čas
– rozčleňujúcno diania alebo jeho prežívania na to, čo je, čo bolo a čo bude, čiže na prítomné, minulé a budúce.
Čas nepristupuje k svetu alebo k jeho prežívaniu dodatočne, ale je zároveň (zarovno, naraz, hneď, bezčasmo) s nimi; medzi svetom alebo jeho prežívaním a časom je bezčasová pripútanosť (adhézia).
Všetko, čo sa odohráva s časom čiže plynutie času, nastávanie budúcnosti atď., síce čas tvorí, no samo sa už neodohráva v nejakom ďalšom čase: čas sám, jeho plynutie sa odohráva bezčasmo. Čas už nepotrebuje k tomu, aby sa odohrával, k tomu, aby vôbec bol, nejaký ďalší čas; k tomu, aby bol, mu stačí pohyb v ňom.
Chápanie času, jeho bytia, jeho vzniku, zániku, plynutia atď. sa rôzni:
Podľa Kanta je čas apriórna nazeracia forma, podľa Engelsa základná forma existencie hmoty, podľa Jamesa spôsob vnímania práce psyché, podľa Spencera je čas abstraktum zo všetkých polohových vzťahov medzi po sebe zoradenými stavmi vedomia, podľa Leibniza je to poriadok nasledovania po sebe.
Einstein začiatkom 20. storočia napísal, že mohutné vesmírne objekty deformujú okolo seba čas a priestor. Ak koncentrácia hmoty prekročí kritickú hranicu, nastane kolaps. Tlak a teplota sa extrémne zvýšia, priestor a čas sa spoja do jednej veličiny a vzniká čierna diera. V nej neplatia prírodné zákony a dokonca sa tam zastaví čas.
Existujú názory (aj vo vede), že čas v skutočnosti nie je, že je to len naša ilúzia alebo že je to matematické usporiadavajúcno toho, ako dianie členíme na jeho prítomné, minulé a budúce prvky čiže udalosti.
Copyright © 2019 by