutočnosti deje. Pravdu nemožno „mať“, „vlastniť“, ale možno na nej (na onom dianí otvorenosti) participovať (možno piť z rieky Aléthé). Pravdu často chápu napríklad ako zhodu veci a intelektu alebo ako odhalenosť (alétheia) a inými spôsobmi. Pojem pravdy závisí od toho, aké pojmy intervenujú v priebehu poznávania pravdy.

    Vo filozofii sa zvykne rozlišovať niekoľko druhov právd:

    1. pravda epistemologická (zhoda medzi výrokom, súdom aebo pojmom a skutočnosťou, ktorej sa výrok atď. dotýkajú),
    2. pravda ontologická/metafyzická (poznanie skutočnosti, na ktorej sa zakladajú veci);
    3. pravda existenciálna (kvalita existencie, zhoda existencie ľudskej bytosti s tým, čím ona skutočne je ale má byť; opravdibvosť, život v pravde).

    Pojem pravdy a pravda sú odlišné entity.
     ⌂ 
    filozofia

    pravdepodobnosť

    – blízkosť pravde, skutočnosti, pôsobenie dojmom pravdivosti.

    Pravdepodobnosť je kvantitatívny stupeň možnosti výskytu nejakej udalosti za daných podmienok; je to miera premeny možnosti na skutočnosť v situáciách neurčenosti; miera premeny možnosti na skutočnosť pri hromadných javoch; kvalitatívne alebo kvantitatívne určenie možnosti, že nastane nejaká udalosť. Stanovuje sa ako podiel počtu prípadov priaznivých javu a počtu prípadov možných pri konečnom počte pokusov.

    Vo filozofii sa pôvodne termín pravdepodobnosť používal na označenie niečoho, čo sa zdalo pravdivé, čo sa mohlo pokladať za pravdivé.
     ⌂ 
    filozofia

    pravdivosť

    – zodpovedanie skutočnosti alebo faktom.
     ⌂ 
    filozofia

    pravek

    odkazy

    – predhistorické obdobie, prvé obdobie dejín ľudstva predchádzajúce staroveku, predmet prehistórie.
     ⌂ 

    pravek – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    pravek

     ⌂    □ 

    právo

    odkazy

    – 1. normatívny systém, súbor právnych noriem a právnych vzťahov regulujúcich spoločenské vzťahy; 2. oprávnený nárok niekoho na niečo.

    Právo je produktom života spoločnosti, jej potrieb, záujmov a konfliktov. Právo je zároveň najsilnejším regulačným mechanizmom spoločnosti.

    Vlastné špecifické znaky práva sú:

          – štátne donútenie,
          – štátom stanovená alebo uznaná forma práva,
          – monizmus práva.

    Právo je predmetom skúmania v prvom rade právne vedy. Právo je to, čo je zhodné s nejakým presným pravidlom, alebo to, čo je dovolené (v tomto zmysle môže byť slovo „právo“ použité aj v plurále). V prvom prípade otvára právo pre nejaký subjekt možnosť, aby sa naň odvolával alebo aby ho vymáhal (napr. právo odpovede). V druhom prípade je právo potvrdené zákonmi viacej alebo menej jasnými, alebo je zhodné – v najsilnejšom zmysle slova – s morálnou povinnosťou. V protiklade k faktu je právo to, čo je legitímne, a to na rozdiel od skutočnosti, ktorá takou byť nemusí (tradičný protiklad medzi de iure a de facto). Z právneho hľadiska sa rozoznáva právo pozitívne a právo prirodzené. Právo vytvára vonkajšiu inštanciu, ktorá zaručuje, že ľudia môžu rozvíjať svoje vzťahy v danom rámci. Preto sa právo nevyhnutne stavia, ako zdôraznil Rousseau, proti sile (násiliu). Pôvod práva videli filozofi rôzne: právo vyplýva z Božej vôle, zo zvrchovanosti národa alebo zo samotnej prirodzenosti človeka. Avšak centrálnou otázkou, ktorú kladie filozofia práva, je otázka vzťahu medzi právom a slobodou.

    Právo je súčasťou kultúry, pokiaľ je formou premeny zla na dobro (resp. menšieho dobra na väčšie) a ošklivého na krásno (resp. menej krásneho na krajšie).
     ⌂ 

    právo – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    licenčný

     ⌂    □ 

    predmet

    – jav alebo vec, ktorej sa týka nejaká činnosť.

         Z matematického hľadiska môže ísť o prvok množiny.

         Predmet, na ktorý sa zameria nejaká činnosť subjektu, je objekt.
     ⌂ 
    filozofia

    predmet filozofie

    – to, čím sa filozofia zaoberá, čo skúma, čoho obraz vytvára; zvyčajne sa ním chápe miesto človeka vo svete, človek, svet, ich vzájomný vzťah a sebareflexívne vzťahovanie sa k tomuto vzťahu.

    Chápanie predmetu filozofie závisí od konfigurácie významových útvarov, ktoré intervenujú v jeho skúmaní, predovšetkým od filozofických kategórií.
     ⌂ 
    filozofia

    predmet hmotný

    – materiálny predmet – fyzický, reálny predmet, predmet pozostávajúci z hmoty.
     ⌂ 
    filozofia

    predmet materiálny

    – hmotný predmet – fyzický, reálny predmet, predmet pozostávajúci z hmoty.
     ⌂ 
    filozofia

    predmet vedy

    – to, čím sa veda zaoberá, hoci si to sama nedáva: „Velmi stará metodologická zásada říká, že žádná věda si sama nedává svůj předmět a svou metodu. Například otázka, jak historik stanoví svůj předmět a jak určuje svou metodu, není otázka historie. Hledisko, z kterého sa určuje předmět a metoda určité vědy, je vždy mimo tuto vědu. Je v oblasti předvědeckého předběžného vědění. Toto předběžné vědění je jistým způsobem vědění o celku a potud umožňuje vyčlenit určitý objekt a určitou metodu z celku (1;22).“
     ⌂ 
    filozofia
    veda

    prehistória

    odkazy

    – časť histórie alebo historická veda/disciplína, ktorej predmetom je pravek.
     ⌂ 

    prehistória – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    prehistória

     ⌂    □ 

    prekladateľ

    – účastník komunikácie, ktorý sprostredkúva jazykovo nepripravenému príjemcovi text originálu (210;163).
     ⌂ 

    premenná nezávislá

    – veličina, ktorá sa mení nezávisle.
     ⌂ 
    matematika

    prenos informácií (informatika)

    – súčasť informačného procesu spočívajúca v pohybe informácií v čase a priestore prostredníctvom prenosového kanálu.
     ⌂ 
    informatika
    kódovač informácie (informatika)

    priestor

    – rozmermi bližšie nevymedzené miesto, prostredie.
     ⌂ 

    prijímač informácie (informatika)

    – časť komunikačného systému, v ktorej sa informácia po dekódovaní prijíma.
     ⌂ 
    informatika

    princíp

    – zásada – významový útvar tvoriaci základnú, hlavnú myšlienku, pravidlo alebo zákon poznania a konania.
     ⌂ 

    princíp (filozofia antická)

    – arché – pralátka alebo živel/živly, v korých spočíva celé bytie.
     ⌂ 
    filozofia
    filozofia antická


    princíp dôkazu

    – matematický princíp, podľa ktorého každý matematický výrok treba dokázať, pretože ako poznatok sa v matematike uznáva alebo zaraďuje do nejakej teórie iba taký poznatok, ktorý je pravdivý za všetkých okolností.
     ⌂ 
    matematika

    príroda

    odkazy

    – časť reality predchádzajúca existencii spoločnosti a po vzniku spoločnosti protiklad výtvorov spoločnosti.

         Príroda je predmetom prírodných vied.
     ⌂ 

    príroda – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    objekt reálny

    príroda

     ⌂    □ 

    príroda (Hegel, G. W. F.)

    – inobytie absolútnej idey, nevyhnutný dialektický medzistupeň v procese jej dochádzania k svojmu pojmu, k svojmu telosu, na jej ceste k tomu, aby sa stala absolútnou subjektivitou, absolútnym duchom (cf 62;62).
     ⌂ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    príručka

    – rukoväť – prehľadne a prístupne napísaná kniha zhŕňajúca poznatky z istého vedného odboru.
     ⌂ 

    problém

    – významový útvar, ktorý je výsledkom uvedomenia si ťažkosti a ktorý je vyjadrovaný otázkou.
     ⌂ 
    riešenie problému

    proces

    lat. – postupnosť vzájomne súvisiacich zmien alebo udalostí; postupná zmena entity, relatívne súrodá séria javov vzájomne spojených kauzálnymi alebo štrukturálno-funkčnými závislosťami alebo jav, ktorý sa v istom časovom intervale mení. Napríklad za proces možno pokladať rast organizmu, pretože nasledujúce stavy sú určitým spôsobom určované stavmi predchádzajúcimi. Série javov, ktoré tvoria proces, možno odlíšiť poznávacími aktami, oddeliť ich od zložitých komplexov javov objavujúcich sa súčasne. Procesy majú teda akúsi os, na ktorú sú „navlečené“ skĺbené javy. Ani v prírode, ani v spoločnosti neexistujú izolované procesy; rozlišujeme ich a skúmame ich oddelene len pre potreby analýzy (223;146). Proces je témou fundamentálnych filozofických skúmaní.

    Pojem procesu vystupuje často ako kategória v špeciálnovedných i filozofických disciplínach. V utváraní pojmu procesu intervenujú často také významové útvary, ako napr. predstava alebo pojem postupnosti, pojem zmeny, pojem niečoho alebo entity apod.
     ⌂ 
    filozofia

    proces informačný (informatika)

    – súčasť predmetu informatiky spočívajúca v procese zberu, spracovania, prenosu a uchovania informácií.
     ⌂ 
    informatika

    proces komunikačný (informatika)

    – súčasť informačného procesu realizovaná komunikačným systémom.
     ⌂ 
    informatika

    proces poznávací

    – kognitívny významový proces, čiže podproces manifestácie sveta v ľudskom vedomí, ktorý vyúsťuje do kognitívnych významovych útvarov alebo poznatkov.
     ⌂ 
    filozofia

    proces významový

    – postupná zmena významu/významov; procesuálny aspekt významového útvaru resp. významového univerza a dynamická dominantna štruktúry významu. Príkladom významového procesu je: súdenie, myslenie, vývin významu, zmena významu (zužovanie významu, rozširovanie významu atď.), mienenie, estetické prežívanie, bátie sa, radovanie sa, verenie, usudzovanie…

    Významový proces vyrastá z významotvorby, začína ňou.
     ⌂ 
    filozofia

    prostriedok

    – 1. miesto, ktoré je rovnako vzdialené od okrajov, stred, stredná šasť;

    2. časový bod rovnako vzdialený od začiatku i od konca, stred;

    3. vec, pomôcka, nástroj, zariadenie, opatrenie a podobne na uskutočnenie niečoho, napríklad vyjadrovací prostriedok.
     ⌂ 

    prostriedok vyjadrovací

    – prostriedok určený alebo slúžiaci na vyjadrovanie.
     ⌂ 

    protón (fyzika)

    – častica látky s nenulovou pokojovou hmotnosťou.
     ⌂ 
    fyzika

    prvky systému susedné

    – také prvky systému, kedy spojenie medzi nimi neobsahuje nijaký iný prvok.
     ⌂ 
    systém

    prvok

    – element – najjednoduchšia časť celku, zložka, súčiastka.
     ⌂ 

    prvok systému

    – časť systému.
     ⌂ 
    systém

    prvý

    – najprvší v poradí.
     ⌂ 

    psychika

    – predmet psychológie predstavujúci najvyššiu formu (auto)regulácie človeka, jeho najvyšší regulujúci činiteľ. Východiskom skúmania psychiky je prežívanie a správanie.

    Psychika funguje ako určitý regulačný mechanizmus aj u zvierat.

    Psychika sa viaže na činnosť organizmu; jednou z nevyhnutných podmienok činnosti psychiky je nervová sústava, podnety sprostredkúvané zmyslovými orgánmi, určité vrodené účelné spôsoby správania (inštinkty) a dedičnosť (odovzdávanie niektorých vlastností (tela a psychiky) z rodičov na deti.

    K nevyhnutným podmienkam normálnej činnosti psychiky však patria aj sociálne kontakty, ktorých chýbanie, najmä v ranom detstve, má pre osobnosť človeka fatálne následky.
     (cf 269;8an).
     ⌂ 
    psychológia

    psychológia

    odkaz

    gr. – veda o psychike, prejavujúcej sa ako prežívanie a správanie.
     ⌂ 

    psychológia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Aristoteles

    psychológia

     ⌂    □ 

    Q * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    R * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    ráz

    – súhrn príznačných vlastností niečoho, povaha, charakter.
     ⌂ 

    realita

    odkazy

    lat. – skutočnosť, svet – všetko existujúce v prírode, spoločnosti i v našom vedomí (cf. 254;10 pozn. 2).

         Pozorovateľ z reality vyčleňuje rôzne jej sú/časti v súlade s konfiguráciou významových útvarov intervenujúcich v jeho vzťahovaní sa (pristupovaní) k nej.

    Časť reality vyčlenená ako príroda a spoločnosť sa niekedy označuje ako objektívna realita, čas reality vyčlenená ako vedomie sa tedy označuje ako subjektívna realita.

    Chápanie ontologického statusu reality a spomenutých častí reality závisí od uznávania prvotnosti hmoty alebo dačoho ideálneho (ducha, náplne vedomia, ideí) vo svete. Napríklad súčasný materializmus chápe prírodu a spoločnosť ako čosi prvotné a vedomie ako čosi druhotné, závislé od prírody a spoločnosti.
     ⌂ 
    filozofia

    realita – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia

    ontológia

    realita

    svet

     ⌂    □ 

    referencia (metrológia)

    – (vedno s číselnou hodnotou) prostriedok vyjadrenia veľkosti kardinálnej veličiny, ktorým môže byť meracia jednotka, referenčný materiál alebo kombinácia meracej jednotky a referenčného materiálu.
     ⌂ 
    metrológia

    register

    lat. – sekundárny dokument tvorený alfabeticky, chronologicky, numericky atd. usporiadaným zoznamom/súpisom relevantných údajov vybraných z pôvodného dokumentu a doplnených odkazmi na relevantné miesta v pôvodnom dokumente.
     ⌂ 

    relácia „byť podmnožinou“

    – značka: ⊆.
     ⌂ 
    matematika

    riešenie

    – usilovanie sa urobiť z daných údajov uspokojujúci záver, upravovanie, usporadúvanie do vhodného, účelného, požadovaného tvaru; robenie najvhodnejších opatrení na urovnanie problému, úlohy, situácie, sporu a podobne.
     ⌂ 

    riešenie problému

    – urobenie opatrení na odstránenie problému, výsledok, konečný produkt odstraňovania problému.
     ⌂ 

    riešenie rovnice

    – hľadanie koreňa rovnice.
     ⌂ 
    matematika

    robenie

    – konanie, vykonávanie činnosti; zhotovovanie, vyrábanie, tvorenie.
     ⌂ 

    rýchlosť (mechanika)

    – veľkosť dráhy, ktorú teleso prejde za jednotku času (cf 212;33).
     ⌂ 
    fyzika

    S * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    segment

    lat. – vyčlenený úsek, výsek.
     ⌂ 

    sekunda

    lat. – jednotka času, jedna zo siedmich základných jednotiek sústavy SI; značka s; definícia z roku 1967: „Sekunda je doba trvania 9 192 631 770 periód žiarenia zodpovedajúceho prechodu medzi dvoma veľmi jemnými hladinami základného stavu atómu cézia 133.“
     ⌂ 
    fyzika

    sex

    lat. – pohlavný pud; pohlavie; súbor javov súvisiacich so vzťahmi medzi pohlaviami, pohlavný život.
     ⌂ 

    sféra

    gr. – okruh, prostredie, oblasť.
     ⌂ 

    schéma úsudková (logika moderná)

    – zobrazenie logickej formy úsudkov majúcich rovnakú štruktúru, ktoré možno vytvoriť tak, že v úsudkoch nahradíme konkrétne výroky ich výrokovými formami.

    V procese usudzovania sú osobitne závažné platné úsudkové schémy a ich prostredníctvom aj platné úsudky.
     ⌂ 
    logika moderná

    schéma úsudková platná (logika moderná)

    – úsudková schéma, pri ktorej vždy dospievame od pravidvých premís k pravdivému záveru.
     ⌂ 
    logika moderná

    SI

    – skratka z originálneho francúzskeho názvu Medzinárodnej sústavy jednotiek SI Le système international d'unités.
     ⌂ 
    fyzika

    signál (informatika)

    – fyzikálne znázornenie správ alebo údajov.

    Signál charakterizujú parametre signálu.
     ⌂ 
    informatika

    signál analógový (informatika)

    – signál, ktorého priebeh sa mení postupne (spojito, plynule).
     ⌂ 
    informatika
    parametre signálu (informatika)

    signál digitálny (informatika)

    – signál, ktorého priebeh sa mení nespojite (skokom).
     ⌂ 
    informatika
    parametre signálu (informatika)

    signifikačný

    lat. – označovací.
     ⌂ 

    skupenstvo

    – charakteristika fyzikálneho stavu látky (najmä usporiadanosti jej častíc) podľa teploty a tlaku, ktorá závisí od vzťahu medzi kinetickou energiou častíc a energiou ich vzájomného pôsobenia.

    Látka sa môže vyskytovať v štyroch skupenstvách: v pevnom, tekutom, plynnom a plazmatickom.

    Rôzne skupenstvá tej istej látky sa nazývajú fázy.

    Zmenu skupenstva spôsobujú zmeny tlaku alebo teploty.
     ⌂ 
    fyzika
    chémia

    skupina

    – viac jednotlivcov alebo jednotlivostí pospolu.
     ⌂ 

    skutočnosť

    – realita, fakt – objektívne jestvujúci jav; všetko existujúce v prírode, spoločnosti i v našom vedomí.
     ⌂ 
    filozofia

    slovník

    – príručka obsahujúca usporiadaný súbor výrazov nejakého jazyka alebo odboru s priradeným objasnením alebo výkladom ich významu.
     ⌂ 

    sociológia

    odkazy

    – spoločenská veda, ktorej predmetom je sociálny život jednotlivcov, skupín a spoločnosti.
     ⌂ 

    sociológia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    sociológia

     ⌂    □ 

    Sokrates

    odkazy

    (asi 469 pr. n. l. Atény – 399 pr. n. l. Atény) – starogrécky filozof, tvorca osobitného (sokratovského) štýlu/typu filozofovania (vedľa platónovského a aristotelovského štýlu európskeho filozofovania), ktoré sa opiera o dialóg. Sokrates je azda najvýznamnejším západným predchodcom filozofického poradenstva.

    Sokrates bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety.

    Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním.

    Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z dialógov jeho žiaka Platóna, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela.

    Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne "poznaj sám seba". Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom. Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, kto zastáva princíp rozumovej argumentácie.
     ⌂ 

    Sokrates – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia európska
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    Platón

    Sokrates

     ⌂    □ 

    spájanie výrokov (logika)

    – utváranie zložených výrokov z jednoduchých výrokov alebo z iných zložených výrokov.
     ⌂ 
    logika

    spojenie

    – urobenie celku z viacerých častí alebo jeho výsledok čiže celok vytvorený z viacerých častí.
     ⌂ 

    spoločenstvo

    – spoločný život alebo spoločná existencia (koexistencia) viacerých ľudí alebo organizmov.
     ⌂ 

    spoločenstvo kultúrne

    – maximum bytia spoločnosti; spoločenstvo, v ktorom sa zlo pretvára na dobro a ošklivé na krásno, alebo dobré na lepšie a krásne na ešte krajšie. Kultúrne spoločenstvo tvoria kultúrny ľudskí jedinci, resp. kultivujúce sa ľudské indivíduá. Kultúrne spoločenstvo vytvára podmienky tejto kultivácie indivíduí.
     ⌂ 

    spoločnosť

    odkazy

    – súhrn ľudí združene žijúcich na istom priestore alebo na istom stupni historického vývinu.
     ⌂ 

    spoločnosť – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    civilizácia

    človek

    dejiny ľudstva

    filozofia sociálna

    kultúra

    objekt reálny

    spoločenstvo kultúrne
    spoločnosť

    trieda spoločenská

    veda spoločenská

     ⌂    □ 

    spôsob

    – postup konania, uskutočňovania deja, jeho podoba, ráz alebo druh.
     ⌂ 

    spracovanie informácií (informatika)

    – súčasť informačného procesu spočívajúca v triedení informácií a ich úprave do podoby vhodnej pre prijímateľa inforrmácií.
     ⌂ 
    informatika

    starovek

    odkazy

    – obdobie dejín ľudstva od vzniku najstarších orientálnych civilizácií do zániku Západorímskej ríše (476). Starovek nadväzuje na pravek a predchádza stredoveku.
     ⌂ 

    starovek – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    antika

    starovek
    stredovek
     ⌂    □ 

    stav

    – súhrn vlastností charakteristických v istom čase pre niečo/niekoho, okolnosti, položenie.
     ⌂ 

    stav fyzikálny

    – fyzikálny jav, ktorý sa v určitom časovom úseku nemení.

    Časový sled fyzikálnych stavov je fyzikálny dej.
     ⌂ 
    fyzika

    stav termodynamický

    – fyzikálny stav určený súhrnom všetkých nezávislých parametrov termodynamickej sústavy.

    Časová postupnosť termodynamických stavov je termodynamický dej.
     ⌂ 
    fyzika

    stránka

    – vlastnosť, rys, črta entity alebo javu.
     ⌂ 
    filozofia

    stredovek

    odkazy

    – obdobie dejín ľudstva nasledujúce po staroveku (za symbolický medzník sa zvykne považovať rok 476, rok zániku Západorímskej ríše) a predchádzajúce novoveku, pričom za symbolický medzník sa zvykne klásť rok 1492 (objavneie Ameriky Krištofom Kolumbom).
     ⌂ 

    stredovek – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    novovek
    starovek
    stredovek

    Web:
    Stredovek, in: Wikipédia
     ⌂    □ 

    subjekt

    lat. – nositeľ činnosti zameranej na objekt.
     ⌂ 
    filozofia

    subjekt poznania

    – nositeľ, vykonávateľ poznania.
     ⌂ 
    filozofia

    súbor

    – zoskupenie súvisiacich vecí, javov ap. tvoriacich celok, komplex; rad jednotlivín tvoriacich celok a spojených spoločnými vlastnosťami al. majúcich rovnaký cieľ.
     ⌂ 

    súcno

    – jestvujúcno – majúcno bytia, rozmanité, v ktorom bytie je identickým. Súcno je to, čo je, čo má účasť na bytí, nie je to však bytie samo ako celok; súcnom je aj (ľudská) bytosť; súcno je to, čo existuje (existujúcno). Súcno je výbytnenosť (presnejšie: jedna z výbytneností) bytia.

    Súcna (entia) sa tradične členia na:

          – entia rationalia (pomyselné, rozumové súcna, ktoré svojím jestvovaním závisia od mysle človeka),
          – entia moralia (mravné súcna, ktoré závisia od vôle človeka);
          – entia realia (vecné, reálne súcna, ktoré jestvujú samostatne, nezávisle od mysle a vôle človeka). Súbor všetkých týchto súcien sa tradične považuje za materiálny predmet filozofie, pričom rozumovými súcnami za zaoberá logika, mravnými súcnami etika a reálnymi súcnami metafyzika.
     ⌂ 
    filozofia

    súčasť

    – zložka – časť, ktorá tvorí s inými časťami celok.
     ⌂ 

    súčiastka

    – súčasť.
     ⌂ 

    súhrn

    – zhrnutie jednotlivostí, súbor, úhrn, súčet, výsledný počet.
     ⌂ 

    sústava

    – systém, napríklad planetárna sústava.
     ⌂ 

    sústava číselná (matematika)

    – číselný systém – spôsob zapisovania čísel pomocou znakov/symbolov nazývaných cifry alebo číslice.

    Číselné sústavy možno rozdeliť podľa spôsobu určenia hodnoty čísla z daného zápisu čísla na:

          ● pozičné číselné sústavy;
          ● nepozičné číselné sústavy;
          ● kombinované číselné sústavy.
     ⌂ 
    matematika

    sústava izolovaná

    – izolovaný systém – fyzikálna sústava, ktorá nie je v interakcii so svojím okolím (neinteraguje s ním), čiže s fyzikálnymi objektmi mimo sústavy, čo znamená, že si s týmto okolím nevymieňa ani energiu (napr. teplo), ani látku (napr. častice), ani informácie.
     ⌂ 
    fyzika

    sústava makroskopická

    – makroskopický systém – súhrn telies ľubovoľnej fyzikálno-chemickej povahy, ktorý možno úplne charakterizovať určitým počtom vzájomne od seba nezávislých makroskopických parametrov.
     ⌂ 
    fyzika

    sústava planetárna

    – sústava, ktorá sa skladá aspoň z jednej hviezdy a rôznych obiehajúcich telies, ako planéty, mesiace, kométy, asteroidy, napríklad slnečná sústava.
     ⌂ 

    sústava slnečná

    odkazy

    – planetárna sústava, ktorú tvorí Slnko, telesá obiehajúce okolo Slnka a prostredie, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje.
     ⌂ 

    sústava slnečná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    sústava slnečná

     ⌂    □ 

    sústava termodynamická

    – makroskopická sústava, ktorá je oddelená od okolia mysleným alebo skutočným rozhraním a je predmetom štúdia termodynamiky.
     ⌂ 
    fyzika

    svet

    odkazy

    – realita, skutočnosť – vyjavujúcno sa entít; všetko existujúce tak v prírode, spoločnosti, ako aj v našom vedomí (cf aj 254;10).
     ⌂ 
    filozofia

    svet – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia

    metafyzika

    ontológia
    osvojovanie si sveta človekom
    osvojovanie si sveta človekom každodenné

    realita

    svet

    vesmír

    Zem

     ⌂    □ 

    svetonázor

    – komplex významových útvarov a významových procesov, v ktorom ústredné miesto zaujíma obraz sveta.

    Povaha toho ktorého svetonázoru závisí od povahy zastávaného obrazu sveta.

    Svetonázor, ktorý jestvuje počnúc jeho mytologickou podobou z predskripturálnej doby existencie spoločnosti, sa stáva explicitným predmetom reflexie až na prelome 18. a 19. storočia predovšetkým v okruhu nemeckého romantizmu a až odvtedy sa datuje explicitná tvorba pojmu svetonázoru, preto je dôležité odlišovať svetonázor a pojem svetonázoru: prvá entita je evidentne neporovnateľne staršej proveniencie ako entita druhá.

    Paleta vzťahov k svetonázoru iných ľudí siaha od explicitného odmietania cudzieho svetonázoru, cez jeho tolerovanie čiže (s)trpenie až po krajne zriekavé potešenie z inakosti cudzieho svetonázoru.
     ⌂ 

    sylogizmus

    gr. – sylogistický úsudok – sprostredkovaný úsudok, v ktorom sa na záver usudzuje z dvoch alebo viac ako dvoch premís..
     ⌂ 
    logika

    symbolika (matematika)

    – súbor matematických symbolov.

    0 (logika matematická)
    – symbol označujúci logickú hodnotu nepravdivého výroku.

    0 (matematika)
    – symbol označujúci logickú hodnotu nepravdivého výroku.
     ⌂ 
    matematika
    0 (matematika)

    – symbol označujúci logickú hodnotu nepravdivého výroku.
     ⌂ 
    matematika

    symbolológia

    gr. – vedná disciplína, ktorá sa zaoberá symbolmi, ich štruktúrou, vznikom, vývinom a nevyhnutnými externými súvislosťami (napr. zaradením do jednotlivých symbolík).
     ⌂ 
    veda

    synkriticizmus

    odkazy

    gr. – filozofia v pozadí budovania Pomocného slovníka filozofa, skladajúca sa z filozofie človeka, filozofie lásky a filozofie bezčasia; predstavuje nielen učenie, ale i spôsob života (pozri: disciplína synkriticizmu). Je to maximum súsrdečnenia. Synkriticizmus treba odlišovať od synkritizmu J. A. Komenského, hoci naň nadväzuje. Osnovu synkriticizmu tvorí desať téz [107]. [menej]

    Synkriticizmus je výskumom podmienok možnosti kultúry, výskumom podmienok premeny civilizácie na kultúru a jedna z ciest praktikovania tejto premeny. Synkriticizmus je pokus o superpozíciu teoretických a praktických aspektov tohto výskumu. Napríklad pochopenie bez reálnej premeny chápajúceho je podľa synkriticizmu pseudopochopenie a chápajúci sa iba javí alebo vyhlasuje za chápajúceho, no v skutočnosti bez sebazmeny nepochopil nič. Toto sa vzťahuje v prvom rade na interpersonálny dialóg, na dialóg so sebou samým (napríklad o škodlivosti môjho fajčenia som nepochopil nič, ak som neprestal fajčiť), na dialóg intersexuálny, intergeneračný, interkultúrnozonálny (čiže dialóg v rámci jednej kultúry napríklad medzi vedou a náboženstvom), interpolitickostranícky, interreligiózny, interkultúrny.

    Termín synkriticizmus zavádza (pravdepodobne ako prvý) Novalis v prípravných textoch Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99 (najmä §§ 457, 486) ako synonymum názvu svojej filozofie – magického idealizmu. V paragrafe 457 uvedeného textu Novalis o synkriticizme píše:

        „Der Synkriticism ist das Höchste. Es gibt einen realen und idealen Kriticism – dieser wird durch Synkriticism vereiningt. (Synkriticizmus je to najvyššie. Existuje kriticizmus reálny a ideálny – oba zjednocuje synkriticizmus.“

    (Novalis: Das Allgemeine Brouillon: Materialien zur Enzyklopädistik 1798/99. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1993, S. 333.).

    Termín synkriticizmus (ako sa už naznačilo) treba odlišovať od termínu synkritizmus, ktorým sa označuje Komenského kľúčová metóda (synkríza) a jej aplikovanie. Synkritizmus Jana Amosa Komenského je pritom jedným z hlavných ideových zdrojov a inšpirácií synkriticizmu.

    Synkriticizmus sa odlišuje aj od synkretizmu. Synkriticizmus sa síce utvára synkritickou recepciou alebo synkritizáciou fenomenológie, existencializmu, marxizmu, jógovej filozofie a praxe atď., čiže smerov a tradícií ako vidno nezriedka sa vzájomne vylučujúcich. Aby však nevyúsťoval do synkretizmu, eklekticizmu a podobne, synkriticizmus aplikuje ako hlavný princíp recepcie a synkritizácie prianie inakosti, jej želanie a potešenie z nej. V preddverí relativizmu by pritom mala synkriticizmus udržiavať najmä metóda rozkladu významu na totožné a odlišné, ale aj jeho hlavná metóda synkritika (cieľavedomé nereduktívne usúvzťažňovanie) a synkritizované postupy štrukturalizmu, fenomenológie, hermeneutiky, systémovej analýzy, špeciálnovedných a filozofických smerov analýzy jazyka atď. Synkriticizmus zotrváva cieľavedome na polceste k syntéze a uspokojuje sa so synkrízou.

    Synkriticizmus neočakáva nasledovníkov, zmyslom jeho vytvorenia v tejto súvislosti je slúžiť ako jedna zo sebaidentifikačných platforiem pre toho, kto sa so synkriticizmom stretne. Kľúčovou vecou podľa synkriticizmu je pestrosť prístupov a svetonázorových pozícií: ich zjednocovanie alebo vzájomné kritické vyrovnávanie sa medzi nimi je nabité konfliktom s tendenciou k smrti civilizácie alebo (čo je ešte horšie) jej premeny na smrtonosno medzi ľuďmi navzájom a voči prírode.

    Bezprostredne historickofilozoficky synkriticizmus vyrastá z dvoch zdrojov:

    1. z asubjektívnej fenomenológie Jana Patočku;

    2. z myšlienkového diania bratislavskej filozofickometodologickej školy osnovanej Igorom Hrušovským a Vojtechom Filkornom, najmä z rozpracúvania Hrušovského štrukturológie a idey holého bytia a Filkornovej polymorfistickej ontológie.

    Chronologicky spadá vznik synkriticizmu do druhej polovice 80. rokov 20. storočia, kedy sa na pôde Stáleho seminára Integrácia na Univerzite Komenského v Bratislave utvorili jeho kontúry tak filozoficky (svetonázorovo) ako aj metodologicky. Výrazný vplyv na upevnenie východísk synkriticizmu a jeho naladenosť mali intenzívne rozhovory s Jánom Albrechtom.
     ⌂ 

    synkriticizmus – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia slovenská

    synkriticizmus

    žičenie inakosti (synkriticizmus)

     ⌂    □ 

    systém

    odkazy

    – sústava – účelovo vymedzený súbor prvkov a vzťahov medzi nimi, ktoré vzhľadom na svoje okolie spoločne predstavujú relatívne uzavretý celok a určujú jeho vlastnosti (25;325).

    Prvky systému sú vo vzájomnej interakcii a interagujú aj so systémom ako celkom.

    Časti systému označujeme ako prvky systému a vzťahy medzi nimi nazývame väzbami systému.
     ⌂ 

    systém – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    sústava
    systém
    systém (Kant, I.)
    systém (matematika)
    systém biologický
    systém číselný (matematika)
    systém formálny
    systém fyzikálny
    systém informačný (informatika)
    systém komunikačný (informatika)
    systém nefyzikálny
    systém otvorený
    systém reálny
    systemológia

    štruktúra

     ⌂    □ 

    systém (Kant, I.)

    – jednota mnohotvárnych poznatkov zhrnutých spoločnou ideou pod rozumový pojem, ktorý v sebe obsahuje cieľ a formu celku, prrčom táto jednota je jednotou cieľa, na ktorý sa vzťahujú všetky časti a v idei ktorého sa vzťahujú aj na seba navzájom.

    Systémovosť veci osebe prekračuje hranice rozumu.
     ⌂ 

    systém (matematika)

    – sústava (matematika) – jednotné účelné usporiadanie podľa určitých zásad.
     ⌂ 
    matematika

    systém biologický

    – prírodný systém tvorený súborom funkcionálne spojených prvkov tvoriacim celostný biologický objekt. Náročnosť konkrétnejšieho vymedzenia biologického systému súvisí s tým, že priestorovo-časová štruktúra tohto systému má otvorenú povahu interakcie s okolím biologického systému a zároveň vysoký stupeň špecifickosti, zložitosti a organizovanosti. Jeden a ten istý biologický objekt môže vystupovať ako celostný biologický objekt, ale aj ako podsystém alebo prvok biologického systému.

    Ako príklad biologického objektu chápaného ako biologický systém môže slúžiť organizmus. Na úrovni suborganizmu sa ako biologický systém môže chápať bunka, tkanivo, orgán, systém orgánov, napríklad dýchací systém, tráviaci systém, nervový systém atď. Na úrovni superorganizmu sa zasa vyčleňuje ekosystém, biogeocenóza, biosféra, pričom sa tu niekedy hovorí o biologickom makrosystéme.
     ⌂ 
    biológia

    systém číselný (matematika)

    – číselná sústava.
     ⌂ 
    matematika

    systém formálny

    – jednoduchý systém, abstraktný systém – množina, ktorej všetky prvky sú usporiadané n-členným vzťahom (69;342).
     ⌂ 
    systém

    systém fyzikálny

    – fyzikálna sústava – objekt fyzikálneho skúmania tvorený množinou vzájomne spojených prvkov (fyzikálnych telies alebo iných fyzikálnych systémov) oddelenou od okolia a interagujúcou s ním ako celok. Vzájomné pôsobenie fyzikálneho systému s okolím ako aj medzi zložkami fyzikálneho systému sa uskutočňuje prostredníctvom fundamentálnych interakcií.
     ⌂ 
    fyzika

    systém informačný (informatika)

    – časť kybernetického systému, ktorá zabezpečuje vstupné údaje o sledovanom a riadenom objekte podľa vopred dohodnutých požiadaviek a parametrov objektu.
     ⌂ 
    informatika

    systém komunikačný (informatika)

    – systém prenosu informácie (systém realizujúci komunikačný proces) pozostávajúci z piatich častí:

    1. vysielač informácie,
    2. kódovač informácie,
    3. prenosový kanál,
    4. dekódovač informácie,
    5. prijímač informácie.
     ⌂ 
    informatika

    systém nefyzikálny

    – napríklad biologický systém, ktorý však možno skúmať aj prostriedkami fyziky.
     ⌂ 

    systém otvorený

    – systém, pri ktorom nastáva interakcia s okolím, teda systém, ktorý si s okolím vymieňa energiu (napr. teplo), látku (napr. častice) a informácie. Iba otvorené systémy existujú reálne, sú reálnymi systémami.
     ⌂ 

    systém reálny

    – vždy otvorený systém, ktorý neustále interaguje so svojím okolím t. j. vymieňa si s ním energiu (napr. teplo), látku (napr. častice) a informácie.
     ⌂ 

    systemológia

    gr. – usporiadaný komplex poznatkov týkajúci sa systémov (the organized body of knowledge about systems) (cf Systemology).

    V Spojených štátoch amerických sa pestuje napríklad v rámci Centre for Systems Philosophy, na Ukrajine pod titulom системология.
     ⌂ 

    Š * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    sčítanec (matematika)

    – jeden z prvkov v matematickej operácii sčítania.
     ⌂ 
    matematika

    škola

    – 1. vzdelávacie alebo výchovné zariadenie; hlavná výchovno-vzdelávacia ustanovizeň mládeže v civilizovanej spoločnosti;

    2. neorganizovaná skupina vedcov, filozofov, umelcov, ..., toho istého smeru, programu, metódy nadväzujúca najčastejšie na prácu alebo idey niektorej vynikajúcej vedeckej, filozofickej, umeleckej, ... osobnosti.
     ⌂ 

    škola filozofická

    – skupina filozofov rozvíjajúcich svoje myslenie viac menej v intenciách aspoň niektorých základných línií filozofického smeru alebo programu, nadväzujúca (nezriedka kriticky) na prácu alebo idey niektorého vynikajúceho filozofa. Príkladom je Platónska akadémia, Aristotelovo Lykeion alebo Epikurova záhrada.
     ⌂ 
    filozofia

    škola filozofická bratislavská

    – bratislavská filozoficko-metodologická škola, skr. BFŠ – škola slovenskej filozofie tvorená skupinou slovenských filozofov nadväzujúcich na učenie zakladateľa školy Igora Hrušovského. Ide o výrazný útvar slovenskej filozofie a metodológie, ktorý vznikol v Bratislave v druhej polovici 20. stor. K ideovým zdrojom bratislavskej školy treba rátať najmä Viedenský krúžok, Vedeckú syntézu, štrukturalizmus, marxizmus a novotomizmus.

    Za klasické dielo syntetickej povahy celkovo reprezentujúce povahu bratislavskej školy možno pokladať monografiu V. Filkorna Povaha súčasnej vedy a jej metódy (1998).

    V rámci BFŠ možno voľne vyčleniť dve základné odborové tendencie – filozofickú a metodologicko-logickú, hoci mnohé príspevky najmä druhej skupiny predstaviteľov BFŠ majú aj filozofickú povahu, čo koniec koncov vyplýva už z povahy diela samého zakladateľa I. Hrušovského.

    Predstaviteľmi skôr filozofickej tendencie sú: J. Bodnár, E. Várošová, M. Zigo, J. Martinka, M. Suchý, J. Coufal, a ď.

    Predstaviteľmi skôr metodologicko-logickej tendencie sú: V. Filkorn, V. Černík, A. Riška, P. Cmorej, J. Viceník, J. Šefránek, F. Gahér, Zouhar a ď.

    Bratislavská škola sa podstatným spôsobom zaslúžila a zasluhuje o rozvoj slovenskej logiky, metodológie, filozofie kultúry, filozofie racionality a ď. Myšlienkový vplyv bratislavskej školy v pozitívnom zmysle slova poznamenal slovenské prírodovedné, technické (technologické), matematické i spoločenskovedné myslenie, napr. muzikológiu (L. Burlas).

    Na bratislavskú školu nadväzuje o. i. aj synkriticizmus.
     ⌂ 
    filozofia

    štruktúra

    lat. – spôsob zloženia alebo vnútorné usporiadanie.
     ⌂ 

    štruktúra algebraická

    – neprázdna množina, na ktorej sú definované určité operácie.
     ⌂ 
    matematika

    štruktúra matematická

    – množina spolu s dodatočnou informáciou, ako napr. algebraickými operáciami, reláciam atď.

    Matematické štruktúry sa zavádzajú preto, aby bolo možné dokazovať matematické tvrdenia pre mnoho rôznych matematických objektov naraz.
     ⌂ 
    matematika

    Web:
    Matematická struktura, in: Wikipedie



    štvorec logický

    – štvorec protikladov – mnemotechnická pomôcka na zapamätanie si vzťahov medzi štyrmi základnými druhmi súdov aristotelovskej logiky s rovnakými subjektmi (S) a predikátmi (P ):

    1. súdu všeobecného kladného A S a P (každé S je P),
    2. súdu všeobecného záporného E S e P (žiadne S nie je P),
    3. súdu čiastočného kladného I S i P (niektoré S sú P );
    4. súdu čiastočného záporného O S o P (niektoré S nie sú P):

    Logickú štruktúru všeobecného kladného súdu A zachytáva schéma S a P (čítame: každé S je P).
    Logickú štruktúru všeobecného záporného súdu E zachytáva schéma S e P (čítame: žiadne S nie je P).
    Logickú štruktúru čiastočného kladného súdu I zachytáva schéma S i P (čítame: niektoré S sú P ).
    Logickú štruktúru čiastočného záporného súdu O zachytáva schéma S o P (čítame: niektoré S nie sú P).

    Obrázok ukazuje:
                       

    Vzťah medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a všeobecným záporným súdom E (S e P) má vlastnosť kontrárnosti. Súdy A a E sú navzájom kontrárne, sú vo vzťahu protivy: zo súdov alebo výrokov A a E, ktoré majú rovnaký súd aj predikát, môže byť pravdivý nanajvýš jeden, teda žiaden alebo práve jeden.

    Medzi všeobecným kladným súdom A (S a P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) s rovnakým subjektom a predikátom je vzťah zvaný kontradikcia: tieto súdy alebo výroky sú kontradiktorické čiže logicky protikladné čiže logicky sporné alebo logicky protirečivé. Kontradikcia je aj medzi všeobecným záporným súdom E (S e P) a čiastočným kladným súdom I (S i P).

    Vzťah medzi čiastočným kladným súdom I (S i P) a čiastočným záporným súdom O (S o P) má vlastnosť subkontrárnosť. Súdy I a O sú subkontrárne čiže sú vo vzťahu podprotivy: z týchto dvoch súdov je najmenej jeden pravdivý (práve jeden alebo obidva).

    Vzťah medzi všeobecným kladným súdom (výrokom) A (S a P ) a čiastočným kladným súdom I (S i P) s rovnakým subjektom a predikátom má vlastnosť podriadenosti alebo podradenosť, čiže je medzi nim vzťah subsumpcie alebo subalterácie vzhľadom na pravdivosť: pravdivosť súdu I (S i P ) je podradená pravdivosti súdu A (S i P ).

    V rovnakom vzťahu je aj všeobecný záporný súd E (S e P) a čiastočný záporný súd O (S o P). V opačnom poradí vo vzťahu podradenosti vzhľadom na nepravdivosť platí, že z nepravdivosti súdu I (S i P ) plynie nepravdivosť súdu A (S a P ).

    Pravdivosť súdu A je nadradená pravdivosti súdu I a takisto aj pravdivosť súdu E je nadradená pravdivosti súdu O: vlastnosťou ich vzťahu z tohto pohľadu je nadriadenosť alebo nadradenosť.

    Logický štvorec zostavil podľa niektorých autorov predstaviteľ druhej sofistiky Apuleius.

    Podľa iných autorov ho navrhol Michael Psellos v 11. storočí.
     ⌂ 
    logika tradičná

    štylistika

    odkazy

    – časť lingvistiky, ktorej premetom je (najmä jazykový) štýl.
     ⌂ 

    štylistika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    lingvistika

    štylistika

    úvaha (štylistika)

     ⌂    □ 

    T * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    tabuľka pravdivostná konjunkcie (∧), disjunkcie (∨), implikácie (⇒) a ekvivalencie (⇔)

    –


     ⌂ 
    logika moderná
    matematika

    tabuľka pravdivostná negácie (¬)

    –
            
     ⌂ 
    logika moderná
    matematika

    Táles

    odkazy

    (okolo 625 pr. n. l. Milétos – 550 pr. n. l. Milétos) – starogrécky filozof, matematik, astronóm a pravdepodobne geodet (cf. Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie (1972), 66); prvý predstaviteľ milétskej školy. Bol pravdepodobne politicky veľmi angažovaný človek, šikovný technik, obchodník a cestovateľ. Na svojich cestách po priľahlých krajinách si všímal predovšetkým rozličné vynálezy a usiloval sa ovládnuť aj vedecké poznatky, ku ktorým dospeli východné národy. Neskoršia tradícia ho predstavuje aj ako vynikajúceho matematika a astronóma: spomína sa jeho predpoveď zatmenia slnka 28. mája 585 pr. n. l. Jeho vedecké zásluhy sú predovšetkým v tom, že s poznatkami východnej vedy oboznámil Grékov. Pre svoju vzdelanosť i praktické schopnosti bol zaradený medzi siedmich mudrcov (6;47, 49).

    Tálesovi pripisujú prvé použitie výrazu fysis na označenie sveta alebo základu vzniku a rozvíjania sa súcien. Tento základ Táles konkretizoval ako vodu. Vodou vysvetľoval vznik sveta a každej jednotlivej veci. Voda je podľa neho prameňom pohybu a života.
     ⌂ 

    Táles – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    arché (Táles)

    duša (Táles)

    filozofia
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia antická
    filozofia európska
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká

    pasáty (Táles)

    Táles

    voda (Táles)

    zem (Táles)
    zemetrasenie, in: zem (Táles)

     ⌂    □ 

    technika

    odkazy

    gr. – sprostredkujúcno medzi človekom a prírodou jednak v spredmetnenej forme technických prostriedkov a výtvorov (technických diel), jednak v podobe otvoreného súboru postupov tvorby technických diel a koniec koncov ovládania prírody s cieľom jej podmanenia si a využitia; predmet filozofie techniky.
     ⌂ 

    technika – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    celok funkčný

    technika

     ⌂    □ 

    teleso

    – priestorovo vymedzený objekt látkovej povahy; ohraničená časť priestoru obsahujúca látku; vymedzený objekt látkovej povahy, hmotný objekt konkrétneho tvaru a objemu skúmaný fyzikou. Vzhľadom na to ktoré teleso neustále menia svoju polohu ostatné hmotné objekty. Premiestňovanie telies vzhľadom na iné telesá je mechanický pohyb.

         Pôsobenie vonkajších síl na teleso sa prejavuje zmenou jeho rýchlosti alebo zmenou jeho tvaru respektíve objemu.
     ⌂ 
    veličina

    teológia

    gr. – bohoslovie, náuka o Bohu, o bohoch a súvisiacich témach, ako zázrakoch, duši, posmrtnom živote atď.
     ⌂ 

    teológia katolícka

    – súčasť kresťanskej teológie tvorená súborom teologických prúdov intendujúcich svojou vierou a reflexiou jediného trojosobného Boha – Otca, Syna a Ducha Svätého, pričom tieto tri Božie osoby sa vedno označujú ako Najsvätejšia Trojica.
     ⌂ 

    teória

    odkazy

    – systém zovšeobecnených poznatkov, ktorý umožnuje vysvetlenie a predvídanie určitých aspektov alebo javov reality.

    Teória je kognitívny významový útvar, ktorý pozostáva z jazykovo fixovaných, logicky usporiadaných a usúvzťažnených významových útvarov (výrokov o istej oblasti reality), napríklad fyzikálna teória.

    Procesuálnu stránku teórie (v tomto zmysle je významovým procesom) tvorí súhrn všetkých postupov získavania poznatkov, ktoré sa nezakladajú na bezprostrednom zmyslovom vnímaní a jeho možných predĺženiach, ani na mimoracionálnom poznaní.

    Dôležitým druhom teórie je teória vedecká.
     ⌂ 

    teória – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    teória

     ⌂    □ 

    teória automatov

    – časť teoretickej informatiky alebo diskrétnej matematiky, ktorej predmetom sú abstraktné automaty (výpočtové zariadenia v podobe matematických modelov) a úlohy, ktoré môžu riešiť.

    Teória automatov sa úzko spája s teóriou algoritmov a s teóriou formálnych jazykov.
     ⌂ 

    teória čísel

    – disciplína diskrétnej matematiky, ktorej predmetom sú vlastnosti čísel vo všeobecnosti a špeciálne vlastnosti čísel celých. Teória čísel zahrnuje aj ďalšie problémy, ktoré súvisia so štúdiom čísel.
     ⌂ 
    matematika

    teória informácie

    – matematická disciplína, ktorú v roku 1948 založil C. E. Shannon, ktorej predmetom je prenos, kódovanie. uchovanie a meranie informácie a ktorej aparátom je teória pravdepodobnosti, matematická štatistika, teória hier, lineárna algebra, teória grúp, teória grafov a ďalšie.
     ⌂ 
    informatika

    teória jazykov formálnych

    – jadro diskrétnej matematiky, ktorého predmetom sú umelé jazyky.

    Teória formálnych jazykov je báza teórie kódovania.

    V súčasnej teórii formálnych jazykov sa ako dominujúci presadzuje algebraický prístup založený na pojme polookruhu.

    Teória formálnych jazykov sa opiera aj na teóriu grafov.
     ⌂ 
    matematika

    teória kódovania

    – kryptológia – časť matematiky založená na teórii formálnych jazykov a skúmajúca metódy ochrany informácie, metódy teórie algoritmov a sčasti aj metódy matematickej logiky. Z aplikačného hľadiska teória kódovania predstavuje základy rozpracúvania matematického zabezpečenia počítačov.
     ⌂ 
    matematika

    teória kvantová

    – jedna zo súčastí základu fyziky mikrosveta tvoriaca teoretický aparát potrebný pri objasňovaní javov v oblasti mikrosveta a niektorých javov v oblasti makrosveta, ako napríklad supratekutosti alebo supravodivosti, ktoré sú takisto prejavom kvantových zákonitostí čiže zákonitostí mikrosveta.

    Kvantová teória je všeobecnejšia oblasť fyziky ako kvantová fyzika, pretože slúži aj ako prostriedok skúmania dokonca aj nefyzikálnych systémov, napríklad biologických.
     ⌂ 
    fyzika
    mikrosvet
    zákonitosť kvantová
    zákonitosť mikrosveta

    teória poznania

    odkazy

    – systém poznatkov o poznaní, o procesoch jeho získavania čiže poznávaní, o jeho zdrojoch a hraniciach a o jeho pravdivosti (napríklad primeranosti tomu, čo sa poznáva čiže poznávanému).

         Teóriu poznania možno budovať špeciálnovednými postupmi alebo filozofickými metódami; v druhom prípade tvorí obyčajne filozofickú disciplínu označovanú aj ako gnozeológia, noetika alebo epistemológia.
     ⌂ 

    teória poznania – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    cieľ poznania

    gnozeológia

    poznanie
    poznatok
    poznávanie

    subjekt poznania

    teória poznania

     ⌂    □ 

    teória systémová

    – teoretická zložka systemológie kontraponovaná systémovej aplikáciii.
     ⌂ 

    termín „vektor“

    – zaviedol Hamilton.
     ⌂ 
    matematika

    termodynamika

    gr. – časť fyziky, jedna z najvšeobecnejších fyzikálnych teórií, ktorej predmetom sú termodynamické systémy.
     ⌂ 
    fyzika

    text

    lat. – zapísané súvislé slovné vyjadrenie alebo (zvyčajne písaný) jazykový prejav.

    V súčasnosti zaujíma dôležité miesto v komunikácii elektronický text.
     ⌂ 

    text elektronický

    – text v elektronickej podobe.
     ⌂ 
    informatika

    tomizmus

    – súbor filozofických a teologických koncepcií vychádzajúcich z učenia sv. Tomáša Akvinského osnovaného na syntéze na jednej strane aristotelizmu a platonizmu, na druhej strane augustinizmu a naň nadväzujúceho významového univerza.
     ⌂ 

    trieda spoločenská

    – spoločenská skupina veľkého rozsahu, ktorá vznikla v dôsledku spoločenskej deľby práce, nerovnosťou existenčných podmienok a mocenskými vzťahmi (cf 27;346).
     ⌂ 

    tvor

    – živá bytosť.
     ⌂ 

    U * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    udalosť

    – prvok diania.
     ⌂ 

    uchovanie informácií (informatika)

    – súčasť informačného procesu spočívajúca v uložení a zapamätaní informácií za účelom ich následného vyhľadania a sprístupnenia.
     ⌂ 
    informatika

    umenie

    odkazy

    – 1. jedna z foriem osvojovania si sveta človekom a súčasť kultúry. Umenie je predmetom skúmania estetiky, umenovedy, filozofie umenia;

         2. používanie istých duchovných kvalít alebo manuálnej zručnosti pri realizácii určitého diela. Umenie (v zmysle 1.) je forma maximálneho bytia človeka spočívajúca v cieľavedomom pretváraní ošklivého alebo esteticky neúčinného či menej účinného na krásu v koncentrovanej podobe.

         Umenie sa člení rôzne, napríklad na:

          ● krásne umenia
              ● literatúra
              ● hudba a tanec
              ● výtvarné umenia
                  ● architektúra
                  ● maliarstvo a grafika
                  ● sochárstvo
              ● dramatické umenia

          ● úžitkové umenia
              ● keramika
              ● dizajn
                  ● nábytkárske umenie
                  ● obuvnícke umenie
                  ● odevnícke umenie
                  ● kovotepecké umenia

         Z dejinnoslohového hľadiska sa vyčleňuje

          ● praveké umenie
          ● staroveké umenie
          ● stredoveké umenie
          ● renesačné umenie
          ● barokové umenie
          ● klasicistické umenie
          ● romantické umenie
          ● realistické umenie
          ● umenie 20. storočia
          ● súčasné umenie

         Zo všeobecnodejinného hľadiska možno vyčleniť:

          ● praveké umenie
          ● staroveké umenie
          ● stredoveké umenie
          ● novoveké umenie
          ● súčasné umenie
     ⌂ 

    umenie – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    ars amandi

    osvojovanie si sveta človekom umelecké

    umenie
    umenie milovať

     ⌂    □ 

    umenie milovať

    – lat. ars amandi – umenie vyrastajúce z maximálne intenzívneho rozvíjania celej svojej osobnosti do úrovne jej tvorivej orientácie, pričom individuálne uspokojenie sa zakladá na schopnosti pravej pokory, odvahy a sebadisciplíny (cf 273;5 a ď.).
     ⌂ 

    únia

    lat. – spojenie alebo združenie rôznych inštitúcií, organizácií alebo štátov.
     ⌂ 

    únia hospodárska

    – forma medzinárodnej ekonomickej integrácie, zahŕňajúca odstránenie prekážok pohybu tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl a koordináciu hospodárskej politiky.
     ⌂ 
    ekonómia

    univerzum významové

    odkazy

    – významový svet – súhrn alebo súbor všetkých vygenerovaných a vygenerovateľných alebo aktuálnych a potenciálnych, explicitných a implicitných významových útvarov ako aj všetkých významových procesov, v ktorých sa tieto významové útvary utvárajú a pretvárajú.
    Tradične by sa významové univerzum dalo označiť slovom duch.

    Významové univerzum možno skúmať synchronicky a diachronicky, ako výtvor osoby, školy, smeru, doby, vedeckej disciplíny, kultúrnej tradície, ľudstva vôbec atď. Tak potom možno hovoriť napríklad o významovom svete Tomáša Akvinského, H. Bergsona atď., alebo o významovom svete stredoveku, stredovekej filozofie, stredovekého segmentu kresťanského, židovského, islamského náboženstva atď. a aj o diegézach, o intradiegetických, metadiegetických atď. významových útvaroch a univerzách.

    Významové univerzum ako totalita významových útvarov je produktom totality významotvorných aktov. Napriek tomu, že tvorcom a udržiavateľom významového univerza je smrteľná bytosť (človek), smrteľník nie je schopný plne (vyčerpávajúco) rekreovať významové univerzum, ktoré už vzniklo. Táto skutočnosť je o. i. transcendentálnou podmienkou možnosti stále novších interpretácií existujúcich artefaktov a filozofém.

    Významové univerzum možno podrobovať skúmaniu z pozície sémantiky, fenomenológie, analytickej filozofie, hermeneutiky, ikonológie, topológie, kategoriológie, tematológie, sociológie vedenia atď.

    Synkriticizmus chápe významové univerzum ako totalitu poľudšťujúcej prítomnosti sveta v živote a mysliach ľudí.

    Predložený Pomocný slovník filozofa možno chápať v istom zmysle ako hypertextovú reprezentáciu významového univerza, ktoré sprístupňuje súbor odkazov v Registri, a jeho vrstiev alebo segmentov s akcentom na filozofické významové univerzum špeciálne prístupne súborom odkazov filozofia – odkazy.
     ⌂ 
    filozofia

    univerzum významové – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    proces významový

    univerzum významové
    univerzum významové filozofické
    útvar významový

     ⌂    □ 

    univerzum významové filozofické

    – časť významového univerza tvorená súborom filozofických významových útvarov a procesov.
     ⌂ 
    filozofia

    úprava výrazov (matematika)

    – súbor operácií vedúci k jednoduchšiemu tvaru výrazu. Dôležitá je napríklad ekvivalentná úprava rovnice, ktorej zmyslom je dostať rovnicu do nejakého jednoduchšieho tvaru, z ktorého už možno vypočítať výsledok rovnice.
     ⌂ 
    matematika

    urobenie

    – vykonanie činnosti; zhotovenie, vyrobenie, vytvorenie.
     ⌂ 

    úsek

    – (menšia) časť celku; oblasť, odbor, sféra, segment.
     ⌂ 

    usporadúvanie

    – dávanie do poriadku.
     ⌂ 

    úsudok

    – významový proces (myšlienkový postup, myšlienková činnosť), v ktorom sa z jedného alebo niekoľkých súdov, nazvaných premisami úsudku, vyvodzuje nový súd, zvaný záver alebo dôsledok.

    Veľmi dôležitým druhom úsudku vo vede, práve, kriminalistike atď. je dôkaz.
     ⌂ 
    logika

    úsudok (logika moderná)

    – sústava aspoň dvoch výrokov, z ktorých jeden je premisou a druhý záverom, ktorý sa v jazykovom vyjadrení odlišuje od premís pomocou slova teda. Premisy sa oddeľujú od záveru napríklad výrazom pretože.
     ⌂ 
    logika moderná

    úsudok bezprostredný (logika moderná)

    – úsudok obsahujúci práve len jednu premisu.
     ⌂ 
    logika moderná

    usudzovanie

    – uvažovanie spočívajúce v robení úsudku.
     ⌂ 
    logika

    útvar

    – prirodzený celok alebo jeho časť, ktoré sú istým spôsobom štruktúrované, ktoré majú istú štruktúru.
     ⌂ 

    útvar významový

    odkazy

    – identifikovateľný a väčšinou ďalej analyzovateľný prvok manifestácie sveta v ľudskom vedomí, tvorený súborom, zväzkom, trsom a pod. významových konštituentov; prvok významového univerza (významového sveta).

    Významový útvar je kultúrny výtvor, výsledok spiritualizácie tej či onej entity alebo prvku, jeho vlastnosti, aspektu, vzťahu a procesu reality. Významovým útvarom sú rôzne historické duchovné celky a formy počnúc mytologickými a náboženskými, cez každodenné, filozofické, umelecké až po vedecké a alternativistické. Väčšina významových útvarov vo svojej pôvodnej podobe obsahuje tak kognitívne ako aj emotívne, volitívne a zmiešané konštituenty.

    Súbor významových útvarov (a významových procesov) istého mysliteľa je významový svet (významové univerzum) tohto mysliteľa. Napríklad Platónov významový svet je obsah manifestácie sveta v Platónovom vedomí zahrnujúci Platónove kognitívne, emotívne i volitívne významové útvary a procesy, a to tak explicitné, ako aj implicitné a čakajúce na explikáciu.

    Prvky, z ktorých pozostávajú významové útvary, sú významové konštituenty, napríklad tie prvky významového útvaru (povedzme pojmu objektu), ktoré vygenerovala gnozeologická reflexia objektu, označujeme ako gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu. Gnozeologické významové konštituenty pojmu objektu začali v pojme objektu prevažovať počnúc 17. storočím.

    Významovými útvarmi sú napríklad kategórie, pojmy, súdy, úsudky, teórie, učenia, hypotézy, vedecké zákony, princípy, dôkazy, emócie, motívy, myšlienky, problémy, čísla, predstavy, vnemy, pocity, …. Veľmi dôležitým významovým útvarom je obraz sveta.

    Významové útvary sú štruktúrované/štrukúrovateľné rôznym spôsobom: logicky, psychologicky, eticky, ontologicky, poeticky, filozoficky, kategoriologicky atď.

    Logickú štruktúru významových útvarov odhaľuje logika, psychologickú štruktúru psychológia atď.

    Významové útvary možno skúmať z hľadiska momentálneho prierezu ich štruktúrou, z hľadiska genetickej a dynamickej dominantny ich štruktúry a z hľadiska nevyhnutných externých sub- a superštrukturálnych súvislostí ich štruktúry.

    Významové útvary v ich premenách a vývine vystupujú ako významový proces. Premeny významových útvarov majú svoj špecifický charakter, ktorý nemožno redukovať na charakter tých premien, výsledkom uvedomenia si ktorých významové útvary a ich premeny sú.

    Súbor významových útvarov sa vo filozofii často tematizoval pod titulom duch.
     ⌂ 
    filozofia

    útvar významový – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    filozofia

    pravda
    princíp
    proces významový

    univerzum významové
    útvar významový
    útvar významový archetypálny
    útvar významový kategoriálny
    útvar významový kognitívny

     ⌂    □ 

    útvar významový archetypálny

    – jadrový štrukturujúci prvok významového univerza.
     ⌂ 
    archetyp
    filozofia


    útvar významový filozofický

    – prvok filozofického významového univerza.
     ⌂ 
    filozofia

    útvar významový kategoriálny

    – vedno s archetypmi a ideami kľúčový štrukturujúci prvok významového univerza.
     ⌂ 
    filozofia

    útvar významový kognitívny

    – ten ktorý výsledok poznávacej alebo myšlienkovej činnosti (kognitívneho významového procesu), napr. pojem, kategória, predstava, vnem, poznatok, vedomosť, teória, hypotéza, vedecký zákon, vedecký princíp, záver dôkazu atď.
     ⌂ 
    poznanie

    úvaha

    – významový proces (myšlienkový postup, uvažovanie, premýšľanie, rozmýšľanie) spočívajúce vo zvažovaní dôvodov na zaujatie stanoviska, na ich porovnávaní alebo hodnotení pre zaujatie stanoviska.
     ⌂ 
    logika

    úvaha (štylistika)

    – slovesný druh, v ktorom autor na základe rozboru a hodnotenia faktov vyslovuje svoje vlastné názory na vec, v ktorom osvetľuje nejakú už známu vec z nového hľadiska.
     ⌂ 
    štylistika

    uvažovanie

    – zaoberanie sa niečím v mysli, rozmýšľanie, premýšľanie.

    Základným druhom uvažovania je usudzovanie.
     ⌂ 
    logika

    V * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Vajnory

    – mestská časť Bratisavy, pôvodne obec, ktorá vznikla ako poddanská obec Bratislavského hradu.
     ⌂ 

    vákuum absolútne (fyzika klasická)

    – prostredie, v ktorom niet materiálnych objektov látkovej formy hmoty.
     ⌂ 
    fyzika

    väzba systému

    – spojenie medzi susednými prvkami systému alebo medzi ich množinami.
     ⌂ 
    systém

    vec

    – súcno, predmet, objekt, entita, časť sveta, majúca relatívne samostatnú existenciu. Veci sa odlišujú jedna od druhej svojou kvalitatívnou určenosťou.

    Veci majú vlastnosti a sú vo vzťahoch.

    Veci sa javia sa a majú podstatu.

    Vec sa odlišuje od svojho pojmu. Pojem veci kolíše podľa toho, aké kategórie intervenujú v priebehu jeho tvorby. Vec sa napr. chápe ako časť materiálneho sveta, ktorá má relatívne samostatnú existenciu. Veci sa navzájom líšia svojou kvalitatívnou určenosťou.

    Závažným gnozeologickým a špeciálnovedným problémom je problém vzájomnej totožnosti a vzájomného rozdielu medzi vecami, ako aj problém odlišnosti veci od objektu a od predmetu.
     ⌂ 
    akcidens
    atribút
    entita
    filozofia
    vlastnosť

    veda

    odkazy

    – jedna z foriem osvojovania si sveta človekom (kolektívom kooperujúcich ľudí), ktorej produktom sú teoreticky systematizované objektívne poznatky alebo súbor poznatkov nachádzajúcich sa v zdôvodnenom kontexte resp. majúcich sa nachádzať v zdôvodnenom kontexte. Veda je najsystematickejšia a najkoncentrovanejšia forma poznania, hľadanie všeobecne platných princípov fungovania sveta, na základe ktorých možno vysvetliť a predvídať javy.
     ⌂ 

    veda – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    antropológia
    astronómia

    biológia

    filozofia
    fyzika

    gemológia
    geografia
    geológia

    história

    chémia

    informatika

    kultúra

    logika
    logika formálna

    matematika

    osvojovanie si sveta človekom vedecké

    predmet vedy
    psychológia

    sociológia
    symbolológia

    veda
    veda idiografická
    veda nomotetická
    veda prírodná
    veda spoločenská

    zoológia

     ⌂    □ 

    veda idiografická

    – opis a výklad jedinečných javov.
     ⌂ 

    veda nomotetická

    – veda, ktorá hľadá a nachádza všeobecne platné zákonitosti.
     ⌂ 

    veda prírodná

    odkazy

    – súhrn disciplín, ktoré skúmajú organickú prírodu a anorganickú prírodu a vytvárajú teórie tak o celku prírody, ako aj o jej jednotlivých oblastiach. Tieto disciplíny sa zvyknú členiť na

               ● vedy o neživej prírode
                  a
               ● vedy o živej prírode.

    Skupinu vied o neživej prírode tvoria fyzikálne vedy, ako

               ● fyzika (v užšom zmysle slova),
               ● astronómia,
               ● chémia,
               ● geológia,
               ● meteorológia a ď.

    Skupinu vied o živej prírode tvoria biologické vedy (biológia), ako

               ● botanika,
               ● zoológia,
               ● genetika,
               ● cytológia,
               ● ekológia
               ● a ď.

    Niektorí zaraďujú k prírodným vedám aj medicínu a psychológiu. Tak či onak prírodovedné základy medicíne a psychológii poskytujú fyzikálne, chemické a biologické vedy.

    Vývin prírodných vied súvisí s vývinom schopnosti človeka premieňať kvalitatívne pozorovanie na kvantitatívne; v prírodných vedách sa široko uplatňuje matematická analýza.

    Prírodné vedy používajú poväčšine jednoznačné termíny a dokonca medzinárodne platné symboly (latinské názvy zvierat, chemické vzorce, symboly stavov alebo procesov), hoci sa i v týchto vedách vyskytujú sporné termíny, ako napríklad pojem biologického druhu.

    V stredoveku mali prírodovedný charakter disciplíny zahrnuté do kvadrívia.
     ⌂ 

    veda prírodná – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    biológia

    fyzika

    chémia

    veda
    veda prírodná

    zoológia

     ⌂    □ 

    veda spoločenská

    odkazy

    – súbor vedných disciplín o spoločnosti v jej historickom (diachrónnom) a synchrónnom priereze respektíve o človeku (ľudstve) v jeho historickej, sociologickej, psychologickej, etnologickej, lingvistickej a ď. dimenzii.

         Spoločenské vedy vznikajú v období osvietenstva (Vicova scienza nuova, klasická politická ekonómia, škótska morálna filozofia, fyziokratizmus).
    ::
     ⌂ 

    veda spoločenská – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    sociológia

    veda
    veda spoločenská

     ⌂    □ 

    vedomosť

    – poznatok získaný učením, štúdiom, skúsenosťami; vedenie, znalosť.
     ⌂ 
    vedomosti

    vedomie

    – oblasť reality tvorená súhrnom uvedomovaných stavov a procesov subjektu, v ktorom sa subjektu manifestuje (ukazuje) svet i on (čiže subjekt) sám; entita procesuálneho alebo stavového charakteru, ktorej interpretácie sa členia podľa matice kategórií intervenujúcich v jej reflexii. Existujú aj smery popierajúce existenciu tejto entity (napr. behaviorizmus).

    Vedomie sa tradične tematizovalo pod titulom duša, duch, „myseľ“ a pod.
     ⌂ 
    filozofia

    vedomosti

    – súhrn poznatkov získaných učením, štúdiom, skúsenosťami; vedenie, znalosť.
     ⌂ 
    vedomosť

    veličina

    – kvalitatívne rozlíšiteľná a kvantitatívne určiteľná vlastnosť javu, telesa alebo látky.
     ⌂ 
    metrológia
    premenná nezávislá
    veličina kardinálna (metrológia)
    veličina základná

    veličina kardinálna (metrológia)

    – veličina, veľkosť ktorej sa dá vyjadriť referenciou a číselnou hodnotou.
     ⌂ 
    metrológia

    veličina základná

    – veličina, ktorú nemožno určiť na základe iných fyzikálnych veličín. Základné veličiny sú navzájom nezávislé.

    Základné veličiny sa definujú týmito údajmi:

     • meracím objektom (napríklad kyvy kyvadla),
     • meracím prístrojom (napríklad stopky),
     • meracím postupom (napríklad stopky sa pri prechode kyvadla rovnovážnou polohou uvedú do chodu a pri nasledujúcom prechode cez túto polohu sa zastavia),
     • jednotkou (napríklad sekunda).

    Základné veličiny sú tieto: dĺžka, čas, hmotnosť, elektrický prúd, teplota a svietivosť.
     ⌂ 
    fyzika

    vesmír

    odkazy

    – súhrn materiálnych javov, ktoré existujú v čase a priestore. Názov vesmír (univerzum) a kozmos sa často používajú v rovnakom význame. Pri diferencovanom používaní sa výrazom vesmír označuje súhrn materiálnych javov, kým pri kozme (z gr. kosmos poriadok, usporiadanie sveta) sa vyzdvihuje štruktúra alebo stavba sveta ako celku.

    Prevažná časť známeho vesmíru je v stave plazmatickom (plazmatické skupenstvo, plazma).

    Azda najväčšími útvarmi vo vesmíru sú také štruktúry, akou je Veľký múr, ktorý sa skladá z veľkých pretiahnutých supergalaxií.
     ⌂ 

    vesmír – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    geocentrizmus

    heliocentrizmus

    vesmír

     ⌂    □ 

    vlastnosť

    – črta, ráz, ktorým sa nejaká vec odlišuje od inej veci.

    Súhrn vlastností charakteristických v istom čase pre niečo alebo pre niekoho je stav.
     ⌂ 
    akcidens
    atribút
    entita
    filozofia
    veličina

    voda (Táles)

    – počiatok (arché) všetkého (6;50).
     ⌂ 
    filozofia
    Táles

    vojenstvo

    – vojenské umenie a vojenská veda; súbor všetkého, čo sa týka vojska a jeho činnosti alebo tvorby, prípravy a činnosti ozbrojených síl v čase mieru alebo vojny.
     ⌂ 

    výber¹

    – možnosť vynrať si, voľba z nejakého množsvta.
     ⌂ 

    výber²

    – to, čo vzniklo vyberaním z niečoho.
     ⌂ 
    antológia

    vyjadrovanie

    – dávanie najavo, oznamovanie nejakým vyjadrovacím prostriedkom, napríklad slovami.
     ⌂ 

    vykonanie

    – urobenie, uskutočnenie.
     ⌂ 

    vykonávanie

    – robenie, uskutočňovanie.
     ⌂ 

    výpočet (matematika)

    – uskutočnenie numerickej operácie; výsledok počítania.
     ⌂ 
    matematika

    výrok (logika moderná)

    – tvrdenie v podobe oznamovacej vety, o ktorom mý zmysel povedať, že je pravdivé alebo nepravdivé.
     ⌂ 
    logika

    výrok jednoduchý (logika)

    – výrok neobsahujúci žiadnu výrokovú spojku alebo žiadnu logickú konštantu.
     ⌂ 
    logika

    výrok nepravdivý (logika moderná)

    – výrok, ktorý neplatí čiže má pravdivostnú hodnotu nepravda (0).
     ⌂ 
    logika

    výrok pravdivý (logika moderná)

    – výrok, ktorý platí čiže má pravdivostnú hodnotu pravda (1).
     ⌂ 
    logika

    výrok zložený (logika moderná)

    – výrok utvorený z jednoduchých výrokov spojením logickou spojkou.
     ⌂ 
    logika

    výsek

    – vymedzená časť, úsek.
     ⌂ 

    vysielač informácie (informatika)

    – časť komunikačného systému, z ktorej vychádzajú informácie.
     ⌂ 
    informatika

    výsledok

    – rezultát – dosiahnuté istou činnosťou, vzijduvšie z nej, to, čo sa dosiahlo istou činnosťou.
     ⌂ 

    výsledok (matematika)

    – záver výpočtu.
     ⌂ 
    matematika

    vývin historický

    – dejinný vývin – súhrn alebo postupnosť dejov, udalostí, skúmaný históriou.
     ⌂ 
    história

    význam

    – poľudšťujúca prítomnosť sveta, nejakj jeho alebo entity v našom vedomí. Významom sa zaoberá napr. sémantika, ikonológia a i.
     ⌂ 
    filozofia

    vzťah

    – vnútorná spojitosť, súvis medzi javmi, vecami, vlastnosťami, procesmi alebo aj medzi samými vzťahmi, medzi vlastnosťami a vecami, medzi vecami a procesmi atď.
     ⌂ 
    entita
    filozofia

    vzťah syntagmatický (lingvistika)

    – lineárny vzťah, horizontálny vzťah – vzťah medzi jazykovými jednotkami v rámci aktuálnej realizácie reči.
     ⌂ 
    lingvistika

    W * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Wolff, Christian

    Christian Freiherr von Wolff (24. 1 1679 Vroclav, Poľsko – 9. apríl 1754 Halle, Nemecko) – nemecký filozof, predstaviteľ osvietenstva, systemizátor a popularizátor Leibnizovej filozofie, univerzitný profesor v Halle. Pracoval metódou racionalistickej dedukcie, prostredníctvom ktorej odvodzoval všetky filozofické pravdy z formálnologického zákona protirečenia. Svoje diela napísal z veľkej časti po nemecky, čím položil základ filozofickej terminológie v nemeckom jazyku. Wolffov filozofický systém bol dlhý čas vládnucou filozofiou v Nemecku.

    Pre každý vedný odbor má byť vytvorená jednak disciplína opierajúca sa o princípy pojmovo odvodené, všeobecné, absolútne isté a nevyhnutné, jednak disciplína empirická. Prvá sa má usilovať odhaliť pravú podstatu súcna, druhá má prinášať holé fakty (nuda facti notitia), bez toho, aby sa ich snažila ďalej vysvetľovať. Napr. empirická psychologia má zisťovať skutočnosť psychických stavov a funkcií, ktoré racionálna pschológia vyvodila z metafyzického pojmu duše.
     ⌂ 
    filozofia
    filozofia 18. stor.
    filozofia nemecká
    filozofia populárna
    filozofia osvietenská

    X * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Y * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Z * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    začiatok

    začiatok, in: ab ovo, a limine.
     ⌂ 
    filozofia

    zákonitosť kvantová

    – zákonitosť, ktoru sa riadia objekty mikrosveta.
     ⌂ 
    fyzika
    mikrofyzika
    teória kvantová
    zákonitosť mikrosveta
    zákonitosť mikrosveta

    zákonitosť mikrosveta

    – kvantová zákonitosť.
     ⌂ 
    fyzika
    teória kvantová

    zápis

    – zaznamenaný text, obyč. úradnej povahy; listina obsahujúca takýto text.
     ⌂ 

    zápis symbolický ekvivalencie (logika)

    – ↔ alebo ⇔.
     ⌂ 
    logika



    zápis symbolický konjunkcie (logika)

    – &.
     ⌂ 
    logika

    zápis symbolický kvantifikátora existenčného (logika)

    – ∃.
     ⌂ 
    logika

    zápis symbolický kvantifikátora všeobecného (logika)

    – ∀.
     ⌂ 
    logika

    záujem

    – sústredená (dlhodobejšia) pozornosť.
     ⌂ 

    záznam

    – 1. zaznamenaný text zvyčajne úradnej povahy, alebo listina obsahujúca takýto text, zápis majúci za účel niečo zachovať, uchovať, prípadne i pripomenúť, poznámka o niečom.

    2. zaznamenanie niečoho iným spôsobom ako zápisom.
     ⌂ 

    zber informácií (informatika)

    – súčasť informačného procesu spočívajúca v uvedomelom výbere a analýze informácií o sledovanom objekte, jave alebo procese nevyhnutnom pre správnu funkciu informačného systému.
     ⌂ 
    informatika

    zdroj informácie (informatika)

    – časť informačného systému tvorená fyzikálnym systémo, ktorým môže byť technické zariadenie, proces, jav, človek atď.,
     ⌂ 
    informatika

    združenie

    – dobrovoľné zoskupenie ľudí alebo organizácií so spoločným cieľom.
     ⌂ 

    Zem

    odkazy

    – planéta slnečnej sústavy, v rámci ktorej je tretia v poradí. Zem je jediná planéta, na ktorej je (podľa súčasných vedeckých poznatkov) voda v kvapalnom skupenstve a život.
     ⌂ 

    Zem – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    človek

    geocentrizmus
    geografia
    geológia

    Zem
    zem (Táles)

     ⌂    □ 

    zem (Táles)

    – spočíva na vode; keďže je schopná plávať, ostáva na povrchu vody ako drevo alebo niečo takého druhu. Zem je nesená vodou, pohybuje sa ako čln a pohyblivosťou vody sa potom otriasa, a vtedy ľudia hovoria, že je zemetrasenie (6;50).
     ⌂ 
    filozofia
    Táles

    zhotovenie

    – vypracovanie, odborné urobenie obyčajne ručnou, remeselnou prácou.
     ⌂ 

    zložka

    – jeden z prvkov, častí, ktoré utvárajú celok.
     ⌂ 

    zlučovanie

    – spájanie dovedna.
     ⌂ 

    zlučovanie (algebra)

    – sčítanie a odčítanie členov.
     ⌂ 
    matematika

    zlučovanie (chémia)

    – príprava zložitejšej látky z jednduchších chemickým postupom.
     ⌂ 
    chémia

    zmena

    – akt alebo fakt menenia sa; korelát stálosti alebo pokoja, prestávanie entity byť totožnou so samou sebou sprevádzané nadobúdaním iných vzťahov k ostatným entitám.
     ⌂ 
    filozofia

    znak delenia (matematika)

    – :; znak delenia, delené.
     ⌂ 
    matematika

    znak disjunktora (logika)

    – ∨.
     ⌂ 
    logika

    znak implikátora (logika)

    – ⇒ alebo →.
     ⌂ 
    logika

    znak disjunktora vylučujúceho (logika)

    – ∨∨.
     ⌂ 
    logika

    znak konjunktora (logika)

    – ∧.
     ⌂ 
    logika

    znak násobenia (matematika)

    – ., × – znak násobenia, -krát.
     ⌂ 
    matematika

    znak negátora (logika)

    – ∼ alebo ¬.
     ⌂ 
    logika

    znak tvrdenia (Russell, B.)

    – ⊦ (73;91).
     ⌂ 
    logika

    znamienko mínus

    – značka: –, znak odčítania alebo zápornej veličiny.
     ⌂ 
    matematika

    znamienko plus

    – +, znak sčítania alebo kladnej veličiny.
     ⌂ 
    matematika

    znamienko rovnosti

    – =. Znamienko rovnosti sa číta: rovná sa.
     ⌂ 
    matematika

    zoológia

    odkazy

    gr. – veda (časť biológie), ktorej predmetom je živočíšstvo.
     ⌂ 

    zoológia – odkazy

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    Aristoteles

    biológia

    zoológia

     ⌂    □ 

    zoskupenie

    – celok, útvar usporiadaný v určitom tvare, niečo zoskupené.
     ⌂ 

    zväzok¹

    – viacej vecí rovnakého druhu spojených, zviazaných dovedna; exemplár knihy.
     ⌂ 

    zväzok²

    – samostatne vydaná časť (číslovaného) knižného súboru.
     ⌂ 

    zväzok³

    – spájajúcno, puto.
     ⌂ 

    zvuk

    – sluchový vnem spôsobený pravidelným kmitaním nejakého telesa.
     ⌂ 
    zvuk (fyzika)

    zvuk (fyzika)

    – kmitavý pohyb častíc vzduchu alebo iného prostredia vnímateľný sluchom; pozdĺžne mechanické vlnenie v látkovom prostredí schopné vyvolať v ľudskom uchu sluchový vnem.
     ⌂ 
    fyzika
    zvuk

    Ž * Pomocný slovník filozofa          

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    žičenie inakosti (synkriticizmus)

    – prajný vzťah k pestrosti sveta; chcenie, želanie si, aby niekto alebo niečo dosiahlo inakosť; princíp žičenia inakosti stelesňuje 7. téza synkriticizmu; v súčasnej vede je jednou z najambicióznejších foriem realizácie princípu žičenia inakosti rozvíjanie M-teórie, pretože M-teória prináša výhľad na desať na päťsto inakostí inakostí (spojenie „inakostí inakostí“ nie je preklep).

    Jednou z najčastejších otázok kladených synkriticizmu je, ako sa princíp žičenia inakosti zlučuje s tézou existencie zla. Synkriticizmus koncipuje odpoveď na túto otázku vychádzajúc z nahliadnutia zbytočnosti konania zla, na strane ktorého (sc. konania zla) je väčší stupeň automatizmu než na strane konania dobra: konať zlo je nosiť vodu do mora; konať zlo je zbytočné, pretože k nemu dochádza aj bez nášho pričinenia, „aj tak“ (fenomén aj-tak-osti konania zla). Je zbytočné žičiť niekomu konať zlo, lebo samo konanie zla je zbytočné.

    Žičenie inakosti je podproces súboru procesov emocionálnovolitívneho apriori, preto nevylučuje inakosť osnovanú na logickom apriori, napríklad opak/zápor/negáciu výroku niekoho iného, ako sme my. Žičenie inakosti otvára možnosť vidieť, ako výrok a jeho opak súvisia; žičenie inakosti nás neobmedzuje len na našu pravdu, ale otvára nám prinajmenšom možnosť vžiť sa do sveta, kde platí opak nami zastávaného výroku. Žičenie inakosti neimplikuje zastávanie nejakého výroku a jeho opaku, ale možnosť a ochotu myslenia ich logickej nezlučiteľnosti. Ľudovo povedané: iný názor v nás nemusí vyvolávať negatívne emócie. Synkriticizmus navyše požaduje, aby inakosť názoru niekoho iného v nás vyvolávala žičlivosť voči tejto inakosti, potešenie z inakosti. Boj proti inakosti koniec koncov inakosti ruší. Ba dokonca zničením protivníka sa nezriedka stávame ešte horšími než zničený protivník.
     ⌂ 
    filozofia
    synkriticizmus

    živočíšstvo

    – živočíchy; súhrn všetkých živočíchov, živočíšna ríša, predmet zoológie.
     ⌂ 

    život

    – to, čím sa svet organizmov, t. j. rastlín, zvierat a ľudí odlišuje od všetkej ostatnej skutočnosti. Z tohto pôvodného chápania života sa postupne vyvinul celý rad významových útvarov, ktoré sú výsledkom poznania rôznych aspektov života: najčastejšie sa stretávame s náboženskými, špeciálnovednými, filozofickými, mytologickými, umeleckými a každodennými predstavami, pojmami alebo koncepciami života.

    Svetonázorovo explozívna je otázka vzniku života. Život je forma pohybu vysokoorganizovanej živej hmoty so schopnosťou reprodukcie a prenášania dedičných znakov na potomstvo. Život vznikol na Zemi pred viac ako 3 miliardami rokov z primitívnych praorganizmov a neustále sa vyvíja.
     ⌂ 

    život (Nietzsche, F.)

    – najvyššia hodnota. Dobro je všetko, čo slúži stupňovaniu a rozvoju života; čo životu prekáža, je zlé. Život je vzostupný vývoj človeka k nadčloveku. Na vysvetlenie života nestačí iba biológia (vrátane darvinizmu), pretože život sa vyvíja cez človeka zaň, k nadčloveku, pričom vyviera z vôle: z vôle k moci. Vývoj života sa teda nekryje s procesom, ktorý sa odohráva v prírode podľa prírodných zákonov, pretože ten podporuje iba priemerných a menejcenných. Vývoj človeka zaň si človek vybojováva, vydobýja sám, a síce svojou vôľou k moci. Ide o neobmedzené sebecké rozvíjanie života uvoľneného z pút morálky: Život je vôľa k moci; v tejto vôli spočíva meradlo všetkých hodnôt: Čo je dobré? Všetko, čo v človekovi zvyšuje cit moci, vôľu k moci, moc samu. Čo je zlé? Všetko, čo pochádza zo slabosti. Nie spokojnosť, ale viac moci. Nie mier, ale vojna. Nie cnosť, ale zdatnosť. Slabí a nevydarení majú zahynúť – to je prvá veta našej lásky k človeku. A má sa im k tomu ešte pomáhať. Čo je škodlivejšie ako ktorákoľvek neresť? Účinný súcit s nevydarenými a slabými, kresťanstvo (cf Antikrist (1888), kap. 2).
     ⌂ 

    život umelý

    – napodobnenie života simuláciou napodobňovaním vzájomných reakcií rôznych entít osnovanom na teórii dynamických systémov a počítačových experimentoch (avšak pri veľkom zjednodušení).
     ⌂ 
    robotika evolučná

    Chronológia * Pomocný slovník filozofa

     ⌂   ᴿᵉᵍ

    13, 7 miliardy pr. n. l. (fyzika)

    – big bang.
     ⌂    □ 
    fyzika

    Web:
    Veľký tresk, in: Wikipédia

    6. stor. pr. n. l.

    – odohráva sa doba osová.
     ⌂    □ 
    5. stor. pr. n. l.

    Web:
    6. storočie pred Kr., in: Wikipédia
    6. století př. n. l., in: Wikipedie

    6. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 6. stor. pr. n. l.
     ⌂    □ 
    6. stor. pr. n. l.

    5. stor. pr. n. l.

    – odohráva sa doba osová.
     ⌂    □ 
    6. stor. pr. n. l.
    4. stor. pr. n. l.

    Web:
    5. storočie pred Kr., in: Wikipédia
    5th century BC, in: Wikipedia

    5. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 5. stor. pr. n. l.
     ⌂    □ 
    5. stor. pr. n. l.

    4. stor. pr. n. l.

    – odohráva sa doba osová.
     ⌂    □ 
    5. stor. pr. n. l.
    3. stor. pr. n. l.

    Web:
    4. storočie pred Kr., in: Wikipédia

    4. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 4. stor. pr. n. l.

    389 pr. n. l.
    – Platón zakladá v Aténach Akadémiu.
     ⌂    □ 
    4. stor. pr. n. l.

    389 pr. n. l. (Platón)

    – Platón zakladá v Aténach Akadémiu.
     ⌂    □ 
    4. stor. pr. n. l.

    3. stor. pr. n. l.

    – odohráva sa doba osová.
     ⌂    □ 
    4. stor. pr. n. l.
    2. stor. pr. n. l.

    3. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 3. stor. pr. n. l.
     ⌂    □ 
    3. stor. pr. n. l.

    2. stor. pr. n. l.

    – končí doba osová.
     ⌂    □ 
    3. stor. pr. n. l.
    1. stor. pr. n. l.

    2. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 2. stor. pr. n. l.
     ⌂    □ 
    2. stor. pr. n. l.

    2. stor. pr. n. l. (Ptolemaios)

    – rozpracovanie geocentrického pohľadu na svet do uceleného obrazu sveta/vesmíru.
     ⌂    □ 
    2. stor. pr. n. l.

    1. stor. pr. n. l.

    – xxx
     ⌂    □ 
    2. stor. pr. n. l.
    1. stor.


    1. stor. pr. n. l. (filozofia)

    – filozofia 1. stor. pr. n. l.
     ⌂    □ 
    1. stor. pr. n. l.

    1. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    1. stor. pr. n. l.
    2. stor.


    1. stor. (filozofia)

    – filozofia 1. stor.
     ⌂    □ 
    1. stor.

    2. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    1. stor.
    3. stor.



    2. stor. (filozofia)

    – filozofia 2. stor.
     ⌂    □ 
    2. stor.

    3. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    2. stor.
    4. stor.


    3. stor. (filozofia)

    – filozofia 3. stor.
     ⌂    □ 
    3. stor.

    4. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    3. stor.
    5. stor.


    4. stor. (filozofia)

    – filozofia 4. stor.
     ⌂    □ 
    4. stor.

    5. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    4. stor.
    6. stor.

    5. stor. (filozofia)

    – filozofia 5. stor.
     ⌂    □ 
    5. stor.

    476

    – zánik Západorímskej ríše, symbolický medzník medzi starovekom a stredovekom.
     ⌂    □ 
    5. stor.

    6. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    5. stor.
    7. stor.


    6. stor. (filozofia)

    – filozofia 6. stor.
     ⌂    □ 
    6. stor.

    7. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    6. stor.
    8. stor.

    7. stor. (filozofia)

    – filozofia 7. stor.
     ⌂    □ 
    7. stor.

    8. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    7. stor.
    9. stor.

    8. stor. (filozofia)

    – filozofia 8. stor.
     ⌂    □ 
    8. stor.

    9. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 


    9. stor. (filozofia)

    – filozofia 9. stor.
     ⌂    □ 
    9. stor.

    10. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    9. stor.
    11. stor.

    10. stor. (filozofia)

    – filozofia 10. stor.
     ⌂    □ 
    10. stor.

    11. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    10. stor.
    12. stor.

    11. stor. (filozofia)

    – filozofia 11. stor.
     ⌂    □ 
    11. stor.

    12. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    11. stor.
    13. stor.

    12. stor. (filozofia)

    – filozofia 12. stor.

    1079 – 1142
    – život Pierra Abélarda.
    1118–1137
    – P. Abélard píše dielo Dialectica.
    1121–1140
    – P. Abélard píše dielo Sic et non.
     ⌂    □ 
    12. stor.

    13. stor.

    – vyvrcholenie stredovekej kultúry.
     ⌂    □ 
    12. stor.
    14. stor.

    13. stor. (filozofia)

    – filozofia 13. stor.
     ⌂    □ 
    13. stor.

    14. stor.

    – počiatky renesančnej kultúry.
     ⌂    □ 
    13. stor.
    15. stor.

    14. stor. (filozofia)

    – filozofia 14. stor.
     ⌂    □ 
    14. stor.

    15. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    14. stor.
    16. stor.

    15. stor. (filozofia)

    – filozofia 15. stor.
     ⌂    □ 
    15. stor.

    1492

    – Krištof Kolumbus objavil Ameriku; symbolický začiatok novoveku.
     ⌂    □ 
    15. stor.

    16. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    15. stor.
    17. stor.

    16. stor. (filozofia)

    – filozofia 16. stor.
     ⌂    □ 
    16. stor.

    17. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    16. stor.
    18. stor.

    Web:
    17. století, in: Wikipedie

    17. stor. (filozofia)

    – filozofia 17. stor.
     ⌂    □ 
    17. stor.

    18. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    17. stor.
    19. stor.

    Web:
    18. století, in: Wikipedie
    18. storočie, in: Wikipédia

    18. stor. (filozofia)

    – filozofia 18. stor.
     ⌂    □ 
    18. stor.

    1770–1831 (Hegel, G. W. F.)

    – život G. W. F. Hegela.
     ⌂    □ 
    18. stor.

    1789

    – vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie; symbolický začiatok moderných dejín.
     ⌂    □ 
    18. stor.

    1799–1815

    – napoleonské vojny.
     ⌂    □ 
    18. stor.

    19. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    18. stor.
    20. stor.

    Web:
    19. storočie, in: Wikipédia

    19. stor. (filozofia)

    – filozofia 19. stor.
     ⌂    □ 
    19. stor.

    polovica 19. stor. (logika)

    – počiatky rozvoja modernej logiky.
     ⌂    □ 
    19. stor.

    1867 – 1943 (Aall, Anathon)

    – nórsky filozof Anathon Aall.

    19. stor.
    filozofia nórska
     ⌂    □ 

    leto 1879 (Lev XIII.)

    – vyhlásenie encykliky Aeterni Patris.
     ⌂    □ 
    19. stor.

    20. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    19. stor.
    21. stor.

    Web:
    20. storočie, in: Wikpédia

    20. stor. (filozofia)

    – filozofia 20. stor.
     ⌂    □ 
    19. stor. (filozofia)
    20. stor.
    21. stor. (filozofia)


    1867 – 1943 (Aall, Anathon)

    – nórsky filozof Anathon Aall.

    filozofia nórska
     ⌂    □ 

    1920 – 1960 (filozofia)

    – obdobie najmocnejšieho vplyvu existencializmu.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    1926 – 1984 (Foucault, Michel)

    – život M. Foucaulta.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    1948 (kybernetika)

    – N. Wiener vydáva knihu Cybernetics or Control and Communication in the Animal and the Machine, ktorá sa stala jedným z východisiek teórie automatov a kybernetiky.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    1948 (teória informácie)

    – C. E. Shannon zakladá teóriu informácie.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    zima 1965 (Druhý vatikánsky koncil)

    – slávnostné ukončenie koncilu.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    1974 (metrológia)

    – začiatok používania Medzinárodnej sústavy jednotiek SI na Slovensku.
     ⌂    □ 
    20. stor.

    21. stor.

    – xxx
     ⌂    □ 
    20. stor.

    Web:
    21. storočie, in: Wikipédia

    21. stor. (filozofia)

    – filozofia 21. stor.
     ⌂    □ 
    20. stor. (filozofia)
    21. stor.

    20-te roky 21. stor. (ekonómia)

    – dedolarizácia.
     ⌂    □ 
    ekonómia
    21. stor.

    Zoznam literatúry * Pomocný slovník filozofa

         
              Počet položiek: [277]

              Označenie excerptu, napr.

                 

              Ďalšia literatúra
               ⌂ 
         

    Antológia z diel filozofov. I. zv. Predsokratici a Platón, Bratislava 1970. [6]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká

    OBSAH
    ANTOLÓGIA Z DIEL FILOZOFOV PREDHOVOR (Igor Hrušovský) 7–14
    PREDSOKRATICI A PLATÓN (Jaroslav Martinka) 15–44
    MILÉTSKA ŠKOLA 47–57
    Táles 49–51
    Anaximandros 51–55
    Anaximenes 55–57
    PYTAGOROVCI 61–78
    XENOFANES 81–87
    HERAKLEITOS A KRATYLOS 91–107
    ELEATSKÁ 352 ŠKOLA 111–125
    Parmenides 113–118
    Zenón 118–123
    Melissos 123–125
    POELEATSKÁ FILOZOFIA 129–161
    Empedokles 131–152
    Anaxagoras 152–161
    ATOMISTI 165–209
    Leukippos 167–176
    Demokritos 177–209
    SOFISTI 213–244
    SPOLOČENSKÍ REFORMÁTORI 243–244
    SOKRATES 245 (obrázok)
    PLATÓN 249–535

    Antológia z diel filozofov. II. zv. Od Aristotela po Plotina, Bratislava 1973. [7]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká

    OBSAH

    OD ARISTOTELA PO PLOTINA (Jaroslav Martinka) 7

    ARISTOTELES 37
       Kategórie 43
       Fyzika 71
       Metafyzika 243

    TEOFRASTOS 493
       Metafyzika 497
       O vnímaní 509

    STOICI 535

    EPIKUROS 567

    PLOTINOS 605
       Enneady 609

    BIBLIOGRAFIA 659

    Antológia z diel filozofov. III. zv. Patristika a scholastika, Bratislava 1975. [8]

     ⌂    □ 
    filozofia patristická, filozofia scholastická, filozofia stredoveká
    patristika
    scholastika

    Antológia z diel filozofov. IV. zv. Humanizmus a renesancia, Bratislava 1966. [37]

     ⌂    □ 

    Antológia z diel filozofov. V. zv. Novoveká empirická a osvietenská filozofia, Bratislava 1967. [38]

     ⌂    □ 
    empirizmus novoveký
    filozofia novoveká

    Antológia z diel filozofov. VI. zv. Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970. [39]

     ⌂    □ 
    filozofia novoveká
    racionalizmus novoveký

    Antológia z diel filozofov. VII. zv. Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo, Bratislava 1967. [40]

     ⌂    □ 

    Antológia z diel filozofov. VIII. zv. Pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus, Bratislava 1969. [41]

     ⌂    □ 
    filozofia súčasná

    Antológia z diel filozofov. IX. zv. Logický empirizmus a filozofia prírodných vied, Bratislava 1968. [42]

     ⌂    □ 

    Antológia z diel filozofov. X. zv. Marxisticko-leninská filozofia, Bratislava 1977. [43]

     ⌂    □ 
    filozofia súčasná, filozofia marxistická

    Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie, Praha 1990. [1]

     ⌂    □ 

    Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]

     ⌂    □ 
    Aristoteles
    filozofia antická
    metafyzika

    Excerpty:

    čo odhaľuje zrakový zmysel 243r6–12
    čo ukazuje láska k zmyslovým vnemom 243r6–12

    láska k zmyslovým vnemom 243r6–12

    poznanie a zrakový zmysel 243r6–12
    prečo majú ľudia radi zmyslové vnemy 243r6–12
    prečo uprednostňujeme zrak 243r6–12
    prirodzenosť človeka 243r6–12

    telesné zmysly 243r6–12
    telesný zmysel 243r6–12
    túžba po vedení 243r6–12
    túženie po vedení 243r6–12

    úžitok zo zmyslových vnemov 243r6–12

    vedenie 243r6–12
    vnem zmyslový 243r6–12
    vnem zrakový 243r6–12

    zmysel telesný 243r6–12
    zmysel zrakový 243r6–12
    zmysel zrakový a poznanie 243r6–12
    zmysly telesné 243r6–12
    zrak 243r6–12
    zrakový zmysel 243r6–12

    260;243r6–12

    „Všetci ľudia od prirodzenosti túžia po vedení. Ukazuje to ich láska k zmyslovým vnemom, lebo ich majú radi pre ne samy, nezávisle od úžitku, aký je z nich, a spomedzi nich najviac zrakové vnemy. Zrak uprednostňujeme takmer pred všetkými ostatnými zmyslami, a to nielen keď ide o naše konanie, ale dokonca aj vtedy, keď nič nezamýšľame robiť. A to preto, že tento zmysel viac než všetky ostatné napomáha naše poznanie a odhaľuje nám mnohé rozdiely.“
    ___________
    láska ľudí k vnemom zmyslovým (Aristoteles)
    odhaľovanie rozdielov (Aristoteles)
    poznanie (Aristoteles)
    prirodzenosť človeka (Aristoteles)
    túžba po vedení (Aristoteles)
    vnem zmyslový (Aristoteles)
    vnem zrakový (Aristoteles)
    zmysel telesný (Aristoteles)
    zrak (Aristoteles)
     ⌂    □ 
    Aristoteles
    Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]

    260;243r13–19

    „Živé bytosti sa rodia s prirodzenou schopnosťou vnímať. U jedných nevzniká z toho vnímania pamäť, u druhých vzniká. Preto sú tieto rozumnejšie a učenlivejšie než tamtie, ktoré si nič nemôžu pamätať. Bez schopnosti učiť sa rozumné sú tie živočíchy, ktoré nemôžu počuť zvuky, napr. včela, a ak je ešte iný takýto druh živočíchov. Naproti tomu schopnosť učiť sa majú všetky živočíchy, ktoré majú pamäť a vedia vnímať zvuk.“
     ⌂    □ 
    Aristoteles
    Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]

    260;243r20–24

    „...(Z)atiaľ čo ostatné živočíchy sa správajú v živote svojimi zmyslovými predstavami a pamäťou a osvojujú si len nepatrnú skúsenosť, ľudský rod sa prejavuje aj umením a pojmovým myslením.“
     ⌂    □ 
    Aristoteles
    Aristoteles: Metafyzika, in: Antológia z diel filozofov 2, Bratislava 1973. [260]

    Aristoteles: O nebi, O vzniku a zániku, Bratislava 1985. [203]

     ⌂    □ 

    Armstrong, A. H. (vyd.): Filosofie pozdní antiky. Od staré Akademie po Jana Eriugenu, Praha 2002. [47]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia staroveká

    Bacon, F.: Nové organon, in: Antológia z diel filozofov zv. 4 Humanizmus a renesancia. Bratislava 1966, s. 253 – 306. [143]

     ⌂    □ 
    filozofia novoveká

    Benyovszky, L. a kol.: Úvod do filosofického myšlení, Plzeň 2007. [72]

     ⌂    □ 
    filozofia
    myslenie filozofické
    úvod do filozofie

    Bergson, H.: Filozofické eseje, Bratislava 1970. [74]

     ⌂    □ 
    filozofia Bergsonova, H.


    Berka, K.: Měření. Pojmy, teorie, problémy, Praha 1977. [75]

     ⌂    □ 
    meranie, metrológia

    Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005. [147]

     ⌂    □ 
    postomodernizmus

    Encyklopédia obsahuje články venované týmto predstaviteľom postmodernizmu:

    Peter Ackroyd
    Louis Althusser
    John Ashbery
    Paul Auster
    Michail Bachtin
    John Barth
    Roland Barthes
    George Bataille
    Jean Baudrillard
    Jorge Luis Borges
    John Cage
    Italo Calvino
    Angela Carterová
    Ping Chong
    Etha a Joel Coenovci
    Robert Coover
    Gilles Deleuze a Félix Guattari
    Don DeLillo
    Jacques Derrida
    Marguerite Durasová
    Umberto Eco
    Frantz Fanon
    Michel Foucault
    John Fowles
    Carlos Fuentes
    William H. Grass
    Antonio Gramsci
    John Hawkes
    Jenny Holzerová
     Frederic Jameson
    Charles Jencks
    Barbara Krugerová
    Thomas Kuhn
    Jacques Lacan
    Ernesto Laclau a Chantal Mouffeová
    Robert Lepage
    Emmanuel Lévinas
    David Lynch
    Jean-François Lyotard
    Trinh T. Minh-ha
    Toni Morrisonová
    Thomas Pynchon
    Robert Rauschenberg
    Ishmael Reed
    Richard Rorty
    Salman Rushdie
    Cindy Shermannová
    Graham Swift
    Gianni Vattimo
    Robert Venturi a Denise Scott Brownová
    Kurt Vonnegut
    Hayden White
    Skupina Wooster


    Bielik, L. – Halas, J. – Hanzel, I. – Kosterec, M. – Marko, V. – Zouhar, M.: Slovník metodologických pojmov, Bratislava 2016. [218]

     ⌂    □ 
    metodológia

    Blackburn, S.: The Oxford Dictionary of Philosophy, Oxford 1996. [224]

     ⌂    □ 
    slovník filozofie

    Bocheński, I. M.: Základy tomizmu. Súkr. preklad [141]

     ⌂    □ 
    tomizmus

    Brugger, W. et al.: Filosofický slovník, Praha 1994. [46]

     ⌂    □ 
    slovník filozofický

    Cmorej, P.: Terminologické poznámky, in: Oravcová, M. (zost.): Filozofia prirodzeného jazyka, Bratislava, 1992, s. 244–256. [244]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická

    Černík, V.: Systém kategórií materialistickej dialektiky. (Kritika Hegelovej Logiky ako vedy), Bratislava 1986. [69]

     ⌂    □ 
    dialektika
    kategórie filozofické

    Černik, V. – Farkašová, E. – Viceník, J.: Teória poznania. (Úvod do dialektiky ako logiky poznania.), Bratislava 1987. [144]

     ⌂    □ 
    epistemológia
    filozofia poznania
    gnozeológia
    noetika
    poznanie
    teória pznania

    Černík, V. – Viceník, J. – Višňovský, E.: Historické typy racionality, Bratislava 1997. [19]

     ⌂    □ 
    racionalita
    škola filozofická bratislavská
    typ racionality historický

    Delfová, H. – Georg-Lauerová, J. – Hackeneschová, Ch. – Lemckeová, M.: Lexikón filozofie, Bratislava 1993. [10]

     ⌂    □ 
    filozofia
    slovník filozofický

    Derrida, J.: Gramatológia, Bratislava 1999 [235]

     ⌂    □ 

    Dubnička, J.: Čas a kauzalita, Bratislava 1986. [254]

     ⌂    □ 
    čas, čas a priestor
    filozofia marxistická
    filozofia prírody
    priestor

    Durozoi, G. – Roussel, A.: Filozofický slovník, Praha 1994. [13]

     ⌂    □ 
    slovník filozofický

    Eisler, R.: Handwörterbuch der Philosophie, Berlin 1922. [119]

     ⌂    □ 
    slovník filozofický

    Fichte, J. G.: Základy všeobecného vedoslovia, in: Antológia z diel filozofov 6 Novoveká racionalistická filozofia, Bratislava 1970, s. 550–588. [245]

     ⌂    □ 
    filozofia nemecká

    Filkorn, V.: Predheglovská logika, Bratislava 1953. [181]

     ⌂    □ 
    logika

    Filkorn, V.: Povaha súčasnej vedy a jej metódy, Bratislava 1998. [44]

     ⌂    □ 
    veda súčasná

    Filosofický slovník, Olomouc 1995. [264]

     ⌂    □ 
    slovník filozofický

    Floss, P.: Proměny vědění, Praha 1987. [140]

     ⌂    □ 
    dejiny vedenie
    vedenie

    Frolov, I. T. (hl. red.): Filozofický slovník, Bratislava 1989. [11]

     ⌂    □ 
    Abélard, Pierre 7, absolútna a relatívna pravda 7, absolútne a relatívne, absolútno 8, absoôútny čas, priestor, pohyb 8, absolútny idealizmus 8, abstrakcia 8, abstraktná totožnosť 8, abstraktné a konkrétne 8. adaptácia 9, adekvátnosť 10
    filozofia
    slovník filozofický
    vlastnosť

    Fromm, E.: Umění milovat, Praha 1966. [273]

     ⌂    □ 

    Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996. [169]

     ⌂    □ 
    filozofia

    Gahér, F.: Logika, in: Fürstová, M. – Trinks, J.: Filozofia, Bratislava 1996, s. 47–79. [170]

     ⌂    □ 
    logika

    Gahér, F.: Logika pre každého, Bratislava 1998. [88]

     ⌂    □ 
    logika

    Graeser, A.: Řecká filosofie klasického období. Sofisté, Sókratés a sokratikové, Platón a Aristoteles, Praha 2000. [22]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia stargrécka, filozofia staroveká

    Hankins, J. (vyd): Renesanční filosofie, Praha 2011. [80]

     ⌂    □ 
    filozofia renesančná

    Haskins, Ch. H.: The Renaissance of the Twelfth Century, Harvard 1927. [262]

     ⌂    □ 
    filozofia 12. stor.
    renesancia 12. stor.

    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65] – excerpty

     ⌂    □ 
    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]
    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65]

     ⌂    □ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Obsah

    Úvod k Encyklopédii filozofických vied 5

    VEDECKÁ LOGIKA

    Predbežný pojem 22
    I. Prvé stanoviskos myšlienky k objektivite 43
    II. Druhé stanovisko myšlienky k objektivite 55
        1. Empirizmus 55
        2. Kritická filozofia 59
    III. Tretie stanovisko myšlienky k objektivite 86
        Bezprostredné vedenie 86
        Presnejší pojem a rozdelenie logiky 101

    Prvá časť Logiky. Náuka o bytí 112
    Druhá časť Logiky. Náuka o podstate 152
    Tretia časť Logiky. Náuka o pojme 215
    65;5r5–6

     ⌂ 
    Hegel, G. W. F.: Logika, Bratislava 1961. [65] – excerpty

    „Predmetom náboženstva i filozofie je pravda, a to v najhlbšom zmysle, totiž boh a len boh je pravdou. Ďalej obe sa zaoberajú oblasťou konečna, prírodou a ľudským duchom, ich vzťahom navzájom i k bohu ako ich pravde.“

    boh (Hegel, G. W. F.), pravda (Hegel, G. W. F.), predmet filozofie (Hegel, G. W. F.), predmet náboženstva (Hegel, G. W. F.)

    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda I. Prvý diel, Bratislava 1986. [66]

     ⌂    □ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Hegel, G. W. F.: Logika ako veda II. Druhý diel, Bratislava 1986. [67]

     ⌂    □ 
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Heidegger, M.: Bytí a čas, Praha 1996. [87]

     ⌂    □ 
    filozofia Heiseggerova, M.
    Heidegger, Martin

    Heidegger, M.: Údiv a zdrženlivost (o naladěnosti myšlení), Praha 1999. [59]

     ⌂    □ 
    filozofia Heiseggerova, M.
    Heidegger, Martin

    Heidegger, M.: Konec filosofie a úkol myšlení. Praha, 1993. [250]

     ⌂    □ 
    filozofia Heiseggerova, M.
    Heidegger, Martin

    Holzhey, H. – Röd, W.: Filosofie 19. a 20. stol. II. Novokantovství, idealismus, realismus a fenomenologie, Praha 2006. [85]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia súčasná

    Hugo ze Svatého Viktora: De tribus diebus. O třech dnech, Praha 1997. [261]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia stredoveká

    Chabada, M.: Kapitoly z dejín stredovekej filozofie III. Arabská a židovská stredoveká filozofia, Bratislava 2016. [214]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia stredoveká arabská, filozofia stredoveká židovská

    Jaeschke, W. – Arndt, A.: Německá klasická filosofie. II. Od Fichta po Hegela, Praha 2016. [84]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia nemecká klasická

    Jaspers, K.: Úvod do filosofie, Praha 1991. [242]

     ⌂    □ 
    úvod do filozofie

    Kant, I.: Kritika čistého rozumu, Bratislava 1979. [64]

     ⌂    □ 
    filozofia Kantova
    Kant, Immanuel

    Karabová, K. – Démuth, A. (ed.): Antológia z diel profesorov filozofie pôsobiacich na historickej Trnavskej univerzite (1635–1777), Trnava 2016. [166]

     ⌂    □ 
    filozofia slovenská

    Kiczko, L. et al.: Dejiny filozofie, Bratislava 1993. [31]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie


    Kirk, G. S. – Raven, J. E. – Schofield, M.: Předsókratovští filsofové. Kritické dějiny s vybranými texty, Praha 2004. [9]

     ⌂    □ 
    dejny filozofie
    filozofia antická, filozofia predsokratovská, filozofia starogrécka, filozofia staroveká

    Kobusch, Th.: Filosofie vrcholného a pozdního středověku, Praha 2013 [79]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia neskoroscholastická, filozofia neskorostredoveká, filozofia scholastická, filozofia stredoveká, filozofia vrcholného stredoveku, filozofia vrcholnoscholastická, filozofia vrcholnostredoveká

    Kołakowski, L.: Filosofie pozitivismu. In: Vědecké informace marxismu-leninismu pro vysoké školy. Filosofie, Praha 1967, s. 88 – 137. [221]

     ⌂    □ 
    pozitivizmus

    Kolektiv autorů: Filosofický slovník, Olomouc 1995. [17]

     ⌂    □ 
    filozofia
    slovník filozofie

    Kuznecov, B. G.: Od Galileiho po Einsteina, Bratislava 1975. [139]

     ⌂    □ 

    Lao-c’: O ceste Tao a jej tvorivej energii Te, Bratislava 1993. [277]

     ⌂    □ 

    Lehrer, K.: Teória poznania, Bratislava 1999. [113]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická
    poznanie
    teória poznania

    Libera, A. de: Středověká filosofie. Byzantská, islámská, židovská a latinská filosofie, Praha 2001 [78]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia byzantská, filozofia islamská, filozofia stredoveká, filozofia židovská

    Liessmann, K. – Zenaty, G.: O myšlení. Úvod do filosofie. Olomouc 1994. [145]

     ⌂    □ 
    úvod do filozofie

    Locke, J.: Rozprava o ľudskom rozume, Bratislava 1983. [63]

     ⌂    □ 
    filozofia Lockova, J.
    Locke, John

    Long, A. A.: Hellénistická filosofie. Stoikové, epikurejci, skeptikové, Praha 2003 [77]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    epikureizmus, epikurovstvo
    filozofia antická, filozofia epikurovská, filozofia epikurejská, filozofia skeptická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká, filozofia stoická
    skepticizmus, stoicizmus

    Mach, E.: Analýza pocitov, in: Antológia z diel filozofov. VII. zv. Pozitivizmus, voluntarizmus, novokantovstvo, Bratislava 1967, 199 – 213. [256]

     ⌂    □ 
    filozofia rakúska, filozofia súčasná

    Machovec, D.: Dějiny antické filozofie, Praha 1977. [118]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia antická, filozofia starogrécka, filozofia staroveká

    Major, L. – Sobotka, M.: G. W. F. Hegel. Život a dílo, Praha 1979. [62]

     ⌂    □ 
    filozofia Hegelova, G. W. F.
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich

    Maly, K.: Four Ground-Breaking Moments in Heideggers Thinking, in: Benyovszky, L. et al.: Ročenka pro filosofii a fenomenologický výzkum, sv. V., Praha 2015, s. 39 – 122. [257]

     ⌂    □ 
    Heidegger, Martin

    Martinka, J.: Od Aristotela po Plotina, in: Antológia z diel filozofov. II. zv. Od Aristotela po Plotina, Bratislava 1973, s. 7 – 35. [258]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia antická

    Mészáros, O.: Školská filozofia v bývalom Hornom Uhorsku, Bratislava 2008. [104]

     ⌂    □ 
    filozofia slovenská, filozofia uhorská

    Miltner, V.: Malá encyklopedie buddhismu, Praha 1997. [259]

     ⌂    □ 
    buddhizmus

    Mistrík, E.: Estetický slovník, Bratislava 2007. [185]

     ⌂    □ 
    estetika

    Néhrú, Dž.: Objevení Indie, Praha 1957. [263]

     ⌂    □ 
    filozofia indická
    India
    kultúra indická

    Nida-Rümelin, J. (vyd.): Philosophie der Gegenwart in Einzeldarstellungen. Von Adorno bis v. Wright, Stuttgart 1991. [2]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia súčasná

    Novotný, F.: O Platonovi 2, Praha 1948. [216]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia antická
    Platón

    Novotný, F.: O Platonovi 3, Praha 1949. [217]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia antická
    Platón

    Novotný, F.: O Platónovi 4 Druhý život, Praha 1970. [18]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia antická
    Platón, platonizmus

    Ochrana, F.: Metodologie vědy. Úvod do prblému, Praha 2009. [124]

     ⌂    □ 
    metodológia vedy

    Olšovský, J.: Slovník filozofických pojmů současnosti, Praha 2011. [175]

     ⌂    □ 
    filozofia súčasná
    slovník filozofický

    Oppy, G. & Trakakis, N. N.: A Companion to Philosophy in Australia and New Zeland, Clayton 2010. [227]

     ⌂    □ 
    Publikácia je online prístupná tu.

    filozofia austrálska, filozofia novozélandská

    Oravcová, M. (zost.): Filozofia prirodzeného jazyka. Štúdie, prednášky, eseje, Bratislava 1992. [135]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická

    Obsah:

    Oravcová, M.: Od metafyziky k filozofii jazyka 7

    I. Klasické práce lingvistickej analýzy

    Ryle, G.: Systematicky zavádzajúce výrazy 35
    Wisdom, J.: Filozofické rozpaky 55
    Austin, J. L.: Obrana ospravedlnení 67
    Hampshire, S.: Sú všetky filozofické otázky otázkami jazyka? 88

    II. Referencia a význam

    Ryle, G.: Teória významu 100
    Austin, J. L.: Teória rečových aktov (VIII. prednáška) 118
    Strawson, P. F.: O referencii 126
    Linsky, L.: Referencia a referenty 148


    Otázky Milindovy, Praha 1988. [198]

     ⌂    □ 
    filozofia buddhistická
    Milindapaňha

    Peregrin, J.: Logika ve filosofii, filosofie v logice. (Historický úvod do analytické filosofie), Praha 1992. [33]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická
    logika filozofická

    Peregrin, J. (ed.): Obrat k jazyku: duhé kolo. (Jazyk, myšlení a svět v názorech postanalytických filosofů), Praha 1998. [271]

     ⌂    □ 
    filozofia postanalytická

    Platon: Dialógy I, Bratislava 1990. [177]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia Platónova

    Platon: Dialógy II, Bratislava 1990. [178]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia Platónova

    Platon: Dialógy III, Bratislava 1990. [179]

     ⌂    □ 
    filozofia antická, filozofia Platónova

    Plotnitsky, A.: Thomas Kuhn, in: Bertens, H. – Natoli, J.: Encyklopedie postmodernismu, Brno 2005, s. 182–191. [148]

     ⌂    □ 
    Kuhn, Thomas

    Popelová, J.: Rozpad klasické filosofie (Vznik soudobého filosofického schizmatu), Praha 1968. [267]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie

    Popkin, R. H. – Stroll, A.: Filozofie pro každého, Praha 2000. [20]

     ⌂    □ 
    propedeutika filozofická
    úvod do filozofie

    Quine, W. V. O.: Hledání pravdy, Praha 1994. [265]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická

    Reichenbach, H.: Vznik vedeckej filozofie, in: Antológia z diel filozofov IX, Bratislava 1968, s. 457–490. [253]

     ⌂    □ 
    Reichenbach, Hans

    Röd, W.: Německá klasická filosofie. I. Od Kanta k Schopenhauerovi, Praha 2015. [83]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia nemecká klasická, filozofia Schopenhauerova, A.

    Röd, W.: Novověká filosofie. I. Od Francise Bacona po Spinozu, Praha 2001. [81]

     ⌂    □ 
    Bacon, Francis
    filozofia novoveká
    Spinoza, Baruch

    Röd, W.: Novověká filosofie. II. Od Newtona po Rousseaua, Praha 2004. [82]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia novoveká
    Newton, Isaac
    Rousseau, J.-J.

    Rosenkrantz, G. S. – Hoffman, J.: Historical Dictionary of Metaphysics, Lanham etc. 2011. [165]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie, dejiny metafyziky
    metafyzika
    slovník filozofický

    Russell, B.: Jazyk a poznanie. State a prednášky z rokov 1901 – 1924, Bratislava 2005. [73]

     ⌂    □ 
    filozofia analytická

    Sandvoss, E. R.: Geschichte der Philosophie. Bd. II. Mittelalter, Neuzeit, Gegenwart, München 1989. [220]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia novoveká, filozofia stredoveké, filozofia súčasná

    Schenk, J.: Explanačné modely v súčasnej analytickej sociológii, Bratislava 2017. [215]

     ⌂    □ 
    sociológia analytická

    Schischkoff, G.: Philosophisches Wörterbuch, Stuttgart 1991. [12]

     ⌂    □ 
    filozofia, filozofia nemecká
    slovník filozofický

    Schmidt, H.: Philosophisches Wörterbuch, Leipzig 1934. [241]

     ⌂    □ 
    filozofia nemecká
    slovník filozofický

    Schulte, J.: Ludwig Wittgenstein, in: Nida-Rümelin, J.: Slovník současných filosofů, Praha 2001, s. 511–522. [146]

     ⌂    □ 

    Obsah

    Dílo 512
    Pojem filosofie 513
    Analýza a obraz 514
    Říkat a ukazovat 514
    Kalkul, pravidlo, gramatika 515
    Problémy základů vědy 516
    Jazyková hra, forma života, význam 517
    Rodinné podobnosti 517
    Nemožnost soukromého jazyka 518
    Jistota, obraz světa 519
    Recepce 520
    Bibliografie 520

    Slovník filozofia a prírodné vedy. (Filozofické otázky prírodných vied), Bratislava 1987. [36]

     ⌂    □ 
    filozofia vedy
    slovník filozofický
    veda prírodná

    Spinoza, B.: Etika, Bratislava 1986. [68]

     ⌂    □ 
    filozofia Spinozova, B.
    Spinoza, Baruch

    Stegmüller, W.: Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine kritische Einführung, Stuttgart 1965. [93]

     ⌂    □ 
    filozofia súčasná

    Stegmüller, W.: Hauptströmungen der Gegenwartsphilosophie. Eine kritische Einführung. Bd. II, Stuttgart 1987. [94]

     ⌂    □ 
    filozofia súčasná

    Störig, H. J.: Malé dějiny filozofie, Praha 1993. [35]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie

    Sudbrack, J.: Mystika. Zkušenost mne samého, kosmická zkušenost, zkušenost Boha. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu, Kostelní Vydří 1995. [115]

     ⌂    □ 
    mystika

    Tenzer, O. – Pstružina, K.: Svět moderního myšlení. Pojednání o povaze a významu myšlení v socialistické společnosti, Praha 1984. [252]

     ⌂    □ 
    myslenie socialistické

    Thurner, R. – Röd, W. – Schmidinger, H.: Filosofie 19. a 20. století. III. Filosofie života a filosofie existence, Praha 2009. [86]

     ⌂    □ 
    dejiny filozofie
    filozofia 19. stor. filozofia 20. stor., filozofia súčasná

    Várošová, E. (ved. red.): Prehľad dejín slovenskej filozofie, Bratislava 1965. [110]

     ⌂    □ 
    filozofia slovenská

    Weinberger, O. – Zich, O.: Logika. Učebnice pro právniky, Praha 1964. [4]

     ⌂    □ 
    logika

    Whitehead, A. N.: Veda a moderný svet, Bratislava 1989. [90]

     ⌂    □ 
    filozofia Whiteheadova, A. N.
    Whitehead, Alfred North

    Zich, O.: Úvod do filosofie matematiky, Praha 1947. [161]

     ⌂    □ 
    filozofia matematiky

    Zich, O. a kol.: Moderní logika, Praha 1958. [162]

     ⌂    □ 
    logika moderná

    Zouhar, M.: Základy logiky pre spoločenskovedné a humanitné odbory, Bratislava 2008. [89]

     ⌂    □ 
    dedukcia prirodzená pre výrokovú logiku, dedukcia prirodzená pre predikátovú logiku
    logika, logika výroková, logika predikátová
    modality aletické, modality epistemické, modality deontické

    Žaloudek, K.: Encyklopedie politiky, Praha 1996. [100]

     ⌂    □ 
    politika

    Ďalšia literatúra * Pomocný slovník filozofa

     ⌂    □  ᴿᵉᵍ

    Albrecht, J.: Človek a umenie, Bratislava 1999. [32]

     ⌂    □ 

    Albrecht, J.: Eseje o umení, Bratislava 1986. [129]

     ⌂    □ 

    Ashby, W. R.: Kybernetika, Praha 1961. [102]

     ⌂    □ 
    kybernetika

    Bahník, V. et al.: Slovník antické kultury, Praha 1974. [207]

     ⌂    □ 
    antika
    kultúra antická

    Balšínková, O. et al.: Malá slovenská encyklopédia, Bratislava 1993. [16]

     ⌂    □ 
    encyklopédia univerzálna

    Barker, Ch.: Slovník kulturálních studií, Praha 2006. [188]

     ⌂    □ 
    štúdiá kulturálne

    Barrow, J. D.: Pôvod vesmíru, Bratislava 1996. [96]

     ⌂    □ 
    kozmogónia, kozmológia

    Barrow, J. D.: Teorie ničeho, Praha 2005. [95]

     ⌂    □ 
    astrofyzika
    kozmológia
    teória všetkého
    vákuum

    Barrow, J. D.: Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení, Praha 1996. [58]

     ⌂    □ 
    astrofyzika
    kozmológia
    teória všetkého

    Bayer, E.: Wörterbuch der Geschichte. Begriffe und Fachausdrücke, Stuttgart 1974. [98]

     ⌂    □ 
    dejiny
    história, historiografia
    slovník dejín

    Bednáriková, M.: Úvod do kognitívnych vied, Trnava 2013. (http://ff.truni.sk/sites/default/files/publikacie/bednarikova_uvod_do_kognitivnych_vied.pdf, 4. 1. 2018) [233]

     ⌂    □ 
    veda kognitívna, vedy kognitívne

    Beinert, W.: Slovník katolické dogmatiky, Olomouc 1994. [234]

     ⌂    □ 
    dogmatika
    teológia katolícka

    Bína, J. a kol.: Malá encyklopédia chémie, Bratislava 1981. [173]

     ⌂    □ 
    chémia
    slovník chémie

    Bogun, W. – Straet, N.: Lexikon ezoteriky. Od astrologie k zenu, Praha 2001. [171]

     ⌂    □ 
    ezoterika

    Borecký, B. – Dostálová, R.: Slovník spisovatelů. Řecko. Antická, byzantská a novořecká literatura, Praha 1975. [61]

     ⌂    □ 
    literatúra byzantská, literatúra antická, literatúra grécka, literatúra novogécka, literatúra starogrécka

    Burlas, L.: Dejiny európskej hudobnej teórie, Žilina 2007. [99]

     ⌂    □ 

    Burlas, L.: Hudobná teória a súčasnosť, Bratislava 1978. [201]

     ⌂    □ 

    Claus, V. – Schwill, A.: Lexikón informatiky, Bratislava 1991. [28]

     ⌂    □ 
    informatika
    slovník informatiky

    Coles, P.: Kosmologie, Praha 2007. [91]

     ⌂    □ 
    kozmológia

    Černý, J.: Dějiny lingvistiky, Olomouc 1996. [268]

     ⌂    □ 
    lingvistika

    Činčura, J. a kol.: Encyklopédia Zeme, Bratislava 1985. [111]

     ⌂    □ 
    geografia, geológia
    meteorológia
    Zem

    Dado, M.: Slovník politickej ekonómie (terminologický, synonymický a náučný s českými ekvivalentmi odborných názvov), Bratislava 1966. [186]

     ⌂    □ 
    ekonómia politická

    Echaudemaison, C.-D. (ved.): Slovník ekonomie a sociálních věd, Praha 1995. [27]

     ⌂    □ 
    ekonómia, veda sociálna

    Einstein, A.: Teorie relativity, Brno 2005. [15]

     ⌂    □ 
    teória relativity

    Einstein, A. – Infeld, L.: Fyzika jeko dobrodružství poznání, Praha 1971. [151]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Elektrotechnický náučný slovník. 4. zväzok. Kybernetické systémy, Bratislava 1987. [25]

     ⌂    □ 
    kybernetika
    systém kybernetický

    Encyklopedie umění nové doby, Praha 1974. [243]

     ⌂    □ 
    dejiny umenia
    umenie súčasné

    Felix, J.: Cesty k veľkým, Bratislava 1957. [107]

     ⌂    □ 
    Dante Alighieri
    literatúra francúzska, literatúra stredoveká, literatúra talianska

    Fenclová, J. – Bednařík, M. – Půlpán, Z. – Svoboda, E.: K perspektivám fyzikálního vzdělání v didaktickém systému přírodních věd, Praha 1984. [213]

     ⌂    □ 
    didaktika fyziky
    fyzika

    Gahér, D.: Gróf Tomáš V. (Temel) zo Svätého Jura (*okolo 1345 – +1405), Historia nova 1 – 2010 – 1, s. 9–20. [230]

     ⌂    □ 

    Gítánanda: Jóga krok za krokem, Brno 1995. [120]

     ⌂    □ 
    joga, jóga

    Gontarevová, I. I. – Nemčinovová, M. B. – Popovová, A. A.: Matematika a kybernetika v ekonomike, Bratislava 1981. [160]

     ⌂    □ 
    matematika

    Habr, J. – Vepřek, J.: Systémová analýza a syntéza (zdokonalování a projektování systémů), Praha 1986. [26]

     ⌂    □ 
    analýza systémová
     prístup systémový
    syntéza systémová

    Hajduk, A. – Štohl, J. (zost.): Encyklopédia astronómie, Bratislava 1987. [97]

     ⌂    □ 
    astronómia, astrofyzika
    kozmogónia, kozmológia
    vesmír

    Hartl, P.: Psychologický slovník, Praha 1993. [71]

     ⌂    □ 
    psychológia
    slovník psychologický

    Hausdorff, F.: Grundzüge der Mengenlehre, Leipzig 1914. [159]

     ⌂    □ 
    teória množín

    Hawking, S. & Mlodinow, L.: Veľký plán, Bratislava 2011. [240]

     ⌂    □ 
    big bang
    kozmológia

    Z obsahu

    1. Záhada bytia 11
    2 Vláda zákona 21
    3. Čo je skutočnosť? 45
    4. Alternatívne histórie 69
    5. Teória všetkého 93
    6. Voľba nášho vesmíru 129
    7. Zdanlivý zázrak 153
    8. Veľký plán 175


    Heisenberg, W.: Fyzika a filosofie, Praha 1966. [117]

     ⌂    □ 
    filozofia fyziky, fyzika

    Hlavsa, J.: Psychologické základy teorie tvorby, Praha 1985. [266]

     ⌂    □ 
    kreativita
    ponematika
    tvorivosť

    Holan, J. a kol.: Hmota. Fyzikálne základy a vývoj na kozmickej, chemickej a predbiologickej úrovni, Bratislava 1976. [101]

     ⌂    □ 
    hmota (fyzika)

    Hontyová, K. – Lisý, J.: Základy modernej ekonómie, Bratislava 1995. [158]

     ⌂    □ 
    ekonómia

    Honzák, F. – Pečenka, M. – Stellner, F. – Vlčková, J.: Evropa v proměnách staletí, Praha 1997. [109]

     ⌂    □ 
    dejiny Európy
    Európa

    Horecký, J.: Základy jazykovedy, Bratislava 1978. [225]

     ⌂    □ 
    jazykoveda
    lingvistika

    Horecký, J. – Rácová, A.: Slovník jazykovedných termínov, Bratislava 1979. [5]

     ⌂    □ 
    jazykoveda
    lingvistika
    slovník jazykovedy, slovník lingvistiky

    Hvorecký, J. – Kelemen, J.: Algoritmizácia. Elementárny úvod, Bratislava 1983. [274]

     ⌂    □ 
    algoritmus
    programovanie

    Chalabala, M. a kol.: Encyklopédia farmácie, Martin 1991. [248]

     ⌂    □ 
    farmácia

    Charvát, J. (red.): Dějiny novověku III, Praha 1973. [54]

     ⌂    □ 
    dejiny novoveku

    Charvát, J. (red.): Dějiny novověku IV, Praha 1974. [55]

     ⌂    □ 
    dejiny novoveku

    Chown, M.: Kvantová teorie nikoho nezabije. Průvodce vesmírem, Zlín 2010. [176]

     ⌂    □ 
    fyzika
    mechanika kvantová
    teória kvantová

    Ilkovič, D.: Fyzika I (mechanika, vlnenie, akustika a termodynamika), Bratislava 1973. [156]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Obsah, in: Katedra fyziky FEI STU

    Ilkovič, D.: Fyzika II (elektrina a magnetizmus, optika, atómová fyzika, fyzika tuhých látok), Bratislava 1973. [157]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Obsah, in: Katedra fyziky FEI STU

    Ivanová-Šalingová, M. – Maníková, Z.: Slovník cudzích slov A/Z, Bratislava 1979. [14]

     ⌂    □ 
    slová cudzie, slovo cudzie

    Janovjak, J. – Špaňár, J.: Život a literatúra v antickom Ríme, Bratislava 1969. [112]

     ⌂    □ 
    literatúra antická, literatúra latinská, literatúra staroveká

    Jelínek, M.: Množiny, Bratislava 1980. [134]

     ⌂    □ 
    matematika

    Jelínek, M.: Množiny bodov, Bratislava 1979. [152]

     ⌂    □ 
    geometria
    množina

    Juklová, K.: Základy obecné psychologie, Hradec Králové 2010. [269]

     ⌂    □ 
    psychológia

    Jurík, M. a kol.: Malá encyklopédia hudby, Bratislava 1969. [247]

     ⌂    □ 

    Kalina, M.: Matematika, Bratislava 2012. [150]

     ⌂    □ 
    matematika

    Katuščák, D. – Matthaeidesová, M. – Nováková, M.: Informačná výchova. Terminologický a výkladový slovník odbor knižničná a informačná veda, Bratislava 1998. [128]

     ⌂    □ 
    informatika
    knihoveda

    Knapp, V. – Holländer, P. a kolektív: Právne myslenie a logika, Bratislava 1989. [187]

     ⌂    □ 
    logika
    právo

    Kolář, Z. a kol.: Výkladový slovník z pedagogiky, Praha 2012. [164]

     ⌂    □ 
    pedagogika
    slovník pedagogiky

    Komorovský, J. a kol.: Religionistika a náboženská výchova. Terminologický a výkladový slovník, Bratislava 1997. [138]

     ⌂    □ 
    náboženstvo

    Kopčáková, S. (ed.): Ladislav Burlas a slovenská hudobná kultúra, Prešov 2017. [202]

     ⌂    □ 

    Kopecká, K. – Kopecký, P.: Zdravie a klinika chorôb, Martin 2003. [106]

     ⌂    □ 
    choroba
    medicína humánna

    Králik, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny, Bratislava 2015. [249]

     ⌂    □ 

    Krempaský, J.: Vesmírne metamorfózy. Svet očami fyziky, Bratislava 1986. [125]

     ⌂    □ 
    big bang
    kozmológia
    svet (fyzika)
    vesmír

    Krupa, V. – Genzor, J. – Drozdík, L.: Jazyky sveta, Bratislava 1983. [229]

     ⌂    □ 
    jazyk

    Kuťáková, E. – Vidmanová, A. a kol.: Slovník latinských spisovatelů, Praha 1984. [60]

     ⌂    □ 
    literatúra antická, literatúra latinská, literatúra stredoveká

    Kvasnička, V.: Pohľad umelej inteligencie a kognitívnej vedy na kolektívnu pamäť. (http://cogsci.fmph.uniba.sk/kuz2015/zbornik/prispevky/kvasnicka.pdf, 4. 1. 2018) [232]

     ⌂    □ 
     inteligencia umelá

    Laborecký, J.: Hudobný terminologický slovník, Bratislava 1999. [205]

     ⌂    □ 

    Langer, P.: Úvod do biokybernetiky a teórie experimentu, Bratislava 1982. [149]

     ⌂    □ 
    biokybernetika

    Lexikon východní moudrosti. Buddhismus. Hinduismus. Taoismus, Olomouc 1996. [208]

     ⌂    □ 
    buddhizmus
    hinduizmus
    taoizmus

    Lotko, E.: Slovník lingvistických pojmů pro filology, Olomouc 2003 [222]

     ⌂    □ 
    filológia
    jazykoveda
    lingvistika

    Majzlan, O. – Vidlička, Ľ.: Príroda rezervácie Šúr, Bratislava 2010. [131]

     ⌂    □ 
    Jurský Šúr

    Malý encyklopedický slovník A – Ž, Praha 1972. [231]

     ⌂    □ 
     encyklopédia univerzálna
    slovník univerzálny

    Medek, V. et al.: Matematická terminológia, Bratislava 1975. [168]

     ⌂    □ 
    matematika

    Medvedev, V. A. a kol.: Politická ekonómia. Učebnica, Bratislava 1989. [270]

     ⌂    □ 
    politická ekonómia marxistická
    politická ekonómia marxisticko-leninská

    Mejdřická, K. (red.): Dějiny novověku I, Praha 1969. [52]

     ⌂    □ 
    dejiny novoveku

    Mejdřická, K. (red.): Dějiny novověku II, Praha 1969. [53]

     ⌂    □ 
    dejiny novoveku

    Mello, A. de: Bdělost, Brno 2013. [123]

     ⌂    □ 
    bdelosť
    meditácia, mystika

    Miltner, V.: Indická kuchyne, Praha 1982. [34]

     ⌂    □ 
    kultúra indická

    Miltner, V.: Malá encyklopedie buddhismu, Praha 1997. [209]

     ⌂    □ 
    buddhizmus
    slovník buddhizmu

    Miltner, V.: Vznik a vývoj buddhismu, Praha 2001. [199]

     ⌂    □ 
    buddhizmus
    dejiny buddhizmu

    Mistrík, J.: Štylistika slovenského jazyka, Bratislava 1970. [167]

     ⌂    □ 

    Mistrík, J.: Žánre vecnej literatúry, Bratislava 1975. [190]

     ⌂    □ 

    Mistrík, J. a kol.: Encyklopédia jazykovedy, Bratislava 1993. [237]

     ⌂    □ 

    Molnár, Ľ.: Počítače a programovanie. Programovanie v jazyku pascal, Bratislava 1987. [275]

     ⌂    □ 
    pascal
    programovanie

    Musciano, CH. – Kennedy, B.: HTML a XHTML. Kompletní průvodce, Praha 2000. [24]

     ⌂    □ 
    informatika
    programovanie

    Ondruš, Š. – Sabol, J.: Úvod do štúdia jazykov, Bratislava 1981. [182]

     ⌂    □ 
    jazykoveda
    lingvistika

    Osvaldová, B. – Halada, J. a kol.: Encyklopedie praktické žurnalistiky, Praha 1999. [29]

     ⌂    □ 
    slovník žurnalistiky
    žurnalistika

    Pavelka, J. – Pospíšil, I.: Slovník epoch, směrů, skupin a manifestů, Brno 1993. [194]

     ⌂    □ 
    umenie

    Pečírka, J. a kol: Dějiny pravěku a starověku. Hlava I–IX, Praha 1979. [48]

     ⌂    □ 
    dejiny praveku, dejiny staroveku
    pravek
    starovek

    Pečírka, J. a kol: Dějiny pravěku a starověku. Hlava X–XXI, Praha 1979. [49]

     ⌂    □ 
    dejiny praveku, dejiny staroveku
    pravek
    starovek

    Petrovič, P.: Fyzika I. Vybrané kapitoly zo základov klasickej fyziky a počítačovej fyziky, Košice 2012. [121]

     ⌂    □ 
    fyzika klasická, fyzika počítačová
    mechanika klasická

    Petrovič, P.: Fyzika II. Vybrané kapitoly zo základov modernej fyziky a kvantových počítačov, Košice 2012. [122]

     ⌂    □ 
    fyzika klasická, fyzika kvantová, fyzika moderná, fyzika relativistická
    informácia (fyzika), informácia fyzikálna
    mechanika kvantová
    počítač kvantový
    teória relativity

    Piaček, J.: Život ako apeiron umenia. Pamiatke Jána Albrechta (1919–1996), Philosophica critica 2, 2016, 2, s. 117–128. [276]

     ⌂    □ 
    Online prístupné tu.

    Pišút, J. et al.: Fyzika pre 4. ročník gymnázií, Bratislava 2007. [130 ]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Platunov, Je. S. – Samoletov, V. A. – Buravoj, S. Je. – Proškin, S. S.: Fizika. Slovar-spravočnik, Sankt-Peterburg 2014. [174]

     ⌂    □ 
    fyzika
    slovník fyziky

    Podhájecká, M.: Gramatika angličtiny, Bratislava 1963. [114]

     ⌂    □ 
    angličtina
    jazyk anglický

    Pogády, J. – Guensberger, E.: Základy psychopatológie, Martin 1987. [70]

     ⌂    □ 
    psychopatológia

    Poledňák, I.: ABC stručný slovník hudební psychologie, Praha 1984. [193]

     ⌂    □ 

    Popovič, A. (red.): Originál – preklad, Bratislava 1983. [210]

     ⌂    □ 
    preklad
    teória prekladu, translatológia
    veda o preklade

    Populární encyklopedie matematiky, Praha 1971. [108]

     ⌂    □ 
    matematika
    slovník matematický, slovník matematiky

    Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava 1991. [191]

     ⌂    □ 

    Průcha, J.: Přehled pedagogiky. Úvod do studia oboru, Praha 2009 [239]

     ⌂    □ 
    edukológia
    pedagogika

    Průcha, J. – Walterová, E. – Mareš, J.: Pedagogický slovník, Praha 1995. [163]

     ⌂    □ 
    edukológia
    pedagogika
    slovník pedagogiky

    Purš, J. – Kropilák, M. (red.): Přehled dějin Československa. I/1 [do roku 1526], Praha 1980. [56]

     ⌂    □ 
    dejiny Česko-Slovenska

    Purš, J. – Kropilák, M. (red.): Přehled dějin Československa. I/2 [1526–1848], Praha 1982. [57]

     ⌂    □ 
    dejiny Česko-Slovenska

    Rahner, K. – Vorgrimler, H.: Teologický slovník, Praha 1996. [192]

     ⌂    □ 
    teológia katolícka

    Rendellová, R.: Ostaneš tu navždy, Bratislava 2002 [236]

     ⌂    □ 
    beletria britská
    literatúra anglická

    Prvé štyri kapitoly podávajú perfektný opis „výchovy“ totálnou nevšímavosťou voči dieťaťu.
     

    Režucha, B. – Parík, I.: Ako čítať partitúru, Bratislava 1986. [196]

     ⌂    □ 

    Rossiová Dell'Acqua, A.: Encyklopedie matematiky, Praha 1988. [172]

     ⌂    □ 
    matematika
    slovník mytematiky

    Rovelli, C.: Sedem krátkych prednášok o fyzike, Bratislava 2016. [136]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Slovník súčasného slovenského jazyka, ag, Bratislava 2006. [153]

     ⌂    □ 

    Slovník súčasného slovenského jazyka, hl, Bratislava 2011. [154]

     ⌂    □ 

    Slovník súčasného slovenského jazyka, mn, Bratislava 2015. [155]

     ⌂    □ 

    Smolin, L.: Time Reborn. From the Crisis in Physics to the Future of the Universe, Boston & New York, 2013. [251]

     ⌂    □ 
    čas (fyzika)
    fyzika času

    Soafer, B.: Bolest. Příručka pro zdravotní sestry, Praha 1997. [105]

     ⌂    □ 
    medicína humánna
    sestra zdravotná

    Sorli, A. S. – Gregl, T. – Klinar, D.: Observer Is a Function of Four-dimensional Timeless Space, in: Journal of Consciousness Exploration & Research, Vol 1, No2 (2010) [228]

     ⌂    □ 
    fyzika súčasná
    pozorovateľ

    Abstract

    Recent research on time shows that one has to distinguish between physical time and psychological time. Physical time is run of clocks in space. Space itself is timeless. With clocks we measure material change i.e. motion that happen in space. Linear psychological time “past-present-future” is a result of neuronal activity of the brain. Observer is experiencing material change through psychological time. Observer is unchangeable and independent of psychological time running. This indicates that observer is not based on neuronal activity of the brain as psychological time is. Space and observer are both timeless. Here a proposal is taken that physical basis of the observer is space itself. In scientific exploration the process of observation is the function of space. Hypothetically every point of space has the function of observation. Human senses and brain are biological devices through which space experiences material change i.e. motion in space. Observer as a function of space is an integral part of the universe. This view opens new perspectives in understanding of Lorentz transformation and “proper time” of different inertial systems in Special Theory of Relativity.
     

    Staríček, I.: O fyzike pre fyzikov a nefyzikov, Bratislava 1988. [142]

     ⌂    □ 
    fyzika

    Staríček, I.: Úvod do metronomiky, Bratislava 1977. [76]

     ⌂    □ 
    meranie, metrológia, metronomika

    Steinhardt, P. J. – Turok, N.: Bez počátku a konce. Nová historie vesmíru. Praha 2009. [211]

     ⌂    □ 
    fyzika
    kozmológia

    Stravinskij, I.: Hudobná poetika. Kronika môjho života, Bratislava 2002. [45]

     ⌂    □ 

    Strmeň, L. – Raiskup, J. Ch.: Výkladový slovník odborných výrazov používaných v psychológii a v jej príbuzných a hraničných vedných odboroch, Bratislava 1998. [226]

     ⌂    □ 
    psychológia
    slovník psychologický
    terminológia psychológie

    Suchoň, E. – Filip, M.: Stručná náuka o hudbe, Bratislava 1993. [197]

     ⌂    □ 

    Svítek, M.: Víc než součet částí. Systémový pohled na proces poznání, Praha 2013. [219]

     ⌂    □ 
    teória systémov

    Svoboda, L. a kol.: Encyklopedie antiky, Praha 1973. [206]

     ⌂    □ 
    antika
    encyklopédia antiky

    Szczepański, J.: Základní sociologické pojmy, Praha 1966. [223]

     ⌂    □ 
    sociológia

    Šalát, T. a kol.: Malá encyklopédia matematiky, Bratislava 1967. [30]

     ⌂    □ 
    matematika
    slovník matematický, slovník matematiky

    Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť, Bratislava 1988. [3]

     ⌂    □ 
    literatúra slovenská

    Špaňár, J. – Horecký, J.: Latinská gramatika, Bratislava 1993. [189]

     ⌂    □ 
    gramatika latinčiny
    jazyk latinský
    latinčina

    Štraus, F.: Príručný slovník literárnovedných termínov, Bratislava s. a. [238]

     ⌂    □ 
    slovník vedy literárnej
    veda literárna

    Šulhan, J.: Latinský jazyk pre študentov Filozofickej fakulty UK, Bratislava 1984. [204]

     ⌂    □ 
    jazyk latinský
    latinčina

    Šutek, Ľ. – Varga, M.: Experimentálne metódy identifikácie, Bratislava 1981. [132]

     ⌂    □ 
    analýza systémová
     prístup systémový
    syntéza systémová

    Teichová, A. (red.): Dějiny středověku I, Praha 1968. [50]

     ⌂    □ 
    dejiny stredoveku

    Teichová, A. (red.): Dějiny středověku II, Praha 1968. [51]

     ⌂    □ 
    dejiny stredoveku

    Thiele, R.: Matematické důkazy, Praha 1985. [246]

     ⌂    □ 
    dôkaz matematický
    matematika

    Thorne, K. S.: Černé díry a zborcený čas. Podivuhodné dědictví Einsteinova génia, Praha 2004. [133]

     ⌂    □ 
    astrofyzika
    diera čierna
    fyzika
    kozmológia

    Tillich, J. et al. (zost.): Slovník školské fyziky, Praha 1988. [92]

     ⌂    □ 
    fyzika stredoškolská
    slovník fyzikálny, slovník fyziky

    Veis, Š. a kol.: Malá encyklopédia fyziky, Bratislava 1970. [21]

     ⌂    □ 
    fyzika
    slovník fyzikálny, slovník fyziky

    Vlašín. Š. (red.): Slovník literární teorie, Praha 1977. [272]

     ⌂    □ 

    Vlček, J.: Metody systémového inženýrství, Praha 1984. [183]

     ⌂    □ 
    inžinierstvo systémové

    Vnuk, F.: Príručný slovník kresťanstva, Bratislava 2003. [116]

     ⌂    □ 
    kresťanstvo
    slovník kresťanstva

    Vrábel, P.: Heuristika a metodológia matematiky, Nitra 2005. [103]

     ⌂    □ 
    matematika, metodológia matematiky

    Weizsäcker, C. F. v.: Dějiny přírody, Praha 1972. [126]

     ⌂    □ 
    filozofia fyziky, fyzika

    Autor sa v knihe venuje predovšetkým prírode a pochádzaniu človeka z nej.
     

    Werner, K.: Malá encyklopedie hinduismu, Brno 1996. [184]

     ⌂    □ 
    hinduizmus
    slovník hinduizmu

    Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1984. [212]

     ⌂    □ 
    fyzika stredoškolská

    Zámečník, J.: Prehľad stredoškolskej fyziky, Bratislava 1995. [127]

     ⌂    □ 
    fyzika stredoškolská

    Zelina, L.: Středoškolská geometrie. (Úvod do studia), Praha 1972. [137]

     ⌂    □ 
    geometria stredoškolská

    Zenkl, L.: ABC hudební nauky, Praha 1986. [195]

     ⌂    □ 

    Zlatoš, P.: Ani matematika si nemôže byť istá sama sebou. Úvahy o množinách, nekonečne, paradoxoch a Gödelových vetách, Bratislava 1995. [255]

     ⌂    □ 

    Internetové zdroje * Pomocný slovník filozofa


      Ďalšie zdroje

     ⌂ 

    Register * Pomocný slovník filozofa

     
     
             #    A    B    C    Č    D    E    F    G    H    CH 
             I    J    K    L    M    N    O    P    Q    R    S 
             Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 
     
            Odkazy na všetky články – filozofické i mimofilozofické.
            Časové údaje zahrnuje Chronológia.
             ⌂ 
           
     

    # Register

     ⌂    □ 

    &, in: zápis symbolický konjunkcie (logika)
    ∨, in: znak disjunktora (logika)
    ⇒, in: znak implikátora (logika)
    →, in: znak implikátora (logika)
    ∧, in: znak konjunktora (logika)
    ∼, in: znak negátora (logika)
    ¬, in: znak negátora (logika)
    ↔, in: zápis symbolický ekvivalencie (logika)
    ⇔, in: zápis symbolický ekvivalencie (logika)
    ∃, in: zápis symbolický kvantifikátora existenčného (logika)
    ∀, in: zápis symbolický kvantifikátora všeobecného (logika)
    ⊦, in: znak tvrdenia (Russell, B.)
    +, in: znamienko plus
    –, in: znamienko mínus
    ., in: znak násobenia (matematika)
    ×, in: znak násobenia (matematika)
    :, in: znak delenia (matematika)
    =. in: znamienko rovnosti
    ⊆, in: relácia „byť podmnožinou“
    0, in: nula (matematika)
    0 (logika matematická), in: symbolika (matematika)
    0 (matematika), in: symbolika (matematika)
    2, in: dve (matematika)

     ⌂    □ 

    A Register

     ⌂    □ 

    A časť PSF
    A (dejiny filozofie)
    a (logika)
    A (logika)
    a (logika moderná)
    a (logika subjekt-predikátová)
    a limine
    a posteriori
    a posteriori (Kant, I.)
    a prima facie
    a priori
    a tempo
    Aall, Anathon
    ab ovo
    Abbagnano, Nicola
    Abbt, Thomas
    abdikácia
    abdikačný
    abdikovať
    abeceda
    Abélard, Pierre
    ábha
    abhaja (joga)
    abhajadána
    abhána
    ábhása
    abháva
    abraxas (gnosticizmus)
    absolútne
    absolútne a relatívne
    absolútno
    absolútno (Hegel, G. W. F.)
    absolútny
    abstrahovanie
    abstrahovať
    abstrakcia
    abstraktné
    abstraktné (Hegel, G W. F.)
    abugida
    ad absurdum
    ad hoc
    ad oculos
    ad rem
    Adorno, Theodor Wiesengrund
    adynamia (Aristoteles)
    ádžívika
    Aegidius Romanus, in: Egídius Riman
    afairein (Aristoteles)
    afairesis (Aristoteles)
    afekt
    afektácia (Kant, I.)
    afikovanie
    afinita
    afinita (Kant, I.)
    afinita empirická (Kant, I.)
    afinita transcendentálna (Kant, I.)
    agathon
    agathon (Aristoteles)
    agenéton (Aristoteles)
    agens
    agere sequitur esse
    agnotológia
    achrónia
    aisthéta
    Akadémia
    Akadémia stará
    akcidens
    akt
    akt ilokučný (Austin, J. L.)
    akt lokučný (Austin, J. L.)
    akt perlokučný (Austin, J. L.)
    akt rečový (Austin, J. L.)
    aktivita
    Albert Veľký, in: Albertus Magnus
    Albertus Magnus
    Albrecht, Ján
    algebra lineárna
    al-Kindí
    alternativistika
    alveolárnosť (lingvistika)
    analýza
    analýza elementárna
    Anaxagoras z Klazomen (v Malej Ázii)
    Anaximandros z Milétu
    Anaximenes z Milétu
    Andronikos z Rodu
    anjel (Albert Veľký)
    Anselm z Canterbury
    antecedens – consequens
    antifundamentalizmus
    antika
    antológia
    Antológia z diel filozofov, 1966–1977
    antropinum
    antropológia
    antropológia filozofická
    Anzelm, in: Anselm z Canterbury
    apeiron (Anaximandros)
    apeiron, in: Anaximandros z Milétu
    arbitrium liberum
    Arendtová, Hannah
    argument funktora
    argumenta ponderantur, non numerantur
    argumentum ad hominem
    argumentum ad rem
    argumentum ad veritatem
    arché
    arché (Táles)
    arché, in: Anaximandros z Milétu
    archetyp
    Aristoteles
    ars amandi
    astronómia
    atóm (fyzika)
    atomistika, in: fyzika atómová
    atribút
    Austin, John Langshaw
    autor
    axiológia
    axióma
    axióma (logika moderná)

     ⌂    □ 


    B Register

     ⌂    □ 

    B časť PSF
    babonárstvo
    Bacon, Francis
    bezčasie, in: achrónia
    big bang
    biológia
    blok
    blok funkčný
    bod
    bod (geometria)
    boh
    boh (ateizmus)
    Boh (monoteizmus)
    Boh (teológia katolícka)
    brečtan
    bytie
    bytie, in: agere sequitur esse
    bytie (Hegel, G. W. F.)
    bytosť

     ⌂    □ 

    C Register

     ⌂    □ 

    C časť PSF
    Castañeda, Héctor-Neri
    celok
    celok daného predkriticky
    celok funkčný
    Cicero, Marcus Tullius
    civilizácia

     ⌂    □ 

    Č Register

     ⌂    □ 

    Č časť PSF
    čas (filozofia)
    časť
    častica látky (fyzika)
    čin, in: akt
    činnosť
    činnosť, in: agere sequitur esse
    Čínska Konfuciova nadácia (Zhongguo Kongzi Jijinhui 中国孔子基金会)
    číslo
    číslo mystické (gnosticizmus)
    člen (algebra)
    človek
    črta

     ⌂    □ 

    D Register

     ⌂    □ 

    D časť PSF
    dačo, in: niečo
    danie
    daný
    dávanie
    dedolarizácia
    dej fyzikálny
    dej ireverzibilný, in: dej nevratný
    dej nevratný
    dej termodynamický
    dejiny
    dejiny filozofie
    dejiny filozofie univerzálne
    dejiny ľudstva
    dejiny moderné
    dejiny univerzálne
    dekodér, in: dekódovač informácie (informatika)
    dekódovač informácie (informatika)
    dekódovanie informácie (informatika)
    delené, in: znak delenia (matematika)
    denotát
    dialektika (filozofia starogrécka)
    dielo
    dielo filozofické
    dielo literárne
    diplomacia
    disciplína filozofická
    disciplína filozofie, in: disciplína filozofická
    diskurz
    diskurz (Foucault, M.)
    dĺžka
    doba axiálna, in: doba osová
    doba osová
    dôkaz
    dôvod
    dôvodenie
    duch
    duša
    duša (Táles)
    dve (matematika)
    dvojica prekladateľská

     ⌂    □ 


    E Register

     ⌂    □ 

    E časť PSF
    Egídius Riman
    Eisler, Rudolf
    ekonómia
    elektrón (fyzika)
    element
    entita
    epistemológia, in: teória poznania
    estetika
    etika
    Európska únia
    evolúcia
    existencia (Abbagnano, N.), in: Abbagnano, Nicola
    existencializmus
    existencializmus, in: Abbagnano, Nicola
    existencializmus pozitívny, in: Abbagnano, Nicola
    existujúce

     ⌂    □ 

    F Register

     ⌂    □ 

    F časť PSF
    fakt
    falibilizmus
    fáza (termodynamika)
    fenomén
    Filit
    filológia
    filozof
    filozof (Platón)
    filozoféma
    filozofémológia
    filozofia
    filozofia (Albert Veľký)
    filozofia (al-Kindí)
    filozofia (antika)
    filozofia 6. stor. pr. n. l.
    filozofia 5. stor. pr. n. l.
    filozofia 4. stor. pr. n. l.
    filozofia 3. stor. pr. n. l.
    filozofia 2. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor. pr. n. l.
    filozofia 1. stor.
    filozofia 2. stor.
    filozofia 3. stor.
    filozofia 4. stor.
    filozofia 5. stor.
    filozofia 6. stor.
    filozofia 7. stor.
    filozofia 8. stor.
    filozofia 9. stor.
    filozofia 10. stor.
    filozofia 11. stor.
    filozofia 12. stor.
    filozofia 13. stor.
    filozofia 14. stor.
    filozofia 15. stor.
    filozofia 16. stor.
    filozofia 17. stor.
    filozofia 18. stor.
    filozofia 19. stor.
    filozofia 20. stor.
    filozofia 21. stor.
    filozofia africká
    filozofia americká
    filozofia analytická
    filozofia anglická, in: filozofia britská
    filozofia antická
    filozofia arabská
    filozofia atlantická, in: filozofia západná
    filozofia austrálska
    filozofia ázijská
    filozofia Boha
    filozofia britská
    filozofia buddhistická
    filozofia čínska
    filozofia edukácie
    filozofia euroamerická, in: filozofia západná
    filozofia európska
    filozofia francúzska
    filozofia frankfónna
    filozofia fyziky
    filozofia genitívna
    filozofia helenistická
    filozofia hinduistická
    filozofia hudby
    filozofia iberoamerická, in: filozofia latinskoamerická
    filozofia indická
    filozofia inteligencie umelej
    filozofia islamská
    filozofia japonská
    filozofia jazyka
    filozofia kanadská
    filozofia katolícka
    filozofia klasická
    filozofia kontinentálna¹
    filozofia kontinentálna²
    filozofia latinskoamerická
    filozofia marxistická
    filozofia marxisticko-leninská
    filozofia matematiky
    filozofia mieru
    filozofia mysle
    filozofia náboženská
    filozofia náboženstva
    filozofia národná
    filozofia nemecká
    filozofia nemecká populárna, in: Abbt, Thomas
    filozofia nórska
    filozofia novoveká
    filozofia okcidentálna, in: filozofia západná
    filozofia osvietenská
    filozofia patristická
    filozofia poklasická
    filozofia populárna
    filozofia postmoderná
    filozofia praktická
    filozofia prírody
    filozofia psychológie
    filozofia rakúska
    filozofia renesančná
    filozofia rímska
    filozofia ruská
    filozofia severoamerická
    filozofia severská
    filozofia scholastická
    filozofia scholastická stredoveká
    filozofia slovenská
    filozofia sociálna
    filozofia sovietska
    filozofia spoločnosti, in: filozofia sociálna
    filozofia starogrécka
    filozofia staroveká
    filozofia stredoveká
    filozofia súčasná
    filozofia svetová
    filozofia synkriticistická
    filozofia synkritická
    filozofia športu
    filozofia taoistická
    filozofia techniky
    filozofia tradičná
    filozofia transcendentálna
    filozofia umenia
    filozofia USA
    filozofia vedy
    filozofia vojny
    filozofia východná
    filozofia západná
    filozofia židovská
    Filozofický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave
    forma
    Foucault, Michel
    Frege, Gottlob
    Fromm, Erich
    funkcia, in: abdikovať
    funkcie boolovské
    futurológia
    fyzika
    fyzika atómová
    fyzika makrosveta, in: makrofyzika
    fyzika megasveta, in: megafyzika
    fyzika mikrosveta, in: mikrofyzika

     ⌂    □ 


    G Register

     ⌂    □ 

    G časť PSF
    gastronómia
    gemológia
    geocentrizmus
    geografia
    geológia
    geometria
    glosár
    gnozeológia
    gnozeológia, in: teória poznania

     ⌂    □ 


    H Register

     ⌂    □ 

    H časť PSF
    Habermas, Jürgen
    Hegel, Georg Wilhelm Friedrich
    heliocentrizmus
    história
    história dejín moderných
    história filozofie, in: dejiny filozofie
    história novoveku
    história staroveku
    história stredoveku
    hneď, in: a limine
    hneď, in: a prima facie
    hodnosť
    hodnosť, in: abdikovať
    hodnota číslená
    Hrušovský, Igor
    hypertext
    hypotéza (logika moderná)

     ⌂    □ 


    CH Register

     ⌂    □ 

    CH časť PSF
    charakteristika
    chémia

     ⌂    □ 

    I Register

     ⌂    □ 

    I časť PSF
    idea absolútna (Hegel, G. W. F.)
    identifikácia
    ideológia
    indivíduum
    infalibilizmus
    informácia (informatika)
    informatika
    informatika matematická
    informatika teoretická
    integrácia
    integrácia hospodárska
    interpetácia hudobná
    ión (fyzika)

     ⌂    □ 

    J Register

     ⌂    □ 

    J časť PSF
    jas, in: ábha
    jav
    jav fyzikálny
    javenie sa
    jazyk
    jazyk formalizovaný (logika moderná)
    jazyk monocentrický
    jazykoveda, in: lingvistika
    jedinec
    jednobožstvo, in: monoteizmus
    jednotka
    jednotlivec
    jestvujúcno, in: súcno
    joga

     ⌂    □ 

    K Register

     ⌂    □ 

    K časť PSF
    kameň
    kanál prenosový (informatika)
    Kant, Immanuel
    Kant, I., in: a posteriori (Kant, I.)
    kategória filozofická
    kilogram
    klad
    kodér, in: kódovač informácie (informatika)
    kódovač informácie (informatika)
    kódovanie informácie (informatika)
    komplementaristika, in: alternativistika
    komplex
    konanie
    koncil ekumenický
    konštanta (logika moderná)
    konštanta deskriptívna (logika moderná)
    konštanta logická (logika moderná)
    krajina
    kremeň
    kulinárstvo
    kultúra
    kultúra 21. stor.
    kultúra americká
    kultúra čínska
    kultúra európska
    kultúra indická
    kultúra islamská
    kultúra jogová
    kultúra kresťanská
    kultúra národná
    kultúra novoveká
    kultúra praveká
    kultúra právna
    kultúra ruská
    kultúra severoamerická
    kultúra staroveká
    kultúra stredoveká
    kultúra súčasná
    kultúra svetová
    kultúra telesná
    kultúra umelecká
    kulturológia
    kúzelníctvo
    kvantifikátor existenčný
    kvantifikátor všeobecný

     ⌂    □ 


    L Register

     ⌂    □ 

    L časť PSF
    látka
    látka (fyzika)
    látka (chémia)
    licenčný
    lingvistika
    literatúra
    logika
    logika dialektická
    logika formálna
    logika matematická
    logika moderná
    logika tradičná
    logistika
    logistika (ekonómia)
    logistika (vojenstvo)

     ⌂    □ 

    M Register

     ⌂    □ 

    M časť PSF
    magnitúda hviezdna absolútna
    Mach, Ernst
    makrofyzika
    makrokozmos, in: makrosvet
    makrosvet
    marxizmus-leninizmus
    marxizmus-leninizmus (marxizmus-leninizmus) [čítaj: to, čo si o svojom vlastnom učení, myslí jeho zástanca]
    matematika diskrétna
    matematika nemecká, in: Abbt, Thomas
    matie
    Medzinárodná sústava jednotiek SI
    megafyzika
    megakozmos, in: megasvet
    megasvet
    metafilozofia
    metafyzika
    metafyzika tradičná
    metajazyk
    metalogika
    meter
    metóda
    metóda analytická
    metóda vedecká
    metodológia vedy
    metrológia
    miesto
    miesto teologické (Cano, M.)
    mikrofyzika
    mikrokozmos, in: mikrosvet
    mikrosvet
    mineralógia
    mnohočlen
    mnohozväzkový
    moc, in: abdikovať
    model dátový
    modelovanie dátové
    molekula (fyzika)
    monoteizmus
    muzikológia
    myseľ
    myšlienka

     ⌂    □ 


    N Register

     ⌂    □ 

    N časť PSF
    na prvý pohľad, in: a prima facie
    náboženstvo
    náplň
    názor
    nekrofília (Fromm, E.)
    nerastopis, in: mineralógia
    neutrón (fyzika)
    nevedmosť, in: agnotológia
    nezmyselnosť, in: ad absurdum
    ničenie poznatkov. in: agnotológia
    niečo
    niekto
    noetika, in: teória poznania
    nominát
    novovek
    nula (matematika)

     ⌂    □ 

    O Register

     ⌂    □ 

    O časť PSF
    objekt
    objekt fyzikálny
    objekt makrofyzikálny
    objekt makrosveta, in: objekt makrofyzikálny
    objekt matematický
    objekt megafyzikálny
    objekt megasveta, in: objekt megafyzikálny
    objekt mikrofyzikálny
    objekt mikrosveta, in: objekt mikrofyzikálny
    oblasť
    od neskoršieho, in: a posteriori
    od začiatku, in: a limine
    od začiatku, in: ab ovo
    odcudzenie sa absolútna sebe samému (Hegel, G. W. F.)
    odhadzovanie poznatkov. in: agnotológia
    odkaz hypertextový
    odloženie poznatkov. in: agnotológia
    odôvodňovanie
    odstúpenie, in: abdikácia
    okruh
    ontológia
    ontológia (informatika)
    operácia
    operácia numerická (matematika)
    organizácia
    organizovanie
    osoba
    osvojovanie si sveta človekom
    osvojovanie si sveta človekom filozofické
    osvojovanie si sveta človekom každodenné
    osvojovanie si sveta človekom umelecké
    osvojovanie si sveta človekom vedecké
    overenie
    označovací
    označovanie

     ⌂    □ 

    P Register

     ⌂    □ 

    P časť PSF
    pamiatka
    pamiatka literárna
    panoráma
    parametre signálu (informatika)
    pasáty (Táles)
    pasivita
    Pataňdžali
    písmo abugidové, in: abugida
    písmo neosylabické, in: abugida
    Platón
    počiatok
    počiatok vesmíru, in: big bang
    podmienka činnosti, in: agere sequitur esse
    podobný, in: ábha
    podstata filozofie
    podstata pôsobiaca, in: agens
    podstata systému
    pojem filozofie
    pole
    pole (fyzika)
    politika medzinárodná
    politika štátu zahraničná
    poriadok
    pornografia
    postup
    potvrdenie
    povera
    pozitívne² (príslovka)
    pozitívny¹
    pozitívny²
    poznanie
    poznatok
    poznávanie
    pozorovateľ
    pôsobenie
    pravda
    pravdepodobnosť
    pravdivosť
    pravek
    právo
    predmet
    predmet filozofie
    predmet hmotný
    predmet materiálny
    prehistória
    prenos informácií (informatika)
    priestor
    prijímač informácie (informatika)
    princíp
    princíp (filozofia antická)
    princíp dôkazu
    principium, in: arché
    príroda
    príroda (Hegel, G. W. F.)
    príručka
    problém
    proces
    proces fyzikálny, in: dej fyzikálny
    proces informačný (informatika)
    proces komunikačný (informatika)
    proces nevratný, in: dej nevratný
    proces významový
    prostriedok
    prostriedok vyjadrovací
    protón (fyzika)
    prvky systému susedné
    prvok
    prvok systému
    prvý
    psychika
    psychológia

     ⌂    □ 

    Q Register

     ⌂    □ 

    Q časť PSF

     ⌂    □ 


    R Register

     ⌂    □ 

    R časť PSF
    ráz
    realita
    realizmus pluralistický, in: Aall, Anathon
    referencia (metrológia)
    register
    relácia „byť podmnožinou“
    riešenie
    riešenie problému
    riešenie rovnice
    robenie
    rukoväť, in: príručka
    rýchlosť (mechanika)

     ⌂    □ 


    S Register

     ⌂    □ 

    S časť PSF
    sčítanec (matematika)
    segment
    sekunda
    sex
    sféra
    schéma úsudková (logika moderná)
    schéma úsudková platná (logika moderná)
    SI
    SI, in: Medzinárodná sústava jednotiek SI
    signál (informatika)
    signál analógový (informatika)
    signál digitálny (informatika)
    signifikačný
    sila hybná, in: agens
    skupenstvo
    skupina
    skúsenosť, in: a posteriori
    skúsenosť, in: a priori
    skutočnosť
    slovník
    smer filozofie empiricko-historický, in: Aall, Anathon
    sociológia
    Sokrates
    spájanie výrokov (logika)
    spojenie
    spoločenstvo
    spoločenstvo kultúrne
    spoločnosť
    spôsob
    spracovanie informácií (informatika)
    starovek
    stav
    stav fyzikálny
    stav termodynamický
    strácanie vedomostí. in: agnotológia
    stránka
    strata poznatkov. in: agnotológia
    stredovek
    subjekt
    subjekt poznania
    súbor
    súcno
    súčasne, in: a tempo
    súčasť
    súčiastka
    súhrn
    sústava
    sústava (matematika), in: systém (matematika)
    sústava číselná (matematika)
    sústava makroskopická
    sústava planetárna
    sústava SI, in: Medzinárodná sústava jednotiek SI
    sústava slnečná
    sústava termodynamická
    svet
    svet významový, in: univerzum významové
    svetonázor
    sylogizmus
    symbolika (matematika)
    symbolológia
    synkriticizmus
    systém
    systém (Kant, I.)
    systém (matematika)
    systém biologický
    systém číselný (matematika)
    systém formálny
    systém fyzikálny
    systém informačný (informatika)
    systém nefyzikálny
    systém otvorený
    systém reálny
    systemológia

     ⌂    □ 


    Š Register

     ⌂    □ 

    Š časť PSF
    škola
    škola filozofická
    škola filozofická bratislavská
    štruktúra
    štruktúra algebraická
    štruktúra matematická
    štvorec logický

     ⌂    □ 


    T Register

     Register    #    A    B    C    Č    D    E    F 
     G    H    CH    I    J    K    L    M    N    O    P 
     Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 
     ⌂ 

    T časť PSF
    tabuľka pravdivostná konjunkcie (∧), disjunkcie (∨), implikácie (⇒) a ekvivalencie (⇔)
    tabuľka pravdivostná negácie (¬)
    Táles
    technika
    teleso
    teológia
    teológia katolícka
    teória
    teória automatov
    teória čísel
    teória jazykov formálnych
    teória kódovania
    teória kvantová
    teória poznania
    teória systémová
    termín „vektor“
    termodynamika
    text
    text elektronický
    trieda spoločenská
    tvor

     ⌂    □ 


    U Register

     Register    #    A    B    C    Č    D    E    F 
     G    H    CH    I    J    K    L    M    N    O    P 
     Q    R    S    Š    T    U    V    W    X    Y    Z    Ž 
     ⌂ 

    U časť PSF
    udalosť
    uchovanie informácií (informatika)
    úkon, in: akt
    ukrývanie poznatkov. in: agnotológia
    umenie
    umenie milovať
    únia
    únia hospodárska
    univerzum významové
    univerzum významové filozofické
    úprava výrazov (matematika)
    urobenie
    usporadúvanie
    úsudok
    úsudok (logika moderná)
    úsudok bezprostredný (logika moderná)
    úsudok sylogistický, in: sylogizmus
    usudzovanie
    utajovanie poznatkov. in: agnotológia
    útvar
    útvar významový
    útvar významový archetypálny
    útvar významový kategoriálny
    útvar významový kognitívny
    úvaha
    úvaha (štylistika)
    uvažovanie

     ⌂    □ 

    V Register

     ⌂    □ 

    V časť PSF
    vákuum absolútne (fyzika klasická)
    väzba systému
    vec
    veda
    veda historická, in: história
    veda hudobná, in: muzikológia
    veda idiografická
    veda nomotetická
    veda o hudbe, in: muzikológia
    veda prírodná
    veda spoločenská
    vedomie
    vedomosť
    vedomosti
    vedy historické, in: história
    vedy o hudbe, in: muzikológia
    veličina
    veličina kardinálna (metrológia)
    veličina základná
    veľký tresk, in: big bang
    vesmír
    vláda, in: abdikovať
    vlastnosť
    vlastnosť náhodná, in: akcidens
    vlastnosť neoddeliteľná, in: atribút
    voda (Táles)
    vojenstvo
    voľba možností slobodná (Abbagnano, n.), in: Abbagnano, Nicola
    vopred, in: a priori
    výber¹
    výber²
    vyjadrovanie
    výkon, in: akt
    vykonanie
    vykonávanie
    výpočet (matematika)
    výrok (logika moderná)
    výrok nepravdivý (logika moderná)
    výrok pravdivý (logika moderná)
    výrok zložený (logika moderná)
    vysielač informácie (informatika)
    výsledok
    výsledok (matematika)
    vzdanie sa moci, in: abdikovať
    vzdať sa moci, in: abdikovať
    vzťah
    vzťah syntagmatický (lingvistika)

     ⌂    □ 


    W Register

     ⌂    □ 

    W časť PSF
    Wolff, Christian

     ⌂    □ 


    X Register

     ⌂    □ 

    X časť PSF


     ⌂    □ 


    Y Register

     ⌂    □ 

    Y časť PSF


     ⌂    □ 


    Z Register

     ⌂    □ 

    Z časť PSF
    zabúdanie poznatkov. in: agnotológia
    začiatok
    zákonitosť mikrosveta
    zápis
    zápis symbolický ekvivalencie (logika)
    zápis symbolický konjunkcie (logika)
    zápis symbolický kvantifikátora existenčného (logika)
    zápis symbolický kvantifikátora všeobecného (logika)
    zašantročenie poznatkov. in: agnotológia
    záujem
    zavrhávanie poznatkov nadobudnutých. in: agnotológia
    záznam
    zber informácií (informatika)
    zdroj informácie (informatika)
    združenie
    Zem
    zem (Táles)
    zemetrasenie, in: zem (Táles)
    zemepis, in: geografia
    zhotovenie
    zlom etický, in: doba osová
    zložka
    zlučovanie
    zlučovanie (algebra)
    zlučovanie (chémia)
    zmena
    znak delenia (matematika)
    znak disjunktora (logika)
    znak disjunktora vylučujúceho (logika)
    znak implikátora (logika)
    znak konjunktora (logika)
    znak násobenia (matematika)
    znak negátora (logika)
    znak odčítania, in: znamienko mínus
    znak tvrdenia (Russell, B.)
    znak veličiny kladnej, in: znamienko plus
    znak veličiny zápornej, in: znamienko mínus
    znamienko mínus
    znamienko plus
    znamienko rovnosti
    zoológia
    zoskupenie
    zväzok¹
    zväzok²
    zväzok³
    zvuk
    zvuk (fyzika)

     ⌂    □ 


    Ž Register

     ⌂    □ 

    Ž časť PSF
    žičenie inakosti (synkriticizmus)
    živočíšstvo
    život

     ⌂    □ 

    Použité skratky * Pomocný slovník filozofa

     ⌂  značka, na ktorej kliknutie vráti začiatok slovníka

    * narodil/a sa
    † zomrel/a

    an. a nasledovné
    angl. anglického pôvodu
    arabský arabský

    cf confer! (porovnaj!)
    cf. confer! (porovnaj!)

    gr. gréckeho pôvodu

    ide. predpokladaný indoeurópsky koreň

    lat. latinského pôvodu

    nem. nemeckého pôvodu

    p. pozri
    PSF Pomocný slovník filozofa

    ᴿᵉᵍ Register

    sa. sanskrtského pôvodu

    tal. talianskeho pôvodu

     ⌂ 

    __________________     K o n i e c     __________________