Adorno, Theodor Ludwig Wiesengrund
(1903 – 1969)
– nemecký filozof, opierajúci sa o Hegelovo myslenie, sociológ, estetik, muzikológ, hudobný skladateľ, spolu s Horkheimerom hlavný predstaviteľ frankfurtskej školy. Príznačnou formou literárneho prejavu Adorna bola esej, ktorá korešponduje s ním explicitne priznávanou principiálnou nezdeliteľnosťou jeho stanoviska. Úlohou pravej filozofie je podľa neho "myslieť nemysliteľné, vysloviť nevysloviteľné". Preparovanie systematiky (eventuálne) ukrytej v Adornom filozofickom odkaze odporuje jeho intenciám.
Adornova negatívna dialektika je dialektický spôsob protirečivého myslenia protirečení. Adornovým cieľom je tu zbaviť dialektiku pozitívnosti a v dôsledku toho aj afirmatívnosti. Adorno odmieta násilné stotožňovanie netotožného a jeho dôsledok v podobe homogenizácie skutočnosti, ktorá je heterogénna. Zdrojom násilnosti je subjekt nasúvajúci na skutočnosť sieť abstraktných pojmov. Filozofia sa musí zameriavať práve na to, čo sa vymyká pojmom, čo je zvláštne a jedinečné, prechodné, pominuteľné a nepodstatné. Siahnuť treba k modelu zameriavajúcemu sa na špecifické a na niečo viac než špecifické, bez toho však, aby sa toto úsilie dotiahlo až k všeobecnému pojmu.
Negatívna dialektika pracuje s modelmi, ktoré však nie sú ani prostými príkladmi, ani všeobecnými významovými útvarmi či procesmi. Myslieť filozoficky znamená podľa Adorna myslieť v modeloch a negatívna dialektika je súbor modelových analýz. Nejde o to, filozofovať o konkrétnom, ale vychádzať z konkrétneho. Filozofia je neustále prekomponovávanie (sa). Výsledkom kritiky tradičnej ontológie (koncepcie transcendentálneho subjektu, konštitúcie, ideí nemennosti) je preorientovanie sa na netotožné, na jestvujúce, na fakticitu. Nástup negatívnej dialektiky nastáva tým, že myslenie prestáva túžiť po uspokojovaní sa so svojimi vlastnými zákonitosťami i so svojou schopnosťou myslieť proti sebe, pričom sa nevzdáva seba samého. Vec zbavená totožnosti, ktorú jej nanucuje myslenie, je protirečivá a nepripúšťa jednoznačnú interpretáciu. Práve táto vec na rozdiel od organizačne donucujúceho myslenia vedie k vytvoreniu negatívnej dialektiky, ktorá však nezavádza principiálne nové kategórie a termíny; niektoré štruktúrne jednotky hegelovskej dialektiky preberá v nezmenenej podobe, niektoré podrobuje kvalitatívnej transformácii. Oproti princípu transcendentálenho subjektu alebo absolútna sa kľúčovým momentom stáva princíp prvotnosti objektu, avšak objektu v celej jeho netotožnosti a inakosti. Osviečim kalcifikoval filozofému čistej totožnosti ako smrť; v koncentračných táboroch sa podrobovalo usmrteniu všetko netotožné, individuálne a vyznačujúce sa inakosťou, ktoré sa počnúc negatívnou dialektikou stáva hlavným predmetom filozofie. Úloha podávať netotožné v jeho inakosti zbližuje filozofiu a umenie.
Umenie je podľa Adorna mimésis nepoškvrneného života.
V Adornovi pretrvávala pochybnosť o kolektívnom subjekte humanizácie, ktorú (pochybnosť) v jeho očiach potvrdzovalo uchopenie moci nacionálnymi socialistami, ktorému proletariát neodporoval, aspoň nie natrvalo, a stalinizmus. Iba myslenie, ktoré zbaví svet jeho tovarového charakteru, môže sprostredkovať jeho celistvosť a pripraviť vedomie potrebné na reálnu zmenu tohto stavu. Až vo svete oslobodenom od akéhokoľvek zvecnenia by racionalita už neobetovala úkonom myslenia ani subjekt, ktorý je jej nositeľom, ani jeho zovňajší svet.
Dielo
- Kierkegaard. Konštrukcia estetického (Kierkegaard. Konstruktion des Ästhetischen, 1933)
- spolu s M. Horkheimerom: Dialektika osvietenstva (Dialektik der Aufklärung, 1947)
- Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1949)
- Minima Moralia. Reflexie z porušeného života (Reflexionen aus dem beschädigten Leben, 1951)
- K metakritike teórie poznania. Štúdie o Husserlovi a fenomenologických antinómiách (Zur Metakritik der Erkenntnistheorie. Studien über Husserl und die phänomenologischen Antinomien, 1956)
- Poznámky k literatúre. 3 zv. (Noten zur Literatur, 3 Bde., 1958–1965)
- Úvod do sociológie hudby (Einleitung in die Musiksoziologie, 1962)
- Tri štúdie o Hegelovi (Drei Studien zur Hegel. 1963)
- Zásahy. Nové kritické modely (Eingriffe. Neue kritische Modelle, 1963)
- Žargón autenticity (Jargon der Eigentlichkeit, 1965)
- Negatívna dialektika (Negative Dialektik, 1966) – hlavné dielo
- Spor o pozitivizmus v nemeckej sociológii (Der Positivismusstreit in der deutschen Soziologie, 1969)
- Estetická teória (Ästhetische Theorie, 1970)
- Výchova k dospelosti, prednášky a rozhovory s Helmutom Beckerom z rokov 1959 až 1969 (Erziehung zur Mündigkeit, Vorträge und Gespräche mit Helmut Becker aus den Jahren 1959 bis 1969, 1970)
- Zobrané spisy v 20 zväzkoch (Gesammelte Schriften in 20 Bänden, hrsg. v. R. Tiedemann, 1970–1986
- Sociologické spisy (Soziologische Schriften, 1971)
- Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik, 1972)
- Filozofická terminológia, 2 zv. (Philosophische Terminologie, 2 Bde., 1974)
- Korešpondencia s E. Krenekom (Briefwechsel mit E. Krenek, 1975)
::
Copyright © 2019 by